Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Cestopisy, publicistika, korešpondencia VAJANSKÝ, SVETOZÁR HURBAN (1847-1916) - Strana 2

VAJANSKÝ, SVETOZÁR HURBAN (1847-1916) - Strana 2

Tlačiť
Obsah článku
VAJANSKÝ, SVETOZÁR HURBAN (1847-1916)
Tatry a slovenské more
Pomaďarčené Tatry
Výlety tatranské
Štrbské pleso
Pýcha Tatier
Tatry a more
Celý článok

1. TATRY A SLOVENSKÉ MORE

Neveľké je to slovenské more, do jeho úzkeho koryta nezmestila by sa ani stá čiastka slovenských níž a slovenského znoja! Len „okom" pozval ho ľud, okom dôstojným a primeraným majestátu tatranského pohoria. I hľadí to veľké jasné oko k nebu! Nad ním chumelia sa raz mrákavy a opierajú sa širokými chrbty na boky Tatier, raz svieti modré hlboké nebo, tu i tu ako čierny bod vidí ono orla, sliediaceho za korisťou.
Pán B., rodák malých kopcov, pieskov a „búru" prišiel na strany naše podýchat svieži balzamový vzduch, naplnený vôňou jedlín a svrčín. I vytrhol som sa s ním, zanechal prázdny stolík na niekoľko dní. Matuška Tatra má dosť príčiny hnevať sa na mňa: lebo platonická moja láska nedovoľovala posiaľ ani len vrúce objatie, čistý ideálny bozk, len zďaleka, z dolín žasol som nad jej veličestvennou krásotou, nad smelosťou jej kontúr pri zapadajúcom slnku. Teraz ale chcem sa priblížiť k jej granitovým prsiam a sať perami jej dych. Moja láska k Tatre teda dozrela, vyvinula sa; už neuspokojí sa s veršíkmi „tatry - patrí - bratri", ktoré som niekedy, ani nie je tomu dávno, páchal, ale chce blízke videnie a vrelý objem.
A preto ma priateľ môj ľahko vylákal (veľmi veľkú zotrvačnosť nepoprialo mi nebo) na hory; hoci kolegovia moji klopotia sa dnes s mŕtvou se¬zónou, dopriali mi oddychu toho.
Cesta do Mikuláša rovnala sa biblickému exodu. Vyvolený národ na každom kroku, plno ich na laviciach, nádražiach, divili sme sa, že sú tie kraľovanské jedle ešte neobsadené. Veselo im to žiť na tejto slovenskej zemi, veselo a radostne. Pre nich prýšti teplica, pýši sa kúpeľný terem a veje chla¬dom tatranská hora. Tu oni necestovali za rebachom, ale za svojím drahocenným zdravíčkom a zábavou. Tváre jasné, krivo, vysmiate, elegantne odetých detí celé hlúčky, vyfintené Evine dcéry s jordánskou maďarčinou. Ach, a tie mená tých malých nosáčikov: Alfréd, Leontine, Gyözö (nad týmto menom som sa divil, veď ho nosí i Istóczy), Džänny, Árpád, tak pokrikovali na svojich odchovancov sta¬rostliví a šťastní rodičovia! Abraháma lebo Rifku ani za dukát. I prišiel som na ideu, že snáď sú to iba kúpeľné mená, ktoré upotrebúvajú iba v sezóne, doma ale zas odkladajú ich do kasne a berú Rifky a Abramov.
Mikuláš, skrášlený od ohňa, prijal nás so svojou osvedčenou milotou a pohostinnosťou. Lež kto by to vyčerpal? U evanjelického chrámu, hneď pod oblokom, na¬šiel som rákoš maďarčiat, bolo ich do tridsať, každé dievča malo pod svojou znamenitou opaterou miku¬lášske decko. Džavotali tieto exotické vychovávateľky drzo, škrekľavo, že som ich ďaleko počul, odchádza¬júc do poľa rozsmútený hlboko v duši svojej. Na spiatočnej prechádzke počul som už škrekľavý spev: „iczi piczi, iczi piczi" vrieskali ušmudlané, nesympatické stvorenia pod oblokom krásneho chrámu, v ktorom kázaval niekedy Michal Miloslav Hodža, a v ktorom, tuším, práve krstili novonarodeniatko! Vysoká Poludnica hľadela na to, tuším preleteli cez jej tvár tiene! No ona vzpriamila čelo ako matróna, mať mohutných synov, na ktorú vyplazujú jazyky nezbední uličníci.
Z Mikuláša hýbali sme sa asi o pol jednej. Sta¬nica zaľudnená bola výletníkmi, mnohí mali ten samý smer čo my, na - Štrbské Pleso. Vo vozni zase len tie samé zjavy: šťastný otec so šiestimi dcérami a štyrmi „khavalirmi" vrútili sa do vozňa s jerichovským kri¬kom. Celý vozeň mrvil sa, počali spievať „helyre tyu, tyu, tyu, tyu" falošnými hlasmi a nedokončili žiadnu pieseň; robili duchaplné vtipy zo starých fráz a zase sme počuli Laura, Irene, Oskar, Angelique a tomu podobné pekné menečká. Irenou pozvanú dievčinu nazval jej gavalier razom „fräulein Rezi"! Chutne sme sa zasmiali! „Vidíte," risknem ku priateľovi, „ecce kúpeľne meno!"
