LAMBL, DUŠAN VILÉM (1824-1895)

Česká literatúra - Cestopisy, publicistika, korešpondencia
Tlačiť
Za pseudonymom autora článku Vilém Dušan sa ukrýva český lekár MUDr. Vilém Dušan Lambl, blízky priateľ českej spisovateľky B. Němcovej. Svoje zážitky opísal v listoch a  publikoval v periodiku Poutník. Urobil to tak inšpirujúco, že Božena Němcová (1820-1862) si pri svojich cestách na Slovensko neraz povzdychla: „Jestli se plán nezmění, nebude z cesty na Kriváň nic." (Ž. Rottovej, 7.9.1852) a o rok neskôr: „Ráda bych na Kriváň..." (Ž. Rottovej, 17. 5.1853). Nikdy sa jej tento sen nesplnil i keď pri poslednej návšteve Sliača bola pevne odhodlaná vycestovať do Liptovského Mikuláša a odtiaľ do Tatier: „Ráda byla bych před dvěma léty, když jsem na Slovensku byla, do Liptova a Sv. Mikuláše se podívala a vašnosti při té příležitosti navštívila..." (M. M. Hodžovi, 22.8.1858). Svoj slovenský pobyt musela vtedy ako podozrivá „persona non grata" predčasne ukončiť a vrátiť sa do Prahy skôr, ako sa jej podarilo zámer uskutočniť. Do konca života ostalo Slovensko pre túto českú spisovateľku „zemou zasľúbenou".
Dvadsaťdvaročný medik Dušan Lambl podnikol spolu s bratom prázdninovú cestu po Slovensku roku 1846. Z Prahy vycestovali 29. júla 1846, v nedeľu 11. augusta prekročili hranice Slovenska (vtedajšieho Uhorska). Navštívili Trenčín, Trenčianske Teplice, Martin, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Banskú Bystricu (navštívili Andreja Sládkoviča, ktorý ich sprevádzal na Sliač), Hornú Lehotu (stretli sa so Samom Chalupkom), Tisovec, Nandráž, Slovenskú Ľupču, Revúcu, Červenú Skalu, vystúpili na Kráľovu hoľu, vrátili sa cez Vernár, Lučivnú a Liptovský Hrádok do Liptovského Mikuláša. Z Hrádku podnikli povestnú vychádzku na Kriváň. S odporúčajúcimi listami z Prahy navštívili mnohých slovenských vzdelancov, stretávali sa s ľuďmi. Svoju cestu Lambl podrobne popísal v cestovnom denníku. Chlapci túžili po prudkých vnemoch, dobrodružstvách, boli odhodlaní na všetko a krajina ktorou prechádzali v nich vyvolávala mladistvé nadšenie a očarenie.
Xerokópia celého rozsiahleho článku z prameňa, ktorý sa nachádza v zbierkach Štátnej knižnice v Prahe, je k dispozícii v Podtatranskej knižnici v Poprade. Do tatranskej digitálnej knižnice vyberáme len state týkajúce sa podtatranskej oblasti, vrátane prvého príchodu Lamblovcov z Turca do Liptova a výstupu na Kráľovu hoľu, odkiaľ mali nádherný výhľad na Tatry... Keďže ide o archaický český text a pravopis (w namiesto v, au namiesto ou ap.) ale zároveň so živým a - domnievame sa - aj pre súčasného čitateľa zaujímavým obsahom, ktorý akoby otváral dvere do živej minulosti - tak s úmyslom uľahčiť slovenskému čitateľovi recepciu, výnimočne ho predkladáme v slovenskom preklade.

1. Zápisky cestujúceho po Slovensku

r. 1846

... Celý Turiec je ako utešená záhradka, zo všetkých strán obrúbená malebnými horami. Zbytočne by som vykresľoval nežnú krásu krajinky, ktorá môže slúžiť za vzor (zo skutočnosti vzatý) básnikom k idylickým výtvorom. Včera sme teda dlhé tri hodiny putovali cez ValčSv. Peter smerom k severovýchodu. Dnes nám ostáva rovnako dlhá prechádzka k severnému cípu cez SučanyTurany ku Kraľovanom (nachádzajúcim sa už v južnom cípe Oravy), kde sa vraj bystré vlny Váhu z tvrdých skál valia a besné prúdy z brehu na breh narážajú. Do Liptova nám poradili túto cestu, aby sme namiesto prešli, radšej obišli Veľkú Fatru, ktorá na východe oddeľuje Turčiansku stolicu od Liptova.

V Ružomberku 16. augusta 1846

Vo všetkých pohraničných stoliciach (totiž tých, čo hraničia s Poľskom) sú pri každej dedine a všade popri cestách veľké tabule: Statarium. Rögtön ítélö biróság. Náhgly súd. To na postrach všetkým buričom, aby ich vraj poľské nepokoje nenakazili. Dosiaľ sa však nestalo, aby bol niekto býval obesený.

Ružomberok (sic, Rosenberg t.j. po nem.) je chatrnejšie mesto, než by sa človek nazdal podľa polohy, ktorá tu sústreďuje spoločenský život západného Liptova. Od východu na západ „dolu Váhom" chodia tadiaľto plte, majú tu zvláštne stanovisko, lebo tu začínajú byť dvojité, čiže dve jednoduché priviazané k sebe. Povyše Ružomberka býva málo vody a iba jednoduché plte prejdú; „hore Váhom" ku Sv. Mikulášu okrem toho vedie hradská a chodí pošta až na Spiš; naviac cesta sa tu rozchádza: jedna hlučná vedie na sever okolo Veľkého Choča Lučianskou dolinou do Kubínana Oravu, druhá, nemenej dôležitá, na juh, pozdĺž Bieleho potoka cez vysoký Šturiec do Banskej Bystrice, spájajúc OravuLiptovom, Zvolenskom a južnými krajmi až po Dunaj. - Ale Ružomberok vôbec nemá obchodnícky alebo čo len trochu prívetivý ráz. Na vŕšku je chatrný kostol a Piaristické gymnázium, na druhej strane stoja osamote trochu lepšie, azda zemianske domy, nerovné ulice, blatisté cesty, drevené domy a všade samé šindľové strechy.

V jednom, zvonku dosť úhľadnom, hostinci nás zarazil smutný obraz: plno sedliackeho ľudu za stolmi, fľaštičky pálenky pred sebou, podliate oči, nemotorné posunky, ťažký jazyk. Samozrejme, že to bolo u Žida. V druhom hostinci, na východnom konci, bolo ticho, čisto, dobrá obsluha. Tu nám porozprávali, že príčinou žalostného stavu židovských hostincov je árenda. Zemania sa usilujú získať od arendátorov čo najväčšie sumy a vynútia si ich. Títo si to potom nepoctivým spôsobom vynahradia na úbohom sedliakovi. Ak chce mať židák z drahej árendy čo len slabý úžitok, musí klamať, okrádať a chudáka sedliaka zničiť.

V Liptovskom Sv. Mikuláši 16. augusta 1846, večer

Tak teda sme v srdci Liptova a slovenčiny. Liptov je priestranná dolina tiahnuca sa po dĺžke od západu na východ; severnú hranicu tvoria Tatry a ich holé výbežky od Kriváňa až k Choču; oproti po južnej strane radí sa hora za horou, samé svetlé skaly a tmavé lesy. - Práve uprostred pozdĺžneho štvorhranu, na príjemnej rovine, leží úhľadné mestečko Sv. Mikuláš a hneď vedľa vpravo nad Váhom je bohatá Vrbica. Prichádzajúc od západu, z Ružomberka, videli sme už zďaleka pred sebou veže vrbicko-mikulášskych kostolov a blízko nich biele priečelie a stĺpy židovského chrámu. Uprostred námestia je veľký pekný stoličný dom, okolo ktorého sa hemží plno Židov. Dlhá ulica (spolu s chodníkmi), ktorá odtiaľto vedie na východ, sa nazýva „hušták" (niečo ako predmestie). Oboje patrí rôznym vrchnostiam. Naším hostiteľom na huštáku je prívetivý pán Volke, pre ktorého nám jeho syn, technik v Prahe, odovzdal list. Keď sme tam prišli, zo všetkých strán bolo počuť: „Nech sa páči, nech sa páči!"

Vo Sv. Mikuláši 17. augusta 1846

Dnes sme navštívili pána G. Féjerpatakyho a evanjelického farára M.M. Hodžu. Féjerpataky je zaneprázdnený Pozorníkom na rok 1847, osemnástym ročníkom užitočnej knihy, ktorá sa každoročne rozpredá v tisícich výtlačkoch. Tento najnovší Pozorník možno čo do pravopisu a písma švabachu porovnať s Maticou českou. My dostaneme od p. Féjerpatakyho po jednom výtlačku na pamiatku. Neustále píše svoj životopis pre České múzeum. Čo tam už odovzdal je vraj iba návrh a krátky prehľad celej jeho práce. Z Prahy vraj dostal nedávno 400 výtlačkov „Hlasov", z ktorých sa však podľa všetkého predá sotva 20 exemplárov.

Hodžu sme našli obrovskú knižnicu; mnoho zväzkov vraj pochádza od predchádzajúceho farára Blaha; ale aj novších slovanských kníh a najmä časopisov je tu toľko, ako sme dosiaľ nikde nevideli. Z niekoľkých slov, ktoré sme s Hodžom prehodili (dnes je práve veľmi zaneprázdnený), sme vyrozumeli, že sa v názoroch na novoslovenské záležitosti nezhoduje úplne so ŠtúromHurbanom, že vraj celá vec nadobudla iný význam, pretože sa ku všetkému pridružila náruživosť. A že by vôbec bolo celej veci na väčší prospech, keby sa papier naplnil nie polemikami, ale pozitívnou prácou.

Kto kedy tadiaľto z Čechov precestoval, ostal v dobrej pamäti a často musíme rozprávať, ako sa komu darí. O Prahe vôbec všetci radi počúvajú. Niektorí tam majú svoje deti alebo známych, iní ich tam hodlajú poslať v očakávaní, že sa odtiaľ vrátia ako užitoční ľudia. Praha je tu opradená skvelou, oslavnou žiarou. A prečo by nebola? Veď aj pre nás, Čechov, je najmilším pútnickým miestom. Všetky jej vrchy sú Sväté Hory, všetky jej miesta sú jedným chrámom, ktorého múry sú popísané zázračnými dejinami a pre všetkých verných Slovanov je na západe jediným sídlom slovanským tak, ako Moskva na východe.

Klemens práve nie je vo Sv. Mikuláši. Ako sa vrátil z Prahy, chodieval po celom Slovensku; maľoval na Orave, Spiši, Liptove a precestoval celú hornú a hornatú časť Uhorska aj s úmyslom zemepisného poznávania. Teraz je v Banskej Bystrici zamestnaný maľovaním podobizní a nebude sa môcť tak ľahko odtiaľ vzdialiť. My musíme počkať na jeho list, ktorý pohonič Mišo po tieto dni prinesie.

Vo Sv. Mikuláši 18. augusta 1846

Každý deň tu možno počuť hovor v štyroch rečiach a mnohí si nemálo zakladajú na svojom polyglotizme. Povrchné formálnosti sa vyjadrujú po maďarsky - nápisy na domoch, titulovanie, pozdravenia; v domácnostiach prevláda slovenčina, ako aj v bežnom styku a konaní. Veru, je to veľká slabosť, ktorú nájdeš všade, kde žijú ľudia. Aj tu je hlavnou vecou len Istem hoszta (pekne vítam) alebo Alázatos szolgája (ponížený služobník), ako v Čechách mnohý slaboch má ktovieakú radosť, keď môže povedať: Wünsch guten Abend, meine Herren! Ani v stoličnom dome medzi zemanmi nie je viac maďarčiny, okrem bežných formúl. Ostatné rozhovory ako aj všetky rodinné záležitosti sa vedú v prirodzenom jazyku. Nemčiny je tu všade dosť, najmä medzi vzdelancami a Židmi a latinčina od tých čias (nedávnych) ako maďarčina zaujala v úradoch jej miesto, mnoho sa ešte používa, len tak culinaliter.

Vyšli sme si dnes „do hája", východne nad Sv. Mikulášom, obzrieť krajinu. Vidno odtiaľto ostrý vrchol Kriváňa na najvýchodnejšom konci Liptova. Od Kriváňa sa tiahne rad holých vrchov na západ, tvoriac hranicu medzi Liptovom a Oravou; južne nad Sv. Mikulášom je vysoká Poludnica a napravo i naľavo strmé lesnaté vrchy. Podľa tvaru sú prvé hory žulové, Poludnica a okolité hory sú vápencové, nachádzajú sa vraj v nich Démonove diery a mnoho ďalších podivných jaskýň. Opýtal som sa starého pastiera pri ovciach ako sa volá vysoký vrch medzi nami a Kriváňom. „Kotoryj?" pýtal sa ovčiak a keď som mu ho ešte raz ukázal, povedal: „Baranec". Tak ako sa podľa jediného zuba môže usudzovať na celé zviera (čo vo vedách o skamenelinách a predpotopnom živočíšstve má nemalú dôležitosť pri určovaní dejín a prevratov zemskej kôry) tak som sa aj ja - začujúc od ovčiaka ruské slovo kotoryj - začal domnievať, že nie je Slovákom z Liptova, ktorý by bol povedal „ktorý". Ovčiak mi dal za pravdu, pretože pochádzal zo Šariša, z kraja ďaleko odtiaľto rozloženého smerom na východ, kde sa slovenčina už s maloruštinou (ukrajinčinou) stýka. Ako najatý cicerone oboznámil nás potom v populárnej prednáške s miestopisom celého okolia, pomenovávajúc hory, dediny atď. s množstvom štatistických dôležitostí.

