Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Iná literatúra Korešpondencia SPEER, DANIEL GEORG (1636-1707)

SPEER, DANIEL GEORG (1636-1707)

Tlačiť
Obsah článku
SPEER, DANIEL GEORG (1636-1707)
Uhorský Simplicissimus
Celý článok
Dielo vyšlo po prvý raz po nemecky r. 1683 ako dielo anonymné. Až rozsiahlym štúdiom sa zistilo, že autorom je Daniel Georg Speer, nemecký hudobník, pedagóg, spisovateľ a cestovateľ, pochádzajúci zo Sliezska. Dej románu sa odohráva na pozadí mimoriadne rušného obdobia slovenských dejín druhej polovice 17. storočia - boje s Turkami, mocenský zápas uhorskej šľachty s Habsburgovcami, konfesionálna nevraživosť, zbojnícke družiny na východnom Slovensku. Je to bezprostredné, živé rozprávanie o živote prostých ľudí na Slovensku v tých pochmúrnych časoch, pričom hrdina románu je osobne na udalostiach zainteresovaný, prežíva najrôznejšie dobrodružstvá. Podobný obraz Slovenska v celej jeho nevšednej pestrosti a pútavosti nepodal nijaký autor ani pred ním, ani po ňom. Do Kežmarku prišiel autor približne roku 1654, odtiaľ do Levoče a roku 1655 do Sabinova, Bardejova, Košíc. Mal nesmierne pohnutý život (trubač u grófa Rákociho, vojny s Turkami, zajatie, v službách moldavského vajdu, Carihrad, žalár, nakoniec v službách mesta a cirkvi v Göpingene). Jeho rozprávanie predstavuje dôležitý prameň štúdia dejín Slovenska

1. UHORSKÝ SIMPLICISSIMUS

Jedenásta kapitola
Ako cestoval Simplicissimus spolu s inými študentmi a sprievodcom cez Veľké Karpatské pohorie na Spiš a čo sa cestou prihodilo

 

Minule som spomenul vznešenú pannu, ktorá sa do mňa zamilovala a ako mi bola prisľúbila, často ma tajne v meste navštevovala a rozličnými darmi i peňažne podporovala. Ale prichádzala s ňou vždy aj jej staršia sestra, lebo nemala dostatok dôvery, a začali sa trúsiť čudné reči nielen o tomto, ale aj o mojom niekdajšom prezliekaní a iných rozličných výčinoch. Pokladali sme preto s bratom a spolu s inými počestnými ľuďmi za najlepšie, aby som sa pri vhodnej príležitosti vydal na ďalekú cestu. Nuž som sa rozlúčil a vo veľkonočnom týždni som sa vydal spolu s akýmisi úbohými študentíkmi - pretože sa v Sliezsku začala reformácia - do horného Uhorska, najprv na Spiš.
....
Na druhý deň vystúpili sme na vysoký vrch, odkiaľ nám sprievodca ukázal Kežmarské pohorie, ktoré bolo celé pokryté snehom a preto sme ho pokladali iba za bledé oblaky.
„Tam, cez to pohorie musíme prejsť," povedal.
Mne sa zdalo, že by to bolo ešte asi na deň cesty, no sprievodca pokračoval:
„Bude to ešte asi tridsať míľ," a vzdychol si, „ach, keby sme už boli za ním! No musíme si pribrať do sprievodu kone a zbojníkov, ináč by nám išlo o život. Neobávajte sa však, nedostaneme sa do nijakého nebezpečenstva, prejdeme so silnejšou skupinou."
O päť dní prišli sme celkom vyčerpaní pod karpatské Snežné pohorie do peknej, spolovice nemeckej dediny. Zdalo sa mi, že som na nejakej svadbe, pretože som znovu stretol zdvorilých, nemeckých ľudí luteránskeho vierovyznania. Bol to však omyl, čoskoro som zistil, že v dedine už päťdesiat osôb čaká niekoľko dní na iných spoločníkov, aby sa dostali cez horstvo. Potešili sa, že sme prišli my dvadsiati. Sami bez zbrane neboli by sme veľa pomohli. To znamenalo, že tu budeme ešte nejaký čas odpočívať; možno sa výprava zväčší. Potešili sme sa tomu, lebo takto si aj my trochu oddýchneme.
Na druhý deň prišiel nejaký vznešený poľský pán s tridsiatimi jazdcami. Ani on sa neodvážil cez hory, pretože kolovala zaručená správa, že sa tam zhromaždilo vyše sto zbojníkov. Keď však zistil, že je tu z osemdesiat osôb, ktoré by tiež chceli prejsť, dal všetkých zavolať a povedal, že pošle jedného zo svojich sluhov i s jedným tunajším sedliakom, aby im u zbojníkov zaistili za peniaze sprievod a ochrannú stráž.
„Bezpochyby budú mať medzi sebou nejakého hrozného kapitána," pokračoval, „a keď ho získame, tak sme bezpeční."
Nato prehovoril náš sprievodca:
„Milostivý pane, keby som mal koňa, išiel by som s nimi, pretože podľa mena poznám jedného zo zbojníckych vodcov, ktorý ma už často sprevádzal."
Šľachtic mu dal koňa a takto vyjachali na výzvedy, aby súčasne objednali zbojnícky sprievod.
O dve hodiny sa vrátili a priviedli so sebou jedného zbojníka s valaškou (valaška je malá sekerka, ktorú mávajú zbojníci zastrčenú vzadu za opaskom) na znamenie zabezpečeného sprievodu. Nežiadali nič, ale poznamenali, že vezmú nejaké odškodné od tých, čo pôjdu koňmo. To urobili kvôli sedliakom v dedine, aby aj oni, ako ich živitelia, mali nejaký zisk, pretože lotor a zlodej vždy pomáha jeden druhému.
Nato vzal každý koňa, voz alebo sane a zvláštne i cudzo mi pripadalo cestovať päť dní po Filipovi a Jakubovi na saniach, keďže som v dedine nijaký sneh spozorovať nemohol; avšak po polhodine bolo snehu dosť, no nie na všetkých miestach.
Po trojhodinovej ceste nás zbojníci pri ktoromsi mostíku nad strašnou priepasťou vyčkali a žiadali od každej osoby po tri grajciare. Keď sme prešli cez mostík, dorazila iná skupina zbojníkov, ktorá tiež sprevádzala ľudí, no opačným smerom. Tu museli všetci okrem šľachtica zostúpiť, prišelci si posadali na naše vozy a my zasa na ich. Potom sa nás spytovali, čo sme za sprievod zaplatili, čo sme im aj povedali. Nato sme museli dať znovu každý tri grajciare a za koňa takisto tri grajciare. Bolo to málo, no jednako sa to zdalo veľa. Sprevádzali nás len štyria lotri s puškami, z ktorých často vypálili, akoby na znamenie, že nám zaručujú bezpečný sprievod. Hneď tu, hneď tam odbehol podaktorý dolu stráňou, rozprával sa so spoločníkmi, nato prišli opäť traja alebo viacerí a zápäť zas odbehli. Jeden však s valaškou do výšky vystretou zostal stále pri nás a vytrvale sa nám prihováral, aby sme sa chlapcov nebáli. A keď sme ho potom ešte osobitne odmenili troma zlatkami, chlapi ufujazdili a my sme o tri hodiny šťastlivo prešli cez pohorie.

