HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995)

Slovenská literatúra - Cestopisy, publicistika, korešpondencia
Tlačiť
Na západnom brehu Štrbského plesa už viac ako sto rokov stojí biely dom. Kedysi pred rokmi výrazne svietil na tmavom pozadí tatranských lesov na úpätí Soliska, oproti uzučkému výbežku rovno do jazera. Z dvoch strán ho obmývajú vlny plesa, v ktorom sa ako v zrkadle zelenkavo odrážajú vysoké štíty. Dom ako z rozprávky. Vtedy dávno, pred takmer osemdesiatimi rokmi, musel očariť vnímavé dvanásťročné dievčatko, sirotu bez matky, dieťa bez domova, ktoré si len v predstavách a snoch vytváralo jeho ideálnu podobu, pretože bolestne postrádalo toto miesto bezpečia, tepla a dôvery. A stane sa zázrak - dávny detský sen sa náhle premení na skutočnosť. Vila Marína sa mladej poetke Maši Haľamovej (pretože ona bola tým dievčatkom) stane na dvadsaťšesť rokov teplým, bezpečným a krásnym domovom. Jej prvý dlhší kontakt s tatranským prostredím je však poznačený bremenom vážnej choroby. Na tuberkulózu zomrela matka aj staršia sestra Anna, ktorej autorka venovala svoju prvú báseň publikovanú pod vlastným menom. Balada o klamných ružiach vyšla v Slovenských pohľadoch roku 1926, ale treba dodať, že to nebola jej prvá báseň uverejnená v tomto literárnom časopise. Prvou bola báseň Zo sanatória, ktorú jej Slovenské pohľady uverejnili ako sedemnásťročnej, v šiestom čísle roku 1925, pod pseudonymom Zornička. Z toho možno usudzovať, že priamu skúsenosť s tatranským pľúcnym sanatóriom mala Maša Haľamová už pred rokom 1925.
1. júna 1926 nastúpila do prijímacej kancelárie Sanatória dr. Szontagha v Novom Smokovci. Stalo sa tak na príhovor lekárnika Samuela Búľovského. Dva roky pred jej príchodom zomrel Jiří Wolker, po polročnom liečení v Tatranskej Polianke. Jeho poézia bola pre ňu v tom čase absolútnym čitateľským zážitkom na celý život. 27. septembra 1930 sa v Horných Orešanoch vydala za tatranského lekára Jána Pullmana. Od tejto chvíle nastal pre manželov Pullmanovcov ťažký, ale krásny, naplno žitý život. Dr. Pullman sa stal lekárskou legendou celého podtatranského kraja a jeho napohľad krehká manželka, ale v skutočnosti vynikajúca športovkyňa a vnútorne silný človek, mu po celý čas verne stála po boku. 28. septembra 1956 však dr. Pullman zomrel. Okrem nesmiernej bolesti nad touto stratou sa v štyridsiatom ôsmom roku života musela Maša Haľamová vážne zamýšľať nad svojou budúcnosťou. Rozhodla sa odísť z Vysokých Tatier, kde prežila plných tridsať rokov. Ale ostali básne, spomienky, vyznania, rozhovory. Tie pretrvávajú a budú v Tatrách stále pripomínať, že tu v istom čase žila nádherná žena svoj život naplnený láskou, tvorivou prácou, radosťou, šťastím aj stratami a bolesťou a zanechala o tom svedectvo.

1. Z tatranskej korešpondencie

Samuelovi Búľovskému

Nový Smokovec 4.VI.1926

Veľavážený pán lekárnik!

Predovšetkým dovoľujem si Vám srdečne ďakovať za Vašu láskavosť a starosť, bez ktorej nebola by som sa dostala do Tatier. Nastúpila som úrad prvého. Môj doterajší úrad tým nestratím, neviem, či som sa Vám už bola zmienila o tom, že tieto tri mesiace mi budú rátať ako bezplatnú dovolenú. - Pravda, čo sa mňa týka, neváhala by som to miesto opustiť v tom páde, ak by toto miesto v Smokovci bolo stále.

Svoju vďačnosť, vážený pán lekárnik, neviem a nemôžem Vám slovami vyjadriť! Urobili ste tak mnoho pre mňa! Potrebovala som už veľmi trochu čistého, horského povetria. - Pán Boh nech Vám to vynahradí! Ostávam v hlbokej úcte Vám oddaná Maša Haľamová


Albertovi Pražákovi

Nový Smokovec 13.VI.1926

Slovútny pán profesor!

Odvolávajúc sa na Vašu láskavosť som taká smelá a zasielam v prílohe niekoľko svojich básní k Vášmu váženému posúdeniu. - Ďakujem srdečne za Vašu vzácnu láskavosť a porúčam sa v dokonalej úcte Maša Haľamová


Albertovi Pražákovi

Nový Smokovec 6.IX.1926

Slovútny pán profesor,

za Váš ctený list prichádzam tak pozde poďakovať. Nevedela som, kde sa nachádzate, potom som dúfala, že Vás nájdem v Martine na slávnostiach a budem Vám môcť osobne poďakovať za Vašu veľkú láskavosť. Bohužiaľ, neboli ste prítomný v Martine a tak až teraz, dozvediac sa Vašu adresu, po návrate do Tatier, dovoľujem si napísať pár riadkov.

Priznám sa, obávala som sa poslať Vám svoje začiatky, bála som sa Vášho ct. posudku. A snáď by som sa nikdy nebola k tomu odhodlala, keby som nebola chodievala zavše na Vaše prednášky o Hviezdoslavovi. Tam som videla, ako krásne sa viete priblížiť k duši básnika a k jeho dielu. Ako krásne viete spojiť svoje umenie s umením druhým, že som vše ani nemohla rozoznať, kde prestáva jedno a začína druhé.

Za Vaše drahé riadky Vám vrelo ďakujem, slovútny pán profesor! Povzbudili ma k pilnejšej práci. Hľadím sa, nakoľko mi je to tu možné, venovať trochu prozódii. A teraz začínam veľmi živo cítiť stratu spôsobenú tým, že som nemohla študovať. Neraz cítim nedostatok ovládania techniky pri písaní. Nahradzujem to tým, že čítam pekné básne, vnímam rytmus, počúvam ich hudbu a všímam si zafarbenia slov a tónov. Takto sa dá mnohému naučiť. Prosím Vás, slovútny pán profesor, ráčte mi svoju vzácnu láskavosť aj naďalej ponechať, aby som sa mohla uchýliť k Vám pre ctenú radu, keby ma niečo ťažilo. Viete sa tak krásne priblížiť k človeku, tak prosto srdečne a priateľsky milo!

Tatry sú teraz v jeseni nádherné. Zo sanatória je na ne pohľad trochu strnulý a jednotvárny, smutný a trochu bolestný, ale keď sa k nim dá priblížiť viac, sú nádherné! Z tých voľných, krásnych Tatier posielam Vám, sl. pán profesor, srdečný pozdrav, ostávam Vám v úcte oddaná a vďačná Maša Haľamová


Štefan Krčméry Emilovi Boleslavovi Lukáčovi

4.X.1926

....Už Balada o speve kolies zdá sa mi značne afektovanou a popri tom - krutou. Vyrozumievam, že týka sa Maše Haľamovej. Mášenka také básne nesmie čítať. Je to nemilosrdné. Také básne sa môžu písať o dievčatách, ktorých neznáš alebo ktoré nezvedia, že sa to ich týka. Je nemilosrdné písať živému takmer pohrebnú poéziu. Ak si jej to poslal, urobil si ju iste veľmi smutnou a ak by si to uverejnil, urobil by si ju i veľmi nešťastnou. Nešťastlivejšou, ako je. Vrátiť Ti báseň, alebo ju chceš i po zvážení tohoto uverejniť? [1]


Emilovi Boleslavovi Lukáčovi

9.1.1927[8]

Emil,

za novoročné pozdravy má sa pekne poďakovať, však? A za novoročný pozdrav, ktorý si mi Ty, indirektne síce, ale predsa poslal, má sa tiež poďakovať.

V „Balade o speve kolies" pri najväčšom zažmúrení očí, nemôžem sa nevidieť. - Básnikovi nikto nemôže zabrániť brať sujet z prostredia, v ktorom žil. - Ale pred celú verejnosť vykrámiť city týkajúce sa konkrétnej osoby - ktorú verejnosť veľmi ľahko uhádne - je nevkusné, jarmocké. Krčméry, ktorému som konečne nie zvlášť blízka, odhovoril Ťa od uverejnenia Balady v Pohľadoch. Ty ovšem chápeš vec asi tak, že pre rozsiahlosť básne, ja si to ovšem inakšie trochu aj vysvetľujem. - Viem, že Krčmérymu je žiadna dobrá báseň nie pridlhá. - A Tvoja balada je básnicky pekná a dobrá! - Nemohol si nevedieť, že sa mi báseň dostane do ruky. Dôvodím: s plným vedomím napísal si baladu, resp. uverejnil, a to teraz po dvoch rokoch - keď sa všetko zabudlo a utíšilo. - V tom ostatne poznávam Teba. Vysloviť o niekom, kto žije, chce a bude žiť - takú pochmúrnu prognózu: „...kruté slovo prisvedomité lekárovo, že celá krása modrých zrakov juž privítala slasťou takou, to kúzlo ručiek, perí prelesť zmorí raz taká istá neresť, že zvädnutie raz príde v kvete." je povážlivé. - Keby si nebol v balade uviedol veci také konkrétne, také hrozne skutočné, tak by som si pomyslela, no, dala som podnet k peknej básni. - Ale takto, keď si všetko takmer vyjadril nezakryte, udrelo ma každé slovo do tváre. - Keď tak určite vieš, „že povädnutie už čoskoro príde" - mohol si s baladou počkať - a potom - nad uskutočneným zvädnutím zažialiť. Bolo by to bývalo rozhodne efektnejšie - a bol by si docielil veliké terno. - Skutočne, Emil, mohol si počkať - až by sa Tvoje slávne proroctvo bolo splnilo!

