Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945)

Tlačiť
Obsah článku
ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945)
Z tatranskej korešpondencie
Zrkadlenie na hladine
Kamzíček
Veža Vlasty
Na Lomnický štít
Celý článok

Roku 1926 sa Otakar Štáfl zoznámil a oženil s devätnásťročnou Vlastou Koškovou, nádejnou spisovateľkou a budúcou známou horolezkyňou. Vlasta prišla do Tatier roku 1927 a hneď sa začala systematicky venovať horolezectvu. 9. septembra 1929 sa jej podaril jedinečný výkon - spolu s Alexandrom Škarvanom (1902-1956), zdolala Ihlu v Patrii, ktorá po viac desaťročí niesla v horolezeckých kruhoch názov Veža Vlasty. Vlasta Štáflová sa venovala tatranským témam publicisticky, ale aj umeleckými textami, najmä pre deti. Obaja manželia odišli z Tatier r. 1939 a obaja zahynuli v Prahe pri poslednom nálete 17. februára 1945.


1. Z TATRANSKEJ KOREŠPONDENCIE

Vlasta Štáflová Alojzovi Lutonskému

4.12.1936
Milý pane tajemníku!
Předně, posílám Vám svůj překlad (přepracovaný) Heinrichovy knihy, která se, myslím, bude líbit Vašemu synátorovi. Zároveň Vás prosím o recenzi o ní v Krásách Slovenska. A za druhé mám další žádost na Vás, a sice: napsala jsem knihu (román) „Nás šest" o lyžích a horolezectví a chci uveřejnit ukázku v Salóně. Ta kapitola jedná o záchranné výpravě v zimě v horách (na stěně). A potřebovala bych velmi nějaké zimní horolezecké snímky. Nemáte, pane tajemníku, nějaké, nebo nevíte o někom, kdo by je měl? Za uveřejnění samozřejmě honorář a reklama (foto x.y.). Prosím, napište mi, pokud možno hned a máte-li něco, pošlete. Stačil by mě jeden-dva obrázky. Nejraděj nějaký detail, nebo záchranku při práci, nebo snášení v celtě, cokoliv. Nejde samozřejmě o drastičnost, neb senzací, ale o vážnou věc a hlavně, aby se obrázek hodil pro tisk. Je také možné podotknout, že obrázky jsou ze záchranné výpravy vůdců K.Čs.T. Jak byste si přál. Jen Vás snažně prosím, abyste mi laskavě dal vědět, jestli něco takového máte brzy, protože ta věc spěchá.
Jak se jinak máte? Až přijedete do Prahy, navštivte nás. Co nejsrdečněji Vás zdravím! Hore zdar! Vlasta Štáflová


Vlasta Štáflová Alojzovi Lutonskému

po roku 1939
Vážený pane tajemníku,
sděluji k Vašemu milému dopisu, že by mě skutečně potěšilo, kdyby se v tatranském názvosloví ujalo jméno „Věž Vlasty". Ne z osobní ješitnosti, ale proto, že je to dost hezké jméno a brzy se zapomene na Vlastu Štáflovou, ale jméno „Věž Vlasty" zůstane. Přejete si osobní data - nevím jaké máte na mysli. „Věž Vlasty" jsme poprvé slezli se Škarvanem (on byl horolezcem) v roce 1928 v září. Přesné datum už nevím. Možná, že už na ní byl někdo před námi, ale nebylo to hlášené. Pro nás to tehdy byl těžký podnik. Dnes už ztrácí na „hrůze", znalostí terénu. Moje osobní data by mohla také býti ty: den narození 1. dubna 1907, začala jsem lézt v roce 1927 v Tatrách a jak víte, zůstala jsem jim věrná. Psala jsem většinou o nich. Román „Závrať" znáte, „Kamzíčka" také, „Reflexy na hladině". Z dívčích románů o Tatrách je hodně oblíbená „Uličnice" a „Deník patnáctileté", „Zorka tuláček" a Palčine mládí". Pro chlapce „Ivan, lyžař ze Zbojnické chaty" a „Haló, kamaráde". Oba z Tater. Podtrhnuté se odehrávají jen v Tatrách a jsou čerpány z nich. Propaguji a propagovala jsem vždy Vysoké Tatry ve všech možných listech (i amerických, kde vycházela „Závrať") a snažila jsem se vždy jednat, kde bylo v tom směru třeba. Snad Vám to tedy stačí.
Ohledně Symbolického hřbitova - dám se do práce a snad se Vám to bude líbit Je těžká doba. Všichni jsme smutni a deprimování do krajnosti. Dala bych mnoho za to, znovu být pár hodin v Tatrách. Srdečně Vás zdraví Vaše Vlasta Štáflová

2. ZRKADLENIE NA HLADINE

I. Strieborná noc

Ticho...
Hlboké a mrazivé, aké vie vyčariť iba mesiac v zenite a vysoký mráz nad strmými štítmi prahôr. Oslnivo biele snehové pláne s tisícami iskrivých bodiek sa rozprestierajú do diaľok a výšok. Zľadovatené záveje majú hrebienky skrútené na okrajoch do podôb neskutočných hláv. Prelamujú ich tajomné temné tiene. Stmavnuté, kučeravé koruny límb stoja nehybne, ostro sa odrážajú od mysticky svietivého hrebeňa Satana. Zubatý tieň Tupej padá do hlbokého údolia Zlomísk, ktoré stúpa až k prielomu Železnej brány. V jeho náručí zmrazuje januárová noc potok, stišuje jeho divoký prúd do bezhlasných jagavých cencúľov a umlčuje burácajúce vodopády ťažkou vrstvou snehu, ktorý zavalil celú dolinu. Noc premenila nebeskú klenbu na úžasný priezor do nekonečného Vesmíru. Podobá sa vzácnemu brokátovému závesu.
Láska aj nenávisť sa tu vytrácajú z ľudského srdca ako nepatrný záchvev citu a kladú sa na oltár veľkosti a slávy Prírody. Človek tu nie je ničím, iba nepatrnou smietkou pripútanou dušou k tejto mystickej kráse a telom k maličkej chate. Jej okná vrhajú žlté pruhy na striebrosivú hladinu zasneženého plesa, zaliatu svetlom mesačného splnu.
Len rýchlo dolu po úzkej stope zamrznutej do ligotavej ryhy! Dolu z týchto výšin, kde sa nedá žiť - len cítiť a vnímať všetkými zmyslami zradnú, opojnú krásu vznešenej zimnej noci.
A keď už spánok zatvára oči - posledný pohľad cez okienko patrí čiernym skalným útesom Ostrvy, kde gloriola mesačného svetla hrá dúhovými farbami na vrstve srieňa a snehu.
Ticho, hlboké mrazivé ticho, ponárajúce sa do ónyxu nočnej oblohy, ukrývajúcej neznáme svety, je náhle prerušené ohlušujúcou ranou. Ľad pukol pod tiažou mrazu. Vzápätí sa hviezdy ešte viac roztrepotali a zaligotali. A vysoko v horách sa všetko živé prepadá do strieborného hrobu mrazu.

II. Fujavica

Na hory sa zavesil zlovestný šedivý pokoj pod ťažkou nebeskou klenbou. Okraje beztvarých mrakov zhustli a premenili sa na indigové zdrapy.
Všetko živé ihneď vycítilo blížiacu sa snehovú víchricu. Nevidno žiadne zviera, žiadneho vtáka. Naraz sa zdvihol vietor a zahvizdol svoj prvý akord. Nalomil sa o skalné útesy, zišiel po zľadovatených, zamrznutých úbočiach do roklín a odtiaľ vyletel ešte divšie a prudšie. A hneď vzápätí rozbesnená víchrica zaskučí svoju desivú tiahlu pieseň smrtiacej symfónie. Letiace snehové mraky sa pritisli k zemi, zachytili do svojich pazúrov záveje a rozmetajú ich na všetky strany. Nepremožiteľná sila naráža zhubnými nápormi do vzdorovitých vrcholcov hôr. Stromy bičované vetrom sa skláňajú až po zem a s praskotom sa lámu. Pole kosodreviny, všetky balvany a nízke porasty zmizli pod snehom.
Dve noci a deň trvá strašné besnenie snehovej fujavice, keď sa nikto neodváži opustiť bezpečnú strechu a rozkúrené kachle. Z okien chaty sa dobre pozorujú rozpútané živly, dobre sa spomína na slnkom zaliate stráne. Do nočných snov preniká vysoké sipenie a hukot víchrice. Nad ránom sa náhle všetko utišuje.
Vo vnútri chaty vyvoláva údiv zvláštny biely svit, ktorý sa leje oblôčkom do izby. Vonku svieti slnko - vysoký závej pod oknami sa takmer dotýka strechy, dvere sú zavalené snehom. Biele ticho narúšajú len pravidelné údery lopát, prehadzujúcich cestu. Na neporušenej bielej jazernej pláni je odhádzané malé miesto a vysekaný otvor do ľadu.
Na protiľahlej stráni Ostrvy, akoby vysústruhovanej zo sadry, sa pohybuje niekoľko tmavých bodiek. Strácajú sa za balvanmi a znovu sa objavujú. Približujú sa. Je ich sedem. Sedem hnedých, plachých tieňov. - Kamzíky! Idú namáhavo, zabárajú sa až po bruchá do snehu. Poháňa ich hlad. Obrovský hlad, ktorý im zažíha vo veľkých sivočiernych očiach plamienky odvahy. Sú unavené a premrznuté. Vidno, že práve prežili niekoľko veľmi krušných dní. Bežia po zamrznutom snehovom povrchu až k otvoru vysekanému v ľade. Nazdávajú sa, že tam azda nájdu niečo, čím možno uspokojiť hlad. Naraz sa obracajú a ako na povel skokom sa vracajú naspäť...
Bude tu zas niekedy slnko a sýta zelená tráva?!