Vo Sv. Mikuláši 19. augusta 1846

Je tu list od Klemensa. On sám je maľovaním veľmi zaneprázdnený, pretože do 13. septembra má dokončiť veľký obraz Krista na kríži do Moštenice. Preto nemôže z Bystrice odísť a nás vyzýva, aby sme tam prišli za ním. Pôjdeme teda na noc do Ružomberka na západný koniec Liptova a tamodtiaľ zajtra cez hory do Banskej Bystrice.

V Banskej Bystrici a jej okolí sa Lamblovci zdržali do 24. augusta, toho dňa navštívili Slovenskú Ľupču, o deň neskôr Sama Chalupku v Hornej Lehote. 27. augusta boli v Polhore prekročili hranice Gemerskej stolice, v Tisovci navštívili Škultétyho a na Píle Laučeka (ktorý práve nebol doma). 29. augusta nocovali v Nandráži u Jacobeiho, 30. augusta u Ferienčíka v Jelšave, navštívili Reissa v Revúcej a s odporúčajúcim listom od Ferienčíka došli 31. augusta podvečer k dr. Kauffmanovi na Červenú Skalu. Odtiaľ sa vypravili 1. septembra na Kráľovu hoľu.

Na Kráľovej holi 1. septembra 1846

Takýto velebný pohľad máme vo svojom živote po prvý raz! Polovica Uhorského kráľovstva nám leží pri nohách; hory a doly sa striedajú, akoby rozvlnené more bolo náhle skamenelo a my susedíme so sivými oblakmi, ktorých obrovské množstvo sa nám preháňa nad hlavami. Pomedzi ne presvitá jasný blankyt nádherne klenutej oblohy; ďaleko nad obzorom sú biele obláčky vyhrnuté do istej rovnakej výšky ako nebeská opona a v tejto výške sú dookola akoby uťaté jednou čiarou a tým otvárajú výhľad na bledomodré pruhy najvzdialenejších končín. Od severu na východ tiahnu sa obrysy dlhochrbtých Karpát až ďaleko ešte za rovinami na juh, kde sa neurčito tratia vo svetelnomm kmitaní vyblednutej oblohy. Priamou čiarou za Kohútom modrajú sa neprehľadné pásma Tokajských rovín Debrecinských púst, ďalej napravo južne nad Veprom vynikajú niektoré línie Podunajských vrchov a azda samej Matry. Na západe černejú sa nad sebou vrcholce Ďumbiera, Poludnice, Šturca; ešte viac napravo zatemňuje dažďový opar pochmúrne lesy vysokej Fatry a velikého Choča. Odtiaľto na východ tiahne sa Liptovská dolina pod severným úpätím Kráľovej hole nepretržite až do rozsiahlych utešených rovín bohatého Spiša, odkiaľ sa pozdĺž Popradu otvára celá krajina, zľava pretrhnutá horským pásmom dlhej Magury, na sever do Poľska. Tu sa nám oproti, priamo na sever, stavia pred oči najpodivnejší úkaz: Tatry tu náhle vystupujú z rovnej zeme do oblakov a my ich vidíme v celej veľkosti a ohromnosti. Príkre ako steny čnejú jedna hora vedľa druhej; vpredu, napravo aj naľavo, akoby uťal, rozprestiera sa planina a rovina, na ktorej stoja tí velikáni ako veľký oltár, z ktorého hrboľatého temena dvíhajú sa k nebu mohutné oblaky ako stĺpy obetného dymu. Zo žiadneho iného miesta nemožno Tatry uzrieť v takej velebnosti, ako z Kráľovej hole. Je tu nevýslovne krásne. Celý vzdušný obal sa trasie a chveje preniknutý jasnosťou slnečného ohňa, až oči prechádzajú, keď chcem zachytiť čo len jednu čiastku nekonečnej nádhery; celý oslnený necítim nič, vnímam len jeden veľký obraz Božej slávy. A zas chvíľami nás veľký mrak zoberie do svojho chladného lona, zahaľujúc nám celý svet. - Ako krásne mohlo byť učeníkom, keď ich Kristus vyviedol na Tábor!

Vo Vernári, v utorok večer 1. septembra

V neveľmi dobrom hostinci sa ponáhľam zaznamenať si do denníka dôležité dojmy z dnešného putovania. Keď sme sa dnes ráno lúčili na Červenej Skale s naším láskavým hostiteľom dr. Kauffmannom, pozýval nás on aj jeho prívetivá pani, aby sme sa z Kráľovej hole vrátili zase na Červenú Skalu a pobudli ešte u nich: „My toho veľa nenarozprávame", povedali nám, „ale radi vás tu uvidíme!" Vzdelaná spoločnosť, výborná knižnica a zaujímavosti celej krajiny „na Hrone" boli by nás ľahko upútali na dlhší čas a nebolo nám veru ľahko odmietnuť pozvanie. Iste by sme tu našli mnoho prírodných zvláštností a možno si vypočuli aj nejakú rozprávku o kráľovi Matejovi, ktorý tu najradšej chodieval na lov a bol inšpirátorom mnohých milostných povestí, národných piesní ako aj samotného názvu Kráľovej hole. Ale krásne počasie, ktoré sa práve ustálilo, vábilo nás k ďalšej ceste do Tatier, ktoré obchádzame už dva týždne vo veľkom okruhu ako zakliaty zámok. S úprimnou túžbou znovu sa raz stretnúť rozlúčili sme sa s mladým Kauffmannom, ktorý nás vyprevádzal ešte za chladnej rosy popri Hrone do Zlatna, kde sa už v hlučnej továrni kovali kosy a ďalej do Šumiaca pod samú Kráľovu hoľu. Tu sme si najali dva kone po dvadsiatniku na celý deň a sprievodcu za tú istú cenu. Zatiaľ čo nám Juro Michalko hľadal po dedine sedlá a Pejko so Žarbom sa kŕmili (to sú skutočné mená našich najatých súdruhov), my sme navštívili „cerkov" čiže ruský kostol. Spomínal som už, že tri dediny pod Kráľovou hoľou: Šumiac, Telgart a Vernár sú gréckeho zjednoteného vierovyznania ako tie najzápadnejšie v Uhorsku. Osadníci, hoci Slováci, sú obyčajne podľa ruských bratov spoluvercov v Zemnenskej a Uhvárskej stolici (v severovýchodných podkarpatských končinách) nazývaní Rusínmi. Pán farár, ktorý nám ukazoval slovanské misály tlačené ctihodnou cyrilikou, nevedel ani slova po nemecky a keďže bol aj ženatý a viedol úplne rusko-popský život, videli sme v ňom v duchu, pri pohľade na pestrofarebné obrazy na pozlátenom pozadí podľa byzantského slohu, reprezentanta duchovných predstaviteľov celej východnej slovanskej Európy, ktorej západného okraja sme sa práve dotýkali. V obydlí pána farára, kde si nás jeho manželka uctila raňajkami, pretože nás nijako bez posilnenia nechceli pustiť na Kráľovu hoľu, našli sme niekoľko ruských zábavných kníh. On nám tiež porozprával, že iba pred 300 rokmi tunajší obyvatelia „na Hrone" prijali kresťanstvo a že vtedy ich jedinou požiadavkou bolo, aby sa kňazi ženili a aby sa služby Božie konali v slovanskom jazyku. Už v samotnej dedine (Šumiaci) začali sme stúpať hore. Cesta vôbec nie je zlá a nebezpečná, pretože Kráľova hoľa je ako krásna okrúhla báň. Je však pomerne ťažká a ďaleká pre pútnika, ktorý nie je zvyknutý na hory. Ale horal Ďuro Michalko stúpal bystrejšie ako jeho koníky. V odvahe a spoľahlivosti sa na príkrych miestach navzájom prekonávali. Asi pol hodiny sa išlo riedkym lesom, potom je suchá tráva, holé rulové dosky a prvé začiatky „jarčekov" (t.j. horských potokov), potom kosodrevina a chladné závany od východu a konečne holý vrchol. Ešte nám asi pol hodiny šušťal suchý „plúcovník" (pľúcnik, centraria islandica) pod nohami - a už sme stáli na samom temene.

Akú blaženú hodinu sme tu strávili, to si netrúfam perom popísať. Bola to taká nádhera, vedľa ktorej každý ľudský skutok sa zdá byť nepatrným a taká veleba, ktorá musí každého mocne nadchnúť. Tu som videl, že Čechy sú predsa len miniatúrnym obrazom v celku aj podrobnostiach. Tu divokrásne útvary Poludnice, tam nebotyčné strminy snehom odetých Tatier, a ešte ďalej neprehľadné roviny Debrecínske... Čo sa týka rozsiahlosti, to každý už z mapy vie, že Čechy od jedného konca po druhý prejde jednou čiarou a v Uhrách sa tak sotva doprostred krajiny, t. j. od hraníc do Pešti, dostane.

Ďuro Michalko si zatiaľ rozložil ohníček, pohodlne si fajčí svoj „dohan" a prejavuje pritom zjavnú spokojnosť s celým svetom. Mne sa zdá, že Slovák nevydrží ani pol hodiny postávať niekde bez ohníčka. Nám teraz bola veľmi vítaná bryndza a chlieb, ktorými nás pri odchode vybavila pani doktorova Kauffmanová. Ja som si k tomu telesnému pokrmu roztvoril aj kúsok duševného - výbornú mapu od Artarie a až teraz som si uvedomil, čo som si prv nevšimol, že v týchto severných končinách je vlastne Kráľova hoľa uzlom celého uhorského horstva a vodstva a teda celej fyzickej sústavy Zeme; nie Tatry; lebo tieto nahé zvisliny sú medzi údoliami, planinami a rovinami samostatne postavené a nemajú s ostatnými pohoriami žiadnu súvislosť okrem nízkych kopcov ako je Hovald (t. j. pôvodne Hochwald), ktorý na južnej strane Tatier vybieha ku Kráľovej holi. Ale táto mohutná hora vysiela na všetky strany vysoké pásma a vystiera do všetkých kútov sveta svoje mocné ramená, najsilnejšie v polkruhu od západu k juhu a odtiaľ k východu. Alebo by sme Kráľovu hoľu mohli prirovnať k veľkému kmeňu, ktorého koreňová sústava sa ďaleko do zeme rozbieha a do všetkých kútov sa rovnako zakotvila. Z jej lona prýštia koldokola bujné pramene a odtekajú ďalej od horských výbežkov: na sever Poprad do Spiša a do Poľska, na východ Hnilec a Hornád, na juh potoky gemerských dolín, na západ po jednej strane Hron, po druhej Váh, ktorý svoju prvú vodu vstrebáva zo všetkých kútov Liptova a v tomto východnom cípe Važeckou dolinou oddeľuje Kráľovu hoľu od náhle vystupujúcich protiľahlých Tatier.

Pejko a Žarbo nám zatiaľ ďaleko odbehli od [vrcholovej] pyramídy, pod ktorou je osadený nejaký obitý pamätný kameň a odpočíva tu kostra zdochnutého koňa. Keď sme si my zjedli svoju bryndzu a vytvorili pre svet svoj geograficko-fyzikálny názor na Kráľovu hoľu, musel sa Michalko za mršinami poobzerať a k odchodu chystať. Zo Šumiaca vyšli sme sem od juhu, teraz sme schádzali priamo na východ k Telgártu. Zase šuchotal „plúcovník" pod nohami, zase kosodrevina a vyschnuté pastviny. Potom sme išli okolo skalnatého vrcholca na východe od Hole, konečne prišiel vysoký les, zurčanie jarčekov (skalných potokov), neschodné strminy na východnom úbočí a na samom úpätí, pri večernom slnku, jasnozelené lúky popri potoku až k samému Telgártu. Došli sme šťastne do hostinca a bolo nám smiešne, keď uťahané a hladné koníky nechceli sa pohnúť z miesta. Úbohý Pejko musel cválať jedným tryskom, pretože Michalko klusal hneď za ním a jeho suché boky haluzinou povzbudzoval; ale Žarbo, lenivá mršina, sa len tak zdĺhavo motal akoby chcel pritom usnúť a keď už ani Pejka nemal pred očami, zastavil sa a zaerdžal nad márnosťou sveta.

Ak bola včerajšia noc krásna, tá dnešná je ešte krajšia. Pri zlatoskvúcom západe slnka opustili sme Telgárt, druhú ruskú dedinu a jednu z najvyššie položených v Uhorsku. Slávna Coburgská cesta, ktorej sa žiadna v Uhorsku len tak ľahko nevyrovná, nás zaviedla do lesa. Za šera sme prišli na „tri studne" a na začiatok rieky Hron. Tu nás ešte zďaleka potešil pohľad na velebnú báň Kráľovej hole, oslnenú večernou žiarou, pričom bolo rozoznať každú priehlbinu, ktorú sme preliezli alebo ktorú sme obišli.

Potom sa severne, nad vrcholcami vysokého lesa, objavil v purpurovom polosvetle končiar Lomnického štítu tak magicky, ako vznešený oblak. My sme vstúpili do tmavého lesa pripravení na nejaké zbojnícke dobrodružstvo, ale práve toho sa nám nedostáva, čo si želáme. Cestou, ktorú chvíľami cez hustý les presvietil jasný mesiac, sme mlčky míňali tiché povozy. Kľukatá cesta nás viedla skoro tri hodiny dolu na sever, až do tejto krčmy v ruskom Vernári. Tu je lepšie písať ako spať alebo lepšie bdieť ako odobrať sa na odpočinok, ktorého si aj tak neužiješ.

Zajtra pôjdeme zase stále dolu a na sever popri potoku Hnilec. Hranovnica, vzdialená odtiaľto asi na pol hodiny, je prvá dedina na Spiši. Odtiaľ sa obrátime na západ a vrátime cez Lučivnú do Liptova.

