Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Poézia ŠTÚR, ĽUDOVÍT (1815-1856)

ŠTÚR, ĽUDOVÍT (1815-1856)

Tlačiť
Obsah článku
ŠTÚR, ĽUDOVÍT (1815-1856)
Na Kriváň
Nezábudky (Liptovu)
Fragmenty
Celý článok
Vedúca osobnosť slovenského romantizmu. Narodil sa v Uhrovci, študoval v Győri, Bratislave, Halle. Námestník prof. Palkoviča na katedre čs. reči a literatúry slovanskej v Bratislave (1837-38, 1840-1843). V auguste 1841 navštívil Ľudovít Štúr Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši a strávil v Liptove dva týždne. Spolu so skupinou slovenských národovcov vystúpil na Kriváň. Báseň Na Kriváň [Ku Křiwáni] bola publikovaná v almanachu Nitra 2 (1844).

1. NA KRIVÁŇNa krivan

Kriváň! Už stál som na tvojom temene,
Z ktorého vážne na Tatry pozeráš,
Vôkol mňa city ich kruhy zvírené,
Až pri blankyte držal som čestnú stráž:
Tak sa mi dávne túžby vyplnili,
Hold modle Tatier vzdával som v tej chvíli.

Nad zemou čnel som a predsa na nej stál,
V povetrí lietal, však zem ma držala,
Myšlienky hore stúpali v šír a diaľ,
Hneď dolu klesli, až k zemi bezmála.
Kriváň, ty svojich po nebo dvíhaš až,
Potom tým tuhšie k zemi ich pripútaš;

Z homole tvojej vidno kúty vlasti,
Rozľahlé sídla pokrvnej rodiny;
Mládenec výšok nasýti sa , slastí,
A zahľadí sa na rodné končiny:
Na sever - poľský žiaľ strmie dohora,
Na juhu smútia slovenské pohoria.

V oblakoch, Kriváň, nad mrakmi kraľuješ,
Sám symbolom si slovenského sveta;
Veď s jasným štítom prerážaš chmáry tiež,
Ktorými je hruď tvoja obostretá:
Tak aj my v búrkach svetom sa nesieme
A čo ty Tatrám, my svetu budeme.

 


2. NEZÁBUDKY (LIPTOVU)

Ešte raz prenesiem
Po vás, kraje, oči,
Abych vás tam schvátil,
Kde sa Dunaj točí;
Jak ste celé, strany,
Z kraja vy do kraja

Poletíte so mnou
Na brehy Dunaja.

Dolina obdlžná,
Po nej Váh sa roní,
Na brehu mestečko
K dedine sa kloní;
S plťmi dolu letia
Bystré Váhu vody,
A po brehoch žijú
Pracovité rody.

Nad dolmi ozorné
Vrchy hlbokými,
A nad nimi Kriváň
Strie sa nad všetkými;
Kolom jeho hlavy
Mrákavy sa snujú,
Po nich hrajú hromy
A blesky križujú.

Jaké i ty, mračnom
Krytá Poludnica,
Vystieraš hrozivé
Ponad Liptov líca?
I keď zduníš v hromoch,
Pozor na končiny,
Kde žije ten našej
miláček rodiny.

Otvor sa mi ešte,
Prosiecka dolina,
Nech sa mi pred okom
Stráň divov rozvíňa,
I s tým dňom radostným,
I s tými drahými;
Lež za vrchami už
Zanikáš modrými.

A ešte sa ozvi,
Svätojánska veža,
nech tvoje ohlasy
až sem ku mne bežia,
odo mňa nech ďalej
koldokola letia,
čo nám odvetili,
nech všetkým odvetia.

Večer sa nad tichom
Rozložil pohorí,

Pod jazerom Štrbským
Tichý ohník horí,
Horí a navôkol
Živý spev sa vinie,
Jazerom sa nesie
A v horách pominie.

Kdeže ohník? Zhasol!
A kde spevcov kolo?
Pusto, jakoby ho
Tam nikdy nebolo;
Ale hľadím na vás,
Vy Kriváňa deti,
Načúvam, jak spev ten
Po jazere letí.

Ide slnko, skoro
K západu sa zvráti,
I vás oko moje
Už, kraje, potratí,
S jeho mi západom
I vy zapadnete,
Ale mi na mysli
Večne zostanete.

In: Stratený syn Slovenska. - Bratislava : Slov. spisovateľ, 1982, s. 77-78

 


3. FRAGMENTY:

Pekné sú tie kraje
Dolu pri Dunaji
Však oveľa krajšie
V podtatranskom kraji

Tu v Tatrách nám rastú
Jedle ako sviece
A Váh ich tam dolu
Na krokvice nesie.

In: Pltníkova pieseň. In: Stratený syn Slovenska. - Bratislava : Slov. spisovateľ, 1982, s. 21.

Už mi štíty Tatier pred očami stoja,
Dolu v ich údolí je kolíska moja.

Tak som po nej túžil v ďalekej cudzine,
Teraz ma už drahá rodina privinie.

Pozdravte ju, vánky, nech sa upokojí,
Po rozlúčke dlhej budeme už svoji.

Matka-Tatra hrdo dvíha sa do krásy,
keď smutného syna z cudziny víta si.

Pýta sa ho: „Syn môj, nad čím smútiš zasa?"
„Že nad mojou vlasťou búrka strháva sa,"

Zdola víchor letí, orol hľadá skrýšu,
Nad tvojimi štítmi čierne oblaky sú.

Ešte tvoje skaly víchriciam sa bránia,
Už sa ženú ďalšie: zvečera i zrána.

Ak hrom z divých mračien udrie do junáka -
Jedno verné srdce darmo ktosi čaká.

Vzíde tichý smútok nad vlasťou premilou,
A ty, Tatra svätá, budeš mu mohylou.

In: Privítanie. In: Stratený syn Slovenska. - Bratislava : Slov. spisovateľ, 1982, s. 59.

Keby si, drahá, videla tie mračná,
Čo vôkol Tatry hrozivo sa valia,
Zastrela by sa aj tvár tvoja krásna!
Náš pohľad je však pevný ako skala.
Nech hromy bijú; Tatra je naša mať,
My pri nej v búrkach budeme verne stáť!

Tatra sa halí, mládenec sa rmúti.
Čo by si mala z mládenca smutného,
Ktorého osud je už rozhodnutý;
Víchrice, búrky čakajú na neho;
On v hromoch, bleskoch zabudne na svet zlý,
Len občas kradmo na drahých pomyslí.

In: Rozlúčenie. In: Stratený syn Slovenska. - Bratislava : Slov. spisovateľ, 1982, s. 62-63.

 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.