Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Česká literatúra Korešpondencia, cestopisy, publicistika ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945) - Strana 4

ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945) - Strana 4

Tlačiť
Obsah článku
ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945)
Z tatranskej korešpondencie
Zrkadlenie na hladine
Kamzíček
Veža Vlasty
Na Lomnický štít
Celý článok

3. KAMZÍČEK

Kamzici - vodkyni stáda - sa v malej jaskynke nad Dračím plesom narodil kamzíček Jašo. Hneď sa mal k svetu a začal ho zvedavo objavovať. Najskôr svoje blízke okolie - svištiu rodinku, kamzíčie stádo a ďalšie spriatelené aj nebezpečné zvieratá. Ide mu o život pri napadnutí orlom, ale matka ho ubráni s nasadením vlastného života. Neskôr rozširuje svoj obzor - stretne sa s človekom, zažije snehovú fujavicu, pocíti čo je skutočný hlad, dostane sa do zajatia, kde ho majú radi a aj on má rád, preto sa ťažko odhodláva k úteku. Ale túžba po slobode je silnejšia. Jašo vyrastie a stane sa krásnym kamzíkom - samotárom, ktorého stádo rešpektuje, ale vyhýba sa mu, nastúpi na miesto svojho otca, kráľa Gorala..
Kniha získala prvú cenu v súťaži Nakladateľstva Vojtecha Šebu, v sekcii priateľov literatúry pre mládež pri Masarykovom ľudovýchovnom ústave za rok 1935.
Narodenie kamzíčka
Bol jeden z tých odporných, neprívetivých dní, aké vedia byť začiatkom jari. Od rána omotávali Dračí hrebeň šedivé, bezfarebné hmly, plazili sa nižšie a nižšie, až sa dotkli svojimi dlhými chápadlami jazernej hladiny. Od toho okamihu pohltili celú dolinu. Zastreli výhľad, vtesnali sa do každej štrbinky, nebolo vidieť nič, iba neurčité obrysy najbližších balvanov, ktoré vyzerali ako neuveriteľné hrady či skamenené cudzokrajné zvery.
Starý svišť dlho sedel pred svojou norou, kým sa vydal na rannú pašu. V hmle vyzeral obrovský ako medveď, hoci v skutočnosti je skromnej veľkosti. V hmle nadobúdajú veci neskutočné rozmery.
Obloha bola zatiahnutá, až sa mraky dotýkali zeme a všetko oblizovali svojou vlhkou priľnavosťou. Každá trávička sa skláňala k zemi pod ťarchou kvapiek, každý kvietok sa krčil zmoknutý, so zlepenými, zošúverenými lístočkami. Aj v nepatrných priehlbinkách kameňov stáli celé rybníčky a z úžľabín stekali biele potoky. Vodopád, povzbudený posilou, reval na celé kolo, zapĺňal pochmúrnu, mlčanlivú náladu zahmleného dňa svojím hukotom a burácaním. Skákal cez oblé balvany, akoby mal radosť z toho, že dolu v údolí bude oslobodený zo zajatia neprívetivého ticha. Rozbesnene striekal penu na uhýbajúce vetvy kosodreviny a biedne trsy kychavíc zaplavil tak, že im polámal hrdé korunky.
Pod Dračou bránkou, kam už len vzdialene doliehal jeho hukot, sa všetko ligotalo vlhkosťou. Zo skalného previsu monotónne kvapkala voda do drobnej sutiny.
Ť ---ť---ť---ť---ť---ť!