V Lučivnej na Spiši 2. septembra 1846

Tak sme sa dotkli aj krásneho, úrodného Spiša. Pri Hranovnici je začiatok roviny rozprestierajúcej sa na brehoch Popradu a Hornádu, zabiehajúcej ďaleko na východ. Za Hranovnicou sa ešte nachádza vysoké horské pásmo, tiahnuce sa od hraníc Liptova, medzi Kráľovou hoľou a Tatrami, ďaleko na východ, ktoré oddeľuje povodie južného Hornádu od povodia Popradu tečúceho na sever do Poľska t. j. do Visly. Až potiaľto vraj siahali za čias Márie Terézie hranice Spišskej župy a tak platia podnes.

Od Hranovnice sme sa teda uberali na sever po ceste, ktorá vedie priamo cez spomínané horské pásmo do Popradskej doliny a teda už pod samotné Tatry. Z vrcholu kopca zbadali sme tieto veľkolepé hradby po prvý raz zblízka a od toho okamihu sme ich už z očí nestratili. Popradská rovina sa tiahne na východ a na sever nepretržite od samého úpätia šedivých velikánov a Tatry tu vystupujú z roviny náhle bez predhorí a stupňov. Totiž bez radu hôr akoby nariasených pred najvyšším pohorím na spôsob širokých schodov. Takých tu nikde niet. Od päty až do výšky jednej tretiny je hustý tmavomodrý (ihličnatý) les; od prvej tretiny stále redší a skôr než od polovice je holá skala, belavá až do šediva a zase popolavá do modra; všade je plno podivných medzier a škár, z ktorých sa tu i tam blýska nikdy sa netopiaci sneh a nakoniec ako ihly ostré vrcholy strmo siahajúce do oblakov.

Náš kočiš, mladý Slovák z Hranovnice, rozumie aj po nemecky. Nachádzame sa tu v susedstve nemeckého ostrova šestnástich spišských miest, dávno už osadených Sasíkmi. Najzápadnejšie položená z nich je Veľká, ktorej sme sa takmer dotkli, hneď nablízku je PopradSobota; za tými nám ukazuje kočiš pobelavé bodky na vzdialených rovinách a menuje Kežmarok (Käsmark) a napravo ďalej Levoču (Leutschau); za týmito sú ďalej znovu všetko Slováci v rozkošných rovinách Šarišskej stolice, ktorej úroda a bohatstvo sú povestné. Je to malebná krajina a taká rozsiahla, že ju s ničím v našich miniatúrnych Čechách nemožno porovnať. Hlavné mesto Prešov (Eperies) leží priamou čiarou odtiaľto cez Levoču na východ. Tieto mestá sú sídlami vzdelávacích ústavov, teda veľmi živé a zaľudnené. V Prešove mali toho roku uhorskí prírodovedci svoju výročnú schôdzu a údajne len pred nedávnom sa rozišli. O Kežmarku a Levoči a ich nemeckom okolí ešte sa patrí spomenúť, že sem Slováci posielajú do učenia svoje deti „na čáry" podobne ako v Čechách v pohraničí „na handl".

Je to iste zvláštna, prazvláštna krajina, keď sa tu tak človek porozhliadne medzi bujnými, krásne obrobenými poľami a vidí plno bohatých dedín a mestečiek a hneď vedľa Lomnický štít a celý ten dlhý rad susediacich Tatier na západ až ku Kriváňu, ako  z čista jasna vystupujú priamo z rovnej planiny a zakrývajú celú severnú oblohu. Ja som ustavične v pokušení zisťovať, či to, čo sa mi stavia pred oči, nie je iba optický prelud, lebo ostré vrcholy čnejú tak vysoko do nebies, že sa opravdivá skutočnosť 8000´výšky prieči každému pomysleniu. A predsa to vidím a neustále vidím. Ohromné hory jedna vedľa druhej - niet divu, že podľa gravitačného zákona, na spôsob vychyľovania magnetickej ihly či kyvadla, pôsobia aj na mňa. Pretože odvtedy, ako ideme od východu na západ smerom k Lučivnej, obraciam oči neustále napravo, do tohto sveta veľkolepých a čarovných zvláštností a tak sa nachádzam v smiešnom postavení, že ani nejdem „rovno za nosom".

Tu v Lučivnej nám predovšetkým po dvoch dňoch pripravili poriadny obed. Medzitým sme napísali list do Čiech a odniesli ho na tunajšiu poštu. Miestny zeman, prívetivý pán Szakmáry, nás uvítal a zaviedol do svojej záhrady, z ktorej je úžasný výhľad na tie nevyrovnané velikány Tatry. Ukazoval a pomenovával nám ich jednotlivo. Mnoho rozprával o Kömigsnasse (Nos, či nosáľ kráľovský?), o vynikajúcom prameni v Schmekse atď. Musí to byť veľmi pohostinný pán, keďže nás vyzýval, aby sme všetkých cestujúcich Čechov odkázali k nemu.

Dnes je jasno až radosť a ostré, príkre hrany strmých vrcholcov Tatier čnejú do tmavomodrej oblohy ako vystrihnuté z kariet. Slnko sa už nakláňa... My sa teraz hneď zdvihneme v nádeji, že sa cez ŠtrbuVažec za svitu jasného mesiaca iste až do Východnej dostaneme.

V Hrádku 3. septembra 1846

Na našej púti sa nám darí čím ďalej tým veselšie. Za veselého rána sme vyšli z Východnej a pri Hybiach sme sa zrazili so svadbou pána Orfanidesa. Uháňali asi na 15 kočoch po tej istej ceste cez Lučivnú Vernár do Nandráža, odkiaľ sme prichádzali my. V Hybiach sme sa od pána dr. GuothaGuotovian dozvedeli, že po tieto dni sa chystá v Hrádku veľká spoločnosť na Kriváň a aby sme sa v tejto veci obrátili na pána Kerna. Keby sa nám vraj pošťastilo pridružiť sa k nim, mali by sme taký zážitok, aký najbližších dvadsať rokov nebudeme mať.

Z Hýb nás vyprevádzal mladý teológ z Palúdzky (pri Sv. Mikuláši), na ktorého nás kdesi vo Zvolenskej stolici upozornili ako na „mladého Staroslováka", ktorý sa v „Hlasoch" postavil aj proti spisovnej slovenčine, hoci nie celkom vhodným spôsobom. Aj na tejto prechádzke ustavične vyvolával hádku o tejto téme a netajil sa tým, že je taký zaujatý proti nastúpenej ceste mladých Slovákov, že k predstaveným obce Sv. Mikuláša poslal žiadosť, aby farárovi Hodžovi nedovolili usporiadať na fare schôdzku Tatrína (15. septembra), pretože ide o svetskú vec, ktorá sa vraj nijako nezlučuje s náboženskými záležitosťami a nemá miesto v kazateľovom obydlí. My sme za tým tušili úsilie nejakej vyššie postavenej osoby a úprimne ľutujeme, že sa prostriedky na vzdelanie a prebudenie ľudu maria alebo aspoň v rozhodujúcej chvíli zdržiavajú rôznymi nekalými úskokmi. My zatiaľ nie sme zasvätení do všetkých podrobností pomerov súčasného života tak, aby sme mohli posúdiť, či zvolené prostriedky na povznesenie úplne zaostalého ľudu sú prospešné a dobré. Ide najmä o to, či práve nastúpená cesta spisovnej slovenčiny je skutočné taká nesprávna ako sa rozšírilo alebo či skôr povedie k vytýčenému cieľu lepšie ako ktorákoľvek iná. Odkedy však poznáme Kuzmányho, Chalupku, Tomášika, Hodžu a iné viac ako rozumné hlavy bez predsudkov, nemôžeme týmto obavám prenechať v mysli žiadne miesto. Nie je možné, aby títo muži úmyselne a zbytočne premrhali svoje horlivé úsilie na vec, ktorú by vo svojej prezieravosti museli považivať za márnomyseľnú a zbytočnú. To sme aj povedali nášmu predpojatému súdruhovi a dodali sme, že si nemyslíme, že by ten Tatrín, jediný ústav zameraný na prebudenie slovenského ľudu, bol nedôstojný a nehodný farárovho bytu; naopak, že mu národné cítenie a vzdelanosť ľudu má byť nemenej posvätná ako náboženstvo, keďže vie, že sa jedno s druhým prelína a navzájom podporuje. On ale rečnil ďalej, že je to jeho názor, že od svojho presvedčenia neupustí a že v tomto zmysle bude konať za každú cenu. To nám však nepokazilo dobrú náladu; nakoniec on sám doložil, že kongregácia nevyhovela jeho žiadosti. A nad nami sa teraz klenula krásna čistá obloha od Poludnice cez Kriváň akoby nás s celým svetom zmieriť chcela. Zlaté slnko sa pred nami nakláňalo k Veľkému Choču, lialo na malebné Považie životodarné prúdy a svieža jarosť celého tvorstva nás tak rozradostnila, že sme si vybrali veselšiu tému, dokonca sme sa mimovoľne pustili do spevu.

V hostinci u prívetivých Z. sme zanechali svoje veci aj kazateľa mrzutej tváre a kráčame dlhým radom košatých stromov do samotného Hrádku. V dome pána doktora Kerna je všetko hore nohami; maľujú sa izby a všetok nábytok je rozostavený po dvore. Pani doktorová prezlieka do snehobielych obliečok periny, odrastené dcéry sa krútia okolo nej a pomáhajú, niekoľko menších detí poskakuje okolo svojich hračiek. Pán doktor je na odchode niekde k pacientovi, a zdržiava sa len kvôli nám. Keď sme mu predniesli svoju prosbu prisľúbil, že nás podkrivánska spoločnosť rada prijme medzi seba; v sobotu na poludnie sa odtiaľto vyrazí na Kriváň, trikrát sa tam bude nocovať, prvý deň sa bude poľovať na divé kozy (kamzíkov), druhý deň sa bude liezť na končiar a až tretí deň je určený na návrat. - V duchu sme zaplesali, že je nám dožičená posledná radosť a to tá najúžasnejšia na Slovensku, že pôjdeme na Kriváň a to s takými prívetivými ľuďmi, ako pán doktor Kern. Hneď od prvého stretnutia si získal našu náklonnosť. So záujmom sa nás vypytoval na Prahu o ktorej odjakživa veľa počúval, hoci sám v nej nikdy nebol. Ako vzdelaný človek a priateľ života a prírody mal plné porozumenie pre naše putovanie po cudzine a keďže sám poznal pestrú paletu slastí a strastí cestovania, snažil sa nám - ako mu to jeho vrodená dobrota kázala - žiadanú radosť zabezpečiť a všemožne zvýšiť.

Medzitým už dávno zhasla posledná žiara na purpurovom západe, pán doktor musel odísť, ale dal zavolať staršieho syna Júlia zo záhrady, kde sa chystali nejaké ohňostroje pre Kriváň. Július prišiel a spolu s ním kaplán Bysterský, muž mierny, málovravný a dobrý, vychovávateľ v doktorovom dome; ešte aj za svitu mesiaca sme sa s týmito našimi novými známymi priateľsky zhovárali. - Zajtra to máme „dolu Váhom" len dve malé hodinky do Sv. Mikuláša, cez PodtúreňOkoličné.

Vo Sv. Mikuláši 4. septembra 1846

V snahe podať čo najvernejší obraz každodenných udalostí často upadám do neistoty, či neuviaznem v nepatrných podrobnostiach, ktoré síce budú pre mňa peknou spomienkou, ale málokoho iného zaujmú. Rád sa však nazdávam, že to bude menšia nehoda, ako tá druhá, vychádzajúca z opačného úsilia, keby sa mi totiž chcelo všade a všetko zovšeobecňovať alebo z jednotlivých objavov vytvárať všeobecné úsudky, ako sa o to dnes, po trojtýždňovom putovaní Slovenskom, pokúsim.

Pán Fejérpataky nám dnes vyčítal, že vraj chválime stranu Novo-Slovákov. Či chválime, či nechválime, tým sa veci ani neuškodí, ani nepomôže. Chválime ušľachtilé úsilie Slovákov prebudiť ľud z tupej nevedomosti a zo srdca si želáme, aby sa im darila horlivosť a príčinlivosť na poli národného vzdelávania. - O prostriedkoch, akými chcú tento cieľ dosiahnuť, najmä o novej začínajúcej literatúre, sa už na oboch stranách pohovorilo dosť; možno až príliš iba pohovorilo. Ja som si síce už prv zapísal veľkú chváloreč na slovenskú reč - (ktovie, kde aký obrázok som si ňou založil) - a teraz by som mal aj slovenskej literatúre preukázať rovnakú česť. O tej však poznamenám niečo len krátko a bez nadšenia. Literatúra na Slovensku zápasí s viacerými ťažkosťami ako ktorákoľvek iná začínajúca (v Rakúskej monarchii máme niekoľko príkladov), lebo tu sám jazyk musí bojovať o uznanie verejnosti. My, Česi, máme dostatok krásnych pamiatok z minulých čias s vysokou historickou hodnotou, i keď sa tým literatúra nepribližuje súčasnému stavu. Okrem týchto drahocenných základov našej spisby predstihli sme Slovákov o 20 - 30 rokov v novom povzbudzovaní ľudu; lebo kde čo sa na Slovensku doteraz udialo považuje sa za osamotené ostrovčeky, za svetielka, ktoré nachvíľu vzbĺkli a zase zhasli. Tieto a iné nenapraviteľné veci, ako aj doterajšia absencia jednotného literárneho spojiva, kde by spolu pôsobili školy a iné ústavy, kde by vládol vyšší spoločenský život, nenapraví a nenahradí ani extrémna energia spisovateľov. Okrem toho sa niektorí Novo-Slováci aj ospravedlňujú, hovoria, že to len chcú ľudu uľahčiť porozumenie českých kníh, od ktorých katolícka časť (početnejšia)si už odvykla. Spomedzi evanjelikov väčšina nie je proti spisovnej slovenčine, keby sa české služby Božie zachovali.