V mladistvých očiach podvečer - namiesto srdca biedny červ -„ alebo si nemohol nájsť práve vhodnejší rým - alebo si sa ohromne zmýlil! - Mám oči mladé, mladé a jasné a srdce ako dnes zrodené, neotrávené papierovými „tragikami obapolnými". Ak ešte podobný podnet nájdeš v živote, v mene tej event. obete Ťa upozorňujem - nevyslovuj tak ukrutne a nerozvážne ortieľ smrti nad živou a zdravou bytosťou, ono by sa Ti to dakedy možno nevyplatilo. - Z lekárskeho stanoviska sa smejem nad Tvojou laickou prognózou.

Maša Haľamová


Emilovi Boleslavovi Lukáčovi

19.I.1928

Emil,

môj prvý list bol reakciou skutočnej bolesti, nie nenávisti. Taká ľútosť ma schytila po prečítaní balady, takú krivdu som cítila, že som bola donútená k tým slovám. - Za grobianstva ráč prepáčiť, len matne viem dnes, čo som napísala. -

Tvoju odpoveď som čakala takú, aká prišla. - Vedela som, že je trochu neujasnenosti medzi nami. - I to viem, že som Ti ja sama vnukla celý pôvod básne, ale vtedy boli iné časy, iné okolnosti, z ktorých som sa, chvála Bohu, už vymanila; náhľady sa zmenia za dva roky, zvlášť takou ohromnou zmenou prostredia, aká u mňa nastala, a preto ten návrat do pochmúrnej minulosti ma zabolel. - A potom, bola som presvedčená o tom, že si baladu dal naschvál Smrekovi; dnes vidím, že som sa mýlila. Tak či tak, báseň nemala prísť do verejnosti. Keby mi ju bol dal Smrek prečítať (lebo mi bol o nej hovoril v Martine), bola by som tomuto rozhodne predišla, no on sa vždy, kedykoľvek som sa s ním stretla, šikovne vymotal, a ja som nemala okrem názvu ani za máčik tušenia o obsahu. Stalo sa - a kto vie, k čomu bolo dobré, že sa takto stalo. -

Hlavným bodom Tvojho listu, pravda, nie je balada. Keďže sa tak priamo dožaduješ vysvetlenia určitých vecí, nútená som odpovedať Ti tiež bez okľuky a zaobalenia. - Tvoj rozhovor s p. Kostolným, ktorý mi v liste opisuješ, predstavil mi svojho času p. K. takmer doslova tak, ako Ty. Snáď niekoľko maličkostí ktoré vyznievajú k jeho dobru je odchylných, ale to na veci nemení. - Pretože, ako sám veľmi dobre vieš, vtedy bol K. do krajnej miery rozrušený, rezignovaný, zúfalý atď.; bála som sa o jeho chatrné zdravie a strach môj bol podoprený ešte i výrokom mne dobre známeho priateľa - lekára. Keďže z jeho slov vyzneli rôzne hrozby, vyhrážky, matné narážky na „viem, čo urobím" a ja, v naivnosti a dobrote sedemnástej jari - veru som sa naľakala, bola som nútená na jeho otázku: „lebo - lebo" odpovedať - keď aj nie celkom kladne - aspoň mierne a v jeho prospech. Bola som nútená vziať jeho hysterický žiaľ do svojich dlaní a čičíkať ako mater, hoci sa mi mužské slzy odjakživa protivili. Vidíš, keby to bolo prišlo dnes, iste by ma to nebolo tak ohromne dojalo, lebo požadujem od ľudí jednajúcich so mnou toľko ovládania seba, koľko i ja dokážem a menej egoizmu voči mojej osobe. Ale človek sa do smrti učí! No, a v dôsledku toho musela som sa dajakým činom zmeniť voči Tebe, však? Je to pochopiteľné. Pretože som k tomu nemala dosť prirodzenej sily, vzala som si na pomoc silu neprirodzenú. Nenávisť. Vyzdobila som si ju, ako vidím dnes, skvostne. Nakoniec som i sama uverila a Ty dodnes veríš. - Bola to odo mňa veľká hlúposť, škoda bolo zmarenej energie, ale trochu ma aj nahnevala banálnosť celej veci: ustúpenie voči „prvotným nárokom" -"zavážili" a podobné slová, ktoré vo svojom liste používaš a o ktorých si i vtedy určite musel pochybovať! Ináč, veľmi som Ti povďačná, že si nebol ochotný ísť s ním a konfrontovať city nás troch. Bola by to iste bývala dokonalá scéna na javisko z XV. storočia. Veľmi chutne som sa na tom zabavila, keď som si to teraz tak v duchu predstavila. - Takýchto vecí ja už nie som priateľka.

Tak sa teda veci vyvinuli. Hovorím úprimne, môžeš mi uveriť. Veď týmto seba nijako nestaviam do krajšieho svetla, naopak, priznávam sa k slabosti: Nebolo skutočnej nenávisti, bola to len zbraň.

Ono, bolo toho aj v mojej hlave tak trochu mnoho naraz. Taký direktný skok do samostatného života, množstvo novej četby, tvorba, tie začiatky ťažké, všelijaké neujasnené túžby atď. - to všetko zapríčinilo tak trochu sklon k extrémnosti a neprirodzenosti. Práve takou neprirodzenou bola moja odpoveď p. K., že som sa donútila k niečomu, čoho nikdy u mňa nebolo. Práve takou neprirodzenou bola konzekvencia tej vynútenosti: moja „nenávisť" k Tebe. Ale muselo to tak byť a je aj dobre, že tak bolo. To Ti bola pre mňa, Emil, nesmierne dobrá a prepotrebná škola.

Teda, aby som dokončila: uver mi, že to nebola skutočná nenávisť, lež zbraň, ktorá sa neskôr proti mne samej obrátila. - Dnes ju môžem úplne odložiť, nechcem mať pocit stiesnenosti v duši; a vedomie nenávisti je snáď z najhroznejších pocitov ľudskej duše.

Kedysi dávno, dávno, v jednu voňavú predjarnú nedeľu r. 1925 bol si kázal na text „Sedumkrát padá spravedlivý a opět povstane" (myslím, neviem presne slová) bola to pekná kázeň, utkvela mi dodnes v duši - a tak sme i my padali a viac než sedem razy do dňa. A pretože cit spravodlivosti nevymrel ešte vo mne, podávam Ti ruku na uzmierenie a odpustenie. Dobre? Maj sa dobre, Emil, tie urážlivé výroky mi odpusť, to ľútosť diktovala, taká vyvrcholená, zahrotená, ktorá ma pichala a nedala pokoja, kým som jej nepovolila.

Zdravím Ťa, a ver, že Ti zlého neželám; pri spomienke na tú najčistejšiu nedeľu môjho života, ktorú som Ti práve spomenula, mi to uver! Maša Haľamová


Theovi H. Florinovi

7.I.1929

Odpusťte, pán Hrkeľ, že som Vám Váš rukopis neposlala tak, ako ste ma o to Vaším listom požiadali, ale pred Vianocami bola som veľmi zaujatá v úrade i súkromne až doteraz; mnohé športové a spoločenské povinnosti zaberajú mi mnoho času. Mimo toho, myslím, že nie ja som na prvom mieste, ku komu ste sa mali o radu obrátiť. - Je tu náš radca a otec mladých Štefan Krčméry, ten Vám povie kritiku a poradí Vám, akou cestou sa máte uberať.

Ja Vám len toľko môžem povedať, učte sa od ľudu reči, lebo ako som videla z Vášho rukopisu, Vaša reč dosiaľ nie je vybrúsená a hlavne, nie je Vašou osobnou, individuálnou. - Odpusťte, ak budem príliš úprimná, ale zdalo sa mi, že snáď aj vedome požičiavate si výrazy od niektorých moderných spisovateľov. - Vyhýbajte sa prílišnému verbalizmu a hlavne používaniu cudzích slov. - Čím menej nabubrelých fráz a čím viac pekných, prostinkých slov, ale hlboko prežitých - to je umenie. Vezmite si prostú slovenskú pieseň, z tej sa môžete hodne poučiť. - Vy síce píšete, ako vidím, básne v próze, ale kým neviete napísať pekne rýmovanú, hudobne vyspelú báseň vo forme viazanej, do tých čias nemôžete úplne vycítiť a uhádnuť hudbu a farbu slov a jednotlivých hlások, čo má v poézii ohromný význam.

