DOBŠINSKÝ, PAVOL (1828-1855)

Slovenská literatúra - Cestopisy, publicistika, korešpondencia
Tlačiť
Folklorista a redaktor, rodák zo Slavošoviec v Gemeri. Jeho druhou manželkou bola Adela Medvecká, vdova po Jánovi Čajakovi z Liptova. Študoval na levočskom gymnáziu. Ťažisko jeho tvorby je vo folkloristike, zberateľsky sa zameral najmä na ľudové rozprávky. Rozsiahlu rozpravu o Vysokých Tatrách publikovanú v Slovenských pohľadoch 1884 spracoval podľa Ročeniek Uhorského karpatského spolku, ale vsúva do nej aj svoje vlastné postrehy a zážitky. Tatry turisticky viackrát navštívil, mal tam veľa priateľov a známych (na pohostinnej štrbskej fare u ev. kňaza Jána Droppu, v Kokave a Pribyline u učiteľa Eugena Rumana...).

I.

Pohľad na Tatry  upúta, obáji, očaruje, unesie i povznesie človeka!

Vezmite si pred seba trebárs len zemevid našej vlasti. Zapozeráte sa na polkruh nepretržitej horskej reťaze rozpätej a vypätej od juhozápadu k severu a od severu k juhovýchodu vlasti, od Dunaja a Devína a Požuni až do uhla výtokov Čiernej a Bielej Tisy a ďalej sedmohradskými pohoriami, od Tisy rozprestrenými až po dolný Dunaj. Oko vám mimovoľne utkvie na severnom strede tejto vrchoviny, kde vás už kresba zemevidu upozorní na to, že tam sú najdôležitejšie uzly, spojivá i ohniská reťaze s ťahmi a výbežkami tohto stredu napravo aj naľavo. Stred tento, padajúci z jednej strany do Liptova a Spiša, z druhej do Haliče, to sú už v užšom slova zmysle naše Tatry, Vysoké Tatry, koruna severnej obruby i hradby našej vlasti, čo priam len na tom zemevide spozorovaná.

Nuž a v skutočnosti akože vyzerá vzhľad Vysokých Tatier?

Keď sme už začali zemepisom, začnime aj tu z diaľky zemepisnej. Začnime tam, odkiaľ z najväčšej diaľky vidieť Vysoké stredné Tatry: z rovín pred a zatiských; najmä z tejto strany Tisy, z podolia riek Slanej a Hornádu. Mne, ktorý som predtým len počul o tom, objavil sa nečakane rad temien a končiarov Vysokých Tatier z pobrežia Slanej pri Miškolci. Samo toto pobrežie – z východu ohraničené pahorkami Vorova (po maďarsky Forró), rozloženými medzi Slanou a Hornádom; na západe 1000 m vysokými horami Byku či Bukovca, zakončenými ťahom Matry – brnelo sa už v rozvitej zeleni jari r. 1840; ba zeleneli sa už i severne rozložené vrchy, na obzore vždy väčšmi sa dvíhajúce, ako sa to len okom poňať dalo. A ponad tento výhľad krajiny, ďaleko v jeho severnom úzadí, vyčnievali mi snežné vrcholce Tatier. Tu už záhrada milej jarnej zelenosti, tam nad nimi ešte paloty snehu a ľadu. Čo za  beloskvúce klenby, priečelie a veže nebotyčnej stavby sa to tam vypínajú – dumal som – kedyže uvidím ten div zblízka? A syn čírej roviny i pustiny tam ďalej spoza Tisy čože si predstavuje pri tom pohľade? Čo predsa dvíhať sa mu bude do neba nad jeho púšť v tom kraji, kam noha jeho sotva kedy dokročí, ktorý iba hrbatým prezvať počul? Keby pohľad alebo aspoň predstavu toho mal, zdúpnel by nad hrbatosťou či radšej vrchovatosťou hore hore nad tvár zeme v modrých výšinách utkvenou!

My ale z rovinatého podolia prenesme sa bližšie k Tatrám na rodné naše hory, na vrchy Gemera alebo i susedného tu Novohradu, Zvolena, tam Spiša. Na týchto vrchoch nejedno stanovisko môžeme zaujať, z ktorého sa nám predstaví pohľad, aký mienim opísať.

Z dediny Bystrého pri Štítniku (tichého, milého to môjho bydliska v r. 1855-1858) je peší priechod do Veľkej Polomy na Rožňavskej  doline a to cez sedlo hole Tureckej. Keď človek vystúpi z dubiny a bučiny na toto sedlo majúce niečo rolí a pasienkov, ocitne sa uprostred amfiteátra, ktorého lesnaté a na temenách hôľne steny (zo severu Čuntava, Popová s ich výbežkami, z východu Čertova hlava, Babá, až dolu po Volovec či Požiarovec nad Rožňavou, na západ Kráľova hoľa, Kohút, Fabová, Vepor, Turistie) nedopustia, aby zrak tekal po stranách, ale mimovoľne ho vedú ponad poľany, lány, i hlavy holí, tohto súdiváctva nášho tu jediného, hore k severu, ku korunnej dostavbe tohto amfiteátra. Tam koruna  tejto rozmernej dostavby závodí s klenbou oblohy aj čo do farebnosti aj čo do vysokosti. Tam hore modrejú sa do neba „Vysoké Tatry!“

V obvode celej tejto sústavy hôr však nevidieť - okrem niekoľkých roličiek na sedle - ani dedinky, ani chalupy, takmer ani stopy nohy či ruky ľudskej; je tu iba les, hora nad horou, lápy a hole v prvotnom rúchu nemoty a samoty. Asi taký obraz prvosveta v tej dobe, keď ešte panenskej časti zeme nedotkla sa obrábacia ani kynožiaca ruka človeka! A Tatry čnejú ponad to, ako strážkyne tejto panenskej nedotknutosti tváre zeme, samé tým menej votrelcami dotknuté alebo dotknuteľné;  postavy to v kráse  a velebe vývodiace nad takýmto im prístojným a dôstojným prvosvetom. Ale odtiaľto už i vynímajú sa ich steny, kolby a strmé končiare a úsečné nadol k základom nehnutným, jasavé a nebotyčné dohora. Ich tvorca vystavil v nich nášmu zraku obdiv samo v sebe velebno veličestvennej stavby a v šír i diaľ tu rozprestrenému zemskému útvaru položil diamantový veniec na čelo.

Dojem z diaľky vyvoláva v nás túžbu vidieť tento veniec prahôr zblízka. Pocestujeme hneď milo, hneď i divokrásnymi dolinami a horami až tam, kde pohľad na Vysoké Tatry od ich úpätia až po temená nič nám hatiť nebude – až si zastaneme niekde na pahorkoch nad otvorenou dolinou Popradu na Spiši. Nebonosné výšavy, obri velikánskych rozmerov v drieku i postave vyrástli tu naozaj zrazu, znenazdajky zo zeme. Ich objav prekvapil vraj už nejedného cestovateľa, zvyknutého aj na vyššie zemekončiare, ale vyznávajúceho, že tak odrazu, v takom rozmere i v takej výšave nepostavili sa mu pred oči ani jedny prahory. Pokloníme sa im i my od nachyleného Kriváňa, pred hlavou Gerlachu až po štíty Lomnice. Neúprosne, neodolateľne pokloniť sa ovenčenému veličenstvu a jeho jasnosti.

Pozvoľne dvíhame zrak poklony a pozorujeme, že nie sme sami tu na poklone. Pôvabné údolie Popradu, na západ od Lučivnej až kam k severovýchodu oči dôjdu, rozprestiera sa tu Ono so zlatoklasnými nivami a roztratenými po nich dedinami i mestečkami i s vyčnievajúcimi z nich vežami položilo sa už  od staletia k nohám nad nimi vývodiacich pohlavárov zeme. Obyčajné ľudstvo rozbilo svoje pohodlné, skromné stánky len v nížinách; nepatriť jemu ešte k dvorom a dvoranstvu samých vojvodov.

Dvory a dvoranstvá vysokých stoja vyššie. Dvoranstvo toto ponad všedne obývaný kraj rozpoložilo sa vôkol hradieb svojich neprebornou priehradbou. Čo sú to za dvory, dvoranstvo a priehradby? To je nepretržité pásmo lesov, vypínavých urastenosťou svojho stromoradia, vyčnievajúceho svojimi vrcholcami tu ponad mierne svahy strání, tam vyššie ponad priepastné úbočiny  a rokliny. V úctivej diaľke, v súmernom okruhu zastalo si ono vážne; akoby v predpísanej rovnošate ubrané je tam v zeleni odevu svojho štíhleho, ihličnatého rodu. No, i ono je ešte len v podhradí a v tom pôvodne zelenom, z diaľky našej ale temnomodrasto vyzerajúcom odeve slúži kremä za tônisté podnože, aby nad týmito značnejšie vynímala sa a s úctou dojímala nás výstavnosť i skvostnosť velikášov. Bo čomu nad podvorím i podhradím týmto podívať i podiviť sa, to už nad priepastnými  hlbinami dolín, steny kolmé, zrazu úsečné, bašty mohutné, v základoch rozmerné a nepohnuté, vo zvýš smelo klenuté; nad nimi temená i končiare bližšie jasnočelné, ďalej majúce kolorit tej nadoblačnej výše, v ktorej jasnej modrine kúpajú sa.

Táto stavba, zo samých merných žuloskál prapevnoty zeme, je v objeme velikánska, vo výšine nedosiahnuteľná. Tam tônistými záhybmi, zrazmi a úvalmi pobočné svoje rozmery znať dáva, tu zase  na priečelí skvie sa sebevlastnými farbami, odrážaním lúčov slnka od zrkadla skál na obyčajné površie zeme lesklejšími, za jasného dňa s modrým nebom závodiacimi. A kým pred východom slnka alebo tesne po jeho západe je tvár zeme zatemnená, všetky klenby a končisté štíty pozlacujú sa: ráno prechádzajú  z modrastého do ružového a tak  do jasného slnečného odblesku, aby sa jasali po celý deň; večer zas nad temnotou tu dolu noria sa do ružového, z toho do temnomodrého prísvitu, až tu ligotavými hviezdami okorunované ešte vyčnievajú do klenutia nebies, akoby hviezdnatá nadzemskosť len ich v náručie objať mohla a ony ju na svojich ramenách držali a skráne svojej jej k poľúbeniu podávali.

A naše slovenské pokolenie vídava vo dne v noci tieto svoje prahory už od prastoletia nad sebou. Nad jeho nízkymi chalupami pnú sa mu čo do stavby a hradby mohutné, z nízkeho površia čarokrásne a obrovsky vyklenuté, v modrojase nebotyčné. Nie div, že istotne ešte v bájnej dobe obrazotvornosť jeho i ubytovala do nich postavy pre mohutnosť mohutné, pre nedostupnosť podivné a od obyvateľov obyčajného površia zeme celkom oddelené. Ľud náš bájí, že hradby Tatier obydlené sú zrutmi pokolenia obrovského. Ono nimi vládne a zaujalo tam grúne, sokorce, končiare, stráne, jaskyne, úžľabiny, i úbočiny, všade a vo všetkom nohe obyčajného smrteľníka nedostupné, umu jeho nesčetné. (Pozri o tom v spise: Obyčaje, povery a hry slovenské. – Turč. Sv. Martin, 1880, s. 117. – Pozn. P.D.).

II.