III. Prebúdzajúce sa vody

Do rozpätej náruče hôr sa leje príval slnka. Zohrieva studený vzduch a napája ho svojimi teplými lúčmi. Vzduch sa chveje nad závejmi snehu, vibruje nad lesmi pohybujúcimi sa obrazmi diaľok. O steny Tupej sa oprelo slnko plnou silou. O chvíľu odtiaľ zhučia lavíny. Umlčuje ich ticho spiace v priepastiach.
Biele sú pláne na horách, biele sú skaly, biele je zaviate pleso, biela je cesta aj strecha chaty. Z jej okraja visia snehové závesy a padajú každú chvíľu s rachotom dolu. Všetko je biele, až oči bolia. Len obloha je preplnená po okraj horizontu sálavou modrosťou až tam, kde sa spája obzor s neurčitou hranicou Nízkych Tatier.
Z odkvapov zurčí voda veselou pesničku o jari, ale v tieni okamžite zamŕza a mení sa na priesvitné cencúle. Pripomína človeka, ktorý upadá z najprudšieho opojenia do spánku. Na verande svietia farebné obrusy a spieva gramofón. Ležíš tak naznak s očami zatvorenými proti slnku a predsa vidíš aj očnými viečkami celú tu slávu slnečného dňa. Duša je ňou naplnená aj podvedomie ju odráža.
Odklepávanie lyží a známa vôňa taveného vosku vyvoláva v predstavách spomienky na nezabudnuteľné túry v horách. Nad zmäknutým povrchom snehu zabzučí mucha. Už? Kde sa tu vzala?! Schovaj sa, milá, ešte poriadne pred tieňom, aby tvoj veselý bzukot nezmĺkol ako pieseň vody v cencúľoch! Pieseň vody! Pieseň desiatok hrdiel, smejúcich sa a spievajúcich od radosti!
Všade je plno slnka, lákavé zjazdy, čistý vzduch a výšky vyrastajúce do nedohľadna. Na bielej ploche plesa sa črtá tmavé miesto. Je to žmurkajúce oko prebúdzajúcich sa hĺbok. Voda, vystupujúca od mŕtveho dna, prechádza ľadovou vrstvou. Tlačí sa nad sneh a nedočkavo sa dovoláva oslobodzujúcej sily slnka.
Po celý deň trvá boj slnka a vody proti mrazu. S pribúdajúcim večerom prehrávajú. Každý deň sa tento zápas opakuje a víťazstvo je čoraz neistejšie a nerozhodnejšie. Zväčšujú sa stmavnuté plochy, voda v už uvoľnenom potoku začína spievať prvé trilky svojej búrlivej jarnej melódie. Čoskoro sa prebudia spiace brehy, zomknú sa s vodou do jediného odboja a vydýchnu zhlboka šťastným dychom znovuzrodenia.

IV. Odmäk

Vo vzduchu, oťaženom korennou vôňou hnijúceho lístia a čerstvej živice, sa zhlboka dobre dýcha. Obnažené čelo je naplno vystavené teplému vetru, prilietajúcemu z fialovomodrých nížin.
Kroky bezcieľne blúdia pomedzi nízke borievčie a nepriechodné húštiny, ktoré obrastajú machom pokryté balvany a zostupujú až do roklín naplnených vodou. Nad močiarom spieva vták, odpovedá mu tenké zurčanie prameňa. Naraz udrie do nozdier sladká omamná vôňa. Už kvitnú ružové hviezdičky jedovatého lykovca! Okolo nich nepokojne poletuje hmyz. Že by už naozaj bola jar?
Tam hore, okolo Ľadového plesa, je stále ešte ostrá zima. Pleso je zamrznuté a iba o niečo nižšie, dolu pri drevenom mostíku, zápasí vodopád s ľadovými okovami o svoj pohyb a svoju pieseň predjaria.
Na štítoch je stále bielo, ale už to nie je ten strieborný opar mrazu s ružovým prelínaním slnečných lúčov. Je to zvlhnutá agónia zimy, zmietaná v leptavom, teplom vetre spolu s mokrým snehom a dažďom.
Zem sa prebára. Z machu pod každým krokom vytryskne voda. Popradský a Hincov potok hučia prudkým vodným prúdom, plným bielych pien, striekajúcich po vlhkých krovinách. Tam, kde potok vytvára zákrutu, obopínajúcu malú lúčku, fialoví sa to krehkými kvetmi šafranov s červenými piestikmi nesmelo hľadiacimi do modravých trhlín v nízkych mrakoch. V týchto modrých oknách do slnečnej perspektívy jarnej nebeskej klenby je toľko nádeje a túžby! Upínajú sa k nim všetky nedočkavé púčiky prebúdzajúcich sa rakýt a vŕb aj ostré zreničky veveričiek a orešníc.
Ba aj dolu, pod čiernou strmou stenou Ostrvy, vyliezol na kameň malý naježený svištík a hľadí ospalo do toho kúska lákavej modrosti. Práve sa prebudil a vyliezol z diery, preťahuje sa, div nezazíva! Všetko je také isté, ako bolo v jeseni, iba vzduch má inú vôňu a v beláskavom brušku je čudné prázdno. Svetlunké lístky šafranov sa zachveli pod jeho hladným, sliedivým pohľadom. Našťastie sa však rozbehol cez balvany k potoku, kde azda už nájde nejaký šťavnatý lupienok. Po chvíli preťalo vzduch jeho prenikavé pisknutie.
To bol signál prebúdzajúcim sa horám že ich policajt znovu nastúpil do služby.

V. Pan

„Posledné dni som stále myslel na večný deň nordlandskej jari..."
Idem úzkou, sotva rozpoznateľnou cestičkou oko lo plesa. Na mnohých miestach je stále pokrytá vysokou vrstvou mokrého snehu. Jedna, dve, tri stopy sa zarývajú do zmäknutého poľa firnu, vybiehajúceho do žltej zľahnutej trávy až k zelenej vode pri brehu. Stopy sú hlboké, zviera asi išlo pomaly. Bola to srna.
V zotletej tráve ostala hŕstka snehu. Aká je len biela oproti snežnej zľadovatenej škvrne, naťahujúcej sa dlhým jazykom až do kosodreviny! Nie, veď to nie je sneh! Zachvelo sa to v ľahučkom vánku plnom odmäku. Veternice! Hrsť veterníc rozkvitla do bieleho úsmevu na brehu zelenej vody. Sinavé kryhy meravo stoja na tmavej hladine, s presným, jasným odrazom drevenej chaty a lesa za ňou. Vzduch je chladný a vlhký.
Na ceste sa kolesá voza hlboko zabárajú do blata a zmäknutého snehu. Kone odfrkujú, ich hrkálky samopašne narúšajú pochmúrny pokoj. Uprostred oslobodenej hladiny plesa sa spája odraz Štítu Oľgy s prasknutým trojhranom ľadu. Okolo horských temien visia šedivé mraky hmiel naplnené dažďom. Modré farby hôr a vzduchu bezmocne klesajú do zeleného zrkadla vodnej hladiny, ktorá ich roztavuje do hnedočiernej hĺbky. V Zlomiskách hučia kaskády potoka, oslobodeného už v doline a výbojne zaplavujú lúku pri vtoku do plesa. Je plná klátov, bahna a kameňov a od voľnej vodnej plochy ju oddeľuje šedivý jazyk sublimujúci kryhy. Nad lesom kričia kŕdle vrán. Aj tie sa utápajú v zelenej hladine, ktorá nezanecháva na ich popolavých krídlach ani najmenšej stopy. Bielunké zvonce veterníc sa po druhý raz zachveli a rozkolísali vo vetríku svojimi modrastými kalíškami. Spodné plochy lístkov sa zableskli na hnedej, mokrej pôde. Ťažká vlhkosť odmäku a ponurá nevľúdnosť mlčiacich hôr v temnej, pokojnej hladine sa pousmiala na okamžik ich bielej naivnej krehkosti. Fialové smietky horskej brezy s drobnými pupencami a žlté výhonky kychavice predierajúce sa spod zeme sa pripojili k tomuto vyznaniu jarnej melódie.
Ale už dosť severskej báje! Kdesi v mrakoch puklo malé miestečko a predral sa ním sinavý lúč. Dopadol na hladinu. Biele kryhy sa ešte väčšmi zmenšili a ponorili. Zato hladina zasvetielkovala a rozvlnila sa drobným čerením, ktoré narušilo ťažkú syntézu smutných farieb.

VI. Opálové ráno

Kde sa len zrodilo toľko farieb a hrejivého tepla! Veď len pred niekoľkými minútami slnko nalomilo svoje svetelné šípy o hrebeň Ostrvy a začalo tančiť vášnivý tanec radosti nad svojou stúpajúcou dráhou. Rozdrásané východné stráne Patrie sú zaliate jeho požehnanou záplavou.
Všetko kvitne - od malej trávičky pripnutej slabými korienkami o šedú žulovú platňu až po ružové šišky jedlí, čnejúce dohora ako sviečky. Lúčky záružlia, sedmokrások, skalníc, prvosienok, lomikameňov mramorujú šedivé sutiny balvanov.
Nad spleťou kosodreviny sa vznáša zlatý peľ z jej drobných oranžových kvetov a na červenej hviezdičke jastrabníka zľahka zaševelil krídlami velikánsky priesvitný parnassius apollo (jasoň červenooký). Slzy rosy ako diamanty iskria na každej trávičke a napájajú povetrie teplou parou, ktorá sa mieša s vôňou kvetov.
Pleso hýri farbami. Žiadna paleta na svete nemá také odtiene žiarivých zelených, modrých ružových a zlatých farieb, meniacich sa do fantastických dúh.
Tam, kde sa pri brehu stráca dno, začína sa rozprávková hra svetiel a tieňov. Je lákavá, zvodná, neodolateľná. Vyzliecť sa, nechať slnečné lúče zahrať po nahom tele a skočiť do tej priezračnej vody! Chlad zmrazí údy, studená voda ostro páli a potrápi prenikavou bolesťou v kĺboch. Slnko potom zohrieva v tráve pokožku červenú od zimy, nad hlavou bzučí hmyz. Júnový deň dozrieva do svojej slávnej kulminácie a všetko naokolo ňou nádherne preniká. Kamenistý chodníček, smerujúci do hôr, je pohltený kvetmi. Láka a volá - - hore - - vysoko - - až tam, odkiaľ bude rozhľad široko - ďaleko, ako v rozprávke o vysokánskom vrchu, z ktorého bolo dovidieť na koniec sveta. Pustiť sa po ňom o závod so stúpajúcim slnkom a prekrásnym ránom! Akoby všetky štíty prívetivo kynuli a pozývali do svojich výšin - na hostinu pohľadov do dolín a snežných priepastí.
Je to deň ako prísľub viery v príchod čohosi krásneho, deň, ktorý sa mení na šťastný úsmev.
A k tyrkysovému nebu mimovoľne letí radostný výkrik: Verím! Horám, slnku aj sebe!