 

Dvanásta kapitola
Ako sa darilo Simplicissimovi pri Kežmarku a ako mu išlo o život

 

Dozvedeli sme sa, ako sa Simplicissimus dostal s hodnou skupinou (za pomoci zbojníckeho sprievodu) šťastne cez schodnú časť Karpatského pohoria z Poľska na Spiš. Keď každá osoba zaplatila pri domci stojacom vedľa mostíka, jeden fenig mýta, rozkázal spomenutý poľský pán sebe i svojim ľuďom načapovať po pohári piva a počastoval i kompániu troma zlatkami, ktoré mohli prepiť. Veľmi sme mu ďakovali a užili na jeho zdravie. Nato sa zdvorile rozlúčil a odišiel so svojou družinou. My sme sa nakoniec rozišli tiež každý svojou cestou.
Náš sprievodca potom vstal a povedal:
„Chlapci, do mesta Kežmarku to potrvá ešte dve hodiny, nuž ta sa do toho zvyšku a len smelo vpred, aby sme sa konečne dostali domov a mohli zasadnúť k riadnym študentským hodom. Ktorých tam mávajú v nedeľu mnoho."
Usilovali sme sa potom, ako sme najlepšie vládali, avšak ešte asi na pol hodiny pred mestom počuli sme znieť vojenské bubny ako signál, že sa zatvárajú mestské brány.
„Chlapci, lepšie do toho," pobádal nás sprievodca.
I keď sme sa potom dobre usilovali, bolo to márne, lebo bránu zatvorili, ako obyčajne, pri západe slnka.
O malú chvíľu prišli sem aj mešťania, ktorí nám poradili, aby sme len išli s nimi, že oneskorencov vpúšťajú dnu pri bašte po padacom mostíku. Tomu sme sa potešili a išli sme s nimi. Pretože však gróf Thököly mal vtedy s týmto svojím sídelným mestom veľké spory, jeho služobníci nepremeškali ani jednu príležitosť, aby mešťanom nevyparatili nejakú zlomyseľnosť. Práve tak sa stalo aj teraz. Keď bol úzky mostík spustený a prechádzali sme po ňom, tisli sa dnu aj niekoľkí oneskorenci z grófových ľudí a sotili nás štyroch (medzi ktorými som bol aj ja) do priekopy. Chvála Bohu, že neďaleko mostíka stála plť, ku ktorej sme doplávali. Dostali sme sa z toho šťastne, bez úhony, no mostík zatiaľ opäť vytiahli. V bráne sme počuli veľkú zvadu, bezpochyby kvôli nám. Po nejakej chvíli prišli opäť oneskorení mešťania. Zaradovali sme sa, že sa bude znova otvárať. Stalo sa však to isté, čo minulý raz, niekoľkí vojaci sácali ľudí do priekopy. Ale ja, keď som jedného zbadal, ako kohosi práve mykol dolu, sotil som dolu takisto ja jeho. Hneď ma iný thökölyovec, ktorý to spozoroval, znova hodil dolu so strašným hrešením, kričiac na toho v priekope:
„Bratku, tu ho máš!"
Tenm keď sa zmocnil páchateľ, uchopil ma za krk, škrtil a držal ma nejakú chvíľu pod vodou. Keď to ostatní v priekope videli, volali o pomoc na stráž pod bránou. Nato opäť spustili mostík, priniesli dlhé tyče, galgana odo mňa odstrčili a len-len, že ma zachránili od uškrtenia a utopenia. Po vypočutí mi jeden z mešťanov ukázal cestu k môjmu sprievodcovi a ku kamarátom a keď som im všetko porozprával, čo sa so mnou prihodilo, veľmi ma ľutovali. Krčmárka sa však pousilovala, že som bol na druhý deň opäť suchý a zdravý. Potom sa mi posmievali, že som vraj do mesta doplával, a žehnali môjmu kúpeľu. Smial som sa z chuti s nimi a vravel som, že i takto je to dobré, lebo neboli pritom moje knihy a vyšli z toho nasucho. Oni nato:
„Určite, hej, pekné suché sa z toho dostali."
„Prečo nie," namietol som, „len pootvárajte svoje batohy a vyberte ich von, musíme sa predsa rozísť. Možno sa ešte dobre pamätáte, ako ste si ma v Sliezsku doberrali a vysmievali, keď som pre ťažké bremeno nemohol riadne stúpať. Vtedy v noci som svojmu batohu uľahčil a každému som niečo strčil do batoha."
Keď to počuli, až potom mi naozaj žičili ten včerajší kúpeľ. Veci mi s hnusom šmarili pod nohy. Ja som ich však opäť pozbieral, poďakoval sa im a dal som niečo na oldomáš. Nato sa znovu stali mojimi dobrými priateľmi. Každý šiel svojou cestou. Katolícki chlapci šli do Podolínca, niekoľkí do Levoče a ja s dvoma som zostal v Kežmarku.
Na tretí deň došlo znova k strašným sporom nedzi grófom Thökölym, ktorý tu sídlil a meštianstvom, pretože gróf dal zajať a odohnať z pastvy mestský dobytok. Keď som sa spytoval na príčinu, vyrozprával mi môj hostiteľ podrobne celý spor, že gróf Thököly, ktorý vraj pochádza iba z rodu kupcov s dobytkom (či o ňom rozprávali iba na posmech, neviem), zaťažoval meštianstvo do značnej miery dávkami , takže sa odhodlali žalovať sa u kráľovského majestátu a ponížene prosiť, aby ich tohto panstva zbavil a vyhlásil za slobodné mesto. Teraz to práve od káľovského majestátu milostivo dosiahli. Keďže iným spôsobom sa im nemohol pomstiť, vystrája im všelijaké zlomyseľnosti, ba sa im vyhráža aj svojimi nástupcami, že im ešte na kadečo svitne príhodný čas. Mesto stojí teraz proti nemu v zbrani kvôli dobytku a tiež mu odohnalo dobytok. Aj gróf Thököly sa vyzbrojil proti mestu a každá strana chcela vyslobodiť svoj dobytok. Na pastvinách a chotároch vznikali zrážky, Levočania (bezpochyby na vyšší vrchnostenský rozkaz) stáli na strane kežmarských mešťanov a prišli im na pomoc. Takmer každodenne sa vyskytovali nové šarvátky medzi Thökölym a mešťanmi. Keďže však mesto Kežmarok ťažko zaplatilo za svoje vyslobodenie (ako sa neskôr rozchýrilo, použili na to mešťania svoje strieborné skvosty, lyžice, pracky, prstene, náhrdelníky, náramníky, slovom, všetok majetok). Chcelo aj užívať to, čo mu bolo najmilostivejšie v jeho slobodách udelené, a udatne sa bránilo. Keď Thökölyho sami nevládali zdolať, hľadali pomoc u susedov.
Nakoniec sa musel gróf Thököly na základe nariadenia kráľovského majestátu predsa vzdať tohto mesta a občanov nechať na pokoji. Ponechal si však určitú časť poľa a chotára. Pretože mal však viacero a lepších majetkov v Sedmohradksu, odtiahol so svojím dvorom ta a Kežmarčanom dal konečne pokoj. No nemalou príčinou vojny, ktorú teraz vedie proti cisárovi, môže byť mesto Kežmarok, a nie je isté, či sa nebude usilovať dostať ho znovu do svojej moci a dedičnej držby, lebo „quia tempora mutantur, et nos mutamiur in illis." Toto všetko však ukáže čas. Mesto Kežmarok, ináč Kaysermarckt, leží na Spiši, dve hodiny cesty od Karpatského pohoria, medzi riekou Poprad, Ľubickým potokom a Bielou vodou. Okolo mesta je úrodná pôda, avšak ako na celom Spiši tu nerastie nijaké hrozno. Majú však skvelé, veľmi chutné pivo, ktoré varia ženy. Radnica, váha, krásna veža ako aj tlstá horná mestská bašta a jeden umelecký krucifix sú pozoruhodné. Je tu aj slovenský kostol ako vo všetkých hornouhorských mestách, ale okolo školskej budovy, fary, nemocnice, zvonice, hoci ležia v strede mesta sú dosť veľké bariny. Gróf Thököly má krásny zámok, z ktorého môže vo dne i v noci vychádzať a vchádzať do poľa i do mesta. Susedné dediny prinášajú na týždenné trhy na predaj rozličné životné potreby v dostatočnom množstve a za nízke ceny. Asi pol druhej hodiny od mesta nachádza sa niekoľko dobrých kyseliek. Zdravé, čerstvé ovzdušie v kraji spôsobuje prevysoké horstvo, ktoré je vzdialené asi dve hodiny od mesta, odtiaľ ho vidieť. Ľud používa zdvorilé nemecké zvyky. Jedna časť mužov sa oblieka na nemecký spôsob, druhá na uhorský a tretia spolovice na nemecký a spolovice na uhorský, čo vyzerá pestro. Aj ženy chodia v peknom kroji, spišské však trochu ináč ako ženy z horného Uhorska, a to tým, že nosia svoje závoje z tureckého plátna natiahnuté na hlave cez pokrývku, podobajúcu sa okrúhlemu tanieru. Najvznešenejším ženám visia tieto závoje až dolu po lýtka. Popredné meštianky nosia hodvábne farebné opasky, ostatné, podľa majetnosti, pásky so sponou pripevnené na zamate šírky troch prstov. Tieto sponky bývajú čiastočne vykladané drahokamami, napríklad tyrkysom , ktorý nie je veľmi drahý. Na prednej strane opaskov sú na dlaň široké starootcovské strieborné a pozlátené pliešky, tiež čiastočne vykladané tyrkysmi a často výjde takýto opasok na sto až dvesto zlatých. Videl som raz len jeden jediný takýto opasok, keď ho vymenil istý mešťan, ktorý sa odtiaľ sťahoval, za celkom slušný dom. Panny nosia viac ako dlaň široké, pravým zlatom prešívané, čiastočne aj perlami a drahokamami vykladané party, veľké, tlsté vrkoče vzadu visiace dolu so širokými, na dva lakte dlhými hodvábnymi, taftovými stuhami a dvojmo previazané. Nosia zväčša čižmy čiernej, modrej alebo červenej farby.
Na Spiši žije priateľský, zhovorčivý, úprimný a mierumilovný ľud. Obyvatelia horného Uhorska prezývajú Spišiakov prasačiarmi, pretože veľmi radi jedia prasiatka.

