Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Česká literatúra Korešpondencia, cestopisy, publicistika ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945) - Strana 3

ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945) - Strana 3

Tlačiť
Obsah článku
ŠTÁFLOVÁ, VLASTA (1907-1945)
Z tatranskej korešpondencie
Zrkadlenie na hladine
Kamzíček
Veža Vlasty
Na Lomnický štít
Celý článok

2. ZRKADLENIE NA HLADINE

I. Strieborná noc

Ticho...
Hlboké a mrazivé, aké vie vyčariť iba mesiac v zenite a vysoký mráz nad strmými štítmi prahôr. Oslnivo biele snehové pláne s tisícami iskrivých bodiek sa rozprestierajú do diaľok a výšok. Zľadovatené záveje majú hrebienky skrútené na okrajoch do podôb neskutočných hláv. Prelamujú ich tajomné temné tiene. Stmavnuté, kučeravé koruny límb stoja nehybne, ostro sa odrážajú od mysticky svietivého hrebeňa Satana. Zubatý tieň Tupej padá do hlbokého údolia Zlomísk, ktoré stúpa až k prielomu Železnej brány. V jeho náručí zmrazuje januárová noc potok, stišuje jeho divoký prúd do bezhlasných jagavých cencúľov a umlčuje burácajúce vodopády ťažkou vrstvou snehu, ktorý zavalil celú dolinu. Noc premenila nebeskú klenbu na úžasný priezor do nekonečného Vesmíru. Podobá sa vzácnemu brokátovému závesu.
Láska aj nenávisť sa tu vytrácajú z ľudského srdca ako nepatrný záchvev citu a kladú sa na oltár veľkosti a slávy Prírody. Človek tu nie je ničím, iba nepatrnou smietkou pripútanou dušou k tejto mystickej kráse a telom k maličkej chate. Jej okná vrhajú žlté pruhy na striebrosivú hladinu zasneženého plesa, zaliatu svetlom mesačného splnu.
Len rýchlo dolu po úzkej stope zamrznutej do ligotavej ryhy! Dolu z týchto výšin, kde sa nedá žiť - len cítiť a vnímať všetkými zmyslami zradnú, opojnú krásu vznešenej zimnej noci.
A keď už spánok zatvára oči - posledný pohľad cez okienko patrí čiernym skalným útesom Ostrvy, kde gloriola mesačného svetla hrá dúhovými farbami na vrstve srieňa a snehu.
Ticho, hlboké mrazivé ticho, ponárajúce sa do ónyxu nočnej oblohy, ukrývajúcej neznáme svety, je náhle prerušené ohlušujúcou ranou. Ľad pukol pod tiažou mrazu. Vzápätí sa hviezdy ešte viac roztrepotali a zaligotali. A vysoko v horách sa všetko živé prepadá do strieborného hrobu mrazu.

II. Fujavica

Na hory sa zavesil zlovestný šedivý pokoj pod ťažkou nebeskou klenbou. Okraje beztvarých mrakov zhustli a premenili sa na indigové zdrapy.
Všetko živé ihneď vycítilo blížiacu sa snehovú víchricu. Nevidno žiadne zviera, žiadneho vtáka. Naraz sa zdvihol vietor a zahvizdol svoj prvý akord. Nalomil sa o skalné útesy, zišiel po zľadovatených, zamrznutých úbočiach do roklín a odtiaľ vyletel ešte divšie a prudšie. A hneď vzápätí rozbesnená víchrica zaskučí svoju desivú tiahlu pieseň smrtiacej symfónie. Letiace snehové mraky sa pritisli k zemi, zachytili do svojich pazúrov záveje a rozmetajú ich na všetky strany. Nepremožiteľná sila naráža zhubnými nápormi do vzdorovitých vrcholcov hôr. Stromy bičované vetrom sa skláňajú až po zem a s praskotom sa lámu. Pole kosodreviny, všetky balvany a nízke porasty zmizli pod snehom.
Dve noci a deň trvá strašné besnenie snehovej fujavice, keď sa nikto neodváži opustiť bezpečnú strechu a rozkúrené kachle. Z okien chaty sa dobre pozorujú rozpútané živly, dobre sa spomína na slnkom zaliate stráne. Do nočných snov preniká vysoké sipenie a hukot víchrice. Nad ránom sa náhle všetko utišuje.
Vo vnútri chaty vyvoláva údiv zvláštny biely svit, ktorý sa leje oblôčkom do izby. Vonku svieti slnko - vysoký závej pod oknami sa takmer dotýka strechy, dvere sú zavalené snehom. Biele ticho narúšajú len pravidelné údery lopát, prehadzujúcich cestu. Na neporušenej bielej jazernej pláni je odhádzané malé miesto a vysekaný otvor do ľadu.
Na protiľahlej stráni Ostrvy, akoby vysústruhovanej zo sadry, sa pohybuje niekoľko tmavých bodiek. Strácajú sa za balvanmi a znovu sa objavujú. Približujú sa. Je ich sedem. Sedem hnedých, plachých tieňov. - Kamzíky! Idú namáhavo, zabárajú sa až po bruchá do snehu. Poháňa ich hlad. Obrovský hlad, ktorý im zažíha vo veľkých sivočiernych očiach plamienky odvahy. Sú unavené a premrznuté. Vidno, že práve prežili niekoľko veľmi krušných dní. Bežia po zamrznutom snehovom povrchu až k otvoru vysekanému v ľade. Nazdávajú sa, že tam azda nájdu niečo, čím možno uspokojiť hlad. Naraz sa obracajú a ako na povel skokom sa vracajú naspäť...
Bude tu zas niekedy slnko a sýta zelená tráva?!