VII. Búrka

Ťažký tieň večera je v nehybnom vzduchu presiaknutý vôňou kvitnúcej kosodreviny a limbovej živice. Po horúcom dni, plnom sálajúceho slnka, padla nad hory mdlá, vlažná noc. Na lesnej ceste vinúcej sa medzi smrečinami je už nepreniknuteľná tma. Tma bez jediného prísvitu či náznaku pološera. Len na nebi pomedzi vetvy stromov občas ešte blikne osamelá hviezda. Okamžite sa však zase ukryje za clonu mrakov, čo oceľovo zatiahli celú nebeskú klenbu. Dusná nehybnosť bezvetria spútava vedomie do malátnej únavy a nečinnosti, srdca sa zmocňuje nervózny nepokoj.
Čistá voda plesa hneď pri brehu stráca dno. Zavoňalo rybinou. Po hladine prechádzajú dlhé pruhy svetla, vrhané oknami chaty, na potemnený les si líha dym, ktorý sa dlho plazil po streche. Sladko sa leží s pocitom vlastnej neviditeľnosti vo vysokej tráve plnej kvitnúcich kamzičníkov a prilbíc, ktoré ani v noci nezavreli svoje korunky. Kdesi vysoko v červenom smreku vykríkol vták, ihneď však zmĺkol, akoby ho niečo náhle pridusilo. Tepny napäté na prasknutie so zrýchlene pulzujúcou krvou. Pokožka vlhká od tepla a priľnavého vlažného vzduchu, nabitého elektrinou.
Zdá sa, akoby vrcholky hôr svetielkovali na pozadí čiernej oblohy. Satan vyrástol do mraku pripomínajúceho draka, čo prehltáva nejaké zviera.
Náhle kdesi v dusnej výške zavyl prudký náraz vetra. Skaly ho odrazili a jeho ryčanie, podobné hlasom tisícich rozzúrených šeliem, poslali údoliami k hladine plesa. Akoby sa naraz celá masa vody pohla od samého dna a roztočila v besniacich víroch, letiacich k brehom. V doline Zlomísk sa z temnoty vyvalila zvláštna bielosivá kopa mrakov a začala rýchlo zostupovať dolu. Ponad pleso sa už prehnala šialeným tempom rútiacich sa besov.
Zvláštny svist náhle preťal ťažký, takmer nedýchateľný vzduch. Suchá, horúca tma praskla žeravou čiarou a vzápätí ohlušujúci rachot otriasol základmi chaty. Odrazený skalnými útesmi sa vrátil a vyplnil celý priestor medzi nebom a zemou. Ako by sa zem rozlomila napoly.
Bleskom zasiahnutá skala letí s príšerným rachotom dolu z vrcholu Ostrvy a zapadá do mŕtvej morény kameňov. Ešte nedoznela v horách posledná ozvena, keď sa pekelným koncertom rozrevali skaly, mraky aj zem.
Konečne spadli prvé ťažké kvapky na rozbúrený povrch plesa. Blesk za bleskom, rana za ranou. Príval vôd a hukot. Prietrž mračien, pripomínajúca biblickú potopu. Hory fluoreskujú fialovým jedovatým svetlom elektrických výbojov.
Ale nervy povolili a srdce letí v ústrety prudkej oslobodzujúcej búrke, ktorá v náručí nesie krásne, čisté ráno.

VIII. Po západe slnka

Pomaly, jedna za druhou, idú v jednotvárnom kroku kravičky domov z paše. Plechové zvonce im rytmicky cinkajú do ticha. V Mengusovské doline sa už rozložil tieň. Iba vrcholce Kôpok, Veľkej Vysokej a ostrý Štít Oľgy planú odrazom purpurových oblakov so zlatistými okrajmi. Z potoka vystúpil priezračný opar a nehybne sa drží nad morénami skál a armádou kosodreviny, plaziacej sa pod kolmými stenami Satana. Pokojná hladina plesa sa zafarbila do odtieňa smaragdovej zelene. Tu a tam sa vymrští lesklý pstruh, rubínové bodky na boku sa zablysnú a s plesknutím dopadne znovu na hladinu, pod ktorou bleskurýchlo mizne, pohltený rozčerenými kruhmi. Posledné klbko zmijí sa rozlieza z chladných kameňov pri potoku, nepokojná orešnica zanechala rozlusknutú nezrelú limbovú šišku na konári a odletela. Kravy vošli do stajne, cvengli biele diežky, zavoňalo mliekom a čerstvou podstielkou. Pred chatou sa rozštebotali husi, čoskoro však zase stíchli.
Pokoj, ktorý opája a unáša dušu do diaľok snov a túžob, pohladil srdce mäkkou dlaňou. Na takéto letne večery v horách sa nikdy nezabúda. Vynárajú sa v spomienkach ako životodarná oáza uprostred dní plných zhonu, práce a starostí v únavnom tempe mestského života. Myseľ sa utieka pod ich utišujúcu ruku ako do chrámu.
Tu možno položiť horúce čelo na chladnúcu zem, zaboriť ruky do trávy, vyplakať bolesť, vyšeptať šťastie, vykričať radosť. Tu niet žiarlivých uší ani zlomyseľných úsmevov. Je iba vzdialená, jednotvárna melódia potoka, bežiaceho pomedzi omleté balvany a chvejivá iskra prvej hviezdy nad potemneným vrcholom štítu.
Za nepoddajnou spleťou kosodreviny je človek stratený pre svet. Je sám so sebou - a s tichým majestátnym večerom. Od vekov do vekov tu stoja gigantické hradby hôr, od vekov do vekov letí ponad ne čas, zaznamenávajúci svoj rýchly tep na ich vráskavých masívoch. Tu niet malicherností, ani starostí dneška.
Pokora pred darom života a nevyhnutné odovzdanie sa do vôle osudu zahládza každý pocit úzkosti o zajtrajšok.
Ja - človek plný radosti zo svojho zdravia a sily, sa ti klaniam, tichý večer, uspávajúci horských obrov a prosím, vezmi aj mňa do svojej utišujúcej náruče!

IX. Zmierlivý deň

Na malej čistinke vedľa cesty vzplanula v podjesennom slnku modrá žiara. Rozkvitli kytice modrých horcov. Jemne modelované zvonce s roztvorenými končekmi lupeňov a bielymi citlivými jazýčkami piestikov sú chtivo obrátené oproti teplým lúčom. Planúce fakle zomierajúceho leta! Dlhé stvoly obalené kvetmi vyrástli z vädnúcej trávy ako výkriky dovolávajúce sa uznania, že leto ešte trvá, že je ešte krásne! Každý kalíšok horca je oko, poškuľujúce po osamelom chodcovi v lesnej tíšine. Množstvo takých očí hľadí do upokojenej, slabunko zelenkavej kopuly nebies, ktorej na vrcholci pláva jediný našuchorený obláčik! Zvláštna, takmer nepoznateľná vôňa dýcha z tej záplavy enciánov. Je sladkotrpká, evokuje neurčitú spomienku na dávny šťastný žiaľ.
Horce! Horce! Azda preto sa voláte horce, že pri pohľade na vás vniká do srdca horkosť a žiaľ nad unikajúcim letom, pretože vo vás ponúkajú hory svoj posledný letný dar krásy! Krásne modré horce!
Ostrý profil sfingy v obryse Ostrvy sa tajomne, neurčito usmieva. Možno údivu a zdeseniu ľudí, ktorí našli pod jej hrdým čelom pozostatky človeka dobyvateľa, po dlhé roky obieľované slnkom. Díva sa z večnosti do večnosti a usmieva sa.
Jazerné vody sa zakalili bujnejúcimi drobnými rastlinkami a ich hĺbky ostro razia piesčitým bahnom. Voda výrazne opadla a odhalené brehy svietia vymletou bledosťou nad tmavým povrchom hladiny. Hory sú vzdialené pod modravým závojom zlatistého vzduchu.
Kamzíky s mláďatami schádzajú pomaly nižšie do dolín, lebo tráva hore je už ošľahnutá mrazom. Mladé tetrovy si pochutnávajú na záplavách čučoriedok a brusníc a často možno vidieť orla v jasnom poludňajšom slnku, ako vznešeným letom krúži nad vrcholkom Hlinskej veže.
Diaľky sa utápajú v strieborných oparoch a ráno sa dlho nemôžu predrať zo šedivkastých hmiel, žiariacich vo vychádzajúcom slnku. Na všetkom spočíva pokoj a tiché zmierenie. Sú to posledné dni leta, lúčiaceho sa s horami usmievavou nádherou kvetov, modrejších ako nebo.