Je napodiv, že Slovensko, ktoré zaberá také rozsiahle územie od Bielych hôr nad Prešporkom až po rusínske končiny v Šariši, od Tatier až po Dunaj a po samú Pešť a k tomu ešte bohaté osady na Dolnej zemi, hoci sa plochou a počtom obyvateľov takmer vyrovná slovanskej pôde v Čechách a na sesterskej Morave, malo takú slabú účasť v našej literatúre a najmä omnoho menšiu v odberateľstve ako v spisovateľstve. (Takmer osamotení tu stoja dvaja velikáni Kollár a Šafarík). - A preto teda nie je dôvod, aby sme sa na Slovensko pozerali ako Turci na „Šumadiu", hoci Turci Slovensko skutočne stratili, my Slovensko nie. Totiž takto: českých kníh je tu hrozne málo, časopisov ešte menej, zakladateľov Matice na celom Slovensku možno spočítať na prstoch. Sám pán Fejérpataky nám oznámil neveselú štatistickú správu, že z 500 výtlačkov „Hlasov o potř. jednoty spis. jaz.", ktoré sem z Prahy došli, predalo sa iba 20, sotva toľko, aby sa zaplatilo dovozné. - Nuž, nech je ako je, oboje sa možno zmení, ak Pán Boh dá - a to súčasným pričinením (Novo-) Slovákov. Akonáhle sa - hovoria títo - prebudí chuť k čítaniu a potreba vyššej zábavy, bude o knihy väčší záujem. Ale začiatok sa musí urobiť slovenčinou, aby domáca reč neklesla na vážnosti. Ostatne slovenskí študenti budú vždy chodievať do Prahy (české školy by ich tam ešte viac lákali) a v úvodnom článku posledného čísla Slovenských novín radí sa slovenským priemyselníkom a remeselníkom, aby navštevovali Prahu namiesto Pešti a Viedne. Čomu sa my na Slovensku môžeme priučiť, nebudem na tomto mieste opakovať. V tom je obsiahnutá celá vzájomnosť. Každá strana bude všeobecne a dokonale vzdelávať svoj kraj, vzdelanejší sa budú oboznamovať s vynikajúcimi dielami svojich pobratimov, nižšie triedy nájdu dostatočné množstvo duševného pokrmu v literatúre svojej vlasti. Čo je nad tým, je zatiaľ len bludička, ktorá nedáva svetlo, a zavádza.

Večer 4. septembra 1846

Dnes popoludní sme sa dlho prechádzali po meste s pánom farárom Hodžom. Predsa len je to skvelý muž, nech hovorí kto chce, čo chce. On vo svojom vyššom, čisto ľudskom úsilí naráža v tunajšom prostredí na množstvo neporozumenia, ale ľahko si to možno vysvetliť jeho postavením a súčasnými pomermi. Hodža je zovňajškom aj rečou dôstojný muž. Už prv som v kostole s potešením počúval jeho kázne; teraz ma nemenej dojímala jeho priamosť a ráznosť. Rozprával o súčasnom stave národných vecí na Slovensku. Hoci netajil nepriaznivé okolnosti a úprimne odhalil smutné stránky literárneho snaženia, predsa stál pevne na tom, že pre ľud je jedine v slovenčine spása a pre duchovenstvo, rozdelené na katolícke (bohatšie) a evanjelické (príčinlivejšie v literatúre), spoločná cesta.

S veľkou účasťou sa vypytoval až do podrobností na naše domáce pomery. Museli sme rozprávať, čo sme vedeli o študentoch, seminároch, duchovenstve a o všetkých stavoch okrem šľachty. Vysoko oceňoval Tylovho „Posledního Čecha" pretože sú v ňom dobre zobrazené naše pomery. Keď prišla reč na meštiansku besedu, uznal, že je zavŕšením významu našej Prahy ako jedného slávneho centra našej zeme.

Hodža hovoril o tom, či má Štúr mnoho predplatiteľov na „Noviny" a „Orla tatranského". Že mu Čechisti - zdá sa, že tak nazývajú zástancov českej spisovnej reči - skutočne ublížili, ale že keby nemal ani jedného predplatiteľa z ich strany, jediný Liptov vraj udrží noviny tak, že neklesnú. Že neklesnú, o to nie je starosť, ale kto ich číta a ako často? Všimol som si, že noviny sú po Liptove skutočne hojne rozšírené; ale Hodža ľutuje, že sa vraj na Slovensku málo, veľmi málo číta. To ja by som mal väčšiu radosť zo skromnejšieho počtu odberateľov našich novín, z ktorých by sa žiadne číslo neodložilo skôr, kým by neprešlo desiatimi aj dvadsiatimi rukami.

A či sa u nás odoberajú a čítajú slovenské noviny? Pravdaže sa čítajú, lebo komu záleží na pokroku Slovanov, ten uvíta každú správu a čo sa týka ochotníkov myšlienky slovanskej vzájomnosti, smelo si možno položiť otázku, kde by sa ich v pomere našlo viac, než medzi Čechmi? Ale sú to najmä ochotníci, pretože myšlienka slovanskej vzájomnosti sa zatiaľ nestala nutnou každodennou potrebou a ani sa tak skoro nestane - z tohto hľadiska sa slovenské noviny zase u nás nečítajú. Novosť slovenského nárečia zabraňuje tomu, aby sa slovenské noviny vo väčšej miere odoberali a čítali najmä v prostredí stredných vrstiev. Slováci dobre vedia, že keby knihy a časopisy vydávané na Slovensku boli v českej reči, mali by v Čechách väčší odbyt. Okrem toho slovenské noviny obsahujú zatiaľ málo pozitívneho a naše čitateľstvo má slabý osoh, keď sa z nich nedozvie nič iného než samé „osvedčenja za slovenčinu", hoci by to na slovenskej strane malo svoju cenu. A nakoniec musím sa priznať, že mi je smutno, keď si spomeniem, koľko je teraz na svete potlačeného papiera, ako mnoho sa všade číta, a ako málo predsa do krvi a mozgu, do pravého života vojde. Obyčajne sa čítajú naše časopisy len aby sa zabil čas, pri pive a káve - o potrebe škôl a divadiel - odložia sa; a starý poriadok vecí ide svojou vychodenou cestou... Práve mi prichádza na um, že aj ja tu kazím papier širokým rozprávaním o veci, ktorá neobsahuje nič pozitívneho, zatiaľ čo adresujem celému časopisu výčitku, že sa nestará o reálny prospech čitateľstva. Úprimne preto radím všetko čítajúcemu čitateľovi, aby aspoň môj denník nečítal a potom môžem dúfať, že okrem sadzača v tlačiarni sa nikto nedozvie o tom, na čo som sa tu k obapolnému zármutku posťažoval.

- Zajtra ani muk o literatúre; nech je nám otvorená jediná kniha: krásna, jará príroda pod Kriváňom.

Pod Kriváňom, v nedeľu 6. septembra 1846

Naša výprava sa úplne podobá začiatku nejakého románu. Včera na poludnie vyšla celá karavána z Hrádku po hrboľatej ceste, v hustých oblakoch neznesiteľného prachu, smerom na východ cez Hybe do Východnej. Odtiaľ odbočila z cesty vľavo k podkrivánskym lesom. Je to tu podivná krajina. Zvláštny ráz jej dodávajú dlhotiahle chrbty najspodnejších horských výbežkov. Po pastvinách sú roztrúsené riedke smrečiny, ako ich u nás „na dráhach" nachádzame. Po celej šírej pustej krajine niet obývanej chalupy, okrem drevených šedivých senníkov - široko ďaleko ani živej duše, ani toho najslabšieho ruchu či šramotu, ibaže by sa nejaký krahulec kolísal nad štíhlymi smrečinami. Tak sa tiahne tento jednotvárny obraz od Východnej na sever a východ, tri hodiny cesty až po samý Kriváň, kde sa začína hustý les. Tu sme došli až k večeru - taký kus cesty je z Hrádku až sem!

Za salašom pri lese sme sa dostali do veľkých ťažkostí. Veľkému vozu sa nechcelo pohnúť z miesta. Boli na ňom zásoby jedálne a kuchyne pre celú karavánu na niekoľko dní: kotly, hrnce, taniere, vrecia, truhlice, celý chlievik s hydinou, ktorá sedela najvyššie a nad celým týmto namáhaním a snažením len hlavou krútila. Až potiaľto to ťahali štyri kone, teraz to neuvlieklo ani šesť koní. Začala sa totiž zlá cesta - čierne bahná, nedbalo nakálané drevo, všelijaké brvná a haluzina a potom široký potok a hrboľaté kamene. Podchvíľou sa vo večernom šere rozliehalo povzbudzujúce volanie: „Rušaj! Rušaj!" a znovu skleslá nálada a „ňevládze", s účasťou ľutovali jeden cez druhého. Rozhodlo sa pristúpiť na furmanský spôsob, aby ľahký voz šiel dopredu a kone ťažkého sa po tomto povzbudení pohli ďalej, čo by bez dobrého príkladu samé od seba neurobili. (S človekom je to podobne: kam sa jedna dobrá hlava odhodlane pustí, tam sa celé stádo za ňou ženie). Nakoniec sa však musel veľký voz odstaviť s tým, že sa bude pomáhať najskôr ľahším povozom s nádejou, že sa tieto dostanú ku kolibám, potom že sa kone vrátia k veľkému a ťažký náklad odvlečú po častiach.

Medzitým sa úplne zotmelo. Posvätné ticho, ako vo velebnom chráme, sídli v týchto nádherných svrčinách. Ich mohutné konáre pnú sa ako oblúky klenby ponad tesnú cestu a v drobných vetvičkách sa zachvieva polosvetlá mesačná žiara. Z času na čas sa roztvoria tmavé húštiny a vysoko na tmavomodrej oblohe vyčnie šedivý končjar s ostrými obrysmi (vrchol Kriváňa), akoby sa smelý orol vznášal nad vrcholcami jedlí.

Až neskoro v noci sa po neschodných cestách dopachtíme ku kolibám. Tu i tam sa už mihá menší alebo väčší oheň a rôzne postavy okolo nich. Bivak pod Kriváňom - úžasný pohľad! Konečne umĺkne celá krajina, zdá sa, akoby aj lesy sa utíšili do pokojného spánku, len bledá tvár plného mesiaca bdie nad nimi; občas praskne žeravý uhlík a vyrazí jasnú iskru z tlejúceho ohňa do hustej tmy. Na viečka každého sadá driemota. Unavené údy sa zložia pod mladú chvojinu; husté vetvy chránia hlavu od chladného severu a malý oheň, ktorý pri nohách dohasína, sála mierne teplo na telá zaspávajúcich. Z tmy sa ozývajú mužské hlasy. Vysoko nad lesmi vyšiel Orion; honci rozohriati pálenkou sa uchýlili do temravy hustého lesa. Títo sa už čoskoro, ešte pred úsvitom, vypravia do najzadnejších končín Kriváňa - do KotlínNefcerky. Z týchto nebezpečných skalných miest sa bezpochyby vrátia až niekedy k večeru. Teraz znovu všetko nachvíľu stíchne; konečne sa ružoprstá rosa zaskvie nad šírošírymi lesmi a opäť sa všetko hýbe, veselo, živo ozýva...

Až teraz vlastne vidieť, koľko je nás tu, na tejto krásnej pustatine v lone samých Tatier. Okrem hrádockého úradníctva sú tu niektorí zo Sv. Mikuláša, Štrby atď. tak, že nás pri raňajkách sedelo bezmála 50 osôb. Paničky a kišasonky (slečinky) boli ubytované v jednej kolibe, páni si dali vyčistiť druhú. Sluhov v kuchyni a sedliackeho ľudu pri koňoch bolo tiež približne toľko. Aj koní sa tu dolu na lúke pasie približne pol stovky. To všetko nocuje tu, pri kolibách, vo výške 3658 stôp (podľa Zeisnera), asi ako na hrebeňoch Šumavy alebo Jizerského pohoria u nás.

Dnes ešte príde pán doktor Kern s manželkou a dcérami; aj oni chcú zajtra vystúpiť na končiar.

Už netrpezlivo kňučí pätoro hnedých honiacich psov, čulých a nepokojných ako ortuť. Na retiazke ich vedie horár, chlap vysoký ako hora, hruď ako skala, oči smelé, sokolie. Poľovníci sa chystajú na Priehybu, my pôjdeme s nimi.

_ _ _

Keďže čitateľ si nemusí namáhať nohy a pachtiť sa s nami na Priehybu, predkladáme mu inakší vŕšok v abecednom poriadku, aby ho zatiaľ v duchu zdolal a tak sa potom mohol pohodlne s nami po Tatrách prechádzať.

Autor v nasledujúcom texte vysvetľuje českému čitateľovi význam miestnych pomenovaní a pojmov: Bane - Blachy - Čierne pleso, Červené pleso - divé kozy - Furkoty - kišasonka - koliba - kosodrevina - končiar - kopa - Kotliny - Kriváň - Mních - Morské oko - Nefcerka - Päť rybníkov - pleso - poľana - Priehyba - Škaredý žľab - Špára - Tatry - turne - Veľký Žľab - Žľab

Pod Kriváňom 6. septembra 1846

Dnešné prechádzky sú mi veľmi milé a vzácne mi je všetko, čo som videl. Boli sme dnes v Nižnej Priehybe a teda v prvej tretine, ak nie v polovici výšky celého Kriváňa. Cesta tam aj späť bola pre nás nadmieru zaujímavá a pobyt v Priehybe veľmi poučný.

