ROTHENBÜHLER-KORCOVÁ, MAYA (1945-)

Slovenská literatúra - Memoáre, biografie
Tlačiť
Čo sa mi zdá najdôležitejšie:
Pätnásť rokov v Tatrách, z ktorých som nikdy neodišla, vyhnali nás komunisti. Maturita v Partizánskom - prvé kvitnúce čereš¬ne, kúpalisko, korzo a veľké lásky. Nemáme byt, bývame v otcove] ordinácii v nemocnici. VŠMU - vďaka prof. Rampákovi a J. Boorovi - posúva horizonty slovenského nacionalizmu a šovinizmu. Stretnutia s Jánom Jamnickým, sledovanie svetelných stôp Jula Satinského. Katastrofický rok 1968. Smrť otca, ešte v smútočných šatách chodím od tanku k tanku. Štúdium germanistiky a slavistiky v Baziieji. Svadba so švajčiarskym právnikom H. M. Rothenbühlerom. Narodenie syna a prvý pobyt v USA. Návrat do Švajčiarska. Narodenie dcéry. Späť do USA - nadšená prácou turistickej sprievodkyne po hlavnom meste. Ukončenie štúdia slavistiky. Trojročný pobyt v Paríži. Stretnutia so slávnymi ako E. lonesco, J. Marais, R. Hossein, M. Vlady, J. Moreau, A. Siňvavskij a iní. Najzaujímavejšia etapa môjho života - 3-ročný pobyt v Nepále. V Kátmándú navštevujem chrámy, hospice, učím sa po nepálsky, prispie¬vam do miestnych novín, v Kláštore matky Terezy utešujem deti choré na TBC. Návrat do Európy, dom pri Paríži, narodenie rodinného slniečka - vnučky Eleny. Celá naša rodina hovorí po slovensky. Počas roka som striedavo v USA, Francúzsku a Švaj¬čiarsku, rada a často sa vraciam na Slovensko.
Text na prednej záložke knihy