III. Prebúdzajúce sa vody

Do rozpätej náruče hôr sa leje príval slnka. Zohrieva studený vzduch a napája ho svojimi teplými lúčmi. Vzduch sa chveje nad závejmi snehu, vibruje nad lesmi pohybujúcimi sa obrazmi diaľok. O steny Tupej sa oprelo slnko plnou silou. O chvíľu odtiaľ zhučia lavíny. Umlčuje ich ticho spiace v priepastiach.
Biele sú pláne na horách, biele sú skaly, biele je zaviate pleso, biela je cesta aj strecha chaty. Z jej okraja visia snehové závesy a padajú každú chvíľu s rachotom dolu. Všetko je biele, až oči bolia. Len obloha je preplnená po okraj horizontu sálavou modrosťou až tam, kde sa spája obzor s neurčitou hranicou Nízkych Tatier.
Z odkvapov zurčí voda veselou pesničku o jari, ale v tieni okamžite zamŕza a mení sa na priesvitné cencúle. Pripomína človeka, ktorý upadá z najprudšieho opojenia do spánku. Na verande svietia farebné obrusy a spieva gramofón. Ležíš tak naznak s očami zatvorenými proti slnku a predsa vidíš aj očnými viečkami celú tu slávu slnečného dňa. Duša je ňou naplnená aj podvedomie ju odráža.
Odklepávanie lyží a známa vôňa taveného vosku vyvoláva v predstavách spomienky na nezabudnuteľné túry v horách. Nad zmäknutým povrchom snehu zabzučí mucha. Už? Kde sa tu vzala?! Schovaj sa, milá, ešte poriadne pred tieňom, aby tvoj veselý bzukot nezmĺkol ako pieseň vody v cencúľoch! Pieseň vody! Pieseň desiatok hrdiel, smejúcich sa a spievajúcich od radosti!
Všade je plno slnka, lákavé zjazdy, čistý vzduch a výšky vyrastajúce do nedohľadna. Na bielej ploche plesa sa črtá tmavé miesto. Je to žmurkajúce oko prebúdzajúcich sa hĺbok. Voda, vystupujúca od mŕtveho dna, prechádza ľadovou vrstvou. Tlačí sa nad sneh a nedočkavo sa dovoláva oslobodzujúcej sily slnka.
Po celý deň trvá boj slnka a vody proti mrazu. S pribúdajúcim večerom prehrávajú. Každý deň sa tento zápas opakuje a víťazstvo je čoraz neistejšie a nerozhodnejšie. Zväčšujú sa stmavnuté plochy, voda v už uvoľnenom potoku začína spievať prvé trilky svojej búrlivej jarnej melódie. Čoskoro sa prebudia spiace brehy, zomknú sa s vodou do jediného odboja a vydýchnu zhlboka šťastným dychom znovuzrodenia.