Nepíšte mnoho, nezaplavujte časopisy hromadou príspevkov, dobre vybrúste každú báseň, než ju dáte do tlače. - Pamätajte na to, že my už nemáme také šťastie, ako naši predchodcovia hneď po prevrate, keď sa každé slovo literáta Slováka vychytilo. - Dnes sa po časopisoch hemžia mená mladých básnikov - a obecenstvu sa nechce čítať. Preto dobrý pozor a hodne vkusu pri vyberaní četby, čím sa literát tiež hodne učí a hlavne, mnoho autokritiky.- Prajem Vám, aby ste dosiahli vo Vašej práci úspech, čo je pravda, dosť ťažké, pretože musíte hodne pracovať - dnes sú pre nás ťažké podmienky, to znovu zdôrazňujem.

S pozdravom Maša Haľamová


Hane Gregorovej

Štrbské Pleso 30.IV.1936

Drahá Teta Hana,

Oľga mi písala, aby som Ti obratom poslala fotografie a básne pre chystanú revue z príležitosti zjazdu slov. spisovateliek v Sofii. Posielam tri, ktoré sú nie v knižnom vydaní, najnovšie. Snáď sa Ti hodia. Do videnia na kongrese v Trenčianskych Tepliciach; ak ma nič nezájde, prídem určite. Srdečné pozdravy Tebe, Majstrovi i Dášenke. Tebe hlboko oddaná Maša Pullmanová-Haľamová


Hane Gregorovej

26.IV.1938

Milá Teta Hana,

mám správu z Prahy, že Tvojím prostredníctvom mi mal byť doručený formulár, ktorý mám vyplniť. Dosiaľ som však nič nedostala, preto Ťa prosím, pošli obratom. Času je už málo. Budem veľmi rada, ak sa mi pošťastí tá cesta. Ruky bozkáva Tvoja

Maša Haľamová-Pullmanová, adr. Štrbské Pleso


Anne Gašparíkovej

Štrbské Pleso 28.IX.1975

Milá Anča,

chodím po ciestkach pod Kriváňom, po ktorých sme - ako je to už dávno - neraz aj spolu prešli, so Želkou a pánom profesorom - nezabudnuteľnými, drahými. Na jednej z našich prechádzok prekladali sme nesmrteľný výrok V. H. - Žiaľ, večne aktuálny: Díru áno ze strachu a z prospěchu - hurá! Pamätáš? Nikdy nezabudnem na tie plné a krásne chvíle. Ani na Váš teplý a jasný domov na Ořechovce. Pánboh Ti dožičil šťastné chvíle v dlhom spoločnom živote so vzácnym človekom. Viem, že silná vo viere nájdeš útechu a silu prekonať ťažké dni osamotenia. Vrúcne na Teba myslím.

Tvoja Maša Pullmanová-Haľamová


  1. Baladu o speve kolies poslal Emil Boleslav Lukáč na uverejnenie najskôr do Slovenských pohľadov. List redaktora Štefana Krčméryho je odozvou. Báseň bola publikovaná po viac ako roku v Národných novinách. - Roč. 59, č. 1 (1.1.1928). s.5. Uverejnil ju - bez vedomia autora - Ján Smrek, ktorý bol v rokoch 1925-1929 redaktorom týchto novín.

 

Ešte o katastrofe vo Važci

1. Hej, pod Kriváňom...

V malých chalúpkach, dôverne pričupených k zemi, skrýva sa mnohé bohatstvo. Staré maľované truhly sú naplnené výšivkami, voňavým plátnom. Každý kúsok - to je čisté, rýdze ľudové umenie. Strakaté, bachraté periny, vysoko k povale nastlaté - čo to znamená pre važtiansku ženičku, koľko strádania a tvrdej práce!

Na krivánskych lúkach veselo šla práca senoseči. Boh bol milostivý. Horúce júlové slnce menilo trávu na voňavé seno. Ale to isté milostivé slnko vysušilo aj šindľové strechy a drevené chalúpky Važca. A v ten strašný deň piatku červený jazyk plameňov našiel bohatú potravu.

Za poludnie ľahol Važec popolom. Milý, svojrázny Važec!

A kým prišli z lúk, od sena, nenašli viac svojich domcov, ba mnohá žena ani nevedela, kam sa jej podelo dieťa. - Jediné robotné šaty, čo na sebe mali...

Tri hodiny pred očami defilovali rady červených plameňov, strhujúc strechy za príšerných zvukov dobytka, praskotu šindľov a eternitu, za náreku mužov i žien. A pomoci nebolo žiadnej. Veľký žiar nepripustil ľudí k dedine. Vo Váhu váľali sa periny, postele, rôzne i nepotrebné veci, ako ich tam v náhlosti nahádzali, ale ani vody nestačilo. Vyschnuté jarčeky slepo sa vinuli a svietili pomedzi rozžeravené kamene. Tak všetko, všetko do zniku skazu vzalo.

Ako sme sa blížili od stanice - v piatok poobede, keď pohroma dostupovala k vrcholu, prvý mi padol do očí dom akademického maliara Jana Hálu. Nedávno postavený, s utešeným ateliérom plným obrazov pripravených na výstavu. Všade okolo zúril požiar, jediná malá záhradka pred jeho domom vzdorovala ešte plameňom. Majster, ktorý tu už osem rokov pracuje a verne zobrazil krásu i biedu Važca, s celou jeho intímnou poéziou, stál na prahu a plakal. Nie nad sebou, ale nad originálnym Važcom plným ľudového umenia. Nad Važcom, ktorého už nebude.

Chceme veriť, že sa štát postará o znovu vybudovanie dediny i o ožobráčených ľudí, ba veríme, že sa každý jednotlivec pripojí k pomoci, ale ťažko mi veriť, že to bude ešte kedy Važec taký, akým sme ho poznali a aký sme ho radi mali.

Ešte horší ako deň požiaru, je deň nedele. Z pohoreniska sa ešte kde-tu dymí a dva kostoly k nebu čnejú smutnými vežami. - Vo veľkom evanjelickom kostole koná sa trúchla bohoslužba. Radostný šuchot naškrobených opliecok - je ten tam. Ľudia v roztrhaných halenách, začernení od dymu spínajú zúfalé ruky. Kňaz teší, povzbudzuje, sám nemá, kde by hlavy sklonil.

Po prvej panike prichádza zúfalstvo z otázky budúcnosti. Pomedzi ostatky domov prechodia húfy zvedavcov a návštevníkov z okolia. Ženy sedia pri ohorených pivniciach, zachraňujú zbytky zemiakov. Ale je toho málo čo zostalo, hrozne málo. Deti naťahujú rúčky k hosťom, žobrú. Bojím sa. Pri takom veľkom nešťastí mnohé demoralizuje ľud.

K večeru vracia sa dobytok z paše. Kravy sa boja medzi zhorené domy. Tam, kde stáli prv maštale, priväzujú ich na noc k vozom, tí šťastnejší, ktorým aspoň to ostalo. Ženy vychodia na ulicu, volajú kravy k sebe, ale len žalostné ručanie ozýva sa z každej strany. A v tých inak bezvýrazných kravských očiach zračí sa úžasný strach a hrôza.

 

Hej, pod Kriváňom,

tam je krásny svet...

 

Ba, či táto pieseň priľahne ešte kedy k srdcu Važca? Či pôjdu ešte dievky zasneženou ulicou s kúdeľou a polienkom pod pazuchou na priadky?

Nezachová sa svojráz, prídu nepriaznivé vplyvy. Nad týmto plačeme my, ktorí sme milovali krásny Važec, tak jedinečne prirastený k Tatrám a našim srdciam.

 


 

2. Prv, ako ľahol popolom

Poznala som Važec prv, ako ľahol popolom. Podtatranskú dedinu vernú tradíciám, zvykom dávnych predkov, svojskú v reči, v speve, v konaní. Takú, aká osudovo zaujala i českého maliara Jana Hálu od prvej chvíle, ako ju, mladý, na svojich potulkách po Slovensku, krátko po prvej svetovej vojne, uvidel. Tak ho očarila, že sa už nevrátil do rodnej Blatnej v Južných Čechách. Pôvodne chcel pobudnúť iba mesiac, kým po neho nepríde priateľ maliar Hilbrandt, takisto z Blatnej. Zámožnejší Hilbrandt vlastne Hálovi túto cestu na Slovensko umožnil. Lenže ako sa míňali letné dni, Hála si každým večerom čoraz väčšmi uvedomoval, že sa nebude môcť odpútať od toľkej krásy, že ju nemožno obsiahnuť za jediný mesiac. Pocítil, ako ho priťahuje kolorit dreveníc, pestrých krojov, panoráma veľhôr, írečitý ľud, blízky mu svojou zemitosťou. Hála bol v podstate takisto človek zemitý. Nezmenili ho roky štúdií na pražskej akadémii ani styk s vtedajšou bohémou a veľkomestský život. Vedel, v dobrom zmysle slova, uvzato ísť za svojím cieľom. Nemal to vždy ľahké, ten mohutný, ako z vyplaveného kmeňa tisu vykresaný muž, no s mäkkým srdcom a beláskavými očami, ktoré sa vedeli zaliať odzbrojujúcimi slzami nad nešťastím blížnych i pominuteľnosťou krásy. Nemal to ľahké ani vtedy, keď sa rozhodol ostať vo Važci s prázdnym vreckom, koncom leta 1923, v jediných topánkach, v ústrety tatranskej zime. Nemohol naisto vedieť, či jeho Rina, nádejná klaviristka, bude chcieť znášať s ním údel, ktorý dobrovoľne prijal. Rina, jeho veľká študentská láska, po čase prišla. Do malej dreveničky, do prenajatej izbice, kde žili síce nie doslova o chlebe a vode, ale často len o chlebe a mlieku, čo gazdiná načrpkala svojim kvartieľnikom do glazovaných hlinených hrnčekov.