Od kolíb sa stúpa po južnom úbočí najskôr lesom, potom kosodrevinou, nakoniec holou stráňou dobrej pol druha hodiny. Cesta je postavená kľukato a je veľmi dobrá. Nechal ju postaviť roku 1805 ten istý prefekt Wiesner, ktorý Váh okolo Hrádku tak vzorne upravil a Hrádok zvelebil na celé roky. Keď sa vystúpi nad pásmo lesa, tiahne sa po pravej strane dlhá priehlbina, po ľavej vysoký horský chrbát a na ňom v kosodrevine dobré pastviny. Hore, kde má priehlbina svoj začiatok, zatáča sa nad ňu tento chrbát a opiera sa vpravo, na južné úbočie Kriváňa. Tu vľavo sa nachádzajú „Hybské bane" a hneď pod nimi je hlboká tíšina Kôprovej doliny. V Hybských baniach sa nachádza niečo zlata, ale ťažba je nevýnosná; ono vraj pre vzdialenosť a neprístupnosť miesta by každý dukát stál päť dukátov a tak je to viac-menej len geografická zvláštnosť.

Už spomínané južné, čiže Liptovské úbočie Kriváňa, ako by som ho podľa polohy nazval, je mohutný kopec (Kopa); na vrchole má mohutné holé skaly a opiera sa svojím severným koncom o hlavný hrebeň Kriváňa uberajúci sa k západu a uprostred sa prehýba medzi týmto a skalným vrcholom ako sedlo - a to je Nižná Priehyba. Vyšná Priehyba je položená severne od tejto, o niečo vyššie, teda na samom hlavnom hrebeni tiahnucom sa od končiara na západ. K tej sme sa dnes ešte nedostali, ale bola na dohľad, rovnako ako napravo zvislé strminy končiara pnúceho sa až k oblakom. Je to nevýslovný pohľad a zvláštna radosť pre oko, odmeriavať z tejto výšky nekonečné stupne, hrby, visuté terasy tohto velikána a tie príkre nahé skaly ako oceľové hradby ako sa jedna nad druhú vypínajú. Odtiaľto sa zdá, akoby sa tie strminy mali každú chvíľu zrúcať, zvaliť a chceli všetko vo svojich sutinách pochovať. Neviem, na čo mám tu skôr myslieť - či na tú silu, ktorá smelý končiar tak vysoko do nebies vyniesla, či blúzniť v predstavách, ako sa pod ním čierne hlbiny pretrhli alebo aký je to tajomný život, že sa raz tak hrdo do modrého neba díva, inokedy sa zas kolíše v burácajúcich oblakoch a v studených hmlách umýva svoje nahé skaly - - neviem, na čo tu skôr pomyslieť, ale zrak je očarený a spútaný pohľadom na velebný pomník Stvoriteľovej slávy.

Na západe dovidieť takmer na celý Liptov, pozdĺžne ako na mape rozložený, ibaže susedné hory zabraňujú odtiaľto vyhliadke po severnej hranici. Spod samého Kriváňa a dvoch hlbokých úvalov (Kôprovej a Tichej doliny) vyviera prudký potok Bela, nazvaný tak podľa bieleho riečiska, ktoré sa ako široký pás vinie a krúti ku Pribyline a okolo Sv. Petra ku Hrádku a azda najlepšie reprezentuje ráz tatranských potokov. Vo svojej neviazanej prudkosti urobí si každoročne iné a iné riečisko a kadiaľ sa valil prv, zanecháva len trúchlivou spomienku kostrobledých okruhliakov, ktoré sem prirachotili z horských úlomkov a zaniesli celú krajinu neúrodným skálím. Zdá sa, že sú to okruhliaky kremenitých hornín. Že by na tejto severnej strane, ako od Poludnice na južnej, aj vápenec pokrýval riečisko nemám možnosť bližšie zistiť.

KôprováTichá sú dve doliny, pokryté vysokým lesom, pohrúžené do hlbokého a nerušeného ticha. S nevýslovnou túžbou ponoril som sa mysľou do ich čiernych tieňov, do tej temnoty strašnej, a predsa takej miernej a vábivej. Obe doliny sa tiahnu pod západným úpätím Kriváňa šikmo od juhozápadu na severovýchod hore k holým vežiam a hrôzostrašným strminám Západných Tatier. Od nich hučí studený prievan od severu do čiernych lesov, v ktorých sa široko ďaleko rozlieha smutné šumenie a dunenie. Kôprovou vedie chodník z Pribyliny cez Tatry do Jurgova, Zakopaného a Kościeliska - prvých dedín za hranicou s Poľskom. Túžobným okom sledujem jeho zákruty ponurým lesom, ale všade je prázdno ako po vymretí. Žiaden pohyb, žiadna živá duša v tklivej pustatine. Zajtra tam z končiara dovidíme lepšie.

Najbližšia dedina, ktorú možno za dlhým lesom pri Belej pod našimi nohami vidieť, je Pribylina, povestná znamenitými tradíciami silných Liptákov. Ako sa tak dívam z Priehyby na Liptov, utváram si o ňom úplne iný obraz. Doteraz sa mi zdalo, akoby ho ľudia obývali v jednej čiare od východu na západ; od Štrby našou známou cestou cez Východnú, Hybe, Hrádok, Sv. Mikuláš až do Ružomberka. Tadiaľto totiž vedie cesta, vedľa ktorej ubieha Váh, zo Spiša na Oravu. Pravdou je, že je to najrušnejšia liptovská cesta, ale nesprávne som si predstavoval, že okrem toho napravo i naľavo je všade pusto a prázdno. Až teraz vidím, že aj pod Barancom a pod Roháčmi je zaľudnená, skultúrnená krajina a ak sú BobrovceMalužiná, ako mapa ukazuje, pod horami skutočne také veľké ako Pribylina, je tu dosť veselo. Priestor na Nižnej Priehybe je dosť veľký, že by aj malá dedina na ňom mohla stáť. Všade je porastený vysokou, ale suchou trávou, sem-tam presvitne holá skala, zvetraná žula, zabelie sa drobné kamenie vymytého piesku. V pravom rohu pod Kopou sú štvorhranné nízke steny zostavené z kamenných dosiek, pozostatky baraku z čias palatínovej návštevy (1805). Uprostred Priehyby je planina, odtiaľto sa na východ a západ nakláňa, na juh a na sever prudko stúpa. Tu stojí „Pľuhavec", čiže veľký liatinový mažiar, tiež pamiatka po palatínovi. Pľuhavec bol hneď zrána nabitý a pripravený na vystrelenie, ako znamenie na odchod pre roztrúsených lovcov po poľovačke. Poznamenávam si meno Pľuhavec a pýtam sa, či mažiar a pľuhavec majú rovnaký význam a hneď ma poučia, že sa preto tak nazýva, lebo je pľuhavý, t.j. veľký, nemotorný. V duchu sa musím zasmiať svojmu omylu. Takmer by sa mi tu bolo tak povodilo ako onomu Nemcovi, ktorý cestoval po Dolnej zemi a takto rozprával o sedliakoch v Banáte: „Unter ihren Hausthieren ist bemerkenswerth eine Art kleiner Zughthiere, die ähnlichtsind unseren Pferden; man nenut sie Kone.

Kopa, čiže ten kopec na južnej strane Priehyby (ako zadná opora sedla) pozostáva z mohutných holých dosiek žulovitej ruly, ktoré majú súbežnú polohu a teda približujú sa štruktúre bridlicovitej. Na povrchu sú holé, alebo len lišajníkom, najviac však terčovkou (Parmelia) obrastené. Zo škár vylieza tiahla sítina (trojklanná, juncus trifidus), vychudnutá bika (Luzula) a suché trávy. Najviac ma potešilo, keď som našiel dve tatranské vzácnosti: ovos a zvonec karpatský. Machy sú tu rosou a dažďom tak dosýta napojené, že z nich pri ľahkom stlačení voda len tak crčí. Na východnom konci Priehyby je priepastný úval, ktorý sa ako Veľký žľab začína pod samým končiarom a krivolakou cestou končí dolu v onom údolí a okolo našich kolíb čistý potok chrlí. Odtiaľ sa okolo 9-ej hodiny prihnala silná para, akoby slnko dolu chystalo horúci hodokvas; tá nám vzdorovito zahalila výhľad do východných nížin a lesov a pod jej chladným dychom skrehli naše údy a pobádali nás k odchodu naspäť k ohníčku, ktorý chlapci od koní pod Kopou rozložili z kosodreviny.

Bolo asi 10 hodín, keď sa vypálilo z Pľuhavca na znamenie k odchodu. Šedivé závoje chladnej hmly nám celkom zahaľovali výhľad, keď sme po kľukatej ceste zostupovali k lesu. Nevideli sme žiadnu divú kozu; poľovníci rozprávali, že vraj ich niekoľko videli prebehnúť na spišskú stranu, niektorí zas že vraj sa hon z vysokých Tatier nevydaril dobre a ďalší, že sa údajne nedávno poľovalo na poľskej strane. V kolibách sa ostatní posmievali, že poľovníci vždy majú výhovorku poruke. Všetci však uznali, že to tá nečakaná hmla celkom prekazila poľovačku.

Starý poľovník J., keď spozoroval, že sa zaoberám hľadaním rastlín a hornín, priniesol mi tatranskú zvláštnosť: ružový koreň (Radiola rosea?), ktorý si fajčiari miešajú s dohánom, aby lepšie rozvoniaval; potom silný trs prilbice (Aconitum) s bujným tmavomodrým kvetom a svieži prút vrby tuholistej (Salix arbuscula) až zo samých Kotlín, niekoľko skalných ruží a rozchodníkov a nakoniec pekný kus žuly so zlatou rudou z Hybských baní, síce málo bohatou, ale veľmi pekne rozloženou. Charakter alpskej kveteny sa tu prejavuje neveľkým počtom druhov, čoho príčinu, pri porovnaní so stredoeurópskymi Alpami, možno azda hľadať vo zvláštnosti podnebia, povahe hornín (tu takmer bez výnimky žulových) a v nedostatku večných ľadovcov, ktoré inde oživujú hory stálou vodou. Pri vedeckom usporadovaní získaných rastlín mi veľmi pomáha pán doktor Flittner, staručký pán zo S. Mikuláša. Je to nemalá výhoda, mať vedľa seba žijúci botanický slovník.

Večer

Bol to úchvatný obraz, keď sme sa vrátili z Priehyby. Znovu sa klenie krásna bezoblačná obloha nad tmavomodrými pláňami hustých lesov; pri kolibách je živo, pripravený je už dlhý stôl a nad ním zmajstrované ľahké prístrešie z plachiet a haluziny, aby nám slniečko nemohlo nazerať do tanierov. Po oboch stranách si zasadnú rôzne stupne hodnosti, ale čoskoro rinčia taniere a cinkajú poháre zo všetkých strán. Medzitým tu z Východnej dorazili muzikanti a zaujali vyvýšené miesto nad naším stolom. Hudba sa vznáša ponad lesy, ktoré načúvajú v tichom pokoji, aký to nebývalý, čudesný sa tu rozhostil. Ešte vyššie nad naším hodovaním sa usadila služobná Slovač a toto prostonárodné kolégium zoskupené do rôznych skupín a tlup je utešenou štafážou na malebnom pozadí. Jeden rozťahuje po zemi svoje mohutné údy s tvárou napnutou dopredu, druhý si opiera o silné rameno dlhovlasú hlavu, tretí sedí so skríženými nohami a zopätými rukami, iný zas sa vešia na ďalšieho... Všetci hľadia na veselé hodovanie a na tvárach im možno čítať, čo si myslia v duchu: „Vy, páni, máte pohodlný život, neviete nič o robote, o krušnom, ťažkom lopotení, staráte sa len o svoju zábavu a po nej o ďalšie rozkoše a hodovanie pri jedle a víne..." Ale páni si nevšímali služobnej Slovače a znovu rinčali taniere a cinkali poháre do všetkých strán vyjasneného sveta.

Zvyšok odpoludnia sa trávil hrou, žartom a spevom. Tieto zábavy zorganizoval ochotný pán aktuár Greško, riaditeľ celej podkrivánskej výpravy a pán Rauen chystá na večer pekný ohňostroj. Ja preliezam hlboký úval a divoký, krásny les východne od kolíb, kde sa rinie penivý potok pomedzi množstvo žulových balvanov, rulových plocháčov a spráchnivených borovíc. Ale žula, rula, machy na zhnitých mŕtvinách nikoho netešia, vráťme sa teda naspäť medzi ľudí.

Ešte pár slov o Slovákoch. Je to veľmi dobrý, srdečný ľud. Tu znovu mám príležitosť spoznávať, že v sedliackom stave je mnoho vážnej jemnocitnosti, ktorú svetácka vzdelanosť tak rada vyplieni a vyhubí. To je jej tieň a temná stránka ako vo všetkom. Vo vyšších triedach sa nenájde toľko prostej úprimnosti ako v tejto. Netreba viac, ako pohladiť koňa, spýtať sa ho, či sa veľa nadrel a napracoval a hneď ste so Slovákom dobrí kamaráti a on je hotový skočiť pre vás hoci do ohňa. Na základe toho asi učený Čaplovič, múdry zástanca uhorských Slovanov, videl hlavnú chybu slovenského ľudu v tom, že sa s pánmi rád kamaráti. Ale dlhoročnou porobou ubitý uzaviera sa do seba, býva nedôverčivý a zatrpknutý a v ostatných stavoch vidí svojich nepriateľov a ustavičných trýzniteľov, drzo odporuje a neústupne sa prieči všetkému, čo odtiaľ pochádza. Veď žiaden človek si nenechá na sebe drevo štiepať. Okrem toho možno by viac pôsobilo mierne slnko zhovievavosti, ako búrlivá víchrica prísnej, panovitej urputnosti, ktorej sa ľudská povaha tak rada vzpiera. Ale to druhá strana neberie do úvahy, pretože málokto sa vie vmyslieť do situácie svojho blížneho a konať podľa toho, čo bolo napísané: Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty iným.