IV. Odmäk

Vo vzduchu, oťaženom korennou vôňou hnijúceho lístia a čerstvej živice, sa zhlboka dobre dýcha. Obnažené čelo je naplno vystavené teplému vetru, prilietajúcemu z fialovomodrých nížin.
Kroky bezcieľne blúdia pomedzi nízke borievčie a nepriechodné húštiny, ktoré obrastajú machom pokryté balvany a zostupujú až do roklín naplnených vodou. Nad močiarom spieva vták, odpovedá mu tenké zurčanie prameňa. Naraz udrie do nozdier sladká omamná vôňa. Už kvitnú ružové hviezdičky jedovatého lykovca! Okolo nich nepokojne poletuje hmyz. Že by už naozaj bola jar?
Tam hore, okolo Ľadového plesa, je stále ešte ostrá zima. Pleso je zamrznuté a iba o niečo nižšie, dolu pri drevenom mostíku, zápasí vodopád s ľadovými okovami o svoj pohyb a svoju pieseň predjaria.
Na štítoch je stále bielo, ale už to nie je ten strieborný opar mrazu s ružovým prelínaním slnečných lúčov. Je to zvlhnutá agónia zimy, zmietaná v leptavom, teplom vetre spolu s mokrým snehom a dažďom.
Zem sa prebára. Z machu pod každým krokom vytryskne voda. Popradský a Hincov potok hučia prudkým vodným prúdom, plným bielych pien, striekajúcich po vlhkých krovinách. Tam, kde potok vytvára zákrutu, obopínajúcu malú lúčku, fialoví sa to krehkými kvetmi šafranov s červenými piestikmi nesmelo hľadiacimi do modravých trhlín v nízkych mrakoch. V týchto modrých oknách do slnečnej perspektívy jarnej nebeskej klenby je toľko nádeje a túžby! Upínajú sa k nim všetky nedočkavé púčiky prebúdzajúcich sa rakýt a vŕb aj ostré zreničky veveričiek a orešníc.
Ba aj dolu, pod čiernou strmou stenou Ostrvy, vyliezol na kameň malý naježený svištík a hľadí ospalo do toho kúska lákavej modrosti. Práve sa prebudil a vyliezol z diery, preťahuje sa, div nezazíva! Všetko je také isté, ako bolo v jeseni, iba vzduch má inú vôňu a v beláskavom brušku je čudné prázdno. Svetlunké lístky šafranov sa zachveli pod jeho hladným, sliedivým pohľadom. Našťastie sa však rozbehol cez balvany k potoku, kde azda už nájde nejaký šťavnatý lupienok. Po chvíli preťalo vzduch jeho prenikavé pisknutie.
To bol signál prebúdzajúcim sa horám že ich policajt znovu nastúpil do služby.

V. Pan

„Posledné dni som stále myslel na večný deň nordlandskej jari..."
Idem úzkou, sotva rozpoznateľnou cestičkou oko lo plesa. Na mnohých miestach je stále pokrytá vysokou vrstvou mokrého snehu. Jedna, dve, tri stopy sa zarývajú do zmäknutého poľa firnu, vybiehajúceho do žltej zľahnutej trávy až k zelenej vode pri brehu. Stopy sú hlboké, zviera asi išlo pomaly. Bola to srna.
V zotletej tráve ostala hŕstka snehu. Aká je len biela oproti snežnej zľadovatenej škvrne, naťahujúcej sa dlhým jazykom až do kosodreviny! Nie, veď to nie je sneh! Zachvelo sa to v ľahučkom vánku plnom odmäku. Veternice! Hrsť veterníc rozkvitla do bieleho úsmevu na brehu zelenej vody. Sinavé kryhy meravo stoja na tmavej hladine, s presným, jasným odrazom drevenej chaty a lesa za ňou. Vzduch je chladný a vlhký.
Na ceste sa kolesá voza hlboko zabárajú do blata a zmäknutého snehu. Kone odfrkujú, ich hrkálky samopašne narúšajú pochmúrny pokoj. Uprostred oslobodenej hladiny plesa sa spája odraz Štítu Oľgy s prasknutým trojhranom ľadu. Okolo horských temien visia šedivé mraky hmiel naplnené dažďom. Modré farby hôr a vzduchu bezmocne klesajú do zeleného zrkadla vodnej hladiny, ktorá ich roztavuje do hnedočiernej hĺbky. V Zlomiskách hučia kaskády potoka, oslobodeného už v doline a výbojne zaplavujú lúku pri vtoku do plesa. Je plná klátov, bahna a kameňov a od voľnej vodnej plochy ju oddeľuje šedivý jazyk sublimujúci kryhy. Nad lesom kričia kŕdle vrán. Aj tie sa utápajú v zelenej hladine, ktorá nezanecháva na ich popolavých krídlach ani najmenšej stopy. Bielunké zvonce veterníc sa po druhý raz zachveli a rozkolísali vo vetríku svojimi modrastými kalíškami. Spodné plochy lístkov sa zableskli na hnedej, mokrej pôde. Ťažká vlhkosť odmäku a ponurá nevľúdnosť mlčiacich hôr v temnej, pokojnej hladine sa pousmiala na okamžik ich bielej naivnej krehkosti. Fialové smietky horskej brezy s drobnými pupencami a žlté výhonky kychavice predierajúce sa spod zeme sa pripojili k tomuto vyznaniu jarnej melódie.
Ale už dosť severskej báje! Kdesi v mrakoch puklo malé miestečko a predral sa ním sinavý lúč. Dopadol na hladinu. Biele kryhy sa ešte väčšmi zmenšili a ponorili. Zato hladina zasvetielkovala a rozvlnila sa drobným čerením, ktoré narušilo ťažkú syntézu smutných farieb.