1. JÚLIUS SATINSKÝ - FANTASIA CON AMORE
Keď som ešte žila v Tatrách, v kráľovstve šťastia, často sme večer vychádzali na prvú terasu za teniso¬vým ihriskom. Na pravej strane pod nami hučal potok a vpredu sa zvažovali ďalšie terasy až po čarovné pásmo bledomodrých večných Vianoc. V diaľke blikali, vábili nás neznáme svetlá, nebolo ich rozoznať od hviezd. Mená prvých blízkych dedín a miest - Slavkov, Veľká, Svit - zneli v detstve pre nás ako názvy planét z inej svetelnej galaxie. Zázračne na nás pôsobilo najmä slovo POPRAD. Poprad bol názov ďalekej, nepriateľskej civilizácie miest. Keď sme sa hrali, že sa spomedzi nás niekto navždy vy¬tratil, hovorili sme o ňom: „Odišiel do Popradu." Poprad riešil mnohé rodinné problémy: „Nemali dosť peňazí, a tak išli do Popradu." Z Popradu tiež zasiahol našu detskú komúnu šťastia prvý blesk: „... Rozviedli ich na súde v Poprade. Keď sa to dozve-del ich syn, spáchal v noci samovraždu." Kvôli Popradu museli v Tatrách zriadiť cintorín. Vybrali miesto v stráni asi kilometer pod evanjelickým kostolom, často sme ta chodievali na lyžiach alebo peši. Čítali sme nápisy na pribúdajúcich hroboch a ja som v rámci vyššej skúšky odvahy sedela aj päť minút v márnici na márach. Napriek cirkevným zákonom bol hrob syna, ktorý si sám ukončil ži¬vot, prvým. Na náhrobnom kameni bolo napísané:
Ďaleká je cesta má. Marné volaní.
Veľmi skoro sme sa zoznámili so skutočnosťou, že naše šťastné kráľovstvo je vlastne kráľovstvom smrti. Ve¬deli sme, že aj na nás striehne podlá obryňa Tubera. Na-háňala nás, niekedy sme jasne cítili jej upotenú kašľajúcu prítomnosť. Tuberkulózu mali vtedy v Tatrách všetci: rodičia, deti, učitelia. Uvedomovali sme si, a ešte viac ako dospelí, že v paláci s terasami na juh sa denne zo¬miera. O to viac sme chceli žiť, ale na to sme potrebovali odvahu. Zaviedli sme do nášho penzáckeho spolužitia komsomolský poriadok. Najprísnejším zákonom našej družiny bolo: ničoho sa nebáť, nikdy neplakať a brať ži¬vot s hrdinskou odvahou. Vypracovali sme si celý systém skúšok odvahy a denne sme ich skladali.
Všetky príslušníčky našej družiny či bandy vedeli pre¬liezť cez bránu s oceľovými hrotmi na druhú, zakázanú - pacientsku stranu, plienili stánky pri klzisku, zadarmo sa pretlačili do kina, bez lístka nastupovali na lanovku na Hrebienok, ba niektoré lietali s černokňažníkom Olejníkom nad Tatrami. Hovorím o babách, lebo chlapcom sme vypovedali svätú vojnu.
V Poprade tiež opravovali autá, nakupovali sa tam zá¬kusky a údené lahôdky, ako aj látky na šaty. Študenti z Tatier chodievali električkou do Popradu do gymnázia.
Zázračnejšie ako Poprad bolo len slovo Levoča. Búchali sme si prstami po čelách a s určitou závisťou sme hovorili:
„Odišiel do Levoče na trinástku..." V reči dospelých I bola najbližšia psychiatrická klinika. My deti sme však vedeli, že v trinástej komnate v Levoči štrngala kľúčmi levočská biela pani a v dlhých bielych šatách nosila na :ól čarovné nápoje a lahodné pokrmy, o akých sa kuchárom v Penzáku ani nesnívalo.