X. Hmla

Nad potokom stojí rozľútostená jarabina. Pôsobí smutno - azda preto, že jej odpadol už aj posledný červenohnedý list a odnáša ho voda. Niekedy aj strom aj kameň majú svoje nálady.
Pomedzi vážne obyčajné a červené smreky sa prepletajú dlhé biele chápadlá hmly. Hladia svojimi nehmotnými pazúrmi zožltnuté ihličie aj holé vetvičky a zanechávajú po svojom dotyku kvapôčky vody. Drobunké, jednu vedľa druhej, matné a bez lesku. Tráva, borievčie i opadané stvoly brusníc sú plné tohto rosného povlaku a ak sa dotkneš kôry kosodreviny, ostáva ti na ruke drobný mach a lišajník, odlepený vlhkom.
Odraziť loďku od brehu plesa, vydať sa medzi hmly a vodu, medzi chladný svet smútku a nenávratna! Zdá sa, akoby už brehov ani nebolo. Akoby modrozelená voda a plaziace sa biele hmly nad ňou viedli do nekonečna. Ťažko dovidieť na niekoľko metrov pred seba. Plesknutie vesla nemá ohlasu ani ozveny. Niet hôr, niet diaľok, niet chaty na brehu. Sedíš tam tak sám, stratený medzi vodou a jej druhou - sinavo chápadlovou - inkarnáciou.
Naraz začne v sivastých závojoch svitať. Pretrhla sa kdesi svetelná medzera a v nej sa objavil skalnatý útes, ukutý slnečným lúčom do zlata, s modrým vencom hmly, ako japonský chrám s éterickým dymom bájí.
Hmly sa trhajú, jeden štít za druhým vystupujú z ich sivastých dekorácií, všetko je podmaľované neuveriteľne mäkkými poltónmi a konečne vystupuje zo strieborného oparu oranžový vrcholec Veľkej Vysokej ako Svätý Grál, plný záhadného svetla, čo akoby vychádzalo s vnútra hory. Je to odraz zapadajúceho slnka.
Hmly sa potichu zvinujú do priehľadných špirál. Tie jedna po druhej obchádzajú ľahkými pohladeniami hory a miznú v ich prievaloch a zárezoch. Akoby zázrakom je znovu jasno. Iba okolo Veľkej Vysokej leží veniec hmiel, z ktorého vystupuje ešte vždy ružový Český štít. Októbrové slnko však rýchlo zapadá. Žiara pohasína a hmly sa opäť začínajú plaziť okolo hrebeňov a nazerajú nižšie a nižšie do dolín. Ich únik pred zapadajúcim slnkom bol púhy rozmar a klamlivá hra. Hustá, nekonečná bieloba studených pár sa tiahne horami ako predvoj zimy.

XI. Zamrznutá hladina

Nemôžem zaspať. Vonku nad horami svieti mesiac a vrhá dlhé bizarné tiene vrcholcov a útesov, čo vyzerajú ako hrozivo sa spínajúce ruky. Hľadím malým okienkom na čiernu vodnú hladinu plesa. Polovica je osvetlená mesačným svetlom a polovica sa prepadá do úplnej tmy. Ani jediná vlnka nečerí povrch vody. Protiľahlý horský hrebeň sa v nej odráža ako v zrkadle. Zdá sa mi to, či naozaj sa niečo pohlo na rozhraní tieňa a svetla? Práve tam, kde trasúca sa hviezda sa ponorila až ku dnu a pobledla do zelenkava v studenej hlbine? Áno, teraz sa znovu čosi na hladine zaligotalo. Nebol to ani hrajúci sa mesačný lúč, ani vetrom rozčerená hladina vody. Zreteľne vidím bielu, jasno bielu tvár, obrátenú k mesiacu. Tmavá záplava vlasov pláva okolo nej na hladine a obrovské lesklé oči sú otvorené doširoka. Clivotu výrazu tej tváre vôbec nemožno postihnúť zmyslami. Je taký bolestivo krásny a nežný, ako tenunký zvuk husľovej struny. Vpíjam sa očami do každého rysu, vleptávam si ho natrvalo do srdca, kde bude uzamknutý až kým sa nerozpadne na prach. Uprene hľadím, až ma pália oči a celé telo sa rozochvelo zimničnou horúčkou. Trblietajúca sa hviezda je púhym pableskom svetiel v tých velikých očiach meravo hľadiacich k miriádam svetov vzdialených vo svetelných bodkách. Možno to trvá iba okamžik, možno hodiny, možno celú večnosť, neviem!
Každý človek si uvedomuje, že raz kedysi videl - azda v bývalom živote - kraj, predmet, či bytosť, ktorú náhle stretáva. Pozerám na tú tvár ponárajúcu sa do hry svetla a tieňa na jazernej hlbočine a pred mojím vnútorným zrakom letí celý rad nikdy neprežitých spomienok, ktoré ma však znepokojujú svojou neskutočnou presnosťou a silou, uvádzajú ma do cudzích krajov, ktoré som nikdy nenavštívil, medzi exotické postavy, ktoré som nikdy nevidel, do čarovnej atmosféry hudby a rajského pocitu blaženosti, ktorý som nikdy nepocítil. Zvláštne variácie clivej Solvejginej piesne zaznievajú na pozadí toho nehmotného sveta.
Náhle mám v rade spomienok medzeru. Hľadám, sledujem niť. Uvedomujem si, že som mimovoľne odvrátil oči od jagavej éterickej tváre. Prebúdzam sa ráno, napoly zamrznutý na okennom ráme.
Počas noci sa stal zázrak. Tichá, pokojná hladina je potiahnutá nevýslovne krásnou kresbou exotických paliem, papradia, diadémov a fantastických ornamentov. Môj clivý fantóm - to bola azda duša vody, lúčiaca sa s mesiacom a vzduchom. Hľadám ju pod kresbou ľadovej triešte. Ale spleť zamrznutej džungle je nepriestupná. Neprelomí ju žiadna sila. Iba jarné slnko.

XII. Svätý večer

Niet vari na svete ničoho mäkšieho, nečujnejšieho, ako je šelest padajúcej snehovej vločky. Hovorí sa, že malé hviezdičky, trpiace nástojčivou túžbou pozrieť sa na ľudí zblízka, posiela Boh na svet v podobe snehových vločiek. Azda preto tak nesmelo, ľahulinko zlietajú a sadajú si na vetvy, takmer sa ich pritom ani nedotýkajúc. Sneží.
Kamenistá cesta do hôr je už dovysoka zasypaná. Pevné chvojky kosodreviny nesú biele čiapočky, čierne steny, zrázy, útesy a veže sú obalené snehom, takže už nepôsobia odstrašujúco. Všetko je pod závejmi bielych zvedavých hviezdičiek, ktoré sa pri každom pohybe naľakane zdvíhajú, ako by znovu chceli odletieť. Je ticho a sneh vŕzga pod stúpajúcimi lyžami. Dolu v údolí sa práve porozsvecovali oblôčky všetkých chalúp v dedinách. Aj na diaľku možno vytušiť slávnostnú chvíľu, keď si rodina sadá k vianočnej večeri za drevené stoly s čistučko vydrhnutými trnožmi. Odkiaľsi až sem dolieha slabunké zvonenie. Tam sa už asi ľudia, zababušení do šatiek a kožúškov, uberajú k osvetleným dverám kostolíka, odkiaľ vanie kadidlom a zatuchlinou. Melodická koleda a pokorné sklonenie hlavy pred zrodením Vykupiteľa.
Viera ľudí, žijúcich pod horami, je krásna a pevná, bez pochybností a zbytočných úvah. Prijímajú odovzdane dobro i zlo z božích rúk a dôverujú božej spravodlivosti. Celá táto viera, tichý, vážny večer a veľké Očakávanie sa znieslo nad hory i lesy v podobe zázračného pokoja. Stíchli hrôzy nespútaných živlov, niet už pochmúrnych smútkov či prudkých túžob sálavej nádhery.
Je iba hlboké ticho. Slávnostný večer. Niečo sa stane. Ktosi veľký sa túto noc prevtelí v prostú bytosť človeka. Možno sa narodí tam, pri zaviatom balvane s dlhými cencúľmi, možno vedľa nižšie v húštine pri potoku, či na strmom hrebeni so zamrznutým previsom, alebo v maštali pri chate. Treba ho očakávať všade so zopätými rukami a otvoreným srdcom. Keď príde, ožiari celý kraj veľké svetlo a všetky zvony, zakliate v bielych skalnatých hradoch, sa rozozvučia.
Vysoké Tatry slávia Svätý večer.