Ale tak to je a musí byť. Nerovnosti budú vládnuť aj naďalej v našich pomeroch, inak by nebolo protestov a protivenstiev, vzdelania a zmierenia. Nebolo by sporov, ruchu a života a celý svet podobal by sa šírošírej unavujúcej pláni, na ktorej vládne večná jednotvárnosť a nehybnosť. A tak keď cítime potrebu nerovností, prečo sa napriek tomu usilujeme všetko vyrovnať?

Pod Kriváňom v pondelok 7. septembra 1846

Sotva svitlo, už sa ozýval zo všetkých strán šramot a lomoz besedníkov prebudených pod Kriváňom. Každý sa chystá a strojí k veľkej výprave na slávny vrchol, čiže štít Kriváňa, ako k smelému útoku. Narýchlo sa ešte poraňajkuje a už je každá hlava zaujatá jedinou myšlienkou: „Na končiar!" Koľko len koní je tu, všetky stoja osedlané a nepokojným kopytom striasajú veľké kvapky chladnej rosy a jasné slnko, keď vyjde nad hladinu tichých lesov, nebude už sať žiadnu rosu z vysokej trávy na stanovisku pod Kriváňom. Páni a dámy vysadajú na kone a už sa pohybuje celý sprievod po kľukatej ceste hore, kadiaľ nás láskavý čitateľ už včera sprevádzal. Dlhý rad sa plazí ako had po širokom úbočí. Na čele vlaje veľká zástava a červená sa ako hadia koruna. Pod ňou kráča silný vodca a kamkoľvek sa tento obráti, celé telo sa pozvoľna za ním zatáča. Jednotvárne sa vlečie tá dlhá čiara kľukato hore a hlava sa už pohybuje po Nižnej Priehybe, zatiaľ čo sa chvost kmitá ešte hlboko po hrboľatej stráni. Vľavo ďalej sa z Nižnej Priehyby na Hornú vystupuje rovnakým krokom. Ešte sme dnes slnko nevideli. Teraz sa zdá, že vychádza za Kriváňom, lebo celá obloha planie zlatou žiarou a lesnaté stráne protiľahlých hôr priodievajú sa fialkovým machom. Ranný vzduch je nevýslovne čistý a svieži, kriesi všetko k jarému životu, a chladná rosa ťaží vysokú trávu veľkými kvapkami; básnici ich nazývajú perlami a diamantmi, ale kto z nich videl toľko drahokamov, aby mohol povedať, ako by zdobili úbohú trávu? Možno vidieť iba toľko, že sa v tejto jasnej kvapke pohráva mnohofarebný odraz onoho svetla, ktoré od prvého krásneho dňa až doteraz našu zemeguľu rovnakou slávou napĺňa a ak sa každé steblo ligoce tisícerým slnkom, či môže byť ešte väčšou nádherou oslávené?

Plaziaca sa kosodrevina, trávy a machy iskria ako sviatočné šperky a sprevádzajú nás po schodnom chodníku hore, teraz severným smerom. Už miznú susedné vrcholy pod nami, výhľad sa voľnejšie otvára, celý Liptov sa rozprestiera v ďalekej hĺbke a vôkol neho vystupujú nové a nové hory. Naša cesta je stále pekne vyrovnaná, pozvoľna vzpriamená, po stranách ohradená. Na zastavenie je všade dosť pohodlného miesta, stráň k juhu je trávnatá, nie príliš strmá. - Tak bolo na Vyšnej Priehybe. To ale dlho netrvalo. Po krátkej prestávke, keď sa celý sprievod rozdelil na dve strany - staršiu, ktorá chcela ostať na Priehybe a mladšiu, ktorá sa odhodlala vyliezť na končiar - nastala nová a to tá najkrušnejšia námaha. Až potiaľto nám to trvalo iba dve malé hodinky, odtiaľto nás vodcovia strašia troma veľmi ťažkými. Tmavá hlbina Škaredého žľabu mračí sa na ľavom zvislom úbočí západného výbežku končiara, ktorého posledné strminy pre samú príkrosť ani nevidno. Celé úbočie sa klenie nesmiernym priestorom od západu na východ, kde sa končí vo Veľkom Žľabe. Kam oči obrátiš, samé spusty odtrhnutých balvanov, ohromných skál a neskladných sutín, kamenie holé, nahé, nikde trávy, nikde machu, len nebezpečné škáry, škaredé medzery, ktoré ohrozujú smelú nohu na každom kroku. Tadiaľ nám prichodí stúpať dve dlhé, útrpné hodiny...

Vodcovia, idúci na čele celej spoločnosti, trmácajú sa cez to strašné úbočie od západu na východ, potom krížom cez Škaredý Žľab a odtiaľ ďalej po východnom chrbte Kriváňa hore. Ľahko si ale možno vypočítať, že takto sa výhoda menšej strmosti a pozvoľného stúpania vypomstí na inej ťažkosti a síce v omnoho väčšej, takmer dvojnásobnej dĺžke cesty. Keď sme si to uvedomili, nechávame ich ísť vpravo, do Veľkého žľabu a na východný chrbát, sami však volíme cestu priamu, hoci strmú a nebezpečnú. Zablúdiť nemôžeme, veď končiar je ako ihla a určite nebudeme prví, čo sa púšťajú hore po západnom chrbte.

Po hodine prestali sutiny a balvany; holé blachy a hladké skaly vežia sa jedna za druhou akoby obrovskou mocou samé nebo chceli dosiahnuť. Z ďalekej hlbiny Škaredého Žľabu zašumeli zvuky hrkotajúceho potoka a vodopádu, temno zadunel závan studeného vetra, ako tiahol cez vrchol do Nefcerky a Tichej, odrážajúc sa od škaredých skalísk. Opatrne sa prichytím o dva ostré okraje úzkej priepasti, nakloním sa ponad ňu hornou časťou tela a hľadím do jej rozzeveného pažeráka. Kriváň tu na severe nie je príkry, ale vyhĺbený a prehnutý a strmo čnie nad bezdnom čiernych Kotlín. Mráz mi prechádzal po celom tele a chvel som sa do posledného nervu nad hrôzyplným svetom pravekých žulových šedivcov, ostrých hrotov a kostrovo bledých skalísk, ktoré z desných hlbín vystupujú ako ihly. Bol som rád, že len osamote trniem žasnutím nad sinavými výtvormi takej veľkosti bez toho, aby mi v tom prekážalo úzkostlivé varovanie nejakého bojazlivého diváka, ktoré by ma mohlo z pevného zamyslenia priviesť k chybnému kroku, ako sa to stáva, keď sa nevhodným zavolaním preruší bezpečná chôdza námesačného. Prvý úžas nad predmetom nevídanej, ba netušenej ohromnosti udusí každú myšlienku na blízke nebezpečenstvo, ale ani ďalšie meditovanie nedá miesto obave pred hrozným zahynutím. - Tisíce a tisíce vekov zhaslo a nad čiernou priepasťou stoja tí velikáni nepohnuto. Všetky prevraty tejto zemegule prečkali, všetky boje a roje nepokojného človečenstva videli - a v nezmenenej ohromnosti stále strmia ako v prvý deň - ani na um mi neprišlo, že by tu komu mohlo byť ľúto za tou hŕstkou pestrých okamihov života. Ťažko to povedať, ale radšej o tom ani nehovoriť. Na papieri to v týchto slovách vyznieva ako z presýtenosti života - niekedy prosto móda. To najhoršie by, pravda, bolo, strašne tu zahynúť, ale neraz nadobudne každý presvedčenie, že si po smrť netreba chodiť ani na Kriváň ani nikde inde, ona si človeka nájde všade, hoci pri nevinnom kroku a skoku. Sú, pravda, ľudia, ktorí sa boja ísť po vodu, aby sa neutopili, boja sa ísť do mrazu, aby neprechladli, boja sa každej výšky, aby z nej nespadli. Prečo sa už potom radšej neboja vôbec byť živými?... Kto nepozná nebezpečenstvo, zahynie v ňom; kto ho pozná, skôr sa ho vie vyvarovať.

Dosť týchto reflexií, lebo samým meditovaním zabúdam na to, že som sa už vyškriabal na samotný končiar. Aj čitatelia Pútnika môžu o tom vedieť, lebo to viac nie je tajomstvom ani pre podkrivánsku spoločnosť. Vypálil som totiž ranu z bambitky, ktorá sa tu desatorakou ozvenou ozýva. Ako odpoveď počujem krátko na to druhú ranu zo Škaredého žľabu; tam, v tej hĺbke o nemálo ďalej, než na pol ceste, kmitajú sa tmavé bodky ostatných. Za hodinu tu azda dôjdu. Zatiaľ sa tu sami porozhliadneme.

Pod nohami sa nám do všetkých uhlov sveta rozkladá krajina, nad nami je všade krásne vyjasnené. Jednou stranou možno dovidieť do nešťastného Poľska až po Krakov - druhou stranou až na šírošíre pusty debrecínske. Tu je to úplne iné, ako n a Kráľovej holi a predsa nemenej krásne, ba ešte krajšie. Kráľova hoľa panuje nad zemou, Kriváň kraľuje nad nebom aj nad zemou. Obloha ako rybie oko, ďaleko na horách slabé chmáry a oblaky, ale za tými opäť možno vidieť modré pásma hôr a lesov a zdá sa, akoby žiadnych medzí nebolo na obzore, akoby obloha splývala so zemou. Naše prsia sa tu mocne rozširujú, myseľ zaplavuje veľkolepým pohľadom. Tu je koniec každému preháňaniu v reči, netreba hovoriť o nesmiernosti a nekonečnosti videného, lebo i to konečné presahuje naše zmysly a je také ohromné, že to oči smrteľníka nepochopia. A myšlienky bláznivo tekajú práve teraz, keď by mali byť prísne ako v rade usporiadané. Pod nami je najtvrdšia zem žulovej pevniny, vôkol najčistejší vzduch a sýta modrosť jasnej oblohy a zase najčistejšia voda z blízkych oblakov - a niekedy kľukaté šľahy ohnivých bleskov - tak tu susedia a vládnu iba štyri živly a vedľa je úžasná priepasť a pod ňou zase priepasť... A ešte ďalej dolu, tam sú roviny, tam onen malosvet obýva človek usilovník, stavia cesty a železnice, po ktorých neúnavne z jedného konca do druhého dováža a preváža rozličný tovar, akoby ten práve tak dobre na svojom starom mieste nemohol ostať - a zase vedie kruté vojny a píše o nich učené knižky a tak dnes ako inokedy...

Nemôžem rozhodnúť, o čo bližšie sme k nebeskej báni ako plavci v Hamburgu, či o 7,675 s. ako udáva profesor Zeissner alebo o 7,538 s. podľa Wahlenberga alebo o 7,893 s. ako rozhodlo posledné trigonometrické ustanovenie.

Avšak nie predovšetkým výškou vyniká Kriváň, ako skôr svojím prepodivným útvarom a čarovnou konfiguráciou každej skaly. Tým upútava zrak prichodiaceho a napĺňa ho úžasom a vytržením. A za Kriváňom stojí celý svet velikánov a čarovných zvláštností. Smerom na východ do Spiša a na sever do Poľskej čnejú neprehľadné rady skalných hradieb a štítov popretrhaných nespočetnými zrázmi a priepasťami, kde sídli len temno a hrobové ticho. A vrcholce holých veží vyliezajú jeden nad druhý, pozerajúc do tieňov čiernych hlbín. Silnejšie než kde inde je tu zvedavý ľudský duch nútený klásť si otázky a pýtať sa na prapríčiny týchto výtvorov, na prvé počiatky každého stvorenia a jeho zákony. Človeku sa mysľou zmätene preháňajú všetky teórie o pôvode a vytváraní prahôr, aj dohady o podzemnom ohni, ktorý vraj všetko vyhnal do výšky alebo o tekutom obale, z ktorého sa vraj všetko zrazilo a stuhlo. Tieto a podobné veci v knihách - ak sú pravdivé - požadujú zas nové dôkazy a odôvodnenia a postačujú, pokiaľ ich čítame v pokoji za stolom. Ale tu - pred veľkolepou knihou prírody, kde zaváži morálna cena každého pohľadu, tu je toto myslenie také malé a hravé ako rozumné tvárenie sa detí, keď si vo všetkej vážnosti stavajú domy a mestá, v ktorých, pravda, bývať nemôžu. Len Mojžišova Genezis tu stojí ako veľká pravda proti každému namáhaniu učeného rozumu, ktorý by rád stvoril svet bez Mojžiša a Pána Boha; jej prvá strana je ťažšia ako všetky doterajšie učené knižnice; ako slávny epos a jeho výklady a ako vôbec božská iskra poézie prostredníctvom prostých vecí prenikne ďalej, než nejeden dôkaz získaný pomocou namáhavo nadobudnutých aritmetických výpočtov.

Najbližší pamätník, čo stojí najvyššie na Kriváni - je železný pomník. Pomník na Kriváni! - Pri takomto sveto-, kráso- obzore, ako Kriváň poskytuje, ľahko by som mohol upadnúť do nebezpečenstva, že zanevriem na ľudskú samoľúbosť a porovnám ju s bájkou o orlovi a vrabčekovi - ako sa tamten vzniesol vysoko do oblakov a tento, schovaný v jeho perutiach, ešte nad orla vyletel. Ale zavčasu mám dobrý nápad a využijem tieto veci na vlastný prospech a preto radšej odpíšem nápisy z pomníka, aby takto železné zvečnenie na Kriváni bolo zvečnené aj v papierovom denníku a aby sa tak obe nesmrteľnosti navzájom podporovali - pokiaľ jednu nezničí hrdza a druhú prach a mole.

