BARÁTHOVÁ, NORA (1944-)

Slovenská literatúra - Literárnohistorická literatúra
Tlačiť
Narodila sa v rodine s vysokou duchovnou kultúrou. Jej otec bol inžinierom a matka mnoho rokov pôsobila ako profesorka na kežmarskom gymnáziu. Po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v rodisku pokračovala v štúdiu na Filozofickej fakulte v Prešove (odbor slovenský jazyk - história). Po skončení štúdia pracovala ako historička v kežmarskom múzeu. Je autorkou mnohých literárnych diel z minulosti (dávnej aj menej dávnej) mesta Kežmarok, je jedinečnou znalkyňou histórie podtatranského Spiša. Touto štúdiou podáva prehľad historickej literatúry zameranej na oblasť Spiša.

1.  ODRAZ DEJÍN SPIŠA V LITERATÚRE

Historický román u nás

Krásna literatúra je jednou z najpopulárnejších foriem šírenia poznatkov medzi široké vrstvy spoločnosti.

Historická beletria je zase najpopulárnejšou a najprístupnejšou formou priblíženia histórie medzi čitateľov.

K systematickému rozvoju historickej literatúry u nás dochádza až v prvej polovici 19. stor. za čias štúrovcov - prozaici Ján Kalinčiak, Jozef Miloslav Hurban, Samo Tomášik, Viliam Paulíny - Tóth, Ľudovít Kubáni, Gustáv Reuss, ale aj básnici Samo Chalupka, Janko Kráľ, Ján Botto, Janko Matuška a ďalší sa snažili návratom do dejín pozdvihnúť povedomie Slovákov a o to isté sa pokúšali aj spisovatelia matičných rokov Jonáš Záborský, Gustáv Zechenter - Laskomerský, realisti Ladislav Nádaši - Jégé, Jozef Gregor Tajovský, Martin Kukučín atď.

Po r. 1918 sa historický román u nás zameral viac na regionálnu históriu a históriu jednotlivých miest - napr. u Martina Rázusa a Jozefa Braneckého, niektorí autori ako Margita Figuli si trúfli aj na svetovú histórie a iní spisovatelia ako napr. Jozef Nižnánsky a Ján Hrušovský začali vytvárať dobrodružný a čitateľa vzrušujúci historický román.

Po r. 1948 sa začal historický román na dlhú dobu zaznávať a bol viac-menej trpený. Jedni z literárnych kritikov ho považovali za únik zo súčasnosti, druhí za gýč, tretí za odreagovanie sa autora od " pálčivých problémov súčasnosti ". Ba dva posledné zjazdy Zväzu slovenských spisovateľov (IV. zjazd r. 1982 a V. zjazd r. 1989) nepovažovali za potrebné čo len jednou jedinou vetou sa zmieniť o historickej próze.

Po r. 1989 by zase možnosti na rozvoj historickej prózy boli, avšak vo väčšine dnešných tzv. historických románov prevažuje lacná fantázia, dobrodružnosť a hlavne sex nad serióznymi faktami. Autori tak píšu preto, že vydavateľom ide predovšetkým o komerčnosť a prosperitu. Slovenskí spisovatelia zase vo väčšine nemajú na to, aby si knihy vydávali vo vlastnom náklade a organizovaný a dobre riadený knižný trh ako kedysi už prakticky neexistuje. Je to na škodu samotných autorov, ale aj ich diel.

Osobne si myslím, že práve historický román má čo povedať dnešnému čitateľovi, pretože na základe čítania historických próz sa čitateľovi priblíži určitý úsek našich či svetových dejín a on má možnosť pomerne nenúteným spôsobom spoznať koloryt danej doby.

Základom historického románu je autentickosť príbehu a jeho stavba na historických faktoch. Od toho faktoru záleží poznávacia a výchovná stránka akéhokoľvek historického umeleckého diela. Pravda, sú aj prózy, ktorých námet je stavaný na dobrodružnosti príbehu a tak môže byť zasadený do akéhokoľvek historického obdobia. V každom prípade si však získa vďačných čitateľov.

Spiš a literatúra

História Spiša je prebohatá na rôzne udalosti - prví ľudia sa na pôde Spiša usadili už pred vyše 100 000 rokmi. Cez Spiš prešlo aj veľké sťahovanie národov. V 6.- 8. storočí sa objavujú na Spiši Slovania a zakladajú si osady pri riekach, vrchoch a hlavne pri obchodnej ceste, ktorá spájala Orient so severom Európy. Po vyplienení Uhorska tatárskymi hordami začínajú v polovici 13. storočia prichádzať na Spiš nemeckí kolonisti a usadzujú sa v blízkosti pôvodného slovanského obyvateľstva. Prvé ich spoločné mestá a mestečká začínajú vznikať už v 2. pol. 13. storočia. V 14. - 17. stor. sa na Spiši v rámci valašskej kolonizácie usadzujú Rusíni a v 14. stor. sa objavujú aj Rómovia.

Postupom času sa na Spiš prisťahovali Maďari, Poliaci, Taliani, Bulhari, Gréci atď. Bola to práve symbióza kultúr viacerých národností a etnických skupín, ktorá urýchlila hospodársky, ale aj kultúrny rozvoj Spiša. Niediv, že bohatá história miest, dedín, ale i samotných Vysokých Tatier zaujali nielen slovenských, ale aj maďarských, nemeckých a poľských autorov. Zameriame sa však predovšetkým na slovenských autorov, ku ktorým máme najbližší vzťah i prístup. Neobídeme ani literatúru faktu, pretože je úzko spätá s historickou prózou a neraz obsahuje aj "dobrodružný náboj".

