Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

VRANÝ, VÁCLAV (1851-1929)

Tlačiť
Obsah článku
VRANÝ, VÁCLAV (1851-1929)
Tatranská elégia
Celý článok
Učiteľ, botanik, muzeológ. Z rodných stredočeských Chvaletíc čoskoro odišiel zlákaný málo známou prírodou Slovenska a stredoškolské štúdium dokončil na slovenskom gymnáziu v Revúcej (1869). Po získaní pedagogickej spôsobilosti vyučoval na viacerých školách v Gemeri a okrem toho sa veľmi zaujímal o botaniku v okolí svojich pôsobísk, ale aj v Tatrách a Pieninách. Veľkou mierou prispel k botanickému poznaniu okolia Tisovca a Muráňa (herbáre sú uložené v SNM a v Múzeu Poprad) a v tomto obľúbenom kraji aj v roku 1929 zomrel, počas exkurzie na vrch Tŕstie. Pochovaný je v Tisovci. Memorandové roky a zápas o slovenské gymnáziá formovali jeho vzťah k slovenskému národu, takže čoskoro bol u vrchnosti evidovaný ako Pansláv. Preto bol v roku 1908 prepustený zo školských služieb a policajne sledovaný. Odišiel do Slovenského národného múzea v Martine, kde pôsobil ako kustód až do roku 1921. Posledné roky svojho života mohol opäť venovať pedagogike a botanike v teréne.

1. NA GERLACH

Bolo pätnásteho, vlastne šestnásteho septembra [1879], lebo hlásnik pod oblokmi odtrúbil už jednu - keď sme s priateľom K., zaha¬lení v oblaky nakúreného dymu, ešte živo besedovali. Lampa práve dala nám „dobrú noc." Ale nemýlilo nás to. Vykutal som kdesi sporosviečku, a takto v báječnom pološere po¬kračovali sme vo svojej besede. Ja rozprával priateľovi o velebne krásnych Tatrách, on načúval, ako to načúvať zvykli na priadkach naše utešené prostonárodné povesti o Zlatovláske, o princovi so zlatou hviezdou na čele, o medenom, striebornom a zlatom zámku. - A či nesúvisia snáď Tatry s týmito povesťami ? Pozorovali ste už raz tie tatranské hrady pri východe slnka?... Priletí prvý roj rudých bleskov, obsadí nimi bašty a pred vami stojí v ohnivej záplave ten povestný medený zámok a čosi-kamsi, ešte nespamätali ste sa z prvého vytrženia, ani čoby sa ho dotkol čarovným prútikom, už ligoce sa pred vaším udiveným zrakom ten strieborný zámok; ešte nestačili ste sa pokochať v mdlom jeho striebornom lesku, keď v plnej žiare vychádzajúceho slnka zaskvie sa pred nami i ten tretí - zlatý zámok. Dlho, dlho nás bavil tento zaujímavý predmet.
„Hanbím sa," prehovorí môj priateľ, „že, hoci tu narodený, nebol som ešte nikdy v Tatrách. Vyberme sa raz spolu."
Ja nedal som sa dlho nahovárať. Uzrozumeli sme sa najprv na výlete ku Štrbskému plesu, od toho ustúpili sme však pozdejšie, rozhodnúc sa za výlet na korunu kráľa Tatier, na Gerlach.
O dva dni na to, o druhej hodine popoludní, zaklopali sme na dvere povestného tatranského vodiča, Jána Stilla, učiteľa v Novo Lesnej. Jemu a mlynárovi Martinovi Urbanovi pripisuje sa zásluha o vynájdenie chodníka na Gerlachovský končiar, ktorý ešte pred jedno desiatimi rokmi považovaný bol za nedostupný. Nemali sme v úmysle, požiadať 73-ročného starčeka o vodcovstvo, hoci, ako vyslovil sa sám, bol by ešte vstave vykonať takú prechádzku: chceli sme ho len popýtať o dobrú radu, a tú nám i ochotne udelil.