Sú tam teda tieto nápisy:

Na východnej strane:

Itt. Ált. Távol. Népnek.

Szabadelmü. Kiralya,

S`. a. föld. szépségén.

Lelke. Gyönyörbe. merült.

Vajha. Ne. Csak. Földét.

Tudják. Bámulni. Hazánknak.

Nemzete. Légyen. Erös.

S`.Tettei. Hire. dicsö

 

Na severnej strane:

Friderik August

A szászoknak

Névvel és tettel dicsö

Kiralya

A Krivány megjárta

Aug. IV. MDCCCXL.

Kiséretében lévén

Heintz Fridrik

Fö örnagi és segédtiszt.

Zipser Kerésztély

Tanár és tanitó

Thuránszky Péter

Fö szolgobíró

És Münster György

Kir. Erdömester s` táblabiró

Ki ez emléket

Mély tisztelete jeléül

emelte

Na západnej strane:

Mons Kriván,

Gestas regnum primum

Fridericum

Augustum regem

Saxoniaeque patrem

Heros intrepidus spernens

Tua culmina scandit

Et veteres Saxos

Spectat abinde suos.

Unde tibi splendor

Venit quoque fama perennis.

Impavidis praestant

Haec monumenta fidem.

Na južnej strane:

Saský erb s nápisom:

Gott segne

Sachsen

Celý pomník vraj váži 15 centov; musel byť s neslýchanou námahou po kuse vyvlečený. Na mnohých miestach je už porušený, a mnoho sa hovorí o tom, či do neho udrel blesk alebo Slováci svoj hnev nad tým, že tu niet slovenského nápisu, si na ňom vyliali.

som povedal, že na severnej strane pod Kriváňom je taká hlboká priepasť, ako sám Kriváň je vysoký a že svojím vrcholom nad túto priepasť je prehnutý, čiže „nakrivený" - odtiaľ jeho meno. K východnej strane je táto zvislosť niekoľkokrát prerušená terasami a kto sa nebojí závratu, môže sa na niekoľko siah pozorne spustiť dolu. Odtiaľ som hľadel do strašnej hlbiny zvanej Špára. Nad ňou sú hlboko v skalných prasklinách dve plesá neďaleko od seba, ale bez vzájomného prepojenia. Jedno na východ a vyššie položené sa volá Zelené pleso, z neho vyteká v rôznych vodopádoch jeden prameň Váhu, ktorý sa potom uberá na juh smerom k Važcu. Na severnej strane ukazujú vysokú horu menom Mních, za ktorou je povestné Morské oko. To všetko sú mimoriadne úkazy, ako by ani nepochádzali z nášho sveta. Človek sa až bojí pohliadnuť na ne, taká bázeň ho zachvacuje. Príšerné ticho, hrobové mlčanie „prerušované len ozvenou odpovedajúcou na špľachnutie každej kvapky z topiaceho sa snehu"a vôkol holé steny, kostrovo bledá nahota zvislých, mŕtvych skál ponorených do večného spánku, nazerajúcich do nepohnutej hladiny... nikde známka života, sotva kúsok suchého machu a biednej trávy, iba hrozné štrbiny a v nich smutné šero temných tieňov.

Mnoho krásnej poézie spočíva v celých Tatrách, už len v tom názve Morské oko a v tej báji, ktorá sa k nemu vzťahuje. Ľud si totiž myslí, že veľké more, ktoré má v ďalekých končinách rozložené svoje rozsiahle telo, podzemnými priechodmi dosahuje až tu a tadiaľto vykukuje na povrch zeme. A v tomto spojení najvzdialenejších a zároveň vzájomne si protichodných vecí, čiže šírošírej morskej hladiny a najvyšších horských strmín je ukrytá nevýslovná sila ľudovej intuície, ktorou si ľud vysvetľuje nerozriešené prírodné úkazy. A vskutku, akokoľvek báječná myseľ prostého ľudu pred súdom „vzdelaného" rozumu zakúša len útrpný posmech, predsa môžeme ľutovať, že sa pri tvorbe našich geologickým teórií a všetkým prísne vedeckých konštrukcií zákonov o tvorení povrchu zemskej kôry nedeje inak, pretože jedna druhú zavrhuje a zas inej potom ustupuje a predmet sám v božskom humore stojí nepohnute akoby všetkým na posmech, - alebo zas mení sa ako večný Proteus, ktorého sotva jeden tvar sme pochopili, už sa vyskytuje druhý, - alebo ako oná šesťstranná kocka na Ďumbieri v rozprávkach slovenského ľudu, na stranách ktorej všade je napísané: PREVAL MA.

Tatranské plesá sú obyčajne zo všetkých strán obklopené horami a väčšinou sú plné vody, na poľskej strane sa nachádzajú aj vyschnuté plesá. Voda je nadmieru čistá a priehľadná, z diaľky vždy pôsobí ako zelenavá alebo tmavým machom preniknutá hrá do červena, potom zas začmudená do čierna. Odtiaľ rôzne pomenovania plies podľa farieb, ako zelené, červené, čierne pleso atď. Tieto farby majú pôvod v tom, že na hladinu dopadá málo priameho svetla, iba to, ktoré sa od rôznofarebných skál prskanej žuly odráža.

Medzičasom po hrboľatom hrebeni doliezli na vrchol poslední zo spoločnosti; nie je ľahko uhádnuť, čo si asi Kriváň myslí, keď mu okolo hlavy bzučí a šveholí asi 35 hlasov. Je nás tu skutočne viac ako tridsať päť osôb tesne vedľa seba a starostlivý dozorca pán Geško sa všemožne usiluje udržať prišelcov pokope, každého vystríha, aby sa nepribližoval k okrajom temných priepastí. - Poľovníci rozprávajú zvláštny príbeh, že vraj pred niekoľkými rokmi sa jeden pán z pomedzi nich postavil pred pomník, nazeral do Nefcerky a naraz v ustrnutí celý zdrevenel a že za živý svet nemohol pohnúť žiadnym údom. Dal sa do usedavého plaču a svoju najlepšiu ručnicu sľúbil tomu, kto by ho odtiaľ odniesol. Keď ho vyslobodili, ešte si svoju smrteľnú úzkosť odtrpel zimnicou. - Ukazujú tu do priepastí, kadiaľ sa tiahne Špára, kde začínajú Kotliny, kde je škaredá Nefcerka a ako sa za dlhým radom ostrých skalných hrotov ústi do Kôprovej. Až nad tým všetkým vystupujú smelé veže a až tu sa vlastne začína pásmo poľských Tatier, nový svet nevídaných divov: vysoký Giewont a ešte ďalej preslávené údolie Kośćselické, do ktorého nazrieť nám zabraňuje zasnežený Ormak. Taktiež nám ukazujú, ako za úzkym priesmykom jedného končiara vykukuje kostolná vežička zakopanská a za touto dovidieť do ďalekých rovín krásneho Poľska ako do zasľúbenej zeme, do ktorej už tohto roku sotva pôjdeme.

Máme tu so sebou dosť dobré ďalekohľady a je to nesmierna radosť, keď si pomocou skiel môžeme priblížiť z klamnej vzdialenosti - ako to v horách býva - predmety nové, zaujímavé a nadovšetko milé. Najviac ma priťahuje hladina Štrbského plesa. Toto jazero sa nachádza na južnej strane pod Kriváňom medzi Štrbou (Čorba) a vrchom Vysoká. Odtiaľto dobre vidieť, že je po celom vrcholku rozliate a len nízkou hrádzou ohraničené ako na plytkej dlani. Smutné svrčiny lemujú jasné zrkadlo tichej vody čiernou obrubou a nad všetkým sa vznáša tajomné mlčanie, akoby sa tadiaľ vstupovalo do zakliateho zámku podzemného kráľovstva. Znovu a znovu obraciam ďalekohľad na Štrbské pleso. Drobunké vlnky ševelia na povrchu akoby sa kŕdeľ neviditeľných diablikov kúpal v plese... vlny sa dvíhajú a rozširujú akoby bolo počuť veselý smiech a hravý ples pôvabných víl a rusaliek... - a znovu všetko stíchne a hladina je upokojená do predchádzajúceho pokoja. Naraz sa - nevedno odkiaľ - objavia tenunké vlákna pruhov hmly. Teraz naberajú na objeme, hustnú a v okamihu sa kolíšu nad vodou spusty šedivých mračien, valia a kotúľajú sa jedno cez druhé, trhajú sa a už ich rýchly vetrík nad vrcholce tmavých lesov vynáša a do všetkých koncov sveta rozplaší. Už sa dotýkajú samotného Kriváňa a ako ničivé obludy prevliekajú sa tie ohavy tesnými trhlinami do hlbokých úžľabín a vydutín.

Neviem, či sa tak skoro pošťastí niekomu mať na Kriváni takú skvelú pohodu, ako máme my 7. septembra 1846. Pred hodinou ešte všade čisto a jasno, všade priesvitne, s výhľadom do najvzdialenejších končín, kde krajiny s neurčitými kontúrami splývali s oblohou. Teraz je celá zem zahalená morom sivých oblakov, len tu i tam vyčnievajú vrcholy vysokých hôr nad rozvlnené mraky. Zdá sa, akoby skalné kužele plávali na hmlách a stojí to veľa premáhania pripojiť sa v myšlienkach znovu k zaplavenej a hlboko ponorenej zemi. Nad nami je stále najčistejší blankyt jasnej oblohy a veľké masy šedých oblakov pod nami vyzerajú v priamom svetle slnečnej žiary také husté a pevné, že v prvej chvíli nikoho nenapadne nemožnosť, že by sa tuhé, ťažké skaly mohli kolísať na mäkkej hladine tenko tkaných oblakov.

Ide už na desiatu hodinu. Všetok proviant - syr, údenina a syr sa zjedol, víno sa vypilo a spoločníci a spoločnice sa teda pozvoľna a opatrne spúšťajú na spiatočnú cestu východným hrebeňom, po ktorej vyšli. Za jednotlivými krokmi sa valí a hrkoce drobné kamenie, lebo priestor tu nie je rovný a celistvý, ale hrboľatý a drsný. Aj tu teda hlodá ostrý zub času (alebo skôr nečasu) na zvetranej skale, ako u nás na rukopisoch a tak je to snáď predsa pravda, že sa časom aj vrcholy hôr znížia a svojimi sutinami vyrovnajú roviny. Medzi odtrhnutým kamením a drobným pieskom je aj trochu chudobnej prsti a v tej vedú svoj skromný život nežné [křímky], ktoré prichádzajúceho sprevádzajú až na samý končiar. Aj keď som plný veľkolepých obrazov Božej slávy, nemôžem si nevšimnúť tieto drobničky; niektoré z nich, ktoré ma svojimi kvetmi živých farieb privítali na vrchole, si odnesiem na pamiatku. Veď ten istý zázrak spočíva tak v jednom drobnom liste ako v celom vesmíre.

Príšerné hmly sa nám už plazia pod nohami - počkali sme, kým ostatní nezostúpia - a sivé závoje chladnej hmly nám zahaľujú toho posledného, keď sa spúšťame z končiara. Na niekoľko siah dolu sme už sami v hustej hmle, že sotva na krok vidieť. Všade je ticho, rýchlo zostupujeme - ale nikoho nemôžeme dohoniť. Práve sa rozostúpi chmára, keď vysoko nad nami volá pán Greško, že sme zišli z cesty, že nie sme na východnom hrebeni, ale napravo od neho, vo Veľkom žľabe. Návrat by nás bol poriadne zdržal, pustíme sa preto ďalej. Neprial by som si však, aby nás tu niekto videl. Po sutinách zvetranej žuly zviezli sme sa vždy na kuse cesty strmým, vodou vymletým úžľabím, potom niekoľko krokov cez odtrhnuté skaliská a zas nás drsné okruhliaky zviezli na siahu k najbližšiemu balvanu. Pre túto chvíľu sme uvítali, že v našej blízkosti nie je nikto bojazlivý, lebo iste by sme boli zmalomyseľneli aj my. Hnalo nás to dosť pohodlne a rýchlo. Závrat nad priepasťou nás nemýlil, lebo pre hmlu nič nebolo vidieť, len nebolo ľahké udržať telo vo vzpriamenej polohe a padanie rozkotúľaných sutín zhora mohlo byť nebezpečné. Naraz sa znovu ocitáme v jasnom svetle. Popolavé oblaky sa ženú hore a vlečú sa nad nami strmou brázdou Veľkého žľabu na končiar; pred nami je nevzhľadný zráz, ktorým sa šumivou penou rinú len snehy roztopené jarným juhom. Vysoko nad nami po ľavej strane mihajú sa tmavé bodky - to je predvoj vracajúcich sa po východnom hrebeni, ktorí práve pred polhodinou opustili končiar a teraz sa vpravo, krížom cez Veľký žľab vracali na južné úbočie, na divokých pustatinách ktorého sme hneď zrána trmácali svoje údy. Tam sme teda zakerovali ešte pred nimi. Aj pre nás bolo lepšie nehľadať úzkostlivo krok za krokom pohodlné miesta pre celú nohu, ale radšej skokom zo skaly sa preniesť na druhú, nevšímať si nepekné škáry a ak sa zakývala niektorá naklonená skala, rýchlo sa vymrštiť na druhú, aj keby sme sa jej len špičkou topánky mohli zachytiť. Týmto spôsobom bola naša spiatočná cesta na Vyšnú Priehybu opäť o hodinu kratšia ako u ostatných.