Literatúru o Spiši rozdelíme do nasledujúcich úsekov:

1.     Najstaršia história Spiša
2.     Spiš v 10. - 12. storočí
3.     Spiš a Tatári (1241 - 42)
4.     Spiš v 15. storočí
5.     Spiš v 16. - 19. stor.
5.1       Vojna Kežmarku s Levočou
5.2       História Levoče
5.3       História Kežmarku
5.4       História iných miest a mestečiek
5.5       História Vysokých Tatier
6.     Osobnosti, žijúce na Spiši
7.     Povesti

1. Najstaršia história Spiša

O najstaršej histórii Spiša píše bratislavský autor Pavel Dvořák vo svojich Odkrytých dejinách vo zväzku Prví ľudia v Československu (Bratislava, Pravda 1980). Kapitoly Hľadanie československého paleolitu a Poklad gánovského hrádku sú venované obci Gánovce pri Poprade, kde sa v travertínovej kope našiel jedinečný výliatok lebečnej kosti neandertálca. Ten istý autor vo svojej ďalšej knihe Dávnoveké Slovensko (Bratislava, Pravda 1974) má kapitolu Trójska vojna, kde píše o tzv. spišských Mykénach na Myšej Hôrke v blízkosti Spišského Štvrtku a kapitolu Výrečné mlčanie Spišského hradu, kde sa hovorí o veži so staršími základmi než je samotný hrad.

Zo Spiša pochádzajúci autor František Cecko - Kubernát svojimi dvoma knihami pre mládež: Medenou stopou (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1978) a Rysie kože (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1981) úzko nadväzuje na práce Pavla Dvořáka. Cecko - Kubernát veľmi prístupnou formou približuje mládeži život našich predkov, starajúcich sa primitívnymi spôsobmi o svoju obživu, o svoje rodiny, riadiacich sa radami šamanov. V jeho knižkách ožíva dávnoveký kraj pod Tatrami z čias mladšej doby kamennej, t.j. čas asi spred 5 000 rokov. Muži sa pomaly prestávajú venovať lovu a kočovnému životu a dávajú prednosť usadnutému životu. Stále viac narastá význam poľnohospodárstva a postupne sa rozširuje používanie kovov - medi a bronzu, z ktorých sa dali vyrobiť zbrane i pracovné nástroje. V údolí Popradu i Hornádu sa nachádzalo veľké nerastné bohatstvo. Už vtedy sa údolím riek pohybovali kolónie kupcov, ktoré donášali nové poznatky, nové výrobky i novú kultúru, ktorú si prispôsobilo aj domáce obyvateľstvo.

2. Spiš v 10. - 12. storočí

Históriu Spiša nepísali len veľké mestá, ale aj celkom malé dedinky. Dodnes priťahuje zvedavosť tajomstvo malej obce Vojňany, kedysi volanej Kríg, nad ktorou sa vypína vrch čudesného tvaru podoby truhly a podľa povesti je údajne umelého pôvodu - vraj na tomto mieste kedysi zúrila bitka medzi Keltmi a Germánmi, v ktorej padol nevedno čí kráľ a vojaci v helmách nanosili hlinu na jeho hrob, pričom vytvorili tento vrch. A táto vojna sa zachovala v pomenovaní obce do súčasnosti (Krieg = vojna). Túto povesť spomína tamojšia obecná kronika, ale zatiaľ jej námet nikto nepoužil.

Využitá však bola druhá zaujímavosť v kronike a tak vznikol Vojňanom venovaný rukopis historického románu Knieža krígovské od spišského katolíckeho kňaza Jozefa Cehulu, zvaného aj Pastorello. Román je situovaný do 10. storočia a píše o údajnom zastavení sa sv. Vojtecha v Krígu. V Krígu mal žiť v r. 960 - 980 zemepán Noe Eden, ktorý bol maďarského pôvodu a jeho úlohou bolo strážiť Spišskú dolinu. Do Krígu prišiel na príkaz uhorského panovníka Gejzu. Tento Eden bol pokrstený sv. Vojtechom na jeho ceste z Uhorska do Poľska. Eden na pamiatku svojho krstu postavil dedinke Krígu na vlastnom pozemku drevený kostolík, po ktorom však dnes niet ani stopy.

Žiaľ, Cehula ako kňaz nemohol svoje diela po r. 1950 vydávať knižne a v jeho pozostalosti ostalo viacero rukopisných historických románov, ktoré by sa dnes mohli už vydať.

Do 12. storočia situoval svoj román Pád anjela (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1967) Ladislav Granč - Cselényi, rodák zo Spišského Podhradia, v súčasnosti už občan Kanady. Dej sa odohráva na poľskom hrade Czorstyn a na Spišskom hrade. Pánom Spišského hradu je knieža Boris, syn druhej manželky uhorského kráľa Kolomana a účastník druhej križiackej výpravy - dobrodruh, ktorý r. 1132 vystúpil aj proti samotnému uhorskému panovníkovi Belovi II. Jeho opakom je poľský hradný pán Juffsky. Obaja páni si navzájom vyvraždia potomkov, aby napokon zahynuli aj sami.