Krúžil ich tamojší hrnčiar Hyben a boli veľmi pekné. Neskôr, keď už mal Hála svoj ateliér, stávali na Rininom klavíri s nastykanými štetcami...

Keď som sa v roku 1930 vydala na Štrbské Pleso, patrila i táto kúpeľná osada do podtatranského zdravotného obvodu. Dva razy do týždňa, v stredu a v sobotu ordinoval môj muž vo Važci. Obvodný lekár nemal v tom čase k dispozícii ani sanitku, ani zdravotnú sestru. Obvod to bol veľmi rozsiahly, patrilo do neho päť dedín, z nich jedine Važec mal železničnú stanicu blízko na okraji dediny. Obvod bol predtým neobsadený, po zdravotnej stránke veľmi zaostalý a zanedbaný. Navyše bola v tom čase už veľká hospodárska kríza. Ani my sme nezačínali ľahko. Kým sme sa zmohli na ojazdenú Pragu-Picolo, prichodilo nám neraz všelijako putovať po obvode. Obce neboli pospájané autobusovými linkami ako dnes. Veľmi ma lákalo chodiť s mojím mužom do dedín. Aj som mu bola na pomoci, sama z hornatého Turca, lepšie som rozumela týmto vrchárom ako on, pochádzajúci zo západného Slovenska. Zo starého habánskeho rodu keramikárov mena Pullman.

Iný kraj - iný mrav. Počiatočnú nedôveru podarilo sa nám prekonať i vďaka Hálovcom, ktorí sa tak dokonale zžili s ľudom tejto svojráznej obce, že ich dedina prijala za svojich. Keď som Hálovcov poznala, mali už dcérku Radmilu, druhej Jelene bola som za kmotru. Vtedy už mali vlastnú drevenicu a k nej pristavaný priestranný ateliér s jedinečným výhľadom na končiare Tatier. Cez veľké tably obloka sa im za dlhé roky uprizeral Kriváň v tisícorakých obmenách.

Vyvinulo sa medzi nami úprimné priateľstvo na celý život. Prekonali sme počiatočné ťažkosti. Meno maliara Hálu prenikalo do povedomia ľudí, zaujímajúcich sa o výtvarné umenie. A tak ako dedina prijala pred časom Hálu za svojho, prijala i doktora. Pravda, nešlo hneď všetko ani po masle. Napríklad povinné očkovanie. Niektoré matky odmietali dať svoje deti zaočkovať. Bolo treba veľa trpezlivosti, vysvetľovania a presviedčania. To bola moja úloha. Pri nej mi veľmi pomáhala Rina Hálová, vtedy sama matka dvoch máloletých dcér, už úzko zžitá s važtianskymi mladými ženami.

Pri prvom povinnom očkovaní sa nám ženičky zhrčili v škole, kde malo očkovanie prebiehať, a ...my si deti katovať nedáme a nedáme! Podarilo sa mi nakoniec vyzvedieť od nich príčinu tejto „vzbury": Keď ešte nemali svojho lekára, museli chodiť s deťmi do Liptovského Hrádku. Jedno zaočkované dieťa vtedy umrelo, pretože nepoučená matka nepovedala lekárovi, že jej dieťa práve prekonalo chrípkové ochorenie. Chudera matka, nevedela a ani nemohla vedieť, že sa v takom prípade musí odložiť očkovanie na neskorší termín. Nebolo v tom čase zdravotníckej osvety ani poradní nadostač.

Trochu som v spomienkach ubehla času.

Boľavo, ešte vždy so vzlykom v hrdle, v rozochvení, treba sa mi vrátiť k 17. júlu 1931. Ku dňu, keď na pravé poludnie horúceho leta nad stíchnutou dedinou zastal čas v apokalypse hrôzy.

V najkrajšom období vrchárskej dediny, v čase slávy dozretých tráv, keď všetko, čo má zdravé údy, rozbehne sa na rozľahlé horské lúky

pod Kriváň, do vône kvietia, vzdávajúceho sa kosám v chlapských rukách, steľúceho sa do riadkov pod hrabľami spievajúcich dievok.

V ten júlový deň slnko od rána pálilo a mierny vánok roznášal vôňu prudko vädnúcej trávy, previal ňou koliby, hojdal kolísky umne postavené z haluzí a trávnatej plachty.

Beliže mi beli ... nedospievali mladé matky -

Slniečko horúce, nepáľže ma, nepáľ ... nedospievali dievky, čo sa ako húsky beleli opleckami na zeleni lúk. Vypadli kosy z chlapských rúk.

Varúj! Va-rúj! Ho-rí!

Behom nadol do dediny. A dediny niet. Len zadúšajúci dym a dotlievajúce kýpte hrád, navŕšených v žeravom popole.

 


 

3. Cesta za inšpiráciou

Vyšla moja druhá kniha Červený mak. Mnohých spomedzi čitateľov možno zaujíma, kde berie básnik inšpiráciu pre svoje básne. Ja by som na túto zvedavosť iste sama od seba nezareagovala, keby som sa náhodou nebola dostala v Prahe do redaktorských spárov nášho Janka Smreka. Ale sľub je sľub - čo som v Prahe sľúbila, v Tatrách musím splniť.

Pred dvoma rokmi vybrala som sa za inšpiráciou hodne ďaleko. Až do Paríža. Čakala som od tej cesty mnoho, ale robila by som sa zbytočne interesantnou, keby som vám tu hovorila, čo všetko som v Paríži našla. Pretože ja som tam pre svoj vnútorný svet nenašla nič. Bolo niekoľko silných dojmov, aké prežíva každé mladé dievča, čo po prvý raz vyletí samostatne do sveta, bol stesk za milým, bolo niekoľko sociálnych postrehov, niekoľko zrakových vnemov. Nič viac. Vlastná, najhlbšia tvorivá sila akoby ma tu bola opustila a utiahla sa ďaleko do hôr, aby tu na mňa počkala.

Zdá sa, že mňa si úplne podmanili hory. Sputnali ma bielymi okovami čarovnej zimy a priviazali k sebe hudbou lesov a vodopádov. Tu sa mi tvorí najlepšie. Inšpirácia príde do duše náhle a vždy vtedy, keď ju čakám najmenej. Idem popod Solisko. Najprv lesom, potom vyššie, kde začínajú vývraty a kosodrevie. A prídem k utešenému miestu. Kosodrevina, ktorú nič nehatilo vo vývoji, rozrástla sa tu do šírky - slobodná, nádherná, rozľahlá. Okolo nej rastú nežné belasé enciány. Hory sú čisté, až zduchovnené, pripomínajúce tvár svätcovu, a dolu dolina kúpe sa v slnku, ako šťastné, rozmarné dieťa. Započúvam sa nevdojak do šepotu hôr - a k srdcu vystupuje vlna. Vlna inšpirácie, posvätného citu. A tento cit musím vynosiť v srdci niekedy i celé týždne, kým preň dostanem výraz. Tvorba. To je už zápas. Boj so slovom. Inšpirácia prichádza ku mne ľahko, príjemne vzrušuje, ale tvorba ma niekedy zviaže do takého malého klbka, že sa z neho ťažko vymotávam. Bojím sa, že slovo zničí krehkú konštrukciu vnuknutia. Po takomto zápase, keď márne hľadám výraz, príde potom tá najčistejšia, najjasnejšia chvíľa - prítomnosť sa rozplynie, nastane isté odhmotnenie a slová samé tečú z pera.

 


 

4. V tatranských kúpeľoch

Rýchlik uháňa z Bratislavy smerom Žilina - Poprad. Čím viac sa blíži k Popradu, tým chladnejšie a ľahšie povetrie vniká do úzkeho vozňa a cítim, ako s povetrím vniká i do duše, uštvanej veľkomestským ruchom, ľahkosť.

Už z diaľky rysujú sa obrysy našich velikánov a chcelo by sa vyletieť oblokom úzkeho vozňa a letieť na vlastných krídlach v ústrety týmto nemým a večne záhadným končiarom. Avšak i vlak, hoci neletí na krídlach, stúpa namáhavou rýchlosťou do strmých vrchov, chvíľku odpočíva v Štrbe a čosi-kamsi sme v Poprade, kde treba vystupovať.

Kto nebol od predroka v Tatrách a cestuje z Popradu ďalej električkou do tatranských kúpeľov, bude prekvapený novou zastávkou. Je to nové Palace sanatórium, kde od roka zastáva električka a ponúka svojim cestovateľom, aby vystúpili. Oku sa naskytne veľkolepý pohľad na impozantnú päťposchodovú budovu, celkom odlišnú od ostatných tatranských sanatórií, ktoré sú zväčša postavené z dreva.

