KAFKA, FRANZ (1883-1924)

Iná literatúra - Korešpondencia
Tlačiť
Do Vysokých Tatier prišiel pražský nemecký spisovateľ Franz Kafka z vlastného rozhodnutia v snahe uniknúť životu a súčasne s úmyslom zachytiť unikajúci život. Prvé príznaky otvorenej pľúcnej tuberkulózy zaznamenáva v r. 1917 a v priebehu nasledujúcich troch rokov absolvuje niekoľko liečebných pobytov v rôznych penziónoch. Na prelome rokov 1919/1920 prekladá česká novinárka Milena Jesenská-Polaková do češtiny jeho poviedku Topič a medzi autorom a prekladateľkou sa rozvinie najskôr živá korešpondencia, neskôr hlboký citový vzťah kulminujúci v čase jeho pobytu v penzióne Ottoburg v talianskom horskom stredisku Merano. Na celkom krátky okamih Kafka podľahne ilúzii, začne veriť v možnosť svojho zaradenia do ľudského spoločenstva, do normálneho života. Ale už koncom leta sa pokúša o únik uvedomuje si, že to všetko bol len sebaklam. Merano neprinieslo očakávané výsledky, preto Kafka uvažuje o ďalšom liečebnom pobyte. Pôvodne to malo byť niektoré rakúske sanatórium (Grimmenstein, Viedenský les), ale on v poslednej chvíli mení svoje rozhodnutie a vyberá si Vysoké Tatry (13.12.1920 to avizuje v liste priateľovi M. Brodovi). Celý jeho tatranský pobyt je svojím spôsobom poznačený citovým vzťahom k Milene Jesenskej. Do Tatranskej Lomnice prichádza Franz Kafka sám, v jasný zimný večer 18. decembra 1920. S nadšením vníma cestu zasneženým lesom na saniach do Matliarov. Ale prvý dojem z miesta ubytovania je taký nepriaznivý, že sa rozhodne odísť hneď na druhý deň do iného tatranského sanatória. Ale postupne sa upokojí, najmä keď ráno v slnečnom svite je všetko inakšie. Zvykne si, zabýva sa, na niekoľkokrát si predĺži dovolenku. Ostane osem mesiacov. Osadenstvo kúpeľov tvoria prevažne spišskí Nemci, klientelu Maďari, čiastočne Česi, žiadni Slováci. Je tu veľa Židov. Kúpeľným lekárom je dr. Leopold Strelinger, s ktorým Kafka dobre vychádza. Zoznámi sa s medikom Robertom Klopstockom (ich priateľstvo pretrvá až do Kafkovej smrti), píše listy príbuzným a priateľom. Jeho tatranská korešpondencia je pomerne rozsiahla. Okrem týchto epištolárnych textov však v Tatrách pravdepodobne nevznikli žiadne umelecké texty, i keď na základe istých indícií (časovým vymedzením) to nemožno celkom vylúčiť. Kafka však napísal krátky článok do spišských nemeckých novín Karpathenpost. Z Tatranských Matliar odišiel 27. augusta 1921 v starých, špinavých vagónoch takého preplneného rýchlika, že nebolo miesto ani na státie. Takmer zázrakom sa za Vrútkami uvoľnilo miesto. Krátko po návrate z Tatier začína písať svoj román Zámok.

 


1. Z tatranskej korešpondencie

Ottle Kafkovej-Davidovej

[Matliare asi 21. decembra 1920]

Milá Ottla, posielam Ti o sebe správu; je určená, pochopiteľne, aj rodičom, ale adresujem ju radšej Tebe, aby si v nej, skôr ako ju odovzdáš ďalej, zmiernila čo by azda bolo nevhodné. Cesta bola vcelku dobrá, až na to, že kufor do Tatranskej Lomnice nedošiel, ale vysvetlili mi to hodnoverne tým, že dôjde nasledujúci deň, čo sa aj stalo. Sane ma už čakali, cesta za svitu mesiaca zasneženým horským lesom bola prekrásna, potom sme došli k veľkej, jasne osvetlenej budove pripomínajúcej hotel, ale nezastavili sme sa tam, pokračovali sme v ceste o kúsok ďalej k tmavému, podozrivo vyzerajúcemu domu. Vystúpil som, na studenej chodbe (kde je ústredné kúrenie?) pusto prázdno, kočiš musel dlho hľadať a kričať; nakoniec príde nejaké dievča a vedie ma na prvé poschodie. Tam boli pripravené dve izby, jedna s balkónom pre mňa, vedľajšia pre Teba. Vstúpil som do izby s balkónom - a zhrozil som sa. Čože je tu pripravené? Zakúrené síce bolo, ale pec viac smrdela ako hriala. A to ostatné? Železná posteľ, na nej neoblečený vankúš a deka, dvere na skrini rozbité, na balkón len jednoduché dvere a ani tie nepriliehali, takže mi to pripadalo, akoby „cez škáry vietor povieval". Chyžná - ktorú som vnímal ako súčasť izby a teda neznášal - sa ma snažila upokojiť asi tým, že načo sú mi vraj dvojité dvere na balkón, či aj tak nebudem cez deň ležať vonku a v noci spať pri otvorených dverách. To je pravda, pomyslel som si, najlepšie by bolo vysadiť ich nadobro. A že vykurovanie kachľami je oveľa lepšie ako ústredné kúrenie, ústredné kúrenie je len v susednej vile, ktorá je teraz plne obsadená. „Ale tu ani kachle nehrejú" namietam. To vraj len dnes, pretože v tejto izbe sa ešte nekúrilo. - Takto sa chyžná ustavične bránila, ale bolo to zbytočné, pretože mi bolo jasné, že nie je v jej moci pričarovať mi niečo, čo by sa podobalo peknej a vykúrenej izbe v Stüdlovej vile. A ešte sa to zhoršilo. Dosiaľ ma koniec koncov sklamávala iba izba. Vábiaci listy majiteľky som mal ešte vo vrecku a teraz sa dostavila sama osobne. Privítala ma robustná žena (nie Židovka), v čiernom zamatovom plášti, s nepríjemnou maďarskou nemčinou, sladkastou, ale tvrdou. Nevedomky som bol veľmi hrubý, ale tá izba ma deprimovala. Ona bola stále nesmierne priateľská, no ani v náznaku sa mi nesnažila pomôcť. Akoby hovorila: „Tu je tvoja izba, tu si bývaj!" Po Vianociach sa údajne uvoľnia izby v hlavnej vile. Ale to som ju už vôbec nepočúval. A to, čo hovorila o strave, zďaleka nebolo také priaznivé ako v liste. Bola mi taká neznesiteľná, že som ihneď oľutoval, že som jej dal svoj batožinový lístok (na druhý deň chcela zariadiť, aby sa na stanici opýtali, či kufor už prišiel). Jediným svetlým bodom v celej záležitosti bola skutočnosť, že v budove je lekár, predstav si, na tej istej chodbe, len o pár dverí ďalej, ale ja tomu neverím.

Len čo odišla, mal som hotový plán: túto noc nejako prežijem so svojím nánožníkom a dekou, dopoludnia zatelefonujem do Smokovca (veril som, že výnimočný stav už skončil a telefónne hovory sú dovolené), popoludní, keď dôjde kufor, zaplatím penále koľko budú chcieť a ani nepočkám na električku, ale vezmem si sane a poletím za hory za doly. Ustavične som si s úľavou predstavoval, ako sa zajtra večer hodím na kvalitnú pružinovú posteľ v Smokovci. Myslím, že aj Ty by si bola podľahla prvej panike, možno by si sa bola pokúsila sadnúť na sane hneď v ten večer. Vtom chyžnú napadlo, že či by som si nechcel pozrieť vedľajšiu izbu (pripravenú pre Teba), keď sa mi moja tak veľmi nepáči. Koniec koncov používať by som mohol tento balkón a bývať vedľa. Súhlasil som bez štipky nádeje, ale keďže som už vôbec nebol náročný, hneď sa mi zapáčila. A skutočne bola oveľa lepšia - väčšia, svetlejšia, teplejšia s dobrou drevenou posteľou, novou skriňou, oknom ďaleko od postele. Tu som teda ostal. A tým sa začal obrat k lepšiemu (za ktorý do istej miery vďačím Tebe, lebo keby si sa nebola nahlásila, v izbe by sa nekúrilo a chyžnú by sotva bolo napadlo zaviesť ma tam. Potom som sa išiel do hlavnej vily najesť, tam sa mi to tiež celkom páčilo - prostredie jednoduché (nová veľká jedáleň bude otvorená až zajtra), ale čisté, dobré jedlo, spoločnosť výlučne maďarská (niekoľko Židov), takže človek môže ostať pekne nepozorovaný. A v nasledujúci deň vyzeralo všetko ešte oveľa lepšie. Vila, v ktorej bývam (volá sa Tatra), bola zrazu peknou budovou, nebol tam ani vietor, ani škáry, s balkónom obráteným priamo do slnka. Takže keď mi od budúceho týždňa ponúkli izbu v hlavnej vile, nemal som už ani najmenšiu chuť presťahovať sa, pretože "Tatra" má oproti hlavnej vile predovšetkým tú výhodu, že človek je prinútený 3 krát denne prejsť kvôli jedlu na druhú stranu (resp. je to oveľa lepšie, človek nie je prinútený, môže si jedlo nechať priniesť) a nezlenivie bez pohybu, ako napr. v Želízach, keď býva a stravuje sa v tom istom dome a prejde len z prvého poschodia na prízemie a naspäť. A okrem toho hlavná vila je, ako mi potvrdili, oveľa hlučnejšia, ustavične tu vyzváňajú zvončeky, kuchyňa lomozí, reštaurácia tiež aj cesta, ktorá vedie tesne popri sánkarskej dráhe. U nás je vcelku ticho, ani zvončeky nezvonia (totiž určite zvonia, len som ich ešte nepočul). A potom v hlavnej vile je iba jedna lôžková hala a ani tá nie je orientovaná tak priamo do slnka ako môj balkón. Nakoniec aj kúrenie je lepšie. Zakúri sa dvakrát denne, ráno a večer, len drevom, takže si môžem prikladať koľko chcem. Teraz večer je tu napr. tak horúco, že sedím polonahý. Lekár naozaj býva na mojej chodbe, o troje dverí ďalej, ak pravda, túto skutočnosť možno považovať za výhodu. Aj pani Forbergerová bola na druhý deň úplne iná. Akoby so zamatovým plášťom (alebo to bola kožušina?) odložila všetko zlé a začala byť milou a priateľskou. Strava je dostatočne pestrá, ingredencie z ktorých pozostáva vôbec nerozoznávam; do istej miery varia osobitne pre mňa, hoci je tu takmer tridsať hostí. Lekár tiež prispieva svojimi radami. Zo začiatku chcel samozrejme začať s arzénovou kúrou, ale presvedčil som ho paušálnou zmluvou, podľa ktorej ma za 6 K denne navštevuje. Predbežne mám piť 5 krát denne mlieko a 2 krát denne smotanu. S najväčšou námahou však zvládam 2,5 krát mlieko a 1 krát smotanu. Všetky vonkajšie predpoklady uzdravenia teda existujú; ostáva už len nepriateľ v mozgu.