Keďže sme začali v poetickom unesení hľadieť na bájny zjav Tatier, niet sa čo diviť, že sme došli až k predstavám bájnym a ocitli sme sa v priestore bájoslovia. Kto sa raz dostal do vidokruhu tohto divadla, nebude upierať našim Tatrám trochu tej poetičnosti, bájnej naladenosti, ku ktorým ony aj podnet dávajú duši vnímavej na krásne a velebné javy. Veď i tak sotva kde sa báječné poviestky dávnych vekov až po naše dni v tej rýdzosti a plnosti ako práve pod Tatrami. Mienim prostonárodné poviestky nášho ľudu.

Ďalej už nielen pohľadom chceme obsiahmuť „Vysoké Tatry“. Veď práve to, čo pohľad upúta a strhne pozornosť na seba, neodolateľne pobáda aj ducha k činnosti, preskúmať a poznať predmet obdivu, aký je v skutočnosti.

Predovšetkým chceme skonštatovať túto sktočnosť: to naše pokolenie, ktoré od vekov obýva Tatry a tam hľa dalo sa uniesť poeticky až k výtvorom báječných ozrút, obrovských to vládcov ešte obrovskejšej stavby – veď to i ono od tej pradoby svojho tu trvania nebásnilo a nebájilo len; radšej poznávalo a ako reálnym dobývaním, tak i duchom svojím zaujalo si svoje Tatry. Ako z tamtej strany od brehov Dunajca, tak z tejto strany od brehov Váhu i Popradu posunulo slovanské plemeno svoje obydlia, stopy hospodárstzva i priemyslu až na hranice nedostupnosti holých, pustých skalísk: práve tak udrelo aj pečať svojho ponímania, pečať ducha svojho, svojej reči na každú tú mohutnú prahoru, na každý jej útvar a podobu, na zrazné steny i priepastné doliny až hore na nebotyčné temená nad nimi. Takrečeno v nepohnuté základy prahôr pustil Slovan nevyrvateľne korene svojej mluvy, dlátkom ducha a ponímania svojho vryl nezmazateľné známky, runy reči svojej do granitových pomníkov zápolí tatranských. Plesá sinejú a kolíšu sa, potoky hučia, lesy šumia od tisícletia po dnes jeho krásnou zvlášť tu významnou mluvou. Lebo kam v Tatrách noha dokročí, kam čo len oko dosiahne, nenájdete miestočka neoznačeného a to veľmi ponímavým, charakteristickým pomenovaním slovanským. Menoznačenie (nomenclatura) Tatier – a to zvlášť tu, v strede, vo Vysokých Tatrách – je z tejto i z tamtej strany rýdzo slovanské, všade podobe, polohe, či iným prírodným javom a vlastnostiam pomenovaného predmetu verné. Dosvedčia to ďalšie fakty tejto state.

Prisťahovalci Nemci už po šesť storočí bývajú pod Vysokými Tatrami spolu so slovenským ľudom. Doposiaľ sa im nepodarilo umlčať v jeho ústach ani jedno prvotné pomenovanie, iba ak označiť ten ktorý končiar svojím slovom. Raz doslovne si prekladajú do svojej reči slovenské názvy, druhý raz ich pretvárajú až spotvorujú, napr. Slavkov, podľa svojho prezvuku Slav na Sklav, menujú už teraz Schlagendorfom, namiesto Sklavendorf; alebo z Kolby spravili Kohlbach, z Výbornej ale Bierbrunn. Podržali si radšej i tam, kde oni číri, alebo aspoň vo väčšine prebývajú, mená slovenské, napr. Veľká (Felka) a tri Lomnice Veľká, Malá a Holá Lomnica: podobne Belá mestečko. No oni i stánky svoje si rozložili zväčša po mestečkách pohodlnejšej polohy Spiša, úpätie a skrýše Tatier (až na maličké výnimky) ponechali dedinám a salašom slovenským, dávnejším majiteľom, ktorých ruka i um sa tu borí so zápormi i nápormi prírody a srdce neprestáva ľnúť k prvotným, akoby nad plochu zemeplazov vyvýšeným sediskám.

Skutočne, i my pod Vysokými Tatrami cítime sa tu dolu ako zemeplazy, ako mravci čo sa nanajvýš po kopčekoch svojich mravenísk mrvia o tú mrvu každodenného živorenia. Či náš duch neprenesie nás aspoň raz nad každodennosť? Či neposmelí nás nazrieť i do hĺbky i do výšky tých priepastných a nebotyčných svetov? Cudzinci prichádzajú k nám aj zďaleka. Páči sa im aspoň si popásť oči od brehov Popradu, ako sa tam dvíhajú tie výsoty, nie každému dostupné. Aj sa pustia do dolín, odvážia saaj na vrcholce, aby pocítili, zažili o čom tu dolu má človek len snivé poňatie. Nuž a my, naši, akože si to tu zariadime?

Najradšej by som sa pustil s vami na výlet do Tatier, až kam by sme si to vybrali. Ale aby sme to mohli uskutočniť, bolo by toho dosť na vyhľadávanie: nájsť vodcov na cestu aj nosičov potravy, mladistvosť a čerstvosť síl, otužilosť údov k namáhavému kráčaniu aj k pretrpeniu mimoriadnych nehôd, nezávratná hlava. A toto všetko by aj tak vyšlo nazmar bez jasnosti tu často chmúrneho neba , ak by si len na to nevybrali vhodných dní a nocí pokročilejšieho leta alebo prvej podjesene. Ponechajme to teda mladším, ktorých k tomu vyzve jednak túžba po poznaní divov prírody, ako aj túžba vidieť odveké priehrady slovanských prahôr.

Jeden jediný výlet poskytol by nadostač zaujímavej látky na príjemné pobavenie, ako čo bavíme sa iba čítaním poznámok o Tatrách. No predsa objavil by nám len maličkú časť ohromného a rozsiahleho celku a veru nezaobišiel by sa bez skutočných ťažkostí. Namiesto toho umienil som si povodiť vás po celej čiare Vysokých Tatier, opísať a udať ich polohu, významnejšie vyvýšeniny i doliny, plesá, potoky a všetko ostatné pamätnejšie, čo popri tom dovolí spomenúť – vaša zhovievavosť a moja skromná vedomosť.

Vodiť vás budem ako doteraz podľa vlastnej skúsenosti a cestovania, podľa zemepisu a podľa toho, čo som si poznačil a zapamätal z Letopisov uh. Karpatskej jednoty (Ungarischer Karpathenverin, Magyar Kárpátegylet)[1], vydaných v rokoch 1874-1883; z nich som prebral najmä všetky číselné poznatky. Pisatelia týchto Letopisov reflektujú pôvodné miestopisné a zemepisné názvy aj ich zachovávajú; ale začínajú ich už prekladať do nemčiny a z nej do maďarčiny, ba i premieňať pôvodné názvy, či celmom nové mená dávať jednotlivým partiám, končiarom i dolinám. Ale aj týmto svojím počinom dokazujú iba to, že prvotné názvoslovie vo Vyokých Tatrách bolo a je rýdzo slovanské: presnejšie tu slovenské a z tamtej, severnej strany, poľské.

III.

Ešte za čias nášho prvého školovania označovali nám tri vrchy härbu i skutočnosť slovenskej krajiny menami: Tatra, Fatra, Matra. Nám, slovenským deťom, sa to páčilo: pri mene Tatry pomýšľať hneď na tatka (otca), pri Matre na mater hôr a znalejším trochu latinčiny pri Fatre i na ich fratra. Či sme tým uhádli „etymon vocis“ o to sme sa málo starali; aj preto, že rozlúštenie tejto úlohy siahalo hlboko do etymológie a mytológie. Nám stačilo, že tých tatkov, či tie hlavy troch vrchov krajiny kládli aj naši prví učitelia do našských krajov, keď názvom „Tatry“ označovali nám zvlášť prahory Liptova a Spiša. Aj spisovateľom karpatských letopisov sa páčilo nazvať ich Vysokou Tatrou (die Hohe Tatra, Magas Tatra), hoci pre pomenovanie  celého horstva zachovávajú zemepisný i dejepisný názov Karpaty. V ich rečiach je na mieste aj jednotné číslo. Nám v slovenčine je vhodnejšie to isté v množnom čísle „Vysoké Tatry“. Lebo hľa, názov je prevzatý od končiara vyčnievajúceho asi v strede tej polkruhovej čiary, ktorá tvorí ich ťah. Tento končiar sám o sebe volá náš ľud „Vysokou Tatrou“ (2557 m nad hladinou mora)[2]. Preto ak chceme k nemu pribrať aj niečo viac, potrebujeme viacerák, čiže gramatické množné číslo, preto my napospol množne o „Tatrách“ hovoríme. Veď korigovali by nás aj Mengusovčania a Štôlania, do ktorých dolín tá samoosobná „Vysoká Tatra“ hľadí, ak by sme k ich menu viac - ako génius ľudu už dávno označil – a toľko pribrali, že toho vysokého naozaj kopy budú.

Nuž menovali sme a menovať budeme „Vysoké Tatry“. Čo pod tento názov zahrnúť chceme, za východisko berieme výlučne a eminentne jediný končiar, dvíhajúci sa z tejto strany na pozadí Mengusovskej doliny nad prameňmi Popradu, z tamtej strany nad Rysy (2262 m) a nad dolinou Podúplazská zvanou, vedúcou k Bialke, či Bielemu Dunajcu, „Vysokou“ alebo i len jednoducho „Tatrou“ nazvaný [3]. Tento končiar (2560 m) ukotvený je v samom prahrebeni [4] týchto prahôr. Z tohto východiska zatáča sa prahrebeň [5] smerom severozápadným až po poľskú Svinicu (2301 m), smerom severovýchodným točí sa po končiar nad Bielym plesom (2235 m) [6] k 490 zemepisnej šírky. Z tohto prahrebeňa vybiehajú ramená Tatier k severu za 490, na juh k 480 . Tieto vedľajšie vrchy a končiare tu na juhu, od brehov Popradu, naraz aj okom obsiahnuteľné rozprestierajú sa od liptovského Veľkého Kriváňa až za Lomnicu na Spiši. Čo spadá do tohto obvodu označujeme názvom: „Vysoké Tatry“.

Už z naznačeného zatáčania možno uhádnuť, že ťah prahrebeňa Vysokých Tatier nebude priamy; a naozaj je v amfiteatrálnej podobe polkruhový; hľadiac od severu je dutý, teda od juhu vypuklý. Zakončenia tejto polkruhovej krivky vychádzajú celkom súmerne, ak si severozápadne trochu predĺžime koniec od Svinice po Beskyd (2002 m); čo aj vidieť zo severnej strany, kde najrozmernejší a najúchvatnejší pohľad na prahrebeň a jeho výbežky je na severozápade zo Svinice (2301 m)  a na severovýchode zo Širokej (2215 m) nad Javorinkou.

Tieto výbežky sa na sever nevypínajú tak ostro, hrdo a odrazu z nížiny, ani v takom súvislom zoskupení, ako my tu na juhu vnímame naše Tatry; lež podlhovastými pohoriami nížia sa vždy viac a viac až akoby sa rozplynuli  na rovinastom podolí Dunajca. Severne teda, ďalej od prahrebeňa, neostáva po polkruhu ani známky. Zato ale naše z tohto prahrebeňa južne vybiehajúce a akoby od stredobodu dlhším polomerom vytiahnutou čiarou rozbiehajúce sa prahory poukazujú znovu na polkruh. Keby sme ťahali ich vrcholcami čiaru zistili by sme, že aj ona je južne vypuklá, hoci je jej krivka voľnejšie zatočená, zaokrúhlená a zvlášť výbežkom Kriváňa posunutá k juhu.