Život v perfektne organizovanej sebestačnej pevnosti 7 od Slavkovským štítom sa nám zdal byť vrcholom šťastnej ľudskej existencie a ja som sa často modlila:
„Pane Bože, len mi nedaj odísť z Tatier. Pane Bože, len mi ich uchovaj!"
V ružovom kostolíku pri hoteli Grand som spievala z plných pľúc: „Matka naša milostivá, tu pod Tatrami slovenský náš národ volá: Pros za nás Boha!"
Do kostolíka s modrým nebíčkom a hviezdičkami som chodievala pravidelne každú nedeľu kvôli dvom marián¬skym pesničkám: Oroduj vždy za náš národ, a ešte náruživejšie som spievala falošným, ale prenikavým hlasom: „Zachovaj nám kroj i reč, nech nás nikdy neohrozí ani zloba, ani meč..."
Tým sa zvyčajne moja náboženská fáza extázy vy¬čerpala. Začala som z kostola utekať. Raz ma dokonca premohol priamo v kostole zlý duch a ja som začala há¬dzať za golier sestrinho kožucha, tam, kde sa začínal jej krásny štíhly krk, muchy. Kľačala predo mnou so zbožne sklonenou hlavou. Veľmi sa bála múch. Závidela som jej náboženskú oddanosť, na ktorú mi moja viera nestačila. Chcela som vyskúšať, čo je silnejšie: Boh, alebo sestrin strach. Zápasila som so strachom pred démonmi a po¬hŕdala som každým, kto mu podľahol. Vtedy som verila v akúsi božskú veľkosť človeka a hlavne jeho ducha. Veri¬la som, že na svete sa dá všetko prekonať - okrem smrti. Strach z múch sa mi zdal vrcholom banálnosti. Pamätám si každý detail. Po vydrhnutej dlážke tatranského kos¬tolíka sa plazili zimou ochromené muchy. Dali sa veľmi ľahko chytiť.
Keď to potom doma vyšetrovali, naša slúžka Irma z Reľova povedala:
„Vždy som vám hovorila, že to dievča je anciáš!" Čo po slovensky znamenalo antianjel, čiže protianjel. Mama ani otec nenamietali. Párkrát boli svedkami, ako v noci zápasím s anjelmi, ktorí ma chcú niekam odniesť. Asi ta, odkiaľ ma priniesli. Doteraz som presvedčená, že som sa sem na Zem dostala nejakou náhodou, keď kozmic¬ké plavidlo s mojím bardom stroskotalo na druhej terase pod Penzákom. Na mieste katastrofy pri zákrute nad po¬tokom doteraz nerastie tráva.
Keď som sa modlila vonku, vždy som objímala svoj strom, ktorý bol zakaždým ironický, keď ku mne preho¬voril.
Navždy zostať v Tatrách, opakovala som si ako man-tru-tantru.
A predsa som sa skoro každý večer vybrala pozerať na vábivé svetlá v diaľke. Popradu som sa bála. Od detstva som vedela, že raz budem musieť z Tatier odísť. Bude to moje vyhnanie z raja. Často som si ho na pobavenie do¬spelých zahrala. Keď som mala päť rokov, mamička ma predvádzala hosťom: „Maňuška, ako robil archanjel Ga-briel?"
Dvíhala som ťažko ruku a zo všetkých síl som sa sna¬žila, aby mi z rúk nevypadol ohnivý meč. Jeho plamene, vlastne iskry, mi akože pálili ruku. Vydržala som bolesť a strašným hlasom som kričala: „Von z raja!"
Hostia s mamičkou sa zadúšali od smiechu a ja som si zvyčajne vyčerpané sadla na smrekovú lavicu v predizbe. A vedela som, že to Von z raja! sa stane mojím osudom. Mojou karmou, ktorú nemôžem zvrátiť. A emigrácia to potvrdila.