Pod Vyšnou Priehybou, pri studničke, prichystala druhá pozostalá polovica celej výpravy skvelé pohostenie pre tých, čo sa odvážili na nebezpečnú cestu. Ďalekohľadom sa aj odtiaľto sliedilo po chudákoch pútnikoch a pútničkách a so slávou boli všetci jeden po druhom vítaní. Ešte sa čakalo na toho a na tú a skoro bolo zas tak živo ako zrána. A ani konca nebolo rozprávaniu o tom, komu sa ako darilo, komu aká chvála patrí. Jedni videli svište, iní kamzíky alebo aspoň ich stopu, ďalší, tuším aj hady. - Je iste podivuhodné, že pri takej mnohopočetnej spoločnosti žiaden úraz, žiadna nehoda nekalili všeobecnú radosť. Kišasonky sú naďalej také srdnaté, že môžu dobre zostupovať na Nižnú Priehybu. Spomedzi nich bola na končiari prvá mladá Terézia Büttnerová, najmladším účastníkom bol jej osemročný braček Karol, ktorý, keď sa ho spýtali, čo tam hore videl, naivne odpovedal: „Uliatu kasnu", čím myslel liatinový pomník. Ale tá odpoveď je veľmi dobrá a rozhodni si kto chceš, či to dieťa nepovedalo satiru alebo či moja mienka, pred hodinou detinská, keď sa mi chcelo zdať akoby pomník na Kriváni len pre niekoho mohol byť smiešny.

- - -

Neskôr

Sľubujú nám, že na pamiatku dostaneme pod Kriváňom ešte tri rany - nemusím povedať kam. Tento zvyk sa dôsledne uplatňuje voči každému nováčikovi a tých je tu tentoraz mnoho. Tomu vraj nikto neunikne a keď nie dnes, tak zajtra pred odchodom iste bude všeobecné palicovanie a to tu bude veľký harmatanec.

My už od včerajška máme výborné prístrešie na noc. Keďže sa nám neušlo miesto v kolibách, dali sme si na spodnom podkrivánskom táborisku, nad východným úvalom vybudovať chatrč z haluziny a čerstvého chrastia. Celá búda pozostáva len z jednoduchej strechy postavenej na dvoch koloch a chrániacej oproti severu. Za to a za udržiavanie ohňa po celú noc pristali sme platiť gazdovi Slovákovi po groši a preto nás volajú „nájomníci grošového hotela". Nocujú tu aj mladí Kernovci a ich známi pán Bysterský, majiteľ hotela J.K. a všetkých dohromady je nás asi desať uložených ako sardinky.

Krásny deň sa lúči milostivým úsmevom večerných zôr akoby sľuboval, že zajtra sa vráti ešte krajší. Ale ešte skôr, ako sa uhniezdime vo svojom grošovom hoteli ideme hore ku kolibám a sadneme si okolo plápolajúceho ohňa. Košasonky rozprávajú, kde ktorá bola, čo a ako sa v Prešporku, Pešti páčilo; a keď sa dosť narozprávali, bola poruke gitara a z dvadsiatich úst sa rinuli pekné zvuky, zalietali do čírej tmy a rozliehali sa po driemajúcich lesoch. Vo zvláštnej obľube je jedna maďarská pieseň - tuším z nejakej opery - ktorá sa začína slovami:

Az álföldön halászlegényvogyok én -

Nápev je vskutku veľmi príjemný a maďarskej reči musím na tomto mieste zložiť poklonu, že v piesni znie omnoho krajšie, než by sa u nás pomyslel niekto, kto ju počul len z úst hulákajúcich husárov.

Ale najkrajšie znel jarý nápev slovenskej piesne:

Ej, pod Kriváňom, tam je krásny svet!

Koľkokrát bola spievaná, toľkokrát som bol celý unesený radosťou a neváhal by som celý text i nápev umiestniť do svojho denníka, keby som nebol presvedčený, že nikde inde neznie tak krásne iba „pod Kriváňom".

Ešte neskôr

Dohárajú ohne, posledné zvuky spevavého ohlasu zanikajú a vo vrcholcoch čiernych borovíc chveje sa slabý svit západných zôr - posledný pablesk velikej nádhery, ktorá oslávila jasný deň. Na oblohe bledá luna, jasné hviezdy, po lesoch sa rozkladá báječné šero, tajomné ticho objíma nasýtenú myseľ a uspáva ju do lahodného sna. Ešte raz sa premietne pestrý pás čarovných obrazov z ríše nevídaných divov a kúziel. Od severu zahučí chladný vietor, temno duní v čiernych štrbinách. Ďaleká púšť - všade smutné steny, dlhé rady vežovitých stĺpov, zosutých hradieb - všade mŕtvo, len besná víchrica divo fičí, obletuje sinavé auly holohlavých velikánov - to sú azda divožienky z jaskýň od Lopušnejalebo prostovlasé strigy spod Ďumbiera, ktoré o polnoci prileteli k vežiam robiac rákoš v desnom ryku. Vyššie a vyššie pnú sa strmé hory, v tmavých hĺbkach miznú stráne, lesy, nad nimi sa tiahne ohromný hrebeň, tisícorako rozorvaný, ďaleko na sever zabiehajú kľukaté rysy škaredých priesmykov - všade tvrdý kameň, nahé skaly, tie nestrpia ani len machy skromnučkých korienkov, milujú len objatia večných ľadov. Ešte krok - ďaleká kotlina obrúbená strmými horami, zo všetkých strán ju obstupujú ozrutné bašty, hrdé cimburia, kde odpočívajú vodorovné vrstvy šedých oblakov, pevné hrady, strašné sídla báječných skalníkov; s treskotom sa valia šumivé prúdy po ostrom úskalí, päť čiernych rybníkov chrlí vodu do jednej hĺbky a kadiaľ tečú siklavé vlny, metá strieborná pena farebné oblúky jasnej dúhy, čarovné mosty pre rusalky, zo skaly na skalu. - A ďalej, ďalej ubiehajú vrcholy, rokliny, veže a zrázy - rýchlym tokom chumáčov a práškov bieleho snehu, ako sa s ním pohráva mrazivý sever. Otvorený pažerák nedozernej priepasti, dym sa valí zhora a hustý oblak sa plazí po začmudených zvislinách, šedivé zrúcaniny čarovných zámkov obkľučujú škaredý Žabinec; mútna, kalná voda uchováva drahocenné zrnká rýdzeho zlata (ako vzácne cnosti bývajú oblečené do nepekného rúch a ohavné plazy strážia tieto poklady a jednotvárny klapot sa ozýva od tvrdých skál. To Sedem Čechovprišlo po neznámych cestách dobývať drahé kovy. - Miznú hory nebotyčných vrcholov , bielych snehov nedotknutých nohou smrteľníka - zase čierna priepasť- na dne morské oko - vôkol strmé hory, skaly ako zakliati strážcovia, medzi nimi čierne škáry, do ktorých slnko nikdy neprenikne, desné úšusty, kde sídli len tma a hrôza, z nich sa vlečú tenko tkané, nad vodou sa vznášajú ako šedivé rúcha beztvarých skalných duchov nad nepohnutou hladinou. V morskom oku sa odráža nebies báň, mihajú sa zlaté hviezdy, sú to ohnivé gule, ktoré zapĺňajú nekonečný nebeský priestor, milióny sĺnk... Hasnú svetlá na jasnomodrej klenbe, zableskne sa purpurový kruh, nad striebornými horami vzplanie more živých ohňov, lesy zaplesajú jasom prichádzajúceho slnka.

Pod Kriváňom v utorok, 8. septembra 1846

Lúčime sa s Kriváňom a s posvätnými tieňmi podkrivánskych lesov v deň určite najkrajší na Slovensku a na celej našej púti. - Asi na hodinu cesty od úpätia Kriváňa rozložili sme sa pri potôčku na lúke, na ktorej je jeden salaš a množstvo drevených, vekom zošedivených alebo aj machom porastených senníkov. Pod vŕbami pri potoku sa umiestnili vozy a naša kuchyňa; obďaleč sa na zelenom koberci chladnej trávy zabáva celá naša spoločnosť hrou a žartom a pozadie malebného obrazu dotvára tichučké stádo okrúhlych ovečiek, ktoré poslušne podchádzajú za valachom popri mladom háji.

A za nami čnie ten velikán, otec Liptova a celého Slovenska - velebný Kriváň ako vytesaný z ocele a tak nádherne jasný, že možno rozoznať každú vrásku jeho smelého čela, spozorovať každú štrbinu nepohnutých skál, každý pruh svetla a tieňa. Je to nevýslovná vznešenosť - vidieť Kriváň, keď sa tichý, navrstvený oblak okolo jeho temena vodorovne rozkladá a hrdý končiar akoby odlúčený od zeme do jasnomodrej oblohy smelo pozerá.

Západne od neho skláňa mohutný Baranec svoje holé stráne k šírošírym lesom; tieň a svetlo sú tu tenunkým závojom modrosivého oparu zahalené a celý vzdušný obor mihá a ligotá sa dychom tmavých lesov, o ktorých chladné tiene darmo sa pokúša zlaté slnko, sálajúce dookola prúdy tepla. Lahodné ticho spočíva na pustej divočine, ibaže by ho prerušila rýchla peruť smelého sokola, ktorý širokým letom krúži nad vrcholcami vysokých borovíc.

Vyjdem si na návršie pokochať sa v milosti preslneného dňa. Nijako sa nemôžem nasýtiť čarokrásneho pohľadu a kdekoľvek oči obrátim, vidím krásu vždy v plnšej miere. Tenunké vlákna babieho leta opriadajú svojím strieborným leskom spustnuté nivy a ďaleké pastviny zdobí fialová jesienka - bledý výkvet zádumčivej jesene. Zatiaľ sa dolu moji spoločníci rozveselili a blízky háj sa ozýva hlaholom ich veselého smiechu. Neustále sa mi chce teraz vmýšľať do vznešených tvarov Kriváňa a jeho okolia. Náčrty v mojom denníku, akokoľvek chatrné, predsa mi vždy budú milé, pretože mi vždy budú pripomínať tieto pekné okamihy.

In: Poutnik, 1847, s. 73-83; 103-111; 151-157; 171-182. - Článok vyšiel pod pseudonymom Vilém, Dušan.


  1. Sprievodca cudzích turistov. Pozn. PK
  2. V pôvodnom texte foneticky „Michauko"
  3. V pôvodnom texte je pojem „cirkev" namiesto ruského „cerkov" [Pozn. PK]
  4. „duhan" = tabak
  5. Na výmenu
  6. Smokovci
  7. Ide podľa všetkého o Andreja Horislava Lanštiaka (1821-1908) z Palúdzky, ktorý patril síce vekom do generácie štúrovcov, počas štúdia v Levoči písal ponášky na ľudové piesne, ľúbostné a vlastenecké básne ako Ráno pod Křiváněm (Jitřenka, 1840), ale už pred revolúciou sa priklonil ku kollárovskému prúdu národného obrodenia a viacerými spismi zaútočil na Štúrovu slovenčinu.
  8. Pisateľ má na mysli prívržencov spisovnej slovenčiny, najmä štúrovcov. Gašpar Fejérpataky-Belopotocký odmietal Štúrovu slovenčinu, ale rozširoval štúrovskú tlač (Pozn. PK).
  9. Sever a juh Uhorského kráľovstva obývajú Slovania (Slováci, Chorváti a Srbi), východ zaberajú Valasi (Rumuni) a len stredné roviny sú maďarské. V dejinách je to tak, ako na zemskom povrchu. Keď kritický dejepis nestranne posúdi zásluhy jednotlivých národov, málo hrdinov ostane Maďarom. Ale za našich čias oni tvoria hlavnú silu politiky a verejného života v Uhorsku. (Pozn. autor)
  10. Tak Turci v zlosti nazývajú Srbsko ktoré stratili, akoby to bola nepotrebná, neplodná lesnatina (šuma=les), zatiaľ čo ľutujú, koľko im odpadlo pašalíkov (turecká administratívna jednotka ne čele s pašom) a raja. Niektoré napadnú v Srbsku medzi Kolobarou a Moravou (tuším, že ich je šesť), slovom, skutočne Šumadia (Pozn. autor)
  11. Ide o Kollárovu knihu Hlasové o potřebě jednotního spisovního jazky pro Čechy, Moravany a Slováky ... (Pozn. PK)
  12. Vychádzajúcich v Pešti. (Pozn. PK)
  13. Odvtedy sa však tieto veci zmenili; novšie správy o pokrokoch na Slovensku prinesieme neskôr. (Pozn. autora v máji 1847)
  14. Zmysel je asi tento: Tu stál zďaleka prichádzajúci kráľ slobodného ľudu a krásy zeme naplnili jeho dušu rozkošou. Kiežby sa nielen zemi bolo čo čudovať v našej vlasti; aj národ jej buď silný a veľká sláva jeho skutkom.
  15. Fridrich August, saský kráľ, preslávený slovom aj skutkom, vystúpil na Kriváň 4. augusta 1840. Priviedli ho Heintz Fridrich, najvyšší strážmajster a pobočník, Zipser Ján Kr., doktor a profesor, Thuranský Peter, hlavný slúžný a Münster Juraj, kráľovský polesný a prísediaci na súde, ktorý tento pomník na znamenie úcty postavil.
  16. Vrch Kriváň! Nesieš prvého kráľa, Fridrich Augusta, otca Saskej zeme. Nebojácny hrdina na tvoj vrchol smelo vystúpil a na svojich dávnych Sasov [t.j. nemeckých obyvateľov na Spiši, prisťahovalcov zo Saska v 13. st.] odtiaľto pozeral; z toho ti vzíde sláva a povesť večná. Neohrozeným vydáva toto svedectvo tento pomník.
  17. Slová Sew. Gośćińského, v jeho Ceste do Tatier (Musejník, 1838). Tento nadšený Poliak opisuje poľskú časť Tatier, ktorej sme sa my nedotkli, mimoriadne pôsobivým spôsobom.
  18. Lopušná - dedina na poľskej strane Tatier v Kościelickej doline
  19. Tatranské povesti