VI. Opálové ráno

Kde sa len zrodilo toľko farieb a hrejivého tepla! Veď len pred niekoľkými minútami slnko nalomilo svoje svetelné šípy o hrebeň Ostrvy a začalo tančiť vášnivý tanec radosti nad svojou stúpajúcou dráhou. Rozdrásané východné stráne Patrie sú zaliate jeho požehnanou záplavou.
Všetko kvitne - od malej trávičky pripnutej slabými korienkami o šedú žulovú platňu až po ružové šišky jedlí, čnejúce dohora ako sviečky. Lúčky záružlia, sedmokrások, skalníc, prvosienok, lomikameňov mramorujú šedivé sutiny balvanov.
Nad spleťou kosodreviny sa vznáša zlatý peľ z jej drobných oranžových kvetov a na červenej hviezdičke jastrabníka zľahka zaševelil krídlami velikánsky priesvitný parnassius apollo (jasoň červenooký). Slzy rosy ako diamanty iskria na každej trávičke a napájajú povetrie teplou parou, ktorá sa mieša s vôňou kvetov.
Pleso hýri farbami. Žiadna paleta na svete nemá také odtiene žiarivých zelených, modrých ružových a zlatých farieb, meniacich sa do fantastických dúh.
Tam, kde sa pri brehu stráca dno, začína sa rozprávková hra svetiel a tieňov. Je lákavá, zvodná, neodolateľná. Vyzliecť sa, nechať slnečné lúče zahrať po nahom tele a skočiť do tej priezračnej vody! Chlad zmrazí údy, studená voda ostro páli a potrápi prenikavou bolesťou v kĺboch. Slnko potom zohrieva v tráve pokožku červenú od zimy, nad hlavou bzučí hmyz. Júnový deň dozrieva do svojej slávnej kulminácie a všetko naokolo ňou nádherne preniká. Kamenistý chodníček, smerujúci do hôr, je pohltený kvetmi. Láka a volá - - hore - - vysoko - - až tam, odkiaľ bude rozhľad široko - ďaleko, ako v rozprávke o vysokánskom vrchu, z ktorého bolo dovidieť na koniec sveta. Pustiť sa po ňom o závod so stúpajúcim slnkom a prekrásnym ránom! Akoby všetky štíty prívetivo kynuli a pozývali do svojich výšin - na hostinu pohľadov do dolín a snežných priepastí.
Je to deň ako prísľub viery v príchod čohosi krásneho, deň, ktorý sa mení na šťastný úsmev.
A k tyrkysovému nebu mimovoľne letí radostný výkrik: Verím! Horám, slnku aj sebe!