* * *

 

Bol Štedrý večer a napadlo toľko snehu, že nám deťom zakázali ísť von. Okolo piatej bola už úplná tma a bol to jeden z tých večerov, keď na našu pevnosť Penzák spadli nielen celé Tatry, ale zaľahla ho aj snehom zavalená obloha. Vo vzduchu krúžila meluzína a ešte aj schody k bráne boli zaviate snehom.
„Vyharkozsik vihar, " prihováral sa mi v maďarčine. Vietor sa premenil na beštiu postrelenú Húnmi. Snežní jazdci ju naháňajú, ale ona im uniká a bolestne kvíli.
Mama vo vykúrenom byte v Penzáku milovala, keď za oknami zúrila snehová víchrica. Teraz šľahala bielka elektrickým šľahačom a na chvíľu ho vypla, aby nám povedala známu veršovačku:

 

 

Vonku vietor zavýja.
Vonku vládne mráz.
Mamička, či nájde Ježiško nás?
Oj, nájde, nájde, akoby nie,
on k dobrým detičkám cestičky vie.

 

 

Básnička mi veľmi skoro začala liezť na nervy. Vy¬chádzala z nej dáka pasívna útulnosť a čakanie na nie¬čo zvonku. Dráždila ma najmä posledná veta, v ktorej mama zdôrazňovala slovo dobrým. Áno, ja som nebola dobré decko, aspoň nie také, aké si predstavovala ona. Biele pančušky som mala v lete vždy zablatené a v zime sa slúžky nevedeli dosušiť šponoviek a lyžiarskych kombinéz. Spúšťali sme sa po zasnežených terasách na zadku. Nerešpektovala som zákazy a preliezala som cez ostnatý plot na stranu pre pacientov. Chodila som sa často hrávať k potoku, hoci mi to zakazovali.
Čakávali sme na rozsvietenie vianočného stromčeka a Ježiškov príchod. U nás sa rozbaľovali darčeky až o ôsmej. Otec vždy slávil Vianoce najprv s pacientmi. Vo veľkej jedálni, obrátenej na juh k Popradu, sa leskli parkety a obrovské palmy v kvetináčoch pripomínali pacientom krásne tropické kraje, ktoré navštívia, keď sa uzdravia. My sme do pacientskej jedálne s vysokými oknami nesmeli chodiť. Doma vládla vianočná panika, maminka krájala dulový syr, dopekali sa koláče a orechovník sa zasa rozišiel, mama robila novú majonézu na zemiakový šalát, lebo tá zhora nebola dosť dobrá. Áno, celú vianočnú večeru aj s kaprami sme vlastne dostávali z kuchyne z liečebne, ale nás sa jedlo vylepšovalo a dorábalo. Tatko s opim sa zamkli v jedálni a zdobili stromček. Vedela som, že do ôsmej sú ešte tri nekonečne dlhé hodiny. Svoje pobalené vianočné darčeky som už dávno dala do jedálne. Nemala som čo robiť, a tak mi napadlo, že sa pozriem na vianočné darčeky, ktoré mama schovala v skrini. Mali sme dostať zázrak - bábiky s umelými vlasmi a očami, ktoré sa otvárali a zatvárali. Vlastne sme boli na také darčeky už veľké, ja som chodila do druhej a sestra do prvej triedy. Po vojne však dlho pekné bábiky s vlasmi neboli. Už dlho sme si ich so sestrou chodili obzerať do veľkého obchodu pod Grandom. Volal sa Bányász, neskôr Ľuba. Obidve sme snívali o bábike z výkladu, mala zlaté, takmer biele vla¬sy. Obdivovali sme jej hnedé oči a dlhé mihalnice. Mama nám to síce tajila, ale vedeli sme, že nám bábiky kúpila... Keď som sa uistila, že sú všetci zamestnaní v prednej časti bytu, všuchla som sa do spálne, pristavila som si stoličku a pod hŕbou saténovej bielizne som