Otec vážne uvažuje o tom, že by prišiel? Určite by sa tu cítil príjemne, ale iba v tom prípade, keby s ním prišla aj matka a aj to len vtedy, keď sa dni predĺžia. Sú tu totiž iba asi dvaja páni, ktorí by preň prichádzali ako spoločníci do úvahy, inak len ženy, dievčatá a mladí muži. Väčšina z nich hovorí po nemecky, ale najradšej po maďarsky (aj chyžné, dievčatá z kuchyne, kočiši atď). Dobrú slovenčinu som zatiaľ, myslím, počul iba raz - pravda, cestoval som druhou triedou - v električke. Živo a čisto diskutovali dve dievčatá a potom jedno z nich na nečakanú správu, ktorú sa dozvedelo od toho druhého, zvolala: „ojojój!" To by asi nebolo nič pre otca. Inak Matliare by sa teraz mohli pred ním ukázať; dnes otvorené sály (jedáleň, biliardová a hudobná sála) sú priam „vysoko elegantné".

A Ty čo robíš? Med? Šport? Nevoľnosť pri vstávaní? Čítaš za mňa noviny? Veľa pozdravov Tebe a Tvojmu mužovi, (ktorému ďakujem za dobré miesto v kupé) a všetkým ostatným až po posledného červíka. Bola si u Maxa? Tvoj Franz

Rodičom nemusíš list ukazovať, píšem im dosť často.


Minze Eisnerovej

[Tatranské Matliare koniec decembra 1920]

Milá Minze, Váš list som dostal tesne pred odchodom. Je to zvláštne! Horko-ťažko sa konečne dostanete na loď a tá sa potápa. Ibaže nie je to celkom jasné, aspoň ja som tomu z Vašich náznakov celkom dobre neporozumel. A čo tie plány ohľadom Baltického mora? Nevyznal som sa v tom. Ale ste odvážna a to je dobré. Buďte taká láskavá a dovoľte mi, aby som Vás naďalej sledoval zo svojho lôžka. V poslednom čase som sa Vás zabudol opýtať: Teraz ste už úplne v poriadku, však? Priateľské pozdravy od Vášho Kafku


Ottle Kafkovej-Davidovej

[Matliare, 3. januárový týždeň 1921]

Milá Ottla, aby som ušetril čas, píšem Ti na lôžku. Najprv jedna prosba - žiadna „cesta". Cesty už asi nemáš rada. Ide o list pre riaditeľa, ktorý by som chcel mať preložený do peknej češtiny. Ja ho teraz zostavím:

 

Vážený pán riaditeľ!

Momentálne som tu 4 týždne, mám už aký-taký prehľad

a dovoľujem si Vám, veľaváž. p. r. podať o sebe krátku správu. Ubytovaný som dobre (Tatr. Matl. Vila Tatra), ceny sú síce oveľa vyššie ako v Merane, no na tunajšie pomery predsa len primerané. Svoju zdĺhavú chorobu a jej zlepšenie môžem

vo všeobecnosti posúdiť len podľa váhy, horúčky, kašľa

a dýchania. Môj výzor a váha sa výrazne zlepšili, pribral som - kg a zrejme budem naďalej priberať. Horúčka vystupuje čoraz zriedkavejšie, často vôbec nie a je celkom nepatrná, pravda, najčastejšie ležím a vyhýbam sa akejkoľvek námahe. Kašeľ sa zatiaľ sotva zmiernil, ale je ľahší, už mnou tak neotriasa. Pokiaľ ide o dýchanie, máločo sa zlepšilo. Je to jednoducho zdĺhavá záležitosť, lekár tvrdí, že sa tu musím celkom uzdraviť, veľmi vážne však takéto tvrdenia brať netreba.

Celkovo sa cítim lepšie ako v Merane a verím v návrat

s lepšími výsledkami. Nakoniec nemienim tu ostať natrvalo; podľa toho čo mi hovoria má tu byť s príchodom jari väčší ruch a keďže pokoj potrebujem takmer viac ako jedlo a vzduch, presťahoval by som sa do iného sanatória v Novom Smokovci.

S opätovným poďakovaním za láskavosť, veľavážený pán riaditeľ, s ktorou ste mi povolili túto dovolenku, ostávam so srdečnými pozdravmi Váš veľmi oddaný

To je teda ten list. Aby si ho správne chápala; je síce v podstate pravdivý, ale úmyselne písaný trochu neisto, cítim totiž, že budem musieť ostať dlhšie, ak chcem prísť veci na koreň. Inak to sotva pôjde. Bez toho sa vrátim do Prahy možno v lepšom stave ako z Merana, ale aj tak neschopný poriadne ľudsky sa nadýchnuť. Na to teda by mal tento list potichu direktora predbežne pripraviť (pokiaľ ide o horúčku, nie je to pražská horúčka, lebo tu si ju meriam pod jazykom, preto je výsledok o 3 až 4 desatiny vyšší; podľa toho by som mal v Prahe ustavične horúčku, kým tú pražskú horúčku už vôbec nemávam). Aj čo sa týka Smokovca vidíš, že nie som tvrdohlavý; predbežne je tu ale oveľa lepšie, potvrdili mi to aj rôzne správy, jediné, čo by ma odtiaľto vyhnalo, by bol hluk. Nakoniec tento list má ešte jeden dôvod, má totiž umožniť pánu Fikartovi, aby založil niečo veľké. Znovu obedňajšie zvonenie! Deň je taký krátky! Človek si sedemkrát odmeria teplotu a sotva stihne výsledky zaznamenať do krivky, už sa deň končí.

Ten preklad Ty asi nezvládneš; tú láskavosť mi bude musieť preukázať Tvoj muž, alebo prinajmenšom opraviť Tvoj preklad. Ja tu zabúdam češtinu. Problém je hlavne v tom, že ide o klasickú češtinu, ktorá je založená nie na lexike (ak by Ťa v tej súvislosti niečo napadlo, pokojne to môžeš doplniť), len na klasickosti.

O mne píšeš veľa, o sebe málo, urob to najbližšie obrátene. Predstav si, že keď tu ostanem dlhšie, neuvidím toho malého drobčeka ani len prebúdzať sa. O tom by som ešte mohol písať, ale už je príliš neskoro, tak nabudúce. Srdečné pozdravy Tvojmu mužovi; osobitne pozdrav aj Elli a Valli. Aj sl. prirodzene.


Ottle Kafkovej-Davidovej

[Matliare 1. február 1921]

Milá Ottla, túto noc z 31.1. na 1.2. zobudil som sa okolo 5-tej a počul som Ťa zavolať „Franz" pred dverami izby. Potichu, ale zreteľne. Ihneď som odpovedal, ale už bolo ticho. Čo si chcela?

Tvoj Franz


Minze Eisnerovej

[Matliare január/február 1921]

Milá Minze, som lenivý od každodennej námahy (pripomínajúcej nútené práce), ešte som nevypil svoj posledný pohár mlieka, neodmeral som si teplotu (mám teplomer v ústach), ležím na pohovke.

Minze, kdeže to bežíte naprieč celým šírym svetom? Keby ste boli mužom, bol by z Vás Robinson alebo Sindibád námorník a deti by o Vás čítali knižky. Ako ste odišli z Ahlemu, dobre či zle? Žeby tam dole neboli záhradnícke školy? Vaša firma si Vás najala ako učnicu bez možnosti odborného vzdelávania na 2 roky (z čoho pozostáva povinnosť 2 rokov? Výmenou za byt a stravu?) Všetko je to dosť nejasné, ale to, čo ste urobili Vy, je skvelé, smelé a hrdé. Váš list pozostáva z 2 listov, jedného dlhého a veselého, druhého krátkeho a smutného. Už to dokazuje, že lietate na vlastných krídlach. Pretože dejiny sveta, ktoré sa čiastočne odohrávajú aj v uliciach Teplíc, nikdy nie sú iba veselé či smutné, vždy je to beznádejne zúfalá zmiešanina všetkého.