Tak obrátili sme sa návodom Stilla na tamojšieho druhého učiteľa P. A keď tento osvedčil sa povoľným viesť nás, neostávalo len čakať, až vystrojil sa na cestu. Medzitým pochutnávali sme si pri dobrom rozmare na tatran¬skom vínku: výbornej, občerstvujúcej šťavici z blízkeho Smokovca (Schmeksu). Spoločnosť našu tvorili sme už štyria, lebo nám dvom podarilo sa nahovoriť k výprave ešte dvoch dobrých priateľov: pána farára V. a p. F. Od posledného nedal sa odlúčiť jeho verný, starý, veľký pes Zahraj a tak bol ešte i tento akýmsi piatym členom spoločnosti. Ale tu získali sme pre výlet ešte i p. S., učiteľa z B., ktorý sem návštevou bol prišiel.
Vodca náš dal nám dlho čakať. Až o piatej dali sme sa na pochod. A len čo by sa niekoľko otčenášov pomodlil, už sme boli v Smokovci, a veru že nám bolo treba pobrať nohy na plecia, lebo hľaďte že, k Velickému plesu, kde strojili sme nocovať, mali sme iste asi tri dobré hodiny a krok. Smokovec teraz opisovať nejdem, pošepnem vám len trefnú poznámku, ktorú preniesol o ňom ktorýsi hosť: „Vysoké, vysoké sú tie Tatry, ale ešte vyššie ceny v Smokovci."
Keď obťažili sme svoje chrbty, aby mali sme pozdejšie čím žalúdky, keď i nie obťažiť, aspoň uspokojiť, by neprehrešili sme sa proti hlavnému prikázaniu života: „dávajte žalúdku, čo jeho je," poberali sme sa ďalej. Môžem však už tu pripomenúť, že neušli sme pokute pre prestúpenie tohto prikázania, nevediac, že k uspo¬kojeniu žalúdka viacej treba, než k obťaženiu chrbta.
Išli sme pustými horami, ťažkými cestami, až prikvitli sine na súmraku do Velickej doliny; no ku plesu, kde mienili sme preno¬covať v domčeku pohodlnom, pre turistov vystavenom, mali sme ešte peknú prechádzku. Popchli sme teda svoje tátošíky, aby zá-sobiť sme sa mohli ešte za vidna kosodrevinou, a už vopred tešili sme sa, ako nám dobre bude pod strechou, pri teplej peci. Lež - človek mieni, Pán Boh mení! Ako tak ideme, zrazu zaligoce sa pred nami napravo jasná vatra. Čo to? Kto to? Hôrni chlapci? A či sa to tu presúša Jánošíkov poklad? Nepresúšal sa Jánošíkov poklad, ale boli - hôrni chlapci; no boli len dvaja a nechodili poza bučky, ale zbierali korene horičky (pentiana lutea) a kýchavice (veratrum album). Spýtali sme sa ich, prečo nenocujú radšej v domčeku, ktorý už tu neďaleko musí byť. Dostali sine nemilú odpoveď. Domček je zatvorený, lebo strážnik nebýva tam od polovice septembra a pre kľúč treba ísť do Smokovca.
Z našej spoločnosti snáď na mňa účinkovala najhoršie táto zvesť. K domčeku pri Velickom plese pútali ma príjemné rozpo¬mienky. Už cestou reprodukovala mi obraznosť všetky javy, ktoré ma pred dvoma rokmi, keď som v ňom nocoval, tak zaujímali a bavili. Spoločnosť naša vtedy pozostávala zo štyroch osôb. Došli sine asi hodinou pred mrkom. Bolo po daždi. V zakúrenej izbičke na¬šli sme osúšať sa človeka v negližé, ktorý flegmaticky plátal si nohavice. Bol to dr. filosofie Konšt. T-ý z Wilna. Jeho vodič, Juzek, šuhaj asi osemnásťročný, ktorému dobrota a - nech sa tak vyslovím - psia oddanosť k svojmu pánovi z každého rysu tváre vyzerala, keď počul, že zhováram sa slovensky, začal od radosti tancovať a vyspevovať: „Dzięki Bogu, že panowie nie Nemci!" Prí¬činou tejto nám nápadnej radosti nebolo národné povedomie, ale vraj trpká skúsenosť. Že ešte vidno bolo, navštívil som neďalekú Kvetnicu. Je to stečené pleso, kde teraz bujnie množstvo pekných a vzácnych rastlín. Dĺžka jeho obnáša 1500 a šírka 500 krokov; prostriedkom vinie sa potok, ktorý tu vrhá sa z granitovej steny, asi 100 m vysokej, dolu k Velickému plesu, tvoriac utešený vodopád. Zásobený rastlinami, vrátil som sa k súdruhom. Medzitým pri¬budli štyria noví nocľažníci - vodiči zo Zakopaného, ktorí mali sprevádzať, tiež na druhý deň, mladého grófa Potockého na Gerlach. Prvým mojím zamestnaním bolo oboznámiť sa s detičkarni tatranskej flóry, ukoristenými v Kvetnici. Jeden z novoprišlých vodičov, muž pokročilejšieho veku, v obyčajnom slovenskom kroji - kabanke, opasku a krpcoch - pristúpil ku mne, vzal mi z ruky rastliny a vyberajúc jednu po druhej, kládol na dlhú tabuľu: „Tu máte geum montanum, to je chrysanthemum alpinum, toto mulgedium alpinum, tamto senecio carniolieus ..." Stál som a pozeral meravo na toho podivného človeka. Je to snáď iucognito professor botaniky? Nie - bol to jednoduchý slo¬venský človek, ktorý neznal snáď ani písať.