našla dve škatule s bábikami. Otvorila som prvú a na môj úžas sa odtiaľ vysypala záplava hnedočervených vlasov. Trošku som nadvihla bábike hlavu a akoby sa na mňa otvorila modrá pasca. Bábikine oči boli meravo hrozivé a zdali sa mi chladné. V našej rodine mali všetci modré oči a ja som chcela hnedookú bábiku - blondínku. Červenovláska mala na prsiach prilepenú ceduľku Májka. V hrdle mi začal rásť plač, ale vedela som ho dobre potlačiť. V tom veku som neplakala, plač a slzy som prenechávala svojej sestre. Rýchlo som odškerila veko na škatuli a ako som očakávala, ležala tam plavovláska s ceduľkou Katka. Najprv som ich chcela vymeniť. Potom ma však dostihli moji démoni a poradili mi, aby som sa radšej červenovlásky zbavila. Áno, aby som ju zahodila do potoka. Bol síce zamrznutý, ale v strede vodopádu tiekla voda tak rýchlo, že otvor lemovaný ľadovou čipkou celkom nezamŕzal ani za najtuhších zím. Najprv som vybrala ryšaňu zo škatule a schovala som ju do svojej postele v detskej izbe. Po¬tom som musela nenápadne prejsť do predizby a vybrať zo skrine lyžiarsku kombinézu, kapce a rukavice. Cestou ma zavolala ominka do kuchyne a strčila mi do ruky kus lepkavého zlata - dulový syr. Aspoň sa posilním, pomys-lela som si. Všetky veci - aj bábiku ryšaňu, som zhromaždila v kúpeľni, lebo tam som sa mohla zamknúť. Bleskovo som sa obliekla, zase som tichučko otočila kľúčom v zámke a otvorila som okno. Únik z bytu cez kúpeľňu sme mali nacvičený. V lete sme sa tak chodievali každý večer po¬zerať cez okno na pacientské filmy. Takže von som sa ľahko vyškriabala aj s červenovlasou bábikou. Tú som si strčila do kombinézy a tuho som ju tam zazipsovala. Zo¬skakovať z metrovej výšky do bielej tmy mi spôsobovalo dobrodružnú radosť... Bábika ma tlačila na bruchu a ja som bola rada, že nie som sama... Ledva-ledva som sa vyhrabala, ale bola som pevne rozhodnutá odísť na svoje čarovné miesto pri prvom hospodárskom dvore. Čarov¬né miesto bola veľká skala porastená trávou. Trčala nad vodopádom, na ktorý sme boli veľmi hrdí. V prostriedku vodopádu sa nachádzala diera - hrtan ľadového diabla. Doň, do spenenej vody som chcela ryšaňu hodiť. Jedného dňa sa na skale rozhodol rásť strom. Nik mu nedával veľkú budúcnosť, ale strom sa zachytil tak šikov¬ne, že zapustil korene do brehu potoka a rástol a rástol. Bol to môj strom. Objímala som ho a rozprávala som mu svoje tajomstvá. V ten podvečer som sa k nemu ledva dostala. Zabárala som sa do snehu až po pás a pre každý ďalší krok som si musela urobiť miesto rukami. Rukavice som už mala celé premočené. Z plošinky pri skale, na¬šťastie, vietor odfúkal sneh, a tak som sa ta dostala ľahšie, ako som čakala. Bola som však vyčerpaná. Z posledných síl som objala studenú kôru stromu a chcelo sa mi spať. Vtedy sa zo stromu ozvala hudba a potom slová: „Anjeli zleteli..." Sadla som si. Z hospodárskeho dvora za zákrutou vychádzalo svetlo. Potom žiara. Drevená brána sa otvorila a ja som zbadala jasličky. Seno bolo celé zo zlata a svietilo tak prenikavo, že som nerozoznala, kto v nich leží. Nad jasličkami sa skláňali srnky.