VII. Búrka

Ťažký tieň večera je v nehybnom vzduchu presiaknutý vôňou kvitnúcej kosodreviny a limbovej živice. Po horúcom dni, plnom sálajúceho slnka, padla nad hory mdlá, vlažná noc. Na lesnej ceste vinúcej sa medzi smrečinami je už nepreniknuteľná tma. Tma bez jediného prísvitu či náznaku pološera. Len na nebi pomedzi vetvy stromov občas ešte blikne osamelá hviezda. Okamžite sa však zase ukryje za clonu mrakov, čo oceľovo zatiahli celú nebeskú klenbu. Dusná nehybnosť bezvetria spútava vedomie do malátnej únavy a nečinnosti, srdca sa zmocňuje nervózny nepokoj.
Čistá voda plesa hneď pri brehu stráca dno. Zavoňalo rybinou. Po hladine prechádzajú dlhé pruhy svetla, vrhané oknami chaty, na potemnený les si líha dym, ktorý sa dlho plazil po streche. Sladko sa leží s pocitom vlastnej neviditeľnosti vo vysokej tráve plnej kvitnúcich kamzičníkov a prilbíc, ktoré ani v noci nezavreli svoje korunky. Kdesi vysoko v červenom smreku vykríkol vták, ihneď však zmĺkol, akoby ho niečo náhle pridusilo. Tepny napäté na prasknutie so zrýchlene pulzujúcou krvou. Pokožka vlhká od tepla a priľnavého vlažného vzduchu, nabitého elektrinou.
Zdá sa, akoby vrcholky hôr svetielkovali na pozadí čiernej oblohy. Satan vyrástol do mraku pripomínajúceho draka, čo prehltáva nejaké zviera.
Náhle kdesi v dusnej výške zavyl prudký náraz vetra. Skaly ho odrazili a jeho ryčanie, podobné hlasom tisícich rozzúrených šeliem, poslali údoliami k hladine plesa. Akoby sa naraz celá masa vody pohla od samého dna a roztočila v besniacich víroch, letiacich k brehom. V doline Zlomísk sa z temnoty vyvalila zvláštna bielosivá kopa mrakov a začala rýchlo zostupovať dolu. Ponad pleso sa už prehnala šialeným tempom rútiacich sa besov.
Zvláštny svist náhle preťal ťažký, takmer nedýchateľný vzduch. Suchá, horúca tma praskla žeravou čiarou a vzápätí ohlušujúci rachot otriasol základmi chaty. Odrazený skalnými útesmi sa vrátil a vyplnil celý priestor medzi nebom a zemou. Ako by sa zem rozlomila napoly.
Bleskom zasiahnutá skala letí s príšerným rachotom dolu z vrcholu Ostrvy a zapadá do mŕtvej morény kameňov. Ešte nedoznela v horách posledná ozvena, keď sa pekelným koncertom rozrevali skaly, mraky aj zem.
Konečne spadli prvé ťažké kvapky na rozbúrený povrch plesa. Blesk za bleskom, rana za ranou. Príval vôd a hukot. Prietrž mračien, pripomínajúca biblickú potopu. Hory fluoreskujú fialovým jedovatým svetlom elektrických výbojov.
Ale nervy povolili a srdce letí v ústrety prudkej oslobodzujúcej búrke, ktorá v náručí nesie krásne, čisté ráno.