3. KAMZÍČEK

Kamzici - vodkyni stáda - sa v malej jaskynke nad Dračím plesom narodil kamzíček Jašo. Hneď sa mal k svetu a začal ho zvedavo objavovať. Najskôr svoje blízke okolie - svištiu rodinku, kamzíčie stádo a ďalšie spriatelené aj nebezpečné zvieratá. Ide mu o život pri napadnutí orlom, ale matka ho ubráni s nasadením vlastného života. Neskôr rozširuje svoj obzor - stretne sa s človekom, zažije snehovú fujavicu, pocíti čo je skutočný hlad, dostane sa do zajatia, kde ho majú radi a aj on má rád, preto sa ťažko odhodláva k úteku. Ale túžba po slobode je silnejšia. Jašo vyrastie a stane sa krásnym kamzíkom - samotárom, ktorého stádo rešpektuje, ale vyhýba sa mu, nastúpi na miesto svojho otca, kráľa Gorala..
Kniha získala prvú cenu v súťaži Nakladateľstva Vojtecha Šebu, v sekcii priateľov literatúry pre mládež pri Masarykovom ľudovýchovnom ústave za rok 1935.
Narodenie kamzíčka
Bol jeden z tých odporných, neprívetivých dní, aké vedia byť začiatkom jari. Od rána omotávali Dračí hrebeň šedivé, bezfarebné hmly, plazili sa nižšie a nižšie, až sa dotkli svojimi dlhými chápadlami jazernej hladiny. Od toho okamihu pohltili celú dolinu. Zastreli výhľad, vtesnali sa do každej štrbinky, nebolo vidieť nič, iba neurčité obrysy najbližších balvanov, ktoré vyzerali ako neuveriteľné hrady či skamenené cudzokrajné zvery.
Starý svišť dlho sedel pred svojou norou, kým sa vydal na rannú pašu. V hmle vyzeral obrovský ako medveď, hoci v skutočnosti je skromnej veľkosti. V hmle nadobúdajú veci neskutočné rozmery.
Obloha bola zatiahnutá, až sa mraky dotýkali zeme a všetko oblizovali svojou vlhkou priľnavosťou. Každá trávička sa skláňala k zemi pod ťarchou kvapiek, každý kvietok sa krčil zmoknutý, so zlepenými, zošúverenými lístočkami. Aj v nepatrných priehlbinkách kameňov stáli celé rybníčky a z úžľabín stekali biele potoky. Vodopád, povzbudený posilou, reval na celé kolo, zapĺňal pochmúrnu, mlčanlivú náladu zahmleného dňa svojím hukotom a burácaním. Skákal cez oblé balvany, akoby mal radosť z toho, že dolu v údolí bude oslobodený zo zajatia neprívetivého ticha. Rozbesnene striekal penu na uhýbajúce vetvy kosodreviny a biedne trsy kychavíc zaplavil tak, že im polámal hrdé korunky.
Pod Dračou bránkou, kam už len vzdialene doliehal jeho hukot, sa všetko ligotalo vlhkosťou. Zo skalného previsu monotónne kvapkala voda do drobnej sutiny.
Ť ---ť---ť---ť---ť---ť!
Tikanie týchto horských hodín naraz narušilo prenikavé zapísknutie svišťa. Čo ho vyľakalo v tomto tichu?! V hmle sotva mohol rozoznať približujúceho sa tvora, čo pomaly kráčal od rozľahlého snežného poľa. Jeho hvizdnutie však nadobudlo priateľské zafarbenie ešte pred doznením, v úsilí povedať niečo ako: "Prosím, odpusťte mi, milá pani, pomýlil som sa". Chvíľu si ešte dudral čosi do fúzov, čo azda malo byť pozdravom "Dobré ráno!", ale kamzica, ktorá ho pomaly míňala, mu nevenovala ani najmenšiu pozornosť. Nepristavila sa, iba spomalila krok. Zastala až pri druhom snežnom poli, okolo ktorého už postupne, ako sa sneh roztápal, vyrastali zo suchej trávy mladé výhonky a púčiky. Ak presvitne slnko, zmení sa v priebehu niekoľkých dní sivožltá stráň na pestrú, zelenú lúčku. Ale dnes?!
Svišť sa konečne odhodlal vystúpiť vyššie na raňajky.
Ale - čože sa to deje? Kamzica stojí, neuhryzuje si lístočky a trávu, nevetrí, neprežúva! Je to zvláštne a úplne proti jej bežným zvykom! V túto hodinu si už obyčajne spokojne líha po dobrej paši a venuje sa tráveniu. Ale svišť nie je filozof ani detektív a tak sa už ďalej nestará o to, čo jeho známa robí. Pustil sa do trávy a jednotvárne ťukanie vody sa miešalo s jeho chrumkaním. Pásol sa.
Nie, to správne miesto nie je na balvane, kde si každý deň zvykla postáť pred ďalšou cestou do skalných výšin. Povedal jej to kamzičí cit, vrodený všetkým zvieratám žijúcim vo voľnej prírode. Nemôže to byť ani tam za skalkou, kde neraz prenocovala, pretože sa tam stále drží sneh a je vlhko. Celé okolie bolo pre ňu naraz nepohodlné. Žiadne z obľúbených miest nebolo dosť dobré, nevyhovovalo určitej predstave, ktorá ju v podvedomí poháňala ďalej a ďalej. Znovu sa zastavila. Pomaly, obozretne prešla dlhý vyčnievajúci jazyk zľadovateného snehu a ľahla si na jeho okraji. Ale po niekoľkých minútach sa postavila a vydala na ďalšiu púť. Na púť, ktorá pre jej oči a nohy mala neistý cieľ, ale úplne presný pre zvláštnu istotu vedomia, že ide, kam ísť musí. Neuvedomovala si hlad, ani možnosť vonkajšieho ohrozenia číhajúceho v nepriehľadnej hmle. Netúžila po stáde. Vedela iba to, že jej treba prejsť ešte niekoľko ťažkých roklín a priepastí a tam - možno - nájde čo hľadá.
A našla. Malé, úplne malé miestečko, hlboko pod naklonenou skalnou doskou, uzatvorenou zozadu mohutným balvanom. Mimoriadne dobre ukryté pred každým, čo ako bystrým okom. Presne také, aké hľadal jej pud.
Na pár krokov od malej jaskynky, takej neobyčajnej v prahorných skalách, ľahla si kamzica na niekoľko minút a malátne sa zahľadela do hmiel. Hlboko pod ňou pískol svišť. Asi sa vracal z paše domov. Ako dlho mu to trvalo! Teraz sa zaborí do najteplejšieho kúta svojej nory a bude spať.
Kamzica vstala, vošla do jaskyne a potom znovu vycúvala von. V jaskyni bola tma. Strop bol vlhký, ale zem už dávno stihla uschnúť po roztopenom snehu, pretože otvor bol na slnečnú stranu a dážď nie je sneh, neprenikne do každej štrbinky. Keby bola kamzica ako ľudia, iste by ju potešili pučiace horské sedmokrásky. Okolo jaskyne ich bolo neúrekom a takmer zvedavo nakukovali dnu, že čo sa to tam v tej temnote deje.
Ale kamzica sa nepozrela na sedmokrásky, ani na plazivé smutné hmly. Vošla donútra a už tam ostala. Sedmokrásky sa zachveli v závane vetra, ktorý ostrejšie zavanul, spojili strapaté hlavičky dokopy.
"Čo sa to tam len deje _ _ _ ?"
"Čo sa asi stane _ _ _ ?"
Dlho bolo ticho. Drobný dážď obmýval skalu, ktorá chránila vstup do jaskyne ako ťažký záves.
Konečne podvečer sa hmly začali pretrhávať. V ich miznúcich zdrapoch sa hlboko v doline zaligotala hladina plesa. Opálovo zasvietila farbami do ružova, fialova, modrava. Ostrý slnečný lúč, po predlhom boji s mrakmi, doletel ku vchodu pod skalu ako pozlátený šíp. A v tej istej chvíli zaznelo z jaskyne slabučké, sotva počuteľné zamečanie.
Sedmokrásky začudovane zdvihli hlavičky - skoro už spali. Ale nemrzeli sa za prerušené driemoty, keď zistili, čo sa v jaskyni vlastne stalo.
Vedľa ležiacej kamzice uvideli drobného tvorčeka, navlas jej podobného, ibaže bol krehučký, pokrytý svetlou hrdzavou srsťou s vyjavenými tmavomodrými očami a mäkkými kopýtkami na smiešne mocných nôžkach. Pozeral okolo seba s nesmiernym údivom. Tak toto je teda ten svet!!!
Kamzica ho nežne lízala po celom chvejúcom sa telíčku a v očiach jej žiarili plamienky radosti. Už tam nebolo ani stopy po malátnosti a uvzatom odhodlaní - dosiahnuť svoj cieľ. Zdalo sa, že je šťastná - ako každá matka nad svojím mláďatkom.
Lúč sa zamihal, ako cezeň prechádzal kus trhajúcej sa hmly. Tvorček zažmurkal vyvalenými očkami. Nemohol pochopiť, že je tma, keď pred chvíľkou bolo tak jasno - ale obrátil sa a zamékal svojím prvým slovkom, ktoré mu milý Pán Boh dal na cestu do života _ _"Mama _ jesť!" A rozveselené sedmokrásky začuli zreteľné mľaskanie, keď si mladý kamzíček začal pochutnávať na maminom mlieku.
Každý tvor, keď príde na svet, uvedomí si najprv, že žije. Toto vedomie sa prejaví túžbou po tom, aby sa život udržal, čiže musí sa nasýtiť. Je to ako keď sa z maličkého semienka prediera klíček. Ešte sa nevie, čo z toho bude a aké to bude, ale ono už žije a vie, že žije. „Narodil som sa, vidím okolo seba nové veci, ale nestarám sa o ne, keď je tu tá najnaliehavejšia vec, ktorú pociťujem. A to je hlad. Prvé vedomie žitia. Keby som hlad nepocítil, keby som si neuvedomil, že ho musím uspokojiť - zomrel by som." Túto najsilnejšiu túžbu živého tvorstva zeme si kamzíček uvedomil len kdesi hlboko v kútiku svojej malej zvieracej dušičky. A nahlas zamečal, čím sa usiloval povedať: „Chcem jesť, pretože - - - ja - - - žijem! - - - Ja - - -„.
Malý kamzíček si pochutnával na maminom mlieku tak dlho, kým nezaspal s noštekom zaboreným do jej mäkkého kožucha. Kamzica ho privinula k sebe, aby mu bolo teplo. Bude sa teraz starať o svojho kamzíčka a urobí všetko, aby z neho vyrástol hrdý, statný kamzík, ako jeho otec - kráľ Goral.
Vstup do sveta
Mama kamzica sa chvíľu ešte škrabala zadnou nohou za uchom. Nejako ju svrbelo - bude asi pršať - povedala by, keby mala ľudské spôsoby. Usúdila však, že blcha čo ju hnevá, čoskoro zanechá svoje usilovné pobiehanie v hustej srsti a pokojne si položila hlavu na Jašov chrbátik. Aký len bol krehučký ten chrbátik, pokrytý jemnou srsťou! Cez noc akoby bol kamzíček zmocnel, vyrástol a mohutnel takmer pred očami. Kopýtka mu stvrdli, oči sa vyjasnili a získali ešte hlbší odtieň modrej farby, srsť sa mu našuchorila a pokryla aj lysé miesta na brušku. Ale aj naďalej bol krehučký a mäkko teplý ako včera, keď po prvý raz uzrel svetlo sveta.
Slnko sa vykotúľalo nad obzor a zažalo vrcholky Tupej ružovým svetlom. Svetlo prebehlo po vráskavých, rozpukaných starých skalách, akoby niekto náhle prešiel po nich s veľkou fakľou v ruke. Ozdobilo rokliny aj preliačiny a pozvoľna sa rozlialo do dolinky k Dračiemu plesu.
V tej chvíli mama rozhodla, že nastal čas vyjsť na pašu. Včera, vo svojom veľkom očakávaní, nič nevzala do úst a dnes ráno už spásla každé steblo trávy v dosahu svojej šije. Sedmokrásky našťastie boli až pred jaskynkou, inak by bola pod náporom hladu iste siahla aj po nich.
Kamzíček stále prižmuroval očká oproti svetlu. Naraz však ticho zamečal a postavil sa na všetky štyri nôžky. Vyzeral veľmi smiešne, pretože nožičky mal silné, pokryté zježenými chĺpkami, zatiaľ čo telíčko nad nimi bolo drobučké a hlávka tiež. Ale mame sa veľmi páčil práve takýto. Usúdila dokonca, že je už dostatočne mocný na to, aby ju mohol sprevádzať na jej prvej výprave po významnej udalosti. Nechcela ho nechať samého, aby sa mu niečo nestalo.
Pomaly teda vstala, trochu sa predklonila dopredu s hlavou sklonenou k zemi, pretože jaskynka bola nízka, až sa dotýkala parožkami vlhkého stropu. Kamzíček sa na ňu zahľadel - a nevychádzal z údivu! Tak toto je mama! Zdala sa mu obrovská, pretože dosiaľ ju ešte nevidel stáť. A naraz jej siahal sotva po kolená mocných, pevných nôh.