„Mária, nespi, veď predsa nechceš zomrieť na Viano¬ce. Ani ty, ani bábika."
„Ale keď ja som chcela blondínku," vyslovila som na¬hlas. Všade okolo bolo radostné fialové svetlo. Ja, a zomrieť? To bola otázka, ktorá ma prenasledo¬vala celé detstvo. V sanatóriu Penzák sa stále zomiera¬lo, no ja som chcela žiť. Všetko okolo bolo také krásne. A kto ma to volá Mária? Zvyčajne to nemám rada, ja som Maja, Majka, vtedy som ešte nerušila, že neskôr budem aj Maya.
„Nie, ja nechcem zomrieť," odpovedala som hlasu. Znel ako machové hrkálky a bol taký nežný, že by som urobila všetko na svete, len aby nemlčal... Ten hlas bol môj prvý erotický zážitok. A ryšaňu by som do diery aj tak nehodila, chcela som... chcela som len...
„Tak si znovu natiahni obidve rukavice a vráť sa. Choď pekne naspäť po svojich vlastných stopách." Poslušne som si natiahla rukavice a v postave, ktorá sa odlepila od stromu, som spoznala nemého Kúrňavu. O chvíľu vyjde mesiac. Cesta domov bola oveľa jedno¬duchšia, ako som si predstavovala. Na mrazivej tmavo¬modrej oblohe sa prevaľoval tuleň - tučný mesiac, mra¬ky sa rozostúpili a za Penzákom bolo vidieť pocukrované vrcholky Slavkovského štítu a Lomničáku. Hviezdy Orióna veselo žmurkali. Chodník domov som rýchlo našla, takže sa mi išlo ľahko. Okno na kúpeľni bolo ešte otvorené a ja som sa ako na krídlach vyhupla hore. Neviem, ako dlho som bola preč, ale nikto nič nezbadal. Keď som v spálni vkladala bábiku späť do škatule, bolo tma. Rýchlo som si napustila vaňu a začala som sa kúpať.
„Marela, nebuď tam tak dlho, aj Katka sa chce ešte pred stromčekom okúpať!" kričala na mňa Tekla.
„Obleč červené zamatové šaty! Máš ich na stoličke pri gauči! Ja potom pôjdem preč," dodala. Najprv mi bolo ľúto, že Tekla nebude s nami pri štedrovečernom stole, ale potom som si uvedomila, že mama ju aj tak prehovorí, aby zostala... Všetko bude dobre. V hlave mi ešte stále znel uisťujúci hlas stromu. O ôsmej zazvonil strieborný zvonček a keď sme vošli do jedálne, na stromčeku už svietili sviečky aj prskavky. Veľká jedľa sa vznášala vo svetle. Pod stromčekom som hneď hľadala škatule s bábikami. Teraz boli ešte ozdobené jedľovou vetvič¬kou. Prvá otvorila svoju škatuľu sestra. Keď zbadala bábiku zlatovlásku, privinula si ju k sebe a celý večer ju nevypustila z rúk. Ja som otváranie škatule odďaľovala. Mama ma pobádala:
„Maňuška, a ty si svoj najväčší darček ani neotvoríš? Aj teba čaká bábika, len sme si s tatkom mysleli, že sa ti bude viac páčiť s gaštanovými vlasmi, s nádychom do červena. Sú takmer také, ako máš ty."
V srdci som mala pokoj a už sa mi farba vlasov dákej bábiky nezdala dôležitá. Stále som počula ten hlas. Mama napokon sama rýchlo otvorila veko na škatuli a zhíkla:
„Štefanko, pozri sa! Oni v tom obchode predsa len na¬šli ešte jednu blondínku!"
„V akom obchode?" opýtal sa tatko. „To bol predsa Je¬žiško."
Spoznala som ten hlas. Áno, bol to hlas osamelého stromu, ktorý sa mi vtedy na Vianoce prihovoril. Vtedy som ho jasne počula, no odvtedy strom nepreriekol...