Tikanie týchto horských hodín naraz narušilo prenikavé zapísknutie svišťa. Čo ho vyľakalo v tomto tichu?! V hmle sotva mohol rozoznať približujúceho sa tvora, čo pomaly kráčal od rozľahlého snežného poľa. Jeho hvizdnutie však nadobudlo priateľské zafarbenie ešte pred doznením, v úsilí povedať niečo ako: "Prosím, odpusťte mi, milá pani, pomýlil som sa". Chvíľu si ešte dudral čosi do fúzov, čo azda malo byť pozdravom "Dobré ráno!", ale kamzica, ktorá ho pomaly míňala, mu nevenovala ani najmenšiu pozornosť. Nepristavila sa, iba spomalila krok. Zastala až pri druhom snežnom poli, okolo ktorého už postupne, ako sa sneh roztápal, vyrastali zo suchej trávy mladé výhonky a púčiky. Ak presvitne slnko, zmení sa v priebehu niekoľkých dní sivožltá stráň na pestrú, zelenú lúčku. Ale dnes?!
Svišť sa konečne odhodlal vystúpiť vyššie na raňajky.
Ale - čože sa to deje? Kamzica stojí, neuhryzuje si lístočky a trávu, nevetrí, neprežúva! Je to zvláštne a úplne proti jej bežným zvykom! V túto hodinu si už obyčajne spokojne líha po dobrej paši a venuje sa tráveniu. Ale svišť nie je filozof ani detektív a tak sa už ďalej nestará o to, čo jeho známa robí. Pustil sa do trávy a jednotvárne ťukanie vody sa miešalo s jeho chrumkaním. Pásol sa.
Nie, to správne miesto nie je na balvane, kde si každý deň zvykla postáť pred ďalšou cestou do skalných výšin. Povedal jej to kamzičí cit, vrodený všetkým zvieratám žijúcim vo voľnej prírode. Nemôže to byť ani tam za skalkou, kde neraz prenocovala, pretože sa tam stále drží sneh a je vlhko. Celé okolie bolo pre ňu naraz nepohodlné. Žiadne z obľúbených miest nebolo dosť dobré, nevyhovovalo určitej predstave, ktorá ju v podvedomí poháňala ďalej a ďalej. Znovu sa zastavila. Pomaly, obozretne prešla dlhý vyčnievajúci jazyk zľadovateného snehu a ľahla si na jeho okraji. Ale po niekoľkých minútach sa postavila a vydala na ďalšiu púť. Na púť, ktorá pre jej oči a nohy mala neistý cieľ, ale úplne presný pre zvláštnu istotu vedomia, že ide, kam ísť musí. Neuvedomovala si hlad, ani možnosť vonkajšieho ohrozenia číhajúceho v nepriehľadnej hmle. Netúžila po stáde. Vedela iba to, že jej treba prejsť ešte niekoľko ťažkých roklín a priepastí a tam - možno - nájde čo hľadá.
A našla. Malé, úplne malé miestečko, hlboko pod naklonenou skalnou doskou, uzatvorenou zozadu mohutným balvanom. Mimoriadne dobre ukryté pred každým, čo ako bystrým okom. Presne také, aké hľadal jej pud.
Na pár krokov od malej jaskynky, takej neobyčajnej v prahorných skalách, ľahla si kamzica na niekoľko minút a malátne sa zahľadela do hmiel. Hlboko pod ňou pískol svišť. Asi sa vracal z paše domov. Ako dlho mu to trvalo! Teraz sa zaborí do najteplejšieho kúta svojej nory a bude spať.
Kamzica vstala, vošla do jaskyne a potom znovu vycúvala von. V jaskyni bola tma. Strop bol vlhký, ale zem už dávno stihla uschnúť po roztopenom snehu, pretože otvor bol na slnečnú stranu a dážď nie je sneh, neprenikne do každej štrbinky. Keby bola kamzica ako ľudia, iste by ju potešili pučiace horské sedmokrásky. Okolo jaskyne ich bolo neúrekom a takmer zvedavo nakukovali dnu, že čo sa to tam v tej temnote deje.
Ale kamzica sa nepozrela na sedmokrásky, ani na plazivé smutné hmly. Vošla donútra a už tam ostala. Sedmokrásky sa zachveli v závane vetra, ktorý ostrejšie zavanul, spojili strapaté hlavičky dokopy.
"Čo sa to tam len deje _ _ _ ?"
"Čo sa asi stane _ _ _ ?"