3. Spiš a Tatári (1241-42)

Hoci dodnes nie je isté, či Tatári skutočne prišli Spiš a či sa tu nejaký čas aj zdržali, resp. cez Spiš prešli len ich výzvedné oddiely (hoci časť pri Vojňanoch sa dodnes volá Tatarúvka) , našich románopiscov spory historikov vonkoncom nezaujímali a písali si knihy podľa svojho najlepšieho uváženia.

Ťažké časy prvej polovice 13. storočia zvečnil spišskobeliansky rodák Matej Vojtáš v románe Tatárska pohroma, ktorý sa dožil dokonca až štyroch vydaní (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1970 - 3.vydanie).

V románe sa stretávame s menami prvých známych spišských veľmožov - so saským grófom, neskôr spišským županom Arnoldom i jeho synom Jordánom, ktorí patrili k zakladateľom známeho spišského rodu Görgey. Vystupuje tu odvážny bojovník Poľan, neskôr zakladateľ rovnomennej obce pod Braniskom i pán Spišského hradu Marko, ktorý rebeluje proti vlastnému uhorskému panovníkovi a nerešpektuje jeho príkazy.

Autor sa však neobmedzuje len na Spiš, privádza čitateľa až na kráľovský dvor Bela IV., medzi jeho ochrancov, ale aj zradcov. Uhorskom v tej dobe zmietajú vnútorné nepokoje - šľachta nepodporuje slabého panovníka a práve táto nejednotnosť a nezhoda zapríčinila pád krajiny pred útokom tatárskych hord a jej definitívnu vojenskú porážku. Vojtáš privádza čitateľa aj priamo do tábora Tatárov, poukazujúc na ich ľstivú a zákernú povahu. A napokon - čo s istotou neurobil doteraz žiaden historik - privádza Vojtáš Tatárov na Spiš pod Lapis refugii - Skalu útočišťa, kde dôjde k poslednej bitke, po ktorej sa Tatári utiahnu a odídu.

Spornej otázke pobytu Tatárov na Spiši sa venuje aj spomínaný historik Pavel Dvořák v treťom zväzku Odkrytých dejín - Staré Slovensko (Bratislava, Pravda 1975) v kapitole Tatári na Slovensku. V tej istej knihe uvádza aj kapitolu Môj dom - môj hrad, venovanú zaniknutej spišskej obci Zalužany, ktorá mala práve vzniknúť po odchode Tatárov.

4. Spiš v 15. storočí:

Kým 14. storočie bolo na Spiši doslova chvíľkou oddychu, čo dokresľuje napr. aj skutočnosť, že zatiaľ sme sa nestretli s dielom, ktoré by písalo o tomto období, 15. storočie bolo skutočným opakom. Cez kraj prechádzali niekoľkokrát " spanilé jazdy " husitských vojsk, šíriac svoje idey slovom i mečom, na Spiši sa usadili nástupcovia husitov - jiskrovci a bratríci. Najznámejší z nich bol Peter Aksamit, ktorého "sídlo" bolo na hrade Plaveč a zrejme aj v Haligovských skalách, pretože po ňom sa dodnes menuje tamojšia jaskyňa Aksamitka.

Tomuto historickému obdobiu sa venoval predovšetkým český spisovateľ Alois Jirásek v treťom dieli trilógie Bratstvo (Bratislava, SKVL 1954). V románe opisuje autor aj kostol v Lechnici neďaleko Červeného Kláštora, kde zavraždil bratrícky hajtman Talafús svoju nevernú milú Máriu.

Do prvej polovice 15. storočia kladie svoj román Januš z Braniska rodák zo Spišských Vlách Ján Štiavnický (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1974). V samotnej knihe síce žiadne datovanie nenachádzame, len si ho rekonštruujeme na základe panovania rodu Rozgonyi na Spišskom hrade a rodu Perényi na Šarišskom hrade. Fiktívny príbeh poukazuje na život hradného panstva a život poddaných. Hlavná postava Januš uniká s kupcom Radungom pred intrigami Šarišského hradu až do Konstantinopolu (Carihradu), no po návrate domov sa nevyhne osídlam Spišského hradu a v ňom aj zomiera.

5. Spiš v 16. - 19. storočí:

Literatúra tohto obdobia sa sústreďuje prevažne na históriu dvoch popredných a najväčších spišských miest - Levoče a Kežmarku. Iné spišské mestá či mestečká sú zachytené len sporadicky.

5.1 Vojna Kežmarku s Levočou.

Kuriózna vojna dvoch popredných spišských miest o právo skladu trvala vyše 100 rokov a vyvrcholila v 1. tretine 16. storočia. Právo skladu, podľa ktorého bolo možné zastavovať cudzích obchodníkov a donútiť ich v meste predávať tovar aj mimo trhov, mali na Spiši len dve mestá - Levoča a Podolinec. Kežmarok získal toto právo podvodom, a to mu Levoča nemohla zabudnúť.

Táto vojna zaujala viacerých maďarských i slovenských autorov. Súčasný maďarský autor Viktor Szombathy napísal román Két kard-két oroszlányi (Budapest ?) - Dva meče-dva levy. Názov je symbolický - sú v ňom zašifrované časti mestských erbov, pretože dva meče má v erbe Kežmarok, dvoch levov zasa Levoča.

