JANČO, JOZEF (1823-1893)

Slovenská literatúra - Próza
Tlačiť
Absolvent lesníckej akadémie pochádzal z Vrbice. Literárne tvoriť začal na lýceu v Levoči, počas revolúcie pôsobil v Liptovskom Hrádku. Publikoval najmä v Orli, okrem iného báseň Kráľ Tatier (Orol IV, 1873, č. 9) a historickú prózu Lúka na Kriváni (Orol VI, 1875, č. 10-12). Ako dokument sú cenné jeho Listy z Hrádku (1850-1852) publikované vo viedenských Slovenských novinách.

1. LÚKA NA KRIVÁNI

Poviestka z predošlého stoletia

Zvláštna je krása Slovenska!
Kto Slovensko v ktorejkoľvek čiastke roku čo len jedinký raz videl a svojím du¬chom prísne pojal, tomu ono zostáva nezapomenuteľným; plní jeho oko pôvodnými svojimi krásami i vtedy, keď snáď rozmanitosťou krajov cudzích pútané, nemôže mu viac slú¬žiť za sprítomnený predmet bavenia. Je ono sťa meteor neba, ktorý ešte i po svojom za-niknutí, srdcom a citom obdarenému pozemšťanovi, dlho, dlho v prvotných barvách svo-jich svieti.
Choďteže, vy neskazené duše, po čaroplodnom Liptove, a keď ta pôjdete - za-stavte sa obzvlášte na dlhom, cez rieku Belá do komorskej osady Hrádok vedúcom moste. I padne vám mimovoľne v oči tá vŕškovatá priestraň, ktorou všetečná Belá, sťa velikán¬ska hadica, svoje vody do šumivého Váhu nesie. -
Jak krásne to tu!
Tam v diaľke nad Belou stojí osada Sv. Peter, sťa strážnik od celej priestrane prí-rodou mu dané kľúče držiaci. Domky a humná súmerné a čisté: mužovia za príkladom včiel od jari až po neskorú jeseň sem tam po vlasti a zahraničí roztáraní, zarábajú poctivý peniaz, aby krajinské ťarchy uniesť mohli, ich ženy pri zbožnom speve obrábajú okolité polia a riadia sebe zverené hospodárstva.
Na druhej strane Belej, Sv. Petrovi oproti, čupí v tieni košatých líp a ovocných stromov, pod balvanmi skál z pŕs hradecskej hory odvalenými, neveľký hrad, ktorý nedbajúc na rozliehavé rapčanie päťkameňového blízkeho mlyna, len si pozerá a pozerá z nízkej výšiny svojej na bystrý tok Belej, akoby s ľútosťou, že ona, odprvotná to jeho milenica, ako dávno, tak ešte i teraz vždy svieža, ba prudkejšia, on ale zubom času a nešetrnosťou ľudskou v smutné rozvaliny zronený! -
Povyše hradu, na ceste do Dovalova pod sosnami hradecskej hory leží Úpno, vo svojej len zriedka pretrhovanej tichosti. Úpno úpie snáď nad tým, že len z dvoch proti sebe stojacich domkov, bytov to pre podlesného a jeho zápätníka, záleží a svoju tichotu na rákoš obrátiť nemôže. Čo Železná Brána na Podunaji, to je Úpno na Belej a hradecskej hore, kde bystrí Dovalovci, znatelia to v plavení a vyvážaní klátov, chtiac nechtiac svoje zastaveníčko držať musia.
Opäť za Belou, Úpnemu voči, ťahá sa Vavrišov, povyše tohoto v rovnej čiare na upätí Tatier Pribylina a za touto na vyvýše¬nej rovine Kokava. Tieto tri dediny podo¬bajú sa jednej matičky dcéram, keď na kvet¬natých lúkach červené jahody zbierajúc pri speve trávnic nevinný a dôverný rozhovor vedú. -
Nad celou touto ozaj malebnou priestraňou stojí Kriváň velikán, sťa vážny otec a z vysokosti svojej skláňa svoje hromosilné temä, dávajúc akoby srdečné pozdravenie svojeti, a cudzote - desné hrozby - tejto smrť, tamtej život.
Nad Pribylinou vypínajúci sa vrch Baranec stál v poslednom ohni slniečka, ktoré ktoré za parohatý Choč zapadalo. Dolu vrchom strmými prťami zostupovala obratne početná črieda bujnej lichvy. Tejto vopred uberali sa roztopašné kozičky a miestami vstávajúc na zadnie nohy odhryzkávali mäkkušké ratoliestky z napadnutej sihliny. Ručaním a bľakotom prejavovala celá črieda radosť, že po celodňovom svojom putovaní blíži sa zase k tomu miestu, kde v nastávajúcu noc bez¬pečne odpočívať mala.
Črieda táto mnohopočetná náležala stat¬ným Pribylincom. Jej súhlasné spiežovce cengali ľúbezne, a čistý ceng unášal ešte čistej¬ším vzduchom večerňajší vetríček na široko a ďaleko.
Za čriedou stúpal pastierik, šuhaj osemnásťročný. Bol to Števo, vlastný syn priby-linského pastiera Pavka Silného, ktorý od dvanásteho roku svojho veku pri otcovej ruke obci slúžil.
Dľa veku bol síce Števo mladíkom, no dľa dokonale vyvinutého tela opravdivým mužom. Jeho silné svaly, široké plecia, mo¬hutné rameno, súmerne nohy značili, že na obra dorastá. Svoj chod podriadi, celkom rovnému držaniu sa svojho celého tela, a každý krok, ktorý urobil, každé zastavenie jeho bolo vážne a hrdinovi svedčiace. Tvár, ináč snehobiela, teraz ale slniečkom leta uhorená, bola mu významná. Veliké, nebovobelasé oči prezrádzali, že je srdca otvoreného a dobrého. V prirodzených kotúčoch vlasy pokrývali plece a ihrali sa s vánkom vetríka. Dažďom a slnkom skvárený klobúčik s vybíjaným remencom sedel mu hlboko na čele. Vlečno zavesená kabaň a cedilo lengali mu prístojne a pevnými žltými prackami stiahnutý opasok kryl poprsie šuhaja. Bieločervenou vlnou vyšívané biele nohavice s návlakami hodne vyše členkov vypletané krpce priliehali ku švihlému telu ako uliate. Za zbroj mal v ľavici poskladaný bič, na jeho plesk hneď sa roztúlaná črieda zlučovala; v pravici niesol mu kyjačik - obsekanec, ktorým sa tu i tu dolu strminou podopieral.
Toť oblek, no rovnošata pastierov pod¬tatranských!
Za Števom po boku vliekol sa Dunčo, veliký psisko s klincovatým obojkom. Slúchal na velenie, ktoré vždy ochotne plnil, no smútil, že mladý pastier svojho miláčika, inokedy poláska, teraz ani pohľadom nepoctí. -
Števo bol teraz skutočne v neobyčajnom rozpoložení. Po druhé dni, zháňajúc zverený mu statok, svietil jastrabím okom na všetky strany, a tu i tu zaspieval si stavu i rodu svojmu primeranú pesničku čistým hlasom tak dojímavo, že po poli a v lese trávu zbierajúce, alebo jahody oberajúce dievčiny, nim zarazené spievať prestali a počúvali ho sťa slávika, keď v húšťave svoje zvláštne piesne peje. Teraz v myšlienkach pohrúžený, s patrným žiaľom a nepokojom na tvári, ako v trapiech kráča.
Verný Dunčo predišiel Števa a podíval sa mu do očí tak spýtavo, akoby chcel bol uhádnuť príčinu jeho žiaľov; oblizoval mu pritom svojim studeným jazykom horúcu ruku. -
Števo precítil, pohladkal dlhosrstého Dunča za jeho pozornosť a pohrúžil sa zase v myšlienky. Pustil zrak na zem, akoby sa s počítaním všetkých tam rastúcich bylín a kvetov zamestnával.
Zázračné hrebene a končiare Tatier utrácali poslednú žiaru zapadnutého slniečka zo seba, a oddávali ju chmáram ponad Tatrou vysoko, chmáram, ktoré vetrom hnané, sám Boh zná, do ktorej krajiny alebo kúta sveta veslovali, čo medzitým večer v la¬hodnom šere na údolie zasadal. Večerné zvony okolitých dedín vyzývali príjemným hlasom veriacich k modlitbe a ustatých k od¬počinku. Všetko toto nezdal sa Števo cítiť. Jeho srdcom lomcoval zvláštny bôľ, mútne oko vyjasniť sa nechcelo, a krok bol mu akousi čudnou bázňou a zlým tušením ve¬dený. -
Črieda lichvy vošla do dediny. Spod pokrovu domov rozvláčal sa modrý dym v zázračných postavách vzduchom, ktorý sem-tam napĺňala prí¬jemná vôňa praženého masla, zaiste k obliatiu mladých, napospol obľúbených roškúľ súceho.
Števo zastal a vylúdil z duše hlboký, bôľny vzdych. V zapätí mu Dunčo zakýval gundžovatým chvostom a oblizujúc mu ruku, zdal sa mať živú spoluúčasť s jeho stavom.
„Ach, Dunčo môj," ozval sa Števo, „ty zdáš sa cítiť, že som teraz nie takým ku tebe, akým som bývať zvykol, ale - nechápeš žiaľ dieťaťa znajúceho, že jeho rodič je k po¬steli prikovaný, v chorobe sa zviera, v chorobe takej, proti ktorej je liek len u samého Boha. Oj, Bože, Bože! Či si ešte môjho dobrého otca pri živote nájdem? Či ma on ešte pozná, a či ma privíta svojím dávnym: Vitaj že mi, synak drahý!?.... Ver, že ťažko padá človeku vidieť stratu toho sa blížiť, čo mu je na svete najmilšie ... ."'