Zaokrúhlenosť tohto venca končiarov skutočných Vysokých Tatier je očividná z nejedného kopca stredného Spiša. Lež Vysoké Tatry, ako jednotné temeno a okrúhlasté čelo nebotyčných prahôr, venčené azúrom vzduchu i diamantovým odbleskov granitov a snežných pruhov odnikiaľ sa môjmu oku nezjavili v takej podobe, ako z výšin pohoria rozloženého medzi Hornádom a potokom Hnilcom na strednom Spiši. Bolo to v neskorú už jeseň roku 1847, keď som peši putoval zo Starých Vôd (železodielne a meďodielne) od Hnilca naspäť k Hornádu, k dedine Markušovce. Tu z pohoria dovidieť na priečelie a temená Vysokých Tatier. Starý Gerlach objavil sa mi uprostred jednosvorných súdruhov, tvoriac najvyššiu kupolu temena; od neho zatáčalo sa čelo velikánov na jednu stranu po Kriváň, na druhú po Lomnicu. Pod oným temenom klonili sa i súdružné skráne vpravo, vľavo. Diaľka napomáhala rozhľadu – i skutočnosti. Lebo to, o čom sa v tom čase len povrávalo a čo neskoršie merania potvrdili, videl som pred sebou: Gerlach (2662 m) ako najvyššie a najmohutnejšie temeno Vysokých Tatier – ich priečelie, ich skráne v jase a okrase čistého slnečného dňa, v bieloskvúcej  snežnej ozdobe tej doby, ktorá znásobuje ich velebu!

Vysoké Tatry tvoria teda samy o sebe zaoblený celok, ale aby nám to tým zrejmejšie bolo, zabočme trochu do ich susedstva a načrtnime si to aspoň tak jedným šmahom a ťahom pera. Na severovýchode Končiarom Bieleho plesa [7] sú Tatry akoby useknuté priesmykom pod Kopou [8] a ďalej potom za Ždiarom zníži sa ich pohorie na dobrú polovicu, málokde vyše 1000 m nad morskú hladinu vystupujúc. Ak porovnáme či výšku, či lesnaté stráne so skalostenami tamtých velikánov, ani neuznáme toto pohorie za pokračovanie ich pásma. Z tejto strany iba čo nám hatí obzor; vraj až z výšin Spišskej Magury otvára sa široký a neočakávane čarovný výhľad na náhle odhalenú Halič. Na severozápadnej strane, hneď za Svinicou (2301 m) prehne sa prahrebeň k západu,  pri Malolúčniaku a Temniaku zatočí sa k juhu a až ďaleko na Volovci (2065 m) obráti sa na hraniciach Oravy rozhodne k severu ponad ľavé brehy Čierneho Dunajca. Výšiny tejto strany, rovné liptovskej Magure nad Račkovou (2122 m) alebo Temniaku (2115 m) na poľskej strane, ukázali sa mi z Kriváňa (2496 m) ako neprehľadné a nesúladné kopy vrchov. Vysoké Tatry ostávajú teda – už aj vedľa susedstva svojho – ako súmerný, v sebe zaokrúžený, vynikavý celok.

IV.

Prizrime sa bližšie tomuto celku – prahrebeň, výšavy, doliny a ich vody, snehové lavíny; pripomeňme i jaskyne.

Útvar prahrebeňa Vysokých Tatier sa síce vyznačuje hrebeňovitými vrcholcami, končistými ihlami a ostrouhlastými zráznymi rozpuklinami tak, že aj výstup aj prielez cezeň je málokde možný [9]; ale v ňom a na ňom darmo by sme hľadali tie najvyššie výšiny tejto reťaze hôr. Radšej je tak znížený, že nám ho v úzadí zacláňajú južné predhory; z Považia a Popradia ho takmer ani nevidno. Vidno len, akoby na pamiatku prvotnej výšavy zachované, dva jeho končiare: už spomínané naše východisko, ľudom raz „Vysokou“, inokedy „Tatrou“ alebo aj „Vysokou Tatrou“ nazvané (2560 m+102) [10] a potom Veľkú Kolbu [11] (2628 m+37) [12] v úzadí doliny Malej Kolby [13] s Lomnicou (= Lomnickým štítom pozn. PK) (2633+29) závodiacou. O okrem týchto už iba dva končiare sa vypínajú na severovýchodnom okraji obvodnej čiary prahrebeňa: končiar Červeného (2402 m+260) [14] a končiar Bieleho Plesa (2236 m+426) pozri pozn. pod čiarou).

Prečože páter, ten koreň a väz drieku, nevyniká výšavami, ale prípojkom a prílepkom popustil vypuklosť, oproti ktorej on sám sa vypína ako úžľabie? Prvotne iste on musel byť vypuklý do tej prabytnej výšavy, na svahu ktorej sa nakláňali terajšie nad ním už dominujúce a zacláňajúce ho vypukliny a vyvýšeniny. Akože to? Nuž, prírodovedci si to predstavujú tak, že Vysoké Tatry tvorili kedysi jednu vysočiznú,  prahorskú planinu (vysokohorskú rovinu). Na nej sa začal predveký proces ; najskôr iba proces vymývania a vyrývania jej ľadoviska, potom i kameniska. Povstali potoky, vymleli sa výmole na jednu i druhú stranu pátera (chrbtice) planiny. Vymieľalo a vychrlievalo sa to stále viac, až sa z výmoľov užľabili úvaly i doliny a po ich strmších svahoch stále viac hmoty sa odnášalo preč z pátera či prahrebeňa, viac ako z jeho bokov a to práve preto, že tento proces sa začal a šiel dolu od patera. Ubúdalo ono aj z bokov, ale menej; lebo pobočnosť vždy je len pobočnosť a tak hlavnými žľabmi muselo i tu viac hmoty ubúdať z patra, ako bočnými dolinkami z bokov. Teda na bokoch, kde menej obmývania, tam viac ostávania; tam ostali i vyššie body a mohutnejšie hmoty a toto dú terajšie odpátra, presahujúce svoj prahrebeň. No tento aj tak ostáva hrdý, na svojom uzle a strede s tou eminentne nazvanou „Vysokou Tatrou“, ktorá možno pred tisícročiami, keď ju takto nazvali naši pradedovia, bola aj najvyšším bodom Tatier (aj dnes je len o 102 m  nižšia od Gerlachu) [15].

Poďme od prahrebeňa k vymenovaniu tých vedľajších, od neho vybiehajúcim pohoriam, výšinám a končiarom.

Prenesme sa najprv na sever, pripomeňme si pritom, že výšiny severnej strany zaostávajú za končiarmi južného okruhu. Za spomenutým už priesmykom pod Kopou (= Kopským sedlom, pozn. PK) zabočí ťah výšin k severozápadu a tak do nášho obvodu zaberieme tieto výšiny: Široká (Thörichtengern, 2102 m+560) a Stará (2158 m+504), severne od Bieleho plesa [Končiar Bieleho plesa] (2236 m+426); potom na západe a na rozhraní vôd nad Ždiarskym priesmykom (1072 m) je Havran (2151 m+211); Nový (2088 m+574); Muráň (1879 m+783) a Kýčora (1284 m+1378) nad pravým brehom Javorinky. Nad ľavými brehmi Javorinky a odtiaľ k juhozápadu je Široká (2215 m+ 447), z ktorej výhľad na okolité Tatry a prahrebeň zvelebujú výletníci; Zámly (2010 m+652) a Malý Úplaz.

Ďalej na juhozápad v susedstve V. Tatry sú Rysy (2262 m+400); Sedem granátov (Sieben Kronenberg, 2082 m+580) a končiar Morského oka [16] (Meeraugspitze, 2500 m+162). Tieto výšiny patria ešte k našej uhorskej krajine.

Za jej hranicami z poľskej strany pomenujme: Gruby Wierch (2239 m+423); Miedzane (2230 m+ 432); Svistóvka (1768 m+894), od svišťov a mercúnov nazvaná, medzi Roztokou a Bialkou,  Svinica (2301 m+361), pri samom prahrebeni, z ktorej výhľad patrí k najčarovnejším; Závrat (2170 m+492); Granat (2237 m+425); Krzyźne (2161 m+501); Malá (2126 m+536); Kościelec (2122 m+540), mohutné výbežky od Svinice medzi Suchou Vodou a Roztokou. Za Suchou Vodou k západu je Beskyd (2202 m+660) a Kopa Magóry (1716 m+846).

Prešvihnime sa cez prahrebeň k juhu, na naše spišské a liptovské strany a pomenujme najvyššie končiare, ako ich do párov a zoskupení sama príroda pospájala a to od východu k západu.

Na východe vyčnievajú z takto pospájaného priečelia Kežmarský končiar (2559 m+103) a Lomnica (2633 m+29), dôstojne sa dvíhajú svojimi úlomnými stenami, ktoré som roku 1858 z dolíny Kolby zvlášť obdivoval; dolu objemnou, hore kuželovitou postavou, spojenou s prahrebeňom dlhým, veľmi ostrým pahrebeňom. – Potom nasledujú končiare Slavkovský (2453 m+209) a Velický (Warze, 2490 m+172) majú spoločný veľmi vysočný pahrebeň, za ktorými na ňom  ešte i Skrynica (2354 m+308) sa dvíha. Dvojitá kupola Gerlacha 2662 m nad morskou hladinou, s ktorou čo najvyššou i porovnávame ostatné výšiny. Južne upriepastený je Gerlach [17] v ohromný Gerlachovský kotol, ktorého aj bočné steny na 2568 m sa dvíhajú a hrlom, či lomom balvanov spodok od kupolí na 650 m upadá, zaberajúc asi 200 jutár priestoru. K severozápadu má Gerlach v dôsledku ľadových a snehových polí klzkú stranu, vysielajúcu osobitný sokorec k prahrebeňu. Tento vrch bol dlho považovaný za nedostupný. No už i my máme opísaný výstup naň  v „Slov. Pohľ.“ Ročník I. str,. 415.[18]

Do ďalšieho páru spolupatria Končistá (2536 m+126) a Tupá (2183 m+279). Nakoniec ide zoskupenie krivánske, už v Liptove. Utvorené je z viacerých končiarov na jednom, od prahrebeňa k juhozápadu značne vybiehajúcom, prasokorci; odtiaľ hľadia pohraničný Mních do Temných Smrečín, Bašta so Satanom (2377 m+285) do popradských dolín, Hrubý (2240 m+422) zase do Kôprovej, Solisko (2399 m+263) na Štrbské pleso. Až ide východná družica Kriváňa Ostrá (2274 m+338) a s ňou konečnena západnej skráni tatranského priečelia, čo aj k Liptovu nahnutý vyzerá, ale pevne, velebne si zastal Veľký Kriváň (2496 m+166). Turisti nepoznajú inde takú prahoru, ktorá by do toľkej výšky tak ľahko dostupná bola a ktorá by poskytla taký rozmerný a krásny rozhľad, ako práve tento náš Kriváň.

Tu pospomínané pahrebene týchto párov a zoskupení majú nadmieru zrázne rozpukliny. Pri vrchu neuveriteľne úzke a stupňovito, často ako píšťaly organu, jedno popri druhom sa znižujúce k prahrebeňu (VIII. Letop. Karp. Jedn. Str. 261).