Starší spišský historik Jozef Hajnóczy napísal divadelnú hru A késmárki bíró lánya (Igló 1920) - Dcéra kežmarského richtára. Námet na túto hru našiel v známej Levočskej kronike od Gašpara Haina.

Ladislav Granč - Cselényi napísal román Lukáš Havran (Bratislava, Mladé letá 1961). Román na pozadí bojov Levoče a Kežmarku zobrazuje aj celú politickú situáciu v Uhorsku po bitke pri Moháči r. 1526, keď mala krajina dvoch záujemcov o voľný trón a napokon aj dvoch panovníkov - Ferdinanda Habsburského a majiteľa kežmarského hradu Jána Zápoľského.

Zmätky zaplavili aj Spiš - Kežmarok podporoval Zápoľského, kým prezieravejšia Levoča podporovala neskoršieho víťaza Ferdinanda. Hrdina knihy Lukáš Havran, ktorý pochádza zo Spišského Podhradia, pôsobí v službách levočskej rodiny kráľovského tridsiatkára Krupeka, pričom aj on musí pretrpieť hrôzy vojny. V románe vystupuje popri senátoroch Levoče a Kežmarku aj pestrá paleta remeselníkov, vagabundov, žoldnierov, príslušníkov mestskej i dedinskej chudoby.

5.2 História Levoče:

Život v starej Levoči pripomínajú levočskí kronikári. Tzv. Sperfoglova kronika vyšla aj v slovenskom preklade v knihe súčasného bratislavského historika Júliusa Sopku Kroniky stredovekého Slovenska (Bratislava, RAK 1995). Ďalšiu kroniku napísal Gašpar Hain, no dočkala sa len nemeckých a maďarských vydaní (napr. jedno z nemeckých vydaní vyšlo v Levoči v r. 1910 - 1913). Je veľká škoda, že dodnes neexistuje slovenský preklad, pretože kronikár nezachytáva len udalosti a zaujímavosti z Levoče, ale aj z Kežmarku, Ľubice, Vrbova, Spišskej Soboty, Spišskej Novej Vsi a viacerých malých spišských mestečiek a dediniek.

Levoča sa stala pokladnicou príbehov pre mnohých maďarských spisovateľov. Nepochybne najznámejším a určite dodnes neprekonaným románom z histórie Levoče je A löcsei fehér asszony (Budapest 1955) - Levočská biela pani (Bratislava, Tatran 1966) od jedného z najväčších maďarských spisovateľov Mórica Jókaiho, ktorý zobrazil doznievanie Rákócziho povstania na začiatku 18. stor.

Nemenej slávny je aj román A fekete város (Budapest ?) - Čierne mesto (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1962) od Kolomana Miszátha. Kniha zachycuje spory Levoče a rodiny Görgey z Hrhova, jednej z najstarších spišských rodov, ku ktorým došlo tiež na začiatku 18.stor.

Avšak o Levoči písali aj Slováci. Na Levoču sa zameral aj jeden z najväčších autorov slovenského historického románu bratislavský spisovateľ Ľudo Zúbek v knihe príbehov Skrytý prameň (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1963). Rovnomenná poviedka, datovaná do roku 1520, predstavuje monológ drevorezbárskeho tovariša Krištofa, ktorý pre spreneveru peňazí, poslaných majstrom Pavlom pre krakovského drevorezbára Víta Stwosza, je odsúdený ako zlodej na stratu pravej ruky. Ak rezbár stráca pravú ruku, stráca aj svoju prácu a všetky jeho životné plány padnú. Tak sa stalo aj s Krištofom, ktorý sa chce pomstiť majstrovi Pavlovi tým, že mu zničí sochu Madony, pripravenú pre miestny kostol sv. Jakuba. No práve krása tejto sochy tak očarí nešťastného Krištofa, že sa jej nedokáže dotknúť. Príbeh bol aj sfilmovaný pod názvom Majster kat. O majstrovi Pavlovi hovorí aj rozhlasová hra Jána Milčáka pod názvom Pavol rezbár. (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1979).

Jozef Cehula - Pastorello stihol ešte vydať román Vojna richtárov (Trnava, Spolok sv. Vojtecha 1949). Poukázal v ňom na spor Levoče a Spišskej Soboty, ktorý vznikol v r. 1525 z hlúposti a nepozornosti - pisár vo Viedni omylom nazval sobotský richtára levočským richtárom, čo Levočania považovali za urážku a povolali predstavenstvo Spišskej Soboty na súd do Levoče. Spišská Sobota patrila v tom čase medzi trinásť miest, ktorá r. 1412 uhorský panovník Žigmund zálohoval Poľsku. Do sporu sa zamiešal aj starosta zálohovaných miest a výsledkom bolo to, že si Levoča a Spišská Sobota navzájom zakázali návštevu svojich jarmokov a tento zákaz postupne platil pre všetky zálohované mestá. Výsledkom nezmyselného sporu bolo ochudobnenie oboch miest.

5.3 História Kežmarku:

Z histórie Kežmarku zaujala našich a maďarských spisovateľov predovšetkým už spomínaná kuriózna vyše storočná vojna s Levočou.