Vystupujem i ja s ostatnými cestujúcimi a zvítam sa zblízka so starými priateľmi - je to vysoký Gerlach, mohutný Slavkovský štít a zvysoka hľadiaca Ostrá. Teraz však nie je čas na dlhé vítanie, pri mne stojí sluha s batožinou a prosí, aby som šla za ním. Vstupujem cez dvojité dvere do priestrannej siene a odtiaľ liftom na prvé, potom druhé a stále vyššie poschodie. Mám si vybrať z izieb na rôznych poschodiach, hoci ani niet veľmi na výber, pretože ústav je plný. Izby sú rôzne. Na prvom poschodí najdrahšie a prirodzene aj najkomfortnejšie zariadené, každá má svoju malú predsieň, šatňu, kúpeľňu a široký balkón, slovom, kompletná malá domácnosť. A ešte niečo: pri posteli rádioslúchadlo, ktoré nájdete aj v izbách na ostatných poschodiach. Izby vyšších poschodí sú také isté ako na prvom, ibaže nemajú samostatné kúpeľne. Balkón je pri každej izbe. Iba najlacnejšie piate poschodie má spoločné lekárne, separované pre dámy a pánov. Ja si vyberám izbu až na piatom poschodí; je práve tak prosto a hygienicky zariadená ako izby na prvom, ale je oveľa lacnejšia a odtiaľto mám lepší výhľad na svojich starých priateľov: Gerlach, Slavkovský štít a Ostrú...

Rýchlo zhadzujem zo seba cestovné šaty a s chuťou zmývam bratislavský a vlakový prach mäkkou, lahodnou tatranskou vodou. Na chodbe sa ozve gong zvolávajúci na obed. Výťah ma zvezie dolu na prízemie, odtiaľ cez sklenené dvere vstupujem do priestrannej a čistej jedálne. Takmer všetky stoly sú obsadené. Sadám si na mne určené miesto neďaleko dverí a pozorujem svoje okolie. „Kakaja zmes odežd i lic..." hovorí Lermontov v ktorejsi zo svojich básní. Táto jeho veta ma napadla pri pohľade na rôznosť oblekov, národností a rás. Žiaľ, zväčša sa ozýva maďarčina. Vraj sú tu Maďari z Pešti. Ešte ani dnes si neodvykli považovať naše Tatry za svoje, prichádzajú sem húfne, akiste si uvedomujú zdravotný význam zázračného tatranského ovzdušia. Aj českých rodín a jednotlivcov je tu dosť, zato Slovákov, ktorých by tu malo byť najviac - veď to majú doma a svoje - tých je tu najmenej.

Pomedzi stoly pobehujú mladé dievčatá v bielych zásterkách a podávajú vkusne pripravené jedlá. Obed je hojný a sýty a hostia si pochvaľujú kuchára. Ale nestačí len zjesť dobré jedlo; zaujímavé je aj to, ako ho pripravujú pre toľkých hostí. Na požiadanie vďačne ma poobede zavedie jedno z obsluhujúcich dievčat do kuchyne ohromných rozmerov, kde sa všetko varí vo veľkých kotloch. Dozviem sa, že sa tu denne varí pre 800 osôb, čo iste nie je žiadna hračka. Skúsený kuchár (tiež kolosálnych rozmerov) chodí od kotla ku kotlu, ochutnáva a diriguje celý rad kuchárov a kuchárok, ktorých má k dispozícii. Na varenie kávy a mlieka je tu zvláštna miestnosť. Všetko sa skvie bezvadnou čistotou práve tak, ako v celom ústave.

Z kuchyne sa vraciam cez jedáleň do haly ozdobenej mramorovým stĺporadím. V intímnych kútoch siene ponúkajú svoje pohodlie široké kreslá, kde je príjemné pohovieť si a uvoľniť unavené údy. Vedľa haly je veľká čitáreň. Na stole sú zastúpené všetky slovenské, české a inojazyčné časopisy a revue. Radostne si sadám k dlhému stolu a preberám sa medzi nimi. Na chvíľu zabúdam, že som vysoko v horách, mám dojem, že sedím v niektorej bratislavskej kaviarni a úslužný čašník mi podáva jedny noviny za druhými. Starostlivú ruku riaditeľa cítiť všade - v kuchyni, jedálni aj čitárni. Popoludní malá vychádzka po okolí - a už je večer. Počas večere hudba a po nej buď rádiokoncert, kino alebo koncert niektorého z našich cudzích umelcov, ktorých sa tu vždy hodne tmolí.

My veľkomešťania ideme radšej na prechádzku. Vonku svieti mesiac a osvetľuje svojím plným svetlom skalnaté končiare vrchov. Po oboch stranách cesty sú vily s chorými pacientmi. Z ktoréhosi balkóna zaznie hlučný smiech prerývaný suchým kašľom. Oproti sa nachádza Grandhotel, v ktorom sú ubytovaní zdraví hostia. Tí sem prichádzajú buď za ľahkým športom, ale väčšinou len kvôli zábave. Za záclonami mihajú sa siluety štíhlych párov v tanci a cigánska hudba ich sprevádza tlmenou melódiou na husliach. „Ó Kataríno, ó Kataríno..." ozýva sa do noci...

Deň sa míňa za dňom a ani jeden z nich nemožno zachytiť - aby trochu počkal, aby sa tak neponáhľal. Plnou hruďou dýcham vzácne čisté povetrie, aby som si ho čím viac nabrala do zásoby na celý rok v meste.

Malé vychádzky do blízkych hôr, k chýrnym vodopádom, k Štrbskému a Popradskému plesu len provokujú moju túžbu, ktorá hľadí k samým vrcholkom nebotyčných Tatier. S istou závisťou sledujem turistické výpravy s ťažkými batohmi na chrbtoch a okovanými topánkami na nohách. Celé kŕdle ich denne prechádzajú cez Smokovec.

Nad nami krúži lietadlo, stúpa vždy vyššie a vyššie a zas sa nízko spúšťa až sa zdá, že už-už musí zachytiť krídlom vežu miestneho kostolíka. Zreteľne vidíme dvoch letcov a ja im závidím pocity, aké musia mať pri pohľade z vtáčej perspektívy na mohutné štíty hôr a mravčiu maličkosť nás ľudí, hemžiacich sa na úpätí týchto prírodných obrov. Aký to musí byť pocit - letieť o závod s tatranskými dravými vtákmi ponad bralá, priepasti a tiché zelené lúčiny. Hľadím do výšky a prichádza mi na um Leonardo da Vinci. Lietanie bolo jeho veľkou životnou túžbou. Závidel úbohej muške a malému komárovi krídla. Jeho krídla život vždy lámal, kedykoľvek sa vzniesol do výšky. Myslím, že by sa mu ľahšie umieralo dnes, keby si mohol pripevniť krídla lietadla, tejto veľkej vymoženosti nášho storočia a letieť, letieť ponad bralá, skaliská, priepasti a tiché zelené lúky do neznámych krajov...

 


 

5. Prasila prírody

Kto odmala dvíhal hlavu k strmým končiarom, komu do usínania šumeli svrčiny a spievala horská riava, koho zaránky budievali spiežovce jahniatok, ten dostal do vienka navyše - z prasily prírody. Všadeprítomnej, vytrvalej, trpezlivej učiteľky, krok za krokom sprevádzajúcej človeka od kolísky až po hrob, štedro sa odmeňujúcej tomu, kto porozumel jej zákonom a kráse.

Môžeme si to overiť v umení, v literatúre, v hudbe, v ľudovej slovesnosti, v tanci. Balzac o umení hovorí ako o koncentrovanej prírode. Presviedča nás o tom štetec Miloša Bazovského i Martina Benku, pero Ľuda Ondrejova v Zbojníckej mladosti, skladba Vítězslava Nováka Tatrám, Smetanova Vltava, napokon i spievanky a uspávanky našich starých materí, i prastaré tance pri vatrách s veľkou pohybovou kultúrou, neraz pripomínajúce harmonické pohyby zvierat vo voľnej prírode.

Karol Plicka vo filme Zem spieva i vo svojich umeleckých fotografiách zobrazil prírodu v tisícorakých obmenách a človeka v nej od detstva po vysokú starobu. Zachytil život detí v každom ročnom období, pri hrách na pažitiach, na vŕškoch za dedinou, v slnku a vetre, s rozviatymi kabaničkami, s rozžiarenými očami.

Chladivé ľanové plátno, plstený klobúčik z vlny ovečiek. Ach, ako chutila z neho pramenistá voda a ako sa do neho chytali raky na výmoľoch potokov!

Drevený vahanček plný malín alebo voňavých hríbov. Bosé nohy s doráňanými pätami, ale tak pevne vborené do teplej hliny za humnom, a také bystré, keď bolo treba dohoniť žriebä, čo umklo z ohrady za svojou materou. Malé varovkyne s konopným batôžkom na chrbte, vidieť z neho len čepček s pestrou čipkou, ako sa natriasa do rytmu krokov po kopencoch zakvitnutej lúky. Hra i povinnosť. Odmala.