A ešte do nespočetna idú grúne, sokorce, končiare, štíty, zámky, vrchy, kopy na tom nevelikom priestore Vysokých Tatier nakopené. “O všetkých iba všetci vedia“. Je napr. aj na našej strane Svišťovka (Ratzenberg, 2039 m), za Kežmarským končiarom k východu; Lomnica má za podruha Nordtrabanta (2618 m) [19]; medzi končiarom V. Kolby smerom k Slavkovskému strmejú: Mittelgrat (Stredohrot, 2440 m) [20], Rother Thurm [21] (2465 m), Spitzer Thurm [22] (2370 m), Nad Žabím (Krotensee Spitze, 2403 m) [23] a jemu súdružné Javorove; od Slavkova len sedlom oddelený je Nos (Königsnasse, 2160 m), najjužnejšie v takejto výške vybiehajúci grúň; severovýchodne od Slavkova  je Poľské sedlo (2191 m); k Tupej druží sa Osterva (Ostrava?, 1917 m) a čo viac by toho bolo! Náš ľud bude mať i na mená, tu čisto alebo hlavne nemecky udané (podľa Letop. Karpat. Jednoty) svoje i našské slovenské pomenovanie. O tom by nám mohli podať vysvetlenie bližšie k miestu prebývajúci priatelia veci.

Z výšin zostúpime do kotlín, dolín a k ich vodám. Nadzvyčajne mnohé sú kotliny Vysokých Tatier  a v nich jazerá; u Liptákov „pleso, plesá“, u Poliakov „stav, stavy“, napospol i „morské oko, morské oká“ nazvané. Ľud o nich báji, že ako opravdivé morské oká nemajú dna, sú spojené s morom. Kačica tu ponorená, vypláva tam niekde na Balte alebo Čiernom mori. V minulosti ešte aj učenci dali sa uchvátiť takouto báječnou predstavou, kým neprišli na to, že veď nepozorovať na nich ani prílivu ani odlivu. Ich vody sú charakteristické bezkalnou čistotou a v žulových alebo inokamenných brehoch aj odbleskom farby svojho okolia, na čo poukáže aj pomenovanie nejedného z nich.

Vypočítavanie začneme i teraz na severnej strane, smerom od východu k západu. Prvá je   dolina Javorina s riečkou Javorinkou, tečúcou severným smerom povyše dediny Jurgov do Bialky. V kotlinách na jej prameňoch sú jazerá: Kolovo (1570 m) pod V. Úplazom; Čierne (1491 m) pod Perútky; južne pod Širokou Zelené (1588 m) a vyššie ešte Žabie. Ďalej Podúplazská Bialka i Roztoka utvoria toho severného smeru dolinu i riečku Bialku či Biely Dunajec. Nad Podúplazskou nájdeme tri ďalšie stavy: Zelený, Zamrzlý (1991 m) a vraj Český stav (1569 m) [24]; tu taktiež Veľké Žabie (1702) pod Rysmi a Veľké morské oko (1595, objem 22,32 ha) pod končiarom toho istého mena či snáď pod Kopou nad Rybím; bo hľa, v susedstve jeho hneď je Veľké rybie (1401 m, 33,00 ha). Toto oplýva (snáď jediné) a z nášho zakriváňskeho Mnícha beží k severu do jeho prostriedku krajinská hranica, takže tohto jazera rovnakým právom lovia si Slováci i Poliaci. Z jazera ďalej vyteká prostredný tok Bialky, ktorou i hranice uhorské a haličské vedú ďalej k severu. Za týmto k západu idú nám už tedadoliny a stavy čistopoľské a to na Roztoke až po Svinicu: Vielki stav (1649 m, 34,84 ha) a pri ňom Przedni stav; Czarni stav (1708 m); Podkol. Za Svinicou a Závratom  k tretej hlavnej doline Suchej Vody patria: Zamarzlli stav a nižšie od neho Czarni stav (1625 m) a Gasienicove stavy, ktorých niektorí až do 7 čítajú. Vody týchto jazier či stavov tečú Dolinou Suchej Vody do potoka Poronca, ktorý napriek všetkým druhým zatatranským tečie hlavne smerom od východu ku západu do Zakopanky, do susednej doliny na západ od Suchej Vody.

Prejdeme na naše južné strany, zachováme sa podľa už opísaných hlavných 5 párov a skupenín Vysokých Tatier, bo i tieto skupeniny temien brali sme podľa 5 hlavných dolín a potokov pod nimi. Biela  voda začína tu rad dolín i potokov na východ; vyteká z Bieleho plesa pod rovnomenným končiarom prahrebeňa a vlieva sa poniže Kežmarku do Popradu.  V konci jej západnej ráztoky je však Zelené (1558 m) a Červené pleso (1811 m) pod prahrebeňom.

Druhá hlavná dolina je Kolba, [25] povstalá z Malej a Veľkej Kolby: Malá Kolba má 5 jazier (najväčšie z nich 2,20 ha) u päty vrchu Velikej Kolby; dolina Veľká Kolba z Dlhého plesa (1908 m) a z Bieleho plesa pod ním vysiela toky vlievajúce sa pri Veľkej Lomnici do Popradu.

Tretia je Velická dolina, z ktorej Dlhého plesa (1931 m) tečie voda cez Kvetnicu do Velického plesa (1667 m, 4,35 ha) a pri Sp. Sobote vleje sa do Popradu. Kvetnica (Blumengarten, 1793 m) je tiež ztenčené pleso, kde teraz už bujneje množstvo pekných a vzácnych hoľských rastlín (viď o tomto viac „Slov. Pohľ.“ Roč. I, str. 416). [26] Niže nej je vodopád  so skokom 100 m do Velického plesa.

Za štvrtú hlavnú dolinu pokladáme úžľabiny rieky Popradu, kde čo bočné doliny sú Batizovská, SucháMengusovská dolina a v nich: Batizovské pleso (1884 m), Zamrzlé (1930 m), Šiarkanovo (1899 m), Žabie, Hynekovo (1907 m), Popradské pleso (1525 m) a Štrbské pleso (1376 m, 16,53 ha), ktoré podzemnými výtokmi rozmnožuje na východ prúdy Popradu.

Piata a na západe konečná dolina i rieka je zas Belá v Liptove. Severo-východne za Kriváňom, pod rozhraničným Mníchom, medzi prahrebeňom a Prostredným Grúňom sú Temné Smrečiny, skalnatá to dolina s 3 plesami, z nich najväčšie Temnosmrečinské pleso (1620 m, 10,50 ha) tvorí výtoky Belej. Táto zatým popod Hrubý grúň (2240 m) tak tu nazvanou Kôprovou dolinou tečúc prijme z tejto východnej strany prítok z Terianskeho plesa (1638 m), hučí už popod Kriváň a z tamtej západnej strany najmä Tichou a Račkovou rozmnožená, utvorí najväčšiu rieku vo Vysokých Tatrách, [27] prudkosťou prevyšujúcu i Váh, vodami s ním závodiacu, do neho pri hrádku i vlieva sa.

Okrem týchto 5 hlavných dolín a vôd  mnohé sú ešte doliny a potoky z tejto strany V. Tatier, menovite i medzi Spišskou BelouŠtrbským plesom, ktoré všetky tečú smerom severo-juho-východným a tvoria teda Poprad, ktorý pri Plavči v Šariši  preboriac pásmo Karpatov, na rovinách Haliče vteká do Dunajca, s ním do Visly a tak z tejto strany poskytuje vody moru Baltickému. Naproti tomu za vodným rozhraním Štrbského plesa k západu berú všetky potoky smer severo-juho-západný a tu menovite západným úbočím Štrbského plesa tečúci Važec, zatým jednou ráztokou spod Ostrej a jej troch plies, druhou ráztokou spod kriváňskeho Zeleného plesa (1978 m, 2,30 ha) vytekajúca Mlynica a od kriváňskych kolíb spod Kopy (1736 m) idúci Belánsky potok utvoria tak nazvaný Biely Váh. Tento však už von z nášho obvodu spojuje sa vyše Kráľovej Lehoty s Čiernym Váhom, prichádzajúcim tu zo severných úbočín Kráľovej hole (1943 m). Vody Vysokých Tatier nesie odtiaľto Váh k Dunaju a tento k Čiernemu moru.

Tyrolské a Švajčiarske Alpy majú ešte takzvané Gletschery svoje, t. j. výšinné polia, po ktorých ľady, snehy a pomedzi to i po tom skalné balvany sa pošmykujú, či hŕlia, hronia sa vždy ďalej nadol. Toto sú teda opravdivé ľadogrlachy či hrlachy alebo jedným slovom ľadogrúne, keďže u ľudu nášho grlachy a grúne sú také strmé stráne prahôr, po ktorých sa horský štrk i väčšie skálie hrlí, hroní nadol. Takéto hrlachy a hrúne, od hora nadol vždy širšie žľaby a rozmery majúce, aj zďaleka možno okom pozorovať, menovite na stráňach pod Gerlachom, pod Slavkovom a za Kežmarským končiarom. Ale pre opravdivé Gletscheri či ľadogrúne tu na úsečných a strmých svahoch niet viac poľa. Iba ich predveké jestvovanie tušia a z nánosov obrúsených a ako do valu poukladaných žúl (granitov) predpokladajú pozorovatelia. Menovite dr. V. Emericzy, pri svojom výlete pod Slavkov a na Kráľonos. Zmienku činí v VIII. Letop. Karp. na r. 1881, str. 445-460. Ale zato smuhy, pruhy, spústy a ošusty ľadu i zrnitého snehu (firn) na nejednej stráni alebo i v rozpuklinách a priepastiach nás prekvapia vo V. Tatrách, ako odveké známky ich vysokej snežnej a mrazivej polohy. Osobitne severo-východne pod prahrebeňom Lomnice, na oboch stráňach Velikej Kolby, za Gerlachom, za Batizovskou Končistou, nad Zamrzlým plesom, v uhle prahrebeňa na severo-západe od Vysokej Tatry, nad Ťažkým stavom a aj inde sú celé spusty ľadu a zamrznutého snehu.

A v bájach (tých, čo dali vznik i zrutom i morským okám) sú pripomínané – aj v rozmeroch báječných – zlatoskrýše [28] a jaskyne položené do Vysokých tatier – kdeže budú?  Žulové a rulové (granit, gneis) vrstvy i základy merné v týchto prahorách, nijako nepripúšťajú utvorenie jaskýň. Tieto treba hľadať už len tam, kde nižšie si ustlali vápencové vrstvy, temer za obvodom nami opísaných Vysokých Tatier. Predsa len spomeňme dľa Karp. letopisov dosiaľ objavené; aj keď nás dovedú z neobývaných končín a od spustov snehu bližšie k ľudským obydliam, aby sa nám necnelo.

Vyše Lučivnej, napravo od hradskej a železnice, v strmej vápencovej stene sú dve jaskyne. V prvej iba kosti dnešného medbeďa (ursus arctos), v druhej sa našli aj kosti niekdajšieho jaskynného medveďa (ursus spelaeus) a uhlie dávnych ohnísk, zasypané zemou a štrkovou vrstvou.

Vo vápencových lapách (alpách) pri Spiš. Belej objavili r. 1881 v priestoroch veľmi rozmernú  a na rozmanité udadeniny (stalaktity) bohatú Mliečnu dieru (názov je podľa ľudu, ktorý stalaktity napospol mliečnými kameňmi menuje). Dali jej meno Beler Tropfsteinhöhle. Neďaleko nej, severo-západne, vo výške 1374 m je jaskyňa Alabastrovou prezvaná len preto, že jej uhladené či kryštalické vápence a usadeniny sa očiam návštevníkov javili ako alabastre. Hneď pri tejto je i Ľadová diera (der Eiskeller; die Orgel), od ľadu v nej mrznúceho zvaná.