Dlho pred svitaním vyšli sme z vlaku na štrb¬skej stanici. Volala sa predtým „Hochwald", čo veľmi germánsky znelo, preto ju nazvali teraz „Csorba" a upadli z jednej jamy do druhej, z germanismu do slavismu. Lebo Csorba zostane v koreni vždy len tou Štrbou a čo ju i na Csoroba roztiahnu. Tak plávajú mad'arisátori medzi mocnými, životaschopnými národnosťami, tak sa zoštrbia alebo zčorbatejú, ani sami nebudú vedieť ako.
Veľká, hlučná spoločnosť zostala na stanici, my dvaja išli sme hneď chodníkom k Plesu, sami bez vodcu. Keď nám ukázali smer, nebolo ťažko nájsť to morské oko. Pred nami na bielom, priesvitnom nebi stáli tatranskí velikáni; ich ostré, temné kontúry tuho delili sa od ranného neba. Naľavo hrbatil sa Kriváň, celkom zahalený v závoji predsvitu. Jeho orlí zobák hľadel dolu na Sedlisko, Zlomisko a Ostrú, brdá to susedné. Pred nami ostrá hrana Soliska, potom vysoká Bašta, brdo to po Kriváni najvyššie v tejto partii vrchov. Medzi oboma vidno bolo Štrbský štít, brdo to, ktoré sa rovno od Plesa dvíha do výšky; po hrebeni je pomerne ľahký prístup, preto naň škriabu sa radi lacní turisti. Ďalej napravo celá zmes ostrých štítov a hrán: Mengusovský štít, Kopa, Končistá a konečne suverén vysočín štít Gerlachov¬ský, s mnohými špicami a hranami.
Tmou išli sme hore chodníkom, pred sebou obrovské siluety Tatier. Teplý vánok vial od Choča. O chvíľu dorazili sme do svrčín, ktoré nám zakryli síce na chvíľu Tatry, zato ale poskytli bájnu prelesť, aká dýcha zo skvostnej hory za krásneho úsvitu. Jednotlivé stromy natreté boli vápnom, znaky to pre pešiakov i skaly a pne boli takto označené.
Chodník skrúti sa naľavo oproti Kriváňu, z rúbaniska otvára sa zas výhľad na Tatry. Kriváň zhodil z pliec rúšku, už možno rozoznať úšusty, rozorané jeho bedrá, biele pruhy pieskových potôčkov. Pred nami náš kompas: Štrbský štít. On blížil a ní¬žil sa naším postupom. Hory stáli strojnejšie, machy boli bujnejšie. Konečne vyústil náš chodník do cesty. Hore cestou skoro dostali sme sa k nedostavenému strojnému domu. Červenkastý lúč slnka udrel sa do hlavy Kriváňa, sklonenej nad priepasťou. Jasom a mihaním skákal od sokorca k sokorcu! Za ním celé more svetla letelo jasným nebom. Veselo hvízdali, drozdy v temných horách.
Nedostavený poschodový dom zložený bol z bielunkých svrčinových brvien, elegantne pritesaných a skladne zostavených. Pod domom barak pre robotníkov; ľahký dym vystupoval z neho. Tu pokročíme cez húšť - a pred našimi očami blysne sa čistá tabuľa Štrbského plesa.
Vo výšine, uprostred nebotyčných hôr (výraz „nebotyčný" nie je prázdny zvuk, je to starý, dobrý, vhodný výraz) razom nájsť tak obšírne jazero, prekvapí človeka, trebárs bol i na úkaz pripravený. Slovenské more, tiché ako ten ľud náš, obliate svetlom východu, ako duša ľudu nášho poéziou, túli sa k nohám tatranských velikánov, ako ten národ náš k mohutným bratom svojím, čo uspeli vyrásť na výšku, nebotyčnú.
Bárky a plte stáli ticho v prístave. Čiperné dievča pralo šatku v krištáľových vlnách a pozrelo na nás rozospatými, čiernymi očami. Okolo jazera vkusné domy a vily, na ostrovčeku malý, strojný letník. Tuším pláva po vlnách. Slnkom zjasnená Bašta pnie sa rovno, hrdo nad vodou. Kriváň bokom škúli do svojho vodného zrkadla, starý, no krásny švihák umyl sa rosou a osviežel ranným, chladným vetríkom. Tichosť všade úplná, len džavot vtáctva ju ruší. Hory husté, temnozelené hory sú rámcom vodného zrkadla. Leží ono na veľkej, terase. Od Liptova zadržala vody tieto nevysoká, no mocná hrádza. Keby ju prebo¬rili!! Hromovými kaskádami rútila by sa voda nadol. Nik ju nepreborí. Malinký je odtok z jazera, najmä teraz, keď slabá zima neuspela nasypať do Tatier mnoho snehu.