* * *

Váš list som dostal v posledný deň relatívne dobrého obdobia, čítal som si ho na balkóne pripomínajúcom balkón v Želízach, až na to, že je v tesnej blízkosti zasnežených končiarov, ale je o čosi úbohejší a poškodenejší: teda tam som čítal Váš list šťastný z Vášho šťastia, trochu príliš nešťastný z Vášho smútku, vychádzal som spolu s Vami s plecniakom na chrbte peši na Brocken (pred rokmi som strávil niekoľko týždňov na úpätí Brockenu v sanatóriu Jungborn, možno ste tadiaľ prechádzali, je to neďaleko Harzburgu. Bol som tam pár týždňov, ale hoci som sa vtedy cítil celkom dobre, nikdy som na Brocken nevystúpil, už ani neviem prečo). Počul som, že raz ktosi jednej teplej noci úplne nahý, len s plášťom na chrbte, vyšiel na vrchol. Čo sa mňa týka, radšej som spal sladkým spánkom v chatrči pod šírym nebom a cestovateľka Minze v tom čase sotva bola na svete, alebo vari bola už niekoľko rokov - bola to vtedy viac či menej usilovná školáčka v Tepliciach. Áno, bol to teda posledný dobrý deň, potom sa to pokazilo. Mal som kadejaké nepríjemnosti, nakoniec som prechladol a musím ležať v posteli. Celé tri týždne takmer nepretržite trvá víchrica, ale už niekoľko dní je lepšie na nebi aj na zemi...

* * *

Milá Minze, ešte jedno niekoľkodňové prerušenie. Necítil som sa veľmi dobre, ale ani celkom zle, len som bol príliš unavený na to, aby som pohol rukou. Na príčine musela byť víchrica, ktorá neprestávala; rámus v lese bol taký, že sa človek cítil ako pri Baltickom mori. Ale teraz je už niekoľko dní pekne, slnko cez deň prihrieva, večer však mrzne tak, že keď sa človek prechádza vonku pár minút bez kukly, idú mu odmrznúť uši a zdá sa mu, že ani nedôjde do domu, ktorý je asi na 200 krokov. Je to v poriadku. A čo Vy, Minze, stále pilne pracujete? A darí sa Vám tam? V Pomologickom inštitúte v Prahe som robil s mnohými záhradníčkami, mal som sa možnosť zblízka oboznámiť s ich prácou. Všetky sa zhodli na tom, že v obchodných firmách je práca najtvrdšia. Ja som síce robil v najväčšom obchodnom zariadení Čiech (Maschek, Turnau) a tam to nebolo také hrozné. Išlo najmä o škôlky a mimo sezóny expedovania - na jar a v jeseni - ľudia mali dokonca veľmi príjemný život. Pravda, tá firma bola už trochu na úpadku a mala nesmierne ďaleko k nemeckej obchodnej presnosti. Knihy? Máte čas čítať knihy ktoré sa netýkajú poľnohospodárstva? Pošlem Vám jednu knižku, kde nájdete nádherne vykreslený zánik života tých malých usadlostí pri Baltickom mori. A čoskoro Vám napíšem. Odvahu, Minze, odvahu! Váš Kafka

Pozn. na okraji: Čo značí to: „...ak sa potvrdí, že lekári mali pravdu?"


Ottle Kafkovej-Davidovej

[Matliare asi 10. február 1921]

Milá Ottla, prvá hodina prvého krásneho dňa patrí Tebe. Necítil som sa dobre, nebolo to síce o nič horšie, než ako som opísal rodičom (odhliadnuc od iných nepríjemností, ktoré sú v spomienkach oveľa menej dôležité), ale predsa len som sa musel sústreďovať na priberanie hmotnosti. Niekedy si s tým malým priberaním hmotnosti v ramenách pripadám ako otec v „Kráľovi tmy"; nehrozí mi možno toľko nebezpečenstiev ako tam, ale ani ramená nie sú také pevné.

Ako to dopadlo s tetou Júliou? Matka o nej nepíše nič a ja sa nechcem pýtať. V mojich spomienkach je nezabudnuteľná. Niekedy sa mi zdá, akoby som s ňou nikdy neprehovoril jediné slovo, čo môže byť pravda, ale nie je mi ľahostajná. Zmieňuješ sa o tom, že je pre mňa ťažké „dospieť k pokoju". To je pravda, ale pripomínaš mi tým jeden dobrý prostriedok proti nervozite, objavenie ktorého patrí otcovi Weltschovi a je z „Hugenotov". V desivej Bartolomejskej noci, počas ktorej boli v Paríži vyvraždení všetci protestanti, vyzváňajú zvony, všade počuť ozbrojencov, otvorí Raoul okno (myslím, že tú operu nepoznám) a zúrivo zaspieva: „...to už nemožno v Paríži pokoj nájsť?" Vysoký tón je na pokoji, nechaj si to zaspievať od Felixa (ešte stále som mu nenapísal a mám ho tak rád, ani Oskarovi). Toto teda účinkuje. Keď napríklad začne dolu zubár trojhlasne spievať so svojimi pacientmi - aby som nepreháňal, dosiaľ sa to stalo iba raz, zato on sám spieva a píska hojne, je ako vták, sotva sa slnko dotkne jeho zobáka, už začne, ale aj pri mesačnom svite či zatiahnutej oblohe, až spôsobuje úľak s náhlymi krátkymi prerušeniami. Mne to už teraz veľmi nevadí, pretože jeden jeho priateľ, ten Košičan, ktorý je aj ku mne veľmi dobrý, mi v tom pomohol, svojmu ťažko chorému susedovi však robí jeho trpký život ešte trpkejším - keď sa teda udeje niečo podobné, človek sa nakloní cez zábradlie a myslí si: „...to už nemožno v Paríži atď" a hneď to nie je až také zlé. Pýtaš sa na priateľov. Zo začiatku som mohol a chcel ostať sám, neskôr to už predsa len celkom nešlo. Od žien ako takých som sa síce podľa Tvojich rád držal obďaleč, mňa to nenamáhalo a im to nechýbalo. Neskôr tu však boli istí Česi v nanajvýš nešťastnom zložení, traja, ktorí sa ku sebe vôbec nehodili a to jeden ťažko chorý postarší pán, ťažko chorá slečna a jedno podľa všetkého nie veľmi choré dievča; bol tu síce aj štvrtý Čech, mladší pán, mimoriadne láskavý zvlášť k ženám, príklad nezištnej oddanosti a obetavosti, tento bol dobrým prostredníkom, ja som bol tým pádom zbytočný a od včerajška je opäť tu, ale dlhší čas bol odcestovaný a tak som cítil voči tým trom rôznym spôsobom nešťastným ľuďom isté záväzky. Byť stratený uprostred Maďarov, Nemcov a Židov, všetkých nenávidieť a pritom, ako napríklad tá slečna, byť ťažko chorým, to nie je len tak. Je tu síce dosť českých dôstojníkov z jednej vojenskej nemocnice a z Lomnice, tí však uprednostňujú Maďarky a Židovky. A ako sa tá maličká kvôli tým dôstojníkom fintí! Nechcem popisovať, prečo je nemožné, aby sa z nej stala príťažlivá žena, koniec koncov nie je to až také zlé, niekedy aj s ňou nadviažu rozhovor, od jedného už dokonca dostala list, ale ako málo je to oproti tomu, čo sa asi každodenne udeje v románe od Marlittovej, ktorý práve číta.

Potom bol obed, poobede bolo zas na písanie príliš chladno, večer som bol príliš smutný, dnes zase bolo priveľmi pekne a pálilo slnko. Smutný som bol včera večer kvôli tomu, že som jedol sardely, uvarené boli dobre, s majonézou, kúskami masla a zemiakovou kašou, ale tak či tak to boli sardely. Už niekoľko dní som mal chuť na mäso a toto bola dobrá príučka. Smutný ako hyena som potom tiahol lesom (iba trochu kašľa bolo ľudským rozpoznávacím znakom), smutný ako hyena som strávil noc. Predstavoval som si karavánu, ako stratila plechovku sardiniek a hyenu ako ju našla, pristúpila tú plechovú rakvu a vyžrala z nej mŕtvoly. Pritom hyena sa od človeka odlišuje iba tým, že ona nie chce, ale musí (prečo by inak bola taká smutná, prečo by ustavične mala od smútku poloprivreté oči?), zatiaľ čo my nemusíme, ale chceme. Lekár rýchlo našiel spôsob ako ma utešiť: prečo byť smutným? Veď koniec koncov ja som zjedol sardely, nie ony mňa.

* * *

Takže pokračujem o ľuďoch: zaoberal som sa teda trochu tou malou; vidí napríklad, že v jedálni sedia dvaja dôstojníci, okamžite beží do svojej izby a fintí sa a prihládza si vlasy, na večeru príde neskoro, zlí dôstojníci už medzičasom odišli, má si ísť teraz vo svojich najkrajších šatách zbytočne hneď ľahnúť? Nie, chce aby ju aspoň niekto utešoval. Ďalej je tu tá ťažko chorá slečna, úbohé stvorenie, voči ktorej som sa v prvý večer veľmi previnil, tak som sa zdesil tejto novej susedky, ktorá prišla asi pred štrnástimi dňami, že ešte večer som priam fyzicky trpel, keď som si na ňu vo svojej izbe úzkostlivo spomenul. O detailoch sa mi nechce rozprávať.