Na severnej strane Vysokých Tatier stráne Javorinky majú 4 jaskyne: SuchúMokrú Dieru, vyše dedinky Javoriny; Koščulek alebo Koščialku Dieru pod Širokou a štvrtú v stene južného svahu Muráňa. Dosiaľ nič pamätného v nich neobjaveno.

Pre predveké pozostatky pamätnými sa ukázali neďaleko odtiaľto tri jaskyne na vrchu Nový; v jednej z nich, okrem zbytkov dosiaľ tu žijúcej zveriny, vykopané boli kosti  živokov, žijúcich dnes už iba v polárnych oblastiach alebo v najvyšších prahorách alebo už celkom vyhynutých. Niečo také uvedieme podľa IX. ročníka Letopisov Karpatských z roku 1882, str. 349: savci: nórsky Myodes lemnusMyodes torquatus, myš Arvicola ratticeps, sibírska myš Arvicola gregaris, z rodu zajačieho Lagomys hyperboreus, jeleň Cervus Tarandus, jaskynný medveď Ursus speleaeus, vtáky Lagopus alpusLagopus alpinus (kačice snežné), stryx nictea (sova snežná). Boli teda vo Vysokých Tatrách doby aj iného, ako vravíme, predpotopného živočíštva; ale ďalej okolo nich aj doby praobyvateľov ľudstva v kamennej to dobe [29]

V.

No, my žijeme dnes. Dnes komu, čomu doprialo nebo prístrešia, prítulku vo Vysokých Tatrách? A či, jak oddialne od obvyklého sveta sú ich končiny a pusté ich skaliny, tak nestretať sa tam s nikým a ničím?

Nuž poďme i k bydliteľom a navštevovateľom Vysokých Tatier a pozrime sa s nimi, s akými asi živočíchmi  sa možno stretávať až tam, kde na holých skalinách a v priepadliskách zaviatych večným snehom všetok život vymiera.

Opomenie tých, ktorí z rovinatejších vidiekov, od hradských ciest a železníc, z podolia i pohodlia klasonosnými poľami otočených dedín, mestečiek i miest len dívajú sa na holé, pusté, divé, skalnaté, no veď i mohutne vypnuté zápole, múry, klenby a štíty. Túto divokosť pustín a strmín, závrativosť vysočín a priepadlín, macošstvo ich prírody, surovosť i búrlivosť počasia bezprostredne nepocítia, pretože sa môžu uchýliť do priehrad dobre stavaných domov a za teplú pec, keď odtiaľ ten chumelivý a mrazivý „Poliak“ [30] zaveje a zachveje ich prístrešiami. Títo teraz nič nemajú do činenia s nami. Obmedzíme sa jedine na tých, ktorým vedľa skúpych výhod a mnohých nehôd prichodí znášať pohodu i nepohodu, príjemnosť i surovosť prírody a podnebia Vysokých Tatier.

A odvážme sa napred ta k tomu „Poliaku“, na sverepý sever, kde najvyššie do úzadia Tatier vtesnané sú tieto dedinky: pri riečke Javorinke Javorina, hoci málo je to domkov, vlastne len železodielne, píly a mlyn; poniže, neďaleko sútoku Javorinky a Bielky je Jurgov či Jurgovo a na potoku Poronci Poronin; ešte na Zakopianke Zakopane, v stráňach nad ním Buturov, nižšie Gubatovka a k východu i kúpele Jasczórowka. Čo vyhnalo ľudí nášho – síce i tak uťahujúceho sa - kolena slovanského až sem, kde slnce Božie znižuje sa na južnom obzore za štíty prahôr v dolinách hlbokých, priam nedostupných? Napríklad v Zakopanom vtedy vedia, kedy má byť poludnie, keď slnce vykukne spoza jedného a skoro i zájde za druhý štít Gievonta (1894 m) a či vari Sarnej Skaly (1102 m)?! Hľa, z kamenného a bronzového veku dostali sme sa do železného. Železo treba ťažiť. Táto nevyhnutnosť doviedla ľudí až do Zakopabého i do Javoriny. Tu kutajú rudu, rozpaľujú pece, stroja kovadlá; našťastie, na stranách mrazov je i paliva dosť. Časom sa roztopia i bystriny a unášajú drevo nadol do kupectva. Odtiaľto potom i pastier pozerá ďalej k výšinám, kedy  mu okopnejú. Ba hľa, tí, čo im je súdené tu byť, pre seba i pre hostí ako-tak postavili i tú Jasczórovku s kúpeľmi a mädokýšom.

Na južnej strane vymenujem tiež len tie naozajstné tatranské dediny: Nemcami obydlené: Forberg (285 duší), Staro Lesnú (525 duší), Novo-Lesnú (480 d., Alt-, Neuwaldorf), tamtú na doline Kolby a túto od nej na západ pomknutú; Veľký Slavkov (1000 d., Gross Schlagendorf) pod rovnomenným končiarom. Slovenské sú: Gerlachovo (500 d.) pod tou dvojitou kupolou Gerlacha, nižčie o 1882 m, teda 780 m nad morskou hladinou; Batizovce (715 d.), Mengusovce (365 d.), Štôla (203 d.), Lučivná (vyše 500 d.), ktorá má teraz i kúpele a s predmenovanými patrí ešte do Spiša. V Liptove Štrba (vyše 1500 d.), Važec (do 2000 d.), hostinec na Belánskom, Východná (1300 d.) a mestečko Hybe (vyše 2000 d.); požívajú síce pohodlie hradskej i železničnej čiary, ale chlieb tiež iba tej tatranskej prírody, dorobku i zárobku. Kokava [31] však poskokla, na ľavom brehu Belej, naozaj až na úpätie Kriváňa. Polia, lúčiny, pastviny skúpych síce a krvavo dobývaných úrod, no i rozsiahlejších priestorov a pritom niekedy i výdatné drevokupectvá umožnili jestvovanie týchto osád a v zime v lete klopotné živorenie ich obyvateľov. Dorob ľanu a plátna a zvlášť bielenie tohto pri striebristých ničím nezahlienených a nekalených bystrinách (napr. Gerlachovo) pomáha tiež.

Títo ale v zime, v lete tu klopotia!

Tí, čo vo Vysokých Tatrách asi len leto znajú, pošinuli známky ľudských obydlí vyššie na ich úpätie a stráne. Ak si na severnej strane našla miesto skromná Jaszczórovka, tým viac tu na južných stranách, chránených nebonosnou hrádzou pred poľským „jescze zima mrozem ducha“ vznikli kúpele a to už teraz temer svetový chýr si nárokujúce. Starý Smokovec už oddávna lákal sem domorodcov i cudzincov; Nový Smokovec blízko neho na západ v najnovšej dobe za tým istým cieľom bol založený Dr. Mikul. Szontagom.Oba vo výške niečo viac ako 1000 m, kde Vysoké Tatry na svojom najmiernejšom vrchu pod Slavkovom a v susedstve doliny Kolby  zatienené sú vysokými svrčinami i smrečinami a sosnami; kde i sihliny a kvetisté mýtiny, poloha krytá a neveterná, podnebie pomerom stredu Európy sa rovnajúce (ročná stredomiera teploty + 5,40 C, júl-august +15,00 C; dažde, snehy len z 1/3 toho, koľko vo švajčiarskych Alpách ročne), čistý horský vzduch, chladné, sladké a medokýšne pramene (St. Smokovec) samo sebou ponúkajú sa.

Lazobníci vyzývajú k liečbe klimatickej i vodoliečbe. Studené kúpele, teplé kosodrevinové i elektrické; elektroterapiu, inhalovanie; pitie sladkých i minerálnych vôd, mlieka a žinčice. K zábave sú tu knihy, piano, hudba, tombola, tance, turnaje, strelnica, kolkáreň, biliard; kupecké sklepy; poľovačky na divinu, rybačky na pstruhy; pre turistov a výletníkov spoľahliví vodcovia a nosiči, jazdenie i povoz; telegraf s poštou a železnicou zníženou v cene o 33 %. Až by človek pri týchto novosvetských reklamách pozabudol na ten starý svet Tatier.

Odporúčané výlety odtiaľto sú na jednu stranu k Slavkovu, do Velickej doliny a k jej Kvetnici, až na Gerlach pre odvážlivcov; na druhú stranu do dolín Kolby, k jej veľkému i malým vodopádom, k piatim plesám, k videniu stien a úlomkov Lomnice, i tej kolmej a kolibnej stavby rozložitej Kolby alebo aj k rozhliadnutiu sa po šírom svete z ich temien.

Ku Smokovcom družia sa teraz už aj stavby pavilónov a hostinca okolo Štrbského plesa, kvôli ktorému i železničná stanica bola daná pod pahoru, na ktorej je ono vo výške 1376 m. Vedľa pohodlia ubytovania a prechádzok a vedľa možností výletov na západnú stranu až na Kriváň, na východnú stranu do neďalekej Mengusovskej a Popradskej doliny, k plesám i výšinám až na Vysokú Tatru, poskytuje Štrbské pleso aj tú výhodu, ktorú Smokovce nemajú. Mienim člnkovanie sa po zelenastej hladine a ponad takú čistú hlbinu vôd, že okom možno sledovať na 6 metrov dolu skaliny vyčnievajúce od temného, nedovidného dna skalokotliny k povrchu, niekde i nad povrch plesa.

Keď som sa koncom augusta r. 1858 bavil pohľadom na toto trojchobotové, zelenopobrežné pleso, nemali sme vtedy tieto novoveké pohodlnosti. Aby sme videli niekde plytkú, niekde zráznu a tak hlbočinnú vodu 16,53 hektárového plesa, člnkovať sme sa nemohli. Nuž skákali sme ponad hlboč z balvana na balvan, až sme sa usadili na jednom širšom, v nedovidnej hĺbke zakotvenom. Tu užili sme, čo nám v pohostinnej štrbskej fare so sebou dali: „chlieb so soľou“, no i s dobrou vôľou a chuťou; bo na zákusky bol ten pridaný oštiepček naozaj dobrý. A zapili sme si tu – nie veru kyseliny, trebárs by bola spod vignety a korku butelky, - ale chladnou krištáľovou vodičkou plesa.

Mňna, ktorý som tu práve prišiel zo Smokovca a z doliny Kolby, očarovalo v blízkosti rozmanitejšie a ďalej romantickejšie utvorené okolie plesa. Prekvapil ma pohľad nahor do úvalín, k rozpuklinám i stenám vysokých, divých útvarov Bašty, Soliska. Uchvacoval ma výhľad na západ smerom k výšinám Kriváňa a pod nimi v rámci Veľkých Liptovských a Malých tatier čiže Holí Zvolenských ako na obraze namaľovaného Považia; druhým východno-južným smerom pohľad na vidiek Popradskej doliny a Spiša. Tak pekne, ako tri nábrežné kopce Štrbského plesa, nehľadia na polia dvoch stolíc ani vyššie od nich homole a končiare Tatier; bo nemajú to priaznivé, na obe i nad obe strany výbežné a spolu mierne, ale i nadostač vyvýšené položenie.