Medzitým statok v dedine tratil sa kus za kusom, vchádzajúc do dvora, do ktorého patril. Posledné dve vzorné kravičky prekročili malé dverce najposlednejšieho domku v dedine, za nimi Dunčo a za týmto mladý pastier, ktorý za sebou dverce zatvoril. Domec tento bol obecná pastiereň, kde Pavko Silný s Marienou, ženou svojou, už od dvadsať rokov v pokoji prebýval. Boli to ro¬dičia Števovi, pre svoju úprimnosť, statoč¬nosť, pracovitosť a pobožnosť, no pre celý príkladný život svoj v celej Pribyline, ba v celom okolí napospol obľúbení.
Krotké kravičky pastierove ľahli si na čistý dvorec a omiadzali z paše donesenú trávičku. Dunčo stroviac nahotovenú mu ve¬čeru, čo svoju zaslúženú mzdu, vyvalil sa na ležisko a keď našiel dlhším sa hniezdením pravé klbko svojich údov, ticho driemkal.
Teraz Števo otvoril nezbadane dvere na izbe a stúpal váhavo ku posteli chorého otca, pri ktorej práve dobrá mati so zaslzeným okom sedela. Sotva že Silný svojho mileného synka zazrel, privítal ho srdečne. Oboch ruky odpočívali za dlhší čas jedna v druhej.
„Nuž akože sa mi máte, môj dobrý otecko? Vidno vám z tváre, že lepšie. Včera večer boli ste už tak slabý, že ste ma do¬ma ani neprivítali, a dnes? No, chvála že buď Pánu Bohu!"
„Eh, synku, ide to už veru s posledného u mňa!" znela odpoveď. „Nezľakni sa, ale čo je pravda, to je pravda. Ja som doteraz mnoho trpel, veľmi mnoho, ale ver, že už dlho trpieť
nebudem - zanechám vás, čo chvíľa na večné veky!. . ."
Dobrá žena Mariena plačom a bedákaním svojím, úbohému nad nemoc väčšiu ťarchu robiť nechcela, preto si stala do polootvoreného obloka, akoby niektorú zo susediek vyze¬rala, a potichu plakala. Ani Števovo oko suché nezostalo. Starý Silný, zbadajúc to, opäť prehovoril:
„Ach, Mariena moja, Števo môj, ba veru, že by rád ešte s vami žil!... Už komu osud tak jedno za druhým odberá, že na¬posledy zostane len sám ako opustená jedľa na poľane a nezná v trápení svojom, čo si má počať, tomu uverím, že smrť vítanou byť môže. Ale mne, čo mám ešte i vás i rozto¬milé hole Tatier?... Našou vospolnou pra-covitosťou a šetrnosťou nadobudli sme si domček, ktorý Boh dobrotivý doteraz po-žehnával; máme roličky a lúku v dobrom spôsobe; nechybí nám statoček, ktorý je ho¬den na výstavu za vzor; nadovšetko požíval som a požívam neohraničenú dôveru ľudí..."
Ďalej hovoriť nemohol pre slabosť, ktorú mu dlhšie rozprávanie a napnutosť ducha zapríčinila.
„No vzmužte sa, otecko," prehovoril Števo po malej prestávke, „veď ešte nemusí nasle¬dovať večná noc na všetky vaše dni. Dôve¬rujte v Boha, ako dôverujeme i my. Veď pravda, že sme ľudia, smrteľní, a čo mne dnes, to môže byť zajtra tebe, ale ja pevnú nádej mám, že to ešte i s vami, na našu radosť, dobre bude.1'
I keď táto, z hlbiny detinskej duše vytekajúca, potecha dobre účinkovala na už už v rozklad prechádzajúci život otcov, no vážnu cenu v skutočnosti nemala, bo sám po-tešujúci nemohol dať vieru práve vyrieknutým slovám potechy.
„Ej, daj že Bože, aby si pravdu hovoril!" riekol nemocný tichým a zdĺhavým hlasom. „No neverím, žeby sa pre mňa na svete tomto k lepšiemu obrátilo. To neprestajné lomcovanie môjho tela akousi mimoriadnou zimnicou zožiera moje sily, - ja chradnem a cítim veľmi dobre v sebe, že ak len zá¬zrak Boží v cestu nevstúpi, nastúpi onedlho večná noc všetkých mojich dní na tejto zemi.
Boh robí zázraky, lež ja som primalicherné stvorenie, aby sa ony mne ku vôli stávali. Veď smrť moja nezastaví svet ani v zlom, ani ho nepomkne k dobrému. Bože, Bože! Či ozaj na našich liekobohatých Tatrách ne¬rastie, nehovorím zázračná, ale snáď ešte doteraz neznáma, tajná bylina, ktorá má tú silu a moc, človeka mne podobného na nohy postaviť! To znám, Števo môj, že keby si o ta¬kej byline vedel, že by si ju z lásky ku mne, pri tvojej mladistvej odhodlanosti, pre mňa hoci zo zakliateho zámku doniesol. No nie je, bo dobrá mať tvoja zaiste už všetky liečivé byliny Tatier pozbierala; ja s ra-dosťou ich užíval, lenže bez výsledku. Poľaha chvíľami nastala, ale vyzdravenie vystalo. A všetkému býva koniec. Môj neduh vy¬šiel na najvyšší stupeň a hrob mi je istý. Pán Boh milý nech zostáva s vami!...."
Požehnanie toto už len s poslednou silou vyslovil. Nato nasledovalo celkové oslabnutie, oči sa mu zavreli a ležal bez pohnutia ako mŕtvy.
Ako na zamračenom obzore po blesku hrom, tak v sklonenej hlave Števovej vznikla po myšlienke nádej pomoci pre chorého otca. I mihol okom na utrápenú matku svoju a s tým vychádzal z izby von tak ticho, ako keď padá páperie zvysoka. Matka porozume¬júc jeho mihnutiu, vyšla za nim, až obaja na priestrannom dvorci zastali.
Hlásnik trúbil práve desiatu hodinu a noc tichá, pološera ležala nad Pribylinou a celým okolím ako ustanovená slúžka, keď den¬nými radovánkami umorené a v sladkom spánku odpočívajúce panstvo svoje stráži.
Števo, zahľadiac sa do blízkej, zjavenie sa mesiačka očakávajúcej noci, chopil matku za ruku a riekol jej v tichom, tajomnom nadšení:
„Či sa rozpamätáte na dnes pred desiatimi rokmi? Pojali ste ma sebou na výročný trh do Sv. Mikuláša. Bolo to prvý ráz, čo som mesto spoznal. Všetko, čo tam moje oko za¬stihlo, bolo pre mňa nové a zaujímavé. Ten zakúsený vtedy pôžitok tak roznietil môjho ducha, že od toho dňa, po toľkej skúsenosti počal som vlastne myslieť. Ale tá stará veštica Eva, o ktorej ľud všeličo hovorí, i to, že je vraj cigánka, čo tam pod židovskou klamarnicou, oproti domu stoličnému na zemi sedela a postávajúcemu ľudu karty vykladala, na tú sa živo rozpomínam a rozpomínať budem. - Na žiadosť vašu i mne vyložila karty a vykladanie uzavrela s týmito vážnymi slovami: „Synku môj! Pred tebou stojí veľké šťastie. Príde v tvojom mládenectve doba, v ktorej si svojho otca, keď odo mňa, ešte živej, radu prijmeš a zachováš, oslobodíš od smrti." Či sa pamätáte ešte na ten okamih, matička?"
„Ľudia hovoria, ako že je isté, že stará po¬divná Eva na svet rozhnevaná zanechala na¬vždy svoje stále bydlo pod vrbickým mostom a utiahla sa pod Kriváň, tam do tých naj¬hustejších lesov, po ktorých ešte sotva noha strelcova stúpala; tam vraj trávi svoj život vo dne spaním a v noci zbieraním liečivých zelín na jednej lúke a odriekaním modlitieb v reči neznámej."
„Ja idem vešticu Evu vyhľadať. Volá ma akýsi vnútorný hlas a uisťuje ma, že ju nájdem. Idem, a keď ju nájdem, vezmem ju za slovo, ktoré mi dala pri vykladaní karát. Práve teraz jedna sa o život alebo smrť dobrého otca môjho. Ej, ej! že ma dobrák už dávno na to neupozornil, a veru sám neraz na priedomí v pondelok susedom rozprával, že je Eva veľmi ostrovtipná veštica a že obzvlášť v tajných pokladoch prírody velikú znalosť má. Ja idem . . . ."
„Čože myslíš, Števo môj?" riekla pre¬strašená matka. To miesto, tá hôrna lúka, na ktorej podľa rozprávania ľudu Eva teraz žije, leží okolo Kriváňa v tých najhustej¬ších lesoch najmenej tri hodiny od nás vzdia¬lená. Kdeže ty po neznámych ti schodoch, v strašnej noci, čarodejnicu Evu, o ktorej ľud len so strachom si pošepkáva, hľadať pôjdeš! Noc má svoju moc a Eva je hrozná žena, neprístupná každej ľudskej duši. Čo sa druhým nepošťastilo, to sa i tebe sotva pošťastí. A nechže ju i nájdeš - tvoj príchod k nej nielen že zostane bez výsledku, lež zaplatiť môžeš i životom odvahu svoju, lebo stará Eva od toho času, čo sa jej syn Uvar zo sveta stratil, zatrpkla na celý svet. Zvlášť ale na človeka toho, ktorý stratenie sa jeho zapríčinil, až k pomste sa hnevá. A beda tomu, na koho sa hnevá! Ona rozumie tajnostiam, je čarodejnicou, ktorá keď snáď inému nič, nuž tvojmu dobrému otcovi nemoc by nezmiernila, ale radšej zväčšila."
„A prečo?"