Dlho bolo ticho. Drobný dážď obmýval skalu, ktorá chránila vstup do jaskyne ako ťažký záves.
Konečne podvečer sa hmly začali pretrhávať. V ich miznúcich zdrapoch sa hlboko v doline zaligotala hladina plesa. Opálovo zasvietila farbami do ružova, fialova, modrava. Ostrý slnečný lúč, po predlhom boji s mrakmi, doletel ku vchodu pod skalu ako pozlátený šíp. A v tej istej chvíli zaznelo z jaskyne slabučké, sotva počuteľné zamečanie.
Sedmokrásky začudovane zdvihli hlavičky - skoro už spali. Ale nemrzeli sa za prerušené driemoty, keď zistili, čo sa v jaskyni vlastne stalo.
Vedľa ležiacej kamzice uvideli drobného tvorčeka, navlas jej podobného, ibaže bol krehučký, pokrytý svetlou hrdzavou srsťou s vyjavenými tmavomodrými očami a mäkkými kopýtkami na smiešne mocných nôžkach. Pozeral okolo seba s nesmiernym údivom. Tak toto je teda ten svet!!!
Kamzica ho nežne lízala po celom chvejúcom sa telíčku a v očiach jej žiarili plamienky radosti. Už tam nebolo ani stopy po malátnosti a uvzatom odhodlaní - dosiahnuť svoj cieľ. Zdalo sa, že je šťastná - ako každá matka nad svojím mláďatkom.
Lúč sa zamihal, ako cezeň prechádzal kus trhajúcej sa hmly. Tvorček zažmurkal vyvalenými očkami. Nemohol pochopiť, že je tma, keď pred chvíľkou bolo tak jasno - ale obrátil sa a zamékal svojím prvým slovkom, ktoré mu milý Pán Boh dal na cestu do života _ _"Mama _ jesť!" A rozveselené sedmokrásky začuli zreteľné mľaskanie, keď si mladý kamzíček začal pochutnávať na maminom mlieku.
Každý tvor, keď príde na svet, uvedomí si najprv, že žije. Toto vedomie sa prejaví túžbou po tom, aby sa život udržal, čiže musí sa nasýtiť. Je to ako keď sa z maličkého semienka prediera klíček. Ešte sa nevie, čo z toho bude a aké to bude, ale ono už žije a vie, že žije. „Narodil som sa, vidím okolo seba nové veci, ale nestarám sa o ne, keď je tu tá najnaliehavejšia vec, ktorú pociťujem. A to je hlad. Prvé vedomie žitia. Keby som hlad nepocítil, keby som si neuvedomil, že ho musím uspokojiť - zomrel by som." Túto najsilnejšiu túžbu živého tvorstva zeme si kamzíček uvedomil len kdesi hlboko v kútiku svojej malej zvieracej dušičky. A nahlas zamečal, čím sa usiloval povedať: „Chcem jesť, pretože - - - ja - - - žijem! - - - Ja - - -„.
Malý kamzíček si pochutnával na maminom mlieku tak dlho, kým nezaspal s noštekom zaboreným do jej mäkkého kožucha. Kamzica ho privinula k sebe, aby mu bolo teplo. Bude sa teraz starať o svojho kamzíčka a urobí všetko, aby z neho vyrástol hrdý, statný kamzík, ako jeho otec - kráľ Goral.
Vstup do sveta
Mama kamzica sa chvíľu ešte škrabala zadnou nohou za uchom. Nejako ju svrbelo - bude asi pršať - povedala by, keby mala ľudské spôsoby. Usúdila však, že blcha čo ju hnevá, čoskoro zanechá svoje usilovné pobiehanie v hustej srsti a pokojne si položila hlavu na Jašov chrbátik. Aký len bol krehučký ten chrbátik, pokrytý jemnou srsťou! Cez noc akoby bol kamzíček zmocnel, vyrástol a mohutnel takmer pred očami. Kopýtka mu stvrdli, oči sa vyjasnili a získali ešte hlbší odtieň modrej farby, srsť sa mu našuchorila a pokryla aj lysé miesta na brušku. Ale aj naďalej bol krehučký a mäkko teplý ako včera, keď po prvý raz uzrel svetlo sveta.