Výletnú dobu leta vo Vysokých Tatrách nevyužívajú len páni. Majú Tatry aj svojskejších výletníkov a letovníkov a to čo najďalej od dedín. Títo, kde je len vhodné k tomu zátišie a záchylka, po stráňach a lápach stavajú bytoviská, vyberajú si letoviská tam po horách „svobodných chlapcov“. Sú to koliby, salaše bačov, valachov, ovčiarov.

Kde je aká paseka, mýtina, sihlina, trávnatý les alebo už bezstromové stráne, úplazy a lápy, poskytujúce miesta pre vzrast drobnej trávy, trebárs už len pomedzi krovie kosodreviny: tam chodia po prtiach (tá prť = raticami dobytka udupaný chodníček) grúňov bielo- a dlho rúnne ovečky, tam cengajú ich zvonce, zabreše Belko a valach si ešte zafujaruje alebo zagajduje. Ide to často až po hranicu kosodreviny, teda do výšky 1800 m.

A čo sa týka Vysokých Tatier, ich severná, haličská strana má vyššie položené pastviny a salaše ako naše južné stráne. Bo tam (ako ináč aj inde po našich holiach) je prechod od porastu stromov k holým skalinám a tento prechod medzi lesnatosťou a skalnatosťou tvoria trávnaté lápy. Ale z tejto strany, kde porast stromov prestáva, tam sa hneď začínajú skalnaté strminy. Výraznejšie výnimky sú na severo-východných stranách za Lomnicou, na stranu kežmarskúa k Belej.

Posledných teda a najvyšších ľudských obydlencov, hľadaj našich bačov a ovčiarov. Nájdeš ich tam pri poviestke, piesni, fujare a dudách. Nájdeš týchto voľnejších synov prírody veselých okolo primitívnych ohnísk kolíb a v púšti pohostinných. Len pozdravíš sa im napr. „Bože daj šťastia!“ – zaďakujú ti. A bača už ide do komory, vynesie na uvítanie za črpák žinčice, do ktorej nezabudol ti pridať čo len omrvinku „soli“. Niesol by ti v ústrety aj „chleba“. No nezabúdaj, že tu „počiatok len vody a koniec chleba“. Tvoji hostitelia žijú v týchto pustinách celé leto na mlieku a žinčici; zurvalci merujú (okoštujú) chleba, len keď im ho niekedy donesú. Zapekačky (krátke dymky) to sú ich milenky.

Ale zablúdia k nim aj ich družice po stráňach a holiach: zberateľky čučoriedok (borovnice, jafury; Vaccinium Myrtillus; vystupuje až na lesné hranice) a brusníc (Vaccinium Vitis Idaea, vystupuje až nad les do hôľných až skalných výšin). No, nestále sú druhom svojim. Nazbierajú, zaspievajú a poponáhľajú sa s nošou dolu z holí. Rovné sú im družice, ba i družbovia  liečivej Kveteny na korysť pre dom i lekárne. Zbierajú teda liečivé zelinky a korienky, to podľa svojich prostonárodných názvov i známostí, to podľa návodu lekárnikov. Niekde sa naučia i latinské názvy. O tom čítaj v Slov. Pohľ., roč. I., str. 417.

Za oblasťami salašov, na konci aj tak už len letných bydlísk človeka, tam ďalej už nečakajme, žeby sa tam stálejšie človek ubytoval. Nemá na čom; trebárs porekadlom hovoríme, že sú ľudia, „čo by vyžili aj na skale.“ Ešte i „pán hôr a lesov“, náš mrmlavý macko (medveď, Ursus arctos) nesiaha vyššie; plachá srna (cervus capreolus) radšej uťahuje sa pred ním tu, akoby sa púšťala do pustých skalísk; a tetrovi (Tetrao tetrix) i hlucháne pasú sa s ním na malinách a čučoriedkach. Teda aj poľovníkov tejto zveriny spolu s pastiermi pripočítame len k nižším návštevníkom Vysokých Tatier.Ich revíry sú len tam, kde svorka psov za srnami preháňať a nadháňať im ich môže; kam i väčší zástup honcov možno vyviesť na „pohon“ či sŕn, či medveďa. Kde ešte nájde sa úkryt kroviny a pred krovinou čistina, počká si pri brieždení prvojarného rána takto na „postriežke“ učupený lovec na hurtujúcich a párujúcich sa tetrovov alebo hlucháňov.

Vyššie od oblastí pastierov a poľovníkov púšťajú sa už iba čo smelší turisti a výletníci so svojimi vodcami a nosičmi. Niet cesty ani chodníčka pomedzi balvany, popod úlomy a steny, hore hrebeňmi na temená a kupoly; vodička sa ešte nájde, ale živiť ťa nemá kto – a smäd i hlad sú tu pánmi, či skôr nemilosrdnými výbercami dane, ktorú na ich povel musí dávať ruka ústam a žalúdku. Nuž nemožno sem inak, len so zbraňou – proti hladu, smädu, by „nezhynuli na púšti“. Dobre vyzbrojení ani nezhynú; milo, voľno pobudnú si tam na výšinách. Ba čože tu pôžitky tela, žalúdka? To je nutnosť. Ale voľnosť dýchať na výšinách, čistý vzduch, cítiť sa byť vtáčím letom i zrakom povzneseným nad svety a nížiny, sokolím zrakom hľadieť z Vysokých Tatier na šíre oblasti dvoch krajín; ba vidieť sa nad okruhom zeme, v nadoblačnej výšave oblohy, vidieť neraz mračná, búrku, hromy, blesky – pod sebou, ako živly pokorené a poddané!

Keby len bolo možné dlhšie pobudnúť tam, kde za pohody počasia každý vyznáva: „Dobre je nám tu!“ Ale svojmu i najmilšiemu pobytu nik na svete nebýva taký neverný, ako turista či výletník na vysočiny. Nejeden iste už aj noc strávil v skalách, začal liezť pred úsvitom a k vrcholu sa domohol len okolo poludnia. Hodina či dve pobytu tu hore minuli sa mu akoby dlaňou plesol. A potom, ak nechceš zamrknúť, zachrknúť, stúpaj nadol ešte obozretnejšie, akokoľvek namáhavo a nebezpečne to bolo nahor.

Zato ale po veky chodili smelí výletníci na tieto výšiny, kvôli tomu hodinovému pobytu na nich, strávili predtým deň i noc „pod holý, nebom“ a pánu Mrázu boli ešte radi, len keď ich neprikryla Hmla. Teraz už na miestach vhodných pre turistov dal Karpatský spolok nastavať útulky a pomenoval ich chýrnymi menami: Hunfalvy-Hütte, Majláth-, Aegidi-, Rosa-, Rainer-Hütte; pod Slavkovským končiarom, pod Hincovým a Žabím plesom a aj inde stoja prístrešia. Tak to čítam na papieri. Len či naozaj duch tvoriaci novotu vryje známky tohto svojho pomenovania aj do žúl a útvarov tatranských tak pevne, ako je s nimi spojené a ponímané aj menoslovie ich polohy, útvarov, prírodných vlastností v duchu a reči toho pokolenia, ktoré si od pradávna, do ktorého ľudská pamäť sotva dosahuje, vybralo Tatry za svoju vlasť?! O tom zas rozhodnú len veky. My ich už za sebou aj za seba máme.

VI.

Konečne sa odvážime ďalej a širšie ako chodievajú turisti a výletníci – k oblastiam svistov, divých kôz a ich lovcov.

Hľa, turisti a výletníci, ako ľudia menšej odvahy, obzerajú sa po prítulkoch a prístrešiach, chodia po šľapajách už utlačených alebo aspoň najkratšou cestou k predmetom označeným na krátky obdiv alebo pre pobavenie. Ale sú aj smelší chodci, ktorých príkrovom je len nebo či mraky, domovom alebo ukazovateľom ciest - turistom a ostatnému svetu neznámych - sú len skaliny a to po tých brodoch úbočín a prielazoch bohapustých vysočín t. j. natoľko pustých, že ich oddialenosť a nedostupnosť človek pokladá za takú osamelú, pozbavenú živých tvorov akoby tam okrem prítomnosti a stôp Boha Stvoriteľa, nič a nič viac nemohlo jestvovať, trvať, žiť a hýbať sa. Nuž čože tam, do tej skalnej bohopúšte, kde len Boh a púšť, ešte koho vyvábi?  Čo koho vedie položiť život a zdravie na váhu jedného, jediného poklznutia nohy ponad priepastné zvraty a závraty? Hľa, čo my zdola považujeme za číru púšť, spústu skál a snehov, to Boh Stvoriteľ nenechal neobývané. Práve tam žijú tí opravdiví a oprávnení domorodci týchto prahôr. Kvôli nim opúšťa človek svoje bezpečné obydlia a vzdoruje tam hore všetkým prekážkam a nebezpečenstvám.

Skôr ako ich pomenujem, poviem vám, akí sú to opravdiví a oprávnení domorodci týchto najvyšších polôh Vysokých Tatier.

Tu je predovšetkým vlasť takého jedného pokolenia, čo od jeleních a medvedích rajónov vystupuje až do výšky 2000 m, kde len môže prerýva zeminu, robí podkopy popod hradobné múry tatranskej skalostavby. Jo to pokolenie malé, ale tichou, úmornou a ustavičnou prácou púšťa sa do veľkého. Robotníci príčinliví tam, kde už aj ruka baníka pracovať prestáva, bo ani nemá na čom. Ale títo, aj tu v skalách dokonca ako roľníci preukazujú výsledok: premrvia, prekypria čo sa len dá; zúrodnia neúrodnosť aspoň pre svoju obživu. Rod je to skromný; hľa, vyžije aj na skale. Na nápor, ba ani na odrazenie náporu nepomýšľa. Dávno by bol vyhynul, keby svorne nedržal sa spolu a nebol toľko do seba zavretý, že sa stráni každého styku so svetom; keby nebol ostražitý a čujný na každý šust. Iba čo sa ozve výstražným hlasom a už mizne vo vlastných skrýšach a skalných podkopoch. Ale takto a pri prirodzenej plodivosti ešte aj početné potomstvo odchováva a udržuje pokolenie svoje od vekov do vekov. Je to vŕba tatranská [32], korene i do skál púšťajúca, kynožená, ale nevykyžená, rozvíjajúca sa ešte vždy do nových výhonkov.

Okrem toho je tu vlasť urastenosťou a vlastnosťami vynikajúcejšieho druhého pokolenia, ktoré dotyk s lesnatými nížinami pokladá pod svoju dôstojnosť. Vždy hľadí a ťahá k najvrchovatejším výšinám. Tú zemskú prácu sotva z videnia pozná, keďže iba na prechádzkach a ihravých potulkách s mlaďou svojou zabočí k poliam tamtej pracovitej triedy a k nej sa uponížiť ráči. O živnosť a zásoby pražiadna mu starosť; je prieberčivé ešte i v tom mále, čo mu poskytuje príroda. Radšej bude o hlade v pýche a výšave, akoby zostúpilo do hojnosti nížin zeme. Rod tento naskrze nie je plachý, či bojazlivý; je iba ostražitý, vyhýba sa styku s obyčajným svetom, aby ostal nezávislý a nezastihnuteľný. Ostrým zrakom, sluchom, čuchom zbadá každé priblíženie sa nepovolaného alebo nebezpečného. Pomoc a podporu hľadá len u seba; a to v bystrých nohách, ktoré ho unášajú letmým behom a tiež vo svaloch pružne uspôsobených na krkolomné skoky a pevných na zastavenia na končistých skaliskách nie väčších dlaň. Nepomýšľa na to, kde by sa prichýlil; sú tu stráne, hrebene, sokorce a ich úžľabiny sú hradbami len jemu patriacimi, ba len jemu prístupnými. Potomstvo plodí málopočetné, ale tak starostlivo a vzletne odchované, akoby práve ono malo byť zárukou, že nevyhynie, ale zachová sa vo svojej nezávislosti ako samostatné v tom slobodnom vzduchu a nezaujateľných oblastiach. Ešte i svojich bezvládnych, keď nezapadnú do kruhu tejto nezávislosti a vzletnosti vyobcuje alebo skôr títo sami sa vyobcujú zo spoločnosti. Ale mlaď a mužstvo to je ten kvet prahorský, stojaci pomedzi najväčšie skaliny v plnej svojej kráse a urastenosti. Prírodou vyvolený žiť tam z toho, čo tu ona skromne a krátko poskytuje za pohody, pretrpieť a pretrvať všetky nehody a nepohody, hlavne že slobodne a samostatne.