Veľmi slušná reštaurácia stojí nad samým Plesom. K horám má sklonenú verandu. Citlivý vetrík zahnal nás tam a keďže zabudli sme večerať, i hlad dostavil sa celou svojou silou. Pobudili sme dom. Páni bratia Klimovci, hostinskí Plesa, prívetivo prijali skorých hostí. Ako dobre, že aspoň toto útočisko na¬chádza sa v čistých rukách. Kellner Nemec doniesol nám raňajky, ktoré len tak zmizli zo stola. Prebdená noc tisla viečka - no tu dohrnula sa ostatná spoločnosť. Jeunesse d`oré liptovská vyslala zástupcov svojich, šťastný otec, šesť dcér i s „khavalirmi" dorazil. Hneď zašumela celá reštaurácia nosovými hlasmi, mladé následnice Rebeky lietali po salónoch, stavali sa pred zrkadlá, šumeli, vrteli sa, pokrikovali na posluhu, hľadali „Krivhán"; kávové šálky pokryli stoly. Mladá dámička s veľkým vrkočom a otvorenými ťahmi, svieža a bujná zádumčivo hľadela z verandy na karpatské končiare; hovorila peknou slovenčinou, čo sa tuším nepáčilo tej „jeunesse". Mňa zaujímala dáma táto pre jej urputnú slovenčinu, pre cveng hlasu a čistú, vzdelanú výslovnosť. V terajších ča¬soch je to, žiaľbohu, zriedkavosť. Neskôr presvedčil som sa, že liptovské obecenstvo veľmi často používa slovenčinu a maďarčina je rečou spoločenských fráz, opravdivý, nenútený rozhovor ide sviežim prúdom slovenským. A ako krásne hovoria tí páni po slo¬vensky! Darmo je, centrálne kraje naše majú tá veľkú výhodu, že darúvajú vzdelanej triede hotovú, krásnu reč, kdežto my, zrodenci iných krajov, mu¬síme si ju privlastniť. No vzdor pilnosti nemôže ona tak jasno zunieť z úst našich, ako z úst liptovského človeka.
Mohlo byť 5 hodín, keď sme cítili sa byť vypočinutými a súcimi k prechádzke. Cez Pleso plavili sme sa na železnom člne. Rýchlo letel čln hnaný našimi veslami po hladine Plesa. Z vody vyčnievajú miestami skaly, ktoré bolo treba obísť. Miestami za¬temňovala sa voda hĺbkou, miestami boli plytčiny. Najhlbšie miesto je na 20 metrov, čo je iste hodná hĺbka. Bájka o bezodnosti morského oka rozpadla sa pod vedeckým bádaním na prach. Veselo nám bolo na krištáľovej hladine, u päty gigantov a vo vane horského vzduchu, Malátnosť zmizla, ospalosť stratila sa. Silno mávali sme veslami do čistých vôd a čln letel, len jedno chýbalo, príboj a húpanie vĺn. Krotké sú tie vlnky slovenského mora, krotké a tiché! Bár by už raz zaburácali a zakričali vysokými valmi, zasipeli zlobne, zanovito, aby ohlas ich hluku odrážal sa od hromom zoraných brál! Na druhom boku vystúpili sme z člna i prijala nás dvoch krásna, divá svrčina do svojho lona. Po skalách, obrastených bujným machom, uberali sme sa proti Bašte, ktorá suchým sokorcom magneticky kynula nám. Dosť ťažká bola cesta, vlastne manina úpätím Bašty. Išli sme len za nosom, plesali radost¬ným rozruchom citov! Bože, vďaka ti, že si poprial nám zdravia a života a umožnil takúto slobodnú, divokú prechádzku! A zas ďalej zo skaly na skalu, šrmáním kríčkov, pod husté baldachýny smrečín. Brat môj B. skĺzol sa a padol medzi skaly.
„Žiaden perzský šach," riekol so smiechom, „neležal v tak mäkkých kobercoch, ako ja teraz! Dobre, že som padol." A naozaj, bujný mach týchto skalín je mäkší a pružnejší, ako všetky „rosháry" a hodváby orientálne. Nadto vanie z neho vlaha a vôňa, aromat divej horskej prírody, O chvíľu prišli sme k divej bystrine, vytekajúcej z doliny medzi Baštou a Štrb¬ským štítom. Veľká, silná je to bystrina, hádže sa dolu žulami, ako „lev s kučeravou hrivou" (takto opravujem Lermontova) plieska o skaly, skáče a syčí! Nie, nemenujem ju krištáľovou! Bolo by to mĺkve porovnanie. Nikdy nesvietil žiaden krištáľ tou živou jasnotou, ako táto bystrina. Jas krištáľu je mŕtvy, nedvižný, zamrznutý ako ľad. Tu ale jas spo¬jený je s pohybom, s divým letom, neustálym trblie¬taním. Tu je ruch života a chvenie bleskov! Dlho hľadali sme brod hore riekou. Konečne prebalansovali sme po veľkých skalách ponad toky by¬striny. I počala sa ťažká púť hore úbočím Bašty, porasteným bujnými svrčinami. V mäkkom, pružnom machu odpočívali sme chvíľami, tešiac sa z balzamového vanutia, z bujných listov, z pestrých zvončekov. Nad nimi, v hlbokej, belasej diaľke krúžili dva orly. Voľný bol ich let, no voľnejšie, bujnejšie city naše; tepna najintenzívnejšieho života zaševelila nám v útrobách. Tak rado sa žilo, taký nesmierny, sladký po¬žitok nadchol nás, blažil, uspokojoval. Len ten štít Bašty, bárs skrytý za horou, vzbúril v nás akúsi magnetickú, neodolateľnú túžbu. I počali sme zas prácnu cestu svoju hore stenou. Otváral sa výhľad, pleso, nepravidelný štvorhran, ležalo pod stenou, okolo neho krásne staviská. Silno pálilo slnko, čisté bolo nebo. V potemnených horách, koľko odtienkov farbistých! Štrbský štít, kolmý, suchý, čnel vysoko nad nami. Úšust belel sa drobným žulovým štrkom. Pod štítom priepasti a na ich dne vodopády bystriny.