Slnko sa vykotúľalo nad obzor a zažalo vrcholky Tupej ružovým svetlom. Svetlo prebehlo po vráskavých, rozpukaných starých skalách, akoby niekto náhle prešiel po nich s veľkou fakľou v ruke. Ozdobilo rokliny aj preliačiny a pozvoľna sa rozlialo do dolinky k Dračiemu plesu.
V tej chvíli mama rozhodla, že nastal čas vyjsť na pašu. Včera, vo svojom veľkom očakávaní, nič nevzala do úst a dnes ráno už spásla každé steblo trávy v dosahu svojej šije. Sedmokrásky našťastie boli až pred jaskynkou, inak by bola pod náporom hladu iste siahla aj po nich.
Kamzíček stále prižmuroval očká oproti svetlu. Naraz však ticho zamečal a postavil sa na všetky štyri nôžky. Vyzeral veľmi smiešne, pretože nožičky mal silné, pokryté zježenými chĺpkami, zatiaľ čo telíčko nad nimi bolo drobučké a hlávka tiež. Ale mame sa veľmi páčil práve takýto. Usúdila dokonca, že je už dostatočne mocný na to, aby ju mohol sprevádzať na jej prvej výprave po významnej udalosti. Nechcela ho nechať samého, aby sa mu niečo nestalo.
Pomaly teda vstala, trochu sa predklonila dopredu s hlavou sklonenou k zemi, pretože jaskynka bola nízka, až sa dotýkala parožkami vlhkého stropu. Kamzíček sa na ňu zahľadel - a nevychádzal z údivu! Tak toto je mama! Zdala sa mu obrovská, pretože dosiaľ ju ešte nevidel stáť. A naraz jej siahal sotva po kolená mocných, pevných nôh.
Mama vyšla niekoľkými krokmi pred jaskyňu a zastala. Jašo zamečal a pokročil za ňou. Ale hneď sa zastavil a znovu zaplakal. Bál sa ísť ďalej. Nôžky mal akoby drevené a stále slabé. Mama zastala, znovu odhryzla niekoľko lístkov, mechanicky ich prežúvala a prehltla. Hlad sa jej znásobil. Urobila ešte niekoľko krokov a tým ju Jašo stratil zo svojho zorného poľa. To ale bola hrôza! Sám v temnej jaskyni, úplne sám! Kde sa mama podela?! Ako ho tu mohla nechať?! Rýchlo ju musí nájsť! Aj keď nôžky neboli o nič istejšie ako pred chvíľou, neohrabane si podskočil, drcol o kraj skalného previsu, ktorý siahal mame len do polovice nôh a zastal. Ale to už dosiahol prah vchodu do jaskynky a mohol dovidieť na mamu, ktorá sa pásla neďaleko. Uľavilo sa mu, utíšilo sa roztrepotané srdiečko. Potom vystúpil na slnkom ožiarenú trávnatú terasu, ktorá sa ako balkón klenula pred ich jaskynkou. Bolo tam tak teplo, až sa Jašo zachvel od blaha, pretože slniečko mu prenikalo pomedzi srsť, pohrávalo sa na nej, svojimi teplými špendlíkmi sa mu zabodávalo do kože. Jašo bol prekvapený a uveličený. Až tak, že zabudol zamečať a rozbehol sa za mamou. A napodiv, šlo mu to už celkom dobre. Nôžky sa natiahli, pokrčili a niesli ho akoby nič. Milý Pán Boh dobre vedel, prečo mu dal také pevné nôžky a drobné tielko ako všetkým malým kozliatkam. Aby nožičky uniesli podskakujúcu postavičku v neustálom pohybe, čo denne vymyslí a vykoná tisíce skokov a krokov.