„Nuž počúvaj, čo ešte neznáš: Stará Eva bola veľmi obľúbená pod Tatrami. Kdekoľvek sa zjavila, bola hosťom vítaným. Znala vy¬kladať karty tak pravdivo, že jej vykladanie vážilo sa ako neklamné proroctvo. Ku tomu, napriek svojej tajnostkárskej a hrôzu vzbu¬dzujúcej povahe a chovaniu sa, bola spra¬vodlivá, cudzí majetok bol jej svätý, lebo keď i prišla do domu po pýtaní a nenašla tam krom nevinných detí nikoho druhého, poihrala sa s týmito, napomenula ich svojím spôsobom ku dobrému a zas odišla bez toho, žeby sa bola čo len prášku v dome dotkla. Znala liečivé byliny lepšie od učených leká¬rov a lekárnikov a v čas potreby, na pekné prosenie pomáhala v sedliackej chalupe tak, ako v panskom dome za chatrný groš. No veštica Eva mala jediného syna, ktorého ľud Uvarom menoval. Bol hudobníkom náležitým, vedel naše trávnice na drôtových strunách svojím sláčikom tak z duše pre dušu ťahať a na gajdách tak prekrásne hrať, že sa lip¬tovskí páni so sedľačou pri každej príleži¬tosti oň trhali. Ale čože, keď práve na cu¬dziemu patriacu vec, ktorá sa mu pozdala, túžobným okom hľadel a držal sa toho po¬rekadla, že „každé hrable ku sebe hrabú". Divná vec: matka poctivá a syn - zlodej! Bol na Pribyline a sprevádzal tam svojou milou hudbou svadbu dievčiny, z najprednejších diev našich, Eleny Perníkovej s hodným mládencom Jankom Hrdým. Oj, bola že to za svadba! Bolo tam všetkého na výber a Uvar so spoločníkmi mal hojnú žatvu. A predsa neuspokojil sa s tým, lebo na spiatočnej ceste do Vrbice pojal ukradomky z tvojho otcovej čriedy jeden kus, z ktorého v ten istý deň bola vraj pod vrbickým mostom hostina. Tvojmu otcovi dobrákovi prišlo alebo za kus zaplatiť, alebo svoje poctivé meno naštrbiť. No nechcel ani jedno, ani druhé, ale sa zobral pred súd, dal svoju ponosu a prosil o pomoc. A hneď za tým v tretí deň už súdu bolo známe, z čieho junca sa pod vrbickým mostom Uvarovi kamaráti, hudci, valasi i cigáni hostili. Ale Uvar nečakal na lapajov, lež stratil sa akoby pod vodou a nikto nezná, či ešte žije, a či už umrel. A stará Eva, ktorá tak horúco Uvara milo¬vala, stala sa odrazu bezcitnou a na celý svet, zvlášť ale na dobrého otca tvojho, neuhasiteľným hnevom zanevrela. A od toho času rok po rok padajú najlepšie kusy z jeho čriedy, a nik nevie, ako sa to deje. A ver, synu, to mu Eva počarila. Nahliadni teda, dobrý syn môj, že moje obavy o teba nie sú zbytočné, a zostaň doma, lebo hoci tvoj úmysel k takému podniku zasluhuje rodičovského pochválenia, ale krok tvoj môže pre mňa stať sa dvakrát smutnejším, bo sa mi sotva vrátiš!"
„Ach, odpusťte, matička moja, že vás teraz nemôžem poslúchnuť - ja idem. Akémusi tajnému hlasu, ktorý ma tam volá, odolať nemôžem. Boh, ktorému dôverovať vždy ste ma učili, sprevádzať ma bude i v strašnej tejto noci, lebo on je len predsa najmocnejším a mám nádej, že nájdem cestu nielen ku Evinej tajomnej chalupe, ale i ku jej srdcu. Dunča pojmem sebou. On ma vždy sprevádza; i tak je verný a roz¬umie už i mojim myšlienkam, akoby ozaj rozum mal; i nedá mi ublížiť. Ráno s vý¬chodom slnka budem už zas doma, lebo stádo na pašu vyhnať musím." Na tieto slová Števove nastalo ticho. Dunčo, začujúc o sebe reč, vstal z brloha svojho a priskočil ku Števovi.
„Tak, tak, Dunčo môj! Ty už len mojim verným sprevádzačom zostaneš a obzvlášť v takej vážnej záležitosti, aká túto nočnú cestu nastúpiť ma núti. Ale buď tichý a opa¬trný a zostri všetky svoje zmysly. Len mi to nájdi, čo ti hľadať prikážem a ostatné je vec moja."
Dunčo takouto prívravou akoby uveličený, obšmietal sa okolo Števa, polízal jeho nohy sprava, zľava, zavrtel gundžovatým chvostom, odprskol niekoľkokrát, akoby sa mu bolo kýchlo - všetko to boli nemé znaky verného zvieraťa, že jeho slová chápe a sa podľa rozkazov spravovať bude.
Števo vošiel ešte do izby, stisol láskavo otcovi a matke ruku a s tichým „Pán Boh s vami!" stratil sa s Dunčom von z dediny.
Príde na rázcestie medzi Pribylinou a Kokavou, i zastal skúmajúci, skadiaľ je asi bližšia cesta pod Kriváň. Volil si pravý breh Belej. Táto stonala v tichej noci šumením a jej prudké vlny rúcali sa ponad seba a plieskali o kvetnaté brehy ako víchrom rozbúrené. No bol to rieky tejto riadny tok. Takí sú i Tatranci, čo sa pri pstruhoplodných potokoch a riekach zrodili a po ich vlnách sa premávajú.
Noc bola nevýslovne krásna.
Ligotavý mesiačik s utrateným okrajkom došiel skadesi spoza Tatier a polieval strieborným svetlom svojím vrcholce tmavých sosien a jedlíc a prenikal i na pôdu čer¬stvou rosou okúpaných bylín. A tie Tatry slovenské stáli akoby rozkazy dávali na¬učené, veliké panie nepohnute. Ich hre¬bene razili si priechod vysoko do neba. A ten vetrík tatranský poihrával sa s pestrým kvietím po lazoch a lúčinách, s lístím po stromoch sťa nedočkavý motýľ - usnul a pre¬budil sa, prebudil sa a usnul i kolembal trasolistú brezu, čo s takou radosťou pod Tatrami rastie. Len jediná Belá, svojím usta¬vičným váľaním sa, vydávala huk akoby sprítomnelého vodopádu Niagary i ponáhľala sa ta - ku malebnému Hrádku, pod stráň Svätojáncov, akoby vedela, že tam Váhu, milencovi to svojmu, do náručia padne. A tie peny, hádzaním vĺn narobené, zbierali sa v zátišinách pobrežných a v bledom svetle mesiačika ligotali sa ako drahé perly na náhrdelníku kráľovnej. Bola to krása nad krásu, zveličovaná vážnou klenbou stonavých jalšín po námeľoch Belej sa vypínajúcich.
Keď predtým áno, no teraz nemal Števo oči pre krásu prírody. Myseľ jeho sústreďovala sa jedine na predmet nočnej púte a s ním spojený zdar. Preto za každým citlivejším udrením nohy o končistú skalu, na ceste le¬žiacu, privolal sám sebe sticha:
„Nič to, len ďalej, len ďalej!"
Prudkou chôdzou zadychčaný zastal, od¬dychoval. Dunčo pri ňom si ľahol.
Lež čo to za obraz? Bela nesie na chrbte svojom klátovnicu, ako spustené struny na husliach zbitkom svojím rozvlačujúcu. Na nej stojí obstarný Dovalovec ako na stráži a spravuje ju obratne veslom svo¬jím, aby balvanu zo stredu riečky čnejú¬cemu vyhnúť sa mohol. Za ním sedí asi štr¬násty rok veku čítajúca dievčina v ľahkú plachtičku učupená. Mesiačik krásne svietil na tú vidinu.
Sotva ale že Števo na plť a jej naklá¬dok bližšej prizrieť sa stihol, zašiel mesiačik za obláčik a vtom prerazil mu dušu bolestný výkrik:
„Jaj, Bože môj!" - Plť vrazila do bal¬vana a dievčina - tonula vo vlnách.
Jeden skok a Števo stal sa záchrancom ľudského života.
Dievčina stála na pobreží svojmu ochran¬covi na očiach a ako duchom neprítomná otria¬sala sa z vody. Chcela ďakovať, no - ne¬mohla, súc prestrašená, zimou dojatá a po¬divným akýmsi citom zachvátená. I Števo nemal rečí, len jeho pohľad milostný prezrá¬dzal cit spoluúčasti, blaženosti. Plť niesla sa ďalej a ďalej a švárna dievčina stratila sa ako srna v húšti. Števo kráčal horou prud¬šie, akoby to dohoniť chcel, čo zameškal. Len po čase povzdychol:
„Úbohá dievčina, ty si zachovaná, ale otec môj?! Dajže Bože i jemu takého ochrancu!"
Čuť vážne hlasy zvona, ktoré leteli zďa¬leka pod Tatry a odrážali sa ako živé od doliny do doliny. Bolo to zvonenie na noc z Važca, alebo dakde horelo, alebo je to už z polnoci? Kto zná?
Števo zastal a mimovoľne podľahol akejsi clivote. No v povedomí svojho krásneho podujatia - vyplnenia detinskej povinnosti, zašeptal sám sebe čosi, prežehnal sa krížom svätým a kráčal živo a odhodlane, vždy vyš¬šie a vyššie, ako sa na hrdého mládenca sluší. Pocítil, že je v hustom lese. Svetlo mesiačika nemohlo preniknúť cez vysoké, husté jedle, ktoré zakryli nebo a Števa objala tma, v ktorej samého seba nevidel. Stál teda ako skamenený dlho, dlho, nepohnute. Až po chvíli pustil sa v pochod ku východu, ku západu, lež vrátil sa a namieril krok svoj ku juhu a severu akoby vnuknutím vyšším, že pre Silného rodinu, nateraz zronenú, len z týchto, akokoľvek v prírode sebe protivných strán, nádej a zdar kynie. Vtom prenikol mesiačik a ukázal mu miesto k oddychu - peň jedľový, ktorý v bútľavosti svojej svietil s mesiačikom o závod ako zázrak. Dunčo uľaknutý už-už ku zaštekaniu sa chystal, no vidiac na Števovej tvári pokoj i on sa upokojil.