Takto to dýcha z obrazov zachytených Plickom, prihovárajú sa nám ako báseň. Minulosť, ani nie taká dávna. Do mojich snov naozaj šumela hora. Dva potoky pred a za domom mi húdli uspávanky. V zime nám jelene chodievali až do záhrady pod strmou Plešovicou. K včelínu sa neraz zatúlal medveď. Leto nám deťom bývalo prikrátke, ani sme nestihli využiť všetko, čo sa núkalo v tomto utešenom prostredí.

I keď som v mojom rodnom kraji prežila iba útle detstvo, predsa som si z neho odniesla veľký dar. Lásku k prírode na celý život. Cez ňu i úctu k životu a k ľuďom. Pomohlo mi to neskôr, keď ma osud zavial do Vysokých Tatier, ktoré sa mi stali na dlhé roky domovom. Jedno je prísť do Tatier na kratší čas, pokochať sa ich jedinečnou krásou v najpriaznivejšom letnom či zimnom období, a druhé - žiť tam natrvalo. Treba sa prispôsobiť drsnému podnebiu, nepodľahnúť depresii, keď i celé týždne leží na vrchoch hustá hmla a víchry bičujú a vyvracajú smreky z koreňov, až zaráža dych, a človek musí i v takom nečase ísť za povinnosťami - a dôjsť. Lebo nedôjsť môže znamenať, že sa už nevráti.

 


 

7. Básnik sám doma so svojou poéziou

Dnes je to jednoduché. Zaľúbené dievča si môže sadnúť k magnetofónu a zveriť najtajnešie city pásiku navíjajúcemu sa na koliesko a plné koliesko citov poslať potom milému najkratšou cestou hoci lietadlom do najďalšieho sveta. - Posielam Ti svoj hlas. Rýchlo a spoľahlivo.- Kedysi bol taký zvyk, že dievča vyšilo hodvábnu šatôčku tomu, koho ľúbilo. Iste si pri tom spievalo. Ja som svoje prvé plaché vyznanie symbolizované takouto šatôčkou vyspievala v básni Dar:

Na biely hodváb vyšijem

kyticu poľných kvetov.

V červený mak výčitku krvavú,

v lilavé sirôtky vyplačem žiaľ.

Kus slovenského neba strhnem

do oka nevädze.

So smútkom duša nevládze:

do lístkov zelených

veľké nádeje vložím.

Do snehu čipky vpletiem holubicu bielu.

Keď cesty zarastú tŕním a hložím

dar svoj ti donesiem v jednu nedeľu

s úsmevom božím

Hodváb sa dávno rozpadol. Báseň pretrvala - i láska. Nuž ak mám dnes ostať doma so svojou poéziou, budú to spomienky, lebo - keď sám je človek, ako z chleba si zo spomienky ulomí:

V kamenné lono

náhrobnej sochy

drozd hniezdo uvil.

O jari zapískal

mláďatám holým.

Dievčatá nesú

rudé rty pyšne

do zakvitnutých sadov...

Za sivým Dunajom

kvetnatá dúha.

Môj máj - je večná

túlavá túha

a srdce moje vták,

čo v kameň hniezdo vije

Predobrazom tejto básne bol starý bratislavský cintorín v blízkosti internátu, kam sme sa chodievali učiť, len čo jarné slnko začalo trochu hriať. Raz som tam naozaj našla hniezdo stúlené v lone náhrobnej sochy. Život v mŕtvom kameni. Úchvatný kontrast! Vznikol spontánny záznam, ktorý ani nechcel byť básňou. No v podstate stal sa mi prameňom ďalších inšpirácií. Aj moje srdce si uvilo hniezdo v kameni takom krásnom, ako je tatranská žula.

Pod Tatrami

kvitne len málo

kvetov teplého leta.

Keď slnce vyčarí

zo skalnej zeme kvet,

je to milosť.

Pod mojím oblokom

rozkvitol rudý mak.

Symbol a hosť.

Snáď vykvitol z krvi,

snáď z lásky.

Nikomu nedám ho skmásať.

Podvečer milému

Poviem mu:

Tu je červený mak,

čo do rána zvädne,

a ty si lekár.

Srdce si musíš hlboko schovať

pred utrpením

a na tvár vsadiť masku.

Hľaď dnes mojimi očami,

pohraj sa s makom červeným

a prijmi moju lásku.

Po tomto lete prišla zlatá jeseň.

„... a sľubujem ti,

že ťa nikdy neopustím..."

Podali sme si ruky.

Hrali na organe.

Najkrajšie slnko jesene

zlátilo okná maľované.

I prišiel večer

biely a mäkký

ako môj závoj na hlave...

Chybia mi ruky matkine

a slová požehnané.

Tu sa musím vrátiť k spomienke ešte dávnejšej. Keď som ako malá gymnazistka, tuším z tercie, bola prvýkrát na Štrbskom Plese na školskom výlete, prechádzali sme večer popri dome osamote stojacom na brehu jazera. V mesačnom svite videl sa mi ako z rozprávky. Povedala som svojej spolužiačke: - Raz by som tu chcela mať domov! -

Okná naše

hľadieť budú

na jazero

a divé husi

prilietnu k večeru

na vodu.

Za mesačných nocí

hory sa ku plesu

naklonia

a lesy šumieť budú

a vlny priľahnú

ku kameňu.

Z okna vyklonení

uvidíme pleso

tiché a zelené.

Na vlnách lodičky

s bielym plachtovím:

húsky zdivené.

Budeme dobrí a tichí,

aby sme ich nevyplašili.

Bez nedôvery a pýchy

od okna odídeme.

Srdcia dokorán otvoríme,

okná do noci roztvoríme,

len oči zavrieme,

aby sme lepšie uvideli.

Táto veľká túžba splnila sa mi o niekoľko rokov. Dom na brehu jazera stal sa mi na dlhý čas šťastným domovom.

Šli sme raz s milým

cez veľkú horu

veselí.

Na vetvách stromov

snehoví škriatci

sedeli.

Smiala sa hora,

potriasla z hrivy

snehu chlad.

Povedal milý pod bielou jedľou,

že ma rád.

V tíšine nemej

lyža o kameň

zaklope.

Hej, mne je dobre

za mojím milým

po stope.

Striedanie ročných období, pohoda i povíchrice, svár živlov - darmo by som v troch útlych knižkách mojej poézie hľadala orgován, ruže alebo gladioly. Len tlmená paleta farieb.

Ťažko sa v horách

rodieva jar.

Na juhu chodí už

ružový máj.

Zakvitli jablone,

zem sladko rozvoňala

a mladé slnko

sýti žírnu hrudu,

kým u nás ľady v chladnej okove

zvierajú ešte pleso zelené.

Kamene holé,

pod nimi vlhké ihličia,

len kde-tu zázrakom

krokusy lilavé

spod snehu vypučia.

Nastavia vetru

hlavičku krehkú,

rýchly ich zmar.

Potom sa vetrom

pohnú i ľady.

Pomaly jedle skvitnú.

A to je jar.

Však človek v horách

vďačný je za každý najmenší dar.

Za rozkvitnutú jedľu

i kameň slncom zhriaty.

Hej, v horách chudobných

ľudia sú láskou bohatí.

Balvany, kamene, drobné rastliny húževnato sa pridŕžajúce zeme na vráskach sivej žuly. Život denne vykupovaný.

Na holej stráni strom.

V korune spievajú mu vtáci.

Pri nohách

šedivník trpezlivý,

druh verný osamelých pútnikov.

Hmla obväz položí

na miesta bleskom zasiahnuté.

Ak poddá sa -

len veľkej povíchrici.

Áno, život denne vykupovaný. Vysoko v horách i pod nimi, v sanatóriách na ich úpätí. A jeden vzácny, ktorý sa ničím nedal vykúpiť.

Sedem dní Tvojimi stopami

po lese blúdim.

A sedem nocí do lesa svietim

myšlienkou na Teba.

Hory sú tvrdé a priepasť nemá

je ako žena,

ktorej sa z lásky dieťatko biele

narodiť nemá...

V haluziach stromov víchor sviští tak,

ako v Tvojej hrudi

keď sa ráno budí

chorý vták.

K Tvojim trom jedliciam

na holej vývrati

pôjdem slúžiť trúchlu panychídu.

Ťažká pieseň vtáka v hrudi zmĺkla Ti...

- Kliatba odveká. -

A lesy ďalej šumia

a ďalej nenávidí

človek - človeka!

Panychída za milovaným básnikom. S knihou jeho veršov na kolenách na vývrati za Tatranskou Poliankou. Stretnutie s poéziou - triaška a závrat. - Smrti se nebojím, smrt není zlá. Smrt je jen kus života těžkého... Prešli roky... Ach, koľko zím a koľká jar!

Ďaleko v lese

spieva vták.

Vetvy čakajú

a nebo nepohne sa.

Na mladých lúkach

túla sa

vysmiate slnko

a vŕbam pri potoku

chvejú sa puky.

Zem vonia

a človek by s jarou

rozhodil po zemi ruky.

So srdcom obrodeným

rozdal sa celý

a začal znova

s láskou i s utrpením.

I za cenu prehry a straty.

Vtedy tiež limby kvitli,

milenky víchrov

v strmej stráni.