* * *

Jediné, čím som bol vtedy večer unesený, bol jej výrok adresovaný nie mne, ale tomu milému pánovi, že jej najobľúbenejšími novinami je Venkov a síce kvôli úvodníkom. Rozhodol som sa, že sa prezradím (je to nešťastie, keď sa človek nemôže hneď úplne predstaviť), až keď povie niečo, čo sa nijako nebude môcť dať napraviť; tým by som sa jej zbavil. Ale ukázalo sa, že môj prvý dojem bol, prihliadnuc na všetky nespomenuté nepríjemné podrobnosti prehnaný, a že táto slečna je úbohé prívetivé stvorenie, veľmi nešťastné (tá choroba sa v jej rodine vyzúrila) a predsa veselé, ani po mojom odhalení nezanevrela na mňa, práve naopak, bola ku mne ešte o trochu láskavejšia ako aj ja k nej, keď som sa dozvedel o jej nešťastí a teraz, keď ležala s večnou horúčkou celý týždeň vo svojej severnej izbe (nie každý sa odváži do mojej slnečnej vily), bolo mi jej veľmi ľúto. [To je mimochodom úžitok spolužitia s ostatnými chorými: človek berie chorobu vážnejšie. Nie je síce považovaná za dedičnú a ja z mojej strany neverím ani na nakazenie, ale ani najkrajšia viera nezmôže nič oproti faktu a bozkávať malé deti alebo ich nechať jesť z toho istého taniera je zvrhlé.] Potom je tu teda ešte ten starší pán túžiaci po troche zábavy, ale ktorému je pritom bohužiaľ jedno, ktorým smerom kašle; čo si má počať s tými dvoma ženami? Ale sám byť tiež nemôže. Nuž teraz je tu opäť onen láskavý pán a ten zvláda všetko výborne. Potom tu mám ešte dvoch mladých ľudí, jeden pochádza z Košíc, druhý z Budapešti, tí sú skutočne ako moji priatelia. Keď som teraz ležal tri dni v posteli, prišiel napríklad ten Budapešťan, študent medicíny, ešte o deviatej večer z hlavnej vily, aby mi pripravil (v podstate zbytočný) Priessnitzov obklad. Čo chcem, prinesú mi, zoženú, zariadia a to všetko presne a hneď a bez akejkoľvek dotieravosti. Sú to Židia, ale nie sionisti, Košičan je maďarský socialista, so zdôraznením maďarského, Budapešťanovými vodcami sú Ježiš a Dostojevskij. Budapešťanovi, ktorý sa veľmi zaujíma o literatúru, by som rád urobil radosť, a požičal mu pár, pre neho dôležitých kníh. Ak nájdeš v mojej knižnici niektoré z nasledujúcich kníh, pošli mi ich, prosím, doporučene (snáď najskôr dve a neskôr opäť dve alebo ako Ty chceš): Kierkegaard: Bázeň a chvenie, Platón: Hostina (Kassnerov preklad), Hoffmann: Životopis Dostojevského (myslím, že je od Hoffmanna, určite tú knihu poznáš), Brod: Smrť mŕtvym. Rundschau mi zatiaľ neposielaj, za zoznam ďakujem, už som si myslel, že si ho možno zabudla poslať, keď máš teraz toľko práce. Nie, nezabudla si.

Pýtaš sa, čo mi máš zaobstarať. Naozaj by si chcela? Nežartuješ? V tom prípade by som potreboval zo dve tri žiletky, môžeš ich hádam vložiť do listu. Ak ich nedostať, postačia aj Mem-čepieľky. Ale nesúri to. Časopisu Selbstwehr by si mohla priloženou zloženkou poslať 56 korún. Skutočne si odoslala pohľadnicu Ewerovi? Mimochodom, vieš výborne nakupovať. Mydlo, ktoré si mi naposledy priniesla od Prochásku a nad ktorým som ohŕňal nos, mi prinieslo povesť, že mám zo všetkých najvoňavejšiu izbu, a síce že odtiaľ vanie priam pozoruhodná, záhadná vôňa. Najprv to spozorovala správkyňa, keď v izbe spisovala inventár, potom chyžná a nakoniec sa to rozšírilo. Ja vo svojej samoľúbosti by som to rád pripísal na účet toho, že nejem mäso, ale bolo to predsa len to mydlo. Ešte nejakú pochôdzku? Zrejme bude nutná cesta do ústavu, ale ešte som sa nerozhodol. Naposledy, keď si bola pre peniaze, nehovorila si s nikým? Mala mi tam dôjsť menšia finančná čiastka, asi 125 mariek.A kedyže bude ten Deň? Všetko dobré a milé a krásne Franz

A pozdravuj Elli a Valli a deti. Aj slečnu. Neprišiel účet od Taussiga?

Od Minze prišiel jeden jediný list, podarili sa jej neuveriteľné veci, živí sa sama, som na ňu veľmi hrdý.


Ottle Kafkovej-Davidovej

[Matliare 9. marec 1921]

Najmilšia Ottla, len pár slov, veď už čoskoro prídem, vlastne tu leží už dlho jeden list pre Teba, tak dlho, že už zastaral a môžem ho vyhodiť. Predovšetkým vďaka za všetko, všetko si vybavila veľmi dobre - až na Taussiga! Nebolo práve najmúdrejšie nazvať radcu podvodníkom! - ako keby si nebola už veľkou dámou, ktorá sa zaoberá len veľkými záležitosťami. Ale ako sa len zmenili Tvoje postoje za posledný rok. Na jednom z obrázkov je celá česká spoločnosť, vedľa mňa tá osemnásťročná, pri nej tá chorá slečna a dolu ten veľmi milý pán. Prečo ja tam stojím tak pokrútene, sám neviem. Vzpriamený mladý muž so snežnicami na ďalšom obrázku je ten Košičan, to hebrejské venovanie je od neho. Znamená to: „Na znak veľkej úcty, ktorú k Tebe prechovávam". Nie je to celkom jasné, ale určite dobre mienené, ako ostatne všetko, čo pre mňa robí. A vôbec - každý sa tu ku mne správa mimoriadne dobre. Prikladám ďalšie dve moje fotografie: jedna z nich je od tej osemnásťročnej. Žiaľ, vlastnou vinou na nej nevyzerám ako sa patrí. Medika knihy mimoriadne potešili. Keď som mu ich odovzdal, tak v prvom návale radosti len zvolal: „Pán doktor!" a utekal s nimi preč. V poslednom čase som sa ním dosť zapodieval. Čo hovoríš o ústave a Palestíne - to sú len sny. Ústav je pre mňa ako perina, taký ťažký a teplý. Keby som z neho unikol, okamžite by som bol vystavený riziku, že prechladnem. Svet nie je vykúrený. Teraz, krátko pred odchodom, strácam istotu, ako pri každej rozlúčke (iba v Merane som vedel, že je najvyšší čas odísť z onoho horského kotla, ktorý bol kotlom v každom ohľade), pretože po prekonanej zime nádherné dni lákajú k zotrvaniu (počasie bolo pre mňa často takým utrpením, ako nikdy dosiaľ), lekár sa vyhráža všetkým zlým, ak odcestujem a sľubuje všetko dobré, ak ostanem až do jesene. Ale ja som už unavený z tých ustavičných prosieb o dovolenku, unavený z ďakovaní za dovolenku. Prijal by som to rád len v tom prípade, keby riaditeľ napr. napísal: „Milý pán kolega, včera v noci ma napadlo, že by ste vari mohli ostať tam vonku ešte dlhšie. Naliehavo Vás prosím, aby ste si zobrali ešte ďalší rok dovolenky. Zatelefonujte mi jednoducho „áno" a máte ju; s českými žiadosťami a ďakovnými listami sa nemusíte unúvať, aj tak by ste nimi zaťažovali len Vašu pani sestru a Vášho pána švagra. Očakávam Vašu kladnú odpoveď a želám Vám skoré alebo neskoršie uzdravenie, ostávam s vďakou zaviazaný atď." Nuž áno, v tom prípade by som rád ostal, pretože pre mňa začali byť všetci chorí na pľúca (a ostatní, im veľmi podobní ľudia, ktorí sú na tom ešte horšie), oveľa podozrivejší než predtým. Stále ešte neverím v možnosť nákazy - pomocníčky v kuchyni tu napr. dojedajú zvyšky z tanierov takých chorých ľudí, oproti ktorým sedieť sa ja štítim, a vôbec neochorejú, ba naopak, ešte viac rozkvitajú; v kuchyni je aj jedno milé malé dieťa, (jeho matka tam pracuje, otec neznámy), a ani ono celkom určite neochorie, napriek tomu, že sa živí týmito zvyškami. Mimochodom je to to najveselšie a najotrhanejšie stvorenie na svete a je aj veľmi múdre, i keď sa s ním neviem dohovoriť, pretože rozpráva len po maďarsky; ktosi videl, ako sa hrá v blízkosti sánkarskej dráhy a vystavuje nebezpečenstvu, že ho niekto prejde - má sotva 5 rokov - tak ho upozornili, aby na seba dávalo pozor. Ten malý chlapček však odpovedal: „Mňa nesmú prejsť, ja som predsa dieťa". Teda neverím na nakazenie zdravých. Ale v meste nikto nie je úplne zdravý, prinajmenšom nie natoľko silný, aby mohol za každých okolností odolávať nebezpečenstvu nákazy. Nerozumiem tejto možnosti nákazy (a vysvetlenia lekárov, pokiaľ im rozumiem, ma neuspokojujú); ale v túto možnosť verím, preto sa nerád vraciam na svoje pôvodné miesto, do domáceho hniezda, kde sa dookola otvárajú malé zobáčiky, aby snáď prijali jed, ktorý rozširujem. Píšem, ako keby som nemal už o pár dní prísť, už len do nedele má riaditeľ čas napísať mi list. Mimochodom, už sa teším, že uvidím Teba a Elli a Valli.