Trinásta kapitola

Ako Simplicissimus s piatimi študentmi a jedným sprievodcom popreliezali za tri dni najvyššie Karpatské horstvo

 

V Kežmarku som navštevoval školu až do Jána, aj súkromne som urobil slušné začiatky u pána Davida Fröhlicha, presláveného matematika, no väčšmi mi chválili Levoču než toto mesto. Rozhodol som sa preto aj s inými odísť pred jeseňou ta, predtým však prezrieť si okolo Jána, ako býva každoročne vo zvyku, Karpatské pohorie. Piati sme sa na to raz odhodlali s vedomím a dovolením pána rektora, ktorý nám želal veľa šťastia, a išli sme podľa odporúčania do akejsi dediny bezprostredne na úpätí horstva. Tu mali učiteľa, ktorý za malý poplatok vedel na niekoľko dní vyviesť hore, povodiť dookola a poukazovať najpozoruhodnejšie veci. Ihneď sme k nemu zašli. Najprv sa nás pýtal, koľko dní by sme chceli venovať prehliadke pohoria. Odpovedali sme, že on to bude vedieť vari najlepšie. Informoval nás, že že za tri dni sa dá mnoho popozerať a stačí to na to, aby sme sa aj dosť unavili. Zostali sme teda, na základe jeho odporúčania, pri troch dňoch.
Nato povedal:
„Musíte si vziať toľko a toľko chleba, vína alebo piva. Ak by ste si želali mäso, dám vám uvariť niekoľko kamzíčích stehien. Mám tu tiež vrece so železami na kolená, lanami a hákmi, pri nesení ktorého sa musíte striedať. Vezmem aj pušku. Ďalej tu má každý palicu dole so železnou motyčkou, aby si mohol vykopávať korienky a kamzičím rožkom, aby sa mohol zachytávať. Musíte ma vo všetkom poslúchnuť a deliť sa so mnou o bylinky a korienky, ktoré budete zbierať podľa mojich pokynov.. Ak sa chcete držať toho, čo som vám tu povedal, dajte mi ruku a zajtra, ak dá Boh, vyberieme sa zavčasu hore." Chvíľu nám aj topánky pozeral a zistil, že dvaja majú topánky s privysokým podpätkom. Poradil, aby tieto nechali tu a vypožičali si za peniaze iné. Pre veľkú zvedavosť, vzbudenú rozprávaním o takých mnohých veciach tohto pohoria, sa nám noc zdala náramne dlhá.
Len čo sa na druhý deň začalo trochu brieždiť, vstali sme a dali sme sa schodným, ale kľukatým chodníkom nahor. Spievali sme všelijaké duchovné piesne, pretože sme postupovali veľmi pomaly. Po štyroch hodinách sme sa ocitli na utešenej lúke, od ktorej asi na pol hodiny cesty stáli veľké a krásne lesy.Tu povedal sprievodca:
„Za týmito lesmi je v prekrásnom údolí veľký salaš, kam ešte zostáva pol druha hodiny cesty; tam budeme obedovať. Ale bačovi, ktorý nás pohostí, aby ste nedali viac ako šesť vekničiek a pekne sa mu poďakujte. Neukazujte, že máte pri sebe nejaké peniaze, aby sme sa nedostali do nebezpečenstva. O hrudku bryndze môžete nakoniec baču (ak vám ju nedá z dobrej vôle) požiadať.
Potom sme šli ďalej, až sme došli do veľkej zelenej a krásnej kotliny, kde bača pásol. No skôr, než sme vošli, sprievodca vystrelil, až sa to rozľahlo ozvenou ako výstrel z dela. O nejakú chvíľu dal znamenie aj bača hvízdnutím. Ten, kto to nepočul, nikdy by neuveril, že sa to tak silne a ostro ozýva, až zalieha v ušiach. Aj ovčiarski psi sa rozbrechali, až vznikol taký hurhaj, že sme sa zhrozili. Sprievodca však tvrdil, že to ešte nič nebolo, zajtra na obed a v noci bude možné počuť iné, oveľa silnejšie ozveny.
O štvrť hodiny stretli sme sa s bačom, ktorý vyzeral ako zbojník s puškou, valaškou a dvoma psami. Sprievodcu, ktorého ináč dobre poznal, oslovil drsne:
„Odkiaľ, ty vandrovník a skalkár, nože daj sem, čo máš, všetko predsa patrí mne a mojim psom."
Nato prijal hrmotne aj nás.; mala to byť, pravda, prívetivosť, a povedal:
„Odkiaľ vy neogabanci, vy korienkari a bylinkári, každý z vás mi musí dať ríšsky toliar, ináč ho nepustím k Starému otcovi (čiže k najvyššiemu vrcholu). Ak mi ho nemôžete dať, tak len sa zberajte opäť nazad, lebo moji dvaja psi vám môžu ukázať cestu."
Po tomto priateľskom privítaní znova strašne zapískal niekoľkokrát na prsty a zaháňal jedného psa i pokračoval:
„To platí vám, vy neogabanci, pretože sa nechcete vrátiť."
Šiel potom pozvoľna s nami ďalej a vypytoval sa každého zvlášť na jeho vlasť a rodičov. Keď prišiel s nami k salašu, každému najprv podal ruku a privítal nás. Posadali sme si, medzitým čo jeho honelníci zarezali jahňa a uvarili ho v kotle žinčice; dve zadné stehná však opiekli a pripravili to tak dobre a rýchlo, že sme sa čudovali.
Napokon nás poriadne núkal do jedenia a namiesto chleba nám dal mäkký vysušený ovčí syr, ktorý sme si však vzali so sebou a ujedali sme z nášho chleba. Bačovi a jeho honelníkom sme podarovali podľa ponaučenia sprievodcu, niekoľko vekní, za čo veľmi ďakovali. Boli by sme radi k tomu pridali aj fľašku vína, ale ani bača ani sprievodca to nechceli pripustiť a vraveli, len aby sme si ho šetrili, lebo zajtra a pozajtra nám zvlášť príde vhod. Poďakovali sme sa za dobré pohostenie a asi po dvoch hodinách sme vystúpili na vysokú hoľu. Po nejakej chvíli sprievodca povedal:
„Chlapci, čoskoro budeme musieť liezť," a o hodinu sme naozaj museli; na kolená i na lakte si pripevnil železné mačky a šplhal sa po skalnej stene nahor do výšky jedného, dvoch alebo troch chlapov, zakvačiac sa, kde sa dalo, nato sa pohodlne umiestnil, aby nám pomohol lanami a mačkami, ktoré sme si tiež museli pripevniť, hore. Často sa pod nohami odtrhol kameň a zošmykli sme sa potom znovu nadol. To sme si však nesmeli vôbec všímať a museli sme opäť hore na tom alebo inom mieste. Videli sme veľa kamzíkov a medzi nimi podaktorých, ktorí veľmi šikovne skákali, zavesujúc sa rožkami. Viseli často len na jednom rohu, odrazili sa zadnými nohami od skaliska a vyšvihli sa vyššie. Často sa mu to aj nepodarilo a padal dolu, ale bol pevne zavesený a nepovolí, kým sa nevyšplhal na patričné skalisko. Pozerali sme sa na to skoro hodinu, takže sa sprievodca na nás hneval a povedal:
„Chlapci, máme ešte prejsť cez hlboké údolie, cez sneh, ktorý sa nikdy netopí, sčernetý a zhrdzavený, potom znova na vysoký vrch a tu sa budeme musieť na troch miestach šplhať, sčasti pomocou lán, sčasti liezť s nasadením života. Musíme sa ta dostať, aby sme si mohli rozložiť svoj nočný tábor. Bude to dlho trvať, ký, sa ta dostaneme. No len čo sa mi podarí úspešne sa vyšplhať do výšky jedného, dvoch alebo troch chlapov a bude tam jasno, potom vám rýchlo pomôžem hore."
Vysilení brodením v hlbokom snehu dostali sme sa však horko-ťažko k predhoriu Starého otca [Deda] až pri západe slnka. Tu takmer stratil sprievodca odvahu prekonať končiar. Ny sme mu však odhodlane sľubovali, že svoje úlohy v tomto podujatí splníme do bodky, len aby sa na to odvážil. Ale po dvojnásobnom pokuse nebezpečného šplhania, pri ktorom sa dvaja ťažko zranili, ke)d zleteli dolu, prikvačila nás noc. A tu sa náš sprievodca naozaj rozhneval a vyčítal nám, že sme ho mali poslúchnuť a že sme sa nemali u baču a pri kamzíkoch tak dlho zdržať. Teraz vraj nevie, čo ďalej. Stále sa mu pozdávalo, že sme vystúpili dosť vysoko a že by sme sa výstupom do väčšej výšky mohli dostať ešte do väčšieho nebezpečenstva. Zostať cez noc na tomto mieste by tiež nebolo nijako pohodlné, pretože okolo nás boli len samé kamene a nijaké krovie, z ktorého by sme si mohli urobiť oheň a ktorým sme si napokon mohli poslúžiť proti chladu až o nejakú hodinu.
My, unavení a smutní horolezci, posadali sme si dohromady a dali sme sa do spevu: „Keď sme v najväčšej biede..." a „Na môjho milého Boha..." atď. Ostrý vzduch nás začal mraziť. Vystúpiť vyššie sa nedalo pre tmu a bolo by to životu nebezpečné; ako nám sprievodca neskôr rozprával. Už mnohí tu zablúdili a zaplatili za to životom. A keby nebola tá hustá hmla! Pri mesačnom svite boli by sme predsa len videli na vrchol. Všetko šťastie nás však opustilo, takže sme sa nakoniec rozhodli ostať cez noc na mieste. O nejakú chvíľu prehovoril sprievodca:
„Chlapci, ešte raz sa odvážim liezť hore, nie je možné, aby tieto mraky stáli tak vysoko; a len čo dosiahnem mesačný svit, pomôžem vám nahor. Nerád by som tu zostal, spomínam si predsa, že sme šli správne." Žiadali sme ho, aby to nerobil, načo on odvetil:
„Nie, vystúpim do výšky niekoľkých chlapov, kde mi nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Ak ani tam nedosiahnem mesačný svit, vrátim sa späť."
Sotva však vystúpil do výšky troch chlapov, kričal:
„Chlapci, chvála Bohu, dosiahol som mesačný svit a počujem kamzíky v nejakom kroví. Do toho, zberajte sa sem nahor, upevním tu lano a spustím na ňom horiacu luntu, aby ste videli, kadiaľ liezť; dávajte si však veľký pozor, aby ste neurobili chybný krok a nezleteli."
Tešili sme sa, že sa dostaneme opäť na svetlo, a zdalo sa nám to zvlášť čudné, ako sme sa škriabali cez tmavé oblaky na svetlo. Keď sme sa všetci dostali šťastne hore, povzdychli sme si k Bohu: „Ach, ty všemohúci Bože, pomôž nám ešte k dobrému nocľahu."
O nejakú chvíľu našiel sprievodca krovie, chvála Bohu, teraz to bude hneď lepšie. Potom sprievodca volal:
„Chlapci, počujem niečo šušťať a bežať, dúfam, že čoskoro nájdeme miestečko k pohodlnému odpočinku."
Po chvíli zjavila sa pekná plošina a krovie. Chceli sme tu zostať, ale on povedal:
„Nie, ešte sa tu trochu rozhliadnem, či nie sú ďalej lepšie kroviská, prípadne nejaká úžľabina alebo veľký balvan, aby sme boli chránení proti vetru."
A naskutku našiel, čo hľadal. Narúbali sme a a na hromadu navláčili hojne raždia, ale kým sme pomocou suchého machu a iných vecí rozložili vatru, ubehlo veľa času. Keď sa oheň rozhorel, utáborili sme sa, každý zjedol kus mäsa a vypil plný pohár vína; potom sprievodca vystrelila vzápätí počuli sme silný lomoz a bručanie. Sprievodca poznamenal, že lomoz vraj spôsobili divé kone a kamzíky, to druhé vraj pochádza od medveďov. Zajtra ich budeme mať možnosť vidieť dosť.
„Hoci sme nevystúpili správnou cestou, sme na správnom mieste."
Sotva to dopovedal, , nastalo také hrmenie ako pri silnej búrke. Keď sme sa spýtali, čo to asi bolo, povedal, že je to iba ozvena z výstrelu. Trvalo to dlhší čas. Hneď sa nám to zdalo blízko, hneď zasa ďaleko. Keď to prestalo, vystrelil ešte raz a znovu sa to opakovalo. Potom sme si políhali okolo ohňa a pousínali; ale práve keď sa nám chcelo najväčšmi spať, už nás sprievodca budil:
„Vstávať, chlapci, dnes sa musíte lepšie držať než včera."
My sme si však pomysleli aj povedali:
„To nie je pravda, nedržali sme sa včera chlapsky?"
„Ba, držali ste sa celkom dobre," odvetil, „ale dnes pôjde o iné, lebo začínajúc týmto vrchom, pôjdeme stále hore a po samých drsných skalách. Hore vám potom poukazujem všetko, čo stojí za zmienku." Pri výstupe vravel: „Chlapci, zaspievajte si dve piesne a potom ticho. Až keď vystúpime na vzdialenosť hodiny cesty, potom budeme po lovecky smelo kričať a strieľať. Azda sa nejaký kamzík zrúti na dno údolia, kam sa o tri alebo štyri hodiny, dá Boh, dostaneme. V tomto čase sú totiž kamzíčie gule najlepšie a majú cenu dobrý ríšsky toliar i viac."
Urobili sme všetko, ako rozkázal, i videli sme kamzíky, ako strašne leteli nadol, narážajúc zo skaly na skalu.
„Tých už máme istých," podotkol sprievodca.
Po piatich hodinách cesty povedal:
„Nachádzame sa v najväčšej výške, môžem vám všetko ukázať. No ak máte ešte chuť ďalej nebezpečne liezť, vyvediem vás ešte pätnásť stôp hore nad mraky." Bolo to čosi zvláštne, a preto sme sa k tomu odvážili. Dostali sme sa šťastne až celkom hore, kde vládlo úplné bezvetrie, hoci sa pod nami tiahli malé svetlé obláčky, dovideli sme, pretože sme mali so sebou aj dobrý ďalekohľad, na vzdialenosť vyše tridsať míľ. Krakov sa nám na túto vzdialenosť javil ako nejaký veľký hrad.