Tieto vlastnosti majú spoločné dva druhy cicavcov vo Vysokých Tatrách: z rodu hlodavcov svist či mercúň a z rodu prežúvavcov či raticovcov u nás takzvaná divá koza.

Poznamenajme o nich niečo ešte podľa prírodopisu:

U nášho ľudu mercúň, u poľského svist (Arctomis alpina, Marmotta, Murmelthier) je 0,50 m dlhý, s tupým pyskom, ušami skrytými v srsti, chvostom dlhým 0,16 m, srsťou na hlave sivastou, po chrbte žltopopolavou, na bruchu červenastobarnavou, vždy ako rozčuchranou,       je dosť nemorotnej podoby a váži 3-4 kg. Rád letuje na slnečných stráňach holí a prahôr. Pospáva si celú noc v podskalných dierach vyhrabaných dlabami a vystlaných odhryznutou trávou, aby na úsvite spolu s rodinou predvádzal skoky alebo vystieral sa na výslní a potom hlodal ostrými zubami drobnú, tenulinkú trávu, na ktorej sa pasie. Špehuje, načúva, čuchá na všetky strany a ktorý z nich prvý zbadá čosi podozrivé – vtáka, človeka – ten hvizdne nosom zhlboka a akosi štekavo hvizdnú i ostatní – a už ich niet, prepadli sa. Môže si strelec posedieť na postriežke, aby svišťa zase zbadal – a chybil, lebo územčistá postava zvieratka nie je vhodná na mušku pre broky či guľky. Najčastejšie mu nastavujú klepce. Svište aj letujú v dierach do 19 m dlhých, čo majú bočné vchody a východy a v súrke sa pohrobia aj do novonahrabanej zeme. Samičky kotia v úkrytoch počiatkom júna 2-4 koťúžky, ktoré žijú so starými až do druhého leta.

Roku 1850 koncom augusta spustili sme sa s priateľom Jankom Bottom z vrchu Ďumbiera (2041 m) do kotliny tohto najvyššieho vrchu Nízkych Tatier [33] či Zvolensko-liptovských holí. Kotlina to bola pustá, z labyrintu jej balvanov nebolo východiska. Preliezaj z balvana na balvan a na bočný sokorec vľavo. Sotva vykukneme z desnej pustoty balvanov na sokorec, tu zahvizdne valach. Ej, nie valach! Svište sa tam pásli po trávnatej stráni, pokotúľali sa po tráve – a už ich nebolo. Jeden sa ešte postavil na zadné nohy na balvane nad úkrytom, zahvizdol ešte raz a zmizol pod skalou. Krátky, ale prekvapujúci výjav v nemej pustatine. Ale chválili sme toto ich letovisko: z jednej strany pod bralom asi 100 m vysokým, z druhej strany medzi miernymi trávnistými svahmi a uprostred toho pri jazierku čistom, okrúhlom, zrkadliacom sa naozaj ako oko v obúbočenej jamine. Zimovať chodia svište až na kraj lesov a hôľných pažíť, kde v hĺbke 1,26 m pod zemou ťahá sa vchod diery zbudovaný zo zeme, piesku a kamenia na viac metrov dĺžky, aby sa potom rozdelil do dvoch ramien. V kratšom z nich sa nachádza iba srsť a trus, v dlhšom, až 11 metrovom je brloh okrúhlastý ako pekárska pec, vystlaný senom nahľadaným a nasušeným v jeseni. Možno od jesene do jari aj trovia z tejto zásoby. Ináč skrčia hlavy k chvostu a spia ako zarezaní v letargickom zmeravení až do apríla a trovia pomaly z vlastného tuku. Teda Kubo cez leto poskakoval, pohvizdoval si po grúňoch, nechcelo sa mu ani dolu z hole; ale na zimu nechce sa mu z pece, predrichme ju tam celú. Fúkne si vraj len 72 000 krát za 6 mesiacov, zatiaľ čo v lete dýchne za dva dni 72 000 krát. Tučné a chutné mäso z neho býva na zimu aj údené; koža hojí hostec; vídať ju aj na kapsách.

Svišť má v Tatrách aj kamaráta podobného sysľovi, ale väčšieho, hvizdára (Arctomys bobac, svist poľský, rusky: čajvak). Dr. A. Nehring, profesor zoológie v Berlíne, keď mu poslali živého tatranského svišťa, usúdil, že tento má na lícach vačky (do ktorých by sa asi orech spratal), pri podráždení má štekavejší, zavíjavejší hvizdavý zvuk a má teda bližšie k ruskému a sibírskemu bajbaku ako k alpskej marmote, akoby bol prostredníkom medzi oboma formami (Letopis Karpatskej jednoty, roč. IV, str. 40 a roč. IX, str. 203).

U našich Tatrancov takzvanú divú kozu zaradili znalci do druhu antilopy a tak dali jej i meno kamzík (capella rupicapra). Od kôz líši sa ubitým útvarom tela (gedrungener Körperbau), vysokými, nadmieru svalovitými nohami a vemeno má 4 cicíky (Letop. Karp. Jedn., roč. VIII, str. 3 a roč., I, 1874, článok od Ferd.  Cserépyho). Tvrdé, ako ocelisté kraje ratíc a ich medzi tými krajmi hoci úzke, ale gumovito pružné a sáčkované (netzartig) tlapy činia svalovitú nohu spôsobnou ku skokom i na 6 m dĺžky a zastaniu na úzunkom [priestore]. Výška 0,74 m, dĺžka 1,31 m; váha do 40 kg; u nás v svojom druhu, keď je najväčšia, narastie aj nad túto mieru a váhu; v jeseni 8-10 kg žíru či loja má. Dorastá v treťom roku, potom nasadzuje každý rok po jednom krúžku na rohoch; plodivosť trvá do pätnásteho roku; žije 25 až 30 rokov. Starí samci po dobe plodnosti opúšťajú čriedu; v nedostupných kosodrevinových húšťavách potulujú sa pochmúrne osamelí a nikým nerušení.

Párenie (behanie sa) deje sa v jeseni, nie síce pri nebezpečných, no dosť prudkých potýčkach. Samica kotí za 20 týždňov jedno; aspoň tatranskí lovci nevideli mať s dvoma kozľatami. Ono sa ranenej, krvácajúcej stráni; ale zastrelenú, mŕtvu mater neopúšťa, radšej chytiť sa dá. Čriedu vodí stará samica, za ňou ide mlaď, za touto dorastení samci, konečne matky s kozliatkami a na záverku pochodu dospelí samci. Nad pasúcou sa čriedou stojí strážnik a zbadané nebezpečenstvo oznamuje hvizdnutím, či zdĺhavým nosovým kychnutím. Nie tak bojazlivosť ako skôr ostražitosť a rozvážnosť u nich badať a napodiv, poznajú svoje cesty medzi skaliskami aj východiská z nich.

Za potravu si vyberajú v lete najkorenistejšie trávy a horské kvetiny; v zime sa uspokoja s ich zbytkami, machmi, alebo trovia z tuku nazbieraného v lete. Ich živlom je pitie dobrej čistej vody. Stred dňa (asi od 9. hod. ráno do 4. hod. popoludní) strávia nie síce prísne na stádloch (brlohoch, balohoch), ale predsa na istých miestach v blízkosti najvyšších sokorcov a bŕd. Popoludní sa pásavajú po stráňach nadol, od úsvitu nahor.

Častejšie som už počul a čítal o týchto našich divých kozách, ale opis alebo kresbu ich rohov nepoznám. Zvlášť ma zaujíma, či rohy majú ako alpskí kamzíci a či ináč urastlé, vyvinuté a zahnuté.

Roku 1863, keď som stúpal s mladým Rumanom hore na Kriváň nie obyčajnou cestou, ale hrebeňom sokorca, splašili sme medzi 9. a 10. hod. raňajšou pasúcu sa čriedu samých dorastlých divých kôz na nám protiľahlej podkriváňskej stráni. Ich postavy a pohyby bolo dosť dobre vidno; pod ich skokmi zahrmeli skaly – a tu nedajbože dovidieť to, čo som mimoriadne chcel vidieť – hrdo vztýčenej ozdoby ich hláv.

Mäso našich divých kôz považuje sa za chutnú a pochúťkovú divinu (pečienku z divej zveriny). Ale myslím, že viac ako toto je neodolateľná túžba po vysočinnej vlasti tejto zveriny a človeku vrodená odvaha podstúpiť nebezpečenstvo, premáhať prekážky a radosť z takého zriedkavého a neobyčajného lovu, čo vábi, vyvádza strelcov-smelcov hore prahorskými stráňami na prielazy a závraty, do labyrintov skál, kde nevyznať sa ani sem ani tam a nebezpečenstvo vpravo vľavo. Lebo hoci ide o vzácnu korisť, predsa len v porovnaní s [podstúpenou] námahou a nebezpečenstvom ukazuje sa dosť chatrnou.

A poľovačka na divé kozy je aj zakázaná aj strážená. Ale v tých najodľahlejších a najosamelejších oblastiach je viac pocitu bezpečnosti pred postihnutím a teda viac odvahy podstúpiť nebezpečenstvo. Nuž veru divých, smelých zákonom neoprávnených lovcov vždy bolo dosť a nebodaj i ostane vo Vysokých Tatrách. Letopisy Karpatské spomínajú zvlášť starého Joneka z Jurgova, ktorý okrem nespočetných svišťov napočítal si 300 divých kôz ulovených olovom a železom (do klepca či železnej pasce). Takíto tam Jurgovania, Javorinci, Zakopanci, tu Podtatranci od Lomnice po Kriváň boli a sú od vekov; od priepastných dolín do výsostných končiarov, tí najodvážnejší, s divými kozami po všetkých zvratoch i závratoch sa pretekajúci lezci i chodci Vysokých Tatier. Títo tu poznajú každý kútik i každý hŕbik od najvynikavejších do najmenších predmetov a útvarov všetko; vedia všetko i pomenovať prvotnými a pravými názvami, bo zdedenými od pradedov v rýdzej vlastnej reči. U nich je tá korisť nielen diviny, ale aj korisť prvého a pravého menoznačenia Tatier.

Povolené poľovačky  na divé kozy usporadujú si nielen  majitelia územia, [34] ale s ich privolením aj hostia a dobrodruhovia, iste tiež tí otužilejší a odvážlivejší návštevníci Tatier. Títo lovia len olovom či guľkou a vždy na pohon. Honcov upotrebujú vždy v neveľkom počte, ale vybraných na tie prielazy po zvratoch a závratoch.

