Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

VAJANSKÝ, SVETOZÁR HURBAN (1847-1916)

Tlačiť
Obsah článku
VAJANSKÝ, SVETOZÁR HURBAN (1847-1916)
Tatry a slovenské more
Pomaďarčené Tatry
Výlety tatranské
Štrbské pleso
Pýcha Tatier
Tatry a more
Celý článok
Syn Jozefa Miloslava Hurbana a Aničky Jurkovičovej, brat matky básnika Vadimíra Roya. Zdá sa, že často Tatry navštevoval, o čom svedčia, okrem niekoľkých básní, aj viaceré jeho novinové články cestopisného a publicisticko-polemického charakteru. Svoju prvú básnickú zbierku - prvé realistické dielo na Slovensku - pomenoval názvom Tatry a more. On predstavil slovenskej kultúrnej verejnosti nový umelecký smer - realizmus.
Vajanský ako publicista bol veľký, ostrý a nepríjemný glosátor súdobých slovenských pomerov. Ani počas tatranských výletov sa mu nepodarilo len tak jednoducho prísť a obdivovať tatranskú prírodu, kochať sa v nej. Je vnímavý na krásu, vie ju precítiť aj vysloviť. Väčšinou sa však hnevá, ironizuje, nešetrí sarkazmami, odbočuje. Hnevá ho najmä maďarizácia a každý, ktokoľvek a akokoľvek jej podlieha. Odnárodňovanie bolo vtedy hlavným problémom slovenských vzdelancov. Keď Vajanský podnikal a komentoval svoje tatranské výlety bol v relatívne mladom veku, nemal ešte štyridsať rokov. Navštívil Štrbské pleso, Poprad, Smokovec, Vernár, Hranovnicu, Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Nepoznáme mená jeho spoločníkov na ceste.