Števo sadol si na peň a hľadel pred seba. Preniká orlím okom hustú tmu le-som. I blyskne ohnivý bod, až sa mu oko zaiskrilo. Nebol to svetlonos, lež oheň sku-točný. Vstal a skúmal zohýnajúc, napínajúc sa. Opäť blysklo niečo. Chcel mu v ústrety, lež ten stratil sa a naň nasledovala tma väčšia. Chodí sem tam, svieti, hľadí, no na¬darmo - všade je ticho ako predtým. Na¬sledovalo blysknutie po tretí raz a trvalo ne¬zmenené sťa fakľa horiaca na konci dlhočiznej podzemnej klenby.
„No, chvála Ti, Bože! to znak ľudského pobytu. - Les nedotknutý, hora príkra - tu strelec zatáraný a snáď i na svet zanevrevšia Eva? Dunčo, tu, tu ..."
Ale ochotné psisko odbehlo, hľadalo - až po čase sa vrátilo a dávalo tichým sku-čaním znak, aby ho Števo nasledoval. Stalo sa.
Na neveľkej, z jednej strany zázračnými skaliskami, z druhej nepriechodným pralesom obtočenej polianke, vysoko na Kriváni, stála chatrč, z ktorej malinkého okienka prenikalo svetlo. To bol ten ohnivý bod, ktorý sa Števovi zjavil a za ktorým sa chápal. Chatrč, ktorá stála na pokraji tej, bujnou voňavou trávou porastenej lúky, bola biedna, jej steny z jedľovej kôry, jej pokrov zo sviežej čečiny. Chatrč biedna a predsa taká krásna, taká vá¬bivá! No v Tatrách je všetko krásne a zháňanie sa po dolnozemských rovinách pri všetkom tom tak nápadne sa rozširuje! Tam, pod vysokými Tatrami chatrč biedna viac upúta oko, ako umelými múrmi vyleštený hrad na pustatinách. Tam je veleba a zbož¬nosť, ktorá zlých duchov neznesie.
Muselo byť hodne po polnoci.
Števo stál pred chatrčou a nazrel do okienka. Čo vidí? Starenu! Ťahy známe, videné. Bola to veštica Eva, tá istá podivná Eva, ktorú pred desiatimi rokmi videl a od ktorej pri vykladaní karát počul tie vážne slová:
„Synku môj! Pred tebou stojí veľké šťastie. V mládenectve tvojom príde doba, že si oslobodíš od smrti otca, keď moju radu prijmeš a zachováš."
„Ona živá, stojí predo mnou!" pomyslel si Števo a prejavoval radosť, ktorej Dunčo po¬rozumel a nezbedným začal byť. Len nemé pohrozenie poučilo ho, že v chatrči môžu byt prapodivní ľudia, ktorých sa báť treba. Vtom ozve sa z chatrče bľak ovečky a starena, vezmúc bľakot ten za neobyčajný, zdvihla sa od krbu, na ktorom polomdlý ohník praskal, otvorila okienko a chrapľavým, útroby prenikajúcim hlasom privolala:
„Ku mne len Bohu a nevinným deťom voľno! Kto to, čo ma znepokojuje? Kto tu, čo hľadá? ..."
Na prísne vyzvanie toto odpovedal Števo hlasom milým, otvoreným, nevinným:
„Ja som to, starenka moja, ja - dieťa nevinné a prichádzam v slušnej povinnosti detinskej prosiť od vás poradu a pomoc. Nezazlievajte kroku môjmu, ktorý vašu samotu a nočný pokoj búri, ale - potreba, zvrchovaná potreba!"
Starena precitla. Zažala smolničku, otvo¬rila vchod a privolala:
„Voľno ti v mene Božom!"
S horiacou smolničkou v ruke postavila sa v doprostred chatrče. Škuľavý pohľad jej bol strašný, no straš¬nejšia jej postava. Bola skrčená ako vŕba - opravdivá to staroba. Oblek najposlednejší - i opravdivá to chudoba. Na hlave čepiec s klepcami cami, dávno nepratý - opravdivá to zane¬dbanosť. Spod čepca chumelili sa jej šediny. Nos končitý, telo vyziabnuté a nadovšetko vycivená tvár v svetle smolničky oblednutá predstavovali ju ako skutočnú smrť. Za okamih neprehovorila ani slova, len merala prichodiaceho až do zimomriavok od päty do hlavy, okom prísnym, okom strašným.
„Tys' hodný mladík," počala, „a pohľad tvoj je milý, nevinný. Keďže máš srdce také svieže ako líce a dušu takú čistú, ako oko, tak, ďakuj Bohu - urobíš i zlé dobrým. Eh, o zlosti sveta znám mnoho rozprávať! Ľudia pretvárajú sa vo zvery dravé a tieto v ľudí. Prebývam tu, vzdialená od hluku sveta, medzi divinou a táto prichádza pred chatrč moju a poje z ruky mojej, keď jej podám drobky svojej biednej stravy, a tam - tam medzí ľuďmi, v spoločnosti ľudskej, ktorej som za biedny kus chleba pomocou pri¬sluhovala - mali ma za prašivého psa, vy-hnali mi bez príčiny nevinného jediného syna preč, preč do sveta, vzali mi syna z náručia môjho, vyhnali ho preč, o ktorom ani chýru, ani slychu, ktorého som tak milovala! Opustiť musel mať svoju, osirotiť svoje dieťa - je¬diný to poklad, jedinú potechu moju; a mne ukázali prstom i vyhnali ma hľa sem, do tohto pustého lesa, neprístupných hôr, mňa bosorku Evu, ktorej predtým svet všetok mladistvý život otrávil... Hoj, blesky ne¬beské, svet mi všetko chcel vziať, všetko a ja utiekla som od hluku jeho, čo i pozde, utiekla som v tento divoký kraj, lebo svet bol divokejší od tigra, od hyeny; utiekla som sem, aby som tu ukryla svetu svoj po¬sledný poklad. Hôrna táto lúka je môj svet. A tu mi je tak dobre, tak voľno, tak sladko! Vzdialenosť a divosť táto je mojim rajom. Ona dáva starene v horúcom lete stien, otr¬hanú chráni proti zime a poskytuje jej pokrm každodenný. Ja na svet hľadieť nemôžem, ja ho nenávidím!"
„Odpusťte, starenka moja, že vám na ťarchu padám, ale vy ste taká opatrná, múdra, dobrá a spoluútrpná! Za takú vás ten vami nenávidený svet, ktorý vám toľké bôle spô¬sobil, snáď nedrží, a ja vás predsa obísť ne¬môžem, čo ako by ste sa na mňa hnevali a to preto, že ma k tomu detinská láska vedie; aby som svojmu nemocnému vyhľadal pomoc."
„Myslíš si to, synak?" pýtala sa starena - a hľadela mu vždy prísnejšie do očú, akoby ho skúmať chcela, či ozaj pravdu hovorí.
„Áno, áno, stará matička moja, ja vás za takú držím, lebo nemožno, žeby ste zlá bola, žeby srdce človeka, čo priam nápadom ľudským stvrdnuté, utratiť mohli cit tu v tomto živom, roztomilom lese - v náručí otvorenej prírody božej, kde len pokoj a zbožnosť prebýva; ba naopak, tu i stvrdnuté srdce zmäkne, cit zatupený okreje, ako lístok liekodajnej lipy na jar."
Tak vľúdne slová mládencove vrývali sa do ťažkej duše stareny a účinkovali na jej rany ako masť zázračných bylín. I sklopila oči a - zamyslela sa.
„Poď bližšie, mládenec! Buď príchod tvoj požehnaný!" riekla starena po chvíli.
Števo vkročil do chatrče a mimovoľne padol mu do očú jej priestor a náčinie. Bola štvorhranná. V jednom kúte od vchodu stál krb z úlomkov skál. V druhom kúte oproti tomuto medzi okienkom uzrel na zemi jedľové šúľky čačinou čerstvou pokryté - lôžko to stareny. V treťom kúte bola dojná ovečka o kolok do zeme vbitý priviazaná, ktorá starene mlieko dávala. V štvrtom kúte dví¬hal sa z hŕby zdrapov veliký čierny kocúr, hrbil sa, vyťahoval nohy napred, nazad a bzučal svoje uspávanky na počutie. Bol to Evin miláčik, tajomník.
„Ty si ukonaný, mládenec!" pokračovala starena ku Števovi. „Posaď sa, kde sa ti páči a riekni mi: kto si a čo žiadaš?"
„Som Pribylinec," odpovedal Števo, „a hľadám, starenka dobrá, sľúbenú mi vašu radu a pomoc - pre môjho otca, ktorý na smrteľnej posteli leží.''
„A kto tvoj otec? Ako ho volajú?''
„Pavol Silný, slúži ako obecný pastier na Pribyline," odpovedal Števo.
Starena zatriasla údmi, jej čelo vráskovité zmraštilo sa až na posledný stupeň; jej šediny rozpustili sa ako kyta bieleho ľanu, keď sa vetru vystaví; ruky vyziabnuté chytili sa spolu kŕčovite a tvár - tá vzala na seba podobu najstrašnejšiu.
„Čo!?... ty, syn pastiera Silného, čo mi spôsobil toľko bolestí, čo vyhnať pomáhal do sveta mileného syna môjho?!"
I zarehotala sa starena akoby zdivená. Kocúr naježil srsť, oči jeho desne zasvietili a mňaukal i chystal sa ku skoku. Starena behala sem tam po chatrči. Dunčo túlil sa k svojmu pánovi úzkostlivo. Števo sa zhrozil a len po chvíli ozval sa čo možno najvľúdnejšie:
„Hej, znám ja to, stará matka, že i otca môjho nenávidíte, a on predsa nie je taký zlý, ani nebol, ani nie je nepriateľom vaším. Spo¬mienka na Uvara činí vás snáď tak nahnevanou, ale proti môjmu otcovi - nespra¬vodlivou. Veď celý svet hovorieval, že Uvar kradol a otec môj chcel sa zachrániť."