Ale vyše 725 ročná história mesta Kežmarku má veľa zaujímavých príbehov. Niekoľko z nich zvečnila kežmarská rodáčka, spisovateľka a historička Nora Baráthová vo svojej knihe Nad Kežmarkom vietor veje (Bratislava, Tatran 1990), ktorá sa zaraďuje skôr do literatúry faktu, ako aj vo voľnej trilógii Nepokojné mesto, Muž, ktorý kráča za smrťou a Aj zradcom sa odpúšťa.

Kniha Nad Kežmarkom vietor veje (Bratislava, Tatran 1990) populárnou formou predkladá čitateľovi kapitoly z histórie mesta - jeho vznik, priebeh 13 vojen, ktoré prešli cez kežmarský chotár, život remeselníkov i ostatných mešťanov, zaujímavosti o kežmarskom školstve, pamiatkach, ale aj o vzťahu Kežmarku k Vysokým Tatrám.

Historický román Nepokojné mesto (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1981) sa zameriava na roky 1645 - 1649, teda na obdobie vyvrcholenia bojov medzi mestom Kežmarkom a medzi kežmarským hradom. Táto vojna mesta s vlastným hradom, ktorá trvala 250 rokov, je ďalšou kuriozitou nielen v dejinách Spiša, ale hádam aj celého Slovenska. Kežmarok bol slobodným kráľovským mestom s viacerými politickými i hospodárskymi

privilégiami. V 2. pol. 15. storočia dal panovník Matej Korvín priamo na území mesta postaviť hrad, aby bol Kežmarok lepšie chránený pred akýmkoľvek útokom nepriateľov. Hradné panstvo však mestu nepomáhalo, ba začalo si robiť nárok na mesto a postupom času ho zbavilo takmer všetkých práv. Napokon jednota kežmarských obyvateľov na čele s richtárom Žigmundom Moesom vymohla si od panovníka znovupotvrdenie práv slobodného kráľovského mesta a vykúpila sa z područia hradu.

Druhá časť trilógie - Muž, ktorý kráčal za smrťou (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1975) - približuje Kežmarok zo začiatku 18. storočia a hovorí o účasti mesta na proticisárskom odboji pod vedením uhorského kniežaťa Františka Rákócziho II. Protagonistami knihy sú traja poprední kežmarskí obyvatelia - richtár a neskôr Rákócziho vyslanec Jakub Kray a senátori Martin Lányi a Šebastián Toportzer. Keď v decembri 1709 dobyje Kežmarok cisársky maršal Heister, dáva na výstrahu popraviť práve spomínaných troch kežmarských pánov. Ich hrobka sa dodnes zachovala na mestskom cintoríne.

Na predchádzajúcu knihu bezprostredne naväzuje ďalší historický román Aj zradcom sa odpúšťa (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1980), ktorý hovorí o neslávnom zakončení Rákócziho povstania, o dôsledkoch porážky Kežmarku a o epidémii moru, ktorá prišla na mesto v r. 1710 - 1711.

No spomínané obdobie zaujalo aj iných. Sliezsky literát a cestovateľ Daniel Speer si počas svojich potuliek Uhorskom v 2. pol. 17. stor. písal rôzne poznámky, ktoré vyšli v slovenskom preklade pod názvom Uhorský Simplicissimus (Bratislava, SVKL 1964). V nich opisuje aj návštevu Kežmarku, kde na vlastnej koži zažil nepriateľstvo hradného pána Thökölyho už pri vstupe do mesta - jeho vojaci prichádzajúcich zhadzovali z padacieho mosta do vodnej priekopy.

Pohnutému osudu kežmarského richtára Jakuba Kraya a jeho syna, ktorý márne šiel žiadať cisára o milosť pre otca, je venovaná aj v maďarčine písaná útla historická próza Mórica Jókaiho Az apja fia (Budapest 1930) - Otcov syn a nemecká divadelná hra Jakob Kray od profesorov kežmarského ev.a.v. nemeckého gymnázia Roberta Weissera a Bruna Beneho (Jahresbericht des evangelischen Distriktual - Realgymnasiums A.B. in Kežmarok 1933/34).

Osud mladého kežmarského mäsiarskeho remeselníka od útrap učňovských rokov cez tovarišskú vandrovku až po získanie majstrovstva opisuje knižka Nory Baráthovej Tak sme žili (Kežmarok, Vyd. Lipták 1996). V próze ožíva nielen dobový Kežmarok zo začiatku 18. storočia, ale aj iné územia Uhorska. Okrem zaujímavostí z remeselníckeho života obsahuje kniha i kežmarské cechové zvykoslovie, ktoré sa stáročia udržiavalo nielen na Spiši, ale v celej krajine.

5.4 História iných miest a mestečiek

Zaujímavosti o mnohých spišských mestách a mestečkách prináša už spomínaná Levočská kronika od Gašpara Haina. Ďalšia známa publikovaná a aj do slovenčiny preložená je Spišskosobotská kronika, uverejnená v knihe Júliusa Sopku Kroniky stredovekého Slovenska (Bratislava, RAK 1995). O Spišskej Sobote píše aj spomínaná Vojna richtárov od Jozefa Cehulu - Pastorella.