 

* * *

 

Milá Nathalie, ja aj keď sa snažím byť svetácky orientovaný a rozmýšľam jevropejsky, teda západne, predsa len verím Stanislavskému, žiadna inte¬lektuálna abstrakcia. A, milá Nathalie, zoškrabte kožu zo Slováka a nájdete pod ním Tatára. Povedal som Tatára, ale myslel som vlastne človeka z Tatier. Milá Nathalie, dúfam, že viete, prečo Tatry a Tatári majú spoločný, po¬vedal by som odborne, lingvisticky, radix čiže koreň? Ne¬viete? No to je, prosím, moja najobľúbenejšia sága. Vy nepoznáte slovenskú mytológiu? Vy nepoznáte rozpráv¬ky spod Salatína?
Tak sa len na mňa, milá Nathalie, lepšie pozrite. Čo mám na sebe? Áno, baraní kožúšok. A to nie náhodou, milá Nathalie, nie náhodou. My Slováci sme, prosím, ná¬rod pastierov oviec. No a kto bol, prosím, v Biblii pastier? Áno, Kain, a preto my vlastne nosíme aj Kainovo zna¬mienko, sme teda horší ako roľník Ábel, ale viete čo, milá Nathalie, my vôbec nie sme horší ako Česi, Rakúšania alebo Američania či Rusi. Pokladajú nás síce za druhú kategóriu, lebo sme potomkovia Kaina, ale taký Kain, keď hnal svoje ovečky, sa musel každú noc prispôsobo¬vať novému prostrediu a roľník Ábel sa kvasil len na jed-nom mieste. Čiže na začiatku tam kdesi medzi stepami a močiarmi Eurázie naši predkovia pásli ovečky, ale keď sa im zdalo, že sa už majú dobre a že sa môžu usadiť, zjavilo sa zakaždým na obzore mračno prachu a v ňom pohybovali kožušinové čiapky. Tatári! Tí, aby si nepoškodili svoje reprodukčné orgány, potrebovali pod zadok čerstvé mäso. A na to im boli dobré slovenské ovečky. A tak to išlo donekonečna: slovenskí bačovia vychovali nejaké stádo a džingischánovci - Tatári - im ho vždy zožrali. Až sa Kriváň, najváženejší veliteľ a predseda rady starších, nasrdil a povedal, že už tým žrútom tatárskym viac slovenských ovečiek nedajú. A celý náš národ sa dal na pochod. Išli mesiace, roky, až prišli ku krásnej domo¬vine, kde tiekli rieky plné pstruhov, ktoré ľudia chytali DO ruky... a ovečky mali na paši všelijaké hole, nealko i alko. A tak im Kriváň povedal: ,Tak tu sa už konečne zastavíme, bratia. A to: „Zastavme sa, bratia," sa stalo slovenskou mantrou. A aj sa zastavili. Keď sa už ovečky zase namnožili na tatranskom salaši a valasi sa radovali, zrazu sa na obzore ukázal mrak prachu a kožušinová čiapka. Kriváň v nej hneď rozpoznal hlavu hlavného čingischánovho špióna, o ktorom písali verše: Poznáte ho, robotníka? Od pílky a od hoblíka? Bola to hlava Klementa Gottwalda. Vtedy dal Kriváň zvolať radu starších povedal: „Nadišla naša hodina." Nato sa členovia najvyššej rady Slavkovský, Lomničák a Gerlach pochytali kolo pliec a zborovo zadeklamovali: „Oj, veď umrieť za národ, oj, veď to nebolí."
Potom ich pokropili vodou zo Skalnatého plesa a čle¬novia najvyššej rady starších začali obrastať kamením rásť do výšky. Už skoro zacláňali oblohu, keď sa Kriváň, ktorý bol doteraz v prostriedku, premiestnil na samý okraj.
„Nebezpečenstvo nám hrozí aj zo Západu, ten siahne na dušu našich národných slovenských hodnôt a duchov¬ných pokladov." Kriváň ich však nestihol vymenovať, lebo pod kvapkami vody zo Skalnatého plesa sa premena na mohutný štít so zakriveným vrcholkom udiala oveľa skôr, ako sa nazdával. Aj z ostatných vodcov slovenského národa vyrástli mohutné hory, ktoré chránia ľudkov pred kočovnými nájazdmi z východu. Ale preto my teraz, milá moja poslucháčka, preto my teraz trpíme, povedal by som, chronickým nedostatkom vodcov. Všetci sú tam skamenení v Tatrách, tak ako zákony kázali im.
Klement Gottwald hneď pribrzdil svojho koňa a zháčili sa, aj ďalší členovia rozviedky ako Zápotocký, Novotný a Gustinko Husák. Obrátili sa o radu až k najvyššiemu Džingischánovmu vezírovi maršalovi Červonenkovi. Teraz išlo o to, identifikovať nepriateľa. Nuž čoho sa Tatári najviac báli? Len ďalších tatárskych kmeňov, pre¬tože nikdy neboli jednotní a dokonca si mysleli, že sa to už pohol Attila, s ktorým, samozrejme, mali zvláštny pakt o Dunajskej nížine. Červonenko si pozorne prezrel Kriváň, Slavkovský a Gerlach a priložil si k ústam celý galón moskovskej stoličnej. Keď polovičku vypil, chcel povedať:
„Áno, sú to Tatári, veľká, nebezpečná armáda, ktorú neradno napad¬núť." Jazyk sa mu však zaplietol a úctivo vybľabotal:
„Tat¬ry, sú to Tatry. No pasaran!" A potom svojim tatárskym bratom radil:
„Zastavme sa, bratia, oni sa nestratia, oni len ožijú." Áno, tá mantra sa tam stále omieľala. A Tatári sa od Tatier vrátili a nikdy, nikdy sa ta nevrá¬tili, hoci boli veľmi napálení, najmä preto, že im Slováci ukradli recept na tatársku omáčku a na tatársky biftek. A či vy, milá Nathalie, či vy máte rada tatársky biftek? Ja robím výborný, raz vás musím pozvať. Nathalie, ja viem variť tú najlepšiu tatársku stravu na svete."

 

* * *

 