„Ach, Uvar, syn môj drahý, tam si ty, tam je česť tvoja, ako česť matky tvojej!" skrikla Eva hlasom chripľavým a naduté žily na jej sluchách prezrádzali, že v duchu veľmi bojuje.
„Dovoľte že, matička," pokračoval Števo, „aby som ďalej hovoriť mohol. Chcem vás upo¬kojiť, tak ako som vás nechtiac rozbolestil. Stál som vtedy, vo veku detinstva a na celú túto pre nás nemilú, pre vás bolestnú uda¬losť pamätám sa len ako zo sna. Každý pa¬stier zodpovedný je za stádo svoje. Že Uvar odcudzil si vec iného, to bolo svedkami po¬tvrdené, za to môj otec nemôže, keď celý svet proti Uvarovi hovoril a svedčil. A verte, že otec môj, čo žije, neukrivdil nikomu. Od¬pusťte otcovi môjmu, zmilujte sa nad ním i pošlite mu lieky, on je taký dobrý, taký láskavý, on nechcel uškodiť Uvarovi. A keď tento bol nevinný, prečo zmizol? Stará matička, môj otec nechcel vám zle, zmilujte sa, bez pomoci vašej zomrie a vy ste mu po-máhať sľúbili!" Bolesť stareny neumenšila sa ani na tieto slová Števove.
„Ba, hej!" prehodila prudko, s opovr¬žením, „chlapče, hrach hádžeš na stenu! I poznať, že ešte nepoznáš svet. Nevieš, aký je tvoj otec, ako sa u nás prisluhuje spravodlivosť, aký biedny je človek, na koho svet zlý zanevrel. Toho len tak zo žartu odsúdia na dva-tri roky do temnice a trpí po celý čas i na desatorako. Keď slobodný vy¬jde, je pošinutý od palicovania a zhrbený od bičovania, - v najväčších bolestiach svo¬jich má za spoluútrpnosť posmech. Preto zmizol môj syn - zneuctený, ako jeho ma¬ter. A toho bol príčinou tvoj otec! Ha, ha, hviezdy nebeské! ..."
Do chatrče vstúpila dievčina. Bola štíhla ako jedľa. Oči mala čierne a veľké ako zrelé slivky. Tvár jej bola brnavá, v belosť zaháňajúca, šat najjednoduchší a predsa krikľavý, ku telu veľmi priliehajúci. Bola to Ružela, vnučka stareny, dcéra Uvarova. Starena utíšila sa i čítala jej z očú prí¬hodu neobyčajnú a ona tichá, nevedela čo povedať pri vzhliadnutí mládenca. Vybrala sa bola večierkom do Hrádku nakúpiť potrebností ku sviatku Sv. Petra-Pavla, ktorý sa v chatrči každoročne sláviť zvykol. Chodila ta v noci, bo vo dne bola by sa s ľuďmi stretávala, ktorých sa mala strániť, tak to chcela starena. Chcela si cestu skrátiť, zišla dobre známymi grúňmi ku Be¬lej, aby sa pri mesiačiku dolu splavila. Ko¬nala už neraz tadeto svoju cestu, keď sa jej pošťastilo dobrého starého pltníka Jana do¬stihnúť. Čo sa s ňou prihodilo, známe. No, neznala Eva, starena.
„Ty tak chytro, Ružela, poklad môj? To nemožno! Ja ťa za bieleho rána len oča¬kávala. A ty taká smutná, povedz že mi, povedz, čo sa ti nemilého prihodilo?"
Dievča dlho neodpovedalo i začervenalo sa. A z jeho vyhýbania odpovedi a držania sa napospol uzavieral Števo, že dlhému jeho so starenou vedenému rozhovoru pri vchode načúvala a že hľadala spôsob, aby sprostredkovala zdarenie jeho unúvania. Ženy sa vytratili von a Števo pri temnom blkotaní ohníka samotný myslel na nemocného otca. Pri tom bolo mu úzko okolo srdca, bo poznal dievčinu! Navrátili sa. Obličaj stareny bol vyjasnený, milý a jej oko s lahodným úsmevom utkvelo na Števovi dojímavo.
„Ty si hodný šuhaj!" preriekla starena, „a ja krásnym činom tvojím skrotená ne¬môžem, nechcem odoprieť tú radu a pomoc, ktorú si odo mňa prosil. Ale či poznáš túto dievčinu?"
Števo neodpovedal slovom, ale rumenec na jeho sviežej tvári a milostný pohľad jeho na dievčinu prisviedčal, že ju pozná, že ju - miluje.
„Nuž, keď ju snáď dobre nepoznáš ty, pozná ťa ona," predhodila starena pozerajúc uprene na mladíka.
„Vážim si teba a zabúdam na čierny skutok tvojho otca; zabúdam, že tvoj otec syna môjho znectil a do sveta vyhnal, mladý človeče, lebo čin tvoj pri zachránení života dievčiny tejto je príkladný, lebo ty si nevinný, ty si nie ako tento svet - tiger, ktorý všetko ničí, ty si mládenec srdca čistého, opravdivý syn Tatier našich, ľudu ubiedeného. A ty miluješ Ruželu i keď ju nepoznáš, nevieš snáď, že je to vnučka opovrhnutej Evy, dcéra môjho nešťastného syna Uvara a cigánskej devy. Ale, synku môj, nesklamal si sa, lebo vedz, že i v srdci polocigánskom tlie ľudskosti cit, tak ako tlie žeravý uhol pod popolom; odhrň tento a tamten ohreje ťa príjemnou teplotou. Šťastný ten človek, u ktorého pomoc slabým s bezzištnou vôľou vospolne kráča. Buď nám tu, opovrhnutým sveta sirotám, vítaný a povedz mi, aký neduh otca tvojho trápi?"
Neočakávanou vľúdnosťou touto posme¬lený Števo vyrozprával starej Eve jadrne čas, znaky a stupeň neduhu otcovho a prosil ju opätovne o možnú radu a skorú pomoc rečou takou srdečnou a prenikavou, že jej srdce skamenené precitlo a ona naslúchala prosiacemu s takou spoluúčasťou, ako naslúcha úprimná matka vlastnému synovi.
„To je nemoc pľúcna," riekla starena sama ku sebe a v myšlienky zabratá pokračovala rozpačito trasúcou sa hlavou svojou. Zdalo sa, že sama bojuje o výsledok, ktorý Števovi dať mala. I vytratila sa bez slova z chatrče a po chvíľke priniesla na vyschnutom ramene úhľadnú viazaničku suchých bylín, porozkladala tieto pred seba a pri plamienku, z kozuba sa rozlie¬vajúcom, porovnávala jednu s druhou, sku¬sovala, odriekajúc pritom v reči neznámej tajomstvá, ktoré okamihu tomuto zvláštnej váhy dodávali. Po tomto sadla na podlahu do kruhu krikľavými farbami nakreslenom, pre¬ložila na kríž nohy, na kríž ruky a zas len svoje tajomstvá odriekala.
Nastala hrobová tichosť.
Dievčina prítomná stretla sa tu i tu s okom hodného mládenca váhavo a predsa významne - boli to znaky nevinnej, vospolnej túžby, ľúbosti. Čierny kocúr tam v kútiku si voľkajúci, akoby na kúzlo stareny vstal a zhrbiac chrbát vystieral s, i vyťahoval možno trpne nôžky svoje vopred, nazad a liezol pomaly ku starene.
„Tak, tak, Zuňko môj!" prihovorila sa i mu tajomná Eva,
„ty si vždy pri ruke mojej, keď je potreba najzvrchovanejšia. Vážna rada - skorá pomoc!"
I hladkala ho zdola nahor po hodvábnej srsti tak dlho, až znepokojený začal hlasito frkať. Zanedbávaný plamienok na krbe trovil už sám seba a ešte raz sa vyhodiac, zhasol; v chatrči nastala nepriehľadná tma. Namiesto vyhasnutého ohňa sypala naježená srsť kocúrova iskrami, akoby ocieľkou zo žabice vykúzlenými.
„To sú znaky života!" spozorujúc ich za¬volala starena a tešila sa nevýslovne.
Števo čakal s napätosťou na ďalší vý¬sledok starenkinho čarovania. Blížilo sa ku dňu. Jasná dennica na oblohe prechádzala sa sťa kráľovská panna, v ligotajúce šaty oblečená, po rozkošnej záhrade a hľadela na Tatry a ich priestranstvá, voľkajúce si ešte v sladkom spánku, tak láskavo, akoby ľuto¬vala, že ju skoro silnejšie svetlo zo¬budiť musí. Po dennici ku východu rodila sa zora a dýchala, v ľahké perinky chmárové utúlená, brieždením svojím na celú prírodu.
Vtáčatá nevinné po hniezdach svojich, na kolembavých konároch borovíc a v skalách ukryté, počínali a zas prerušovali tichý štebot svoj, ako detičky, keď citlivým bozkom dobrej matky prebudené v polosne znaky života dávajú. Rýchlonohá srnka, čímsi z húšťavy vy¬plašená, zastala pred chatrčou ako známy hosť, aby z ruky stareny alebo dievčiny po¬ložila voňavého sena na raňajky, keď v blíz¬kosti ostražitého Dunča zbadala, šibla nohou a stratila sa opäť v húšťave.
Ožívajúci deň tisol sa malým okienkom i do chatrče a rozháňal tam zasadnutú tmu.
Starena povstala z magického kruhu i premávala sa bez slova krokom vláčnym pred Števom.
„Len jednu bylinu znám, ktorá otca tvojho uzdraviť môže, lež zadováženie je ťažké, s nebezpečenstvom života spojené. Keď máš ducha pevného a odvahy nezlomnej toľko, koľko k činu treba, možno že sa jej zmocníš a cieľa svojho dôjdeš."
„Nuž?!" skočil Števo dychtivo do reči starene. „Povedzte, dobrá matička, povedzte: kde? ako? Strach nepoznám, nepoznám veľkosť ťažkostí - za rodiča svojho všetko: to je hodnota jeho, to je povinnosť moja!"
