Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Česká literatúra Korešpondencia, cestopisy, publicistika ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945) - Strana 6

ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945) - Strana 6

Tlačiť
Obsah článku
ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945)
Z tatranskej korešpondencie
Zrkadlenie na hladine
Kamzíček
Veža Vlasty
Na Lomnický štít
Celý článok

5. NA LOMNICKÝ ŠTÍT

Václavské námestie v Prahe. Tisíce svetelných reklám, hluk davu ponáhľajúceho sa všetkými smermi, farebné svetielkovanie nádherne vyzdobených výkladov, trúbenie aut, pokrikovanie kamelotov - večer veľkomesta. Čakám na električku, kupujem si noviny a v tom lomoze, hluku, nervozite náhle mi upúta pozornosť článok v novinách.
Dvaja horolezci - profesor Grünhut z Viedne a Poliak Bednarczyk zahynuli pri výstupe na Lomnický štít. Ich cesta z Téryho chaty je opísaná len niekoľkými slovami - ako vystupovali v daždi a hmle, skľúčenosť pri zostupe do Cmitera pod Vidlami, smrť, záchranné akcie...
A ako tak neprítomne upieram zrak do hučiacich ulíc, náhle sa mi vynorí pred očami príhoda z Tatier taká živá, intenzívna a naliehavá, že všetko naokolo akoby nebolo - môj výstup na Lomnický štít minulého roku.
Bola vtedy taká úžasná letná noc, aká vie byť iba vysoko v horách. Vystupovali sme od chaty Kamzík na Téryho chatu, aby sme za skorého rána mohli začať výstup Jordánovou cestou na Lomnický štít. Bolo ticho, nebo vybodkované tisícami hviezd. Tmavý obrys končiarov mysticky uzatváral Malú Studenú dolinu. Dolu hučal potok a štíty nad nami čneli dohora ako čierna stena v rozprávkach. Z kosodrevinovej húštiny podchvíľou sviežo zavanulo vôňou živice, čučoriedia a horských tráv. Kráčali sme pomaly, sklonení pod plecniakmi, spotení od námahy, na cestu sme si svietili lampášikmi. V ďalekom údolí pod nami svietil Kežmarok ako šnúra perál. A vysoko nad nami ako prísľub, žiaril oblôčik Téryho chaty. Hľadeli sme na štíty, ktoré sa ako spiace obludy týčili hrozivo k nebu. Bol to nesmierne silný zážitok, na aký sa nezabúda.
Téryho chata nás neprivítala priam s otvoreným náručím. Všetko už bolo pozamykané, celá chata spala. Zobudili sme pána Tardíka, otvoril nám a poskytol nocľah. Spali sme krátko, o štvrtej sme sa už umývali pri jazierku a hneď sme nastúpili do žľabu.
Začínalo sa brieždiť, keď sme liezli v žľabe cez sneh a vymyté šikmé platne hore na hrebeň. Ostré a drobivé skaly sme preliezli pomerne ľahko. Nad nami sa vzpínali západné steny Lomnického štítu, práve tohto roku zlezené po prvýkrát. Vystupovali sme štyria na dvoch lanách, aby sme čas mohli lepšie využiť. Za nami v prvých lúčoch vychádzajúceho slnka svietil Ľadový štít, z údolia pozvoľna vystupovali strieborné závoje hmiel. Na hrebeni sa nám otvoril prekrásny výhľad do Doliny Zeleného plesa. Tam jasavo svietilo slnko a Zelené pleso v obrube snehu na brehoch iskrilo ako drahokam vsadený do bieleho kameňa. Slnko naplno prežarovalo celú dolinu. Samé zlato a uprostred jagavý smaragd. My sme sa pohybovali tieni severnej steny, triasli sme sa od zimy a iba očami sme hltali tú nádheru. Potom začala zaujímavá fáza lezenia. Po kramliach a reťaziach, žľabmi a stenami hore k temenu. Dolu pod nami priepasti smerom na Nemecký