Toto Karpatské pohorie, Slovákmi nazývané Tatry a Snežné pohorie, je oveľa vyššie než švajčiarske, tyrolské alebo štajerské. Z tohto končiara nám ukázal ešte aj iné významné štíty tohto pohoria a susedné vrchy, ako aj jednotlivé hrady a mestá. Sprievodca nám ukázal mnoho strašných priepastí so zvláštnymi menami, v ktorých sme videli veľa medveďov a veľké zelené plesá. Najvyšší štít nazýval Starým otcom [Dedom] a naň sa vraj nik nedostane.
Sedeli sme v hlúčku, modlili sme sa , spievali, jedli a vypili sme znova každý koženú fľašu piva a kožený pohár vína. Potom sme ďakovali Bohu, ktorý nám vo svojej láskavosti pomáhal až sem, velebili sme s úžasom jeho neobyčajné dielo a prosili sme ho, aby nám pomohol vrátiť sa šťastne domov. Sprievodca nám ukázal pod strašnou previslou skalou niekoľko na hromadu ponášaných kameňov, pod ktorými boli plechové škatuľky a v nich na pergamene podpísané mená. Bolo nám ľúto, že sme tam neboli takto zvečnení aj my. Na to povedal, že má pergamen a plechovú škatuľku a spýtal sa, čo mu dáme, ak nám to poskytne s perom a atramentom. Ponúkli sme mu zlatku. Napísal teda každý svoje meno, vek, miesto, rok a deň narodenia a vložili sme to do škatuľky a nanosili sme na to kameňov viac, než tam bolo predtým.
„Teraz vám ukážem tri cesty, po ktorých sa môžeme dostať opäť dolu.." pokračoval. „Prvá je odstrašujúca , pretože by sme sa museli spúšťať po povrazoch nad priepasťou vo výške štyroch mužov; komu by sa však mala zatočiť hlava, tomu by sme museli zaviazať oči. Ostatné dve miesta zostupu sú pre okľuku veľmi namáhavé a rovnako dosť nebezpečné."
Zvolili sme si prvú cestu. Keď sme prišli na miesto zostupu, nikto sa neodvážil pozrieť dolu, tým menej spustiť. Simplicissimus ako najmladší a najmenší zo skupiny sa odvážil a nechal sa spustiť ako prvý. Nikto ho však nechcel nasledovať. Tu sa sprievodca nahneval a povedal:
„Ostatné cesty nie sú omnoho lepšie a pohodlnejšie, hanbite sa. Najmenší má odvážnejšie srdce ako vy!"
Zavolal som hore, aby ma znovu vytiahli, že tam zostanem ako posledný. Tým som im dodal odvahy a keď som sa vyšplhal hore, poradil som im, kde sú skaly, ktorých sa môžu zachytávať. Potom sa odvážil najväčší a najťažší, ktorého sme spúšťali všetci piati. A takto to pokračovalo. Vždy sme spúšťali najprv ťažšieho, napokon ako piateho sme spustili sprievodcu a ja som sa šplhal a posúval rukami po lane dolu sám, a strávili sme tým dobrú hodinu. Potom sme postupovali odhodlane ďalej. Aj keď niekto spadol a udrel sa, už si to ani nevšímal.
O štvrtej hodine prišli sme do snežného údolia, kde sprievodca vyhlásil, že tu sa musíme poobzerať po kamzíkoch. Je vraj nemožné, aby tu ani jeden nebol zostal. Asi po polhodinovom hľadaní našli sme jedného, stiahli sme mu rýchlo kožu a sprievodca mu vyrezal zo žalúdka dve kamzíčie gule, ktoré odhadoval na jeden ríšsky toliar. Chcel ešte ďalej hľadať, my však sme nechceli, pretože bolo treba brodiť sa hlboko v snehu; naproti tomu sme žiadali, aby sa dnes hľadalo lepšie miesto na prenocovanie, ako sme mali včera. No nepotešil nás, lebo povedal:
„Včera na kameňoch, dnes na močarinách, pretože budeme musieť prenocovať pri veľkom hlbokom kolom dookola zbahnenom jazere. Zajtra by sme mali ešte niečo popozerať, tri hodiny zbierať korienky a byliny, okolo obeda sa opäť napiť u jedného baču žinčice, to jest, hustého prevareného ovčieho mlieka a hneď zasa postupovať ďalej, aby sme sa dostali na noc domov."
Šli sme väčšinou po holých kamenistých vrchoch. Sprievodca tu a tam vyberal spomedzi kameňov pestré rastlinky, podobajúce sa takmer pľúcniku lekárskemu, rastúcemu v bukových a dubových lesoch, lenže tieto tu boli drobučké, a nepovedal nám, na čo slúžia. Od najvyššieho vrcholu, ktorý sme dosiahli, rátal ešte dobrú hodinu cesty priamo do výšky končiara.
Teraz sme zostupovali k peknému jazeru, z ktorého nám však zakázal piť. Jazero sa doslova hmýrilo drobnými rybkami, ktoré sme mohli chytať rukou, nič však na nich nebolo, iba kostra a šupinky a vnútri boli zelené ako morská voda. Pri rybníku sme vykopali mnoho enciánov a iných bylín. Pred západom slnka prišli sme k veľkému plesu, kde sme našli mnoho enciánov, rebarbory, angeliky a iných zeliniek. Ešte zavčasu sme však nasekali viazanicu prútia, na ktorú sme si ľahli, aby sme boli chránení pred vlhkosťou a množstvom ošklivých červov, vedľa hromady kamenia, kde sme rozložili oheň; posilnili sme sa zvyšnými zásobami a ďakovali Bohu, že sme sa dostali opäť tak ďaleko dolu.
Ráno nám sprievodca poukazoval rozličné zvieracie prte. O každej vedel povedať, či po nej chodievali k plesu piť popri pastierskych stádach divé kone, medvede, kamzíky alebo iné zvieratá. Naučil nás zbierať rozličné byliny a korienky, ale pre seba ponechali sme si len rebarboru, encián, angeliku a jelení jazyk, ostatné sme mu všetky dali. Keď sme už mali plno tohto užitočného haraburdia, túžili sme opäť po návrate domov. Šli sme cez údolia, lesy a rozličné neschodné miesta, pričom sa sprievodca orientoval podľa knižočky, v ktorej mal vymaľované a popísané všelijaké značky končiarov, priepastí a brál.
Na niektorých miestach si aj sám vytyčoval značky.
Napoludnie, približne podľa programu, prišli sme k bačovi, ktorému sme taktiež priniesli štyri vekne. Chcel nás slušne pohostiť, ale my sme si vzali iba žinčice, ovčieho syra a bryndze. (Je to solený syr, z ktorého sa zvykne variť aj polievka). Potom sme šli rezko nadol a podvečer sme prišli opäť domov.