„Že si mladík odhodlaný," odpovedala mu Eva, „to si dokázal príchodom svojím ku mne, do tejto pustiny, hovorím - ku mne, ktorú nepoľutuje na svete nikto, ktorej po-ctivým menom matky slabé, nevrlé deti svoje strašia, pred ktorou ako vraj pred strigou a čaro¬dejnicou žehná sa stárež i mládež a ona predsa vždy len dobre robila; preto nenávidí svet, znáša jedine Ruželu, to dobré, poctivé dieťa nešťastného otca. No, ty si prispel k jej ohrane a za to patrí tebe moje, doteraz ešte nikomu nezverené tajomstvo."
Števo zaradoval sa. Ružela pozrela s povďačnosťou na starú matku a slzy zahrali jej v očiach. A starena pokračovala:
„Na samom skoro vrchole Kriváňa, v prí¬krom sklone ku severu, leží poľana, ktorá po žulovej stene sa rozprestiera, po ktorej ešte ľudská noha nekráčala, ani pre jej polohu v budúcnosti kráčať nebude. Susedstvo lúčky je holá púšť - skaliská so strach budiacimi puklinami a nadol bezdná prie¬pasť. To je lúka života pre tvojho otca! Tam chveje sa bujná nevädza živej krásy a z tejto dvíha sa sťa horosvet bylina, ktorej meno ty znať nepotrebuješ. Jej kvet je belavý ako plášť Umučeného, koreň pevný ako viera v život lepší, stebielka útle ako rúčky nemluvňaťa, listy mäkké ako srdce slovenské, nežne obrúbené, podlhovasté ako jazyk, porážajúci nápady zlého sveta a nosí na sebe rovno¬bežné pásy biele, ako mlieko materinské, ktoré sa vo svetle mesiaca blýskajú ako hviezdy jasné. Čas zjavenia sa kvetu je čas pred Sv. Jánom v pravú polnoc pri svetle mesiaca - na okamih. Ona je z kráľovstva po¬koja a preto nestrpí okolo seba ľudský hovor . Cesta na Kriváň ti je známa a odhodlanosť je v tvojej moci. Ale, synak môj, ja sa o teba bojím, bo malé skĺznutie - a ty zletíš do priepasti bezodnej i stratíš sa bez stopy na večité veky. To bude tajomstvom mojím a tajom¬stvom tvojím. Najbližšej noci mesiac nech ťa osvieti na Kriváni, kam ťa Ružela, až po istú hranicu, ktorú prekročiť nesmie, cestou najistejšou sprevádzať bude. Čakať ťa bude pred domom. Teraz, choď s Bohom, lebo poznáš, čo si poznať žiadal. Túto viazaničku bylín vezmi so sebou a uvar ju s tou podivnou bylinou, i daj to vypiť trpiacemu otcovi a vylieči sa, uľavia sa bôle jeho!"
„Vďaka vám, dobrá starenka: Rada vaša, verte to, zostane mi svätou a zdar jej za-viaže ma ku vám srdečnou povďačnosťou."
Toto hovoril Števo a poklonil sa starene, stisol ruku chvejúcu sa Ruželinu i vyšiel z chatrče a stratil sa s netrpezlivo naňho čaka¬júcim verným psiskom dolami.
- - -
Na priedomí u Silných stojí žena do belavej sukienky a lajblíka oblečená a prikladajúc hneď ľavej, hneď pravej ruky dlaň na oči svoje, oslepené ra¬ňajším slnkom, hľadela skúmavo na východ do diaľky ku Kriváňu.
Bola to Mariena, matka Števova, po¬stavená v úzkostiach duše i nad trpiacim mužom i nad synom, že ho ešte doma niet. Len na vľúdny pozdrav a otázku: či ešte žije otec? spamätala sa, že Števo pred ňou stojí.
„Žije, žije. syn môj!" odpovedala mu i s radosťou i so žiaľom, „len že je to žitie ako nežitie. Nedaj Bože, ale hádam chudák, už posledný spev kukulienky dopočúval. Ako si ho zanechal včera, tak i teraz leží bez sily a zdá sa, že i bez prítomnosti ducha."
„Boh zomrieť mu nedá," tešil syn matku, „aby pomocou vrúcnej lásky synovej vyzdravel. Dobre je, všetko je dobre. Nádeje moje prešli v zdravý puk, ktorý sa v krásnu ružu rozvije. Ako verím, verte i vy, že ma v osudnom okamihu podoprie Boh, lebo obeť moja je najčistejšia."
Mariena nerozumela jeho reči i chcela bližšie zistiť, čo zas za lubom má, ale on sa vyhol odpovedi - vošiel potichu do chyže a nájduc otca v spánku, vyronil slzu účasti, pohladkal mu vyziabnutú ruku i vtisol na ňu horúci bozk, no - bôľom na tvári nemocného vyrazeným odolať nemohol, vyšiel opäť na dvorec, kde pri nanútených mu raňajkách si máličko oddýchol.
Po dedine sem-tam roztráca sa už dávno vyhnaná lichva a pri bučaní a vzájomnom sa borení čakala netrpezlivo na hlas pastier¬skej trúby. Dedinčania divili sa tomu ne¬málo, prečo nevidieť Števa. Trúba zaznela a v čistých, súmerných hlasoch vyrážala pieseň prenikavú, útrobami naslúchajúcich dedinčanov citlivo sa ženúcu.
„Ach, len čo sa ozaj s tým Števom robí, že zanedbáva svoju povinnosť, neskoro lichvu ženie na pašu a práve dnes, ako ešte nikdy, tak z duše do duše hlási."
„To vyrážanie smutné podobá sa veru jeho citom smutným - veď sa mu dobrák otec na večnosť odberá. Poteš ho Bože!"
Tak prízvukovali si statok tíšiace dievčiny. A tie ohlasy trúby nezanikali dedinou, ale niesli sa ta von do Tatier - od doliny Pribylinskej podali sa do Tomanovej a tu, stá hlasov naberúc, leteli strašnou Račkovou, až na grúňoch od Haliče odzneli.
Keď cudzích, tobôž matku, zarazilo toto akoby na odobierku hlásenie Števovo, rada by sa ho bola opýtala na príčinu tohto mimoriadneho pohnutia duše. No nestihla, lebo Števo stratil sa za čriedou a riekol len v náhlosti:
„Dnes pod večer môj kamarát Janko s Dunčom privedie statok do dediny - mňa čakajte len ráno, ráno!"
Ako včera, tak i dnes bol deň krásny a príjemný. Na bezmračnom obzore svietilo slnko nenútene, a keď sa i zjavil v jeho blízkosti obláčik, vyhýbal sa mu ako poddaný svojmu kráľovi, nie zo strachu, ale z úcty k nemu. Potok Pribylinka, čistá ako slza dieťaťa, žblnkala zo skalky na skalku a plieskala o machové, bujnými nezábudkami porastené briežky svoje. V potoku prevaľovali sa bystré pstruhy a blýskali šu¬pinami vo svetle slnka na potok sa upiera¬júceho, ako strieborné perly; preháňali sa v nevinných hrách po zátišiach tôní a nikým neohrozované lapali o závod maškrty - červiačikov potokom plávajúcich. Tam na upätí Tatier po hromadných sihlinách tlmočil drozd spevom radosť nad žitím svojím a za týmto ozýval sa celý zbor spevavého vtáctva, nadovšetko ale škovránok, nakŕmiac svoje holiatka, vznášal sa nad hniezdom svojím v najkrajšom raňajšom speve. Vysoko nad škovránkom, tam už v náručí neba, krútili kolesá vo vážnom lete tatranské orly a skúšali svoje mohutné sily. A celé to priestranstvo pod Tatrami hostilo sa na čerstvom vzduchu prírody, ako sa hostí nemluvňa po sladkom spánku na prsiach matkiných.
To je čarovný raj - Slovensko! V tomto raji množstvo Adamov, množstvo Eviných dcér pasie sa na zakázanom jablku hanobenia svojeti; trasie sa pred trestom istým a predsa hreší rúhavo proti zákonu najvyššiemu: „Cti otca i matku!" Nuž hreš: to tvoja lhanba, zahynutie; verným je daný život a sláva!
I Števo, vzdor tomu, že bol ukonaný, nabral v náručí tejto krásnej a zdravej prí¬rody sily nové a cítil sa ako znovuzrodený. Jeho myšlienkami zovretá duša túžila po skorom večere, ale slnko sa neponáhľalo - dvíhalo sa pomaly po vymeranej ceste na stupeň slávy.
Zavítalo poludnie.
Najdlhšie pruhy horiaceho slnka ustielali sa kolmo na povrch zeme. Studené skaly precitali v ohni jeho a rastlinstvo oma¬rené ovislo lístkami, ba i sám človek, náhlou povinnosťou nenútený, zostával pod krovom pri pôžitku poludňajšom, i voľný zver utiahol sa v tiene hustých sihlín. Nuž a črieda Števova? Tá na bujnej paši pri potoku roz¬tratená ovlažila sa čerstvou vodou a políhajúc si pod košatú brezinu, driemkala pri meridzaní plnom pôžitku.
Dunčo strážil a Števo, rozložiac sa pod voňavú borovicu, vydýchol niekoľko ráz prudšie a v utišujúcom oddychu zaspal. Spal ticho a dlho. Ale jeho mladý, pružný duch pracoval i v spánku a predstavoval mu obrazy z minulosti do budúcnosti - sníval, že nad lúkou krivánskou stál a siahnuc po bezmennej byline, zletel do priepasti i s Ruželou.... Pád a prebudenie zo sna bolo v jednom okamihu. Triasol sa na celom tele ako osika a ťažko mu bolo spamätať sa, či je to skutočnosť, či len obraz sna; no úplná viera v Boha, ktorý jemu oddaného padnúť nenechá, nedopustila, aby si tento hrozný sen svoj vykladal za osudný. Števo odho¬dlaný stál pevne vo svojom predsavzatí. Slniečko skláňalo sa opäť ku parohatému Choču a za ním stojacim horám Turca, toho zdravého jablka slovenského a pobudnúc ešte začas na hrebeňoch Tatier, dávalo ochladený bozk svoj Liptovu. Tie lesy husté pod nimi ustielali sa ako kuriatka pod krídla matiek a brali na seba farbu tmavú. Kriváň pozeral kráľovsky dolu, pod seba na priestranstvo a tešil sa jasným čelom svojím v tom súmernom ihraní sa dokonávajúceho dňa s počínajúcou sa nocou a Belá belavá, vzdor svojej celodennej púti, náhlila sa so šumotom roztočeným korytom svojim do ná¬ručia Váhu, ku rozkošnému Hrádku.