Mama sa pokojne pásla a tvárila sa, že Jaša nevidí. Pritom pomaly, krok za krokom zostupovala nižšie a nižšie a Jašo za ňou, akoby ho len lákala. Dobre však vedela, že Jašo za ňou pôjde a tak sa naučí chodiť a bežať. A Jašo naozaj šiel. Pred každým kameňom sa najprv zastavil, poprezeral si ho zdola-zhora, prípadne aj oňuchal - a nakoniec obišiel. Predsa to len bolo istejšie, ako vystúpiť naň a na druhej strane zoskočiť, tak ako mama.
Slnko medzitým vystúpilo nad hrebene a rozložilo sa plnou žiarou po doline. Dlhé jazyky snehu slzili pri pohľade do jeho rozjaganej tváre a z ich sĺz stekali potôčiky a prepletali sa pomedzi kamienky a trávu rýchlo, rýchlo do Dračieho plesa.
Jašo hľadel sem i tam. Všetko bolo preň nové a také ohromné, až sa nakoniec prestal čudovať. Musel prijať svet taký, aký sa pred ním rozprestieral. Ak sa nechcel na smrť učudovať. Bolo v ňom toľko úžasných vecí! Okolo preletel maličký vtáčik Girli. Ako sa len Jašo začudoval, že sa pohybuje vo vzduchu. Nožičky má pekne pritisnuté k tielku a letí a letí - a v zobáčiku niečo nesie. Malý Girli sa stavia hniezdo, bola by mu povedala mama, keby sa jej bol opýtal. Ale Jašo, ako každý malý kamzíček, sa učil poznávať svet sám. Vo zvieracej ríši nebýva zvykom obťažovať mamy otázkami. A tak sa len obzeral, rozhliadal a pozeral. A ako tak hľadel trochu hlúpučko na oblohu, na drobné kučeravé obláčky, naraz sa pred ním niečo pohlo, mihlo sa mu pred nosom a plesklo v tesnej blízkosti do trávy. Ej, ale sa Jašo preľakol! Až zjačal - ani len zamečať sa mu nepodarilo. Uskočil na všetkých štyroch nôžkach dozadu a zmeravel. Čo to bolo pred ním roztiahnuté v tráve?! Malo to hnedozelené mokré tielko, na každej strane jedno velikánske oko, bolo bez chvosta, tlamu otváralo a zatváralo, nafukovalo sa. Stará pani žaba Ramucha. Prišla sa pozrieť, ako sa malý kamzíček vydaril. Vyskočila priamo pred ním a strašne ho vyľakala. Teraz sedí na tráve a nafukuje sa, hrdá na to, že ho vystrašila, i keď je v porovnaní s ňou veľký a mocný. A pozrime sa, šibal jeden, hneď zaujal bojovú pozíciu, hlavičku naklonil dopredu, a dalo by sa staviť, že keby mal parožky, iste by sa nimi na Ramuchu oboril.
Chvíľu tak Jašo stál a čakal, ale zrazu si spomenul, že by sa mu mama mohla stratiť a znepokojene sa poobzeral dookola. A veru áno, už bola o pár krokov nižšie. Nechal teda žabu žabou a pustil sa rýchlo po tráve za mamou. O chvíľu ho však rozboleli nôžky a začal nariekať. Mama sa zastavila, počkala naň. Prišiel až k nej a vyčítavo žalostne zamečal pri jej bruchu, že ho nechala samého, že sa poň nevrátila. Ona ho pooblizovala jazykom - pochopila, že toho bolo dnes už priveľa na jeho nožičky.
Jašo sa hneď hnal za zdrojom mlieka, aby uspokojil hlad, ktorý ho ovládol. Pil a pil s natiahnutým krkom, pomľaskával a prižmuroval oči. Ale mu chutilo! Mama sa zatiaľ pásla a jedným okom strážila okolie. Jej ostražitosť sa teraz zdvojnásobila. Nedovolí, aby Jašovi niekto ublížil! To sa nesmie stať, preto len pozor a pozor! Stačí svištie písknutie či vzdialený pazvuk a ona je už v strehu a vetrí.