Tvoje ruky

mi halúzku z nich pritkli.

Voňala som jej vôňu

z tvojich dlaní,

keď si mi pohládzal vlasy.

A najmä jedna

kvitla do krásy.

Najtvrdšiu žulu

s vlahou vpili

korene smädné.

Halúzka pošepla mi,

čo značí táto chvíľa.

V priehlbni tvojich dlaní

navždy som utopila

svoj mladý žiaľ

i bolesť dozrievania.

Šla s tebou láska

čo hory preklenie.

Šla do skonania.

Ešte tu je údolie zelené.

Hrob kvitne na dne.

Zakvitol najprv

makom červeným.

Láska moja!

Poézia mi pomohla prejsť hluchým priestorom. Z návratov do spomienok vykúpiť si uzmierenie.

Dve horské ciestky vedú sem

ihličia lanskou hrdzou vystlané.

Nečujne prejde srnec, laň,

nečujne prejde po nej,

po hrdzi lanskej jesene

červených smrekov katedrálou

ku tebe.

Cestičkou hornou

niesli ťa naposledy

červených smrekov katedrálou.

Odvtedy

smrť tvoju žijem.

Na mojej tvári

dávno pohasol

úsmev tvoj.

Brezový kríž sa nad hrobom nakláňa

vietor olúpal jeho kôru nežnú.

V poryvoch hudie

na starú tému.

Pripínam na kríž

veniec limbový.

Počuješ vtáka jemnú kantilénu?

Videl ma vták.

Či preto prestal spievať v borovici?

I srnec zastal v húštine.

Závoj hmly ovisol

v limbe zaklesnutý,

jarný encián

má slzu na líci.

Viem,

dnes je temä hôr

v snežnom cíperí,

hoci je máj -

a ja som pri tebe

na horskom cmiteri.

Dve ciestky vedú sem.

Jedna z hôr,

druhá z doliny..

Daj mi znať vetrom,

daj znať rečou vtáka,

znať mi daj,

či zísť tou druhou nadol,

medzi ľudí.

Či nebude to cesta krivolaká.

Viem,

že ťa srnček zo sna nezobudí,

no daj mi znať hoc hlinou,

kameňami!

Srdce pochopí.

Koľko len lásky bolo medzi nami,

úbohé srdce!

Dnes je jar...

Keď moje stopy

prvý sneh zaveje,

spočítam straty,

spočítam nádeje.

Čas naplní sa -

ja sa vrátim.

Ticho tvojho hrobu

pohladí mi tvár.

 


 

8. Vianočné reflexie

Pred mnohými rokmi bola som tesne pred Vianocami v Paríži na štipendiu za moju básnickú prvotinu Dar. Prednášky na Sorbonne sa skončili, mala som niekoľko voľných dní pre seba a pre toto mesto svetiel. Aby som sa však dostala z internátu v Latinskej štvrti na ožiarené bulváre, musela som prejsť šedivými predmestiami s celou ich biedou. Ďaleko od svojich cítila som sa opustená, stratená sama vo veľkom cudzom svete.

V sebe ako batôžtek istoty verše milovaných básnikov. Tam niekde v diaľke v čierňavých horách ... šeptala som si a oči sa mi pristavovali na krásnych veciach vo vysvietených výkladoch. Oči. Nejširší moře lidské oči jsou, celý svět na sobě unesou. A zrazu akoby so mnou po bulvári šiel Jiří Wolker.

Na druhý deň zapísala som si predobraz budúcej básne Sen, v ktorej ten, kto má tvrdé dlane a mozole z krvi, má i sny tvrdé. No s dievčenskými dlaňami a túžbou po srdci dobrotivom možno snívať sny dôverčivé. Preto som si vysnívala Jiřího Wolkera na predmestí parížskom s plnou náručou zlatých pomarančov, ako ich rozdáva otrhaným deťom a vraví: Vianoce budú pekné, /lebo niet rozdielu /medzi ľuďmi

Od tých čias som prežila desiatky Vianoc. Krásnych, bielych tatranských Vianoc v novom domove. Vysoko mi život uvil hniezdo, teplé a bezpečné. Takmer tridsať rokov lietali nad ním orly, naháňali sa vysoké letné i nízke snehové oblaky. Pod ním vlny horského plesa plieskali o kamene a zjari sa na ňom s hukotom lámali ľady. Príroda zázračná, denne iná a predsa večná.

Bohatá náhrada za roky siroby, keď sa rozpadol môj detský svet. Z internátov už nebolo návratov do teplej starodávnej kuchyne s vylešteným mažiarikom na poličke a medenými nádobami na stenách. Nebolo návratov do veľkej prednej izby, kde za sedem rokov môjho detstva stávala vysoká jedľa z turčianskych hôr. Tú ôsmu už mama nevládala ozdobiť. V jeden daždivý marcový deň vyniesli ju z veľkej prednej izby a mne sa detstvo skončilo predčasne a kruto.

Dozrievala som v neľahkej klíme a preto som si nesmierne vážila a vážim všetko, čo mi život neskôr priniesol. Lásku, priateľstvá, nový domov v utešenej tatranskej prírode. Život bohatý, prežitý akoby na dúšok. I keď znova predčasne preťatý. Spomienky na tento úsek môjho života - to sú návraty, ktoré majú pre mňa trvalú hodnotu. A preto i Vianoce za stolom, pri ktorom chýbajú moji najdrahší, vládzem prežiť s pocitom vďačnosti za citové bohatstvo, ktoré mi bolo dožičené.

Že sa prehlbovalo ranami a stratami? I za bolesť sa môže srdce poďakovať.

 


 

9. Tatranské miniatúry

Letný dážď šibe do haluzí smrekov, smädný mach pod nimi pije, až sa mu striebristozelený kožúšok vydúva. Na pavučinách sa hojdajú kvapky, v rytme padajú do hrdzavého ihličia. Diamanty v zlatých kadlúbkach. Za kobaltovým slimákom sa ťahá ligotavá cestička. Môžeš ísť po nej, dovedie ťa k hríbu, čo práve vykvitol. Má tmavú zamatovú hlavu na bielej nôžke hlboko v ihličí. A nie je sám. Z neviditeľnej stielky pod povrchom predierajú sa ďalšie, tu do venca, tam v skupine - tri, štyri - ako rodina. Nájdeš i samotára opretého o kmeň smriečka. Aby mu nebolo smutno, vyrástli pri ňom červené muchotrávky.

Hora je dokorán...

Zachytená korienkom v žule, učupená pod strieškou vyčnievajúcej skalky nie väčšej ako prst, kvitne v štrbine strmého úplazu v krátkom horskom lete. Vysoko v sedle Prielomu zbrázdeného švíkmi večného snehu. Z bielych švíkov stekajú pramienky ľadovej vody, na strieške-skalke poskočia, oblúkom preletia ponad ňu a strácajú sa poniže v mori šedivých skál. Akým tajomstvom sa udrží pri živote a vládze zakvitnúť hýrivou farbou malá saxifraga, sama samučičká nad divou priepasťou, sýtená žulou, ľadom, nepohodou? Chemickým procesom vyvinie sa v jej ústrojenstve zásoba cukru, akú nemajú nížinné kvety, aby mohla prežiť dlhý zimný spánok... Ale či je to celé tajomstvo života trvalky v ríši mŕtvych skál?

V poludní zelených jašteríc a ustatých motýľov chveje sa priezračné povetrie nad horskou lúkou pod Kriváňom. Na bludnom balvane vekmi posúvanom, obrastenom verným šedivníkom, dozrievajú brusnice. Červené krôpky zohrieva augustové slnce, korienky teplo, vychádzajúce z balvana cez tenkú vrstvu humusu, prichytenú ako koláč na drsnom povrchu žuly. Zázračné prelínanie! Oprieš sa o teplý bok sivého, dôverne známeho bludára, potuľkáš drapľavú skalu a cítiš, že z nej do teba prúdi živé, hojivé teplo. A vieš, bezpečne vieš, že sa sem vrátiš. Bludný balvan poľahky nájdeš, ibaže bude ležať o nepoznanie nižšie. Nezbadá to ani verný šedivník. Ale ty vieš...

 


 

10. Margite Figuli

Bolo mnoho pekných priateľstiev medzi príslušníkmi našej generácie, poznačenej dvoma vojnami a prevratnými udalosťami medzi nimi i po nich. Žiaľ, mnohé z týchto priateľstiev spretŕhala posledná vojna, najmä Povstanie. Z mojich martinských spolužiakov temer polovica nedožila sa najkrajšieho mužského veku. I mnohé ženy zaplatili svoj podiel - zdravím, stratou najbližších i osobným šťastím. Sme teda generácia bohatá na veľké historické zážitky, ale i nejednu bolesť. Mladí nám zavše závidia, že sme boli „pri tom". No sme i generáciou, z ktorej mnohí priniesli bohatú hrivnu, vyzdvihli moc a krásu slova, namiešali hýrivé farby na palety, dali prehovoriť kameňu, hline i drevu, zachytili symfónie vodopádov a horských búrok, načreli hlboko do minulosti národa a jeho histórie, zveľadili jeho reč. Pokorne niesli kantár, ktorý si dobrovoľne natiahli na šiju. A ostali verní domovu i sebe.