Tu pre nás pripravili riadnu hostinu, na ktorú sme pozvali aj miestneho farára, spievali sme a ďakovali Bohu, že nám milostivo pomohol zdolať strašné, nanajvýš nebezpečné a ťažko schodné veľhory a najhroznejšie priepasti. Rozprávali sme ostatným o veľkých nebezpečenstvách, ukazovali sme odreniny a modriny, ktoré sme utŕžili, a nevedeli sme dostatočne vynachváliť božie divy veľhôr. Sprievodca nám potom povedal, že vo svojom živote nezašiel tak ďaleko viac ako štyri razy a že si vraj rozmyslí, či ešte raz vystúpi tak ďaleko a vysoko.
V týchto veľhorách je však stále drsné a chladné počasie. Ba aj uprostred leta tu niekedy sneží. Najvyšší štít a najvyššia skupina vrchov vypína sa pri Kežmarku a oddeľuje od seba Sliezsko, Poľsko, Liptov, banské mestá a Spiš. Dovidieť z neho do Sliezska, Poľska, Turecka a iných vzdialených krajín.
Keď som sa vrátil do Kežmarku, rozhodol som sa na Jakuba presťahovať do Levoče, no nebolo mi to možné, lebo som požičal istému slovenskému študentovi peniaze a ten odišiel domov do Sv. Mikuláša. Po nejakom čase som sa dozvedel, že sa pobral za hory a už sa vraj nevráti. Vypožičal som si preto uhorský oblek a odcestoval práve pred jeseňou ta [do S. Mikuláša, k jeho rodičom].
...
Liptov, alebo Zliptáci i so Spišom, ktorý je nemecký a Slovákmi premiešaný, leží v Hornom Uhorsku a má mnoho nemeckých mravov a zvykov. Zmienim sa trochu iba o „Zliptákoch", ktorí žijú na území od banských miest až po Kežmarok, v drsných a veľkých Karpatských horách.
Toto slovo Zlipták znamená po nemecky böser Vogel a takými sú títo Slováci nielen podľa mena, ale aj v skutočnosti, pretože sú to strašní zbojníci. Ich vlasť, Karpatské pohorie, v ktorom bývajú, neposkytuje im nadostač živobytia, preto sa pridŕžajú výšin, kde sú schodné cesty; tie udržujú v letnom období v poriadku a čo si takto v lete v lete nahonobia alebo nazbíjajú, to zasa v zime so svojimi strovia. Okrádať ľudí alebo ich za peniaze sprevádzať cez toto pohorie, to je ich najhlavnejšie zamestnanie. Keď sú doma, nedovolia, aby ich niekto takto posudzoval alebo o nich takto rozprával. Veľmi by sa nahnevali a vyvolali by spor, keby ich niekto nazval ich pravým menom Zliptáci; želajú si, aby ich nazývali Liptákmi.
Títo Zliptáci pomenovali svoje mestečká, osady a dediny podľa mien všakovakých svätých, ale svätých v nich, pravda, býva málo. Ľudia sú tu pekní, urastení a statní, ženy sú tu zvlášť krásnem biele a nežné. Príčina je v tom, že do ich „svätých" miest, osád a dedín pre vysoké hory, v lone ktorých ležia, len málo svieti milé slniečko, na niektorých miestach len dva alebo tri mesiace v roku a potom je koniec, a preto ovocie nedozrieva a je kyslé. Svoj biedny ovsík na chlieb musia si sami motykami veľmi namáhavo dorábať na týchto vrchoch, pretože sa tam nedá priviezť nijaký ťažný dobytok.
Jednako sú tu ľudia hrdí, ako vyplýva z nasledovného. Keď som prišiel do blízkosti mestečka Svätého Mikuláša a spýtal som sa po „zliptácky": „Kde je otec?" odpovedalo dieťa, ktorého som sa spytoval: „Prečo nie pán otec?" Vzal som teda výčitku dieťaťa na vedomie a opýtal som sa znovu: „A kde je pán otec?" Chlapec povedal, že otec odišiel do mesta a niesol metly na trh. Nebolo mi to smiešne, lebo som si myslel, že si ma prešibanec iba doberá, a o niekoľko domov ďalej spýtal som sa znovu malého dievčatka, keďže som mal na oboch miestach odovzdať listy: „Kde ti je matka?" Toto roztomilé dievčatko odpovedalo takisto: „Pane, prečo nie pani matka?" Myslel som si: Vy pankharti, potulujete sa tu ako deti žobrákov a vaši bratia v Kežmarku, od ktorých prinášam listy, sú iba mendíci, biedni žobraví študenti, prečo teda musím vašich rodičov titulovať pánmi a paniami? Predsa som však povedal: „Kde ti je teda pekná pani matka?" Dievčatko odvetilo, že pani matka nosí hnoj na kopec, aby pohnojila oráčinu. Keďže som nezastihol ani pani matku, ani pána otca, tak som si listy ponechal a myslel som si: Zajtra, v nedeľu večer, určite zastihnem pána otca a pani matku doma, ako mi to predpisuje povinnosť. Jednako len by som sa rád podíval, akí sú to „vznešení ľudia," keď si vyžadujú takú veľkú úctu. Preto som veľmi túžil, aby som ich videl.
Keď som chcel dostať štyri zlaté, ktoré som požičal v Kežmarku študentovi zo Svätého Mikuláša, musel som na svoje veľké potešenie precestovať dvadsať míľ; vrátil som sa a prišiel som dve hodiny pred západom slnka do dediny a našiel som pána metliara a pani hnojárku doma. Prijali ma však tak zdvorilo, v opravdivých šľachtických šatách, že by som tomu nikdy nebol uveril. Listy, ktoré som im priniesol a odkaz ich detí, že dobre študujú, nadmieru ich potešil a veľmi si ma ctili, najmä preto, lebo zistili, že som cudzinec, a jednako som sa s nimi vedel zhovárať po slovensky pomocou poľštiny. Spytovali sa ma, ako to vyzerá v mojej vlasti, ktorú som im opísal a usiloval som sa ju chváliť pred ich drsnou krajinou; čoskoro som však spozoroval, že ich to mrzí a začali nad mojou vlasťou vysoko vyzdvihovať veľkoleposť svojich hôr a veľké nebezpečenstvá, ktoré musia prekonávať. Pomyslel som si: „Keď pokladáte veľkú námahu, nebezpečenstvo, zlú stravu, nepohodlie a drsné ovzdušie, ktoré v banských mestách a v tomto kraji jestvuje, za svoju najväčšiu slávu, tak vám nebudem protirečiť; len sa toho stále pridržiavajte, nedal by som jedinú dedinu svojej vlasti za celý váš kraj."
Začalo sa prestierať na stôl; priniesli šalát a udené kamzíčie stehno, potom hovädzinu varenú so zelenými kyslými jablkami, čo mi nechutilo najhoršie, po nej plnú misu veľkých pečených vtákov, ktoré boli tiež veľmi chutné, ďalej dobrý koláč a nový kozí syr, pokrájaný na kusy ako dlaň široké a ako prst hrubé a na rošte vyprážané. Ani ten mi nechutil najhoršie.
