Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Česká literatúra Korešpondencia, cestopisy, publicistika ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945) - Strana 5

ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945) - Strana 5

Tlačiť
Obsah článku
ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945)
Z tatranskej korešpondencie
Zrkadlenie na hladine
Kamzíček
Veža Vlasty
Na Lomnický štít
Celý článok

4. VEŽA VLASTY

 

Dnes, keď už dosť času ubehlo odvtedy, ako sme spolu dosiahli víťazstvo nad viacerými štítmi, často spomínam na tie krásne bezstarostné okamihy, na nástojčivú túžbu „vyššie a vyššie!", na nesmiernu krásu hôr, na všetko, čo súviselo s našimi výstupmi do horských výšav. No najväčšmi zo všetkého mi azda utkvela v pamäti spomienka na zdolanie veže v Patrii, ktorú sme potom pomenovali mojím krstným menom.
Pamätáte sa, ako ste sám vyšli až na jej úpätie po dosť neschodnom východnom svahu Patrie a ako ste sa po búrke vrátili? Potom sme sa znovu pokúšali vyliezť tam v trojici, ale pre šero sme boli nútení vrátiť sa. Márne sme obdivovali úzku, štíhlu vežu z jej podnožia. Oranžový svit západu ožiaril Vysokú aj celú reťaz uzavierajúcu Zlomiská, čo jej vytvorilo skvostné farebné pozadie. Potom ste sa raz Vy sám v jedno popoludnie za prvého snehu pokúsili dobyť ju a ja som ďalekohľadom pozorovala váš výstup z cesty od Triganu, ako ste vyliezli do polovice aj ako ste sa vrátili.
A znovu sme sa do toho pustili s neústupnou zanovitosťou horolezca, ktorý, keď si raz niečo zaumieni vykonať, tak to aj urobí za akúkoľvek cenu. Išli ste vpredu ako vodca a ja za vami. Borili sme sa do snehu, ktorý bol dolu zamrznutý v ľad, ale vo vyšších polohách sa roztápal pod slnečnými lúčmi. Vyliezli sme šmykľavou plochou a mokrým žľabom pod vežu. Bol odtiaľ prekrásny pohľad dolu na Popradské pleso, ktoré svietilo ako zelený drahokam osadený v bielo zaviatom údolí. V úzadí Železné vráta, napravo Končistá, naľavo Zlobivá, Rumanov štít, Ganek a Vysoká. Tiene v údolí boli za skorého rána modravé, štíty ožiarené slnkom.
Najskôr sme začali vystupovať zo severnej strany. Aj dnes vás mám pred očami, ako s námahou vystupujete do polovice veže, ja za vami, vbíjate hák a vtedy sa vám zlomilo kladivko. Potom sme hľadali ďalšiu cestu výstupu. A nebolo jej. Úplne hladký previs, držali sme sa na uzučkom hrebienku, ktorého steny padali kolmo dolu ako obrovské záclony. Po márnej snahe vystúpiť vyššie, spustili sme sa na lane dolu. Trochu sme zmálomyseľneli, pretože už-už to vyzeralo tak, že aj táto naša výprava sa skončí neúspechom.
Ale predsa sme sa ešte raz pokúsili o výstup, tentoraz z protiľahlej strany. Hneď pri nástupe bol previs. Vedela som, že ste na stene za ním prilepený len plochami dlaní a jednako ste vyliezli až do polovice, k záseku, kde ste na mňa počkali a tu sme si odpočinuli. Ruky rozodraté od hrán, ale v očiach nedočkavá túžba byť už hore, za každú cenu! Pred nami čnela až po vrchol kolmá a hladká stena. Rozoznali sme na nej niekoľko chytov a zárezov, skôr len prehĺbených plôch. Tie však boli vzdialené od seba na dĺžku tela. Ale telo je predsa len tvárny, poddajný nástroj, prispôsobujúci sa vôli a túžbe človeka. Kŕčovito som zvierala lano, na ktoré ste boli naviazaný, keď ste začali vystupovať. Bolo mi jasné, že keby ste padali, strhli by ste aj mňa, pretože nikde nebolo opory a istenia; napriek tomu som sústredila svoje sily. Bolo to odvážne a zároveň krásne. Už ste boli v polovici, už v dvoch tretinách a ja som mala vlhké ruky a čelo. Tak intenzívne som vás sledovala. Potom ste naraz ostali visieť ako Kristus na kríži s rozpätými rukami. Nebolo vidieť, čoho sa držíte. Mala som dojem, že vás stena drží iba svojím magnetizmom. Vnútorným zrakom som cítila, ako ste zbledli, pritisli sa tvárou k stene a oči sa vám zatvorili. Meravo som stála a tých niekoľko sekúnd sa mi videlo byť večnosťou. Počula som v údolí písknuť vlak, počula som kdesi v diaľke padnúť kameň, cítila som, ako mi lano vrástlo do dlaní, ale videla som iba vás, vnímala som každý záchvev vášho tela. V tej chvíli sa sám dotkol nôh tieň postupujúci z hrebeňa Patrie. Akoby priepasť pod nami oblizovala svojím studeným jazykom svoju budúcu obeť. Ale potom ste sa odrazu vzopäli, povyskočili vo vzduchu a pružne ste sa vytiahli na vrchol. Vykríkli ste a ja som vedela, že sme dosiahli cieľ, ale ešte vždy som mala hrdlo ako v kliešťach. Keď som vystúpila aj ja k tomu kritickému miestu, pochopila som, prečo ste zbledli a prečo sa vám privreli oči. Bolo sa tam treba odhmotniť a zmobilizovať všetku svoju silu. Vyslať vôľu dopredu, aby istila telo, ktoré sa len takto zaistené mohlo dostať hore.
Na vrchole sme si podali ruky. Veža bola naša! Našli sme tam rozpadávajúce sa kúsky papiera a prehnité lano. Neboli sme prví. Ktosi dávno pred nami bol tiež úspešný. Malá červená krabička pod kameňom nám vždy pripomenie náš vtedajší výkon. Myslím si, že sa tam niekedy ešte spolu vyberieme. Priťahuje nás tá veža ako horiaca sviečka poletujúci hmyz. Je krásna! Prekrásna! Hladká, štíhla - vábi a sľubuje nádherný rozhľad. Dolu sme sa spustili na dvakrát po lane. Najprv do polovice a druhým spustením pod vežu.
Je to zvláštny pocit, visieť tak medzi zemou a nebom na kúsku lana. Ale človek musí byť presvedčený o tom, že je bez tiaže, že aj keby sa lano pretrhlo, on ostane ďalej visieť. Nikdy nesmie myslieť na pád. Spadnúť sa nesmie! To je príkaz!
A keď si tak teraz pripomínam pocity človeka sediaceho tam niekde na vrchole, s pohľadom upretým do diaľok, na reťaz štítov a rozžiarené doliny, chce sa mi zavrieť oči a letieť tam, kde je sloboda a voľnosť. Je to zvláštne, ale stáva sa mi to. A je v tom úžasná sila, ako v horách vôbec. Človek sa tam naučí schopnosti určiť si cieľ, ísť za ním s absolútnym vypätím a dosiahnuť ho. Potom stačí len zameniť hory so životom. Hory naučia človeka mnohému. Aj ako intenzívne a dôstojne žiť svoj vlastný život.

 

Krásy Slovenska, 1930, č.5

 



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.