1. TATRY A SLOVENSKÉ MORE

Neveľké je to slovenské more, do jeho úzkeho koryta nezmestila by sa ani stá čiastka slovenských níž a slovenského znoja! Len „okom" pozval ho ľud, okom dôstojným a primeraným majestátu tatranského pohoria. I hľadí to veľké jasné oko k nebu! Nad ním chumelia sa raz mrákavy a opierajú sa širokými chrbty na boky Tatier, raz svieti modré hlboké nebo, tu i tu ako čierny bod vidí ono orla, sliediaceho za korisťou.
Pán B., rodák malých kopcov, pieskov a „búru" prišiel na strany naše podýchat svieži balzamový vzduch, naplnený vôňou jedlín a svrčín. I vytrhol som sa s ním, zanechal prázdny stolík na niekoľko dní. Matuška Tatra má dosť príčiny hnevať sa na mňa: lebo platonická moja láska nedovoľovala posiaľ ani len vrúce objatie, čistý ideálny bozk, len zďaleka, z dolín žasol som nad jej veličestvennou krásotou, nad smelosťou jej kontúr pri zapadajúcom slnku. Teraz ale chcem sa priblížiť k jej granitovým prsiam a sať perami jej dych. Moja láska k Tatre teda dozrela, vyvinula sa; už neuspokojí sa s veršíkmi „tatry - patrí - bratri", ktoré som niekedy, ani nie je tomu dávno, páchal, ale chce blízke videnie a vrelý objem.
A preto ma priateľ môj ľahko vylákal (veľmi veľkú zotrvačnosť nepoprialo mi nebo) na hory; hoci kolegovia moji klopotia sa dnes s mŕtvou se¬zónou, dopriali mi oddychu toho.
Cesta do Mikuláša rovnala sa biblickému exodu. Vyvolený národ na každom kroku, plno ich na laviciach, nádražiach, divili sme sa, že sú tie kraľovanské jedle ešte neobsadené. Veselo im to žiť na tejto slovenskej zemi, veselo a radostne. Pre nich prýšti teplica, pýši sa kúpeľný terem a veje chla¬dom tatranská hora. Tu oni necestovali za rebachom, ale za svojím drahocenným zdravíčkom a zábavou. Tváre jasné, krivo, vysmiate, elegantne odetých detí celé hlúčky, vyfintené Evine dcéry s jordánskou maďarčinou. Ach, a tie mená tých malých nosáčikov: Alfréd, Leontine, Gyözö (nad týmto menom som sa divil, veď ho nosí i Istóczy), Džänny, Árpád, tak pokrikovali na svojich odchovancov sta¬rostliví a šťastní rodičovia! Abraháma lebo Rifku ani za dukát. I prišiel som na ideu, že snáď sú to iba kúpeľné mená, ktoré upotrebúvajú iba v sezóne, doma ale zas odkladajú ich do kasne a berú Rifky a Abramov.
Mikuláš, skrášlený od ohňa, prijal nás so svojou osvedčenou milotou a pohostinnosťou. Lež kto by to vyčerpal? U evanjelického chrámu, hneď pod oblokom, na¬šiel som rákoš maďarčiat, bolo ich do tridsať, každé dievča malo pod svojou znamenitou opaterou miku¬lášske decko. Džavotali tieto exotické vychovávateľky drzo, škrekľavo, že som ich ďaleko počul, odchádza¬júc do poľa rozsmútený hlboko v duši svojej. Na spiatočnej prechádzke počul som už škrekľavý spev: „iczi piczi, iczi piczi" vrieskali ušmudlané, nesympatické stvorenia pod oblokom krásneho chrámu, v ktorom kázaval niekedy Michal Miloslav Hodža, a v ktorom, tuším, práve krstili novonarodeniatko! Vysoká Poludnica hľadela na to, tuším preleteli cez jej tvár tiene! No ona vzpriamila čelo ako matróna, mať mohutných synov, na ktorú vyplazujú jazyky nezbední uličníci.
Z Mikuláša hýbali sme sa asi o pol jednej. Sta¬nica zaľudnená bola výletníkmi, mnohí mali ten samý smer čo my, na - Štrbské Pleso. Vo vozni zase len tie samé zjavy: šťastný otec so šiestimi dcérami a štyrmi „khavalirmi" vrútili sa do vozňa s jerichovským kri¬kom. Celý vozeň mrvil sa, počali spievať „helyre tyu, tyu, tyu, tyu" falošnými hlasmi a nedokončili žiadnu pieseň; robili duchaplné vtipy zo starých fráz a zase sme počuli Laura, Irene, Oskar, Angelique a tomu podobné pekné menečká. Irenou pozvanú dievčinu nazval jej gavalier razom „fräulein Rezi"! Chutne sme sa zasmiali! „Vidíte," risknem ku priateľovi, „ecce kúpeľne meno!"
Dlho pred svitaním vyšli sme z vlaku na štrb¬skej stanici. Volala sa predtým „Hochwald", čo veľmi germánsky znelo, preto ju nazvali teraz „Csorba" a upadli z jednej jamy do druhej, z germanismu do slavismu. Lebo Csorba zostane v koreni vždy len tou Štrbou a čo ju i na Csoroba roztiahnu. Tak plávajú mad'arisátori medzi mocnými, životaschopnými národnosťami, tak sa zoštrbia alebo zčorbatejú, ani sami nebudú vedieť ako.
Veľká, hlučná spoločnosť zostala na stanici, my dvaja išli sme hneď chodníkom k Plesu, sami bez vodcu. Keď nám ukázali smer, nebolo ťažko nájsť to morské oko. Pred nami na bielom, priesvitnom nebi stáli tatranskí velikáni; ich ostré, temné kontúry tuho delili sa od ranného neba. Naľavo hrbatil sa Kriváň, celkom zahalený v závoji predsvitu. Jeho orlí zobák hľadel dolu na Sedlisko, Zlomisko a Ostrú, brdá to susedné. Pred nami ostrá hrana Soliska, potom vysoká Bašta, brdo to po Kriváni najvyššie v tejto partii vrchov. Medzi oboma vidno bolo Štrbský štít, brdo to, ktoré sa rovno od Plesa dvíha do výšky; po hrebeni je pomerne ľahký prístup, preto naň škriabu sa radi lacní turisti. Ďalej napravo celá zmes ostrých štítov a hrán: Mengusovský štít, Kopa, Končistá a konečne suverén vysočín štít Gerlachov¬ský, s mnohými špicami a hranami.
Tmou išli sme hore chodníkom, pred sebou obrovské siluety Tatier. Teplý vánok vial od Choča. O chvíľu dorazili sme do svrčín, ktoré nám zakryli síce na chvíľu Tatry, zato ale poskytli bájnu prelesť, aká dýcha zo skvostnej hory za krásneho úsvitu. Jednotlivé stromy natreté boli vápnom, znaky to pre pešiakov i skaly a pne boli takto označené.
Chodník skrúti sa naľavo oproti Kriváňu, z rúbaniska otvára sa zas výhľad na Tatry. Kriváň zhodil z pliec rúšku, už možno rozoznať úšusty, rozorané jeho bedrá, biele pruhy pieskových potôčkov. Pred nami náš kompas: Štrbský štít. On blížil a ní¬žil sa naším postupom. Hory stáli strojnejšie, machy boli bujnejšie. Konečne vyústil náš chodník do cesty. Hore cestou skoro dostali sme sa k nedostavenému strojnému domu. Červenkastý lúč slnka udrel sa do hlavy Kriváňa, sklonenej nad priepasťou. Jasom a mihaním skákal od sokorca k sokorcu! Za ním celé more svetla letelo jasným nebom. Veselo hvízdali, drozdy v temných horách.
Nedostavený poschodový dom zložený bol z bielunkých svrčinových brvien, elegantne pritesaných a skladne zostavených. Pod domom barak pre robotníkov; ľahký dym vystupoval z neho. Tu pokročíme cez húšť - a pred našimi očami blysne sa čistá tabuľa Štrbského plesa.
Vo výšine, uprostred nebotyčných hôr (výraz „nebotyčný" nie je prázdny zvuk, je to starý, dobrý, vhodný výraz) razom nájsť tak obšírne jazero, prekvapí človeka, trebárs bol i na úkaz pripravený. Slovenské more, tiché ako ten ľud náš, obliate svetlom východu, ako duša ľudu nášho poéziou, túli sa k nohám tatranských velikánov, ako ten národ náš k mohutným bratom svojím, čo uspeli vyrásť na výšku, nebotyčnú.
Bárky a plte stáli ticho v prístave. Čiperné dievča pralo šatku v krištáľových vlnách a pozrelo na nás rozospatými, čiernymi očami. Okolo jazera vkusné domy a vily, na ostrovčeku malý, strojný letník. Tuším pláva po vlnách. Slnkom zjasnená Bašta pnie sa rovno, hrdo nad vodou. Kriváň bokom škúli do svojho vodného zrkadla, starý, no krásny švihák umyl sa rosou a osviežel ranným, chladným vetríkom. Tichosť všade úplná, len džavot vtáctva ju ruší. Hory husté, temnozelené hory sú rámcom vodného zrkadla. Leží ono na veľkej, terase. Od Liptova zadržala vody tieto nevysoká, no mocná hrádza. Keby ju prebo¬rili!! Hromovými kaskádami rútila by sa voda nadol. Nik ju nepreborí. Malinký je odtok z jazera, najmä teraz, keď slabá zima neuspela nasypať do Tatier mnoho snehu.
Veľmi slušná reštaurácia stojí nad samým Plesom. K horám má sklonenú verandu. Citlivý vetrík zahnal nás tam a keďže zabudli sme večerať, i hlad dostavil sa celou svojou silou. Pobudili sme dom. Páni bratia Klimovci, hostinskí Plesa, prívetivo prijali skorých hostí. Ako dobre, že aspoň toto útočisko na¬chádza sa v čistých rukách. Kellner Nemec doniesol nám raňajky, ktoré len tak zmizli zo stola. Prebdená noc tisla viečka - no tu dohrnula sa ostatná spoločnosť. Jeunesse d`oré liptovská vyslala zástupcov svojich, šťastný otec, šesť dcér i s „khavalirmi" dorazil. Hneď zašumela celá reštaurácia nosovými hlasmi, mladé následnice Rebeky lietali po salónoch, stavali sa pred zrkadlá, šumeli, vrteli sa, pokrikovali na posluhu, hľadali „Krivhán"; kávové šálky pokryli stoly. Mladá dámička s veľkým vrkočom a otvorenými ťahmi, svieža a bujná zádumčivo hľadela z verandy na karpatské končiare; hovorila peknou slovenčinou, čo sa tuším nepáčilo tej „jeunesse". Mňa zaujímala dáma táto pre jej urputnú slovenčinu, pre cveng hlasu a čistú, vzdelanú výslovnosť. V terajších ča¬soch je to, žiaľbohu, zriedkavosť. Neskôr presvedčil som sa, že liptovské obecenstvo veľmi často používa slovenčinu a maďarčina je rečou spoločenských fráz, opravdivý, nenútený rozhovor ide sviežim prúdom slovenským. A ako krásne hovoria tí páni po slo¬vensky! Darmo je, centrálne kraje naše majú tá veľkú výhodu, že darúvajú vzdelanej triede hotovú, krásnu reč, kdežto my, zrodenci iných krajov, mu¬síme si ju privlastniť. No vzdor pilnosti nemôže ona tak jasno zunieť z úst našich, ako z úst liptovského človeka.
Mohlo byť 5 hodín, keď sme cítili sa byť vypočinutými a súcimi k prechádzke. Cez Pleso plavili sme sa na železnom člne. Rýchlo letel čln hnaný našimi veslami po hladine Plesa. Z vody vyčnievajú miestami skaly, ktoré bolo treba obísť. Miestami za¬temňovala sa voda hĺbkou, miestami boli plytčiny. Najhlbšie miesto je na 20 metrov, čo je iste hodná hĺbka. Bájka o bezodnosti morského oka rozpadla sa pod vedeckým bádaním na prach. Veselo nám bolo na krištáľovej hladine, u päty gigantov a vo vane horského vzduchu, Malátnosť zmizla, ospalosť stratila sa. Silno mávali sme veslami do čistých vôd a čln letel, len jedno chýbalo, príboj a húpanie vĺn. Krotké sú tie vlnky slovenského mora, krotké a tiché! Bár by už raz zaburácali a zakričali vysokými valmi, zasipeli zlobne, zanovito, aby ohlas ich hluku odrážal sa od hromom zoraných brál! Na druhom boku vystúpili sme z člna i prijala nás dvoch krásna, divá svrčina do svojho lona. Po skalách, obrastených bujným machom, uberali sme sa proti Bašte, ktorá suchým sokorcom magneticky kynula nám. Dosť ťažká bola cesta, vlastne manina úpätím Bašty. Išli sme len za nosom, plesali radost¬ným rozruchom citov! Bože, vďaka ti, že si poprial nám zdravia a života a umožnil takúto slobodnú, divokú prechádzku! A zas ďalej zo skaly na skalu, šrmáním kríčkov, pod husté baldachýny smrečín. Brat môj B. skĺzol sa a padol medzi skaly.
„Žiaden perzský šach," riekol so smiechom, „neležal v tak mäkkých kobercoch, ako ja teraz! Dobre, že som padol." A naozaj, bujný mach týchto skalín je mäkší a pružnejší, ako všetky „rosháry" a hodváby orientálne. Nadto vanie z neho vlaha a vôňa, aromat divej horskej prírody, O chvíľu prišli sme k divej bystrine, vytekajúcej z doliny medzi Baštou a Štrb¬ským štítom. Veľká, silná je to bystrina, hádže sa dolu žulami, ako „lev s kučeravou hrivou" (takto opravujem Lermontova) plieska o skaly, skáče a syčí! Nie, nemenujem ju krištáľovou! Bolo by to mĺkve porovnanie. Nikdy nesvietil žiaden krištáľ tou živou jasnotou, ako táto bystrina. Jas krištáľu je mŕtvy, nedvižný, zamrznutý ako ľad. Tu ale jas spo¬jený je s pohybom, s divým letom, neustálym trblie¬taním. Tu je ruch života a chvenie bleskov! Dlho hľadali sme brod hore riekou. Konečne prebalansovali sme po veľkých skalách ponad toky by¬striny. I počala sa ťažká púť hore úbočím Bašty, porasteným bujnými svrčinami. V mäkkom, pružnom machu odpočívali sme chvíľami, tešiac sa z balzamového vanutia, z bujných listov, z pestrých zvončekov. Nad nimi, v hlbokej, belasej diaľke krúžili dva orly. Voľný bol ich let, no voľnejšie, bujnejšie city naše; tepna najintenzívnejšieho života zaševelila nám v útrobách. Tak rado sa žilo, taký nesmierny, sladký po¬žitok nadchol nás, blažil, uspokojoval. Len ten štít Bašty, bárs skrytý za horou, vzbúril v nás akúsi magnetickú, neodolateľnú túžbu. I počali sme zas prácnu cestu svoju hore stenou. Otváral sa výhľad, pleso, nepravidelný štvorhran, ležalo pod stenou, okolo neho krásne staviská. Silno pálilo slnko, čisté bolo nebo. V potemnených horách, koľko odtienkov farbistých! Štrbský štít, kolmý, suchý, čnel vysoko nad nami. Úšust belel sa drobným žulovým štrkom. Pod štítom priepasti a na ich dne vodopády bystriny.
„A teraz čo?" pretrhol tichosť môj dobrý B.
„Vperjod!" riekol som a hnali sme sa veselo a čerstvo po hrebeni, premohli sme príkry svah veľkolepej, obrovskej Bašty! Bárs by bola skoro baštou nášho národa! Bárs by slobodný, voľný vzduch Tatier vtiahol do dolín i duší našich.
Na chrbte nepríkreho výbežku sme si oddýchli. Už tu mohli sme si dokonale obzrieť formu Štrbského Plesa. Plávali po ňom dva člnky, okolo ktorých tvorili sa a rástli kolá. Strechy budovísk svietili na temnom pozadí ihličnatých stromov. Napravo i naľavo diaľava liptovskej doliny, ohraničená Malými Tatrami, vysoko zatieňujúcimi obzor. Chrbát pohoria príkril sa, svrčiny tratili na výške a bujnosti a viditeľne redli. Horúco pripekalo slnko. Asi za hodinu prišli sme do ríše kosodreviny. Bujná tu kosodrevina, vyššia od chlapa, s dlhým, temnozeleným ihličím, mocnými, šedými pníkmi. Suk od suka je dosť vzdialený a tak rovných paličiek je dosť. Odrezal som si hodnú bakuľu a divil sa pritom mastnému, mäkkému drevu. Už teraz by nebolo radno klesnúť medzi skaly, lebo mach nebol taký hustý a pružný, skaly ostré, samá samučičká žula. Zrnistá, krásna je táto tatranská žula. Jasne rozoznať zrnká kremenca, živca a sľudy, z ktorých je táto skala zložená. Druh konvlie, s jasnozeleným, méčovým lístím, bol už odkvitol. Čučoriedky s uschnutými vrškami kynuli k odpočinku. Toho roku nezarodili, čo nám bolo dosť nemilé. Hádam jarné mrazy zahubili úrodu. Čím diaľ sme išli, tým chudobnejšie bolo rastlinstvo. Konvalie, vres, čučoriedky, belasé zvončeky, klinčeky a bujná skalná ruža. Ako banoval som dnes, že som v druhej triede na botanickej hodine čítaval Chocholouška a nerád boril sa so spustou latinských názvov a nepočítal pilne tyčinky a piesty bylín! Neživosť vanula na mňa z Lineeovského systému, hromada slov a tried dusila ma. Teraz banujem.
Zašumí čučoriedka, z nej bystro plazí sa dlhý na meter hadík. Človek je pudom nepriateľom hada. Nerád ublížim zverom, no tu nevdojak zdvihla sa moja kosodrevina a na hlavu porazený had zvíjal sa nám u nôh. Bol to krásny, exemplár jedovatej vretenice. Môj priateľ poznával ju po temno šedých pruhoch na chrbte a jemno cizelovanej hlávke. Pozorne roztvorili sme hubu hadovu a ajhľa z bočných ďasien vykukli dva zuby, mali formu srpa alebo tenunkého štvrť mesiaca. Had mohol zuby tieto ľubovoľne vy¬strčiť z futrálikov a zase vtiahnuť. Uzavreli sme teda, že je to vretenica. Či sme sa nemýlili?
A kosodrevina nížila sa. Ťažko bolo sa nám cez ňu drať. I mýlila nás v ceste, takže sme nevdojak kľučkovať museli.
„Čo s nami?" spýtal sa konečne p. B., „až päť hodín ženieme sa hore vrchom bez jedla a kvapôčky nápoja!"
„Ach, veď sa vrátime, keď nám toho bude dosť." Kosodrevina prestala, pred nami strmel šedý, suchý, ostrý štít Bašty. Tak blízko zdal sa. Rovno rukou bo dosiahnuť. Na chrbte jeho čierne škvrny koso¬dreviny, biele škvrny skália. A tam hore už ani koso-dreviny. Mozaika „drobných" skál. :
„Poďme až na vrch!"
Slovo bolo vyrieknuté, no splnenie ťažké. Sila predsavzatia, istý cieľ, túžba po výšine, to všetko obodrilo nás a my sme liezli pomedzi skaly dosť pružne. Ako prepadalo sa pod nami Pleso, ako nížil sa svah, ktorým sme sa dostali nahor! No ešte jasno rozo¬znávali sme rozdiel výšky medzí liptovskou dolinou, terasou Plesa a svahom. Boli to akoby tri ohromné schody, štvrtý, vrchol Bašty ešte pred nami. Výhľad sa šíril za každou stanicou. Musím poznamenať, že stanice naše hustli. Priateľ môj často upomínal „od¬počiňme si" I redli rastliny: konvalia, dolu už od¬kvitnutá, tu bola v kvete, skalnica vyhnala vysoké tyčky a kvitla, o zvoncoch a klincoch už ani chýru. Kosodrevina plazila sa už ako nizunké krovie po ska¬lách. Mušky, každá iného druhu, inej veľkosti a farby, dotierali na nás. Šedé motýliky trepotali krídelkami. Bujný, zelený mach nelákal už k odpočinku - bol tu nízky suchý, bezšťavnatý. Len tá čučoriedka bola našou vernou sprievodkyňou. Pravda, tu už mala slabšie stopky, drobnejší list. Šlapkatá tráva prestala: tu bola tráva okrúhla, tiež málo šťavnatá. Boli to zelené tenunké ihlice. A teraz nasledovala terasa za terasou. čím diaľ, tým príkrejšia, ťažšia cesta, tým hranatejšie, väčšie balvany. Ustávali sme. „Ge¬nerálny odpočinok" uzavreli sme po dôkladnej porade. Priateľovi vypovedali nohy. „Ako z olova sú tie moje pedále", riekol a zvalil sa do úzkeho tieňa pod balvan. Zatíchli sme. Tam ruch života, tam pohyb! Tichá nemota sídli na výšinách. Sviatostne čnie Štrbský štít a jasá v bleskoch horúceho slnka. Stu¬dený vetrík podúva, my obliekame kabáty. Vo farbách a trblete jasá pred nami krajina, hlboko, široko, nedohliadne. Oči klipkajú. Ustatosť nás morí. Ticho. Na niekoľko minúť sme sa odovzdali odpočinku.
Posilnení pobrali sme sa ďalej. Skaly boli už ozrutánske, ťažké k obchádzaniu. Kosodrevina celkom prestala, len tu i tu čnel medzi skalami zabudnutý, nízky kríček. Po bylinách málo stopy, iba ta tvrdošijná čučoriedka susedí s pľúcovníkom (islandský mach, krm severských losov) a ešte s niekoľkými druhmi machu: Pľúcovník i ostatné machy na výšine nemajú v sebe žiadnej vlahy, sú ostré, suché; smutní to reprezentanti bylinnej ríše.
„Mám chorého priateľa", riekol B. a natrhal veľkú bukretu islandského machu, „donesiem mu tohto pľúcovníka z výšiny, snáď mu pomôže." Pozrel som spod obočia na priateľa. On trepal sa s machom hore príkrym skálím, ťažko dýchal a pozaostával 20-30 krokov za mnou. A zase len terasa a za ňou nová! Končiar Bašty nič sa neblíži, ale zostáva v tej samej, zdanlivo nepatrnej vzdialenosti. A pod nami prepadá sa Pleso, splýva s brdom i rovinou v jednu plochu. Áno, zdá sa, že malinké už Pleso leží na podošve liptovskej doliny, lenže temným kruhom hôr okrúžené. Výhľad šíri sa do nekonečna. Malé Tatry, tak impozantné tam dolu, znížili sa pod nás, a my, akoby cez ich hrdé hlavy hľadíme. Napravo roztrieskané bedrá a zárezy susedných hôr, v nich ohromné masy bielunkého snehu, v dlhých, zráznych potokoch svieti sneh, oko nevydrží jas, keď sa slnko oprie o snežné pruhy.
A tu už prestávajú i machy; mozaika drob¬ných skál veľmi oklamala. Tie drobné skaly na posledných terasách ukázali sa zblízka ako ozrutné žulové balvany, divokou mocou rozhádzané po príkrom boku obrovského vrchu. Často zakrývali nám výzor na končiar. Pusté skaliská, bez bylinky, bez živočícha. A končiar ešte tak blízko, ako pred hodinou. Môj brat B. ustával.
„Už ďalej nevládzem," riekol a sadol na skalu. Mňa mocne priťahovala blízkosť vrchu..."
„Ešte jedna stanica a sme hore! Či by ne¬bolo škoda vrátiť sa, keď sme tak blízko pri cieli?" Môj priate! mlčal a stúpal za mnou. Nie jednu, ale päť staníc urobili sme a predsa vrchol pnul sa ešte nad nami, zdanlivo nedostupný. Smäd nás moril. Na obzore zbierali sa riedke obláčky. Keby sme boli poznali rýchlu premenu počasia v týchto vrchoch, sotva by srne boli ďalej išli. Nebo bolo tuho belasé a jasné. Štvornožky liezli sme hore. Často kĺzala sa noha. Tu napadlo mi, čo keby si niekto z nás vytkol nohu? Čo si tu počať v v tejto nemote, púšti a samote! Nik o nás nevie! V tomto som sa mýlil. Turisti sliedili za nami od Plesa s binoklami, ba stávky zarazili, či vyjdeme až hore a či sa vrátime. A teraz ja navrhol som, aby sme sa vrátili. Ale narazil som na ne¬očakávaný odpor u svojho súdruha.
„A teraz ja nejdem nazad", riekol, machnúc kytkou svojho pľúcovníka. A tak sme sa chytili do novej prace.
Pozorovať, že sa vzduch riedi. Človek dýcha síce voľne, ale mocnejšie, s väčším úsilím. Pľúca majú viac práce, srdce tuhšie bije. Odpočinky boli častejšie, hlas náš znel akosi hlucho, bez ozveny. Konečne dosiahli sme skalnú, pustú výšinu. Hlboko pod nami zmizlo Pleso, vysoké hrebene spľasli v roveň. Susedným bralám hľadeli sme v skalnaté tváre, no zôkol-vôkol tichosť hrobová, skoro úžasná. Žiaden pozemský hlas nedočiahne až sem, tu večná, vzdušná, šíro šíra nemota, iba jediný hrom sunie ju prerušiť, keď sa o končiar Bašty zavadí nasýtený mrak. Do temného hrobu zablúdi potrasenie pôdy, dupot koni; sem do vysokej diaľky nezablúdi ruch. Suchota skál, šedá je ich farba, niet rastlinstva - to všetko morí dušu, no výhľad na nekonečný rad vr¬chov, na farbistú dolinu, na azúr ďalekého obzoru unáša, posilňuje, teší. Pleso pravda, premenilo sa na nepatrný biely fliačik; dedinky a mestá belejú sa v poludňajšom slnku. Len obzor počal sa zaťahovať oblakmi. Spoza Kriváňa vystrčil hlavu šedý oblak, preklonil ju a ľahol akoby na podušku na jeho skalný štít.
Bez slov hľadeli sme na veľkolepú panorámu. Oblaky začali hádzať tiene na hory a doliny. Malé Tatry kaboniť počali sa hmlami. Ako sladko by bolo upadnúť tú, na slobodnej výšine v sen! Zaspávajúce oko haslo by s obrazom obrovskej perspektívy. Žia-den šum neprerušil tichosť, lúče slnka sú slabé, príjemne hrejú, nepália. Tá žula tatranskej vysočiny zdá sa byť mäkkou poduškou. Voľno, sladko leží sa na výšine. Neha a lenivosť tiahnu do duše i dolámaných údov. Tak ľahko, hlboko dýcha sa, tak rieknuc piješ vzduch smädnou perou, žiadostivými perami. Mihotá sa pred okom farbitosť kraja, šíri sa obzor, tiene menia sa a hrajú v šedo-tmavých odtienkoch. Pera pootvorila sa, prahne za vlahou; viečko oťažieva, hmla ľahunká, priehľadná, ako nádych akýsi spustila sa z vysokého neba a či vynorila sa z hlbín priepastí, viečko klesá, temno, šíro, nemo ...
Zašumel vietor o skaliny; razom zobudili sme sa z polosna. Nastala ťažká cesta dolu skalným chrbtom tatranského velikána. Jasot potuchol v prsiach, ustatosť bola priveľká, než by dovoľovala tešiť sa z krás veľkolepej prírody. Tupo hľadeli sme do priepasti. Uchýlili sme sa napravo - tam zívali priehlbiny. Zo skaly na skalu zostupovali sme sa nadol. Obzor zaťahoval sa hmlami, biele oblaky hustli na nebi. Skaly sa počali obťahovať machom, zas vidno bolo skalnice, konvalie, čučoriedky. Kosodrevinám bolo nám ľahšie sa vyhýbať, lebo sme mali zhora dobrý prehľad. Cesty dobre ubúdalo. Šli sme šikmo stranou, rovno ku hladine Štrbského plesa. Tretia odbila, keď sme položili nohu na rovinu; ako ľanko bolo stúpať rovno - do desať hodín nezakúsili sme tohto dobrodenia. Zašumela bystrina: žíznivo zohli sme sa k či¬stým vlnám. Dobrá to bola vodička!
V dvorane Klimovho hostinca boli už po obede. Niektorí neskorí turisti sedeli tam. Vonku spustil sa tuhý dážď. Oproti nám sedí mladý Prušiak v celej svojej prušiackej nadutosti a hranatosti. Staré rozpomienky skrsli mi v hlave: dobre poznám podobné figúry. Tuším palicu zhltol, s ktorou ho niekedy po chrbte mastili. Aká to mladá vážnosť, ako dôležito kladie do úst kus chleba, akou panovitou tvárou rozkazuje čašníkovi „Kafé - weis". Predbežne trančiruje pečienku, namáhavo kladie šalát z misky na tanier. Z karafy berie olej, otvorí, pozrie do fľaštičky, poňuchá pravou dierkou nosa, potom ľavou, berie octovú fľašku, otvorí, pozrie do fľaštičky, poňuchá najprv pravou dierkou nosa, potom ľavou; samý sy¬stém, samá akurátnosť. Opiera sa o stolec a muštruje ľudí: iste on vyhral bitku pri Gravelotte, aspoň jeho póza by zasluhovala takú skúsenosť. Hovorí nosom pomaly, s dobre známym žargónom prušiackym, často sadá na jeho tvár útrpný úsmev, keď niečo vidí, čo mu je novým. Uňho v Braniborách je všetko lepšie. Čudujem sa, že mu salzwedelské pieskové kopce nie sú vyššie, ako Kriváň, Bašta a Solisko! No isté je, že v berlínskej opere majú krajšie dekorácie, ako tu tento výhľad na Štrbské Pleso a Tatry.
Po krátkom obede vyšli sme von: dážď schladil vzduch, oblaky sa potrhali. Zas otvoril sa výhľad na vysočiny. Povetrie bolo čistučké, zdalo sa, že každú skalku rozoznáš na bedrách Kriváňa. V hustej svrčine vyhľadali sme si suché miesto. Sladký to bol odpočinok po námahách pre nás ne¬obyčajných. Na večer uberali sme sa dobrou cestou nadol k štrbskej stanici. Cesta ide jednak naklonená nadol, má serpentíny s veľkým radiusom. Stolica opravuje a udržuje túto znamenitú cestu. Hlučný šum sprava vylákal nás nabok: tam videli sme bystrinu skákať dolu príkrym skálím asi na tridsať metrov. Divil som sa, že taká neveľká riečka toľko šumu môže narobiť. Nebolo počuť vlastného slova. Hnevom a šumom zbelela riečka, miestami hádzala šuminy dovysoka, vlažiac balvany. Ďaleko dolu ser¬pentínami sprevádzala nás monotónna hudba tatran¬ského vodopádu.
Tmou dorazili sme na stanicu. Vo vozni zišli sme sa zase so šťastným otcom šiestich dcér, no už nevrieskali „tyu, tyu, tyu, tyu", hlavy sa im klátili, časom búšili jedna o druhú. „Khavalíri" už nerenomirovali, ale dosť negalantne chrápali po boku ladných spolucestovateliek. Cez obloky vozňové videl som ešte temné siluety vrchov. Kriváň so svojou charakteristickou špicou, vážne naklonený, akoby cítil ťažobu liet svo¬jich. Ostrou hranou bodala do nočného neba Ostrá. Nad ňou vysoko pyramída gigantická, kuželovité Solisko. Naša Bašta (pyšne sme hľadeli na túto, nami premoženú výsotu), primknutá zdala sa byť k susednému brdu, ak sa nemýlim, Satanom na¬zvanému! Tento Satan zdá sa byť iba čiastka Bašty, korene majú jedny a tie samé. Nato nasledujú zu¬baté vrchy, Volským chrbtom nazvané. Možno, že je to iba sedlo. Tatra katexochen, s dvojitým brdom ináč krátko Vysokou zvaná, je veľmi krásny, charakteri¬stický vrch. Z oboch strán má nižšie hory, tak že sa zoskupenie troch vrcholov veľmi podobá trojvršiu na matičnom címeri. Ja pribásnil som si na prostredný veterný štít veľký, ohnivý dvojramenný kríž! Vysoko do neba pnel sa on, ohnivé iskry sršali z jeho ramien. Padali do dolín a každá menila sa v slnko a jas, osvecujúc temné doliny.
„Vidím kríž na horách," riekol som ticho. Jeden z „khavalírov" sa strhol a zvedavo vykukol von oblo¬kom. Nevidel nič. Gerlachovka tratila sa v tme nočnej. Skoro vynoril sa zľava Choč. Mikuláš bol mestom rozlúčenia. Môj priateľ cestoval ďalej, ja som zostal v Mikuláši. V ruke držal kytku pľúcnika, pravú mi podával z vozňa.
Aróma tatranského vzduchu je tuhá, ona plní dušu človeka. Ťažko sa odtrhnúť z kraja vysokých hôr. Poludnica, i keď omnoho nižšia a skromnejšia, než hrdá Bašta, zahalená je vo farbistý, temný šat, strojnú hru predvádzajú na jej stranách ľahké tiene oblačné. Malá dedinka leží v jej revíre. V dedinke čistý dom, staré sídlo čistých myslí, túžob a tichého rodinného blaha. Ta zahodilo bludára na niekoľko hodín ...
Bujná príroda otáča dom slovenského kmeťa. Ona vtisla sa i do izieb; hojnosť kvetov i tam. Obrovské lipy pnú sa okolo starého, dreveného ko¬stola, ktorý má neobyčajne veľké rozmery a stavaný je v barokovom štýle. Hlavná myšlienka stavby je krížová gotická forma. Pravý bok chrámu zatienený je húštinou záhrady. Za ním je gigantický jaseň, v ňom celý národ vtáctva. Vrany krákajú v lipových korunách. Vežička kostola, taktiež drevená, oddelená je od ko¬stola a zdá sa, akoby ani nepatrila k celku. Končí sa bankou, na bani stopka, na stopke guľa, zas stopka, na ktorej pnie sa pomerne veľký kríž, na kríži zas tyčka s polmesiacom a nad ním hviezda. Možno, že sa mýlim, no mne zdá sa zriedkavým takéto okrášlenie veže. Pošmúrne je vnútro chrámu. Kupolovitá povala z dreva, iste unikum, v smelých oblúkoch šíri sa nad oltárom i širokým priestranstvom. Vidno, niekedy tiesnili sa tu hlučné zástupy nábožného ľudu, obšírna svätyňa nestačila, zôkol-vôkol pod lipami stáli stá a stá neskôr prišlých, z ďalekých dedín liptovských. Teraz stal sa už priveľkým chrám pre malú cirkvičku. Po mohutnej, široko-plecej, vysoko-rastlej babičke zostala mentieka drobnej pravnučke. Pravnučka si juoblieka vo sviatok, no všade je jej privoľná, sa takmer celá v nej stratí.
Starý cintorín, niekedy obtáčajúci kostol, zanechal po sebe stopy v náhrobných kameňoch, teraz v zá¬hradný múr zamurovaných. Na jednom čítal som: „Generos. domin. Thomas Kheberidsch placide obdormiv. 17. Augusto 1696.a Ako vidno, pravopis slovenských mien bol odjakživa veľmi kuriózny. Dobrý Tomáš Kheberidsch bol vlastne Kebričom alebo Keberičom. Ďalej hovorili mi zamurované kamenné dosky, že nejaká Maria Kubini pro se et posteris suis vystavila túto kryptu. Teda Kubini a nie Kubinyi lebo Kubiny. Kam noha kročí na Slo¬vensku, všade pamiatky a stopy po známych rodinách, všade dôkazy ich niekdajšieho mocného bytu, nič nemajúceho s maďarizmom. Pod slovenským chrámom zakladali Kebričovci a Kubinovci svoje krypty pro se et posteria suis, nad kosťami ich znela slovenská cirkevná pieseň a hlaholilo v pošmúrnom drevenom chráme po slovensky slovo božie. Slovenský ľud bol ich ľudom, oni ho mali ochraňovať, s ním sa modliť, s ním trpieť i oslavovať. Slovenská ruka stavala im kaštiele, ktoré oni volali rezidenciami, tá samá ruka dobývala prostriedky, ktorými žili veselo, starým mravom. No všetko sa premenilo. Rozhádzané sú náhrobné kamene ich predkov, od ktorých odpadlo mladé pokolenie a nezná už ani slávu zašlých časov. Ľud odsotili, jazyk jeho tupia, aspoň usilujú sa za¬nedbávať - no pod ich nohami mizne pôda, cudzie plemeno, im protivné, tiahne do „rezidencii"! Stará to nôta, no bôľna a pravdivá.
A v tichom dome kmeťa predzvesť novej budúc¬nosti! Ožiarené sú steny novými ideami, v ich bleskoch kvitnú dve vonné kvetiny, jedna presadená v úrodnú záhradku, druhá korienkami ešte v do¬mácej pôde, Tak ponad zborenou kryptou klíči nový život, nová vegetácia povstáva na rozvalinách!
A teraz s Bohom, Tatry moje vysoké! Vďaka vám za arómu vašich bujných bylín, ona zvlažila a roz¬šírila hruď moju! Vďaka vám za pohľad na diaľavu nádhernú, bleskotajúcu vo farách a slnečnom jase! Vzduch výšiny vašej občerstvil mi dušu, naplnil srdce vysokým, šťastným pocitom! Krištáľ vôd vašich zjasnil mi útrobu! Tatra naša, ty Kremeľ náš! Ty pýcha nádherná, ty sláva kraja slovenského! Epigon mužov slávnych oduševňuje sa z temena hôr, z neho sali oni do seba lásku k rodnej zemi a biednemu národu! Nie tak bujne veje duch jeho, viac na pôdu hľadí, ako na oblaky. No žulová pôda je preňho prelesťou o zdrojom sladkých vyplnení.
Znížili sa pred okom mojím strojné turčianske hole. Akoby bol niekto odrezal ich kopne, kým som lozil po štítoch tatranských. Vo sne vídam obrov¬ské siluety končiarov, ako odrážajú sa od východ¬ného neba. Šumí vodopád, iskrí sa divoká riava, Hladké Pleso leží mi u nôh tak ticho, strojne, vo svetle jasného, poludňajšieho slnka.
A okolo mňa cudzota! Počujem nesvojské hlasy, čítam cudzie nápisy. Do samého srdca hôr našich vnikla čuma. Ako svieži vetrík v horúcej púšti, tak prichádzaš mi neznáma, strojná ženská s tvojím slovenským slovom, s tvojou jasnou tvárou a bleskom dojemných zrakov!
S Bohom Tatry, láskou zahorel som k vašim výšinám.

In: Národnie noviny, XIII, 1882, č. 85-87, s.


2. POMAĎARČENÉ TATRY

Besednica
(Štúdia, ktorú pôvodca odporúča pánu Martinovi Rothovi)

„Mnoho tisíc liet, ó Tatry, trčali ste do nebeského blankytu v drsnej pustote, zanešvárené barbarskými menami a škaredými názvami! Ale teraz už zahučte, rúknite žulovými prsami, durknite hromom od radosti a plesania, až sa náš globus celý zatrasie od Lajthy po Sarajevo! Prečo? Preto, že už na vás lezie ... kultúra."
Takto som zavolal, keď som počul, že „kárpátegylet " maďarizuje Tatry. Poneváč sa tieto spurné hory nedajú zrušiť ako slovenské ústavy , nuž nepozostáva inšie, ako vtlačiť im na velebné temená čikóš-kalpagy a prikovať im na päty cvendžiace ostrohy. A ako rýchlo to ide! Jedného rána sa Pribylinec alebo Bocan zobudí a k veľkému svojmu prekvapeniu uvidí pnúť sa pred sebou namiesto Kriváňa „Görbélyessy-ho" alebo „Krivácsibácsi-ho". Celý pomútený nad touto dokonalou premenou zavolá: „Aj, dobré ráno, pán Kriváň!" „Nyem tudom tótul" zabručí Görbélyessy, ako vidno trochu tótosan, ale dosť markantne.
Oj, Kriváň, Kriváň! Takáto zrada národnej strany mňa veľmi omína! Pravda je, že si nemal u nás ružové dni, najmä keď ťa naši poeti trýzniť počali kulhavými veršami. Každý čert oprávneným sa byť cítil, urobiť na teba atentát vo viazanej a často len špagátikom zle pozväzovanej reči! Ale pre tie dobré verše Štúrove aspoň nemal si nám urobiť takýto škandál! Ako sa bude vynímať nášho oslávenca Ľudovíta pekný verš v nocej forme:
„Görbélyessy, na tvém stal jsem již temeni?"
A čo z teba spravili, ó, štíhla Lomnica? Že vraj „Tóttipróczy!" Zvučné meno síce, na ňom si nebudú jazyky lámať cudzí turisti. Kultúra je predsa len pekná vec! Ona tak zdarne líže na vašich skalných chrbtoch. Korytnicu prelízala na „Teknövölgy", meno zvučné, kultúrne až milá vec. Poneváč voda nie je nemzeti nápoj, má tam vyvierať rozkazom karpatského spolku samé víno. Dovedie to Hadur. Choč náš veterný, s tebou mali kulturáci mnoho roboty. Nevediac, skadiaľ tvoje praveké meno pochodí, ustanovili, že ťa vytrú z pozemnej knihy, dajú ti obšid, aby si mohol ísť po žobraní s verkľom. Štrbské pleso je k najväčšej zlosti egyletárov modré! Keďže ale modrá farba panslavizmu sapit, zavolali natierača z Pešti, a tento ho na jar má na zeleno nafarbiť.
„Ja som bača veľmi starý" nesmie sa v pôvodnom texte pod pokutou smrti spievať, pretože na jar sami čikóši, birkáši a kanási zaľudnia tatranské kraje. A tak sa bude milozvučné teremtettovanie ozývať od Tatier až po Sarajevo.
Jedno mrzí náš kultúrny egylet. Keď si tam dovedú dajakých turistov, nemôžu nijako zabrániť, aby o ich nemecké uši neudierala tá drsná, nepatriotická slovenská reč! Ale i tu našiel sa prostriedok. A síce keď nastúpi turistická doba, teda asi koncom júna, vydá sa prísny rozkaz všeobecnej mlčanlivosti. Až do konca augusta nesmie nikto ani slovom preriecť po slovensky. Est modus in rebus carpaticis .
Veľkú podporu má egylet v cigáňoch, v žiakoch vyhodených zo škôl a podobných nositeľoch samospasiteľnej kultúry. Pomocou cigáňov naučili tatranské echo po maďarsky rozprávať. Keď zavoláš nad Štrbou: „Pozdravujem ťa, ó, Tatra!", odpovie ti echo: „alá szolgája ." Keď zavoláš: „Pomáhaj Pán Boh!" , tu ti zazvučí dosť podivnou hrou prírody: „Csiba te betyár!" A keď zavoláš: „Vitaj, brat môj, z dolnej zemi!" ihneď odpovie ti: „tót nem ember, csok jaša török! " Lebo maďarizácii musí sa aj nemá príroda podrobiť. Zákony prírody, večné systémy vesmíru kľakajú pokorne pred modlou maďarizácie a poslúchajú nemo jej príkazy. Aj mňa napadla tajná sila maďarizácie, preto na konci tejto štúdie tiež si zaspievam v tej samospasiteľnej:
Görbélyessy, Tóttipróczy
Maďarčia sa vo dne v noci.
Tóttipróczy, Görbélyessy
To Martina Rotha teší.
Lexikón má vždy pri ruke
Mená strúha peknozvuké.
A od Tatry až po Matry
Trepe egylet vždy dve na tri.
Allah buď mu na pomoci
Görbélyessy, Tóttipróczy!
Amen.

In: Národnie noviny. - Roč. IX, č. 139 (1878). - V rubrike Besednica


3. VÝLETY TATRANSKÉ

I.
Tri razy ocitol som sa v Tatrách bez bočných ohľadov, jedine v šťastnej postávke, bezstarostný, túžiaci po prírodných prelestiach. Predtým ešte, obťažený starosťami a bôľom, zazrel som prvý raz siluety Vysokých Tatier z biedného vozňa biednej košickej železnice. V šerom predsvite na blízkom obzore dvíhali sa velikáni, akoby v jednej ploche; polotma nedovolila vidieť ich plastiku. No vyznám, na prvý pohľad nezdali sa mi hory naše, naša pýcha veľkými. „Il monde é poco", napadlo mi Columbovo slovo, svet nie je taký veľký, ako si myslíme. To isté stalo sa mi ako chlapcovi pri prvom pohľade na Dunaj a potom ako cisársko-kráľovskému oblažovateľovi južnej Dalmácie a Hercegoviny pri pohľade na Adriatiku. Svet síce nie je taký malý, ale malá je naša spôsobilosť vnímať jeho veľkosť. Oko naše nenavyknuté na na javy nadobyčajné, nestačí zobraziť, duša nestačí poňať bájnosť veľkosti. Až keď vrátiš sa domov, v náručie nižších hôr, zdá sa ti, akoby boli spľasli a nevdojak dvíha sa pred duševným zrakom tvojím tá gigantická, rozpáraná stena pri slabunkom osvetlení rodiaceho sa úsvitu. Človek sa všetkému musí priučiť. Nielen veľkosť, ani krása nepadá ti na dušu ako ranná rosa na suchú trávu. Filisterské oko žasne nad titerským, frapantným nezmyslom, prehnaným fušerstvom v spisbe, maľbe, hudbe; treba mnoho čítať, vidieť, počuť, kým si osamostatníme vlastný úsudok a naučíme sa poznávať krásu. Žiaľ, ona sa ešte nestane tak ľahko majetkom širokých más, najmä nie vtedy, ak výchova i výučba i naďalej ostane pod berlou oplzlých, darebáckych utlačovateľov ľudu „In der Muttersprache muss man nicht nur erzogen, sondern auch unterichtet werden" hovorí umný Nemec Ed. Reich. Potom je možný vývin; potom možno talentovanejší ľudia všetkých vrstiev preniknú do dŕžavy krásy a veľkosti. Konečne, filistrov a šosákov bude i potom dosť, ktorým sa bláznivé huby spálenej fantázie lepšie pozdajú, než diela pochádzajúce zo skvostnej dielne veľkého ducha.
Stačí raz vidieť Tatry, trebárs sme nenavyknutým okom nepochopili celú ich slávu, už nás magnetickou silou ťahajú do svojich krážov.
Prvý výlet na žulové chrbty tatranských hôr opísal som v malom náčrtku na tomto mieste. Pod sviežimi dojmami pocíteného povedal som všetko, čo som bol v stave povedať. Vysoká Bašta pnie sa kužeľovito nad Štrbským plesom. Veľké balvany pokrývajú jej stráne mozaikou; vyššie zdajú sa byť štrkom, až na výšine miznú - ponad končiar Bašty vyčnieva celý rad sokorcov a tratí sa v úzadí. Na Bašte som vtedy dýchal riedky tatranský vzduch a dolu, v ťažkých chvíľach dusného života, často myslím na to voľné, široké dýchanie z plných pľúc, na polet ďalekého sokola krúžiaceho nad strieborným plesom, zmenšeným diaľkou na neveľkú studničku. Napriek vzdialenosti sa ľavý bok dravého vtáka, osvetlený jarým slnkom, mihotal na belasom nebi ako iskra.
Druhý výlet - volám ho pánskym - bol rozmanitejší a bol mi umožnený veľkodušnosťou starého priateľa, nad ktorého umnou hlavou sa pousmiala Šťastena bonorum terrestrium omnoho sladšie a výnosnejšie, než nad mojou ľahkou, všelijakými výmysleninami a alotriami, preplnenou hlavou. My a brať naša sme vzduchoplavcami, málokedy stojíme na pevnej zemi. A potom sa žalujeme na skudnú žeň!
Dňa 14. augusta 1883 vyšli sme traja z Martina. Mali sme zvláštne šťastie na Židov. Plietli sa nám ustavične do cesty a nemožno tvrdiť, že by táto jeruzalemská štafáž bola zvláštnou okrasou Vysokých Tatier. Najmä istý advokát z nitrianskej stolice - podľa mena prekrst. - prenasledoval nás svojou maďarskou prítomnosťou. Neskôr potom načarbal svoje „dojmy" do akéhosi plátku a pretože nezabudol na nás troch, vypísal naše mená v plnom znení, z niektorej zápisnej knihy, teda ani ja naň nezabudnem a častejšie ho pripomeniem. Bol on z tých Židov, o ktorých taliansky renesančný spisovateľ Poggio hovorí: „dumm, launisch, unwissend, wie alle Juden, die sich taufen lassen (hlúpy, vrtkavý, nevedomý ako všetci Židia, ktorí sa dali prekrstiť)." O našom Židovi síce neviem, či sa dal cirkevne pokrstiť, ale že sa dal civilne, o tom svedčí zápisná kniha na Plese i pri Dobšinskej jaskyni, kde možno čítať jeho čisto maďarské meno, ktoré si, veru Bože, nepreniesol cez Červené more na úteku do zasľúbenej zeme.
Viezlo sa s nami i niekoľko židovských dám, módnic. Boli veľmi veselé a spolu so svojimi gavaliermi spievali maďarské piesne. Muzika pripomínala synagógu, ale rozprávali sa výlučne po nemecky. Ich falošná vzdelanosť sa najjasnejšie odráža v ich kvetnatej reči. Všetky spisovné frázy majú na sklade, len sa často pomýlia a pri výbere použijú nepravú sadu. Ba často miešajú frázu s frázou, tak že z toho vychádza nezmysel. Reč za nich myslí, oni sa predvádzajú len remeselníckym nástrojom jazyka. Ak chceš pocítiť úplnú myšlienkovú prázdnotu a duševnú pustotu - počúvaj rozhovor takýchto vzdelaných a hodne emancipovaných dám. Nevyslovia jedného vlastného slovka, všetko je kúpený cudzí šperk. No vtedy sme ešte nepoznali nitrianskeho „doktera".
Nie pešo, ako po prvý raz, ale v pohodlnom koči viezli sme sa zo Štrby ku plesu. Viezol nás rodák zo Smrečian, pekný ako javor a hovoril takou slovenčinou, akej som nepočul. Hovoril prosto, priamo; v jeho reči nebolo frázy, hovoril vlastnými slovami; ony mu prúdili z pŕs čisto a jasno. Slovné obraty a plastické poznámky išli jedna za druhou. Nikdy mu nechýbal výraz a ten výraz svedčil veci, ako vysoké smreky tatranským úbočiam. Výraz a vec kryli sa. Nevdojak spomenul som si na vzdelané Židovky - a žiaľ, i na samého seba. Kdeže my vieme tak hovoriť! Menej krútime než oné dámy, ktoré šatí úbohý halienkový ľud, no k tej jednoduchej, plastickej reči je ťažké dopracovať sa učenému človeku. A predsa si myslím, že v tom je pravda, aby výraz bol ľahký, plastický, aby kryl vec, vyčerpal predstavy, zhmotnil myšlienku. Dobrí naši spisovatelia novšej doby približujú sa tomto ideálu. Bolo by prepiate žiadať od nich púhu, povrchnú prostotu obecnej mluvy; nie, učiť sa možno, ako čo najslovenskejšie vyjadriť i veci vysoké a hlboké, o ktorých ten ľud, od ktorého sa učíme, nemôže mať pochopu. Nie to je spisovateľ, ktorý kopiruje banálne reči ľudu, lež ten, ktorý vniká do ľudového jazyka, trosky nechá ležať a čisté zlato slovenskosti vydoluje na povrch. My musíme idealizovať, zušľachťovať svoj jazyk na základe prostej reči a nie na základe latinskej gramatiky a nemeckej frázovitej literárnej mluvy. Nemec omáľa myšlienku v ústach ako horúcu knedľu - Slovan ju vysloví bez obalu. Keď uvažujem o nemčine, vždy ma napadne Shakespearovo slovo: „ten vraj už vtedy povedal frázu svojej materi, keď prvý raz sa chytal jej pŕs." Táto priamosť a prirodzenosť slovenského jazyka dobre sa javí už v slovoslede. Nemcovi vyjde para, kým lapí k subjektu ďaleký, medzisadami odtrhnutý predikát. Nášmu človeku to ide jedným dúškom.
Na pleso sme vyšli až k večeru. Plný mesiac stál na čistom nebi, postriebril širokú plochu plesa, ktorá sa zachvievala pod vánkom tichého vetra. Z mesačnej hmly vyčnievali ostré sokorce tatranských hôr - akoby patriace jednému horskému hrebeňu. Za plesom temnie sa čierny pás svrčín... Bujná kosodrevina rastie okolo brehov jazera - medzi ňou sa vinú pohodlné chodníčky. Po krátkej prechádzke išli sme do pavilónu vystaveného nad samým plesom. Tam vítajú výletníkov bratia Klimovci a poskytujú za mierne ceny telesné posilnenie. Zľakol som sa, keď som zbadal cigánov. Predtým sme prežili hurhaje výročných martinských slávností a cigánska hudba nám ešte nemilo hučala v ušiach. Vyšli sme do horských samôt - a tužibuď cigán s husľami sprevádza štrngot príborov v peknom tereme... No jedno ma uspokojilo. Na zlosť nášho Ahasvera , „doktera" z Nitry, spoznal nás cigán (Piťov syn) a slovenské piesne len tak hučali z verandy a niesli sa ponad hladinu plesa k dumným lesom podtatranským. Pozoroval som hru nervov a výraz tváre nášho „doktera". Vibrovali ako struny na cimbale, keď doň hrkneš kladivom. Túlil sa k tučnej Židovke, ktorá ho sprevádzala a iste nám nadával. No barnavý potomok starého Piťu ťahal trávnice ako jemné nite zlata; olim Ehrenschuft alebo Ehrenthal i s domovým priateľom, nešikovne nosiacim za Židovkou pléd na pravej ruke, pobral sa skoro preč. My sme ešte podýchali balzam sviežeho vzduchu, zadívali sa na Liptov tonúci v striebristej mesačnej hmle a zaujali dve malé chyžky domku, aby nás sen posilnil k ďalším pôžitkom kynúcim nám z tatranskej prírody. Domec stojí nad plesom. Vietor rozvlnil čistú vodičku, blesky mesiaca lámali sa v tisícich záhyboch na hladine. Smreky a kosodreviny sa vážne knísali. Ďaleko, sotva pozorovateľne, belel sa úzky pruh snehu na bedrách mohutného Gerlachu.

II.

Zajagalo sa kryštálové ráno a jeho jasná tvár vyvábila nás z nášho nadplesového domku. Solisko, so svojím pohodlným svahom, vyššie kľukatými, tienistými skalami, volalo nás k sebe. Šli sme teda smerom k nemu.
Krása vysokého granitového pohoria zdá sa mi krásou starca so zduchovneným okom, energiou v ťahoch tváre a majestátnym mierom na čele. Tvár plná vrások, vlas biely. Naše nižšie vápencové pohoria majú v sebe bájnosť devy s iskrenným okom, voľným, plavotemným vlasom. Tamto budí úžas, obdiv, úctu, toto dýcha srdečnou teplotou a rozveseľuje.
Nebolo naším cieľom vyliezť až na vrchol. Tam, kde počína sa zrázna stena, nie hladká, ale popretínaná obrovskými vrubmi, posiata balvanmi, urobili sme si siestu. Zľava zívala hlbina doliny, medzi Baštou a Soliskom. Dolinu uzaviera biely, pohyblivý iskrivý pruh - je to vodopád rútiaci sa z holej skaliny do priepasti. Šumí večným, rovnakým šumom: šum ďaleký oživuje samotu a tíšinu: on vlastne ani nezaháňa posvätnú tichosť výšiny; je akoby pozadím, od ktorého sa ona tým vypuklejšie líši. Zatíchli sme, rozvalení na machovú skalu. Pestrofarebná, široká dolina Liptova pred nami, z ľavej strany končisté vrcholce Tatry. V zárezoch sa beleli pruhy snehu.
Miestami nepriechodnou kosodrevinou sme dosť pracne zostupovali zo Soliska. Cesta kosodrevinou je ťažká. Tu ťa šibne do tváre ratolesť, tam ti podkosí nohy kľukatá vetva; smer stratíš, ako sa vyhýbaš prihustému kosodreviu. Pracovali sme každý na svoju päsť a tak sme sa často vzdialili druh od druha.
Dobre vyhladovaní dorazili sme do Klimovského hotela. Tam už dvorana šumela hosťami, turistami, výletníkmi. „Dokter" Ahasverus z Nitry i s tučnou Židovkou sedeli už za prázdnym tanierom; môj priateľ a finančný dejateľ takmer stratil chuť do jedla. Posadili sme sa medzi akýchsi Nemcov zo Spiša, ktorým sa nepozdala naša slovenčina; začali čosi šomrať na Rusko! Náš rozhovor bol tým živší. Čo by sa mal slovenský človek ukrývať so svojou rečou?! Pravda, žiada sa to. A žiaľ, tejto impertinentnej požiadavke sa náš človek často podvolí. Svedkom toho, smutným pre naše srdcia, je zápisná kniha na Plese aj inde. Tam sme našli stopy falošnej hanby a chabej málodušnosti. Osvedčení patrioti, ľudia zastávajúci v našom národnom spoločenstve vážne úlohy, podpísali sa do tejto knihy po maďarsky. Našli sme tam „űgyvéd" pod menom, ktorého nositeľ je Slovákom, našli sme „lelkész", našli „köszégy előljáró" pod podobnými, ba zvučnejšími menami. Ale Angličan načarbal tam anglické verše, Poliak a Poľka podpísali sa po poľsky, Nemec po nemecky, Nemka vzdychla po nemecky: „oh, wie schön bist du, o Czorba! " atď. Len Slovák, až na čestné výnimky, tu na hrudi slovenských hôr, pod Kriváňom a Soliskom hanbí sa za svoj jazyk. Poviete, že je to malichernosť! Možno, ale charakteristická. Medzi svojimi, doma, v dedine, v kancelárii, pri exekúcii, pri informácii - tam vieme po slovensky. No kde sa zíde cudzí svet, kde je elegancia, prepych, vzdelanie, jemné spôsoby, mladé dámy, prázdni šviháci, impertinentní židáci, vôbec tam kde šumí ruch svetský, tak si kladieme na tvár masku, aby nás nepoznali. Tak sa nevydáva svedectvo pravde! Ajhľa, nášho „doktera" z Nitry tak namrzeli naše slovenské podpisy, že mu znechutili celý štrbský výlet, ako sám priznáva vo svojom cestopise. Nuž, boli tie nevinné podpisy červeným súknom pre blbého býka. Či to nestojí za to? Či to nie je svedectvom, aký nápadný a zriedkavý je na Slovensku slovenský podpis. Či tak milujeme svoj jazyk, tak si ctíme náš ľud, svoje vysoké čisté ideály?! Bože môj, to isté zakúsili sme aj na železnici. Vhupneš do vozňa a naraz máš pocit, akoby ťa rýchlosťou blesku prehodili dakde k Debrecínu. Pozdravy idú po maďarsky alebo po nemecky. Začneme sa zhovárať ako sa svedčí, po svojsky. O pár minút sa celý vagón rozhovorí po slovensky. Masky padajú, ľudia počnú voľnejšie dýchať. Celý svet sa rozzelenie. Tamtá dáma, pekná a mladá, hovorila predtým málo, priduseno. Slová jej liezli od úst ako nepekné, spotvorené žaby. Ani tónu, ani farby nebolo v ich zvuku, a predsa mala perlové zúbky a jahodové pery. Po našej, nami spôsobenej, metamrfóze zuní jej reč sladko ako šumenie vodopádu pri Solisku a z úst vyletujú nie žaby, ale ľahkoperé sláviky. Príroda, príroda!
No, odpusťme slabým. Opozícia proti slovenčine je síce hlúpa ako bota, ale mocná. Veď čomuže sa ľudia už neprotivili!. Protivili sa napr. proti tlači, nie síce tu, medzi ohlupeným, pokazeným a odrodeným zemianstvom, ale v Taliansku v dobe renezančnej. Sám vysoko vzdelaný kardinál Bessarion, znalec histórie a klasikov, muž veľkého umu verejne sa vysmieval Konštantinovi Laskarisovi, u ktorého videl tlačenú knihu, so slovami: „... to je barbarský vynález tupoumého Švába "; Fridrich Veľký sa smial, že môže niekto po nemecky básniť. Po čase sa budú smiať múdri aj hlúpi z nás, čo hovoríme po slovensky. Nebojme sa toho smiechu, a buďme Slovákmi i na Štrbskom plese. Najmenej sa máme čo báť „dokterov" a ich tučných Židoviek a chudých hausfrajadov. Čestný, priamy muž nerobí zo seba opicu ani v zápisnej knihe!
Zo Štrby putovali sme do Popradu. Prijal nás Husov park. Hus je starý Spišiak, Nemec a pritom veľmi zvláštny človek. Kúpil pustý pozemok, nastaval domov, založil utešený sad, kúpele a iné staviská pre veterné plemeno výletníkov a cestovateľov. Tým sa stal v Poprade akýmsi neutrálnym centrom všetkých kúpeľných hostí. A starík dokázal vkus. Dva ľahko stavané hostince vítajú prichádzajúcich. Že sú nové, to potvrdzuje ich dvojité pomenovanie: jeden sa volá „Wien", druhý „Budapest". My ťahali sme k Viedni, možno zo starého zvyku.
V Husovom parku dominuje biela, panenská breza. Týmto krásnym stromom sú vysadené všetky chodníky. Medzi hotelmi a takzvaným turistickým domom skvie sa pekná fontána. Jedáleň je v samostatnej budove. Priestranná dvorana je dobre vybavená a každý večer býva preplnená hosťami z tých najrozmanitejších kúpeľov. Nedivím sa tomu. Starý Hus si dá záležať na svojom obchode. Jedlá sú chutné a nie drahé. Jeho žena sa nosí po starosvetsky, nemecký čepček jej zakrýva šedivé vlasy a široké sukne len tak na starenke šuchocú. Ona chodí po dvorane, dozerá na obsluhu a iste jej zásluhou je všade príkladná čistota a vzorný poriadok celého podniku. Tu človeka ovanie kultúrny duch, akoby už za ním ležala bielo-zeleno-červená hranica. I maďarčina je tu cezpoľný kvietok. Možno počuť nemčinu, poľštinu, slovenčinu. Ba i dvoch ruských starcov s mladou dámou sme videli a počuli. Boli to zvláštne, imponujúce postavy, a čo poteší každého človeka, vôbec sa neokúňali hovoriť svojím jazykom. Myslím, že by Rusi dobre urobili, keby nielen do Karlových Varov, kde tvoria elitu kúpeľných hostí, ale aj na naše strany prichádzali. Nebolo by to na škodu. No ako som sa dozvedel, u nich panuje mienka, že za hranicami Haliče počína sa už maďarský glóbus, a že nemožno si tu chleba po európsky vypýtať. Ale i starý Hus dobre hutorí; o to by bola malá starosť. Vôbec, maďarizmus veľmi odstrašuje európskych cestovateľov.
V pochybnom počasí vybrali sme sa do Smokovca. Lomnický končiar bol zahalený šedým oblakom. Po výtečnej hradskej náš koč hladko jachal. Zanedlho uzreli sme pred sebou hladkú hradskú, akoby bičom šľahol; viedla medzi celistým svrčinovým lesom a takmer nepozorovateľne stúpala. „Thatra-firiď", oznamoval náš nemecko-spišský kočiš, ukazujúc bičom na drevené, najviac vo švajčiarskom slohu stavané domky. Hneď na kraji stojí „Petőfim" zvaný barak v švajčiarskom štýle. Na slovenskej Tatre, švajčiarsky štýl a pomaďarčené meno. Vôbec toto švajčiarenie v stavbe, maďarčenie v názvoch dokazuje, aký hlúpy chaos u nás panuje. Akoby horná Orava nemala dosť drevených domkov v svojskom originálnom, pre cudzinca iste zaujímavom štýle. Veď turisti hľadajú novotu. Čo videli pod Glocknerom, musia považovať za nudné pod Lomnicou. Nuž ale kdežeby pomýšľať na také veci! To sa mi už lepšie pozdal vkus oravského panstva, ktoré na zámku okrášlilo malú dvoranu vyrezávaným dreveným nábytkom podľa slovenského vkusu. Neviem, kto bol pôvodcom tejto myšlienky, no zasluhuje si uznanie. Nebol hlúpym opičiakom, ale vedel poňať originálnu myšlienku.
Vcelku Smokovec neponúka nič zvláštneho. Každá tatranská stráň, ešte neoolúpená o svoje hôrne bohatstvo, mohla by sa stať Smokovcom. Výhľadu niet. Hora je prispôsobená pohodlným hosťom a ich požiadavkam. Celý labyrint pilne vysypaných a vyhladených chodníčkov vedie do hôr, k malému vodopádu, pri ktorom by mala byť tabuľka s nápisom: „Psov so sebou nebrať, aby nevypili vodopád!" No svrčín je ti dosť a to je hlavná vec pre veľkomestské, prachom zapadnuté pľúca. Zašli sme si k pomníku Zsedényiho, t.j. Pfannschmieda. Je to mizerná filagória, baroková, bez zmyslu a rozumu. A prázdna ako duša nebohého Schmieda. V tomto bode dobre znázornili kováča rondlikov. Z duše som sa zasmial nad týmto „pomníkom". Dlho sme nechápali jeho určenie a význam. Divili sme sa nad hlúpou stavbou medzi múdrymi jedľami. Jeden sa nazdával, že je to diskrétne miesto, iný, že azda tu by mal byť bod najkrajšieho výhľadu. Až v Smokovci sme sa dozvedeli, že je to vraj nemecko-maďarsko-luteránsko-freimauerský pomník. Eh bien! Ale sme pyšní na takúto cirkevnú autoritu! Pomníky, pomníky! Na zdar!
Vrátili sme sa ešte pred dvanástou do starého Smokovca. Pred vkusnou búdkou, pohodlne a malebne rozložená na dlhom foteli, si hovela bledastá mladá dáma. Nervové choroby výtečne lieči balzámový vzduch našich Tatier. Bolo to vidno na tvári tej dámy. Nuž okrej, diaľna dcéra rovín či veľkomestských prachov! Ale keď sa ti navráti rumeň do líc, nepohŕdaj potom slovenským národom, ktorý obýva tieto divotvorné kraje!

III.

Ticho je v Smokovci pred poludním, prázdne promenády, pusté lavičky pod jedľami. Až dvanásta hodina a hlad priženú rozpŕchnutých výletníkov. Veľký terem v staro-smokovskom hostinci naplnil sa hosťami.
„No, už sme ušli Ahasverovi z Pároviec", radostne poznamenal môj priateľ, „obzrel som si celú spoločnosť s opravdivým strachom, ale nevidel som ho."
„Nechváľ deň pred západom," odpovedal mu náš tretí spolucestovateľ a začal umelo trančírovať ľavé stehno kačky. Presne viem, bolo ľavé.
Rád sa dívam na cudzích, náhodne spojených ľudí. Pozorujem náhoditosť ich spolubytia. Delia sa na malé skupinky, už nie náhodné, ale späté užšími zväzkami. Pobudnúť v takej spoločnosti pol hodiny, a už môžeš spočítať tieto zoskupenia. No neuspokojím sa s púhym roztriedením - pozvoľna začnem premýšľať o jednom i druhom: kto si, aké máš povolanie, aké zloženie mysle, aké vlastnosti, čo si asi prežil, aký je tok tvojho doterajšieho žitia, aký je tvoj vzťah k svetu, ľuďom tvojej skupiny. Tamto sú tri dámy. Jedna je staršia, šedivá a pri nej dve kvitnúce devy. Iste matka s dcérami. Sú prosto odeté a nemajú v spoločnosti známych. Iste len teraz prišli. Tam zas obrovský muž, plecnatý s mohutnou barnavou bradou. Akej je národnosti, odkiaľ? Mnohí nosia svoj pôvod na čele - na tých nie som zvedavý. Napadá ma, že zduchovnelé. Myslením a citom preniknuté tváre sú zriedkave. No ľahko sa možno pomýliť. Ale aj tak skutočné vzdelanie a intelektuálny vývin zanechá stopy aj na tek najškaredšej tvári. Neplatí vždy „tvár-luhár". Nepáčia sa mi tie hladké, tak povediac všeobecné tváre. Povrchná kultúra zmazala ich typickosť. Bez nej nie je vyrazená individualita človeka. Takí ľudia nosia uniformu na nose - a bojím sa, i na duši...
Podvečer sme sa vrátili do Popradu. Husov park ožil, skvostné i menej skvostné ekvipáže šumeli po hladkých cestách parku. Jedáleň bola zasa preplnená. Ó, beda! Tvár môjho milého spolucestovateľa sa okamžite zarmútila! V dvorane sme nášli „doktera" s oboma príveskami. „Nie," vyhlásil hneď ráno, vstávajúc z bieleho lôžka a utierajúc si okuliare, „poďme niekde inam. Pozri, braček, či neprší a hneď najmi fiaker!"
Dobre nám bolo v pohodlnom koči uberať sa dobrou hradskou. Rýchlo sme prebehli voľné pole a vnorili sa do úzkej, malebnej doliny. Bolo pochmúrne, ale príjemné ráno. Cieľom cesty: dobšinská jaskyňa.
Cesta z Popradu k Dobšinej patrí k najmalebnejším. Ťahá sa serpentínami na vysokú horu Popovú. Temnozelené stráne ohromnými temnými plochami vystupujú do obrovskej výšky. Cesta vedie ponad strminy, priepaste porastené horou. Až v očiach mrholí farba. Vápencové pohorie, priateľské bylinám odelo sa do bujného šatu. Vcelku sviatočne naladení obzreli sme sa na prekonanú cestu. Za nami koč. V koči Ahasverus cum suis. Zamračili sa stráne, zhorkol pohľad z Popovej hory. Vo Vernári objala oba nepriateľské tábory neveľká krčma. Driečna vrtká krčmárka sa vrtela okolo nás; hovorila hronským nárečím blízkym ruštine. Vernár je slovenská pravoslávna dedina; ľud je tu horský, dobre urastený, iba pálenkou hubený. Bolo deväť hodín ráno a z krčmy teperil sa Vernarčan, pálenkou pokrútený ako paragraf. Na hlave mal klobúk s ohromnou strechou. Neveľký chlapík tackal sa pod klobúkom ako pod rotundou. Vbehol som do blízkej chalupy. Bolo v nej dosť čisto a poriadok. Ale najstrojnešia bola mladá nevestička, vysoká urastená. Privítala votrelca pekne; mala zvučný silný hlas, čipky čepca obrubovali biele, ľahkým rumencom nadýchnuté líce. Čo som sa rozsmútil nad palenčiarom, tu potešil ma pekný, zdravý zjav mladej ženy.
V krčme zasadli dva tábory. Ahasver z Pároviec na znak svojej prevahy začal znudene hvízdať. Dlho sme boli trpezliví. Nakoniec, ako na znamenie, začali sme aj my hvízdať známu „hep, hep!" Nastalo utíšenie. Ďalej!
Za Vernárom sme si všimli mnoho robotníkov rozširujúcich hradskú. Dynamitom vyhadzovali do vzduchu vápencové steny. Ľud je to silný, pekných tvárí. Veselo odpovedali na naše pozdravy. Mladý šuhaj s usmiatou tvárou nám ukázal patrón: „Dynamit,"zavolal a urobil posunok hodenia.
Dedinka Hranovnica je čistá, domky úhľadné. Na poli sa páslo najmenej tisíc husí. Ako by si vápnom postriekal zelené pastvisko.
Pod vrchom, Duča zvanom, je hostinec. V bedre Duče nachádza sa svetochýrna dobšinská jaskyňa. Objavil ju nejaký Ruffiny. Asi pol hodiny vystupuje sa serpentínami hore. V drevenom domku pred jaskyňou čakala už dosť početná spoločnosť. Zachytili sme milé slovanské hlasy. Boli to Poliaci. Starý pán z Ľvova a staršia pani s troma dcérami z Varšavy. Navzájom celkom neznámi zostupovali sme do ľadovej jaskyne a vrátili sme sa poloznámi. Hľa, aj ľady spolčujú.
Dobšinská jaskyňa je často opísaná, no stojí za to neuspokojiť sa s opismi, ale pozrieť si tento vrtoch tatranskej prírody. Dvorany sú z krištáľového, časom beloskvúceho, cizelovaného ľadu, zamrznuté vodopády, plamenné, iskrivé steny, jas tisícov trúbok, hranolov; prizmatické trepotanie farieb, posvätná tíšina podzemnej hĺbky, divoká pochmúrnosť skalných balvanoc, chlad a prítomnosť žasnúcich turistov, to všetko zvláštnym dojmom pôsobí na človeka. Preliezol som viac jaskýň, navštívil šachty a banské štôlne, ale tu ma predsa prekvapila novota. Hladký ľadový parket, široký a jasný uprostred leta, to je predsa len niečo neobyčajné. Len samota chýbala - a tichosť. Tu vykríkne dáma, ktorej sa pošmykla noha, tam počuješ stereotypné, otrepané vzdychy „wonderschen." Iný človek tak nevzdychá. Mlčí a hľadí. Asi hodinu trvá prechod jaskyňou a je to hodina zvláštnych pôžitkov, prekvapení a divov. Steny, osvietené biednym svetlom petrolejovýchj lámp, menia sa ti v očiach na mozaiku vykladanú diamnatami a rubínmi. Fantastické ľadové útvary v pološere nehybne strmia. Kvapôčky zvonia o hladký ľad. Je zaujímavé, že jaskyňa ustavične bohatne o nové tvary. Tvoria sa nové kolonády, nové ľadové stalaktity a stalagmity. Pravda, niektoré aj zmiznú, pretvárajú sa. Tak večne a neprestajne tu pracuje príroda. Jej tichá tepna neprestane biť ani pod zemou; lenže my, biedni ľudia, málokedy tlkot v jej dielni spozorujeme. Koľko tajných ateliérov môžu v sebe skrývať naše mohutné hory? Mysa plazíme po zemskej kôre, iba mysľou sa usilujeme preniknúť jej tvrdú masu. Predpokladáme večné a ohromné ohne vo vnútornostiach našej planéty, lebo vyblkujú časom vulkánmi na povrch. Tu nemôže nazrieť ľudské oko. No medzi centrálnymi ohňami a povrchom gule - koľko je tam tajomstiev, koľko stôp všečinnej, večne živej, účinkujúcej prírody.
Na vzduch! Už chlad večných ľadov začína byť nepríjemný. Na vzduch do ambrózového svetla a životadarného tepla. Už svitá! Hore schodmi ťahá sa šnúra návštevníkov. Sú v tej šnúre i milunké perly, i obyčajné kamene, i srdcové a umové diamanty, no sú i nevoňavé lápisy, žerúce všetko okolo seba a nič netvoriace. Ó, lapis infernalis, doktor Ahasvere! Wonderschen!"
V hostinci na úpätí Duče, v rajskej doline Stratenej, nasledoval internaciomálny obed. Vlastne to bol obed slovanský. Pri všetkých stoloch hovorilo sa po poľsky, rusky a slovensky, len jeden malý stolík - vskutku mačací - opanovala maďarčina. Časom padlo nemecké slovo za veľkým poľským stolom, kde mladý poľský šľachtic dvoril mladej dáme nehovoriacej po poľsky. Za mačacím stolíkom sedel a po maďarsky mondokoval - ahasverský trojlístok. Ľutoval som Maďarov, hoci práve k nim ma srdce neťahá, že mali takú krivonohú reprezentáciu v tejto ináč elitnej societe. Nie som zase natoľko urazený utláčaním, rozhorčený mnohoročným bezprávím, že by som im prial podobné zastupiteľstvo. To by bol odo mňa etnografický barbarizmus. Aj nepriateľa mám radšej opravdivého, plnokrvného - než parazitskú lož. Veď táto lož, tuším, viac nenávisti a zlého naseje, než samé národy! Ona žije a prospieva z národných nesvárov.
Na spiatočnej ceste - tá už bola bez Ahasvera, ktorý sa obrátil v inú stranu - na Vernári sme dohonili poľskú rodinu. Staršia dáma a tri mladé. Obnovili sme krátku známosť z ľadových dobšinských siení a objavili v Poľkách plamenné patriotky. Najmä pani matka, napriek vysokému veku, len tak sršala ohňom - pravda, jej plamenná nenávisť bola najmä protiruská. Mladšie, vychované už po rusky, boli menej náruživé, no ani ony nechceli hovoriť po rusky, lebo vraj „u nich sa iba vie, no nehovorí po moskaľsky". Oko starej dámy metalo pichľavé iskry, keď rýchlym hovorom bojovala proti našim dôvodom. Zo staršieho pokolenia už nik nevykántri túto zášť. Majú to v krvi, žilách, ume i srdci. Uznala, že Nemec je voči Poliakom horší, no Nemca nevedela tak nenávidieť; Nemcovi skôr odpustí udretie kyjakom po hlave, než Rusovi bodnutie slamkou. Nie div, že „nam neponiatna, nam čužda, eta semiejnaja vražda." Zmiernenie tejto nenávisti u mladšieho pokolenia, poteší každého. Napriek všetkému bledne oheň zášti. Najmä oboznámenie sa s veľkými ruskými spisovateľmi pôsobí zmierlivo na mladšie pokolenie. Duch Gogoľov, Puškinov, Tolstých skôr vyrovná medzeru, než diplomati a gubernátori. Poézia pôsobí blahodárne aj v takýchto dôležitých problémoch. Nech sa teda tá vysoká, šľachetná, veliká poézia stane mohutnou páskou a vyrovná to, čo pokazil studený meč a intriga temnej, národovražednej propagandy.
Ešte raz sme sa zišli s našimi šumnými političkami v Husovom parku - už ako starí známi. Matka rozvinula pred nami svoje veliké literárne vedomosti. Celé stránky z Konrada Wallenroda vedela naspamäť; pevným zvučným hlasom predniesla verše z Tadeuša. „Ja som za mladi celého Vallenroda vedela naspamäť." A to bolo vtedy vraj celkom bežné u poľských dám. Dôkaz toho, že Adam Mickiewicz hlboko prenikol do vedomia národa, a národ si vedel uctiť svojho básnika.

IV.

Nasledovalo nudné predpoludnie v Husovom parku. Ranný dážď nám pokazil pekné plány: prehodiť sa po Dunajci na haličskú stranu. Tatranské výšiny sa povážlivo kabonili. Prechádzka mestečkom [Popradom] ma presvedčila o čistote a nude tejto kedysi celkom nemeckej, teraz už poslovenčenej osady. V kultúrnom ohľade Nemci idú o niečo rýchlejšie napred. Silno-slabá alebo slabo-silná je tá slovenská národnosť. Nedivím sa, keď sa Slovák rozplemeňuje na úkor menej rozvinutých národností vďaka svojej húževnatosti, pilnosti a plodnosti. Avšak i tu, voči rozvinutejšiemu ľudu, voči masám kultúrnejších elementov neustúpila slovenská národnosť ani o krok, ba naopak, narušila, rozstrapkala kolónie, vnikla do bielych ulíc spišských miest!
Keď uvážime majetok, intelekt, povedomie, silu a zručnosť Nemcov, radostne sa zadivíme nad týmto javom. Vôbec, keby nabolo krivej, na vrták skrútenej, takzvanej inteligencie, vlastne keby ona tak konala svoju prirodzenú úlohu, ako ju konajú naše ľudové masy, nuž slovenská národnosť rozvinula by sa v krátkom čase. Možno - sám Hospodin nechce taký zrýchlený vývin. Možno chce zoceliť naše svaly a čo hlavné, ochladiť zápalisté slovenské hlavy, ktoré sa pri zdare a šťastí ľahko zakrútia motolicou pýchy a širokej rujnosti. Dnešná maďarizácia na Spiši napomáha poslovenčeniu kraja. To nie je paradox, ako by sa zdalo. V nemeckých mestečkách a osadách bolo by samozrejmé a prirodzené po nemecky žiť, učiť sa a myslieť. Maďarizácia poplietla prázdnejšie kotŕbky spišské a nenašla u ľudu žiadneho odporu.
Školy, súdy, administrácia, móda - to sa povrchne a biedne pomaďarilo, vlastne zatislo do úzadia nemecký vývin. No o pomaďarčení kraja nemôže byť ani reči. Jedným bokom sa opiera o čisto slovanskú Halič, druhým o čisto slovenské kraje. Do maďarskej národnosti cesta ďaleká a neprístupná. Slovenská národnosť v tejto nemecko-maďarskej kalnej vode loví zdravé rybky: ona nie bliktry, ale skutočné výboje podujíma - nebojte sa o muchotrávky celého glóbusu - bez činného prispievania málo organizovanej národnej stránky. Náš jazyk čistý, zvučný ako liata oceľ vytláča spišsko-nemecký žargón - hochdeutsch, ale toto dianie je hatené maďarizáciou.
Takým činom - hlavne že maďarizácia položila ťažidlo na nemecký ventil - zbierajú sa slovenské pary podvedome - a príde čas, v ktorom maďarizátori zastanú pred čisto slovenským Spišom - dielom svojich absurdných, nezdravých námah. A tak možno o maďarizácii s malým variantom citovať Goetheho slová, že je: „... die Kraft die stets das Böse will, und manchmal Gutes schaft!"

In: Národnie Noviny. - Roč. XV, č. 87, 90, 91 (1884). - V rubrike Besednica

 


4. ŠTRBSKÉ PLESO

Ku tatranskej sa kráľovnej zas blížim
Už klopím viečka, čelo k žule nížim,
Pre oči ľudské neznosný jej blesk!
Tam hradieb zrutných v blankyt čnejú štíty,
Tam zámky, chodby, kasky, stalaktity,
Teremy: samý brillantový lesk!
Tam vodopádom kryštál roztopený
Po skalách sype duhovité peny,
Podušku mäkkú bujný stelie mach.
Oj, kňažna, odpusť, múzy som ja dieťa,
Raz sem, raz tam ma ľahká sudba metá,
A sladko, voľno pevcu na horách!

Viem, božské údy vodopádom vlažíš,
Na kyprom machu odpočinkom blažíš:
Oj, dopraj že mi šťastný okamih!
Len jeden zážeh oka, úsvit čela,
Len ľahký záblesk ružového tela,
Pŕs úbelových, jemný, lunný mih!
Hľa! Plesa plocha hladká, nezvlnená -
Kráľovna nad ním ľahko naklonená
Hrebeňom zlatým plavý češe vlas!
Nie, nechcem vidieť rovno tvojej tvári,
Len obraz luzný, čo sa bleskom žiari,
V zrkadle jasnom tvojich večných krás!!

In: Černokňažník : humoristicko:satirický časopis. - Roč. IX, č. 9 (1884), s. 1

 


5. PÝCHA TATIER

Zvolali k nám Tatry:
Vy ste rodní bratri,
kosť i krv tá jedna,
patríte dovedna!

Počuli to rieky,
ihneď opreteky
niesli to do rovín,
šíro-šírych končín.

A slovo to zhora
zaniesli do mora,
more večným ruchom
šumí slavským duchom.

Ural skalnou stenou
zahrmel ozvenou,
za ním české bralá,
i dinárska skala.

Nedarmo sa pýši
Tatra v svojej výši,
hlas jej v krátkom čase
celým svetom strasie.

In: Tatry a more, s. 26; Sobrané diela III, s. 28.

 


6. TATRY A MORE

Balt je šuhaj krásny,
belasé má oči,
kol hlavenky, pieskov
žltý vlas sa točí.

 

Adria je deva,
barnavé má líca,
z čiernych očú hára
južná blýskavica.

Baltu šíre prse
túžením sa zdvihli,
jeho modré oči
na Adriu mihli;

Adria sa striasla
nepokojom tajným,
Balt sa jej spodobal
s jeho šumom bájnym.

Hoj, bola by splála
vrelej lásky vatra:
ale to zbadala
pramatička Tatra.

Skabonila čelo,
na Adriu volá:
„Vari by Slavianka
vrahu milou bola?

Balt, neverný Sláve,
ponemčil sa celý,
krahulce z polabských
hájov uleteli;

Za nimi Sorabi,
Vindi i Lutici
zmizli jako tiene
v germánskej víchrici.

Smutná, onemelá
vypína sa Rána:
darmo hľadáš, darmo
nášho Pomorana!

Piesková mohyla
kryje jeho kosti,
nad nimi cudzinec
sverepý sa hostí!

Kde ten nohou stúpi,
tam panstvo nemoty.
Hoj, škoda by bolo
tej tvojej krásoty!

Neboj sa, Adria,
neostaneš sama:
rastie tebe ženích
tuto za horama.

Už si čistí zbroje
na sviežom severe.
Skoro on zaklope
na tie tvoje dvere!

Prichystaj si partu,
pierko z majorána,
bude svadba, bude,
veľká, nevídaná.

Bude svadba, bude,
v plese a radosti,
pozveme si na ňu
sto milônov hostí!"

In: Tatry a more, s. 11 - 13;

 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.