Hneď nato padla otázka, či aj v mojej vlasti sa takto majú. Povedal som, že nie. Zápäť vyhlásili, že to musí byť zlá krajina, oni by ta vraj nechceli. Keď sme sa lepšie zoznámili, spýtal som sa, akých vtákov sme to jedli, ale nemohol som sa dozvedieť. Či to boli vari nejakí im podobní vtáci a preto sa hanbili, nemohol som vedieť, zjedli sme ich však a ani som si tým viac hlavu nelámal; pretože jedli so mnou, muselo to byť u nich zvyčajné jedlo. Medzitým sa ma ktosi spýtal, či mi to vari nechutilo.
„Celkom dobre," odpovedal som mu, pomyslel som si však, že práve tu sa naskytla príležitosť týchto namyslených pánov vtákov trochu ošklbať a vysmievajúc sa z ich pekného mena, vypátrať od nich jeho pôvod alebo si vybrať nejakú známu furtácku historku a tú im čo najjednoduchšie vyrozprávať.
Začal som preto rozprávať o Sliezsku a najmä o Jablunkove, že tam šarapatí mnoho zbojníckych lotrov. Na to mi odvetili, že vraj nikde inde nemožno nájsť väčších galganov než práve v tomto kraji, že už polovicu tejto obce za horami ozbíjali, akoby im pomáhal sám diabol.
Po nejakej chvíli začal som rozprávať o svojom šľachtickom stave a pôvode, a hneď sa aj oni poponáhľali a takisto mi vyložili svoj vysoko vznešený pôvod, ktorý, ako som zistil, vzišiel rovnako ako môj z biednych žobráckych ľudí. Boli však pritom zdvorilí a vedeli, čo sa patrí, lebo za mladi chodili na Spiši ako chudobní žobraví študenti (v čom neklamali) do školy.
Napokon by som sa bol rád dozvedel dačo o ich zliptáckom mene. Čoskoro spozorovali, kam mierim, tvrdili však, že to nevedia, no je vraj známe, ako každý kraj má svoju prezývku, tak aj oni dostali práve túto. Spytoval som sa, či nevedia, od koho a prečo pochádza táto prezývka. Povedali, že nie.
„Keby vám to nebolo proti vôli a keby ste sa neurazili," pokračoval som, „rozpovedal by som vám to. No, keby som vedel, žeby ste sa preto na mňa nahnevali, radšej by som mlčal."
Sľúbili, že neprejavia nijakú nevôľu. Začal som:
„Je predsa podozrivé a neslušné, keď niekoho nazývajú zlým vtákom. Ako mi istý Slovák zvestoval, dal vám ho vraj istý veľmož pre tieto príčiny: Keď viedol svoje vojsko cez Liptov, spôsobili mu obyvatelia v značnej miere hanbu, lebo tu i tam zabili udatných vojakov. Potom ich už vraj nenazýval Liptákmi, ale Zliptákmi. Po nejakom čase obyvatelia tohto kraja začali sa hanbiť za svoju prezývku a dohodli sa zájsť k veľmožovi s prosbou, nech im milostivo odoberie to „Z", aby sa mohli opäť nazývať Liptákmi a zariadili to takýmto spôsobom. Poslali k tomu vysokému veľmožovi troch zemanov z kraja s veľkým košom plným vajec na fašiangové koláče, lebo ich pôda na obdarovanie veľmoža nič iného poskytnúť nemohla. Títo traja zemania museli dar odovzdať vo svojom všednom oblečení metliarov a hnojárov, aby ich pokladali za chudobných, ponížených a ubiedených ľudí. Vajcia mali odovzdať veľmožovi do vlastných rúk ako zvláštny dar spolu so žiadosťou. Prvý mal niesť kôš na pleci a po vstupe do veľmožovej komnaty mal povedať: „Boh vás pozdrav, pán veľmož." Druhý mal vstúpiť hneď za ním a povedať: „Aj s vašou manželkou." Tretí mal tiež hneď nasledovať a povedať: „Spolu s vašimi deťmi." A toto sa vo fašiangovom týždni aj uskutočnilo. No keď ich napokon po dlhom odbíjaní, lebo ich pokladali za fašiangových šašov, pustili pred veľmoža, šiel „vajcenosič" (ako sa boli dohovorili) vpredu, ale druhý, čo mu stúpal v pätách, zrazu sa potkol a zhodil tomu pred sebou kôš s vajcami z pleca skôr, než mohol povedať „Boh vás pozdrav, pán veľmož." Miesto pozdravu obzrel sa na svojho kamaráta a povedal mu: „Aby ťa tisíc hromov pobilo!" Druhý sa však vo svojom pozdrave nepomýlil, urobil poklonu a povedal: „Aj s vašou manželkou." Aj tretí sa poklonil veľmožovi a dodal: „Spolu s vašimi deťmi."
Ležal tu teraz dar a stáli zemania Zliptáci so svojím dobrým úmyslom. Po prečítaní prosby pánov vyslancov až do ďalšieho rozhodnutia uväznili. Neskoršie pokárali túto poklonu palicovaním, ich žiadosť úplne zamietli a na odpoveď dodali: „Ak máte takto pozdravovať veľmoža s jeho manželkou a s najmilším mladým panstvom, vy zlí, ničomní vtáci, nemá a nemôže sa z vášho mena nič odtŕhať, to Z nech navždy zostane menu vášmu i vašich detí."
Nato vyhlásili, že by som to mal vyrozprávať v najbližšej dedine, že by som si vraj mohol vyslúžiť dobré sprepitné.
„Páni, toho by som sa radšej vzdal," poznamenal som.
Na to dodali, že by mi to veru tiež radili. Potom sme si znova dokola vypili. Keďže mi ovsený chlieb, pre plevy, ktorými oplýval veľmi ťažko šiel dolu hrdlom, ešte raz som ich poriadne spláchol a povedal som:
„Kone sa budú raz pred Bohom na vás žalovať, že ste im odňali toľko ovsa, a čo patrilo im, zjedli ste vy."
Odpoveďou ma poriadne usadili, keď vyhlásili, že by som mohol byť ich opravdivým krajanom a ozajstným Zliptákom.
Na tom sme sa vospolok zasmiali a vznikla naozaj dôverná nálada, priviedli hudcov, ba i najstaršiu dcéru pani hnojárky, aby so mnou tancovala. Bola ako krásny vznešený obrážtek, mala asi sedemnásť rokov, správala sa zdvorilo a mala znalosti aj z latinčiny, takže som veľmi obdivoval týchto sedliakov, ktorí sa však nazývali zemanmi, lebo sú nadovšetko zdvorilí, v náboženstve hlboko vzdelaní a voči cudzincom, najmä voči študentom, pohostinné, pretože som potom prešiel celým Liptovom a nikde som neminul ani jediný grajciar. Panne dcére pani hnojárky som tam mimoriadne dvoril, až som aj prisľúbil, že sa do Michala vrátim a vezmem si ju za manželku. Ale zišlo z očú, zišlo z mysle, ako vraví ľudové príslovie. Nikdy viac som ta nešiel, no len čo som sa vrátil do Kežmarku, rozlúčil som sa a a odišiel som do Levoče.