„A teraz čo?" pretrhol tichosť môj dobrý B.
„Vperjod!" riekol som a hnali sme sa veselo a čerstvo po hrebeni, premohli sme príkry svah veľkolepej, obrovskej Bašty! Bárs by bola skoro baštou nášho národa! Bárs by slobodný, voľný vzduch Tatier vtiahol do dolín i duší našich.
Na chrbte nepríkreho výbežku sme si oddýchli. Už tu mohli sme si dokonale obzrieť formu Štrbského Plesa. Plávali po ňom dva člnky, okolo ktorých tvorili sa a rástli kolá. Strechy budovísk svietili na temnom pozadí ihličnatých stromov. Napravo i naľavo diaľava liptovskej doliny, ohraničená Malými Tatrami, vysoko zatieňujúcimi obzor. Chrbát pohoria príkril sa, svrčiny tratili na výške a bujnosti a viditeľne redli. Horúco pripekalo slnko. Asi za hodinu prišli sme do ríše kosodreviny. Bujná tu kosodrevina, vyššia od chlapa, s dlhým, temnozeleným ihličím, mocnými, šedými pníkmi. Suk od suka je dosť vzdialený a tak rovných paličiek je dosť. Odrezal som si hodnú bakuľu a divil sa pritom mastnému, mäkkému drevu. Už teraz by nebolo radno klesnúť medzi skaly, lebo mach nebol taký hustý a pružný, skaly ostré, samá samučičká žula. Zrnistá, krásna je táto tatranská žula. Jasne rozoznať zrnká kremenca, živca a sľudy, z ktorých je táto skala zložená. Druh konvlie, s jasnozeleným, méčovým lístím, bol už odkvitol. Čučoriedky s uschnutými vrškami kynuli k odpočinku. Toho roku nezarodili, čo nám bolo dosť nemilé. Hádam jarné mrazy zahubili úrodu. Čím diaľ sme išli, tým chudobnejšie bolo rastlinstvo. Konvalie, vres, čučoriedky, belasé zvončeky, klinčeky a bujná skalná ruža. Ako banoval som dnes, že som v druhej triede na botanickej hodine čítaval Chocholouška a nerád boril sa so spustou latinských názvov a nepočítal pilne tyčinky a piesty bylín! Neživosť vanula na mňa z Lineeovského systému, hromada slov a tried dusila ma. Teraz banujem.
Zašumí čučoriedka, z nej bystro plazí sa dlhý na meter hadík. Človek je pudom nepriateľom hada. Nerád ublížim zverom, no tu nevdojak zdvihla sa moja kosodrevina a na hlavu porazený had zvíjal sa nám u nôh. Bol to krásny, exemplár jedovatej vretenice. Môj priateľ poznával ju po temno šedých pruhoch na chrbte a jemno cizelovanej hlávke. Pozorne roztvorili sme hubu hadovu a ajhľa z bočných ďasien vykukli dva zuby, mali formu srpa alebo tenunkého štvrť mesiaca. Had mohol zuby tieto ľubovoľne vy¬strčiť z futrálikov a zase vtiahnuť. Uzavreli sme teda, že je to vretenica. Či sme sa nemýlili?
A kosodrevina nížila sa. Ťažko bolo sa nám cez ňu drať. I mýlila nás v ceste, takže sme nevdojak kľučkovať museli.
„Čo s nami?" spýtal sa konečne p. B., „až päť hodín ženieme sa hore vrchom bez jedla a kvapôčky nápoja!"
„Ach, veď sa vrátime, keď nám toho bude dosť." Kosodrevina prestala, pred nami strmel šedý, suchý, ostrý štít Bašty. Tak blízko zdal sa. Rovno rukou bo dosiahnuť. Na chrbte jeho čierne škvrny koso¬dreviny, biele škvrny skália. A tam hore už ani koso-dreviny. Mozaika „drobných" skál. :
„Poďme až na vrch!"