K významným mestám patrila aj Stará Ľubovňa, ktorá bola sídlom starostu zálohovaných spišských miest. V tomto meste sa r. 1718 odohral strašidelný príbeh - zapísal ho do svojej knižky Posol starého a nového Uhorska (Hungariae antiquae et novae... Prodromus. Norinbergae, Vyd. Monath 1723) známy slovenský vedec Matej Bel: " V Ľubovni - ako som počul - odohrali sa zázračné udalosti. Kupec Gašparek, človek podľa všeobecnej mienky nie čistého rázu, zahynul nečakanou smrťou. Sotva ho pochovali, ľudia ho videli v šatách, ktoré zaživa nosil. A zdanie neklamalo, lebo pocestných aj za bieleho dňa zastavoval, trápil, robotníkov na poli napadal, domy podpaľoval, a čo je neuveriteľné, aj so svojou ženou sa stýkal a veriteľom splácal dlžoby..." Tento príbeh inšpiroval bratislavského literáta Jozefa Nižnánskeho k napísaniu románu Spišské tajomstvo (Bratislava, Tatran 1968), z ktorého sa čitateľ dozvie, že tajomný Gašparek mal ešte dvoch bratov, tvárou na nerozoznanie a celé toto tajomstvo rozriešili dvaja mladí remeselnícki majstri Juraj Mrkva a Janko Hvizdák...

K zálohovaným a významným mestám patril aj Podolinec. Podolinec zvečnil maďarský spisovateľ Július Krúdy vo svojom skôr fantastickom románe A Podolini kisértet (Budapest 1957) - Podolinské strašidlo (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1977). V tomto románe sa prelínajú udalosti z 19. storočia so spomienkami na 18. storočie a na jeho napísanie zrejme autor nemal žiaden reálny historický podklad. Zaujímavé je, že hold svojmu spisovateľovi vzdal ako jediný práve Podolinec a na kláštornej budove mu odhalili asi r. 1978 pamätnú tabuľu.

Históriu zamagurského kraja od jej začiatku až po súčasnosť ako aj tamojšie staré a nové zaujímavé osobnosti zmapoval vo svojej knihe Na severnom prahu (Bratislava, Tatran 1983) rodák z Matiašoviec, dnes už známy bratislavský literát Vlastimil Kovalčík. Jeho knihu zaraďujeme do literatúry faktu. Čitateľ sa v nej zoznámi aj s pestrým kalendárnym i rodinným zvykoslovím Zamagurčanov. Táto kniha neobchádza ani zamagurské povesti a rozprávky, ktoré samostatne vyšli napr. v knihe Šťastenko - rozprávky zo Zamaguria od autorskej dvojice Viktor Majerík - dnes už obyvateľ Zamaguria a etnograf tohoto kraja a Peter Glocko z Bratislavy (Bratislava, Mladé letá 1970).

Krížová Ves, Spišská Belá, Kežmarok, ale aj iné podtatranské mestečká z polovice 19. stor. ožívajú v knihe spomienok známeho slovenského spisovateľa Gustáva Zechentera - Laskomerského 50 rokov slovenského života I.-II. (Bratislava, Tatran 1974)

5.5      História Vysokých Tatier:

V literatúre nenachádzame veľa výlučne "prísnych" beletristických diel o Vysokých Tatrách - ak, pravda, nebudeme do tohoto počtu rátať povesti a rozprávky. Výnimkou je snáď len kniha poľského spisovateľa Kazimíra Przerwu - Tetmajera Legenda Tatier (Bratislava, SVKL 1964) a Hviezdy nad Tatrami od Nory Baráthovej (Kežmarok, Vyd. Lipták 1995).

Kým Tetmajer sa zameriava na život prostých ľudí v poľských Tatrách a na osobnosť poľského Jánošíka, Baráthová píše o osudoch kežmarských prieskumníkov Tatier - Kežmarčania boli totiž prví v histórii, ktorí oficiálne prenikli do Tatier. Hradná pani Laska absolvovala r. 1565 prvý známy výlet do Tatier, študent Dávid Frölich r.1615 vykonal prvý známy horolezecký výstup, rektor školy Juraj Buchholtz mladší podnikal so študentmi začiatkom 18.stor. časté výlety do Tatier a ako prvý zakreslil panorámu tatranských štítov - jeho tatranské názvoslovie sa používa dodnes atď.

Zachoval sa však aj dobový opis - svoj výstup na Kežmarský štít so skupinou kežmarských študentov z r. 1654 podrobne opísal Daniel Speer už v spomínanej knihe Uhorský Simplicissimus.

Literatúre faktu sa venuje najväčší súčasný znalec Tatier tatranskolomnický obyvateľ Ivan Bohuš. O osudoch prvých bádateľov Tatier, o sprievodcoch i turistických spolkoch píše v knihe Na každom kroku kameň (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1986). On to bol, ktorý rozšíril základnú knihu histórie bádania Tatier od Ivana Houdeka Osudy Tatier (Bratislava, Šport 1976). Okrem iných publikácií vydal aj knihu Tatranský kaleidoskop (Martin, Osveta 1977) a Tatry očami Buchholtzovcov (Martin, Osveta 1988).

6. Osobnosti, žijúce na Spiši

Spišské mestá Kežmarok a Levoči zohrali veľkú rolu v oblasti školstva, kultúry, ale aj vedy. V oboch mestách existovali školy - známe evanjelické lýceá, na ktorých študovali nielen naši budúci slovenskí dejatelia, ale aj zahraniční študenti. No na Spiši vyrástlo aj mnoho osobností.