„Nuž, deň je na sklonku, vyplnil som povinnosť svoju, čisté je moje svedomie, nepoškvrnené. Je čas, aby som sa vydal na cestu príkru, snáď osudnú, pri volaní vzácnom, mnohosľubnom. Oj, ty Bože na výsosti, jedine tvoja je moc i dobrota - chráň ma od zlého a žehnaj kroku môjmu."
Tak skrúšene lúčil sa Števo s dňom, pozavracal statok, hnal ho dolu cestou ku Pribyline, privolal ku sebe Dunča, pohladkal ho, pozhováral sa s ním; i zahvizdol, že sa stráne ozývali, keď sa priblížil k jednej ovčiarskej kolibe. Vyšiel z nej šuhaj ako jedľa štíhly. Bol to Janko, Števov kamarát. I poprosil ho, aby mu čriedu do dediny za¬hnal, že má pod Kriváňom prácu. A priateľ vyplnil žiadosť Števovu. Oddaný psisko nezdal sa mat chuti odprevádzať čriedu s Jankom; šiel napredku smutný, ohliadal sa dlho, žialil, že nemôže za Števom.
Tento bral sa úpätím Tatier chodníkom od včerajšieho rozdielnym, no bližším z lesa do lesa, z hory na horu a keď sa dostal na tie skaliská, ku tej vrstve, kde rastlinstvo jemné vymrelo a kde jedine kosodrevina s pľúcnikom v zhodnom súdružstve prežíva, dostala noc skoro úplnú svoju moc. Len teraz cítil otupnosť samoty svojej a okolo srdca bolo mu tak úzko, tak clivo!
Nastála tichosť hrobová. Tu i tu pokolembal vetríček spiace stromy a predieral sa cez ich ihličnaté ratolesti v stonavom stromovom šepote a keď sa tento utíšil, za¬sipel v blízkosti Števa hnusný hadisko, tichým krokom jeho zbudený i zahúkala ušatá sova a jej poslušný vyzvedač - kuvik zakuvikal v rozježení, že sa kráľovstvo noci ktosi rušiť opovažuje. No pomyslenie na nádejnú družku Ruželu dodávala mu smelosti i poberal sa vyššie. Mesiačik vyšiel a osvetľoval magickým svetlom svojím krásu prírody tatranskej i svietil na chodník zadumanému Števovi. Došiel ku Priehybe. Zadychčaný utrel si horúcim potom zašlé čelo a obdivoval ešte i v noci krásny a zaujímavý Kriváň, v bledom svetle mesiaca sa kúpajúci. Pozeral ostrým okom na všetky strany, hľadal kohosi - ale tam nebolo nikoho, len samotná tíšina a on v nej.
„Do videnia! šeptala mi srdečne pri odchode mojom, a predsa tu nie je! Kde je a čo môže byť za príčina, že si nedostala slovu? Snáď v novom nebezpečenstve ... pri¬šla o život? Nedaj to, Bože!" V takéto dumky zabratý Števo prichádzal do rozpakov, čo si má počať, aby rade stareny vyhovel.
Bol blízko domca stareny; deva naň nečakala. Vtom zaznie čistým vzduchom nad strieborné zvončeky čistejší, nočnému spevu slávika podobný hlas a v ňom zavíta pieseň z blízkej húšťavy :
„Na horách, býva, ako tá hmla sivá,
Bez strechy, plota, ako tá sirota.
Na horách býva, dažďom sa umýva
A vetrom češe, to uboža v lese!
Čistý je k svetu jeho lásky plameň
A predsa ten svet hádže doňho kameň!
Hoj, túžba lásky, ty ruža dievčiny,
Kvet tvoj zblednutý pre zlosveta viny!"
Hlas anjelský - a predsa zarazil naslú¬chajúceho mu Števa. V prvom okamihu považoval spev ten za spev z blízkeho jazera, „mor¬ského oka" zvaného, za spev tatranskej víly, osídla mu nastavujúcej a tŕpol strachoml. Po uvážení piesne na známy mu predmet, opúšťala ho jeho bázeň. Spevavá víla tatranská zastala zrazu pred Števom - stvorenie jednoduché, preňho najdrahšie. Na hlávke havraní vlas vlnil sa v prirodzených kučerách. Oči od vlasu černejšie iskrili ohňom nie zožierajúcim, ale ohrievajúcim. Líca jej - to boli májové ruže na belejúcich sa hriadkach kvitnúce. Ústa chystali sa v nevinnom úsmeve ku srdeč¬nému pozdravu. Postava jej bola vysoká, ohybná, krásna!
Bola to Ružela. Podala prekvapenému mládencovi rúčku i vítala ho srdečne. Ruka v ruke kráčali hore grúňmi ticho bez slovka, no srdcia ich hovorili hlasno. Vyšli na poľanu. Mladík nahol sa k jej uchu:
„Ružela, bez teba je mi ťažko žiť. Chceš so mnou putovať i životom?"
Deva zastala, sklopila oči k zemi, a po chvíľke šepkala tíško:
„Podľa príkazu starej matky tu je tá hranica, ktorú by som ja dnes nemala prekročiť. Ale vzájomná podpora v šľa¬chetnom skutku je Boží príkaz! Vnuknutím Božím chcem s tebou zdieľať osud radosti alebo žiaľu, zdaru alebo zahynutia, života alebo smrti! Súhlasíš? Smiem s tebou kráčať k osud¬nému miestu? Keď sa vec zdarí, pohovoríme si o tom!"
Števo prisvedčil nežným stiskom ruky Ruželinej a nevinné duše kráčali ďalej, po klzkej, skalnatej úžine, nad strach budiacou priepasťou, stúpali odhodlane - k životu či k smrti; kto vie?
Ocitli sa šťastlivo na vrchole Kriváňa.
Tu je stánok pokoja, zbožnosti!
Svietil mesiačik. Bola pravá polnoc, to ukazovali hviezdičky, zvané kosami. Na okraji temena ku severu dvíha sa obláčik v podobe anjela v bielom plášti k nebu sa vznášajúceho a jeho miesto vy¬plňovala žiara svetlo mesiaca doplňujúca - bola to modrým, červeným a bielym kvietím posiata poľana.
Ružela mihnutím ostražitého oka svojho upozornila na miesto toto. Ešte niekoľko krokov - a dobré deti stáli nad poľanou po žulovej stene vodopádne sa ťahajúcou. Boli na mieste. Na po¬ľane chvela sa bujná nevädza vo farbe nádeje, z nej dvíhalo sa lístie byliny vo farbe viery, blýskajúce farbou lásky a nevinnosti.
Števo pozdvihol skrušené oko k nebesám, zovrel rukou svojou ruku dievčiny pri ňom stojacej, pokľakol na koleno a ďakoval Bohu. Pozorne pristúpil k naznačenej byline, - a jeho je korisť drahá! Je to zdar odvahy a vzájomnej podpory. S radosťou kráčali pozorne naspäť a keď prišli k domcu starej Evy, rozlúčili sa ako - oddanci.
Za bieleho rána vkročil naradovaný Števo do otcovského domu.
I navarila starostlivá matka z donese¬ných bylín chorému mužovi liek a užívanie jeho postavilo ho celkom na nohy, ku radosti domácich i susedov a natešený pásaval so synom svojím zase po Tatrách milý sebe statok.
Po čase počali obsýpať Števa myšlienky a zostával zádumčivý. Na láskavé dopytovanie rodičov svojich vyznal, že je zaviazaný láskou i náklonnosťou i povďačnosťou Ružele. Dobrí rodičia pozdvihnúc sa nad pred¬sudky a mrkotanie sveta, cenili človeka nie po reči ľudí zaslepených, nie po rode a ma¬jetku, ale po dobrých skutkoch a mravoch a odobrili zámer synov.
Bolo to jedného jesenného rána a Števo poberal sa s kamarátom Jankom a so starejším Ďurkom Výbohom pod Kriváň, na lúku ku starej Eve. Všetci traja boli sviatočne odetí. Prišli k chatrči, z ktorej ozý¬vala sa smutno-radostná trávnica. Vstúpili do chyže, pekne rúče pozdravili starenu i vnučku jej Ruželu. A Ďurko začal od Adama, rozprával ako človekovi nie je dobre samotnému, aký poctivý a poriadny šuhaj je Števo Silných, ako túži po tatranskej víle Ružele, ktorá mu na Kriváni srdce okúzlila i žiadal Ruželinu ruku pre Števa. Ružela začervenala sa a stará Eva za¬plakala od radosti.
„Keď je to Božia vôľa a Ružela proti tomu nič nemá, vezmi si ju Števko, syn môj!" riekla utierajúc si slzy.
Starý svat obrátil sa k zapýrenej deve i pýtal sa, či i ona súhlasí.