Slovo bolo vyrieknuté, no splnenie ťažké. Sila predsavzatia, istý cieľ, túžba po výšine, to všetko obodrilo nás a my sme liezli pomedzi skaly dosť pružne. Ako prepadalo sa pod nami Pleso, ako nížil sa svah, ktorým sme sa dostali nahor! No ešte jasno rozo¬znávali sme rozdiel výšky medzí liptovskou dolinou, terasou Plesa a svahom. Boli to akoby tri ohromné schody, štvrtý, vrchol Bašty ešte pred nami. Výhľad sa šíril za každou stanicou. Musím poznamenať, že stanice naše hustli. Priateľ môj často upomínal „od¬počiňme si" I redli rastliny: konvalia, dolu už od¬kvitnutá, tu bola v kvete, skalnica vyhnala vysoké tyčky a kvitla, o zvoncoch a klincoch už ani chýru. Kosodrevina plazila sa už ako nizunké krovie po ska¬lách. Mušky, každá iného druhu, inej veľkosti a farby, dotierali na nás. Šedé motýliky trepotali krídelkami. Bujný, zelený mach nelákal už k odpočinku - bol tu nízky suchý, bezšťavnatý. Len tá čučoriedka bola našou vernou sprievodkyňou. Pravda, tu už mala slabšie stopky, drobnejší list. Šlapkatá tráva prestala: tu bola tráva okrúhla, tiež málo šťavnatá. Boli to zelené tenunké ihlice. A teraz nasledovala terasa za terasou. čím diaľ, tým príkrejšia, ťažšia cesta, tým hranatejšie, väčšie balvany. Ustávali sme. „Ge¬nerálny odpočinok" uzavreli sme po dôkladnej porade. Priateľovi vypovedali nohy. „Ako z olova sú tie moje pedále", riekol a zvalil sa do úzkeho tieňa pod balvan. Zatíchli sme. Tam ruch života, tam pohyb! Tichá nemota sídli na výšinách. Sviatostne čnie Štrbský štít a jasá v bleskoch horúceho slnka. Stu¬dený vetrík podúva, my obliekame kabáty. Vo farbách a trblete jasá pred nami krajina, hlboko, široko, nedohliadne. Oči klipkajú. Ustatosť nás morí. Ticho. Na niekoľko minúť sme sa odovzdali odpočinku.
Posilnení pobrali sme sa ďalej. Skaly boli už ozrutánske, ťažké k obchádzaniu. Kosodrevina celkom prestala, len tu i tu čnel medzi skalami zabudnutý, nízky kríček. Po bylinách málo stopy, iba ta tvrdošijná čučoriedka susedí s pľúcovníkom (islandský mach, krm severských losov) a ešte s niekoľkými druhmi machu: Pľúcovník i ostatné machy na výšine nemajú v sebe žiadnej vlahy, sú ostré, suché; smutní to reprezentanti bylinnej ríše.
„Mám chorého priateľa", riekol B. a natrhal veľkú bukretu islandského machu, „donesiem mu tohto pľúcovníka z výšiny, snáď mu pomôže." Pozrel som spod obočia na priateľa. On trepal sa s machom hore príkrym skálím, ťažko dýchal a pozaostával 20-30 krokov za mnou. A zase len terasa a za ňou nová! Končiar Bašty nič sa neblíži, ale zostáva v tej samej, zdanlivo nepatrnej vzdialenosti. A pod nami prepadá sa Pleso, splýva s brdom i rovinou v jednu plochu. Áno, zdá sa, že malinké už Pleso leží na podošve liptovskej doliny, lenže temným kruhom hôr okrúžené. Výhľad šíri sa do nekonečna. Malé Tatry, tak impozantné tam dolu, znížili sa pod nás, a my, akoby cez ich hrdé hlavy hľadíme. Napravo roztrieskané bedrá a zárezy susedných hôr, v nich ohromné masy bielunkého snehu, v dlhých, zráznych potokoch svieti sneh, oko nevydrží jas, keď sa slnko oprie o snežné pruhy.
A tu už prestávajú i machy; mozaika drob¬ných skál veľmi oklamala. Tie drobné skaly na posledných terasách ukázali sa zblízka ako ozrutné žulové balvany, divokou mocou rozhádzané po príkrom boku obrovského vrchu. Často zakrývali nám výzor na končiar. Pusté skaliská, bez bylinky, bez živočícha. A končiar ešte tak blízko, ako pred hodinou. Môj brat B. ustával.
„Už ďalej nevládzem," riekol a sadol na skalu. Mňa mocne priťahovala blízkosť vrchu..."
„Ešte jedna stanica a sme hore! Či by ne¬bolo škoda vrátiť sa, keď sme tak blízko pri cieli?" Môj priate! mlčal a stúpal za mnou. Nie jednu, ale päť staníc urobili sme a predsa vrchol pnul sa ešte nad nami, zdanlivo nedostupný. Smäd nás moril. Na obzore zbierali sa riedke obláčky. Keby sme boli poznali rýchlu premenu počasia v týchto vrchoch, sotva by srne boli ďalej išli. Nebo bolo tuho belasé a jasné. Štvornožky liezli sme hore. Často kĺzala sa noha. Tu napadlo mi, čo keby si niekto z nás vytkol nohu? Čo si tu počať v v tejto nemote, púšti a samote! Nik o nás nevie! V tomto som sa mýlil. Turisti sliedili za nami od Plesa s binoklami, ba stávky zarazili, či vyjdeme až hore a či sa vrátime. A teraz ja navrhol som, aby sme sa vrátili. Ale narazil som na ne¬očakávaný odpor u svojho súdruha.