Slečne Skallovej ďakujem obzvlášť pekne. Je smutné, čo o nej píšeš. Ale tento vzťah (nie ona) mal toto nešťastie napísané na čele. Ani o tete Júlii nič nepíšeš. Ale veď už prídem Tvoj

Mimochodom, odcestujem odtiaľto asi už v pondelok alebo v utorok, pretože lomnicko-popradská železnica od. 15.III. do 15.V. nepremáva a električkou je to príliš zdĺhavé.


Ottle Kafkovej-Davidovej

[Matliare 16. marca 1921]

Najmilšia Ottla, pred niekoľkými dňami sa ma jeden známy opýtal, či tu predsa len nechcem ostať ešte o kúsok dlhšie. Povedal som, že áno, že by som ešte chcel ostať a tak som to aj napísal do Prahy, ale písal som to len žartom a zároveň, aby som celú tú vec zbavil akejkoľvek možnosti, že by ju mohli brať vážne, dátum odchodu som určil tak, aby v ostávajúcom čase bolo takmer nemožné v ústave niečo podniknúť. Ten známy sa ma opýtal, aký zmysel malo písať takýto list. Pripomenulo mi to jeden chasidský príbeh, ktorý poznám len veľmi povrchne, hovorí sa v ňom približne toto: akýsi chasidský rabín rozpráva, že zásluhou dvoch opitých roľníkov v hostinci dospel k veľkému poznaniu. Roľníci sedeli oproti sebe, jeden z nich bol smutný a druhý ho utešoval lichotivými slovami, až ho nakoniec ten smutný okríkol: „Ako môžeš tvrdiť, že ma máš rád, keď ani nevieš, čo mi chýba". Všetko bolo povedané v opitosti, ten smutný vôbec nevedel, prečo je smutný. Bol som presvedčený, že neurobíš nič, predovšetkým preto, že nič urobiť nemôžeš, preto som o dva dni neskôr napísal Maxovi, chcel som Ťa tak obísť, ale Ty si sa obísť nenechala. Je také ťažké prosiť o dovolenku a to z mnohých dôvodov, z ktorých najviac poznáš práve Ty. Keď tak človek stojí pred ním a on ma už po neviem koľký krát vysloviť povolenie dovolenky, premieňa sa takmer na anjela, človek mimovoľne sklopí zrak, je to krásne a zároveň odporné, s najväčším vypätím síl vari možno vydržať pohľad anjela na šírom poli, ale v riaditeľskej kancelárii? Tam predsa má človek čeliť len hrubým pozemským nadávkam, ako káže zákon. Jeho „áno" by som, ako vlastný Ellin brat, najradšej vypočul so zapchatými ušami.

Na správu, ktorú si mi napísala, mám sto chutí reagovať rovnako. Trochu ma utešuje iba jeho nápad s Južnou Afrikou. Ako keby povedal: „Dávam mu dovolenku na cestu do tej krásnej krajiny, nech ide do čerta". Ale to sú hlúposti, je mimoriadne dobrý, nechápem prečo; iba ohľad na to, že som vcelku úplne postrádateľný, nemôže byť predsa sám o sebe dostatočným vysvetlením.

* * *

Prerušili ma, čo sa mi teraz stáva dosť často: ten nešťastný medik. Ešte nikdy som nevidel zblízka také démonické predstavenie. Človek nevie, či to, o čo tu ide, sú dobré alebo zlé sily. Ich pôsobenie je v každom prípade obrovské. V stredoveku by ho považovali za posadnutého. Pritom je to dvadsaťjedenročný mládenec, veľký, ramenatý, robustný s červenými lícami - mimoriadne bystrý, opravdivý, nezištný, jemný. Viac Ti o ňom porozprávam niekedy v kúpeľni, keď bude bábätko spať. Na Štvanici je to pravdaže krajšie, ako hore na smutných uliciach. Ale Teba tam láka predovšetkým chudoba, škoda len, že človek nie je chudobný, keď má peniaze, a že zvonku možno chudobu dosiahnuť len výnimočne, vo veľmi šťastných a zriedkavých prípadoch; väčšinou to, čo človek nájde namiesto chudoby, je bieda. To len tak mimochodom, nad ostrovom budem pravdaže v myšlienkach bdieť zo všetkých síl.

Ak je lekár len priateľ, je to ešte ako-tak, ale inak s nimi nemožno dobre vychádzať. Napríklad ja mám troch doktorov - tunajšieho, dr. Krála a strýčka. Že mi radia raz to, raz ono, to by ešte ušlo, že mi radí každý z nich presný opak toho, než tí druhí (dr. Král uznáva injekcie, strýčko ich odmieta), to by sa ešte znieslo, ale nepochopiteľné je, že každý z nich sám sebe protirečí, napr. dr. Král ma tu poslal kvôli vysokohorskému slnku a teraz, keď slnko začína svietiť, odporúča mi nízko položenú Pleš, naviac súhlasil so mnou, že maďarské a české sanatóriá sú neporovnateľné s nemeckými, a predsa mi odporúča Pleš. Nie som uvzatý (iba mukám jedeniu mäsa, ktorým som tu teraz do istej miery vystavený, by som sa rád vyhol), pôjdem aj na Pleš, chcel by som len, skôr ako odtiaľto odídem, mať niekde zaistené miesto, aby som v Prahe nemrhal zbytočne dni dovolenky, ktorú si mi tak úžasne zabezpečila. Koniec koncov v najbližších dňoch pôjdem do Smokovca a do Polianky a nechám sa tam vyšetriť. Dr. Král čítal lekársky posudok? Mám ešte jeden opis, ktorý by som mu mohol poslať. Cestovať? Neviem. A do Bavorska? To mi neporadil ešte žiaden lekár (hoci aj taký by sa určite našiel), okrem toho tam cudzincov vôbec nemajú radi a Židov tam prijímajú len preto, aby ich mohli zahrdúsiť. To nie. Lekárske osvedčenie teda máš, žiadosť prikladám, posielam to Tebe, pretože si nechcem vybavovať ešte jedno osvedčenie. Z Čechov je tu len tá osemnásťročná dievčina a jej vedomostiam nedôverujem, obdivuje totiž moju češtinu. List možno napíšem po nemecky. Ale máš vôbec čas a chuť aj na niečo iné, než na to najpodstatnejšie? A je to tak správne? Tvoj

Mnohokrát pozdravuj Elli a Valli. A slečnu.

Predsa len prikladám aj opis lekárskej správy, ktorý je nakoniec prehľadnejší než originál a ktorý prípadne môžeš ukázať dr. Královi alebo strýčkovi, k žiadosti samozrejme treba priložiť originál. Hrám sa s tým, ako keby išlo o znalecký posudok vnútra nejakých vzácnych huslí a pritom ide iba o škrípanie a vŕzganie a pod.


Minze Eisnerovej

Matliare koniec marca 1921

Milá Minze, tak predovšetkým - čo je to tá „ľahká horúčka" s ktorou sa zobúdzate každé ráno? Je to skutočná horúčka nameraná na teplomere? V škole v Ahleme musí predsa byť nejaký lekár! Povedali ste mu o tom? A čo lekár z Barthu? Nuž, nezdá sa mi to; nechcem ďalej vyzvedať čo máte nového, ale odvtedy, ako ste mi poslali fotografiu s vozíkom hnoja, prestal som sa obávať o Vaše zdravie. Ste na nej taká robustná, vyzeráte oveľa lepšie ako v Želízach a pritom ste sa v Želízach cítili celkom dobre - ako som sa zadychčal, keď som sledoval Vaše dlhé kroky! - A teraz ľahká horúčka? Ale veď niet ľahkých horúčok, sú iba ohavné horúčky! Píšete: „Rýchlejšie a nádhernejšie mrhať životom, to má väčšiu cenu..." Ako myslíte. Ale verte mi, s horúčkou sa nemrhá životom „nádherne", nerobí sa to dokonca ani „rýchlo".

Zariadenie, v ktorom sa práve nachádzam, nie je skutočným sanatóriom (tam je ten pocit pravdepodobne ešte intenzívnejší), ale dokonca ani tu, keď sa rozhliadnem okolo seba, nevidím ani stopy po rýchlom a nádhernom mrhaní, tu sa vôbec nemrhá, tu je človek vydaný napospas mrhaniu. Okrem toho najlepšie možno chorobe odolávať silou mladosti a to Vy musíte urobiť za predpokladu, že by ste boli ohrozená, čo ja však odmietam uveriť. Ale ak skutočne máte horúčku 37 alebo viac, pravidelne nameranú na teplomere v ústach, potom, samozrejme, hneď treba ísť k lekárovi. V takom prípade s tým treba skoncovať tak ako Robinson: jedného dňa, keď mal horúčku, sám Robinson sa znovu nalodil, a len keď sa doma zotavil, dovolil si odísť a stať sa znovu Robinsonom. Vypustil túto kapitolu zo svojej knižky, pretože sa hanbil, v každom prípade sa však staral o svoje zdravie. A keď si to mohol dovoliť veľký Robinson, malá Minze môže urobiť to isté. V tom ostatnom máte pravdu, Minze: nadsadzujem, keď Váš terajší život považujem za taký nádherný, ale nemôžem inak. V tejto súvislosti poznamenal raz čosi filozof Schopenhauer, ja to však môžem zopakovať len veľmi približne, niečo v tomto zmysle: „Tí čo považujú život za krásny, nemajú podľa všetkého žiadne problémy s dôkazmi. Stačí im ukázať svet z výšky jedného balkóna. Nech je ako chce, či je to už v jasný alebo šedivý deň, vždy svet, život bude krásny. Či bude premenlivý alebo monotónny, vždy opak bude krásny. Či bude ľahký alebo tvrdý, vždy život, život ľudí, rodín, individua, vždy život bude pozoruhodný a krásny. Ale čo to dokazuje? Jedine toto: že keby svet nebol ničím iným, iba kaleidoskopom, bol by naozaj nekonečne krásny, ale žiaľ, nie je tomu tak. Tento krásny život v krásnom svete vyžaduje aj bytosť reálne žijúcu v najmenšom detaile každého okamihu a to už nie je krásne, to sú iba muky." Približne toľko Schopenhauer. Aplikované na Váš prípad znamenalo by to: Určite je krásne a pozoruhodné a má to istý punc veľkoleposti, že Minze si sama dorába svoj chlieb v tej chladnej severskej krajine, že večer po ťažkom dni si líha na slamník zakrútená do konskej prikrývky a Lisl vedľa nej už zaspala a vonku sneží, je vlhko a chladno a zajtra bude ešte ťažší deň - to všetko je krásne z balkóna jednej vily na úpätí tatranských hôr. Ale večer, keď sa človek zahľadí na petrolejovú lampu vedľa seba, to už krásne nie je nič, to už by sa takmer chcelo trochu plakať...