„Kde ste sa to naučili?" pýtam sa ho v úžase.
„Nuž, prosím pekne", odvetil on „keď tak človek už vyše štyridsať rokov učených pánov po Tatrách vodí, ako ja, nuž sa mu len niečo prilepí."
Náš vodič ponúkol novoprišlých pálenkou: ohrdili ho. Všetci boli členovia spolku miernosti. Na večeru navarili si ruského čaju, a to s obratnosťou, ktorá mnohému starému študentovi, ba mnohej kuchárke robila by česť. Pred jedlom prežehnali sa a dlho modlili, podobne, keď si ľahnúť mali. Juzek stúlil sa ako verný psík pod lavicu, na ktorej odpočíval jeho pán, a nezameškal pilne kŕmiť kosodrevinou ohnivý pažerák železnej pece. Vystrel som sa na lavicu postlanú zelenou koso¬drevinou, tak že moja hlava bezmála dotýkala sa hlavy doktorovej. Dlho sme besedovali, on hovoril poľsky, ja sprvu česky, potom slovensky. Slovenčina bola mu zrozumiteľnejšia. Keď zatíchli sme my, začali rozprávať vodiči svoje príhody. Bavili ma, že som na spánok ani nepomýšľal... Svitlo ráno. Vy¬stúpenie na končiar prekazil nám dážď, no nezdar ten zmierni mi vždy rozpomienku na nocľah v domčeku pri Velickom plese. Ne¬mohol som sa zdržať nenačrtnúť zbežne svoje vtedajšie dojmy, aby som spolu odôvodnil, prečo tešil som sa tak zvítaniu s tým starým známym.
Ale darmo! Osud, apríl a rozmarná žena, musia to mať už v krvi, že tak radi kazia nám radosť. Nerozmýšľali sme dlho. Mali sme sa hneď okolo blnkotajúceho ohníka. Pri vatre nachodil sa veliký žulový balvan, pod týmto nízka, ale dostatočne široká diera, do ktorej popratať mohli sme sa poležiačky všetci šiesti. V niekoľkých minútach vystlali sme ju kosodrevinou, šaty poprevracal! sme si čo na spodok tým na vrch, a už trčali nám von z diery len hlavy. Neborákom chlapcom, pravda, povodilo sa pritom, ako tomu zajačkovi v rozprávke, čo mal domček z kôry a líška vyhnala ho z neho.
Len čo uhniezdili sme sa trocha na novej hospode, ohlásili sa nám žalúdky. Žiaden despota nemal toľko otrokov a otrokýň, koľko ich má žalúdok. I my, postavení v ochotnej službe tohto tyrana, bez milosrdenstva zachodili sme s donesenou zásobou, zabudnúc, že rozkaz jeho zajtra ešte rozhodnejší môže byt a na Gerlachu niet reštaurácie. A bolo veselo. Spev, anekdoty, žarty nemali konca kraja. O polnoci nastúpila krátka pauza. Zahľadel som sa z nášho útulku ponad vatru hore na ozornú, príšernú stenu Gerlachu. Na vrcholci ligotal sa zbor hviezd ako diadém. Velebná polnočná tichosť robila veľkolepý ten obraz posvätno-hrozným. Mráz ma prechodil...