„A teraz ja nejdem nazad", riekol, machnúc kytkou svojho pľúcovníka. A tak sme sa chytili do novej prace.
Pozorovať, že sa vzduch riedi. Človek dýcha síce voľne, ale mocnejšie, s väčším úsilím. Pľúca majú viac práce, srdce tuhšie bije. Odpočinky boli častejšie, hlas náš znel akosi hlucho, bez ozveny. Konečne dosiahli sme skalnú, pustú výšinu. Hlboko pod nami zmizlo Pleso, vysoké hrebene spľasli v roveň. Susedným bralám hľadeli sme v skalnaté tváre, no zôkol-vôkol tichosť hrobová, skoro úžasná. Žiaden pozemský hlas nedočiahne až sem, tu večná, vzdušná, šíro šíra nemota, iba jediný hrom sunie ju prerušiť, keď sa o končiar Bašty zavadí nasýtený mrak. Do temného hrobu zablúdi potrasenie pôdy, dupot koni; sem do vysokej diaľky nezablúdi ruch. Suchota skál, šedá je ich farba, niet rastlinstva - to všetko morí dušu, no výhľad na nekonečný rad vr¬chov, na farbistú dolinu, na azúr ďalekého obzoru unáša, posilňuje, teší. Pleso pravda, premenilo sa na nepatrný biely fliačik; dedinky a mestá belejú sa v poludňajšom slnku. Len obzor počal sa zaťahovať oblakmi. Spoza Kriváňa vystrčil hlavu šedý oblak, preklonil ju a ľahol akoby na podušku na jeho skalný štít.
Bez slov hľadeli sme na veľkolepú panorámu. Oblaky začali hádzať tiene na hory a doliny. Malé Tatry kaboniť počali sa hmlami. Ako sladko by bolo upadnúť tú, na slobodnej výšine v sen! Zaspávajúce oko haslo by s obrazom obrovskej perspektívy. Žia-den šum neprerušil tichosť, lúče slnka sú slabé, príjemne hrejú, nepália. Tá žula tatranskej vysočiny zdá sa byť mäkkou poduškou. Voľno, sladko leží sa na výšine. Neha a lenivosť tiahnu do duše i dolámaných údov. Tak ľahko, hlboko dýcha sa, tak rieknuc piješ vzduch smädnou perou, žiadostivými perami. Mihotá sa pred okom farbitosť kraja, šíri sa obzor, tiene menia sa a hrajú v šedo-tmavých odtienkoch. Pera pootvorila sa, prahne za vlahou; viečko oťažieva, hmla ľahunká, priehľadná, ako nádych akýsi spustila sa z vysokého neba a či vynorila sa z hlbín priepastí, viečko klesá, temno, šíro, nemo ...
Zašumel vietor o skaliny; razom zobudili sme sa z polosna. Nastala ťažká cesta dolu skalným chrbtom tatranského velikána. Jasot potuchol v prsiach, ustatosť bola priveľká, než by dovoľovala tešiť sa z krás veľkolepej prírody. Tupo hľadeli sme do priepasti. Uchýlili sme sa napravo - tam zívali priehlbiny. Zo skaly na skalu zostupovali sme sa nadol. Obzor zaťahoval sa hmlami, biele oblaky hustli na nebi. Skaly sa počali obťahovať machom, zas vidno bolo skalnice, konvalie, čučoriedky. Kosodrevinám bolo nám ľahšie sa vyhýbať, lebo sme mali zhora dobrý prehľad. Cesty dobre ubúdalo. Šli sme šikmo stranou, rovno ku hladine Štrbského plesa. Tretia odbila, keď sme položili nohu na rovinu; ako ľanko bolo stúpať rovno - do desať hodín nezakúsili sme tohto dobrodenia. Zašumela bystrina: žíznivo zohli sme sa k či¬stým vlnám. Dobrá to bola vodička!