Nuž ale okrem týchto ešte vyššie na Tatry už nikam a nikto? Vznesie sa ešte i nad ten polkruh temien a končiarov siahokrídlatý kráľ samoletcov a nadoblačného vzduchu: orol! Zatočí kolesá, obzrie sa okolo: komu kráľovať by nad Tatrami bolo?!

Zatočili sme i my to koleso ponad ten polokruh Vysokých Tatier. Čo videli sme hodné poznania aspoň z opisu nebárs dokonalého, buď nám naše: poznatejšie a uvedomelejšie, nieželi kým ani nepúšťame sa do poznávania tejto našej prahorskej pravlasti. Čo nedovideli sme, doplňte vy mladší, vlastným videním; vy pera schopní schopnejším opisovaním, ktoré vždy zaujme tých, u ktorých ostáva to staroklasické:

Nescio, qua natale solum dulcedine cunctos
Adtrahit, immemores nec sinit esse sui
Zem rodná ni nevedno akou slasťou ťa upúta;
aj pozabudnúť nám nikdy nedá na seba

In: Slovenské pohľady, 1884, s. 246-269 (Odkaz na prameň: Rizner / Karpaty; Lokalizácia prameňa: Slovenská národná knižnica / periodika)

[Pri digitalzácii sme text kvôli ľahšej recepcii mierne a len výnimočne upravovali, najmä niektoré už zabudnuté archaizmy a slovosled. Tiež upresňovali sme niektoré názvy geografických objektov podľa súčasnej jazykovej normy (ale iba v poznámkach). Xerokópia pôvodného textu je dostupná v Podtatranskej knižnici v Poprade]

 

 


  1. Ročenky Uhorského karpatského spolku.( Pozn. PK)
  2. Autorom udané výšky končiarov nie sú vždy totožné s poslednými meraniami, ako ich predkladajú najnovšie príručky. Ponechávame súdobé údaje v podaní autora, len v prípadných poznámkach na príslušných miestach vkladáme pre porovnanie aj aktuálne hodnoty (Pozn. PK)
  3. Vysoká (2560 m) jeden z najkrajších a najmohutneších tatranských štítov, vo výškovom poradí desiaty. V hlavnom hrebeni medzi Štrbinou pod Ťažkým/Českým štítom a Rumanovým sedlom. Básnici ho nazývali aj „Vysokou Tatrou“. In: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier / I. Bohuš, 1996 (Pozn. PK)
  4. Hrebeň, t.j. hrbeň, hrb, hrbiet či chrbát hôr; prahrebeň, der Hauptkamm; možno bolo nazvať i páter, der Rücken, Brgrücken, keďže Slováci páterom, pátrom menujú chrbtovú kosť = spina dorsi
  5. Hlavný hrebeň. (Pozn. PK)
  6. Jahňací štít (2229 m). In: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier / I. Bohuš, 1996 (Pozn. PK)
  7. Končiar Bieleho plesa = Jahňaci štít (2229 m). In: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier / I. Bohuš, 1996 (Pozn. PK)
  8. Kopské sedlo (Pozn. PK)
  9. Jeden turista  rozpráva v Karpat. Letop. (ročník už nemám pri ruke), ako si pri kúpaní v Popradskom plese zabudol tam na brehu snubný prsteň. Preliezli prahrebeň na poľskú stranu a tu sa rozpamätal, na zlatý prsteň. Naviac v ten deň už nebolo možné zvládnuť dlhú obchádzku, tak sa rozhodol pre kratšiu cestu. Pustil sa s jedným vodcom priamo k prahrebeňu. Ešte v ten deň dosiahol to, že spod sam=ho prahrebeňa videl cez štrbinu blyšťať sa zrkadlo Popradského plesa; ale dostať sa na kolmú, úzunku stenu skál nijako nebolo možné. Prenocovali tam vo víchre a daždi pod úskalím. Ráno sa zišlii dolu a k plesu sa vrátili po dlhej obchádzke. Prsteň mu zatiaľ ani krkavec, ani zlodej neodniesol.
  10. S cieľom porovnania výšok, znak + udávať nám bude, o koľko ešte metrov vyšší je Gerlach, najvyšší bod v Tatrách. Tu je teda Gerlach o 102 m vyšší od Vysokej
  11. Veľká Kolba je mohutná prahora i výšina; pod ňou sprava i Dolina Veľká Kolba, zľava dolina Malá Kolba (=Veľká a Malá Studená dolina. Pozn. PK), ako ich menuje slovenský ľud. No, končiaru Veľkej Kolby dali už teraz v Letopisoch Karpatských  meno: Eisthaler Spitze. Ale sám Fr. Dénes, ktorý túto Eisthalerku pekne opisuje v VII. ročníku tých  Letopisov, na s. 273 priznáva, že starý Jonek z dediny Jurgova ju menuje Veľká Kolba. A nebodaj dávno bola i dlho ešte ostabe Veľkou Kolbou.
  12. Veľká Kolba = Ľadový štít (2627 m). In: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier / I. Bohuš, 1996 (Pozn. PK)
  13. Malá Studená dolina. (Pozn. PK)
  14. Kolový štít (2418 m). In: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier / I. Bohuš, 1996 (Pozn. PK)
  15. Podľa súčasného merania má Gerlachovský štít 2655 m a Vysoká 2560 m. Čiže je len o 95 m nižšia. In: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier / I. Bohuš, 1996 (Pozn. PK)
  16. Končiar Morského oka  = Meeraugenspitze = Rysy (2503 m). : Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier / I. Bohuš, 1996 (Pozn. PK)
  17. Gerlach to je grlach, hrlach, t. j.  výšina, z ktorej hrlí (chrlí), hrnie, láme sa a padá skálie nadol. Ono shŕlilo, prepadlo as tu v kotol. Podobná, sústavne ulamujúca sa a nadol chrliaca sa skalina je nad Bystrým pri Štítniku v Gemeri; podobná tomu je Grlica v Ratkovskej doline. Ale Gerlachov, Gerlaštekov, t. j. úlomkov skalísk udať by nám mohli z viacerých chotárov Slovenska.
  18. Ide o článok Na Gerlach / Václav Vraný. – Slovenské pohľady. – Roč. I., (1881), s. 415-422. Prístupný v tatranskej digitálnej knižnici pod menom autora
  19. Nordtrabant = Pyšný štít (2623 m). In: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier / I. Bohuš, 1996 (Pozn. PK)
  20. Mittelgrat = Stredohrot = Prostredný hrot (2441 m). In: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier / I. Bohuš, 1996 (Pozn. PK)
  21. Roter Turm = Široká veža (2461 m) In: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier / I. Bohuš, 1996 (Pozn. PK)
  22. Spitzer Thurm = Ostrý štít (2360 m). In: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier / I. Bohuš, 1996 (Pozn. PK)
  23. Štít nad Žabím plesom (javorovým) = Krotenseespitze = Javorový štít (2417 m). In: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier / I. Bohuš, 1996 (Pozn. PK)
  24. V Karpatských Letopisoch neznajú dosiaľ ani domyslieť, prečo Český (Böhmischerteich, Csehtó)? Ja myslím, že je toto Ťažký stav; bo ľud spišský a to slovenský i poľský, prídavné meno ťažký bvyslovuje: češký, cieszky. Myslím teda, že nepovšimnutie si ľudovej reči a jej výslovnostizviedlo letopiscovaž tam, že stav tento od Čechov odvodzujúc, Českým  (Böhmischer) menujú. (Pozn. autor)
  25. Tiež neznám si vysvetliť, jak asi pošlo to, že túto dolinu a potok menujú nemecky Kohlbach a z toho prekladom maďarsky Tarpatak, t. j. Uhliarska alebo i Rúbanisko. Neviem, akoby až tam, nad ráztookami Veľkej a Malej Kolby, kde číre skalnaté stráne boli mohli byť kedy rúbaniská a uhliská. – Ale Nemci menujú: die Grosse Kohlbach, die Kleine Kohlbach-thal; teda artikulom ženským, nasvedčujúc, že to vzali zo slovenského, pôvodného: tá Kolba, die (trebars) Kohlbach. Len keď meno potoka chcú udať, vtedy píšu zas der Grosse Kohlbach, der Kleine Kohlbach.  (Pozn. autor)
  26. Vraný, Václav: Na Gerlach. In: Slovenské pohľady, 1881, s. 415-422
  27. Rieka Poprad je ovšem väčšia od Belej, ale nie v samých dolinách Tatier, len potom na svojom podolí (Pozn. autor)
  28. Podľa poviestok ľudu i vo Vysokých Tatrách nejedna zápoľa či skalná stena má ukrývať Jánošíkove poklady a to aj okolo Dunajca, bo Jánošík i tam bol známy.
  29. Prof. Dr. Sam Roth podľa ktorého opisov sme toto uviedli, skúmal tiež jaskyne v dolinách prítokov Hornádu. V jaskyniach pri Oružinej, v obišovskej stolici (Abauj), neďaleko M. Ladňanskej železničnej stanice, našiel tiež kosti výššie uvedených živočíchov a Arvicola nivalis, Lepus variabilis, Antilope rupicapra, Lagopus alpinus et albus. – V jaskyni pri Poráči, dedinky neďaleko banského mesta Hnilca (Gölnitz) našiel urny, popolnice a tenšie ozdobené i hrubšie črepy foremnejších i neforemnejších nádob; z doby kamennej oslicu (podlhovastý kamenný nástroj na ostrenie) a kamenný nôž z kremeňa.
  30. Od ľudu nášho čul som volať „Poliakom“ vietor severný, ktorý neraz aj v čase jarného rozvitkudosť ďaleko k juhu pozanášal snehové chumelice. Vždy je studený, často mrazivý, až údy krehnú.
  31. Na pravom brehu Belej, blízko susedná Pribylina nepatrí už do čiary nášho obvodu. – Idúc roku 1863 z prvého Matičného zhromaždenia na Kriváň, zvedavý som bol na jabloň a jablká nášho, mne vtedy i veľmi pohostinného, p. učiteľa Rumana v Kokave. No, videl som ten div Podkriváňsky: strom i (u nás vínovkami nazvané) pekné jablká – chránené od severu vysokým parkánom z prkien a s otvorenou polohou k juhu, tak ako inde chránime a bedlivo opatrujeme vinič a hrozno za múrmi a prístreším. Tu videl som i kosiť – vyskyde trávou leda na piaď porástlou. (Pozn. autor)
  32. Podľa Kveteny Dr. G. Reussa sú tri druhy vŕby rastúce vo výšinách a to s kosodrevinou i vyše nej, po našich holiach a Tatrách. Vŕba uťatá, sytovitá a zelnia. Salix retussa, reticulata, herbacea. Tá posledná púšťa korene i do skál alebo sa prevíja pomedzi ne a nad ne (Pozn. autor)
  33. Autor ich nazýva Malými Tatrami (Pozn. PK)
  34. Na území rozličných majiteľov od Zakopaného po Javorinu napočítali roku 1873 asi 40 kusov divých kozí; na Javorine, na majetku kn. Hohenlohe-Oehringena 90 kusov; na Kolbe a Lomnici 40 kusov; na území majiteľa a snáď i prenajomníka lovu Blasyho od Kolby po Gerlach 150 kusov; v Mengusovských dolínách na území Mariášiho 130 kusov; odtiaľ až za Kriváň v komorských a v panstvách Svätojáncov do 200 kusov. Z týchto na 650 počítaných a od odvtedy chránených kusov počítajú doterajší dorast vyše tisíc kusov tejto zveriny (Pozn. autor)