„Štyri kozy, piaty cap..." zagajduje mi ktosi za ušami a už sprevádza ho celý zbor. Čože som mal robiť? Hučal som i ja. A tak to išlo temer do božieho rána. No „les extrémes se touchent" - o tom mali sme sa presvedčiť vo zvrchovanej miere. O troch štvrtiach na šiestu opustil náš vlak stanicu. Konduktor namočil si v potoku krpce, a už len tak hučalo za nami cez spustu žulových balvanov a strmou stranou hore ku kotlu. O hodinu boli sme v ňom. - Ej, je to za kotol! Do toho zmestil by sa nie jeden, lež celé stáda volov. Hja, to kotol tatranských obrov! V prostriedku našli sme porciu ozrutných žulových strapačiek; na západnej strane bola druhá postavená. Na dvoch tých kamenných strapačkách, po¬chúťke to obrov, leskli sa -nenazdajte sa, že azda kvapky masti - dažďové mláky. Zahasili sme si smäd, bo inej vody tu nevidno, hoci ju počuť pod skalami hučať. Ale páčte! čo je to tamto v tom polnočnom kúte? To vraj mních s mníškou poparatili čosi a teraz za pokutu musia sa tu piecť, variť a mraziť. Na jar, keď sneh schodí, dobre je vraj prizerať sa na nich od Popradu.
Temer po hodinovej prestávke dali sme sa zase na pochod. Prostried¬kom kotla skackali a driapali sme sa zo skaly na skalu ku zá¬padnej stene. Na strmine steny v úzkostiach menili sme farbu. Z kotla vyškriabali sme sa a tam hore hrebeňom opäť nastával zápas s celou armádou ohromných balvanov. Išlo nám to nebárs od nohy.
Vzduch nebol úplne jasný, predsa však nezabraňoval zraku nášmu tešiť sa na čarokrásnom pohľade pôvabného okolia, ktoré, čím vyššie stúpali sme, tým veľkolepejším sa javilo. Obzvlášť mi¬lostne usmievalo sa nám Štrbské pleso.
Cilink!
Stanica ?
Horkýže. Signál počiatku našich nehôd. Roztrepala sa nám fľaša s vínom. Závistlivo zazerali sme na skaly, ktoré v živote svojom iste po prvý raz strebali víno. A robili to s takou nehanebnou hltavosťou, že im nebolo možno urvať ani kvapky. Čo vyššie, to väčšmi úžil a ježil sa chrbát, ktorým bolo nám stúpať. Ostré skaliská zastali nám cestu; na pravo ozrutný kotol, vľavo gánila na nás závratná priepasť Batizovskej doliny... Do neba vraj úzky chodník vedie - no iste nik nedostal by sa ta, keby mal byť ešte užší, ako ten, po ktorom obchádzať museli sme ponad samučičký kotol tých kamenných galganov, stavajúcich sa nám clo cesty. Pravda, bolo to len niekoľko krokov, ale urob len jeden o prášok inakší, ako máš, a poletíš ako anjel, doletíš ako diabol a rozletíš sa ako zhnitá hruška. Sprvu okúňali sme sa, ale keď prvého Rarášek neschytil, po¬smelili sme sa i my za ním; len brat K. stratil odvahu a nedaj Bože priviesť človeka k rozumu; čo nám ako trpko padlo - roz¬lúčili sme sa s ním. Po oddychu z prvého strachu chceme ďalej. Stoj, ani krok! - zahrmí nám tu opäť taký granitový granatier. Pozriem - a za ním stojí ich ešte celý regiment. Múdrejší sa vystúpi, pomysleli sme si a už sánkovali sme sa smerom k Batizovskej doline. Vodič ukázal nám teraz neveľmi lákavú promenádu. Bol to dosť dlhý, temer kolmý žľab pomedzi dve skalné steny. Keď videli sme, že tu niet druhej cesty, pustili sme sa clo práce rukami, nohami, kolenami, chrbtami á la kominári, a šmýkali sa na zlomkrky jeden za druhým dole. Chudák Zahraj, tiež nezvyknutý na takéto divo romantické prechádzky, skučal žalostivo a len s veľkou biedou doliezal sa za nami s dokrvavenými labami.