* * *

...vidíte, približne takto bol by som bol pokračoval, ale vyrušili ma. Tentoraz nie víchrica, ani povinnosť ľahnúť si, naopak, práve som mal sedem dokonalých dní s ustavičným slnkom a nahými siestami v lese v tesnej blízkosti záľahy snehu, prechádzkami bez plášťa a trochu uvoľnenejším dýchaním. Vyrušili ma ľudia rozprávaním o svojom utrpení v nádeji, že im pomôžem. Pri podobných príležitostiach sa vždy rozpráva anekdota: Jedného dňa pozvali Grillparzera na istý večierok, kde sa mal stretnúť s Hebbelom. On tam však odmietol ísť, lebo: „Hebbel na mňa vždy doráža otázkami o Bohu a keď nemám čo povedať, hnevá sa."

Medzičasom som dostal Váš druhý list, ak sa nemýlim, trochu veselší. Napriek Vašej poranenej ruke (áno, so záhradníckými žabkami sa nemanipuluje ľahko, ja som vždy radšej poranil stromy ako seba. Ale keď som sa aj tak porezal, utešovali ma tým, že „nešikovná koža musí zísť dolu"). A pôjdete k lekárovi! Predpokladám, že sa neuspokojí s prehliadnutím ruky. 51 kg je málo, veľmi málo.

Pokiaľ ide o pláže Baltického mora - sú krásne. Poznám z nich povrchne iba jednu - Travemünde, ktorá je celkom na západe. Potuloval som sa tam raz celý jeden dlhý a teplý deň uprostred húfu kúpajúcich sa, bol som smutný a nerozhodný, bolo to asi mesiac pred vyhlásením vojny - ale ísť tam teraz, Minze, to by naozaj bolo - nehovoriac o všetkom ostatnom - absolútnym porušením našej dohody, podľa ktorej sme sa už nikdy nemali vidieť. To „nikdy" je práve také nadsadené, ako Váš sen o Robinsonovi. Pravdaže, aj ja Vám želám veľkú záhradu, modré nebo a juh...

* * *

Milá Minze, veľa dní prešlo odvtedy, čo som Vám písal predchádzajúce riadky, nie som schopný ich porátať, ani hovoriť o tom, čo sa stalo medzitým. Pravdepodobne vôbec nič, nespomínam si, že by som bol v priebehu toho času prečítal jednu naozajstnú knihu, zato som bol často prinútený ležať v súmračnom stave podobnom tomu, ktorý som s úžasom zaznamenával u starých rodičov v detstve. Dni sa míňali veľmi rýchlo bez toho, aby som si to uvedomoval, nemal som čas písať, musel som sa prinútiť poslať rodičom pohľadnicu a napísať Vám, Minze, sa mi zdalo také namáhavé ako keby som Vám mal podať ruku ponad celé Nemecko, čo tiež bolo nemožné. Výsledkom tohto obdobia pre mňa je skutočnosť, že si tu idem predĺžiť pobyt, hoci som chcel byť od 20. marca už v Prahe. Doktor sa mi vyhráža zhoršením a sľubuje, že všetko pôjde dobre, ak ostanem. Ostávam teda ešte nejaký čas. Ale viac ako ležať na balkóne alebo na terase v lese (les je ešte stále pre sneh nepoužiteľný), by sa mi páčilo pracovať niekde v záhrade „so spoteným čelom", lebo na to sme predurčení. To je to, čo v hĺbke pociťuje každý z nás. Každý, kto to nerobí. Vy to robíte, tým lepšie pre Vás! Z viacerých hľadísk to určite nie je dokonalé, akoby aj mohlo byť, keď ide o naplnenie istej kliatby, ale vyhnúť sa kliatbe, je ešte strašnejšie.

Dúfam, že na Vašu prácu svieti slnko rovnako nádherne ako na moju siestu (už po dva dni sa môžem vytiahnuť nahý na svojom balkóne, úplne nahý ako dieťa pod očami veľkej, neviditeľnej matky) a pláže Baltického mora sú iste krásne, ale najradšej by som Vás videl vo Vašej vlastnej záhrade (mohlo by to byť na juhu, na brehu nejakého jazera) s manželom a deťmi, hŕbou detí. O koľko by to bolo krajšie ako najkrajší ovčiarske psy. Nakoniec, prečo by to malo byť európske jazero - aj Genezaretské či Tiberiadske jazero je krásne. O tom trochu hovoria priložené výstrižky z novín (značne ošúchané vzhľadom k svojej dôležitosti).

Knižka od Fontana Vás podistým sklamala pokiaľ ide o život Baltiku. Možno treba Fontana poznať aj z druhej stránky, najmä prostredníctvom jeho listov, aby sa lepšie pochopili jeho spomienky. A čo je najhoršie, nepamätal som sa, kde som to vlastne bolo to Baltické more, či v spomienkach, či v niektorom z jeho románov a na dovŕšenie nevedel som si presne spomenúť na názov toho románu, „Cécile" alebo „Unwiederbringlich", bol by som ho mohol nájsť iba v Prahe.

Narodeniny máte v apríli? Ale veď Vy nie ste premenlivá, ako to, že ste padli na apríl? Ktorého?

Do listu prikladám zmluvu, pôsobí celkom inteligentne a menej ukrutne ako som sa obával. A teraz chcem mať okamžite správy o Vašej horúčke.Váš Kafka


Ottle Kafkovej-Davidovej

[Matliare apríl 1921]

Najdrahšia Ottla a Věruška (mama napísala meno týmto spôsobom; ako to má byť? Věra alebo Vjera ako dcéra pani Kopalovej? Čo rozhodlo pri výbere mena?), prosím Ťa o jednu službu:

Pani Forbergerová potrebuje pre svojho brata, zberateľa známok:

100 známok na expresné listy v hodnote 2 haliere

100 známok 80 halierov

100 známok 90 halierov

Urob to pre mňa, prosím Ťa, vezmi na to z mojich peňazí, oni mi to tu vyrovnajú. Tie známky prestanú byť v obehu koncom mája, treba ich preto kúpiť hneď a zdá sa, že ich možno dostať iba v Prahe. Ak by to malo byť pre Vás obe príliš namáhavé (ako sa možno na hlavnú poštu dostať s detským kočíkom? Máš pekný kočík? Pani W. trochu nežiarli?), Pepa možno bude taký dobrý a zastúpi Ťa. Tiež by si sa ho mohla opýtať, čo si myslí o Brünnovom fejtóne v Lidových novinách, ktoré posielam v prílohe; či to považuje za hodnoverné - prirodzene, bolo by si treba o tom ešte pohovoriť s dr. Kralom, - možno by sa mohol poinformovať, kde sa dá zabezpečiť miesto na lodi - sanatóriu a koľko by to asi stálo. Nemusíš mu hneď povedať, že, nanešťastie, informácia sa nachádza v čísle z 1. apríla; bolo to predložené s plnou vážnosťou. Jeden chudák pacient odtiaľto išiel s tým plný nádeje za lekárom a pýtal sa na jeho názor; lekár mi to dal prečítať, pretože nerozumie po česky a ja som bol v tej chvíli taký oslabený črevnou chrípkou, že na hodinu alebo dve som tomu sám uveril. To sú vonkajšie motívy môjho listu; vlastne sa Ti už dlho chystám napísať, ale bol som príliš unavený či lenivý alebo len príliš ťažkopádny, sotva to možno rozlíšiť a potom stále som mal kadejaké trápenia, v tejto chvíli napríklad znovu bojujem s nákazlivým abscesom. Kiež by ste boli obidve aj naďalej také čiperné, teším sa z toho, ale nebuďte zas priveľmi; je tu totiž jedna mladá vidiečanka, pekná vo svojom tmavom kroji, v sukni aké mávajú baletky, čo sa jej hojdá okolo bokov; svokra ju nútila ťažko robiť, i keď miestny lekár hovorieval namiesto upozornenia:

s mladými ženami sa má zaobchádzať

ohľaduplne

ako so zlatými citrónmi.

Nie je to síce veľmi zrozumiteľné, ale pre mňa z toho plynie aspoň to ponaučenie, že by som nemal vymýšľať pre Teba nové pochôdzky. Jedna však predsa asi bude nevyhnutná, ide o môjho riaditeľa, a ja so zaťatými zubami som nútený zmieniť sa Ti o nej. Dovolenka mi končí 20. mája (vážne Ťa informoval, že mi ju predĺžili?), ale čo ďalej? Nie je dôležité, či viem kde pôjdem alebo či ostanem tu do konca júna (odkedy mám črevnú chrípku, ktorú podľa mňa zapríčinilo mäso, je to tu zariadené tak, že jedna slečna trávi, myslím, značnú časť svojho dňa v kuchyni a rozhoduje o jedlách, ktoré mi majú pripraviť. Pri raňajkách mi predkladajú návrhy na obed, pri olovrante na večeru. Nedávno táto slečna zamyslene hľadela von oknom, myslel som si, že sníva o Budapešti, svojom rodnom meste, keď sa zrazu ozvala: „Som naozaj zvedavá, či vám dnes večer bude chutiť zeleninový šalát!")