VIII. Po západe slnka

Pomaly, jedna za druhou, idú v jednotvárnom kroku kravičky domov z paše. Plechové zvonce im rytmicky cinkajú do ticha. V Mengusovské doline sa už rozložil tieň. Iba vrcholce Kôpok, Veľkej Vysokej a ostrý Štít Oľgy planú odrazom purpurových oblakov so zlatistými okrajmi. Z potoka vystúpil priezračný opar a nehybne sa drží nad morénami skál a armádou kosodreviny, plaziacej sa pod kolmými stenami Satana. Pokojná hladina plesa sa zafarbila do odtieňa smaragdovej zelene. Tu a tam sa vymrští lesklý pstruh, rubínové bodky na boku sa zablysnú a s plesknutím dopadne znovu na hladinu, pod ktorou bleskurýchlo mizne, pohltený rozčerenými kruhmi. Posledné klbko zmijí sa rozlieza z chladných kameňov pri potoku, nepokojná orešnica zanechala rozlusknutú nezrelú limbovú šišku na konári a odletela. Kravy vošli do stajne, cvengli biele diežky, zavoňalo mliekom a čerstvou podstielkou. Pred chatou sa rozštebotali husi, čoskoro však zase stíchli.
Pokoj, ktorý opája a unáša dušu do diaľok snov a túžob, pohladil srdce mäkkou dlaňou. Na takéto letne večery v horách sa nikdy nezabúda. Vynárajú sa v spomienkach ako životodarná oáza uprostred dní plných zhonu, práce a starostí v únavnom tempe mestského života. Myseľ sa utieka pod ich utišujúcu ruku ako do chrámu.
Tu možno položiť horúce čelo na chladnúcu zem, zaboriť ruky do trávy, vyplakať bolesť, vyšeptať šťastie, vykričať radosť. Tu niet žiarlivých uší ani zlomyseľných úsmevov. Je iba vzdialená, jednotvárna melódia potoka, bežiaceho pomedzi omleté balvany a chvejivá iskra prvej hviezdy nad potemneným vrcholom štítu.
Za nepoddajnou spleťou kosodreviny je človek stratený pre svet. Je sám so sebou - a s tichým majestátnym večerom. Od vekov do vekov tu stoja gigantické hradby hôr, od vekov do vekov letí ponad ne čas, zaznamenávajúci svoj rýchly tep na ich vráskavých masívoch. Tu niet malicherností, ani starostí dneška.
Pokora pred darom života a nevyhnutné odovzdanie sa do vôle osudu zahládza každý pocit úzkosti o zajtrajšok.
Ja - človek plný radosti zo svojho zdravia a sily, sa ti klaniam, tichý večer, uspávajúci horských obrov a prosím, vezmi aj mňa do svojej utišujúcej náruče!

IX. Zmierlivý deň

Na malej čistinke vedľa cesty vzplanula v podjesennom slnku modrá žiara. Rozkvitli kytice modrých horcov. Jemne modelované zvonce s roztvorenými končekmi lupeňov a bielymi citlivými jazýčkami piestikov sú chtivo obrátené oproti teplým lúčom. Planúce fakle zomierajúceho leta! Dlhé stvoly obalené kvetmi vyrástli z vädnúcej trávy ako výkriky dovolávajúce sa uznania, že leto ešte trvá, že je ešte krásne! Každý kalíšok horca je oko, poškuľujúce po osamelom chodcovi v lesnej tíšine. Množstvo takých očí hľadí do upokojenej, slabunko zelenkavej kopuly nebies, ktorej na vrcholci pláva jediný našuchorený obláčik! Zvláštna, takmer nepoznateľná vôňa dýcha z tej záplavy enciánov. Je sladkotrpká, evokuje neurčitú spomienku na dávny šťastný žiaľ.
Horce! Horce! Azda preto sa voláte horce, že pri pohľade na vás vniká do srdca horkosť a žiaľ nad unikajúcim letom, pretože vo vás ponúkajú hory svoj posledný letný dar krásy! Krásne modré horce!
Ostrý profil sfingy v obryse Ostrvy sa tajomne, neurčito usmieva. Možno údivu a zdeseniu ľudí, ktorí našli pod jej hrdým čelom pozostatky človeka dobyvateľa, po dlhé roky obieľované slnkom. Díva sa z večnosti do večnosti a usmieva sa.
Jazerné vody sa zakalili bujnejúcimi drobnými rastlinkami a ich hĺbky ostro razia piesčitým bahnom. Voda výrazne opadla a odhalené brehy svietia vymletou bledosťou nad tmavým povrchom hladiny. Hory sú vzdialené pod modravým závojom zlatistého vzduchu.
Kamzíky s mláďatami schádzajú pomaly nižšie do dolín, lebo tráva hore je už ošľahnutá mrazom. Mladé tetrovy si pochutnávajú na záplavách čučoriedok a brusníc a často možno vidieť orla v jasnom poludňajšom slnku, ako vznešeným letom krúži nad vrcholkom Hlinskej veže.
Diaľky sa utápajú v strieborných oparoch a ráno sa dlho nemôžu predrať zo šedivkastých hmiel, žiariacich vo vychádzajúcom slnku. Na všetkom spočíva pokoj a tiché zmierenie. Sú to posledné dni leta, lúčiaceho sa s horami usmievavou nádherou kvetov, modrejších ako nebo.