Keď presvedčili sme sa, že sme všetci a s celými údmi, rozkyvotali sme sa ďalej, až došli sme k ozrutnej, temer kolmo po¬stavenej skalnej tabuli. Zložili sme sa, pripustili ku srdcu po jednom glgu. Zraky blúdili nám po spuste divokých, meravých stien, bášt, končiarov a sokorcov. Pod nami z hlbočiznej doliny, ako opravdivé oko so smaragdovou zrenicou a rubínovou dúhovkou, vyzeralo k nám utešené Batizovské pleso. Ale čas volal. Hľadali sme zase cestu hore na hrebeň, až za¬stali sme v jednom záreze nad samým kotlom (2168 m.). Niekoľko skál, zrútených do priepasti, označovalo hromovým rachotom dĺžku svojej púti.
„A teraz?" opytujem sa vodiča, lebo ďalej ísť hrebeňom ne¬dalo sa ani pomyslieť. Opýtaný ukázal na strmú stenu na vrchnej časti kotla, ktorej výška obnášala tu najmenej 300 m. Stŕpol som... Keby nám bol ukázal túto polopovetemú prechádzku zdola, možno, že boli by sme si to, ako takí diletantskí horolezci, inakšie roz¬mysleli. Ale už teraz čože bolo robiť?! Mali sme snáď poslať len vodiča, aby nám zaniesol tam navštívenky, ako to vraj urobilo už tu niekoľko slávybažných „turistov"? Vodič tešil nás, že však je to ešte nie to najhoršie. Na spôsob drobného hmyzu liezli sme vyššie a vyššie nad otvorenou priepasťou, až podarilo sa nám dosiahnuť najvyšší bod steny, nazvaný od poľovníkov divých kôz „malým Gerlachom."
„Máme ešte ďaleko?"
„Hodinu." znela odpoveď.
Urobený návrh na oddych bol prijatý bez debaty, jednohlasne. Hrebeňom, ktorý tiahne sa odtiaľ po samý končiar, napredovať nemožno. Treba opäť spúšťať sa do Batizovskej doliny. Pri pohľade na túto cestu vypovedali nám ešte dvaja spoločníci, páni S. a F. Nuž, nechali sme ich. Každým dotknutím sa brázdy, po ktorej spúšťali sme sa, hrnul sa štrk a skaly do nedohľadnej priepasti. V jednej úžľabine našiel som za hrsť ľadovca. Bol dobrý k ovlaženiu vyschnutého jazyka. Prebrodili sme sa na istejšiu postať. Odlúčených súdruhov sme ešte videli. Ukázali sme im ostatnú fľašu vína. To účinkovalo. Rozmysleli si lepšie a pustili sa za nami. Štverali sme sa jedným žľabom dolu, druhým zase hore, a predsa išlo to viac len „ta dolu, ta dolu!" tak že nachodili sme sa hodne hlboko, keď potešil nás vodič, že teraz už prosto na končiar budeme stúpať.
A mal pravdu! Tu stál už pred nami ten Tatier najvyšší kráľ v celej svojej nebotyčnej velikosti. Na mohutnú brázdu, tratiacu sa až v závratnej výške, pozerali sme ani patriarcha Jakub na svoj nebeský rebrík, bo len po nej mohli sme vrcholca dostúpiť. Po náležitom oddychu cesta viedla poznove nohami, rukami, chrbtami a potrvalo tri štvrte hodiny, až vydriapali sme sa z brázdy. Večný sneh, ktorý podľa dr. D. Dezsöa nachádzať má sa v nej, nebadali sme nikde. V hodnej výške našli sme prameň, po¬trebný nám ako onoho času Izraelitom na púšti. Temer pod samým končiarom vítala nás ešte v niekoľkých exemplároch gentiana frigicla.
Ešte niekoľko krokov a my stáli sme na najvyššom bode Tatier (2659 m).
Bolo práve poludnie 19. septembra 1879.