Kamzíček sa bezstarostne sýtil a keď sa mu žalúdok konečne naplnil, nadobudol zas novú silu a chuť putovať ďalej. Prechodili spolu s mamou celé dopoludnie. Z času na čas si odpočinuli, chvíľami postáli na trávnatých čistinkách, ktoré sa preplietali pomedzi more skál. Nikto by neuveril, že kamzíček je na svete iba jeden deň. Taký bol mocný a statný. Aj mama z neho mala radosť, ale mu to nepovedala, aby si priveľa nenamýšľal. Ale kamzíček si aj tak namýšľal, mal však o sebe veľmi dobrú mienku. Vôbec mu neprekážalo, že sa práve na smrť zľakol obyčajnej žaby, ani to, že sa mu srdiečko a nožičky chveli od toľkých dojmov a rozčúlenia. Napriek tomu si myslel o sebe veľmi, veľmi veľa. Ako každé mláďa, ako každý tvor. Uvedomoval si, že ide dolu trávnatým svahom, že mama a svet sa naň pozerajú - nuž prečo by sa pozerali, keby nebol dôležitý? Hopkal si bezstarostne dolu a bolo mu dobre. Bol šťastný zo seba a z celého okolia, o ktorom si myslel, že je tu len na to, aby ho obdivovalo.
Chudák malý kamzíček nemohol vedieť, že ten svet tu bol, je a bude dlho pred ním a dlho po ňom. Dôležité bolo, že on sa páčil svetu a svet jemu.
Mama
Jašo sa zahľadel na hladinu Dračieho plesa, v ktorej sa odrážal celý hrebeň Kôpok a kus modrého neba. Kdesi hlboko v údolí vystupoval stĺp dymu a rozplýval sa na oblohe. Nad skalami sa v horúcom poludní rozhostilo hlboké, žiadnym zvukom nerušené ticho. Mama pije - uvedomuje si Jašo a počuje šepot potoka, ktorý sa prediera pomedzi skaly a stráca sa pod zemou. Studená krištáľová voda visí v drobných kvapôčkach na maminých fúzoch. Vidí to zreteľne, keď ona chvíľami dvíha hlavu a hľadá ho pohľadom. Znovu sa nakláňa do okrúhlej hlbočinky. V nej sa odráža kus modrého neba a okolité rastlinky zväčšené vypuklým zrkadlom hladiny. Nebo je čisté bez mráčika a prenikavo modré. Matka od rozkoše priviera oči. Niet sa čo diviť - je taký krásny deň! Znovu sa nakloní nad vodnú hladinu.
Naraz však oči doširoka otvorí. Bleskovo zdvihne hlavu a vyrazí ostrým hlasom, ktorý sa nepodobá ničomu, čo Jašo dosiaľ od nej počul. Čo sa to zase deje?! Jašo sa, ani sám nevie ako, naraz ocitne pod maminým bruchom. Ten lomoz, ktorý započul, spôsobila mama skokom, ktorým preletela vzdialenosť čo ich delila. Čo sa to porobilo??? Čosi čierne zastrelo slnko. Nevidel nič, iba čierny mrak mávajúci nad nimi krídlami s prenikavým sykotom. Mama úzkostlivo tlačí Jaša medzi nohami, kryje ho vlastným telom a rožkami odráža nečakaný útok. Orol! Jašo ešte nikdy nevidel takú príšeru. Cíti, že je to niečo hrozné, že matka bojuje oň na život a na smrť! Už-už mal dostať strašný úder ostrým zobákom. Zdesene sa pritisol k matkinej zadnej nohe. Čo sa stane...! Čo bude...!
Stará kamzica, keď pila vodu, zazrela v hlbočinke ako v zrkadle na oblohe malý čierny bod a v okamihu pudom pochopila čo sa to šialenou rýchlosťou rúti dolu. Ihneď skočila, aby chránila svojho Jaša a zakryla ho vlastným telom.
