Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Cestopisy, publicistika, korešpondencia ZECHENTER-LASKOMERSKÝ, GUSTÁV (1824-1910) - Strana 2

ZECHENTER-LASKOMERSKÝ, GUSTÁV (1824-1910) - Strana 2

Tlačiť
Obsah článku
ZECHENTER-LASKOMERSKÝ, GUSTÁV (1824-1910)
Výlet do Smokovca
Výlet k Zelenému plesu
Celý článok

1. VÝLET DO SMOKOVCA
Smokovec 18. júna 1858

 

V júni sme boli so ženou na prvej návšteve v Krížovej Vsi. Zase som sa kochal pohľadmi na Tatry. Z oblokov tesťovho domu sa predstavujú v celej svojej velebe a ešte väčšmi, keď sa človek postaví na ktorýkoľvek z okolitých kopcov.
Po rovine sa zelenými nivami hadí Poprad, tam ďalej vidieť Belú a ďalšie obce, a až na ich pozadí sa dvíhajú nebotyčné, vždy znovu a inak krásne, obdivuhodné Tatry. Celý tento utešený, až strašne krásny obraz pôsobí o to silnejšie, že tieto strmé ozruty nemajú predhoria, ale jedným rozmachom vyrastajú z roviny, pričom nazerajú tam na severe do Haliče, na juhu do ďalekých hmlistých nížin Uhier. V porovnaní so štajerskými, korutánskymi, krajinskými a tirolskými obrami, ktoré som videl na vlastné oči a švajčiarskymi, ktoré som nevidel, títo sú iba chlapci; ale tamtí zas majú okolo seba poriadnych odzgoňov; popri ich nohách, otlakoch a bokoch sa vypínajú zdatní šarvanci a prekážajú tak v priamom výhľade na starých pánov. Ale na Tatry môžeš hľadieť zoširoka od päty až po temeno, ba až do žalúdka im možno nakuknúť. A práve toto ich robí takými velebnými. Na prvý pohľad sa ich prekvapený cestovateľ až naľaká. Obdivoval som ich nespočetne veľakrát. Ale vždy to bolo z mojej strany s neopísateľnou pokorou.
Hlavný masív velikánov pozostáva zo žuly, ruly a opuky. Zdá sa, že ony prerazili červený pieskovec (v Rakúskej doline), sú teda mladšie, podobne ako v okolí Nízkych Tatier, najmä Ďumbiera. Z východnej strany Lomnického štítu vypína sa, opierajúc sa o stredný masív, vápenec. Nižšie dolu, po rovinách a kopcoch okolia Krížovej Vsi, rozprestiera sa mohutný, treťohorný eocénový pieskovec rôzneho zrna. Tento pieskovec morského pôvodu obsahuje zvyšky morských, už málo rozoznateľných živočíchov, ľahko sa rozpadáva a je veľmi úrodný. Zriedka v ňom možno rozoznať korytnačky podobné malým ustriciam. Miestami obsahuje blýskavé sloje znamenitého kamenného uhlia, pravda, v malej miere.
Na majetku v Krížovej Vsi, ktorý tesť nadobudol od Mariássyho a čiastočne od Berzeviczyho, rodil sa jarec, ovos a najmä zemiaky. Tých sa vysadilo až do tisíc metrických centov a vybralo sa okolo jedenásťtisíc. Rodil sa aj vynikajúci spišský hrach a ľan. Zemiaky sa spotrebovali výlučne v pálenici na výrobu liehu. Okrem toho sa tu páslo dvesto až štyristo kusov oviec a dorábala sa výborná bryndza.
Celý majetok spravoval tesť s testinou. On mal na pleciach hospodárstvo a styk navonok, ona vlastnila domácu berlu, riadila kupectvo špiritusu a iných komodít a všetky ostatné domáce záležitosti. Držali si gazdu, asi osemnásť želiarov, páleníka, kuchárku, slúžky, všetkého spolu asi štyridsať ľudí.
Tesť bol pohostinný, srdečný človek, dosť prístupný a žičlivý voči robotníkom, ale zároveň to bol aj povýšenec namyslený na svoj groš, bažiaci za povýšením, vyznamenaním a za zemianstvom. Často mi táto jeho úporná honba za popanštením bola odporná, i keď som uznával na druhej strane jeho dobré vlastnosti. Testiná bola príkladne pracovitá, vedela každú vec na groš premeniť. Ale pokiaľ išlo o namyslenosť - prevyšovala tesťa o dobrú hlavu. Mala rešpekt len pred ľuďmi, čo mali veľké meno. Imponovalo jej všetko, čo nosilo y na konci a vozilo sa na štyroch...
Šťastliví a príčinliví boli oni ľudia, lopotili sa o dušu, ale čert pýchy im sedel na krku. Driapali sa nahor. A bohužiaľ, toto nespôsobné, nemotorné habkanie za vysokým malo smutné, presmutné následky. Oni totiž, v tomto duchu nepokorného štréberstva, baženia za vyznačeniami, vychovali aj svoje deti, najmä synov.