V dvorane Klimovho hostinca boli už po obede. Niektorí neskorí turisti sedeli tam. Vonku spustil sa tuhý dážď. Oproti nám sedí mladý Prušiak v celej svojej prušiackej nadutosti a hranatosti. Staré rozpomienky skrsli mi v hlave: dobre poznám podobné figúry. Tuším palicu zhltol, s ktorou ho niekedy po chrbte mastili. Aká to mladá vážnosť, ako dôležito kladie do úst kus chleba, akou panovitou tvárou rozkazuje čašníkovi „Kafé - weis". Predbežne trančiruje pečienku, namáhavo kladie šalát z misky na tanier. Z karafy berie olej, otvorí, pozrie do fľaštičky, poňuchá pravou dierkou nosa, potom ľavou, berie octovú fľašku, otvorí, pozrie do fľaštičky, poňuchá najprv pravou dierkou nosa, potom ľavou; samý sy¬stém, samá akurátnosť. Opiera sa o stolec a muštruje ľudí: iste on vyhral bitku pri Gravelotte, aspoň jeho póza by zasluhovala takú skúsenosť. Hovorí nosom pomaly, s dobre známym žargónom prušiackym, často sadá na jeho tvár útrpný úsmev, keď niečo vidí, čo mu je novým. Uňho v Braniborách je všetko lepšie. Čudujem sa, že mu salzwedelské pieskové kopce nie sú vyššie, ako Kriváň, Bašta a Solisko! No isté je, že v berlínskej opere majú krajšie dekorácie, ako tu tento výhľad na Štrbské Pleso a Tatry.
Po krátkom obede vyšli sme von: dážď schladil vzduch, oblaky sa potrhali. Zas otvoril sa výhľad na vysočiny. Povetrie bolo čistučké, zdalo sa, že každú skalku rozoznáš na bedrách Kriváňa. V hustej svrčine vyhľadali sme si suché miesto. Sladký to bol odpočinok po námahách pre nás ne¬obyčajných. Na večer uberali sme sa dobrou cestou nadol k štrbskej stanici. Cesta ide jednak naklonená nadol, má serpentíny s veľkým radiusom. Stolica opravuje a udržuje túto znamenitú cestu. Hlučný šum sprava vylákal nás nabok: tam videli sme bystrinu skákať dolu príkrym skálím asi na tridsať metrov. Divil som sa, že taká neveľká riečka toľko šumu môže narobiť. Nebolo počuť vlastného slova. Hnevom a šumom zbelela riečka, miestami hádzala šuminy dovysoka, vlažiac balvany. Ďaleko dolu ser¬pentínami sprevádzala nás monotónna hudba tatran¬ského vodopádu.
Tmou dorazili sme na stanicu. Vo vozni zišli sme sa zase so šťastným otcom šiestich dcér, no už nevrieskali „tyu, tyu, tyu, tyu", hlavy sa im klátili, časom búšili jedna o druhú. „Khavalíri" už nerenomirovali, ale dosť negalantne chrápali po boku ladných spolucestovateliek. Cez obloky vozňové videl som ešte temné siluety vrchov. Kriváň so svojou charakteristickou špicou, vážne naklonený, akoby cítil ťažobu liet svo¬jich. Ostrou hranou bodala do nočného neba Ostrá. Nad ňou vysoko pyramída gigantická, kuželovité Solisko. Naša Bašta (pyšne sme hľadeli na túto, nami premoženú výsotu), primknutá zdala sa byť k susednému brdu, ak sa nemýlim, Satanom na¬zvanému! Tento Satan zdá sa byť iba čiastka Bašty, korene majú jedny a tie samé. Nato nasledujú zu¬baté vrchy, Volským chrbtom nazvané. Možno, že je to iba sedlo. Tatra katexochen, s dvojitým brdom ináč krátko Vysokou zvaná, je veľmi krásny, charakteri¬stický vrch. Z oboch strán má nižšie hory, tak že sa zoskupenie troch vrcholov veľmi podobá trojvršiu na matičnom címeri. Ja pribásnil som si na prostredný veterný štít veľký, ohnivý dvojramenný kríž! Vysoko do neba pnel sa on, ohnivé iskry sršali z jeho ramien. Padali do dolín a každá menila sa v slnko a jas, osvecujúc temné doliny.
„Vidím kríž na horách," riekol som ticho. Jeden z „khavalírov" sa strhol a zvedavo vykukol von oblo¬kom. Nevidel nič. Gerlachovka tratila sa v tme nočnej. Skoro vynoril sa zľava Choč. Mikuláš bol mestom rozlúčenia. Môj priateľ cestoval ďalej, ja som zostal v Mikuláši. V ruke držal kytku pľúcnika, pravú mi podával z vozňa.
Aróma tatranského vzduchu je tuhá, ona plní dušu človeka. Ťažko sa odtrhnúť z kraja vysokých hôr. Poludnica, i keď omnoho nižšia a skromnejšia, než hrdá Bašta, zahalená je vo farbistý, temný šat, strojnú hru predvádzajú na jej stranách ľahké tiene oblačné. Malá dedinka leží v jej revíre. V dedinke čistý dom, staré sídlo čistých myslí, túžob a tichého rodinného blaha. Ta zahodilo bludára na niekoľko hodín ...