Orlica priletovala z Belianskych Tatier do Vysokých, čo je vzdialenosť, ktorá z hľadiska ľudských možností predstavuje celý deň cesty, zalietala aj nad Liptovské hole, ba až do Nízkych Tatier. Krídla ju niesli rýchlo a v nesmiernej výške plachtila nikým nepozorovaná ako veterná loď. Ona však svojím bystrým ďalekozrakým okom zachytila každý pohyb v hlbine pod sebou.
Spozorovala aj kamzičiu mamu s mláďatkom, vytušila korisť pre svoje deti a čakala len na príležitosť, kedy kamzica na chvíľu odvráti pozornosť, aby mohla uchytiť a uniesť kamzíča. Matke však pud oznámil, že jej mláďaťu hrozí smrteľné nebezpečenstvo, že ho musí brániť s nasadením vlastného života. Urputne bojovala parožkami a kopytami, ktoré lietali ako blesky nad Jašovou hlavou. Stála tu ako zo železa a v očiach jej svietilo odhodlanie. Sústredila všetku svoju silu a postavila ju proti dravcovi. Naraz sa však orlici podarilo zaťať pazúr do citlivého ňufáka kamzice. Pocítila ostrú bolesť a prúd teplej krvi jej zavalil nozdry. Neuhla však ani o piaď. Naopak, ešte prudšie vyrazila tvrdými zadnými nohami proti nepriateľovi. Veľmi dobre vedela, že ju by orol neuniesol, aj to, že sama by sa mohla zachrániť niekoľkými skokmi. Ale vedela predovšetkým jedno jediné - že vtedy by dravec uchytil do svojich pazúrov jej zúfalo nariekajúce, bezbranné mláďa. Toto vedomie jej dodávalo nové a nové sily. Bojovala ešte odvážnejšie, ešte odhodlanejšie svoj boj. Oslepovala ju vlastná krv, ako sa jej prúdom liala z rán, ktoré jej dravec zasadzoval. Už-už sa zdalo, že podľahne. Naraz sa však orol jediným vzopätím krídel vzniesol do výšky, zakrúžil nad skalami a stratil sa ako čierna plachta príšernej lode v modrom horizonte.
Dolina sa ešte chvela úzkostlivým piskotom svišťov a vtáctva.
Kamzica stála nehybne na svojom mieste. S roztiahnutými nohami a urputne sklonenou hlavou. Po čele jej stekal prúd krvi, lial sa cez ľavé oko a miešal sa s hustými červenými kvapkami, ktoré kvapkali z ňufáka do zelenej trávy. Oblizla sa ružovým jazykom, postrčila na smrť vydeseného Jaša, ktorý sotva stál na nohách a pustila sa do behu. V okamihu zmizli v skalnej rozsadline.
Mamino hrdinské srdce bilo ako zvon. V rozochvení vôbec necítila vlastnú bolesť. Kolísavým krokom prešla do najtmavšieho kúta skrýše, pritisla Jaša za seba ku skale a položila si naň hlavu. Jašo cítil, ako po jeho srsti steká niečo teplé, ale ležal bez pohnutia s vyvalenými očami a celý sa triasol. Zažínal chápať, čo je to mama. A kdesi hlboko vo svojej zvieracej dušičke pocítil vďačnosť a obdiv. Bol to len taký letmý záblesk poznania. Nemyslel na to a zaspal.
Matka však ešte dlho ťažko odpočívala, oblizovala si nos a prehĺtala krv. Vedela, že to bola viac náhoda a šťastie, ako jej srdnatosť a sila, čo jej pomohli v nerovnom zápase o záchranu mláďaťa. Ľahko sa mohlo stať, že by jej Jašo už nedýchal pod bradou. A to by bolo zlé, veľmi zlé.

Knihu požičala: Státní vědecká knihovna Olomouc - VK Olomouc 422814

 



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.