Spišskobeliansky rodák Jozef Maximilián Petzval bol v 19. stor. známym fyzikom a vynálezcom v oblasti fotooptiky. Jeho život a dielo opísala bratislavská autorka Margita Valehrachová v knihe Kúzelník spod Kahlenbergu. (Bratislava, Mladé letá 1967)

O ťažkom období kežmarskej evanjelickej školy počas protireformácie, keď ju r. 1674 museli učitelia i žiaci opustiť, hovorí divadelná hra profesora Roberta Weissera Der Weg in die Fremde (Jahresbericht des evangelischen Distriktual - Realgymnasiums A.B. in Kežmarok 1932 - 1933. Kesmark, Vyd. Sauter 1933) - Odchod do cudziny.

O živote na lýceách, neskôr gymnáziách v Levoči a Kežmarku, sa dozvedáme predovšetkým zo spomienok študentov. Na svoje štúdiá v Levoči v 1. pol. 19. storočia spomína Ján Francisci i Ján Kalinčiak - tieto spomienky uverejnil slovenský pedagóg Jozef Hendrich v knihe Ako sa kedysi na Slovensku študovalo (Martin, Matica slovenská 1937). V tej istej knihe sú aj spomienky na štúdiá v Kežmarku - Ján Seberíni, slovenský národovec, študoval na kežmarskom lýceu koncom 18. stor. a Samo Tomášik v 1. tretine 19. stor. Na svoje študentské roky v Kežmarku začiatkom 19. storočia spomína vo Vlastnom životopise aj Gašpar Fejérpataky - Belopotocký (Bratislava, Tatran 1975).

V r. 1818 - 1824 pôsobil ako profesor a rektor kežmarského lýcea Ján Chalupka, o ktorom je známe, že v Kežmarku prežil životnú, no nešťastnú lásku s mladou barónkou Babettou von Wieland. Tejto téme sa venovali viacerí autori. Listy oboch zaľúbencov preložil a publikoval najprv Ján Ďurovič v útlej knižke Kežmarská láska Jána Chalupku (Lipt. Mikuláš, Tranoscius 1944) a potom Rudolf Brtáň v knižke Vrúcna ľúbosť (Bratislava, Tatran 1984). Prozaicky tému spracoval Peter Štrelinger v knihe príbehov zo života slovenských literátov Kto proti osudu I. (Bratislava Tatran 1976) a dramaticky Anton Kret pod názvom Portrét panny Babetty. Osudy oboch mladých ľudí trochu z iného pohľadu, ako sa podával doteraz, spracovala Nora Baráthová v ďalšom historickom románe Stretneme sa... tam!, ktorý je však ešte v rukopise a prinajlepšom by mohol vyjsť koncom tohoto roku.

R. 1845 navštívil Kežmarok najväčší maďarský básnik Alexander Petöfi - o jeho pobyte hovorí divadelná hra kežmarského profesora lýcea Fridrich Scholcza A Tátra alatt (Késmárk, Vyd. Sauter 1903) - Pod Tatrami.

V r. 1865 - 70 študoval v Kežmarku aj náš najväčší slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav. Zlomový rok jeho štúdií, v ktorom si uvedomil, kam patrí, spracovala Nora Baráthová vo svojom románe Študent (Bratislava, Mladé letá 1991). Vlastné spomienky Hviezdoslava boli publikované v zborníku Hviezdoslav v kritike a spomienkach (Bratislava SVKL 1954).

Riaditeľom školy počas Hviezdoslavových štúdií bol Hugo Stenczel. On sám s rodinou Stenczel ako aj dobový Kežmarok je predstavený v knihe maďarskej prozaičky Márie Szabó - Szentmihályi Emberé a munka (Budapest, Singer-Wolfner 1942) - Práca patrí človeku.

Na konci 19.stor. a začiatku 20.stor. sa na gymnáziu v Kežmarku grupovali študenti do slovenskej samovzdelávacej spoločnosti napriek tomu, že im to zakazovali maďarizačné zákony vlády. Po prezradení boli študenti zo školy vylúčení. O ich osude hovoria dve knihy spomienok: Ľudo Izák: Tajný spolok Mor ho! (Praha, Mazáč 1929) a Konštantín Čulen: Slovenské študentské tragédie (Bratislava, Slov.liga 1935).

Na začiatku 20.stor. spomína na svoje kežmarské štúdiá Martin Rázus v knihe Maroško študuje (Martin MS 1946) a jeho spolužiak Ivan Stodola v knihe Bolo ako bolo (Bratislava SVKL 1965). V tomto období pôsobil ako profesor gymnázia Jur Hronec, vynikajúci matematik. Život a dielo tohoto významného vedca spracoval jeho príbuzný z Gemera Ondrej Hronec v knihe Rovnica o jednom známom (Košice, Výchslov. vyd. 1989).

7. Povesti

Pri povestiach sa síce historický základ snúbi s dobrodružstvami, no napriek tomu spomenieme aspoň niekoľko publikácií v týchto okruhoch:

Zrejme nikým neprekonané ostane dielo Sagen aus der Hohen Tatra (München 1971) - Povesti z Vysokých Tatier od niekdajšieho profesora nemeckého gymnázia v Kežmarku Alfréda Grosza. O vydanie týchto povestí, ktoré sa vonkoncom netýkajú len Tatier, ale aj viacerých podtatranských obcí, neprejavil nikto na Slovensku záujem, preto ich vydali v zahraničí. Do slovenčiny sa, žiaľ, nepreložili, zato sú od svojho vydania až dodnes vykrádané viacerými slovenskými autormi.