Ale ako požiadať o ďalšiu dovolenku? A dokedy? Je to veľmi ťažké. Možno žiadať o dovolenku počas liečenia? Je ľahšie naliehavo prosiť za týchto podmienok? Bolo by jednoduchšie, keby som mohol sám sebe aj iným povedať, že chorobu zapríčinila práca v kancelárii, ale je to presne naopak. Kancelária spomalila prepuknutie choroby. Je to ťažké, ale ja predsa len budem nútený požiadať o to predĺženie. Prirodzene, môžem si vybaviť lekárske potvrdenie, to je to najmenej. Nuž, čo si Ty o tom myslíš?

Nenazdávaj sa však, že ma tu ustavične prenasledujú podobné myšlienky.

Včera, napríklad, som sa prinajmenšom pol dňa usmieval. Nie vysmieval, ale smial dobrým, srdečným smiechom. Žiaľ, ten príbeh možno iba naznačiť, nedá sa opísať v celej svojej veľkoleposti. Je tu istý štábny kapitán , ubytovaný v barakoch vojenskej nemocnice, ktorý však, ako mnoho iných dôstojníkov, býva u nás, pretože baraky sú veľmi špinavé. Jedlo mu nosievajú zhora. Pokým bol sneh, podnikal dlhé túry na lyžiach až ku štítom a vždy sám, čo bola takmer bláznivá odvaha. Teraz sa venuje dvom koníčkom: jedným je maľovanie akvarelov, druhým hra na flautu. Obyčajne vyhľadáva samotu, iba počas maľovania zdá sa, že celkom znesie cudzie pohľady; má v sebe čosi, čo vzbudzuje úctu, ale až dosiaľ som sa s ním rozprával iba asi päťkrát; keď povedzme z diaľky na mňa zavolá

alebo keď naň náhodou niekde narazím. Vždy mu vyslovím pár komplimentov, jeho kresby vôbec nie sú zlé, naopak, sú dobré, ba na amatéra až pridobré. To je vlastne všetko, ale ako vidím, podstatu toho celého ani nemožno vyrozprávať. Možno keby som sa pokúsil opísať Ti jeho výzor: keď sa - vždy vzpriamený - prechádza pomalými, uvoľnenými krokmi, s očami večne upretými na Lomnický štít a s plášťom vlajúcim vo vetre, vtedy sa trochu podobá na Shillera. A keď človek zblízka pozoruje jeho vychudnutú, zvráskavenú tvár (zvráskavenú aj od hry na flautu) a pleť ako vyblednuté drevo - aj hrdlo a celé telo má suché ako z dreva - vtedy pripomína mŕtvych na Signorelliho obraze (zdá sa mi, že je to v Obrazoch majstrov) vystupujúcich z hrobov. A má aj tretiu podobu. Napadla ho fantastická myšlienka ísť so svojimi obrazmi...

* * *

...nie, je to príliš dojemné, myslím tak znútra... Skrátka, usporiadal výstavu, medik napísal o nej kritiku do maďarských novín, ja do nemeckých; to všetko bez jeho vedomia. Kapitán išiel za správcom, aby mu preložil článok z maďarského časopisu. Tomu sa videl byť text prizložitý, preto ho vo všetkej nevinnosti poslal za medikom s tým, že on je najspôsobilejší urobiť ten preklad. Medik vtedy ležal s ľahkou horúčkou, práve som bol pri ňom. Nuž, tak to začalo a to aj stačí. Načo o tom rozprávať, keď aj tak nerozprávam o tom. Ale aby som sa ešte vrátil k tomu, čo som povedal na začiatku, nemysli si, že nám je tu stále do smiechu. Naozaj nie je.

V prílohe Ti posielam faktúru od Taussiga, ako aj novinový výstrižok určený Elli; týka sa Felixa a bude sa týkať aj Tvojej dcéry o takých desať rokov. Nie je to veľmi dlho; človek sa obráti na svojej pohovke raz napravo, raz naľavo, pozrie na hodinky a desať rokov uplynulo; trvá to trochu dlhšie len keď sa človek pohybuje.

Samozrejme, prosím Ťa, aby si osobitne pozdravila Elli a Valli. Čo na to povieš? Nechávam ich pozdravovať preto, že je to ľahké a nepíšem preto, že je to ťažké? Vôbec nie. Nechávam ich pozdravovať preto, že sú to moje milé sestry a nepíšem im osobne, pretože píšem Tebe. Nakoniec povieš aj to, že keď Ťa prosím, aby si pozdravila svoju dcéru, je to iba preto, lebo písať je ťažké. A pritom písať nie je ťažšie ako čokoľvek iné, skôr trochu ľahšie. Želám Tebe a Tvojim blízkym všetko dobré. F. Odovzdaj, prosím Ťa, moje pozdravy slečne.


Ottle Kafkovej-Davidovej

[Matliare 6. máj 1921]

Tak už je to tu, moja úbohá sestrička je natoľko zaneprázdnená svojou veľkou Věrou, že ma necháva bez dlhých okolkov na lodi, vymyslenej ako aprílový žart, vyplávať na šíre more. Už zase táram nezmysly, už zase sa pohrávam s Tvojimi ušami a pritom som to nemal v úmysle, napísal som Ti predsa, že fejtón vyšiel v čísle z prvého apríla, ale keď si došla k tomuto miestu, Věra asi plakala alebo Ti niečo rozprávala.

Letný pobyt. To by samozrejme bolo najkrajšie, minule som na Tvoj návrh neodpovedal len preto, že som ho, rovnako ako aj dnes, považoval za nezvládnuteľný. Je mi nanič z toho, keď si spomeniem, ako odporne (netrápi ma moja ľahkomyseľnosť, ale odpornosť, ohavná odpornosť) som sa v Prahe choval. Je síce pravda, že keby som sa k Věre nikdy ani nepriblížil, nehrozilo by jej žiadne skutočné nebezpečenstvo, to Ti lekár potvrdí, ale v mozgu zostáva vedomie rizika a to nielen v mojom, ale aj v mozgoch iných. Preto sa domnievam, že spolu nikde nemôžeme ísť.

Matka vo svojej láskavosti mi dnes znovu píše o lodiach. Že ste sa takto nechali nachytať na apríl a pritom som mal v úmysle dostať len Pepa, ale Vy ste ho v tom nechceli nechať samého. Len sa stále obávam, že si ma doberáte.

S Věrou si nerob veľké starosti, spomeň si, aké je aj pre dospelých ťažké navykať si na novoty a to aj vtedy, keď na obranu toho, čo bolo dovtedy, nemôžu uviesť nič podstatné. Zmieňuješ sa o tvarohu na stole a hovoríš o strachu pomiešanom s nádejou, tento pocit zakúšam ustavične aj ja. A teraz, len si predstav, Věra opustila nebeský stôl

a hľadí z Tvojho náručia na stôl pozemský a ten sa jej nepáči alebo skôr nedá sa hovoriť o páčení, musí si jednoducho naň zvyknúť, aká to musí byť strašná a pre nás nepredstaviteľná námaha. Iba preto, aby na to mala dostatok sily, musí toľko „jesť" a možno aj preto, aby sa na chvíľu omámila. „Aký je ten svet neznesiteľný" hovorí si niekedy, „len sa rýchlo opiť". A tak pije a Ty potom plačeš. - Nedávno som sa musel presťahovať do vedľajšej izby, a to do tej, na balkóne ktorej už štyri mesiace líhavam a do ktorej mi preniesli takmer všetok môj nábytok, a predsa som si na ňu zvykal len ťažko, nakoniec sa však po niekoľkých hodinách ukázalo, že nová izba, s veľkými dverami na balkón a s čistým vzduchom a s množstvom svetla je oveľa lepšia ako tá predchádzajúca. Tak aj Věra. - Musíš zvážiť aj to, že jedlo je pre Věru tou časťou veľkého sveta, ktorá je najľahšie dosiahnuteľná a tak to využíva a Ty to musíš znášať. - Prikladám lekársku správu. Choď tam teda hneď, viem, aké je to ťažké. Bol by som rád, keby sme už teraz žiadali len polovičný plat, mne by to stačilo a v tom prípade by som to mohol ľahšie prijať.

Pozdravuj Elli a Valli napriek mojim podráždeným pripomienkam

z minulého listu. Sú aj také dni. Aj slečnu. Tvoj

Pepovi odkáž, že mu želám šťastnú cestu.