Ja rodinkárstvo neznášam. Mám rád takú dištanciu na veľkolepé Vy, ale to o tých Tatrách som si vymyslel len pre vás. Viem, že ste sa tam narodili v sana¬tóriu s tým vulgárnym menom - Penzák."
„Áno, znie to trošku ordinárne," prikývla som, „ale my sme si to neuvedomovali, na názve nezáležalo. Bol to palác. Palác Penzák."
„Ako tam chodili lekári oblečení? Veľmi ma to zaujíma, lebo v Piešťanoch nosia biele froté plášte, len tak na ho¬lom tele. Tak mi to aspoň hovorili. Dokonca som rozmýš¬ľal, či by som pre také froté na holom tele nemal študovať medicínu, no moja švagriná Marta ma odhovorila."
„Lekári v Tatrách, aspoň keď som tam žila, boli ob¬lečení ako kňazstvo v službách zdravia a nosili kvalitné vlnené a bavlnené látky. Samozrejme, biele. Najkrajší boli lekári v zime. Vtedy nosili aj elegantné biele mohérové kabáty, previazané ako japonské kimoná opaskom bez pracky. Veľmi mám rada opasky bez pracky, len tak voľ¬ne na uzol."
„Pracky si určite vymysleli Nemci, ale povedzte mi niečo iné. Tie kvalitné mohérové plášte. Vidíte podľa mojich košieľ, že mám veľmi rád staré kvalitné látky, ale teraz ma zaujíma taký detail. Zabránili tie mäkké vecičky smrti? Alebo ju do jemnučká zabalili?" Julo sa odmlčal a zase sa sústredil na rad plných fliaš, ktorý zostal v bare na najvyššej poličke.
„Liečba v Tatrách bol mystický náboženský obrad. Všetci tam boli vyznávači altruizmu a humanizmu."

 

 

* * *

 

 

„Viete, aký čarodejník mi o vás rozprával?" opýtal sa Julo a sám si hneď odpovedal: „Skutočný. Ján Jamnický. Chodíte k nemu často?"
„Bola som tam trikrát kvôli diplomovke."
„Ján Jamnický je černokňažník."
„Viem, a ja som striga. Viete, že dnes je Valpurgina noc?"
„Aha, Aurora prešla do ofenzívy. Milá Valpurga, a to ste skutočne už leteli na metle?"
„Áno, ale už dávno nie. Bolo to v Tatrách nad Bujačím vrchom."
„V Tatrách nad Bujačím vrchom?" zopakoval Julo a dopíjal fľašu. Pod jednou z jabloní s perfektnou korun¬kou bola diera. Julo do nej položil fľašu a starostlivo ju zahrabal polotrampkou.
„Do budúceho roka nám tu vyrastie strom šampanské¬ho. Sľúbte mi, že so mnou prídete oberať! A teraz, milá Jesabel, na Valpurginu noc niečo špeciálne pre vás. Vypá¬lili to bosorky zo Salemu a asistoval im sám pán Arthur. Už vtedy to bol slávny spisovateľ a chránil si svoj intelekt pred alkoholom. V tú noc si však v Saleme s bosorka¬mi poriadne logol, všetko, samozrejme kóšer vypálené, a o chvíľu bol ženatý s Marilyn Monroe alias Normou Jean."

 

* * *

 

Druhou zdrvujúcou autoritou bol pre mňa môj starý otec, barón Eugen Zsigardy. Vlastnil v Zlatých Moravciach dom na námestí, takzvaný „Malý kaštieľ". Bol podzemnou chodbou spojený s veľkým kaštieľom grófa Erdödyho. Opi bol nadaný právnik a zo zásady vyhrával všetky procesy. Grófovi Erdödymu patrili Piešťany a opi mal v kúpeľoch vlastnú izbu. Po tom, čo komunisti vyložili vyberaný starý nábytok do dažďa na ulicu a dom znárodnili, opi s omi sa presťahovali k nám do Tatier. To, čo bolo pre mňa rajom, nazýval opi vyhnanstvom. Prítomnosť kamenných veli¬kánov Tatier ho gniavila. Slavkovský štít sa totiž niekedy rozhodol zostúpiť až k nám do kuchyne a pokojne sa hoj¬dal v kyvadle hodín. Opi túžil po svojich listnatých lesoch a kvitnúcich stromoch. Nenávidel sneh. Opi chcel spasiť moju barbarskú dušu a často mi hovorieval:
„Veď ty si Maďarka, len sa pozri do zrkadla, aké máš lícne kosti." Potom chcel, aby som po ňom opakovala slová s Ô.
„Ale ja som Slovenka, Slovenka, opi," bránila som sa dvanásťročné vášnivo.

 

In: Rothenbühler-Korcová, Maya: Július Satinský : fantasia con amore. - Bratislava : Maya Rothenbühler-Korcová, 2007, s. 7-11, 24-30, 34-38, 69, 82