Mama vyšla niekoľkými krokmi pred jaskyňu a zastala. Jašo zamečal a pokročil za ňou. Ale hneď sa zastavil a znovu zaplakal. Bál sa ísť ďalej. Nôžky mal akoby drevené a stále slabé. Mama zastala, znovu odhryzla niekoľko lístkov, mechanicky ich prežúvala a prehltla. Hlad sa jej znásobil. Urobila ešte niekoľko krokov a tým ju Jašo stratil zo svojho zorného poľa. To ale bola hrôza! Sám v temnej jaskyni, úplne sám! Kde sa mama podela?! Ako ho tu mohla nechať?! Rýchlo ju musí nájsť! Aj keď nôžky neboli o nič istejšie ako pred chvíľou, neohrabane si podskočil, drcol o kraj skalného previsu, ktorý siahal mame len do polovice nôh a zastal. Ale to už dosiahol prah vchodu do jaskynky a mohol dovidieť na mamu, ktorá sa pásla neďaleko. Uľavilo sa mu, utíšilo sa roztrepotané srdiečko. Potom vystúpil na slnkom ožiarenú trávnatú terasu, ktorá sa ako balkón klenula pred ich jaskynkou. Bolo tam tak teplo, až sa Jašo zachvel od blaha, pretože slniečko mu prenikalo pomedzi srsť, pohrávalo sa na nej, svojimi teplými špendlíkmi sa mu zabodávalo do kože. Jašo bol prekvapený a uveličený. Až tak, že zabudol zamečať a rozbehol sa za mamou. A napodiv, šlo mu to už celkom dobre. Nôžky sa natiahli, pokrčili a niesli ho akoby nič. Milý Pán Boh dobre vedel, prečo mu dal také pevné nôžky a drobné tielko ako všetkým malým kozliatkam. Aby nožičky uniesli podskakujúcu postavičku v neustálom pohybe, čo denne vymyslí a vykoná tisíce skokov a krokov.
Mama sa pokojne pásla a tvárila sa, že Jaša nevidí. Pritom pomaly, krok za krokom zostupovala nižšie a nižšie a Jašo za ňou, akoby ho len lákala. Dobre však vedela, že Jašo za ňou pôjde a tak sa naučí chodiť a bežať. A Jašo naozaj šiel. Pred každým kameňom sa najprv zastavil, poprezeral si ho zdola-zhora, prípadne aj oňuchal - a nakoniec obišiel. Predsa to len bolo istejšie, ako vystúpiť naň a na druhej strane zoskočiť, tak ako mama.
Slnko medzitým vystúpilo nad hrebene a rozložilo sa plnou žiarou po doline. Dlhé jazyky snehu slzili pri pohľade do jeho rozjaganej tváre a z ich sĺz stekali potôčiky a prepletali sa pomedzi kamienky a trávu rýchlo, rýchlo do Dračieho plesa.
Jašo hľadel sem i tam. Všetko bolo preň nové a také ohromné, až sa nakoniec prestal čudovať. Musel prijať svet taký, aký sa pred ním rozprestieral. Ak sa nechcel na smrť učudovať. Bolo v ňom toľko úžasných vecí! Okolo preletel maličký vtáčik Girli. Ako sa len Jašo začudoval, že sa pohybuje vo vzduchu. Nožičky má pekne pritisnuté k tielku a letí a letí - a v zobáčiku niečo nesie. Malý Girli sa stavia hniezdo, bola by mu povedala mama, keby sa jej bol opýtal. Ale Jašo, ako každý malý kamzíček, sa učil poznávať svet sám. Vo zvieracej ríši nebýva zvykom obťažovať mamy otázkami. A tak sa len obzeral, rozhliadal a pozeral. A ako tak hľadel trochu hlúpučko na oblohu, na drobné kučeravé obláčky, naraz sa pred ním niečo pohlo, mihlo sa mu pred nosom a plesklo v tesnej blízkosti do trávy. Ej, ale sa Jašo preľakol! Až zjačal - ani len zamečať sa mu nepodarilo. Uskočil na všetkých štyroch nôžkach dozadu a zmeravel. Čo to bolo pred ním roztiahnuté v tráve?! Malo to hnedozelené mokré tielko, na každej strane jedno velikánske oko, bolo bez chvosta, tlamu otváralo a zatváralo, nafukovalo sa. Stará pani žaba Ramucha. Prišla sa pozrieť, ako sa malý kamzíček vydaril. Vyskočila priamo pred ním a strašne ho vyľakala. Teraz sedí na tráve a nafukuje sa, hrdá na to, že ho vystrašila, i keď je v porovnaní s ňou veľký a mocný. A pozrime sa, šibal jeden, hneď zaujal bojovú pozíciu, hlavičku naklonil dopredu, a dalo by sa staviť, že keby mal parožky, iste by sa nimi na Ramuchu oboril.
Chvíľu tak Jašo stál a čakal, ale zrazu si spomenul, že by sa mu mama mohla stratiť a znepokojene sa poobzeral dookola. A veru áno, už bola o pár krokov nižšie. Nechal teda žabu žabou a pustil sa rýchlo po tráve za mamou. O chvíľu ho však rozboleli nôžky a začal nariekať. Mama sa zastavila, počkala naň. Prišiel až k nej a vyčítavo žalostne zamečal pri jej bruchu, že ho nechala samého, že sa poň nevrátila. Ona ho pooblizovala jazykom - pochopila, že toho bolo dnes už priveľa na jeho nožičky.
Jašo sa hneď hnal za zdrojom mlieka, aby uspokojil hlad, ktorý ho ovládol. Pil a pil s natiahnutým krkom, pomľaskával a prižmuroval oči. Ale mu chutilo! Mama sa zatiaľ pásla a jedným okom strážila okolie. Jej ostražitosť sa teraz zdvojnásobila. Nedovolí, aby Jašovi niekto ublížil! To sa nesmie stať, preto len pozor a pozor! Stačí svištie písknutie či vzdialený pazvuk a ona je už v strehu a vetrí.
Kamzíček sa bezstarostne sýtil a keď sa mu žalúdok konečne naplnil, nadobudol zas novú silu a chuť putovať ďalej. Prechodili spolu s mamou celé dopoludnie. Z času na čas si odpočinuli, chvíľami postáli na trávnatých čistinkách, ktoré sa preplietali pomedzi more skál. Nikto by neuveril, že kamzíček je na svete iba jeden deň. Taký bol mocný a statný. Aj mama z neho mala radosť, ale mu to nepovedala, aby si priveľa nenamýšľal. Ale kamzíček si aj tak namýšľal, mal však o sebe veľmi dobrú mienku. Vôbec mu neprekážalo, že sa práve na smrť zľakol obyčajnej žaby, ani to, že sa mu srdiečko a nožičky chveli od toľkých dojmov a rozčúlenia. Napriek tomu si myslel o sebe veľmi, veľmi veľa. Ako každé mláďa, ako každý tvor. Uvedomoval si, že ide dolu trávnatým svahom, že mama a svet sa naň pozerajú - nuž prečo by sa pozerali, keby nebol dôležitý? Hopkal si bezstarostne dolu a bolo mu dobre. Bol šťastný zo seba a z celého okolia, o ktorom si myslel, že je tu len na to, aby ho obdivovalo.
Chudák malý kamzíček nemohol vedieť, že ten svet tu bol, je a bude dlho pred ním a dlho po ňom. Dôležité bolo, že on sa páčil svetu a svet jemu.
Mama
Jašo sa zahľadel na hladinu Dračieho plesa, v ktorej sa odrážal celý hrebeň Kôpok a kus modrého neba. Kdesi hlboko v údolí vystupoval stĺp dymu a rozplýval sa na oblohe. Nad skalami sa v horúcom poludní rozhostilo hlboké, žiadnym zvukom nerušené ticho. Mama pije - uvedomuje si Jašo a počuje šepot potoka, ktorý sa prediera pomedzi skaly a stráca sa pod zemou. Studená krištáľová voda visí v drobných kvapôčkach na maminých fúzoch. Vidí to zreteľne, keď ona chvíľami dvíha hlavu a hľadá ho pohľadom. Znovu sa nakláňa do okrúhlej hlbočinky. V nej sa odráža kus modrého neba a okolité rastlinky zväčšené vypuklým zrkadlom hladiny. Nebo je čisté bez mráčika a prenikavo modré. Matka od rozkoše priviera oči. Niet sa čo diviť - je taký krásny deň! Znovu sa nakloní nad vodnú hladinu.
Naraz však oči doširoka otvorí. Bleskovo zdvihne hlavu a vyrazí ostrým hlasom, ktorý sa nepodobá ničomu, čo Jašo dosiaľ od nej počul. Čo sa to zase deje?! Jašo sa, ani sám nevie ako, naraz ocitne pod maminým bruchom. Ten lomoz, ktorý započul, spôsobila mama skokom, ktorým preletela vzdialenosť čo ich delila. Čo sa to porobilo??? Čosi čierne zastrelo slnko. Nevidel nič, iba čierny mrak mávajúci nad nimi krídlami s prenikavým sykotom. Mama úzkostlivo tlačí Jaša medzi nohami, kryje ho vlastným telom a rožkami odráža nečakaný útok. Orol! Jašo ešte nikdy nevidel takú príšeru. Cíti, že je to niečo hrozné, že matka bojuje oň na život a na smrť! Už-už mal dostať strašný úder ostrým zobákom. Zdesene sa pritisol k matkinej zadnej nohe. Čo sa stane...! Čo bude...!
Stará kamzica, keď pila vodu, zazrela v hlbočinke ako v zrkadle na oblohe malý čierny bod a v okamihu pudom pochopila čo sa to šialenou rýchlosťou rúti dolu. Ihneď skočila, aby chránila svojho Jaša a zakryla ho vlastným telom.
Orlica priletovala z Belianskych Tatier do Vysokých, čo je vzdialenosť, ktorá z hľadiska ľudských možností predstavuje celý deň cesty, zalietala aj nad Liptovské hole, ba až do Nízkych Tatier. Krídla ju niesli rýchlo a v nesmiernej výške plachtila nikým nepozorovaná ako veterná loď. Ona však svojím bystrým ďalekozrakým okom zachytila každý pohyb v hlbine pod sebou.
Spozorovala aj kamzičiu mamu s mláďatkom, vytušila korisť pre svoje deti a čakala len na príležitosť, kedy kamzica na chvíľu odvráti pozornosť, aby mohla uchytiť a uniesť kamzíča. Matke však pud oznámil, že jej mláďaťu hrozí smrteľné nebezpečenstvo, že ho musí brániť s nasadením vlastného života. Urputne bojovala parožkami a kopytami, ktoré lietali ako blesky nad Jašovou hlavou. Stála tu ako zo železa a v očiach jej svietilo odhodlanie. Sústredila všetku svoju silu a postavila ju proti dravcovi. Naraz sa však orlici podarilo zaťať pazúr do citlivého ňufáka kamzice. Pocítila ostrú bolesť a prúd teplej krvi jej zavalil nozdry. Neuhla však ani o piaď. Naopak, ešte prudšie vyrazila tvrdými zadnými nohami proti nepriateľovi. Veľmi dobre vedela, že ju by orol neuniesol, aj to, že sama by sa mohla zachrániť niekoľkými skokmi. Ale vedela predovšetkým jedno jediné - že vtedy by dravec uchytil do svojich pazúrov jej zúfalo nariekajúce, bezbranné mláďa. Toto vedomie jej dodávalo nové a nové sily. Bojovala ešte odvážnejšie, ešte odhodlanejšie svoj boj. Oslepovala ju vlastná krv, ako sa jej prúdom liala z rán, ktoré jej dravec zasadzoval. Už-už sa zdalo, že podľahne. Naraz sa však orol jediným vzopätím krídel vzniesol do výšky, zakrúžil nad skalami a stratil sa ako čierna plachta príšernej lode v modrom horizonte.
Dolina sa ešte chvela úzkostlivým piskotom svišťov a vtáctva.
Kamzica stála nehybne na svojom mieste. S roztiahnutými nohami a urputne sklonenou hlavou. Po čele jej stekal prúd krvi, lial sa cez ľavé oko a miešal sa s hustými červenými kvapkami, ktoré kvapkali z ňufáka do zelenej trávy. Oblizla sa ružovým jazykom, postrčila na smrť vydeseného Jaša, ktorý sotva stál na nohách a pustila sa do behu. V okamihu zmizli v skalnej rozsadline.
Mamino hrdinské srdce bilo ako zvon. V rozochvení vôbec necítila vlastnú bolesť. Kolísavým krokom prešla do najtmavšieho kúta skrýše, pritisla Jaša za seba ku skale a položila si naň hlavu. Jašo cítil, ako po jeho srsti steká niečo teplé, ale ležal bez pohnutia s vyvalenými očami a celý sa triasol. Zažínal chápať, čo je to mama. A kdesi hlboko vo svojej zvieracej dušičke pocítil vďačnosť a obdiv. Bol to len taký letmý záblesk poznania. Nemyslel na to a zaspal.
Matka však ešte dlho ťažko odpočívala, oblizovala si nos a prehĺtala krv. Vedela, že to bola viac náhoda a šťastie, ako jej srdnatosť a sila, čo jej pomohli v nerovnom zápase o záchranu mláďaťa. Ľahko sa mohlo stať, že by jej Jašo už nedýchal pod bradou. A to by bolo zlé, veľmi zlé.