Končiar tvorí jediný, asi 1 m široký, granitový balvan. Mŕtva, hrobová tichosť, závratné steny a zrázy bezprostredne pod nohami, rozryté časom a rozdrúzgané paromami končiare a sokorce dookola. To sú asi prvé ťahy veľkolepého obrazu, ktorý tu rozprestiera sa v mohutnú dial' a šír pred zrakom pozorovateľa. Je to pohľad na¬ozaj kráľovský! No, pravda, nie pre každého. Náš Zahraj, len čo sa vyteperil hore, už drichmal ako parez. I my sme povystierali svoje utrmácané údy na tvrdú skalinu a po vybavení interpelácie ža¬lúdkov, skromnom, nie dosť uspokojivom, oddal sa každý svojim dojmom a myšlienkam.
Ja zahĺbal som sa teraz celou dušou do krásy takého vzácneho okolo mňa pohľadu. Domnieval som sa na najvyššej veži skameneného mesta obrov, že poletujem po všetkých najvyšších jeho baštách: Lomnici, Slavkovskej, Kežmarskej, Batizovskej, Tatre, Kriváni... na jednej strane po rozsiahlej poľskej rovine a na druhej po malebnej popradskej doline.. Keď ponavštevoval som blízkych, pustil som sa do vyhľadávania vzdialenejších známych. Zraky moje zablúdili na juh a už mal som potešenie zvítať sa so starodávnym, milým priateľom: Radzimom (947,6 m.), ale ledva že som ho poznal, taký bol zabarikádovaný dobšinskými kopami. Radzim býval miláčikom Šafárikovým. Sem vraj ako malý chlapec často zabehával zo svojej rodnej dedinky, Kobeliarova a tu si kázaval. Je to pekný, mar¬kantný vrch, najmä malebne vyníma sa zo štítnickej doliny; strmé jeho vápencové stráne zdobí bohatá kvetena, zvlášť: cypripedium calceolus, primula auricula, crocus vernus, soldanella montana, pyrola uniflora, pulsatilla vulgaris, cortusa mathioli, atragene alpina a mnohé iné. Na Vstúpenie vyšnoslanská mládež tu usporaduje svoje spevné a tanečné zábavy. Hneď v susedstve Radzima stojí Kohút. Pri pohľade naň za-dumal som sa v dobu, kde na jeho hrebeň častejšie zaletell si kŕdeľ mladých slovenských sokolov; no slza tisla sa mi v oko a ja pomkol som radšej zrak na susednú Kráľovu hoľu - a už som sa tam videl pri jasnej vatre v spoločnosti Jánošíkovych kamarátov. Pobavil som sa s nimi, prečítal som si ešte nápis: „Hic fuit Mathias Rex et comedit ova sex" - a už stavil som sa až na Tŕstí. Z potulky svojej bol som vyrušený upozornením na tatranskú kozu, vrtiacu sa hlboko pod nami na ostrej skale vo Velickej doline. Okrem nej nikde živého tvora - mŕtvo, nemo okolo teba, ale práve preto slávnostnejšie si naladený.
Našli sme karotky a nápisy turistov, priložili sme k nim svoje a - rozumie sa, že Zahrajova tiež nesmela vystať, menovite z hi¬storického ohľadu. Preto, že sám nevedel urobiť ani leun krížik, podpísal mu meno zodpovedný jeho pán. Zahraj s pýchou môže „rozprávať," že z plemena svojho on druhý povzniesol sa na Tatier najvyšší vrcholec. Jeho predchodca bol psík Stillov.
Sedíme a dívame sa po výšinách. S báječnou rýchlosťou vznáša sa k nám oblak hmly. Nebodaj ozruty tatranské v tom kotle teraz varili si obed.
Bolo pol druhej popoludní: tu čas k návratu. Na pamiatku od¬razil som si z najvyššieho miesta končiara kúsok granitu, a tak sú Tatry od toho času nižšie asi o 3 cm. Ešte jeden pohľad po roz¬siahlom obzore, ktorý bol naším slávnostným lúčením a nastúpili sme namáhavú cestu. Návrat býva vždy ťažší. Zavítal úmorný smäd. Jediný prostriedok zbaviť sa tohto zloducha, bolo utopiť ho. Našťastie boli sme už neďaleko od známeho nám žriedla, ale - „Tu ti pes!" Zahraj nás predbehol a vychleptal nazbieranú vodičku až na dno. Dlho museli sme čakať, až nacvŕkalo jej zase toľko, čo potrebovali sme zahasiť smäd a naplniť pohár, lebo šla ona ako z destilačného aparátu - kvapka za kvapkou.