X. Hmla

Nad potokom stojí rozľútostená jarabina. Pôsobí smutno - azda preto, že jej odpadol už aj posledný červenohnedý list a odnáša ho voda. Niekedy aj strom aj kameň majú svoje nálady.
Pomedzi vážne obyčajné a červené smreky sa prepletajú dlhé biele chápadlá hmly. Hladia svojimi nehmotnými pazúrmi zožltnuté ihličie aj holé vetvičky a zanechávajú po svojom dotyku kvapôčky vody. Drobunké, jednu vedľa druhej, matné a bez lesku. Tráva, borievčie i opadané stvoly brusníc sú plné tohto rosného povlaku a ak sa dotkneš kôry kosodreviny, ostáva ti na ruke drobný mach a lišajník, odlepený vlhkom.
Odraziť loďku od brehu plesa, vydať sa medzi hmly a vodu, medzi chladný svet smútku a nenávratna! Zdá sa, akoby už brehov ani nebolo. Akoby modrozelená voda a plaziace sa biele hmly nad ňou viedli do nekonečna. Ťažko dovidieť na niekoľko metrov pred seba. Plesknutie vesla nemá ohlasu ani ozveny. Niet hôr, niet diaľok, niet chaty na brehu. Sedíš tam tak sám, stratený medzi vodou a jej druhou - sinavo chápadlovou - inkarnáciou.
Naraz začne v sivastých závojoch svitať. Pretrhla sa kdesi svetelná medzera a v nej sa objavil skalnatý útes, ukutý slnečným lúčom do zlata, s modrým vencom hmly, ako japonský chrám s éterickým dymom bájí.
Hmly sa trhajú, jeden štít za druhým vystupujú z ich sivastých dekorácií, všetko je podmaľované neuveriteľne mäkkými poltónmi a konečne vystupuje zo strieborného oparu oranžový vrcholec Veľkej Vysokej ako Svätý Grál, plný záhadného svetla, čo akoby vychádzalo s vnútra hory. Je to odraz zapadajúceho slnka.
Hmly sa potichu zvinujú do priehľadných špirál. Tie jedna po druhej obchádzajú ľahkými pohladeniami hory a miznú v ich prievaloch a zárezoch. Akoby zázrakom je znovu jasno. Iba okolo Veľkej Vysokej leží veniec hmiel, z ktorého vystupuje ešte vždy ružový Český štít. Októbrové slnko však rýchlo zapadá. Žiara pohasína a hmly sa opäť začínajú plaziť okolo hrebeňov a nazerajú nižšie a nižšie do dolín. Ich únik pred zapadajúcim slnkom bol púhy rozmar a klamlivá hra. Hustá, nekonečná bieloba studených pár sa tiahne horami ako predvoj zimy.

XI. Zamrznutá hladina

Nemôžem zaspať. Vonku nad horami svieti mesiac a vrhá dlhé bizarné tiene vrcholcov a útesov, čo vyzerajú ako hrozivo sa spínajúce ruky. Hľadím malým okienkom na čiernu vodnú hladinu plesa. Polovica je osvetlená mesačným svetlom a polovica sa prepadá do úplnej tmy. Ani jediná vlnka nečerí povrch vody. Protiľahlý horský hrebeň sa v nej odráža ako v zrkadle. Zdá sa mi to, či naozaj sa niečo pohlo na rozhraní tieňa a svetla? Práve tam, kde trasúca sa hviezda sa ponorila až ku dnu a pobledla do zelenkava v studenej hlbine? Áno, teraz sa znovu čosi na hladine zaligotalo. Nebol to ani hrajúci sa mesačný lúč, ani vetrom rozčerená hladina vody. Zreteľne vidím bielu, jasno bielu tvár, obrátenú k mesiacu. Tmavá záplava vlasov pláva okolo nej na hladine a obrovské lesklé oči sú otvorené doširoka. Clivotu výrazu tej tváre vôbec nemožno postihnúť zmyslami. Je taký bolestivo krásny a nežný, ako tenunký zvuk husľovej struny. Vpíjam sa očami do každého rysu, vleptávam si ho natrvalo do srdca, kde bude uzamknutý až kým sa nerozpadne na prach. Uprene hľadím, až ma pália oči a celé telo sa rozochvelo zimničnou horúčkou. Trblietajúca sa hviezda je púhym pableskom svetiel v tých velikých očiach meravo hľadiacich k miriádam svetov vzdialených vo svetelných bodkách. Možno to trvá iba okamžik, možno hodiny, možno celú večnosť, neviem!
Každý človek si uvedomuje, že raz kedysi videl - azda v bývalom živote - kraj, predmet, či bytosť, ktorú náhle stretáva. Pozerám na tú tvár ponárajúcu sa do hry svetla a tieňa na jazernej hlbočine a pred mojím vnútorným zrakom letí celý rad nikdy neprežitých spomienok, ktoré ma však znepokojujú svojou neskutočnou presnosťou a silou, uvádzajú ma do cudzích krajov, ktoré som nikdy nenavštívil, medzi exotické postavy, ktoré som nikdy nevidel, do čarovnej atmosféry hudby a rajského pocitu blaženosti, ktorý som nikdy nepocítil. Zvláštne variácie clivej Solvejginej piesne zaznievajú na pozadí toho nehmotného sveta.
Náhle mám v rade spomienok medzeru. Hľadám, sledujem niť. Uvedomujem si, že som mimovoľne odvrátil oči od jagavej éterickej tváre. Prebúdzam sa ráno, napoly zamrznutý na okennom ráme.
Počas noci sa stal zázrak. Tichá, pokojná hladina je potiahnutá nevýslovne krásnou kresbou exotických paliem, papradia, diadémov a fantastických ornamentov. Môj clivý fantóm - to bola azda duša vody, lúčiaca sa s mesiacom a vzduchom. Hľadám ju pod kresbou ľadovej triešte. Ale spleť zamrznutej džungle je nepriestupná. Neprelomí ju žiadna sila. Iba jarné slnko.