Zo súčasných slovenských spisovateľov sa venuje Tatrám tam žijúci autor Anton Marec v knihe Zlato pod Kriváňom (Bratislava, Mladé letá 1991).

Známa slovenská etnografka Viera Gašparíková, zaoberajúca sa zbojníckou tematikou, napísala Povesti o zbojníkoch zo slovenských a poľských Tatier (Bratislava, Mladé letá 1979).

Už klasiku predstavujú trojdielne Slovenské hrady od Ľudovíta Janotu (Bratislava, Nakladateľstvo Slovenskej ligy 1937 - 2. vydanie), kde sú povesti (máme dojem, že aj umelo vytvorené autorom) o týchto spišských hradoch: Gelnica, Kežmarok, Stará Ľubovňa, Markušovce, Plaveč, Spišský hrad a Spišský Štiavnik. O hradoch vyšli aj štvordielne Povesti o slovenských hradoch od Jána Domastu (Stredoslovenské vydavateľstvo Banská Bystrica a Osveta Martin 1967 - 1974), resp. kniha Miroslava A. Husku: Skalný hrad na Kriváni (Bratislava, Mladé letá 1972) a pod. Výlučne Kežmarku sa týkajú Tri povesti o kežmarskom hrade od Nory Baráthovej (Kežmarok, Podtatranské múzeum 1997).

Povesti o viacerých mestách vydal Ján Štiavnický pod názvom Richtársky tanec (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1977). Píše o Spišskej Novej Vsi, Kluknave, Spišskom hrade atď., ale príbehy nemajú prakticky žiaden historický podklad ani datovanie. Spomedzi ostatných upúta povesť Kráľovský dar, ktorá hovorí o učenosti známeho spišského šľachtica Berzeviczyho a o jeho chránencovi Jánovi Turokovi, chudobnom chlapcovi, ktorého dal pán vyštudovať. Turok po skončení štúdií sa vracia v pol. 18. stor. k svojmu dobrodincovi a spolu s ním zanesie spišskému županovi Csákymu zemiakové hľuzy, ktoré zatiaľ na Spiši nepoznali a ani neskôr im ľudia nedôverovali. Povesť o príchode zemiakov na Spiš podáva aj rozhlasová hra nevidomého spišskonovoveského autora Ivana Štrbáka pod názvom Čertove jabĺčka.

Takmer každá obecná kronika spomína nejakú povesť a mnohé povesti sa zachovali aj medzi pospolitým ľudom, lenže málokto má záujem spoznávať toto bohatstvo. Doslova lastovičkou v tejto oblasti sa stali Povesti z Osturne, ktoré napísala Erika Matonoková (Prešov, Vyd. RE-PRO-MA 1996). V rámci záchrany tohoto ľudového bohatstva by bolo treba čím skôr niečo podniknúť, pretože starí ľudia odchádzajú do nenávratna a mladí ľudia k tradíciám nemajú vzťah. Možno by mohla pomôcť škola - zapojiť do zberu povestí aj samotných starších žiakov, kým je ešte čas.

Záver

Je samozrejmé, že tento zoznam diel krásnej literatúry, ktoré dokumentujú históriu Spiša, nie je vyčerpávajúci. Nie je totiž v mojich silách spoznať a uviesť všetky tituly našej, maďarskej, nemeckej a poľskej literatúry, ktoré by sa hoci len okrajovo dotýkali dejín Spiša.

Sústredila som sa len na najdôležitejšie historické udalosti Spiša od jeho osídlenia do začiatku 20. storočia (pokračovanie 20. stor. by sa dalo dokumentovať napr. knihami z obdobia II. svetovej vojny a SNP - Ladislav Beňo: Salvy pod končiarmi, Michal Chudík: Mária, Viera Švenková: Limbový háj, Miloš Krno: Hory, rieky ľudia atď.).

Záverom možno skonštatovať: zmysel každej historickej prózy spočíva v tom, aby naučila dnešného človeka poznať minulosť. A nielen ju poznať, ale ju aj porovnávať so súčasnosťou. Čítanie historickej prózy môže veľmi pomôcť žiakom, ale aj učiteľom pri vyučovaní dejepisu, ba niektoré knižky by sa mohli stať priamo tzv. doplnkovým čítaním. Boli by určite záživnejšie ako viaceré partie učebníc dejepisu, ktoré nám ešte stále vďaka svojej suchopárnosti, resp. prílišnej obšírnosti nevedia priblížiť krásu našich slovenských dejín.

Dr. Nora Baráthová
Podtatranské múzeum v Kežmarku

 


LITERATÚRA O SPIŠI

1. Najstaršia história Spiša

2. Spiš v 10. - 12. storočí:

3. Spiš a Tatári (1241-42)

4. Spiš v 15. storočí:

5. Spiš v 16. - 19. storočí

5.1   Vojna Kežmarku s Levočou
5.2   História Levoče
5.3   História Kežmarku
5.4  História iných miest a mestečiek
5.5   História Vysokých Tatier

6. Osobnosti, žijúce na Spiši

7.  Povesti: