Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Cestopisy, publicistika, korešpondencia VAJANSKÝ, SVETOZÁR HURBAN (1847-1916) - Strana 4

VAJANSKÝ, SVETOZÁR HURBAN (1847-1916) - Strana 4

Tlačiť
Obsah článku
VAJANSKÝ, SVETOZÁR HURBAN (1847-1916)
Tatry a slovenské more
Pomaďarčené Tatry
Výlety tatranské
Štrbské pleso
Pýcha Tatier
Tatry a more
Celý článok

3. VÝLETY TATRANSKÉ

I.
Tri razy ocitol som sa v Tatrách bez bočných ohľadov, jedine v šťastnej postávke, bezstarostný, túžiaci po prírodných prelestiach. Predtým ešte, obťažený starosťami a bôľom, zazrel som prvý raz siluety Vysokých Tatier z biedného vozňa biednej košickej železnice. V šerom predsvite na blízkom obzore dvíhali sa velikáni, akoby v jednej ploche; polotma nedovolila vidieť ich plastiku. No vyznám, na prvý pohľad nezdali sa mi hory naše, naša pýcha veľkými. „Il monde é poco", napadlo mi Columbovo slovo, svet nie je taký veľký, ako si myslíme. To isté stalo sa mi ako chlapcovi pri prvom pohľade na Dunaj a potom ako cisársko-kráľovskému oblažovateľovi južnej Dalmácie a Hercegoviny pri pohľade na Adriatiku. Svet síce nie je taký malý, ale malá je naša spôsobilosť vnímať jeho veľkosť. Oko naše nenavyknuté na na javy nadobyčajné, nestačí zobraziť, duša nestačí poňať bájnosť veľkosti. Až keď vrátiš sa domov, v náručie nižších hôr, zdá sa ti, akoby boli spľasli a nevdojak dvíha sa pred duševným zrakom tvojím tá gigantická, rozpáraná stena pri slabunkom osvetlení rodiaceho sa úsvitu. Človek sa všetkému musí priučiť. Nielen veľkosť, ani krása nepadá ti na dušu ako ranná rosa na suchú trávu. Filisterské oko žasne nad titerským, frapantným nezmyslom, prehnaným fušerstvom v spisbe, maľbe, hudbe; treba mnoho čítať, vidieť, počuť, kým si osamostatníme vlastný úsudok a naučíme sa poznávať krásu. Žiaľ, ona sa ešte nestane tak ľahko majetkom širokých más, najmä nie vtedy, ak výchova i výučba i naďalej ostane pod berlou oplzlých, darebáckych utlačovateľov ľudu „In der Muttersprache muss man nicht nur erzogen, sondern auch unterichtet werden" hovorí umný Nemec Ed. Reich. Potom je možný vývin; potom možno talentovanejší ľudia všetkých vrstiev preniknú do dŕžavy krásy a veľkosti. Konečne, filistrov a šosákov bude i potom dosť, ktorým sa bláznivé huby spálenej fantázie lepšie pozdajú, než diela pochádzajúce zo skvostnej dielne veľkého ducha.
Stačí raz vidieť Tatry, trebárs sme nenavyknutým okom nepochopili celú ich slávu, už nás magnetickou silou ťahajú do svojich krážov.
Prvý výlet na žulové chrbty tatranských hôr opísal som v malom náčrtku na tomto mieste. Pod sviežimi dojmami pocíteného povedal som všetko, čo som bol v stave povedať. Vysoká Bašta pnie sa kužeľovito nad Štrbským plesom. Veľké balvany pokrývajú jej stráne mozaikou; vyššie zdajú sa byť štrkom, až na výšine miznú - ponad končiar Bašty vyčnieva celý rad sokorcov a tratí sa v úzadí. Na Bašte som vtedy dýchal riedky tatranský vzduch a dolu, v ťažkých chvíľach dusného života, často myslím na to voľné, široké dýchanie z plných pľúc, na polet ďalekého sokola krúžiaceho nad strieborným plesom, zmenšeným diaľkou na neveľkú studničku. Napriek vzdialenosti sa ľavý bok dravého vtáka, osvetlený jarým slnkom, mihotal na belasom nebi ako iskra.
Druhý výlet - volám ho pánskym - bol rozmanitejší a bol mi umožnený veľkodušnosťou starého priateľa, nad ktorého umnou hlavou sa pousmiala Šťastena bonorum terrestrium omnoho sladšie a výnosnejšie, než nad mojou ľahkou, všelijakými výmysleninami a alotriami, preplnenou hlavou. My a brať naša sme vzduchoplavcami, málokedy stojíme na pevnej zemi. A potom sa žalujeme na skudnú žeň!
Dňa 14. augusta 1883 vyšli sme traja z Martina. Mali sme zvláštne šťastie na Židov. Plietli sa nám ustavične do cesty a nemožno tvrdiť, že by táto jeruzalemská štafáž bola zvláštnou okrasou Vysokých Tatier. Najmä istý advokát z nitrianskej stolice - podľa mena prekrst. - prenasledoval nás svojou maďarskou prítomnosťou. Neskôr potom načarbal svoje „dojmy" do akéhosi plátku a pretože nezabudol na nás troch, vypísal naše mená v plnom znení, z niektorej zápisnej knihy, teda ani ja naň nezabudnem a častejšie ho pripomeniem. Bol on z tých Židov, o ktorých taliansky renesančný spisovateľ Poggio hovorí: „dumm, launisch, unwissend, wie alle Juden, die sich taufen lassen (hlúpy, vrtkavý, nevedomý ako všetci Židia, ktorí sa dali prekrstiť)." O našom Židovi síce neviem, či sa dal cirkevne pokrstiť, ale že sa dal civilne, o tom svedčí zápisná kniha na Plese i pri Dobšinskej jaskyni, kde možno čítať jeho čisto maďarské meno, ktoré si, veru Bože, nepreniesol cez Červené more na úteku do zasľúbenej zeme.
Viezlo sa s nami i niekoľko židovských dám, módnic. Boli veľmi veselé a spolu so svojimi gavaliermi spievali maďarské piesne. Muzika pripomínala synagógu, ale rozprávali sa výlučne po nemecky. Ich falošná vzdelanosť sa najjasnejšie odráža v ich kvetnatej reči. Všetky spisovné frázy majú na sklade, len sa často pomýlia a pri výbere použijú nepravú sadu. Ba často miešajú frázu s frázou, tak že z toho vychádza nezmysel. Reč za nich myslí, oni sa predvádzajú len remeselníckym nástrojom jazyka. Ak chceš pocítiť úplnú myšlienkovú prázdnotu a duševnú pustotu - počúvaj rozhovor takýchto vzdelaných a hodne emancipovaných dám. Nevyslovia jedného vlastného slovka, všetko je kúpený cudzí šperk. No vtedy sme ešte nepoznali nitrianskeho „doktera".
Nie pešo, ako po prvý raz, ale v pohodlnom koči viezli sme sa zo Štrby ku plesu. Viezol nás rodák zo Smrečian, pekný ako javor a hovoril takou slovenčinou, akej som nepočul. Hovoril prosto, priamo; v jeho reči nebolo frázy, hovoril vlastnými slovami; ony mu prúdili z pŕs čisto a jasno. Slovné obraty a plastické poznámky išli jedna za druhou. Nikdy mu nechýbal výraz a ten výraz svedčil veci, ako vysoké smreky tatranským úbočiam. Výraz a vec kryli sa. Nevdojak spomenul som si na vzdelané Židovky - a žiaľ, i na samého seba. Kdeže my vieme tak hovoriť! Menej krútime než oné dámy, ktoré šatí úbohý halienkový ľud, no k tej jednoduchej, plastickej reči je ťažké dopracovať sa učenému človeku. A predsa si myslím, že v tom je pravda, aby výraz bol ľahký, plastický, aby kryl vec, vyčerpal predstavy, zhmotnil myšlienku. Dobrí naši spisovatelia novšej doby približujú sa tomto ideálu. Bolo by prepiate žiadať od nich púhu, povrchnú prostotu obecnej mluvy; nie, učiť sa možno, ako čo najslovenskejšie vyjadriť i veci vysoké a hlboké, o ktorých ten ľud, od ktorého sa učíme, nemôže mať pochopu. Nie to je spisovateľ, ktorý kopiruje banálne reči ľudu, lež ten, ktorý vniká do ľudového jazyka, trosky nechá ležať a čisté zlato slovenskosti vydoluje na povrch. My musíme idealizovať, zušľachťovať svoj jazyk na základe prostej reči a nie na základe latinskej gramatiky a nemeckej frázovitej literárnej mluvy. Nemec omáľa myšlienku v ústach ako horúcu knedľu - Slovan ju vysloví bez obalu. Keď uvažujem o nemčine, vždy ma napadne Shakespearovo slovo: „ten vraj už vtedy povedal frázu svojej materi, keď prvý raz sa chytal jej pŕs." Táto priamosť a prirodzenosť slovenského jazyka dobre sa javí už v slovoslede. Nemcovi vyjde para, kým lapí k subjektu ďaleký, medzisadami odtrhnutý predikát. Nášmu človeku to ide jedným dúškom.
Na pleso sme vyšli až k večeru. Plný mesiac stál na čistom nebi, postriebril širokú plochu plesa, ktorá sa zachvievala pod vánkom tichého vetra. Z mesačnej hmly vyčnievali ostré sokorce tatranských hôr - akoby patriace jednému horskému hrebeňu. Za plesom temnie sa čierny pás svrčín... Bujná kosodrevina rastie okolo brehov jazera - medzi ňou sa vinú pohodlné chodníčky. Po krátkej prechádzke išli sme do pavilónu vystaveného nad samým plesom. Tam vítajú výletníkov bratia Klimovci a poskytujú za mierne ceny telesné posilnenie. Zľakol som sa, keď som zbadal cigánov. Predtým sme prežili hurhaje výročných martinských slávností a cigánska hudba nám ešte nemilo hučala v ušiach. Vyšli sme do horských samôt - a tužibuď cigán s husľami sprevádza štrngot príborov v peknom tereme... No jedno ma uspokojilo. Na zlosť nášho Ahasvera , „doktera" z Nitry, spoznal nás cigán (Piťov syn) a slovenské piesne len tak hučali z verandy a niesli sa ponad hladinu plesa k dumným lesom podtatranským. Pozoroval som hru nervov a výraz tváre nášho „doktera". Vibrovali ako struny na cimbale, keď doň hrkneš kladivom. Túlil sa k tučnej Židovke, ktorá ho sprevádzala a iste nám nadával. No barnavý potomok starého Piťu ťahal trávnice ako jemné nite zlata; olim Ehrenschuft alebo Ehrenthal i s domovým priateľom, nešikovne nosiacim za Židovkou pléd na pravej ruke, pobral sa skoro preč. My sme ešte podýchali balzam sviežeho vzduchu, zadívali sa na Liptov tonúci v striebristej mesačnej hmle a zaujali dve malé chyžky domku, aby nás sen posilnil k ďalším pôžitkom kynúcim nám z tatranskej prírody. Domec stojí nad plesom. Vietor rozvlnil čistú vodičku, blesky mesiaca lámali sa v tisícich záhyboch na hladine. Smreky a kosodreviny sa vážne knísali. Ďaleko, sotva pozorovateľne, belel sa úzky pruh snehu na bedrách mohutného Gerlachu.

II.

Zajagalo sa kryštálové ráno a jeho jasná tvár vyvábila nás z nášho nadplesového domku. Solisko, so svojím pohodlným svahom, vyššie kľukatými, tienistými skalami, volalo nás k sebe. Šli sme teda smerom k nemu.
Krása vysokého granitového pohoria zdá sa mi krásou starca so zduchovneným okom, energiou v ťahoch tváre a majestátnym mierom na čele. Tvár plná vrások, vlas biely. Naše nižšie vápencové pohoria majú v sebe bájnosť devy s iskrenným okom, voľným, plavotemným vlasom. Tamto budí úžas, obdiv, úctu, toto dýcha srdečnou teplotou a rozveseľuje.
Nebolo naším cieľom vyliezť až na vrchol. Tam, kde počína sa zrázna stena, nie hladká, ale popretínaná obrovskými vrubmi, posiata balvanmi, urobili sme si siestu. Zľava zívala hlbina doliny, medzi Baštou a Soliskom. Dolinu uzaviera biely, pohyblivý iskrivý pruh - je to vodopád rútiaci sa z holej skaliny do priepasti. Šumí večným, rovnakým šumom: šum ďaleký oživuje samotu a tíšinu: on vlastne ani nezaháňa posvätnú tichosť výšiny; je akoby pozadím, od ktorého sa ona tým vypuklejšie líši. Zatíchli sme, rozvalení na machovú skalu. Pestrofarebná, široká dolina Liptova pred nami, z ľavej strany končisté vrcholce Tatry. V zárezoch sa beleli pruhy snehu.
Miestami nepriechodnou kosodrevinou sme dosť pracne zostupovali zo Soliska. Cesta kosodrevinou je ťažká. Tu ťa šibne do tváre ratolesť, tam ti podkosí nohy kľukatá vetva; smer stratíš, ako sa vyhýbaš prihustému kosodreviu. Pracovali sme každý na svoju päsť a tak sme sa často vzdialili druh od druha.
Dobre vyhladovaní dorazili sme do Klimovského hotela. Tam už dvorana šumela hosťami, turistami, výletníkmi. „Dokter" Ahasverus z Nitry i s tučnou Židovkou sedeli už za prázdnym tanierom; môj priateľ a finančný dejateľ takmer stratil chuť do jedla. Posadili sme sa medzi akýchsi Nemcov zo Spiša, ktorým sa nepozdala naša slovenčina; začali čosi šomrať na Rusko! Náš rozhovor bol tým živší. Čo by sa mal slovenský človek ukrývať so svojou rečou?! Pravda, žiada sa to. A žiaľ, tejto impertinentnej požiadavke sa náš človek často podvolí. Svedkom toho, smutným pre naše srdcia, je zápisná kniha na Plese aj inde. Tam sme našli stopy falošnej hanby a chabej málodušnosti. Osvedčení patrioti, ľudia zastávajúci v našom národnom spoločenstve vážne úlohy, podpísali sa do tejto knihy po maďarsky. Našli sme tam „űgyvéd" pod menom, ktorého nositeľ je Slovákom, našli sme „lelkész", našli „köszégy előljáró" pod podobnými, ba zvučnejšími menami. Ale Angličan načarbal tam anglické verše, Poliak a Poľka podpísali sa po poľsky, Nemec po nemecky, Nemka vzdychla po nemecky: „oh, wie schön bist du, o Czorba! " atď. Len Slovák, až na čestné výnimky, tu na hrudi slovenských hôr, pod Kriváňom a Soliskom hanbí sa za svoj jazyk. Poviete, že je to malichernosť! Možno, ale charakteristická. Medzi svojimi, doma, v dedine, v kancelárii, pri exekúcii, pri informácii - tam vieme po slovensky. No kde sa zíde cudzí svet, kde je elegancia, prepych, vzdelanie, jemné spôsoby, mladé dámy, prázdni šviháci, impertinentní židáci, vôbec tam kde šumí ruch svetský, tak si kladieme na tvár masku, aby nás nepoznali. Tak sa nevydáva svedectvo pravde! Ajhľa, nášho „doktera" z Nitry tak namrzeli naše slovenské podpisy, že mu znechutili celý štrbský výlet, ako sám priznáva vo svojom cestopise. Nuž, boli tie nevinné podpisy červeným súknom pre blbého býka. Či to nestojí za to? Či to nie je svedectvom, aký nápadný a zriedkavý je na Slovensku slovenský podpis. Či tak milujeme svoj jazyk, tak si ctíme náš ľud, svoje vysoké čisté ideály?! Bože môj, to isté zakúsili sme aj na železnici. Vhupneš do vozňa a naraz máš pocit, akoby ťa rýchlosťou blesku prehodili dakde k Debrecínu. Pozdravy idú po maďarsky alebo po nemecky. Začneme sa zhovárať ako sa svedčí, po svojsky. O pár minút sa celý vagón rozhovorí po slovensky. Masky padajú, ľudia počnú voľnejšie dýchať. Celý svet sa rozzelenie. Tamtá dáma, pekná a mladá, hovorila predtým málo, priduseno. Slová jej liezli od úst ako nepekné, spotvorené žaby. Ani tónu, ani farby nebolo v ich zvuku, a predsa mala perlové zúbky a jahodové pery. Po našej, nami spôsobenej, metamrfóze zuní jej reč sladko ako šumenie vodopádu pri Solisku a z úst vyletujú nie žaby, ale ľahkoperé sláviky. Príroda, príroda!
No, odpusťme slabým. Opozícia proti slovenčine je síce hlúpa ako bota, ale mocná. Veď čomuže sa ľudia už neprotivili!. Protivili sa napr. proti tlači, nie síce tu, medzi ohlupeným, pokazeným a odrodeným zemianstvom, ale v Taliansku v dobe renezančnej. Sám vysoko vzdelaný kardinál Bessarion, znalec histórie a klasikov, muž veľkého umu verejne sa vysmieval Konštantinovi Laskarisovi, u ktorého videl tlačenú knihu, so slovami: „... to je barbarský vynález tupoumého Švába "; Fridrich Veľký sa smial, že môže niekto po nemecky básniť. Po čase sa budú smiať múdri aj hlúpi z nás, čo hovoríme po slovensky. Nebojme sa toho smiechu, a buďme Slovákmi i na Štrbskom plese. Najmenej sa máme čo báť „dokterov" a ich tučných Židoviek a chudých hausfrajadov. Čestný, priamy muž nerobí zo seba opicu ani v zápisnej knihe!
Zo Štrby putovali sme do Popradu. Prijal nás Husov park. Hus je starý Spišiak, Nemec a pritom veľmi zvláštny človek. Kúpil pustý pozemok, nastaval domov, založil utešený sad, kúpele a iné staviská pre veterné plemeno výletníkov a cestovateľov. Tým sa stal v Poprade akýmsi neutrálnym centrom všetkých kúpeľných hostí. A starík dokázal vkus. Dva ľahko stavané hostince vítajú prichádzajúcich. Že sú nové, to potvrdzuje ich dvojité pomenovanie: jeden sa volá „Wien", druhý „Budapest". My ťahali sme k Viedni, možno zo starého zvyku.
V Husovom parku dominuje biela, panenská breza. Týmto krásnym stromom sú vysadené všetky chodníky. Medzi hotelmi a takzvaným turistickým domom skvie sa pekná fontána. Jedáleň je v samostatnej budove. Priestranná dvorana je dobre vybavená a každý večer býva preplnená hosťami z tých najrozmanitejších kúpeľov. Nedivím sa tomu. Starý Hus si dá záležať na svojom obchode. Jedlá sú chutné a nie drahé. Jeho žena sa nosí po starosvetsky, nemecký čepček jej zakrýva šedivé vlasy a široké sukne len tak na starenke šuchocú. Ona chodí po dvorane, dozerá na obsluhu a iste jej zásluhou je všade príkladná čistota a vzorný poriadok celého podniku. Tu človeka ovanie kultúrny duch, akoby už za ním ležala bielo-zeleno-červená hranica. I maďarčina je tu cezpoľný kvietok. Možno počuť nemčinu, poľštinu, slovenčinu. Ba i dvoch ruských starcov s mladou dámou sme videli a počuli. Boli to zvláštne, imponujúce postavy, a čo poteší každého človeka, vôbec sa neokúňali hovoriť svojím jazykom. Myslím, že by Rusi dobre urobili, keby nielen do Karlových Varov, kde tvoria elitu kúpeľných hostí, ale aj na naše strany prichádzali. Nebolo by to na škodu. No ako som sa dozvedel, u nich panuje mienka, že za hranicami Haliče počína sa už maďarský glóbus, a že nemožno si tu chleba po európsky vypýtať. Ale i starý Hus dobre hutorí; o to by bola malá starosť. Vôbec, maďarizmus veľmi odstrašuje európskych cestovateľov.
V pochybnom počasí vybrali sme sa do Smokovca. Lomnický končiar bol zahalený šedým oblakom. Po výtečnej hradskej náš koč hladko jachal. Zanedlho uzreli sme pred sebou hladkú hradskú, akoby bičom šľahol; viedla medzi celistým svrčinovým lesom a takmer nepozorovateľne stúpala. „Thatra-firiď", oznamoval náš nemecko-spišský kočiš, ukazujúc bičom na drevené, najviac vo švajčiarskom slohu stavané domky. Hneď na kraji stojí „Petőfim" zvaný barak v švajčiarskom štýle. Na slovenskej Tatre, švajčiarsky štýl a pomaďarčené meno. Vôbec toto švajčiarenie v stavbe, maďarčenie v názvoch dokazuje, aký hlúpy chaos u nás panuje. Akoby horná Orava nemala dosť drevených domkov v svojskom originálnom, pre cudzinca iste zaujímavom štýle. Veď turisti hľadajú novotu. Čo videli pod Glocknerom, musia považovať za nudné pod Lomnicou. Nuž ale kdežeby pomýšľať na také veci! To sa mi už lepšie pozdal vkus oravského panstva, ktoré na zámku okrášlilo malú dvoranu vyrezávaným dreveným nábytkom podľa slovenského vkusu. Neviem, kto bol pôvodcom tejto myšlienky, no zasluhuje si uznanie. Nebol hlúpym opičiakom, ale vedel poňať originálnu myšlienku.
Vcelku Smokovec neponúka nič zvláštneho. Každá tatranská stráň, ešte neoolúpená o svoje hôrne bohatstvo, mohla by sa stať Smokovcom. Výhľadu niet. Hora je prispôsobená pohodlným hosťom a ich požiadavkam. Celý labyrint pilne vysypaných a vyhladených chodníčkov vedie do hôr, k malému vodopádu, pri ktorom by mala byť tabuľka s nápisom: „Psov so sebou nebrať, aby nevypili vodopád!" No svrčín je ti dosť a to je hlavná vec pre veľkomestské, prachom zapadnuté pľúca. Zašli sme si k pomníku Zsedényiho, t.j. Pfannschmieda. Je to mizerná filagória, baroková, bez zmyslu a rozumu. A prázdna ako duša nebohého Schmieda. V tomto bode dobre znázornili kováča rondlikov. Z duše som sa zasmial nad týmto „pomníkom". Dlho sme nechápali jeho určenie a význam. Divili sme sa nad hlúpou stavbou medzi múdrymi jedľami. Jeden sa nazdával, že je to diskrétne miesto, iný, že azda tu by mal byť bod najkrajšieho výhľadu. Až v Smokovci sme sa dozvedeli, že je to vraj nemecko-maďarsko-luteránsko-freimauerský pomník. Eh bien! Ale sme pyšní na takúto cirkevnú autoritu! Pomníky, pomníky! Na zdar!
Vrátili sme sa ešte pred dvanástou do starého Smokovca. Pred vkusnou búdkou, pohodlne a malebne rozložená na dlhom foteli, si hovela bledastá mladá dáma. Nervové choroby výtečne lieči balzámový vzduch našich Tatier. Bolo to vidno na tvári tej dámy. Nuž okrej, diaľna dcéra rovín či veľkomestských prachov! Ale keď sa ti navráti rumeň do líc, nepohŕdaj potom slovenským národom, ktorý obýva tieto divotvorné kraje!

III.

Ticho je v Smokovci pred poludním, prázdne promenády, pusté lavičky pod jedľami. Až dvanásta hodina a hlad priženú rozpŕchnutých výletníkov. Veľký terem v staro-smokovskom hostinci naplnil sa hosťami.
„No, už sme ušli Ahasverovi z Pároviec", radostne poznamenal môj priateľ, „obzrel som si celú spoločnosť s opravdivým strachom, ale nevidel som ho."
„Nechváľ deň pred západom," odpovedal mu náš tretí spolucestovateľ a začal umelo trančírovať ľavé stehno kačky. Presne viem, bolo ľavé.
Rád sa dívam na cudzích, náhodne spojených ľudí. Pozorujem náhoditosť ich spolubytia. Delia sa na malé skupinky, už nie náhodné, ale späté užšími zväzkami. Pobudnúť v takej spoločnosti pol hodiny, a už môžeš spočítať tieto zoskupenia. No neuspokojím sa s púhym roztriedením - pozvoľna začnem premýšľať o jednom i druhom: kto si, aké máš povolanie, aké zloženie mysle, aké vlastnosti, čo si asi prežil, aký je tok tvojho doterajšieho žitia, aký je tvoj vzťah k svetu, ľuďom tvojej skupiny. Tamto sú tri dámy. Jedna je staršia, šedivá a pri nej dve kvitnúce devy. Iste matka s dcérami. Sú prosto odeté a nemajú v spoločnosti známych. Iste len teraz prišli. Tam zas obrovský muž, plecnatý s mohutnou barnavou bradou. Akej je národnosti, odkiaľ? Mnohí nosia svoj pôvod na čele - na tých nie som zvedavý. Napadá ma, že zduchovnelé. Myslením a citom preniknuté tváre sú zriedkave. No ľahko sa možno pomýliť. Ale aj tak skutočné vzdelanie a intelektuálny vývin zanechá stopy aj na tek najškaredšej tvári. Neplatí vždy „tvár-luhár". Nepáčia sa mi tie hladké, tak povediac všeobecné tváre. Povrchná kultúra zmazala ich typickosť. Bez nej nie je vyrazená individualita človeka. Takí ľudia nosia uniformu na nose - a bojím sa, i na duši...
Podvečer sme sa vrátili do Popradu. Husov park ožil, skvostné i menej skvostné ekvipáže šumeli po hladkých cestách parku. Jedáleň bola zasa preplnená. Ó, beda! Tvár môjho milého spolucestovateľa sa okamžite zarmútila! V dvorane sme nášli „doktera" s oboma príveskami. „Nie," vyhlásil hneď ráno, vstávajúc z bieleho lôžka a utierajúc si okuliare, „poďme niekde inam. Pozri, braček, či neprší a hneď najmi fiaker!"
Dobre nám bolo v pohodlnom koči uberať sa dobrou hradskou. Rýchlo sme prebehli voľné pole a vnorili sa do úzkej, malebnej doliny. Bolo pochmúrne, ale príjemné ráno. Cieľom cesty: dobšinská jaskyňa.
Cesta z Popradu k Dobšinej patrí k najmalebnejším. Ťahá sa serpentínami na vysokú horu Popovú. Temnozelené stráne ohromnými temnými plochami vystupujú do obrovskej výšky. Cesta vedie ponad strminy, priepaste porastené horou. Až v očiach mrholí farba. Vápencové pohorie, priateľské bylinám odelo sa do bujného šatu. Vcelku sviatočne naladení obzreli sme sa na prekonanú cestu. Za nami koč. V koči Ahasverus cum suis. Zamračili sa stráne, zhorkol pohľad z Popovej hory. Vo Vernári objala oba nepriateľské tábory neveľká krčma. Driečna vrtká krčmárka sa vrtela okolo nás; hovorila hronským nárečím blízkym ruštine. Vernár je slovenská pravoslávna dedina; ľud je tu horský, dobre urastený, iba pálenkou hubený. Bolo deväť hodín ráno a z krčmy teperil sa Vernarčan, pálenkou pokrútený ako paragraf. Na hlave mal klobúk s ohromnou strechou. Neveľký chlapík tackal sa pod klobúkom ako pod rotundou. Vbehol som do blízkej chalupy. Bolo v nej dosť čisto a poriadok. Ale najstrojnešia bola mladá nevestička, vysoká urastená. Privítala votrelca pekne; mala zvučný silný hlas, čipky čepca obrubovali biele, ľahkým rumencom nadýchnuté líce. Čo som sa rozsmútil nad palenčiarom, tu potešil ma pekný, zdravý zjav mladej ženy.
V krčme zasadli dva tábory. Ahasver z Pároviec na znak svojej prevahy začal znudene hvízdať. Dlho sme boli trpezliví. Nakoniec, ako na znamenie, začali sme aj my hvízdať známu „hep, hep!" Nastalo utíšenie. Ďalej!
Za Vernárom sme si všimli mnoho robotníkov rozširujúcich hradskú. Dynamitom vyhadzovali do vzduchu vápencové steny. Ľud je to silný, pekných tvárí. Veselo odpovedali na naše pozdravy. Mladý šuhaj s usmiatou tvárou nám ukázal patrón: „Dynamit,"zavolal a urobil posunok hodenia.
Dedinka Hranovnica je čistá, domky úhľadné. Na poli sa páslo najmenej tisíc husí. Ako by si vápnom postriekal zelené pastvisko.
Pod vrchom, Duča zvanom, je hostinec. V bedre Duče nachádza sa svetochýrna dobšinská jaskyňa. Objavil ju nejaký Ruffiny. Asi pol hodiny vystupuje sa serpentínami hore. V drevenom domku pred jaskyňou čakala už dosť početná spoločnosť. Zachytili sme milé slovanské hlasy. Boli to Poliaci. Starý pán z Ľvova a staršia pani s troma dcérami z Varšavy. Navzájom celkom neznámi zostupovali sme do ľadovej jaskyne a vrátili sme sa poloznámi. Hľa, aj ľady spolčujú.
Dobšinská jaskyňa je často opísaná, no stojí za to neuspokojiť sa s opismi, ale pozrieť si tento vrtoch tatranskej prírody. Dvorany sú z krištáľového, časom beloskvúceho, cizelovaného ľadu, zamrznuté vodopády, plamenné, iskrivé steny, jas tisícov trúbok, hranolov; prizmatické trepotanie farieb, posvätná tíšina podzemnej hĺbky, divoká pochmúrnosť skalných balvanoc, chlad a prítomnosť žasnúcich turistov, to všetko zvláštnym dojmom pôsobí na človeka. Preliezol som viac jaskýň, navštívil šachty a banské štôlne, ale tu ma predsa prekvapila novota. Hladký ľadový parket, široký a jasný uprostred leta, to je predsa len niečo neobyčajné. Len samota chýbala - a tichosť. Tu vykríkne dáma, ktorej sa pošmykla noha, tam počuješ stereotypné, otrepané vzdychy „wonderschen." Iný človek tak nevzdychá. Mlčí a hľadí. Asi hodinu trvá prechod jaskyňou a je to hodina zvláštnych pôžitkov, prekvapení a divov. Steny, osvietené biednym svetlom petrolejovýchj lámp, menia sa ti v očiach na mozaiku vykladanú diamnatami a rubínmi. Fantastické ľadové útvary v pološere nehybne strmia. Kvapôčky zvonia o hladký ľad. Je zaujímavé, že jaskyňa ustavične bohatne o nové tvary. Tvoria sa nové kolonády, nové ľadové stalaktity a stalagmity. Pravda, niektoré aj zmiznú, pretvárajú sa. Tak večne a neprestajne tu pracuje príroda. Jej tichá tepna neprestane biť ani pod zemou; lenže my, biedni ľudia, málokedy tlkot v jej dielni spozorujeme. Koľko tajných ateliérov môžu v sebe skrývať naše mohutné hory? Mysa plazíme po zemskej kôre, iba mysľou sa usilujeme preniknúť jej tvrdú masu. Predpokladáme večné a ohromné ohne vo vnútornostiach našej planéty, lebo vyblkujú časom vulkánmi na povrch. Tu nemôže nazrieť ľudské oko. No medzi centrálnymi ohňami a povrchom gule - koľko je tam tajomstiev, koľko stôp všečinnej, večne živej, účinkujúcej prírody.
Na vzduch! Už chlad večných ľadov začína byť nepríjemný. Na vzduch do ambrózového svetla a životadarného tepla. Už svitá! Hore schodmi ťahá sa šnúra návštevníkov. Sú v tej šnúre i milunké perly, i obyčajné kamene, i srdcové a umové diamanty, no sú i nevoňavé lápisy, žerúce všetko okolo seba a nič netvoriace. Ó, lapis infernalis, doktor Ahasvere! Wonderschen!"
V hostinci na úpätí Duče, v rajskej doline Stratenej, nasledoval internaciomálny obed. Vlastne to bol obed slovanský. Pri všetkých stoloch hovorilo sa po poľsky, rusky a slovensky, len jeden malý stolík - vskutku mačací - opanovala maďarčina. Časom padlo nemecké slovo za veľkým poľským stolom, kde mladý poľský šľachtic dvoril mladej dáme nehovoriacej po poľsky. Za mačacím stolíkom sedel a po maďarsky mondokoval - ahasverský trojlístok. Ľutoval som Maďarov, hoci práve k nim ma srdce neťahá, že mali takú krivonohú reprezentáciu v tejto ináč elitnej societe. Nie som zase natoľko urazený utláčaním, rozhorčený mnohoročným bezprávím, že by som im prial podobné zastupiteľstvo. To by bol odo mňa etnografický barbarizmus. Aj nepriateľa mám radšej opravdivého, plnokrvného - než parazitskú lož. Veď táto lož, tuším, viac nenávisti a zlého naseje, než samé národy! Ona žije a prospieva z národných nesvárov.
Na spiatočnej ceste - tá už bola bez Ahasvera, ktorý sa obrátil v inú stranu - na Vernári sme dohonili poľskú rodinu. Staršia dáma a tri mladé. Obnovili sme krátku známosť z ľadových dobšinských siení a objavili v Poľkách plamenné patriotky. Najmä pani matka, napriek vysokému veku, len tak sršala ohňom - pravda, jej plamenná nenávisť bola najmä protiruská. Mladšie, vychované už po rusky, boli menej náruživé, no ani ony nechceli hovoriť po rusky, lebo vraj „u nich sa iba vie, no nehovorí po moskaľsky". Oko starej dámy metalo pichľavé iskry, keď rýchlym hovorom bojovala proti našim dôvodom. Zo staršieho pokolenia už nik nevykántri túto zášť. Majú to v krvi, žilách, ume i srdci. Uznala, že Nemec je voči Poliakom horší, no Nemca nevedela tak nenávidieť; Nemcovi skôr odpustí udretie kyjakom po hlave, než Rusovi bodnutie slamkou. Nie div, že „nam neponiatna, nam čužda, eta semiejnaja vražda." Zmiernenie tejto nenávisti u mladšieho pokolenia, poteší každého. Napriek všetkému bledne oheň zášti. Najmä oboznámenie sa s veľkými ruskými spisovateľmi pôsobí zmierlivo na mladšie pokolenie. Duch Gogoľov, Puškinov, Tolstých skôr vyrovná medzeru, než diplomati a gubernátori. Poézia pôsobí blahodárne aj v takýchto dôležitých problémoch. Nech sa teda tá vysoká, šľachetná, veliká poézia stane mohutnou páskou a vyrovná to, čo pokazil studený meč a intriga temnej, národovražednej propagandy.
Ešte raz sme sa zišli s našimi šumnými političkami v Husovom parku - už ako starí známi. Matka rozvinula pred nami svoje veliké literárne vedomosti. Celé stránky z Konrada Wallenroda vedela naspamäť; pevným zvučným hlasom predniesla verše z Tadeuša. „Ja som za mladi celého Vallenroda vedela naspamäť." A to bolo vtedy vraj celkom bežné u poľských dám. Dôkaz toho, že Adam Mickiewicz hlboko prenikol do vedomia národa, a národ si vedel uctiť svojho básnika.

IV.

Nasledovalo nudné predpoludnie v Husovom parku. Ranný dážď nám pokazil pekné plány: prehodiť sa po Dunajci na haličskú stranu. Tatranské výšiny sa povážlivo kabonili. Prechádzka mestečkom [Popradom] ma presvedčila o čistote a nude tejto kedysi celkom nemeckej, teraz už poslovenčenej osady. V kultúrnom ohľade Nemci idú o niečo rýchlejšie napred. Silno-slabá alebo slabo-silná je tá slovenská národnosť. Nedivím sa, keď sa Slovák rozplemeňuje na úkor menej rozvinutých národností vďaka svojej húževnatosti, pilnosti a plodnosti. Avšak i tu, voči rozvinutejšiemu ľudu, voči masám kultúrnejších elementov neustúpila slovenská národnosť ani o krok, ba naopak, narušila, rozstrapkala kolónie, vnikla do bielych ulíc spišských miest!
Keď uvážime majetok, intelekt, povedomie, silu a zručnosť Nemcov, radostne sa zadivíme nad týmto javom. Vôbec, keby nabolo krivej, na vrták skrútenej, takzvanej inteligencie, vlastne keby ona tak konala svoju prirodzenú úlohu, ako ju konajú naše ľudové masy, nuž slovenská národnosť rozvinula by sa v krátkom čase. Možno - sám Hospodin nechce taký zrýchlený vývin. Možno chce zoceliť naše svaly a čo hlavné, ochladiť zápalisté slovenské hlavy, ktoré sa pri zdare a šťastí ľahko zakrútia motolicou pýchy a širokej rujnosti. Dnešná maďarizácia na Spiši napomáha poslovenčeniu kraja. To nie je paradox, ako by sa zdalo. V nemeckých mestečkách a osadách bolo by samozrejmé a prirodzené po nemecky žiť, učiť sa a myslieť. Maďarizácia poplietla prázdnejšie kotŕbky spišské a nenašla u ľudu žiadneho odporu.
Školy, súdy, administrácia, móda - to sa povrchne a biedne pomaďarilo, vlastne zatislo do úzadia nemecký vývin. No o pomaďarčení kraja nemôže byť ani reči. Jedným bokom sa opiera o čisto slovanskú Halič, druhým o čisto slovenské kraje. Do maďarskej národnosti cesta ďaleká a neprístupná. Slovenská národnosť v tejto nemecko-maďarskej kalnej vode loví zdravé rybky: ona nie bliktry, ale skutočné výboje podujíma - nebojte sa o muchotrávky celého glóbusu - bez činného prispievania málo organizovanej národnej stránky. Náš jazyk čistý, zvučný ako liata oceľ vytláča spišsko-nemecký žargón - hochdeutsch, ale toto dianie je hatené maďarizáciou.
Takým činom - hlavne že maďarizácia položila ťažidlo na nemecký ventil - zbierajú sa slovenské pary podvedome - a príde čas, v ktorom maďarizátori zastanú pred čisto slovenským Spišom - dielom svojich absurdných, nezdravých námah. A tak možno o maďarizácii s malým variantom citovať Goetheho slová, že je: „... die Kraft die stets das Böse will, und manchmal Gutes schaft!"

In: Národnie Noviny. - Roč. XV, č. 87, 90, 91 (1884). - V rubrike Besednica

 



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.