Sceľovanie chotára vykonalo sa štyri roky po našom sobáši: Grosserovský majetok mal 110,894 katastrálnych jutár. Mapu vlastníme podnes, ale majetok je už v rukách našich árendátorov, bratov Fehérovcov, od 6. decembra 1900...
* * *
Vtedy, 17. júna 1858 ráno, vyšiel som si na horný koniec chotára spolu s poctivým Bugšom. A tam som na jednom mieste, v strmom výmoli nad riekou Poprad, našiel skamenené drobné korytnačky a krásne, blýskavé kamenné uhlie. Ale len smidku. Na druhý deň ma tesť pozval do Tatier.
V tom čase stál Smokovec v Tatrách ešte samojediný. Šumný, ale jednoduchý, nie taký, ako terajší Šmeks a jeho početní mladí kamaráti. Vystavaný bol hlavne z dreva, dôvodom jeho založenia boli pramene kyslej vody, pri ktorej sa kúpali a liečili jeho návštevníci. V čistej, čerstvej a bystrej vode. Najali sme si v hornom stavisku (bolo ich ešte poriedko) nocľah.
Večer bol tichý a v tejto veľkej výške, v susedstve ľadových a snehových zápolí, neobyčajne teplý. Znamenitá atmosféra pre pohodlie a záhaľku. A tak sme besedovali a klebetili dlho do noci, na lavičke pred naším bydlom, tvárou v tvár utešenému krajobrazu. Keď mi otec dôverne - koreniac svoje rozprávanie smiechom - vyrozprával rozmarné historky svojich mladých rokov, ľahli sme si spať. On si zopár razy odfúkol, zaspal, začal chrápať a vtedy, akoby na dohovorené znamenie, tam von sa rozblýskalo a rozhrmelo tak, že som sa začal obávať, či sa celá Gerlachovka aj Lomnická na nás nezrútia. Ale chrápanie tesťa bolo pre mňa neznesiteľnejšie, ako velebné hučanie hrmenia, čo sa odrážalo od brál. Pretože chrápanie hučalo, fučalo, pískalo a triaslo sa, potom sa zas pri zatajení dychu strácalo, až som sa naľakal, že sa mi tesť ide zadusiť. Mučený tu piskotom, tamvon hukotom, vzal som, ja úbohý, celú svoju posteľ a presťahoval som sa do bočnej tesnej izbičky, určenej pre sluhu. Navrstvil som slamník, perinu, vankúše, háby a čo sa uniesť dalo na seba, uši som si striedavo zapchával všetkými prstami - ale nič neosožilo. Šeredné zvuky prerážali všetky nakopené hrádze. Sám osebe tenký, stlačený na dosku, vstal som na svitaní bez stopy odpočinku. Vstal aj tesť - vyspaný, čerstvý ako orech a len sa čudoval, že v noci zúrila búrka a on o ničom nevedel.
Ráno bolo nebo pochmúrne, ovzdušie chladné, veterné a z času na čas poprchávalo. Naokolo hmla - výhľadu nebolo. V dôsledku týchto prekážok sme neuskutočnili svoj zámer a nenavštívili sme Studenú dolinu, ako sme pôvodne zamýšľali. Všetkých hostí bolo čo do počtu štyridsaťjeden, pri obede sme sedeli dvanásti. Patriarchálnym spôsobom mu predsedali majiteľ Rainer so ženou - znamenití, skromní, dobrosrdeční ľudia. Obed bol lacný a dobrý.
Jeden z prítomných - profesor kežmarských škôl - nám rozprával o hroznom nešťastí, ktoré sa práve pred pár dňami - teda 10. júna 1858 - tu v Tatrách prihodilo. Niekoľkí kežmarskí študenti sa vybrali na Lomnický štít a šťastne dosiahli vrchol. Že tamhore naozaj boli, dokazovalo ich rozprávanie o tom, čo všetko odtiaľ videli. Keď nadišiel čas návratu, bolo treba obísť isté nebezpečné miesto, akúsi štrbinu. To sa jednému z nich nechcelo, preto navrhoval kratšiu, ale nebezpečnejšiu cestu. Ostatní sa zdráhali, ale on sa nedal odhovoriť a smelo, junácky, ale veru nerozvážne, pri známej valaskej piesni „Štyri kozy, piaty cap, kto vyskočí, bude chlap", rozbehol sa, skočil ponad priepastnú puklinu a - nedoskočil na druhú stranu, skĺzol a zmizol stratený v hĺbke, bez slova, bez stopy. Bol to syn kráľovského horára z Lúžnej, ak sa nemýlim, menom Neubauer. Otrasení a vydesení študenti tak rýchlo, ako len mohli, zbehli do Kežmarku a ešte večer oznámili trúchlivú zvesť. Viac týždňov ho potom hľadali, kým neporušené telo v snehu nenašli a nepochovali. S akýmiže pocitmi hľadieva jeho otec z lužnianskych hôr na Lomnický štít, tento ozrutný náhrobný kameň svojho syna?
Keď sa popoludní vyjasnilo, za ohromného vetra, že sme si až klobúky museli popriväzovať ručníkmi, sme sa vrátili domov.


 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.