Knihu požičala: Státní vědecká knihovna Olomouc - VK Olomouc 422814

 


4. VEŽA VLASTY

 

Dnes, keď už dosť času ubehlo odvtedy, ako sme spolu dosiahli víťazstvo nad viacerými štítmi, často spomínam na tie krásne bezstarostné okamihy, na nástojčivú túžbu „vyššie a vyššie!", na nesmiernu krásu hôr, na všetko, čo súviselo s našimi výstupmi do horských výšav. No najväčšmi zo všetkého mi azda utkvela v pamäti spomienka na zdolanie veže v Patrii, ktorú sme potom pomenovali mojím krstným menom.
Pamätáte sa, ako ste sám vyšli až na jej úpätie po dosť neschodnom východnom svahu Patrie a ako ste sa po búrke vrátili? Potom sme sa znovu pokúšali vyliezť tam v trojici, ale pre šero sme boli nútení vrátiť sa. Márne sme obdivovali úzku, štíhlu vežu z jej podnožia. Oranžový svit západu ožiaril Vysokú aj celú reťaz uzavierajúcu Zlomiská, čo jej vytvorilo skvostné farebné pozadie. Potom ste sa raz Vy sám v jedno popoludnie za prvého snehu pokúsili dobyť ju a ja som ďalekohľadom pozorovala váš výstup z cesty od Triganu, ako ste vyliezli do polovice aj ako ste sa vrátili.
A znovu sme sa do toho pustili s neústupnou zanovitosťou horolezca, ktorý, keď si raz niečo zaumieni vykonať, tak to aj urobí za akúkoľvek cenu. Išli ste vpredu ako vodca a ja za vami. Borili sme sa do snehu, ktorý bol dolu zamrznutý v ľad, ale vo vyšších polohách sa roztápal pod slnečnými lúčmi. Vyliezli sme šmykľavou plochou a mokrým žľabom pod vežu. Bol odtiaľ prekrásny pohľad dolu na Popradské pleso, ktoré svietilo ako zelený drahokam osadený v bielo zaviatom údolí. V úzadí Železné vráta, napravo Končistá, naľavo Zlobivá, Rumanov štít, Ganek a Vysoká. Tiene v údolí boli za skorého rána modravé, štíty ožiarené slnkom.
Najskôr sme začali vystupovať zo severnej strany. Aj dnes vás mám pred očami, ako s námahou vystupujete do polovice veže, ja za vami, vbíjate hák a vtedy sa vám zlomilo kladivko. Potom sme hľadali ďalšiu cestu výstupu. A nebolo jej. Úplne hladký previs, držali sme sa na uzučkom hrebienku, ktorého steny padali kolmo dolu ako obrovské záclony. Po márnej snahe vystúpiť vyššie, spustili sme sa na lane dolu. Trochu sme zmálomyseľneli, pretože už-už to vyzeralo tak, že aj táto naša výprava sa skončí neúspechom.
Ale predsa sme sa ešte raz pokúsili o výstup, tentoraz z protiľahlej strany. Hneď pri nástupe bol previs. Vedela som, že ste na stene za ním prilepený len plochami dlaní a jednako ste vyliezli až do polovice, k záseku, kde ste na mňa počkali a tu sme si odpočinuli. Ruky rozodraté od hrán, ale v očiach nedočkavá túžba byť už hore, za každú cenu! Pred nami čnela až po vrchol kolmá a hladká stena. Rozoznali sme na nej niekoľko chytov a zárezov, skôr len prehĺbených plôch. Tie však boli vzdialené od seba na dĺžku tela. Ale telo je predsa len tvárny, poddajný nástroj, prispôsobujúci sa vôli a túžbe človeka. Kŕčovito som zvierala lano, na ktoré ste boli naviazaný, keď ste začali vystupovať. Bolo mi jasné, že keby ste padali, strhli by ste aj mňa, pretože nikde nebolo opory a istenia; napriek tomu som sústredila svoje sily. Bolo to odvážne a zároveň krásne. Už ste boli v polovici, už v dvoch tretinách a ja som mala vlhké ruky a čelo. Tak intenzívne som vás sledovala. Potom ste naraz ostali visieť ako Kristus na kríži s rozpätými rukami. Nebolo vidieť, čoho sa držíte. Mala som dojem, že vás stena drží iba svojím magnetizmom. Vnútorným zrakom som cítila, ako ste zbledli, pritisli sa tvárou k stene a oči sa vám zatvorili. Meravo som stála a tých niekoľko sekúnd sa mi videlo byť večnosťou. Počula som v údolí písknuť vlak, počula som kdesi v diaľke padnúť kameň, cítila som, ako mi lano vrástlo do dlaní, ale videla som iba vás, vnímala som každý záchvev vášho tela. V tej chvíli sa sám dotkol nôh tieň postupujúci z hrebeňa Patrie. Akoby priepasť pod nami oblizovala svojím studeným jazykom svoju budúcu obeť. Ale potom ste sa odrazu vzopäli, povyskočili vo vzduchu a pružne ste sa vytiahli na vrchol. Vykríkli ste a ja som vedela, že sme dosiahli cieľ, ale ešte vždy som mala hrdlo ako v kliešťach. Keď som vystúpila aj ja k tomu kritickému miestu, pochopila som, prečo ste zbledli a prečo sa vám privreli oči. Bolo sa tam treba odhmotniť a zmobilizovať všetku svoju silu. Vyslať vôľu dopredu, aby istila telo, ktoré sa len takto zaistené mohlo dostať hore.
Na vrchole sme si podali ruky. Veža bola naša! Našli sme tam rozpadávajúce sa kúsky papiera a prehnité lano. Neboli sme prví. Ktosi dávno pred nami bol tiež úspešný. Malá červená krabička pod kameňom nám vždy pripomenie náš vtedajší výkon. Myslím si, že sa tam niekedy ešte spolu vyberieme. Priťahuje nás tá veža ako horiaca sviečka poletujúci hmyz. Je krásna! Prekrásna! Hladká, štíhla - vábi a sľubuje nádherný rozhľad. Dolu sme sa spustili na dvakrát po lane. Najprv do polovice a druhým spustením pod vežu.
Je to zvláštny pocit, visieť tak medzi zemou a nebom na kúsku lana. Ale človek musí byť presvedčený o tom, že je bez tiaže, že aj keby sa lano pretrhlo, on ostane ďalej visieť. Nikdy nesmie myslieť na pád. Spadnúť sa nesmie! To je príkaz!
A keď si tak teraz pripomínam pocity človeka sediaceho tam niekde na vrchole, s pohľadom upretým do diaľok, na reťaz štítov a rozžiarené doliny, chce sa mi zavrieť oči a letieť tam, kde je sloboda a voľnosť. Je to zvláštne, ale stáva sa mi to. A je v tom úžasná sila, ako v horách vôbec. Človek sa tam naučí schopnosti určiť si cieľ, ísť za ním s absolútnym vypätím a dosiahnuť ho. Potom stačí len zameniť hory so životom. Hory naučia človeka mnohému. Aj ako intenzívne a dôstojne žiť svoj vlastný život.