Ottle Kafkovej-Davidovej

[Pečiatka: Tatranské Matliare 21.V.1921]

(listový papier Vysokohorskej ozdravovne Tatranské Matliare)

Milá Ottla, tak už sa Ti to zase podarilo, koľko razy ešte? Až dovtedy, kým aj ten najmierumilovnejší riaditeľ nakoniec nezahrmí: „Mám vás už plné zuby! Von! Už ani slovo!" Áno? Mám to ja ale zvláštne zamestnanie, zvláštne po prvé preto, že zlučuje dve veci, ktoré sa inak vyskytujú len zriedkavo na jednom mieste, totiž absolútnu postrádateľnosť úradníka a mimoriadne dobré zaobchádzanie s ním a po druhé preto, že by so mnou nikdy tak dobre nezaobchádzali, keby som nebol taký dokonale postrádateľný. Každá z tých početných dovoleniek, ktoré sú mi tak veľkoryso povoľované, že o ne takmer nemusím žiadať, ostáva aj tak iba almužnou, až sa hanbím, že ju prijímam. Tým však nechcem povedať, že by mi to počas dovolenky spôsobovalo nejaké zvláštne utrpenie, nie, len v okamihu keď prosím a keď dostávam povolenie. A tentoraz som dostal dokonca viac, ako som chcel. Žiaľ, ani nemôžem riaditeľovi po česky poďakovať, zase len po nemecky a aj to ide ťažko

Že by sa pán Fikart bol zmenšil, tomu neverím, to skôr Ty si sa stala matkou a teda si oveľa väčšia a tým pádom sa Ti zdá, akoby sa všetko zmenšilo (ovládaš predsa teóriu relativity a historku s loďami), iba Věra rastie a zapĺňa obzor (a seba). Aká je a čo má napísané na čele? Pochopiteľne, pri čítaní sa nesmieš uspokojiť s povrchným dojmom, pretože na prvý pohľad tam bude iba prosté „Chcem jesť". Škoda len, že kvôli nej nemôžeš prísť sem, ale napríklad na jar budúceho roku to vari predsa len bude možné. Nemám totiž ani potuchy, ako sa odtiaľto dostanem, keď si po mňa neprídeš. Človek tu vylihuje v lese na slnku, doma na balkóne, prechádza sa zavčas rána slnkom zaliatym lesom, smeje sa, alebo nudí, alebo je smutný, niekedy sa dokonca aj teší, dvakrát denne narieka nad jedlom (včera pri obede som mimovoľne vyhŕkol „Ach Bože!" a len dodatočne som sa spamätal), trochu tu človek aj priberá na váhe, už to pomaly bude osem kíl - skrátka žije si tu v tesne uzavretom svete, do ktorého patrí a presne podľa toho pravidla, ktoré platí v pozemskom svete, keď sa v ňom človek zabýval, dostane sa odtiaľ len vtedy, ak si poň príde anjel, tak aj tu. Takže na jar budúceho roku? Keby ťa to priveľmi nenamáhalo, mohla by si, skôr ako odídeš, zájsť za Krätzigom - ale nepovedz mu, že sa zmenšil! (práve kvôli tomu je náramne háklivý na to, aby sa služobne starším preukazovala patričná úcta) - a za Tremlom. Mohla by tam byť pre mňa náhodou nejaká pošta.

A nabudúce mi, prosím, povedz pár slov o Elli, Valli a deťoch. Tvoj

Pozdravuj Pepa! Pozdravuj slečnu!! Ak ste ešte neposlali balík, mohli by ste mi doň pribaliť zo tri košele, nenaškrobené, pokiaľ tam nejaké slušné nájdete.


Ottle Kafkovej-Davidovej

[Matliare prvá polovica júna 1921]

Milá Ottla, už dlho som Ti nenapísal a to preto, že keď mi je dobre, v lese, v dokonalom tichu, kde vtáky, potok a vietor sú mojimi jedinými spoločníkmi, tak aj ja sa stávam tichým a keď som zúfalý, vo vile, na balkóne, v lese zničenom hlukom, vtedy nemôžem písať, pretože môj list čítajú aj rodičia. To druhé je, žiaľ, oveľa častejšie, ale aj to prvé sa občas udeje, napríklad posledné dve popoludnia boli také, dnešok už menej; ale neudivuje ma to, toľko pokoja, koľko ho ja potrebujem,

na svete vôbec niet, z toho vyplýva, že človek by ani nemal toľko pokoja potrebovať. Ale už to, že ho tu predsa len občas môže mať, napriek tomu, že je tu všetko nabité do prasknutia a od prvého má byť tá nabitosť nabitá dvojnásobne (to sú potom ľudia ubytovaní v kúpeľných kabínach, za hocijakou zástenou a ja mám krásnu izbu s balkónom) - za to som vďačný a len preto som sa odtiaľto ešte nehol. Teraz napríklad je asi sedem hodín večer a ja ležím s dvoma prikrývkami v kožuchu a s vankúšom na lôžku, na prahu akejsi chatrče s troma stenami, pred chatrčou je lesná lúka, asi taká veľká ako tretina námestia v Siřemi, celá žltá, biela a svetlofialová, plná známych i neznámych kvetín, všade dookola smreková hora, za chatrčou šumí potok. Tu si ležím už päť hodín, dnes ma tu síce trochu vyrušovali, včera a predvčerom som bol úplne sám, iba s fľašou mlieka pri boku. Za to človek musí byť vďačný a tak sa dnes nebudem zmieňovať o veciach, za ktoré človek vďačný byť nemusí. Keby každé popoludnie bolo takéto a keby ma svet nechal na pokoji, ostal by som tu tak dlho, až by ma odtiaľto museli aj s lôžkom odniesť. Ale skôr, ako by sa tak stalo, prišla by si ma aspoň raz navštíviť?

Domažlice ma uvádzajú do pomykova a síce v zmysle týchto veršov: „Siahni do hĺbky ľudského života, kamkoľvek siahneš, tam desať pochybností zachytíš" Vrchný inšpektor na to reagoval nie veršami, ale hrubo. Tak po prvé severné svahy Šumavy sú pochmúrne (veď vieš, že som sa premenil znovu na dieťa, ale nie také, ako je Věra), po druhé nie je tam dosť pokoja, v lese možno aj áno, ale nie dosť blízko na to, aby sa tam človek dostal aj s lôžkom a po tretie je to príliš blízko Špičáku (ktosi, aby nebol blízko mňa, išiel namiesto do Tatier na Špičák a ja mám tam teraz ísť tiež?) po štvrté, keď sa ma riaditeľstvo kúpeľov naliehavo pýtalo, či mienim ostať aj po prvom júli (v júli a auguste sa totiž izby prenajímajú len na celý mesiac), odpovedal som, že ostávam, čo je pravda a po piate musel by som, prechádzajúc Prahou, zájsť do ústavu, čo by pre mňa bolo nanajvýš mučivým počinom, pretože ústav sa mi javí (okrem jeho peňazí) vzdialenejší ako Mesiac, ale zároveň obviňujúci a hrozivý.

S pochybnosťami číslo štyri a päť a čiastočne aj tri sa budem musieť vyrovnať sám, o prvých dvoch mi budeš musieť niečo povedať Ty, keď sa tam zabývaš. Až dovtedy bude lepšie, keď s prenajatím izby počkáme. Čo povieš? O návštevách Tremla a Krätziga toho hovoríš podozrivo málo, aj keď to boli dosť závažné udalosti. Žeby tí dvaja boli na mňa takí nahnevaní a povedali niečo veľmi zlé? Žiadnu poštu som nemal? A inak, stalo sa niečo zlé?

Som rád, že si o mojom výzore nerobíš nijaké zvláštne ilúzie, pribral som síce 8 kg (viac sa už nedá, skôr naopak), ani horúčku poväčšine nemávam, ale celkove - v Siřemi mi bolo lepšie, chce sa mi skoro povedať, že predtým, ako som prišiel tu, bol som na tom lepšie, ale tak, že som si to neuvedomoval, pravda, v zime mi bolo oveľa, oveľa horšie ako teraz; hovorím to len preto, aby som sa pred príchodom predstavil, a aby omeleta, keď prídem, bola prichystaná, aby to nedopadlo tak,

ako keď som sa vrátil z Merana.

A to je všetko, nehnevaj sa na mňa a choď k Věre a ešte predtým, ako ju nakŕmiš, daj jej spolu s ostatnými bozkami aj jeden odo mňa Tvoj


Ottle Kafkovej-Davidovej

[Pečiatka: Tatranská Lomnica 28.7.1921]

Milá Ottla, pravdaže si si už zvykla na Domažlice, ako inak. Ibaže je to mesto a v mestách je človek opustenejší ako na vidieku. Písala si mi, že ho poznáš a zmieňovala si sa o jednom mieste, ktoré sa volá Babylon. - Že by som tam prišiel, to už neprichádza do úvahy. Nie je tu zas až taký hluk, ako som sa obával, hluk detí je príjemnejší, ako hluk dospelých. Jednak je potrebnejší a potom prítomnosť detí je zaň odmenou. Tak je to možno aj s Věrou. - Predovšetkým chcem byť dvadsiateho augusta, keď sa mi končí dovolenka, už v Prahe, nielen preto, že človek nemôže ustavične žobrať a okrem toho Ty, môj sprostredkovateľ, v Prahe nie si, ale aj preto, že lekár sám ďalšie zlepšenie už nepovažuje za pravdepodobné, aspoň to občas hovorieva a môže mať pravdu. - Teraz práve ma na nohe páli najhorší absces, aký som kedy mal, pôjdem si radšej ľahnúť. Tvoj

V Domažliciach sú pamiatky po Božene Němcovej!


Ottle Kafkovej-Davidovej

Pečiatka: --8.VIII.21; Pohľadnica: Vysoké Tatry

Môj prvý výlet.

Ihneď som spoznal Věru, Teba len ťažko; Jediné, čo mi hneď padlo do očí, bola Tvoja hrdosť; moja by bola ešte väčšia, ani by nevošla na pohľadnicu. Zdá sa mi, že má úprimnú a poctivú tvár. Myslím si, že nič na svete nie je nad úprimnosť, poctivosť a pevný charakter. Tvoj

Podpísané aj Annie Nittmann a Ilona Roth

In: Kafka, Franz: Tatranské listy. - Poprad : Podtatranská knižnica [z rôznych zdrojov]