Štrnásta kapitola
Ako prišiel Simplicissimus do Levoče a čo sa tu s ním odohralo

Len čo som prišiel do Levoče, ohlásil som príchod u vtedajšieho pána rektora. Žiakov Sedmohradčanov, Slovákov, chudobných Slezanov, zväčša hudobníkov, ktorých si veľmi vážili, ako aj domácich chlapcov bol značný počet. Pán rektor, ktorého manželka bola zo Sliezska, poslal ma k pánu kantorovi. Keď sa ma spýtal, aký mám hlas, a ja mu odpovedal, že bas, zvolal tento drsný chlapík:
„Medvieďa lenivé, budeš ty dobre spievať aj alt!"
Odvtedy som aj musel vždy s kamarátom spievať alt a celkom slušne som sa v ňom vycvičil. Bol to, pravda, zriedkavý prechod od basu na alt.
Najprv som mal slušný príjem z kondícií, ktoré som dával u istého drevorubača, čo však netrvalo dlho. Potom som dostal na súkromné vyučovanie dve veľké, urastené panny, z ktorých jedna sa o štvrť roka vydala. Po krátkom čase ma odporúčal môj rektor pánu doktorovi teológie za preceptora jeho deťom. U neho, ako u mestského farára, som sa mal znamenite. Netrvalo to však dlho, lebo poslal svoje deti do Vratislavi a aj sám sa ta odsťahoval. Musel som preto vo zvýšenej miere sporiť, svoje úlohy odpisovať z cudzích, vypožičaných kníh, z času na čas chodievať na polievčičku k istej slúžtičke kvôli bielizni a takto nepríjemne, veľmi namáhavo sa pretĺkať. Aby som si trochu prilepšil, stal som sa „quotidianus pulsans", každodenným zástupcom kostolníka pri zvonení, za čo som dostával štvrťročne jeden uhorský zlatý, čiže tridsaťtri polturákov, to je päťdesiatjeden grajciarov.
Spomenutý drsný chlapík, pán kantor, dopustil sa raz verejne hrubej výtržnosti. Keď zvolili, ako to býva, nového richtára, orátor, poctivým remeslom mäsiar, odpovedal na richtárov prejav a ako mal vo zvyku, jednostaj používal slovo „žeáno". Kantor predstúpiac nenávistne pred neho, nakoniec zakričal:
„Žeáno, vôl je tučný, žeáno, vôl je chudý," a odišiel domov, za čo ho však náležite pokarhali.
Žil tu aj istý kat, ktorý sa vyslobodil z povinnosti vykonávať katovskú službu. Bol to jemný, učený muž, ktorý urobil pre študentov mnoho dobrého a cudzincom často rozprával, ako sa dostal k svojmu remeslu. Keď som sa aj ja s ním zoznámil a bol som u neho ako hosť, rozpovedal mi to nasledovne. Otec bol mu vraj taktiež katom, avšak jeho - ako svojho jediného syna - posielal usilovne do školy. Raz vraj ušiel svojmu otcovi a zdržoval sa na rozličných miestach ako žobravý študent, pričom veľa vytrpel, no usilovne študoval. Po niekoľkých rokoch, keď sa stal váženým človekom, vyobliekaný vrátil sa sem a zasnúbil sa s dcérou pána farára z Kežmarku. Ale najprv chcel ísť na univerzitu a potom sa mienil bezpochyby vrátiť, aby sa s ňou zosobášil. Na to však potreboval peniaze, nuž išiel domov, dal sa svojmu otcovi poznať a povedal, ako ďaleko to s božou pomocou dotiahol so svojimi štúdiami a že by teraz chcel ísť na univerzitu a štúdiá skončiť. Žiadal ho preto, aby mu dajakými peniazmi vypomohol, pričom mu nemohol zatajiť, že sa zasnúbil s dcérou pána farára v Kežmarku a že sa chce s ňou o dva roky oženiť. Keďže bolo známe, že za mladi od otca utiekol a otec dávno na neho zabudol, nikomu vraj ani na um nepríde, že by jeho syn ešte žil, pričom sa ani on sám nikdy nikomu nezdôveril, kto boli jeho rodičia. No a pretože je jeho jediným synom a dostal sa vo svojich štúdiách tak ďaleko, chcel by vraj v nich pokračovať a mohol by jeho rodu opäť prinavrátiť česť. A keby vraj mal z božej vôle aj umrieť, nikdy viac by od neho nič nežiadal, len nech mu v tomto jedinom prípade poskytne nejakú sumu na ďalšie štúdiá.
Jeho otec-kat zavolal ho do izby, zatvoril na závoru, vzal popravný meč, predstúpil pred neho a povedal:
„Ty ničomné, ľahkomyseľné chlapčisko, ty sa budeš za mňa, vlastného otca, hanbiť?! Rýchlo sa rozhodni stať sa katom, lebo ti týmto mečom zotnem hlavu."
Hoci sa syn správal k otcovi čo najzdvorilejšie, usilujúc sa presvedčiť ho , že pri svojom vystupovaní nikdy sa za neho nehanbil alebo ho nechcel priviesť do nejakého nebezpečenstva a poníženia, nič to nepomohlo. Čím väčšmi syn aj plačúc prosil, tým zlostnejší bol otec a skrátka žiadal od syna, aby sa stal katom. Musel napokon otcovi odprisahať, že s tým súhlasí.
Syn si myslel, že v najbližších dňoch znovu zdupká, ale otec mu dal na druhý deň do ruky povraz a bič a šiel s ním na trhovisko, kde chytal psov, zabíjal ich a musel sa cvičiť v stínaní. Potom ho otec slušne obliekal a dával mu dostatok peňazí.
Raz za dobrej sanice vzal syn peknú torbu, čisto sa obliekol, nabral si zlaté prstene a peniaze a doviezol sa do Kežmarku pred dvere pána farára. Poprosil, aby mu dovolili vziať svoju milú na sánkovačku, k čomu privolili. Natiahol jej prstene, ukazoval mnoho peňazí a predstieral, ako aj predtým, že je dieťaťom vznešených ľudí, čomu nasvedčovala aj všetka štedrosť a hojnosť.
Keď vyšli za mesto, prehovoril dievča, aby sas s ním dalo v najbližšej dedine zosobášiť. Dobrá panna by tiež nebola rada svojho milého opustila, preto hneď súhlasila, že bude žiť podľa jeho vôle a dá sa s ním na najbližšom mieste, ako to on bude pokladať za najlepšie, zosobášiť.
Keď sa to uskutočnilo a zaviezol ju do domu svojho otca-kata, bolo dievča spočiatku nejaký čas skormútené, aj svojim rodičom spôsobilo veľký zármutok, nakoniec si toho už však už nikto viac nevšímal.
Tento kat, ako sme už spomenuli, za mojich čias sa už tiež vyslobodil a na základe cisárskej milosti a privilégia vrátili mu česť. Mal jedinú dcérku, ktorú hodlal zavesiť dajakému študentovi na krk , no ako sa to ďalej vyvíjalo, neviem.
Mesto Levoča je hlavným mestom Spiša. Je dosť veľká a preslávená jarmokmi. V septembri sem donášajú veľa hrozna a prichádza sem zo šesťdesiat, ba i sto hornouhorských šafraníkov. Obyvatelia sú Nemci a Slováci. Takmer každý dom má studňu, no s nezdravou vodou, ktorá spôsobuje hrvoľ. Magistrát musí chodiť na radnicu i do kostola v nemeckých plášťoch, topánkach a klobúkoch na znamenie používania nemeckého práva. Na okolí je mnoho slovenských dedín, z ktorých prinášajú na trh rozličné veci. Na jarmoky sem prichádza aj mnoho Grékov z Turecka s krásnym, dobrým tureckým tovarom. Mesto má iba jeden malý potôčik, ktorý poháňa horko-ťažko jeden mlyn. V lete sa susedia posmievajú Levočanom kvôli mlynskej vode a radia, aby husi nechávali doma, lebo im potok vypijú. Nemecká omša sa tu slúži v katolíckom kňazskom rúchu a tak ako aj v banských mestách i v celom Uhorsku spevom, pričom na oltári horia dve voskovice. Keď nejaká pani vstane po pôrode, musí sa skôr, než vstúpi medzi ostatných ľudí do kostola, dať požehnať od duchovného pod vchodom. Odtiaľto do Kežmarku sú dve míle. Karpatské pohorie vidieť z ulíc a najmä z oblokov domov. Mesto nemá nijaké predmestia, ale dokola utešené záhrady. V kostole je vyvesené veľké kolenné jablko a zub, veľký ako chlapská päsť; tvrdí sa, že to majú byť kosti obra. Je známe, že toto mesto stavali vyhnanci, lebo pri práci držali zo strachu na najvyššom bode stráž, ktorú v tomto čase nazývali „Leutschaue", pretože sa dá stadiaľ pohodlne striehnuť na ľudí a dávať pozor na prichádzajúceho nepriateľa. Toto meno potom mestu zostalo. Sú tam dobrosrdeční, priateľskí ľudia a dobrá škola pre chudobných študentov.
Ale ja, biedny Simplex, keď som tu nikde nenachádzal nijakú oporu ani radu a hĺbal som iba v teológii, v ktorej sa mi vynárali veľké pochybnosti v súvislosti so sliezskou reformáciou, rozhodol som sa stať svetákom a vyučiť sa ako devätnásťročný ešte majstrovstvu v pískaní, čiže hudobnému umeniu. Na vyučenie navrhol mi istého učiteľa v meste Sabinove učeň vtedajšieho levočského trubača. Tento návrh som prijal a v čase Hromníc som sa pobral zo štúdií k nemu.

In: Uhorský Simplicissimus. - Z nemec. orig. prel. štúdiu napísal a vysvetlivky spracoval dr. Jozef Vlachovič. - Bratislava:Tatran, 1975, s. 57-78; 82-91. - Hviezdoslavova knižnica. Zv. 233.

 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.