 

Krásy Slovenska, 1930, č.5

 


5. NA LOMNICKÝ ŠTÍT

Václavské námestie v Prahe. Tisíce svetelných reklám, hluk davu ponáhľajúceho sa všetkými smermi, farebné svetielkovanie nádherne vyzdobených výkladov, trúbenie aut, pokrikovanie kamelotov - večer veľkomesta. Čakám na električku, kupujem si noviny a v tom lomoze, hluku, nervozite náhle mi upúta pozornosť článok v novinách.
Dvaja horolezci - profesor Grünhut z Viedne a Poliak Bednarczyk zahynuli pri výstupe na Lomnický štít. Ich cesta z Téryho chaty je opísaná len niekoľkými slovami - ako vystupovali v daždi a hmle, skľúčenosť pri zostupe do Cmitera pod Vidlami, smrť, záchranné akcie...
A ako tak neprítomne upieram zrak do hučiacich ulíc, náhle sa mi vynorí pred očami príhoda z Tatier taká živá, intenzívna a naliehavá, že všetko naokolo akoby nebolo - môj výstup na Lomnický štít minulého roku.
Bola vtedy taká úžasná letná noc, aká vie byť iba vysoko v horách. Vystupovali sme od chaty Kamzík na Téryho chatu, aby sme za skorého rána mohli začať výstup Jordánovou cestou na Lomnický štít. Bolo ticho, nebo vybodkované tisícami hviezd. Tmavý obrys končiarov mysticky uzatváral Malú Studenú dolinu. Dolu hučal potok a štíty nad nami čneli dohora ako čierna stena v rozprávkach. Z kosodrevinovej húštiny podchvíľou sviežo zavanulo vôňou živice, čučoriedia a horských tráv. Kráčali sme pomaly, sklonení pod plecniakmi, spotení od námahy, na cestu sme si svietili lampášikmi. V ďalekom údolí pod nami svietil Kežmarok ako šnúra perál. A vysoko nad nami ako prísľub, žiaril oblôčik Téryho chaty. Hľadeli sme na štíty, ktoré sa ako spiace obludy týčili hrozivo k nebu. Bol to nesmierne silný zážitok, na aký sa nezabúda.
Téryho chata nás neprivítala priam s otvoreným náručím. Všetko už bolo pozamykané, celá chata spala. Zobudili sme pána Tardíka, otvoril nám a poskytol nocľah. Spali sme krátko, o štvrtej sme sa už umývali pri jazierku a hneď sme nastúpili do žľabu.
Začínalo sa brieždiť, keď sme liezli v žľabe cez sneh a vymyté šikmé platne hore na hrebeň. Ostré a drobivé skaly sme preliezli pomerne ľahko. Nad nami sa vzpínali západné steny Lomnického štítu, práve tohto roku zlezené po prvýkrát. Vystupovali sme štyria na dvoch lanách, aby sme čas mohli lepšie využiť. Za nami v prvých lúčoch vychádzajúceho slnka svietil Ľadový štít, z údolia pozvoľna vystupovali strieborné závoje hmiel. Na hrebeni sa nám otvoril prekrásny výhľad do Doliny Zeleného plesa. Tam jasavo svietilo slnko a Zelené pleso v obrube snehu na brehoch iskrilo ako drahokam vsadený do bieleho kameňa. Slnko naplno prežarovalo celú dolinu. Samé zlato a uprostred jagavý smaragd. My sme sa pohybovali tieni severnej steny, triasli sme sa od zimy a iba očami sme hltali tú nádheru. Potom začala zaujímavá fáza lezenia. Po kramliach a reťaziach, žľabmi a stenami hore k temenu. Dolu pod nami priepasti smerom na Nemecký rebrík a Medené lávky. V úplnom tichu bolo počuť len oddychovanie, stručné príkazy vodcu, a tu i tam zvuk padajúcej skaly. Medzitým sa nám nad hlavami začínali kopiť mráčiky a olizovať najvyššie končiare. Liezli sme rýchlo, v pravidelnom rytme, zaujatí krásnym výstupom. Na búrku, ktorá by v týchto miestach iste bola dosť nepríjemná, sme ani nepomysleli. Akoby človek sedel na kostolnej veži a držal sa hromozvodu. Reťaze rinčali úderom o skaly, steny sa kolmo týčili, takmer previsnuté. V hlbinách pod nami sa začali prevaľovať hmly, keď sme vystúpili na vrchol.
Úžasný rozhľad! Najmä na východ ponad vidly a Kežmarský štít, pretože na západe už bolo všetko zatiahnuté čiernou mrákavou. Nás však ešte vždy objímalo slnko. Človeku sa žiadalo ľahnúť si na zem a nasávať jeho teplo a energiu každým pórom svojho tela.
V priebehu polhodiny, kým sme sa rozprávali, smiali, jedli, vystupovali na triangulačný bod, zatiahli tmavé mraky celú oblohu a vrstvy hmiel ako voje vojska nastúpili v útoku proti nám. Zotmelo sa, spustil sa drobný dážď. Hmly sa miestami pretrhli a vtedy sme hlboko pod sebou mohli nazrieť do Studenej doliny. Prudko sa ochladilo. V diaľke zahrmelo, bolo sa treba poberať dolu. Náš vodca chvíľu stál nad priepasťou, potom nám ukázal smer zostupu. Medzi západnou stenou a Cmiterom sa nedalo ísť, preto vybral smer k Mojžišovmu prameňu.
Medzitým nás obostrela čierňava. Bralá a skaly zvlhli a stmaveli, spustil sa drobný ľadovec. Vo chvíľke všetko naokolo zbelelo - trhliny, jamky, výklenky - všetko bolo zanesené ľadovými krúpkami. Steny sa ligotali akoby boli z čierneho mramoru, ruky, zachytávajúce sa pri zostupe o skaly, nám premrzli, šaty premokli, tiekli na nás z hora celé vodopády a studený ostrý vietor nám bičoval tváre. Doteraz prívetivé a láskavé hory sa naraz rozhnevali a otvárali proti nám svoju chladnú náruč, z ktorej akoby ani nebolo návratu. Asi po polhodine, sme sa úplne skrehnutí dostali do nižších polôh, kde už vietor nebol taký ostrý a dážď sa dal vydržať. Dolu pod nami v Studenej doline ešte hrmelo. Tam sme sa rozdelili. Dvaja z nás sa pobrali smerom k Tatranskej Lomnici, svietiacej už znovu v slnečných lúčoch, dvaja sme zostupovali naspäť ku Kamzíku.
Bolo to krásne! Takto odolávať prírode a nepoddať sa! Boli sme unavení a premoknutí. Dolu pri potoku na nás čakala čierna záľaha čučoriedok, čo nás prinútilo spomaliť krok, medzitým nám slnko takmer vysušilo šaty. Nad hlavami sa na nás už zasa v plnom slnku usmieval Lomnický štít, akoby to pred chvíľou bol len drobný žartík.
Dvaja horolezci tohto roku nemali také šťastie ako my. Možno sa nemali pustiť do hmly, možno mali počkať so zostupom. Ťažko povedať. Ale september v horách, to je už pokročilá doba, vtedy už býva na vrcholoch teplota pod nulou. Svoju odvahu zaplatili životom.
Tak si človek nevdojak pripomína, koľkokrát sa v týchto exponovaných končinách ocitol na hrane života, koľkokrát sa díval smrti smelo do očí. Aj títo dvaja horolezci - ibaže oni svoj zápas prehrali. A skaly - svedkovia - tie mlčia.
Mesto ďalej hrmí, lomozí, svetlá jasajú. Ale do srdca sa náhle vkradne ostrý žiaľ a túžba. Po horách.

Krásy Slovenska, 9, 1930, č. 9-10 pod názvom Zahynuli vo Vysokých Tatrách

 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.