A tatranská táto ruža podala Števovi nežnú svoju rúčku. Obaja si kľakli pred chvejúcu sa starenu a ona im požehnala. Hostia sadli za stôl a Ružela častovala ich Božími darmi, čo hôrna chatrč poskytnúť mohla. Pri dobrom mädovci oboznámili a roz-veselili sa všetci. A keď Ďurko vypil pohárik mädovca na šťastie oddancom, prajúc im, aby dni života ich manželského také sladké boli, ako ten mädovec, ďakovala starena menom Ružely i pokračovala:
„Syn môj Števko! Viem, že nikdy ne¬obanuješ krok svoj. Ružela je síce bez ima¬nia, ale ona má veľký poklad, ktorý ti donesie do domu a poklad ten drahocenný je - anjelské srdce. Zlý svet potupil ma i celú moju rodinu; ale svet ten je luhár, ukrut-ník. Na rode mojom a na Ruželinom otcovi Uvarovi neľpie žiadna škvrna! Chudobní sme, ale poctiví. Počujte ma, deti moje, ako ma zlý svet prenasledoval, ako mi panská samopaš otrávila život. Bola som vraj kedysi krásne dievča. Žila som so staručkými rodičmi neďaleko odtiaľto v jednej dedinke, kde mladý zemský pán býval. Bola som zasnúbená s Jankom Uvarom, bohatým gazdovským synkom. Milovali sme sa, ako sa len dve ľudské srdcia milovať môžu. Čert nespal. Vyhnali ma s bratom Jožkom na panské, keď moji rodičia robiť nevládali. Zemský pán ma uzrel a tam bolo po pokoji! Znáte, čo je poddaný v očiach zemského pána! Znal to i Janko a zobrali sme sa O niekoľko dní prišli v noci pandúri a chy¬tili môjho muža i odviedli ho k vojsku. Zúfala som si. Zemský pán dal ma násilne odviesť do svojej kurie. Mne pošťastilo sa tej istej noci z panského domu ujsť, keď tento niekto podpálil: Myslelo sa, že to niektorý z rodiny, možno vraj že môj brat, urobil. Starí rodičia moji strachom pomreli, keď brata na smrť utrápili a umučili. Dlho tú¬lala som sa sem tam po horách, aby ma ne¬našli. I prinútená som bola v jednej cigán-skej kolibe sa ukryť. Tam preoblečená skrý¬vala som sa dlhý čas a tu narodil sa mi syn, otec Ruželin. O jeho otcovi Jankovi Uvarovi nepočula som žiadneho chýru. Pa¬dol niekde v bitke. Otca Ruželinho odchovala som medzi cigáňmi, bo bála som sa panskej pomsty. Ja naučila som sa hádať, liečiť, on na husle hrať. Tak sme sa živili. V synovi svojom žila som celá. Keď narástol, vzal si z povďačnosti cigánske dievča, s ktorým vy¬rástol. Rodičia nevestini boli poctiví ľudia. Oni zachránili ma i preživili. Nevesta moja zomrela pri pôrode - Ruželinom. Ostatný môj život znáte, že som poctivo žila, ľudu úbohému pomáhala a Ruželu v bázni Božej vychovala. To sú tajomstvá môjho rodu. A tak vidíš, Števko môj, že Ružela je tvojej lásky hodná, že nie je bez cti, že stará matka jej Eva nie je bosorka, lež stvora, ktorej zlý svet celý život otrávil!"
A Ružela stala sa o krátky čas vrúcnou, na smrť a život oddanou ženou Števovou.
Uvar po svojom zmiznutí z Liptova zdr¬žiaval sa vraj na dolnej zemi pod menom „Liptay" ako primáš hudobného zboru cigá¬nov a žil tam život príkladný a počestný. Ľud pribylinský krivdil mu, bo on nikdy ne¬kradol. Krádeže páchané na Pribyline uznal za svoje dielo obšitník Ďuro, keď ho raz pri skutku dopadli, uväznili a trýznili. Česť Uvarova bola zachránená. Jeho umná a okúzľujúca hudba na husiach bola známa široko ďaleko a obsýpala ho pekným zárobkom. On oboznámil svet dolnej zeme s pôvodnými piesňami Ta¬tier, ktoré v stálej túžbe po domovine do precitnutia skaly vyhrával a ony zaznievajú tam i dnes s utratením pôvodného rázu ako - maďarské.
Práve pri rozchode hostí zo svadby Števovej, doručený bol závet zomrelého Liptaya. Celý majetok poručil Ružele. A Števo pri usilovnosti a obozretnosti svojej a ženinej stal sa najmohutnejším sedliakom Liptova.
Starý Silný s dobrou ženou Marienou požívali pri blaženosti dietok svojich tie naj-blaženejšie dni svojej staroby.
Stará Eva, zvesťou o smrti svojho Uvara užialená, zomrela onedlho vo svojej chatrči pod Kriváňom, ktorú zanechať nechcela. To miesto jej pobytu a hrobu na lúke pod Kri¬váňom nosilo dlho - snáď ešte i teraz nosí - meno „Evin raj."
Uplynulo jedno stoletie a nastal pa¬mätný pre krajinu i všetky jej národy rok 1848. V meste R. zasadal krvavý súd a pred ním Pribylinec čakal pokojne na strašný vý¬rok. Odvisol ako slovenský dobrovoľník - na šibenici. Posledné slová jeho boli:
„Nech žije slovenský národ! Nech žije vodca jeho H.....!"
Pribylinec tento za voľnosť a osvetu slovenského národa zomierajúci, bol posledný potomok z rodiny Silných. Hrob jeho vyše mesta na námeli umývajú vlny bystrého Váhu, nad hrobom stoná bujná jelša a z tejto pri¬voláva po hladine Váhu uberajúcemu sa pltníkovi štebotavá žltohrudka v piesni svojej:

Nebolo, nebude
Dobre, holé Tatry!
Keď vás ten nevidí,
Komu vidieť patrí.

Oj nebude veru
Po Tatrách svitati,
Kým len duch slovenský
Bude v nich zakliaty!

In: Orol, IV, 1875, č. 10-12, s.264-267; 286-291; 317-324.
Odkaz na prameň: Rizner

1. Kráľ Tatier

Krátka na chlapskom poprsí košeľa
Farby zelenej, sta živý list lipy;
Valaška v hrsti z rýdzeho oceľa
A okom modrým čistá duša kypí.
Na pleci kabaň vlečno povesená
Biela, sťa húska na Váhu hladine,
A noha strmná, horou vychodená,
V krpce pod návlek úhľadne sa vinie.
Na hlave klobúk zlatom obíjaný,
Pásom opasok lesklý po ramená,
V prav'-ľavo vrkoč v troje zapletaný
Visí s cedilom až niže kolena.
Ľavica miesto smrtosnej bročnice
Drží lahodne píšťalu z javora,
Nad ktorej hlasom rozohní sa líce,
Keď ním piesenka šumí z dol do hora.
Nuž kráľ to Tatier?
Ten náš bohatier?
Bača! divých hôr-lesov obor tichý,
Akých len dobrá slavianmati chová,
V strastiach pokorne hľadí na svet lichý —
Svätá mu vôľa matkina, otcova.
Bača — a predsa kráľ Tatier mohutný!
On v týchto čujnej panuje svätyni
Od jari, keď sneh zmizne bielo smutný,
Až sa jeseňou leto nepominie.
- - -
Na zlatorudých skalách postavený
Kriváň - velikán v nadzemskej výšave
Tvorí trón pevný na svojom temäni
Pre kráľa Tatier v nezmenenej sláve.
V čiernych oblakoch šíre more blesku
A hromov divých zemtrasná ozvena:
To viera stála v nadpramoc nebeskú,
Z duše hlbiny kráľom Tatier ctená.
Ten orol, čo si vážnym letom pláva
Na brkách smelých v nebesách do kola,
Je zobrazená rodinná zástava,
Ktorá ku vzdoru kráľa Tatier volá.
Tie bezdné jazier roztočných ozorá,
V nich tajne sídlia striebrovlasé Víly,
Sú svetovody, loďonosné moria,
Čo kráľa Tatier v štyr' strany spojili.
Verou volení toť valasi bystrí.
Čo majú strážiť obecné imanie:
To kráľa Tatier radcovia, ministri —
On váhu klade na ich dobrozdanie.
Dávna koliba — salaš na poľane
V strachrodných bralách lesom otočená:
To hrad prepevný, nech sa čo chce stane,
Pre kráľa Tatier po rode zdedená.
V džbánoch kamenných slzočistá voda,
V komore mlieko, syr, med, chlieb počerný,
V krásnom úbočí voňavá jahoda:
To kráľa Tatier stôl kryje nádherný!
Nocou nad hradom hviezdy tiché dlejú,
Na stráž ihravá tamtu vatra horí:
Tam pri vetierka ľúbeho záveju
Spí si kráľ Tatier do zjavenia zory.
Keď sa tichá noc v zlatej zore tratí,
A blesk slniečka v prvotnej velebe —
V bozkoch horúcich s prírodou sa bratí
Prerodiac túto v zobrazené nebo:
Tu kráľ bezmenný Tatier dávnovekých
Opúšťa hrad svoj — ide po slobode
Tam na kobercoch kvetín, bylín mäkkých
S vesmírom celým vo skrušenej zhode.
Za nim bezčetné tiahnu vojska čaty —
Ovečky tiché po tmavej dúbrave,
Bijúc žitia boj na korisť bohatý
V perlami rosy blýskajúcej tráve! —

Oj kraľuj, ďalej vo zdedenej sláve
Dávny kráľ Tatier, prostý syn prírody!
Buď opatrný na hlasy nepravé,
Bys' sláviť mohol s rodom veľké hody.
Uvažuj sväto na svojej výšine:
Čis' obtočený pravými prorokmi?
Bo loď sa pukne a v mori zahynie,
Keď ju neriadi správca bystrooký.
Či znáš, že trpiac prosí ten slovianľud,
Čo tam pod tebou tklivé dumky spieva ?
Nuž — znič mihom ten bezbožný sveta blud,
V ktorom o pomoc stesk mŕtvo odznieva.
Vernosť národov, nech je tvoja pýcha!
Tam blaho, kde sa práva vážia dobre:
No, národ Tatier smúti, bôľne vzdychá,
Že v dome vlastnom o kus chleba žobre.

In: Orol, II 1873, č. 9, s.200.

Odkaz na prameň: Rizner