XII. Svätý večer

Niet vari na svete ničoho mäkšieho, nečujnejšieho, ako je šelest padajúcej snehovej vločky. Hovorí sa, že malé hviezdičky, trpiace nástojčivou túžbou pozrieť sa na ľudí zblízka, posiela Boh na svet v podobe snehových vločiek. Azda preto tak nesmelo, ľahulinko zlietajú a sadajú si na vetvy, takmer sa ich pritom ani nedotýkajúc. Sneží.
Kamenistá cesta do hôr je už dovysoka zasypaná. Pevné chvojky kosodreviny nesú biele čiapočky, čierne steny, zrázy, útesy a veže sú obalené snehom, takže už nepôsobia odstrašujúco. Všetko je pod závejmi bielych zvedavých hviezdičiek, ktoré sa pri každom pohybe naľakane zdvíhajú, ako by znovu chceli odletieť. Je ticho a sneh vŕzga pod stúpajúcimi lyžami. Dolu v údolí sa práve porozsvecovali oblôčky všetkých chalúp v dedinách. Aj na diaľku možno vytušiť slávnostnú chvíľu, keď si rodina sadá k vianočnej večeri za drevené stoly s čistučko vydrhnutými trnožmi. Odkiaľsi až sem dolieha slabunké zvonenie. Tam sa už asi ľudia, zababušení do šatiek a kožúškov, uberajú k osvetleným dverám kostolíka, odkiaľ vanie kadidlom a zatuchlinou. Melodická koleda a pokorné sklonenie hlavy pred zrodením Vykupiteľa.
Viera ľudí, žijúcich pod horami, je krásna a pevná, bez pochybností a zbytočných úvah. Prijímajú odovzdane dobro i zlo z božích rúk a dôverujú božej spravodlivosti. Celá táto viera, tichý, vážny večer a veľké Očakávanie sa znieslo nad hory i lesy v podobe zázračného pokoja. Stíchli hrôzy nespútaných živlov, niet už pochmúrnych smútkov či prudkých túžob sálavej nádhery.
Je iba hlboké ticho. Slávnostný večer. Niečo sa stane. Ktosi veľký sa túto noc prevtelí v prostú bytosť človeka. Možno sa narodí tam, pri zaviatom balvane s dlhými cencúľmi, možno vedľa nižšie v húštine pri potoku, či na strmom hrebeni so zamrznutým previsom, alebo v maštali pri chate. Treba ho očakávať všade so zopätými rukami a otvoreným srdcom. Keď príde, ožiari celý kraj veľké svetlo a všetky zvony, zakliate v bielych skalnatých hradoch, sa rozozvučia.
Vysoké Tatry slávia Svätý večer.
 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.
Získejte registraci domén s tld .online, .space, .store, .tech zdarma!
Stačí si k jedné z těchto domén vybrat hosting Plus nebo Mega a registraci domény od nás dostanete za 0 Kč!
Objednat