Jedným z priateľstiev, ktoré mi ešte ostalo, je priateľstvo s tebou, drahá Margita Figuli, dodnes, po toľkých rokoch ničím nenaštrbené. Veľmi si ho cením a som šťastná, že ťa môžem i takto pozdraviť, dnes, keď je tvoj veľký deň, keď leto cúva do jesene, bohatej na úrodu. Poďakovať sa ti za krásu slova, ktorú si štedro rozdávala, a zaželať ti zdravia a ešte veľa, veľa dobrej pohody, potrebnej k ťažkej práci so slovom. Spomínam si na jeden tatranský večer s tebou a tvojím mužom. Povíchrica potrhala elektrické vedenie k nášmu domu na brehu plesa. Za oblokmi stála tma tmúca, poryvy vetra ohýbali vysoké smreky pred domom, v kuchynskej piecke zavýjalo, len pobiede som dosmažila fánky a uvarila hriato na vašu počesť. Sedeli sme pri sviecach vo štvorke, vy dvaja a my dvaja. Naši dvaja sa pohrúžili do medicíny, my dve do literatúry. Bolo po vojne, no v neďalekých lesoch Liptova i pod Tatrami sa ešte potĺkali benderovci. Časy ešte plné vzrušenia a my plní nedávno prežitého.

Vtedy si mi, celkom proti svojmu zvyku, dala prečítať svoj nový rukopis, ktorý dovtedy nikto nečítal. Začínal sa kapitolou, opisujúcou búrku v Ždiari vo chvíli, keď do chalupy vniesli bleskom zabitú ženu. Pre túto kapitolu mi bude naveky ľúto, že kniha potom nevyšla. Bol to majstrovský opis tatranských živlov a hlboká sonda do psychiky goralského ľudu, blízkej tvojmu oravskému. V tejto kapitole bolo každé slovo vybrúsené ako diamant, no neboli to len trblietavé drahokamy, nastýkané na šnúry viet, za každým bol obsah a prastará múdrosť ľudu.

I po rokoch cítim atmosféru toho krásneho večera.

Prečo to dnes spomínam? Vrátila som sa prednedávnom z Tatier, bola som i v Ždiari. Všetko je zmenené na nepoznanie. Za mnohým mi je ľúto. Je to nostalgia za nenávratným? Veľmi som tam na teba myslela. Na tvoju ždiarsku búrku i búrky, ktorými sme v živote prešli, i na to, že je dobré byť tvojou rovesníčkou a príslušníčkou tejto generácie. Napriek všetkému.

 


 

11. Zo spomienok na vojnové roky v Tatrách

Od marca 1939 do oslobodenia v januári 1945 žila som, ako aj predtým, nepretržite na Štrbskom Plese. Tieto štátne kúpele boli v politickom zmysle slova veľmi exponované. Stretávali sa tu vedúci politici tzv. Slovenského štátu, neskoršie i vysokí vojenskí a civilní nemeckí fašistickí hodnostári. Mala som možnosť získavať mnohé informácie, ktoré mali cenu pre tvoriaci sa domáci i zahraničný odboj. Skupinou dr. Daxnera v Bratislave bola som poverená takéto informácie získavať a podávať mu do Bratislavy. Tento príkaz som plnila od jari 1939 až do oslobodenia.

V jeseni roku 1939 bola som orgánmi Ústrednej štátnej bezpečnosti vypočúvaná a hrozilo mi uväznenie. Na príkaz vtedajšieho veliteľa Hlinkovej gardy Alexandra Macha bolo však ďalšie vyšetrovanie zastavené, hoci Mach veľmi dobre vedel o mojom negatívnom postoji k vojnovému Slovenskému štátu. Ostatne takéto „protektorstvo" preukázal Alexander Mach neskôr aj v prípade Ladislava Novomeského a ďalších, dokonca i v prípade samotného dr. Igora Daxnera, keď ho na moju intervenciu a tiež mojej sestry Oľgy Grebenikovej-Haľamovej dal previezť z väzenia do nemocnice v Bratislave a neskôr mu umožnil, aby sa - ako internovaný - presťahoval do Tisovca, kde sa potom zapojil do Slovenského národného povstania.

Keď sa na Štrbskom Plese v auguste 1944 utvoril ilegálny národný výbor, stala som sa jeho členkou a podľa svojich najlepších síl pomáhala som organizačne i hmotne; neskoršie, keď sa už bojovalo, liečivami, ošetrovaním ranených partizánov spolu s mojím nebohým manželom MUDr. Jánom Pullmanom, ktorý bol lekárom štátnych kúpeľov na Štrbskom Plese. Keď osadu Štrbské Pleso v októbri 1944 obsadili vojensky nemeckí fašisti, stal sa náš dom, ktorý stál bokom od hotelov a v ktorom bola aj útočišťom partizánov, ktorí potrebovali lekársku pomoc alebo falošné doklady a potvrdenia. Nemci sa v noci neodvážili vychádzať zo svojich ubikácií, lebo blízke lesy boli i po potlačení Povstania obsadené partizánmi a k ordinácii nebol prístup smerom od Kriváňa priamo kontrolovateľný. Do ordinácie chodili partizáni oblokom zo západnej strany, takže najmä v noci, keď padal sneh, mohli sme účinne pomáhať. Môj manžel ako lekár mohol sa pohybovať i v blízkom zdravotnom obvode podtatranských dedín, čo i mne, ako jeho pomocníčke, umožňovalo dostať sa napr. medzi železničiarov staníc Štrba, Východná a Važec, a byť takto spojkou. Železničiari týchto staníc vykonali mnoho účinných akcií proti fašistickým transportom.

Keď sa partizáni zo skupiny kpt. in memoriam Štefana Morávku a Jána Rašu - boli to o.i. Štefan Kukliš a Šimon Remšák zo Štrbského Plesa, dostali do rúk fašistov a boli uväznení v Tököliho zámku v Kežmarku, naša skupina podnikla akciu na ich vyslobodenie. Podarila sa vďaka vysokému výkupnému a vďaka Nemke MUDr. Kláre Henschovej, mužovej kolegyne, ktorá nás zavčasu informovala a bola tejto záchrannej akcii nápomocná, napriek tomu, že jej brat, dr. Hensch, sudca v Kežmarku, bol presvedčený a agresívny fašista.

Tesne pred oslobodením sa na Štrbskom Plese odohrala aj dramatická epizóda s nemeckými mínermi, ktorí prišli vyhodiť do povetria budovy kúpeľov, krátko po tom, ako Nemci 23. januára 1945 odtiahli zo Štrbského Plesa. Posádka odtiahla bez toho, aby niečo bola zničila, lebo po nej malo prísť na Štrbské Pleso veliteľstvo nemeckej bojovej divízie. Lenže udalosti sa vyvíjali závratne rýchlo, front sa priblížil a veliteľstvo už neprišlo. Vedeli sme však, že v Smokovci zostalo ešte gestapo a príslušníci organizácie Todt, ktorí pri ústupe ničili komunikácie, mosty a trate.

Dvaja z nich prišli hore na saniach asi dva-tri dni po odchode nemeckej posádky. Šla som v to popoludnie do Lehotských ako vždy, už zo zvyku, s kanvičkou v ruke (to bývala dobrá výhovorka, keď ma zastavili stráže - idem deťom po mlieko). Z korby, ku ktorej bola vzadu priviazaná zastrelená jelenica, vyskočili dvaja dôstojníci. Jeden počerný, urastený, druhý krpatý blondiak s došvihanou tvárou, vodovými očami, z ktorých šla hrôza. Cesta hore k budovám bola prázdna, nikde ani človiečika. Zastavili ma v zákrute poniže Nedobrého chaty: „Halt!". Spýtali sa kde idem a kde bývam. Na prvú otázku bola ľahká odpoveď: „Deťom po mlieko." Ale čo odpovedať na otázku kde bývam? Čo sledujú? Na chvíľu som celá stŕpla, ale potom mi oči zabehli k opustenej vile Popolka na druhej strane jazera, kde mali Nemci donedávna ustajnené kone - na tú som ukázala rukou. Dúfala som, že kým tam vysokým snehom dôjdu, podarí sa mi vkĺznuť k Nedobrému. No vzápätí ma obliala vara. Čo ak ma prinútia ísť s nimi? Na moje veľké prekvapenie a úľavu mi ten počerný dôstojník povedal, aby som ihneď šla domov a pootvárala obloky, lebo tu sa budú vyhadzovať do povetria hlavné budovy.

Pekne som sa im poďakovala a pozvala som ich, aby sa vošli zohriať do turistickej jedálne. Vedela som, že sú tam naši. Bol tam okrem Gusta Nedobrého riaditeľ kúpeľov Ján Zalčík a Ján Chrapo, takže bol náš ilegálny národný výbor skoro úplný. Čudovala som sa, že pozvanie prijali a ani sa neopýtali na partizánov. Dúfala som, že sa nám podarí zdržať ich tak dlho, pokým sa nedozvieme o situácii....

K 20. výročiu SNP dostala som za zásluhy v odboji pamätnú medailu SNP a môj manžel ju dostal in memoriam.

In: Haľamová, Maša: Tatranské listy. - Poprad : Podtatranská knižnica