Vzdialenosť medzi Veľkým a Malým Gerlachom premerali sme teraz v značne kratšom čase, než nahor. Nachodili sme sa opäť na najvyššom kraji kotla. Odtiaľ náš vodič zvolil cestu od predchádzajúcej obťažnejšiu a nebezpečnejšiu. Prečo? Odpoveď zostal nám dlžen. Teraz, čo toto píšem, stúpa sa už kratšie, Batizovskou dolinou. Karpatský spolok na nebezpečnejších miestach dal popripravovať železné kruhy a reťaze; neviem však, či ich už cigáni nespotrebo¬vali na klince, ako to vraj urobili s tými cestou na Lomnicu. Mali sme sa spúšťať do Batizovskej doliny, keď zahalil nás hustý oblak, že nebolo vidieť ani na tri kroky. Hmla pred nami, hmla za nami, hmla okolo nás, a pod nami zrázy do priepasti. Sám vodič bol v neistote, či dobre ideme. Začínalo nám byť ne¬voľno v tej oblakovej ríši.
„Dobre sme!" zvolá ktosi. „Tu je žľab, v ktorom kominárili sme ráno."
„Stratil som pléd," volá pán farár V.
„Kde?"
„Ostal alebo na končiari, alebo pri prameni."
Pri rastúcej hmle, blížiacej sa noci a utrmácaných údoch ne¬dalo sa ani myslieť na návrat. Túžba dostať sa z oblakovej výsosti zase dolu medzi ľudí, bola veliká. Po niekoľkých trápnych, minútach, pri vzájomnej pomoci, šťastlivo vyliezli sme zase na kraj kotla. Ale ďaleko by viedlo opisovať všetky útrapy tejto spiatočnej cesty. Chceli sme na noc do Batizoviec. Vodič odtrhol sa od nás, spustil sa do Velickej doliny, my zamierili sme do Batizovskej. Raz umo¬rený zaostal jeden zo spoločnosti našej, toho hľadať vrátili sa ostatní, až roztratili sme sa v tme i sami. Keď boli sme opäť pohromade, tu zas druhý zapríčinil hľadanie a vyvolávanie.
Nie na noc, až na poludnie došli sme do Batizoviec. Mohlo byť okolo 10. hodiny rannej. Náš batizovský priateľ osvedčil sa, že svojim deťom v testamente zakáže driapať sa na Gerlach.

In: Slovenské pohľady I, 1881, s. 415-422

 


2. TATRANSKÁ ELÉGIA

V spiacej prírode ešte posvätný nič neruší mier.
Lež čo tu jíma zrak? - Veľkolepý je to chrám.
V skvost nachovej zory krásno odliate Tatry velebné
Tak sa jak oltár pnú v blankytovú neba výš.
Hľaď, ako tamto obláčky ľahunké dym sťa kadidlá
Kol čela obrovskej Lomnice hor` sa vinú!
Úžasom až mi jatá sa duša chveje; káže mi: kor sa!
Kľakni! A tu pred tvár Stvorcovu srdce vylož!
Nuž slyš! Slyš synu, dcéro Tatier, slyš! Brat čo želá vám.
Veď po Bohu ste tu vy, v mysli mojej čo leží :
„Tak jako ten neprehľadný zraku rad velikánov,
čo pred okom každým obdiv až úctu budí,
dôstojne vzdoruje skazonosným víchrom a búram,
nad nami drží stráž, chlúba a pýcha je vám;
Národu nášmu taký ja želám vrelo rad bohatierov
Nad svet povznesených, krásno- a mocnoduchých.
Tak jako tie končiare Tatier v zory ohňu sa žiaria
Tak nech vždycky horí srdce, myseľ k rodu vám!
Jak toto ľúbezné, krásne ráno, nechže taký deň
Vášmu i národu raz svitne a bozk v čelo dá!
Lež hromy nechže perú tatranské v prsia neverné,
Blesky sa nechže sypú na hlavy odrodilé!"...
Jak vzrušené keby touto kliatbou sa chveje lístia
A v pažiti zrosenej žblnkoce Poprad: Amen.

 

In: Orol, XI, 1880, s. 284

 


Copyright © 2019 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.