rebrík a Medené lávky. V úplnom tichu bolo počuť len oddychovanie, stručné príkazy vodcu, a tu i tam zvuk padajúcej skaly. Medzitým sa nám nad hlavami začínali kopiť mráčiky a olizovať najvyššie končiare. Liezli sme rýchlo, v pravidelnom rytme, zaujatí krásnym výstupom. Na búrku, ktorá by v týchto miestach iste bola dosť nepríjemná, sme ani nepomysleli. Akoby človek sedel na kostolnej veži a držal sa hromozvodu. Reťaze rinčali úderom o skaly, steny sa kolmo týčili, takmer previsnuté. V hlbinách pod nami sa začali prevaľovať hmly, keď sme vystúpili na vrchol.
Úžasný rozhľad! Najmä na východ ponad vidly a Kežmarský štít, pretože na západe už bolo všetko zatiahnuté čiernou mrákavou. Nás však ešte vždy objímalo slnko. Človeku sa žiadalo ľahnúť si na zem a nasávať jeho teplo a energiu každým pórom svojho tela.
V priebehu polhodiny, kým sme sa rozprávali, smiali, jedli, vystupovali na triangulačný bod, zatiahli tmavé mraky celú oblohu a vrstvy hmiel ako voje vojska nastúpili v útoku proti nám. Zotmelo sa, spustil sa drobný dážď. Hmly sa miestami pretrhli a vtedy sme hlboko pod sebou mohli nazrieť do Studenej doliny. Prudko sa ochladilo. V diaľke zahrmelo, bolo sa treba poberať dolu. Náš vodca chvíľu stál nad priepasťou, potom nám ukázal smer zostupu. Medzi západnou stenou a Cmiterom sa nedalo ísť, preto vybral smer k Mojžišovmu prameňu.
Medzitým nás obostrela čierňava. Bralá a skaly zvlhli a stmaveli, spustil sa drobný ľadovec. Vo chvíľke všetko naokolo zbelelo - trhliny, jamky, výklenky - všetko bolo zanesené ľadovými krúpkami. Steny sa ligotali akoby boli z čierneho mramoru, ruky, zachytávajúce sa pri zostupe o skaly, nám premrzli, šaty premokli, tiekli na nás z hora celé vodopády a studený ostrý vietor nám bičoval tváre. Doteraz prívetivé a láskavé hory sa naraz rozhnevali a otvárali proti nám svoju chladnú náruč, z ktorej akoby ani nebolo návratu. Asi po polhodine, sme sa úplne skrehnutí dostali do nižších polôh, kde už vietor nebol taký ostrý a dážď sa dal vydržať. Dolu pod nami v Studenej doline ešte hrmelo. Tam sme sa rozdelili. Dvaja z nás sa pobrali smerom k Tatranskej Lomnici, svietiacej už znovu v slnečných lúčoch, dvaja sme zostupovali naspäť ku Kamzíku.
Bolo to krásne! Takto odolávať prírode a nepoddať sa! Boli sme unavení a premoknutí. Dolu pri potoku na nás čakala čierna záľaha čučoriedok, čo nás prinútilo spomaliť krok, medzitým nám slnko takmer vysušilo šaty. Nad hlavami sa na nás už zasa v plnom slnku usmieval Lomnický štít, akoby to pred chvíľou bol len drobný žartík.
Dvaja horolezci tohto roku nemali také šťastie ako my. Možno sa nemali pustiť do hmly, možno mali počkať so zostupom. Ťažko povedať. Ale september v horách, to je už pokročilá doba, vtedy už býva na vrcholoch teplota pod nulou. Svoju odvahu zaplatili životom.
Tak si človek nevdojak pripomína, koľkokrát sa v týchto exponovaných končinách ocitol na hrane života, koľkokrát sa díval smrti smelo do očí. Aj títo dvaja horolezci - ibaže oni svoj zápas prehrali. A skaly - svedkovia - tie mlčia.
Mesto ďalej hrmí, lomozí, svetlá jasajú. Ale do srdca sa náhle vkradne ostrý žiaľ a túžba. Po horách.

Krásy Slovenska, 9, 1930, č. 9-10 pod názvom Zahynuli vo Vysokých Tatrách



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.