Bujná príroda otáča dom slovenského kmeťa. Ona vtisla sa i do izieb; hojnosť kvetov i tam. Obrovské lipy pnú sa okolo starého, dreveného ko¬stola, ktorý má neobyčajne veľké rozmery a stavaný je v barokovom štýle. Hlavná myšlienka stavby je krížová gotická forma. Pravý bok chrámu zatienený je húštinou záhrady. Za ním je gigantický jaseň, v ňom celý národ vtáctva. Vrany krákajú v lipových korunách. Vežička kostola, taktiež drevená, oddelená je od ko¬stola a zdá sa, akoby ani nepatrila k celku. Končí sa bankou, na bani stopka, na stopke guľa, zas stopka, na ktorej pnie sa pomerne veľký kríž, na kríži zas tyčka s polmesiacom a nad ním hviezda. Možno, že sa mýlim, no mne zdá sa zriedkavým takéto okrášlenie veže. Pošmúrne je vnútro chrámu. Kupolovitá povala z dreva, iste unikum, v smelých oblúkoch šíri sa nad oltárom i širokým priestranstvom. Vidno, niekedy tiesnili sa tu hlučné zástupy nábožného ľudu, obšírna svätyňa nestačila, zôkol-vôkol pod lipami stáli stá a stá neskôr prišlých, z ďalekých dedín liptovských. Teraz stal sa už priveľkým chrám pre malú cirkvičku. Po mohutnej, široko-plecej, vysoko-rastlej babičke zostala mentieka drobnej pravnučke. Pravnučka si juoblieka vo sviatok, no všade je jej privoľná, sa takmer celá v nej stratí.
Starý cintorín, niekedy obtáčajúci kostol, zanechal po sebe stopy v náhrobných kameňoch, teraz v zá¬hradný múr zamurovaných. Na jednom čítal som: „Generos. domin. Thomas Kheberidsch placide obdormiv. 17. Augusto 1696.a Ako vidno, pravopis slovenských mien bol odjakživa veľmi kuriózny. Dobrý Tomáš Kheberidsch bol vlastne Kebričom alebo Keberičom. Ďalej hovorili mi zamurované kamenné dosky, že nejaká Maria Kubini pro se et posteris suis vystavila túto kryptu. Teda Kubini a nie Kubinyi lebo Kubiny. Kam noha kročí na Slo¬vensku, všade pamiatky a stopy po známych rodinách, všade dôkazy ich niekdajšieho mocného bytu, nič nemajúceho s maďarizmom. Pod slovenským chrámom zakladali Kebričovci a Kubinovci svoje krypty pro se et posteria suis, nad kosťami ich znela slovenská cirkevná pieseň a hlaholilo v pošmúrnom drevenom chráme po slovensky slovo božie. Slovenský ľud bol ich ľudom, oni ho mali ochraňovať, s ním sa modliť, s ním trpieť i oslavovať. Slovenská ruka stavala im kaštiele, ktoré oni volali rezidenciami, tá samá ruka dobývala prostriedky, ktorými žili veselo, starým mravom. No všetko sa premenilo. Rozhádzané sú náhrobné kamene ich predkov, od ktorých odpadlo mladé pokolenie a nezná už ani slávu zašlých časov. Ľud odsotili, jazyk jeho tupia, aspoň usilujú sa za¬nedbávať - no pod ich nohami mizne pôda, cudzie plemeno, im protivné, tiahne do „rezidencii"! Stará to nôta, no bôľna a pravdivá.
A v tichom dome kmeťa predzvesť novej budúc¬nosti! Ožiarené sú steny novými ideami, v ich bleskoch kvitnú dve vonné kvetiny, jedna presadená v úrodnú záhradku, druhá korienkami ešte v do¬mácej pôde, Tak ponad zborenou kryptou klíči nový život, nová vegetácia povstáva na rozvalinách!
A teraz s Bohom, Tatry moje vysoké! Vďaka vám za arómu vašich bujných bylín, ona zvlažila a roz¬šírila hruď moju! Vďaka vám za pohľad na diaľavu nádhernú, bleskotajúcu vo farách a slnečnom jase! Vzduch výšiny vašej občerstvil mi dušu, naplnil srdce vysokým, šťastným pocitom! Krištáľ vôd vašich zjasnil mi útrobu! Tatra naša, ty Kremeľ náš! Ty pýcha nádherná, ty sláva kraja slovenského! Epigon mužov slávnych oduševňuje sa z temena hôr, z neho sali oni do seba lásku k rodnej zemi a biednemu národu! Nie tak bujne veje duch jeho, viac na pôdu hľadí, ako na oblaky. No žulová pôda je preňho prelesťou o zdrojom sladkých vyplnení.
Znížili sa pred okom mojím strojné turčianske hole. Akoby bol niekto odrezal ich kopne, kým som lozil po štítoch tatranských. Vo sne vídam obrov¬ské siluety končiarov, ako odrážajú sa od východ¬ného neba. Šumí vodopád, iskrí sa divoká riava, Hladké Pleso leží mi u nôh tak ticho, strojne, vo svetle jasného, poludňajšieho slnka.
A okolo mňa cudzota! Počujem nesvojské hlasy, čítam cudzie nápisy. Do samého srdca hôr našich vnikla čuma. Ako svieži vetrík v horúcej púšti, tak prichádzaš mi neznáma, strojná ženská s tvojím slovenským slovom, s tvojou jasnou tvárou a bleskom dojemných zrakov!
S Bohom Tatry, láskou zahorel som k vašim výšinám.

In: Národnie noviny, XIII, 1882, č. 85-87, s.



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.