Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Memoáre, biografie ŠOLTÉSOVÁ, ELENA MARÓTHY (1855-1939) - Strana 2

ŠOLTÉSOVÁ, ELENA MARÓTHY (1855-1939) - Strana 2

Tlačiť
Obsah článku
ŠOLTÉSOVÁ, ELENA MARÓTHY (1855-1939)
Sedemdesiat rokov života
Dumka Krivánska
Celý článok

1. SEDEMDESIAT ROKOV ŽIVOTA

Po prázdninách, cez ktoré bavil sa u nás istý mladý Pešťan, študent Zsigmondy Jenö, štíhly, belavý, vážneho jemného chovania, ktorý sa sprostredkovaním novohradského seniorálneho inšpektora k nám dostal, ktorý sa po celý čas pilne učil po slovensky a s apom sa rád zhováral (slovensko-maďarský slovníček, ním značený dlho sa u nás zachoval), odviezol ma môj otec na nemčinu do Spiša, do mestečka Veľkej, po nemecky Felka, kde pred rokmi za tým istým cieľom absolvovala svoj rok i moja nevlastná mamka, mňa teda mali ta akoby po starej známosti.
Cesta ta vtedy išla ešte vozmo a trvala nám, zdá sa mi, dva dni. Z nej som si nič nezachovala, iba akýsi hmlistý obrázok, že v Radvani zastali sme s vozíkom pred ev. farou, apa vystúpil z neho, že na chvíľu vojde dnu, a mne naložil len zostať sedieť. Potom sa mi zdalo, že pridlho tam mešká, a v detskej netrpezlivosti mrzela som sa na tých, čo tam bývajú, že ho iste oni tak dlho tam zdržiavajú. Keď však potom vyšiel, vyprevádzaný domácim pánom, v priateľskom rozhovore s ním, ktorý mal takú predobrú tvár, vľúdne sa mi prihovoril i pohladkal ma, náramne som sa v sebe zahanbila pre svoju predošlú mrzutosť oproti nemu. Keď sme sa s ním rozlúčili, apa mi rozpovedal, že je to náš najväčší básnik Andrej Sládkovič, šľachetný človek, dobrý duch svojho národa - a tomu podobne. Otcove slová vyšumeli mi z pamäti, ale dojem, ale dojem, ktorý vo mne vyvolali, zostal mi navždy v nej, i moja zostrená kajúcnosť, že proti tomu vznešenému človeku pocítila som akési nepriateľské hnutie. Keď roku 1872 umrel, ešte som ho v duchu skrúšene odprosovala preto.
Viem, že mi môj otec na tejto ceste rozprával mnoho poučného, vzdelávateľného, a často prihováral sa i nášmu kočišovi, majiteľovi koní, čo náš vozík ťahali, rozprávajúc mu všeličo miestopisného, hospodárskeho i dejinného o krajoch, ktorými sme sa viezli, aby i on mal svoj mravný zisk z tejto cesty.
Vo Veľkej dostala som byt i celé zaopatrenie u istej pani Weissovej, vdovy, obývajúcej so svojou už staršou slobodnou dcérou celý poschodový dom - vpravde však len jednu izbu okrem veľkej kuchyne a komory. Poschodie bolo vôbec neobývané, akoby ani nedohotovené, a dolu bolo niekoľko miestností neupotrebených. Tam iste neznali bytovej núdze, lebo takto mali sa veci temer v každom dome, čo i mne, neskúsenému dieťaťu, bolo čudné, keď som sa v tom rozhľadela.
Apa, keď už bol vo Veľkej, išiel a i mňa so sebou pojal i do blízkych Batizoviec navštíviť ev. farára Andreja Dianišku, mamkinho príbuzného, u ktorého, vtedy ešte neženatého, žila i jeho mať a sestra Marička, všetko milí, nekonečne priateľskí ľudia. „Andi", tuším, viac rokov pobudol v Nemecku, mal akúsi jemnú vážnosť v belasých očiach; Marička, ružová blondína okrúhlastých tvarov, mala sa ku mne, hlúpej dedinčanke, s takou pôvabnou láskavosťou, že som ňou bola celkom očarená. Povodila ma po celom dome i gazdovstve, že som sa cítila hneď ako doma. A stará tetuška, nízka, počerná, náramne živá a pohyblivá, šírila okolo seba dobrú vôľu. Pri našom odchode bola moja odobierka od nich iste veľmi clivá, ale keď mi Marička prisľúbila, že v niektorú sobotu príde do Veľkej po mňa, aby som nedeľu tu u nich strávila, a že i na celé vianočné prázdniny vezmú ma k sebe, clivosť ma prešla. Keď však otec odchádzal z Veľkej napomínajúc ma ku všetkému dobrému a prosiac moje domáce o lásku a trpezlivosť pre mňa, jednako zasa v žalostnom plači lúčila som sa s ním, len mi žalosť kratšie trvala ako vlani v Lučenci. Na druhý deň už ma začali zaujímať miestne veci a minulý polrok v nemeckej škole slečny Friedlovej zanechal mi dobrodenie, že so svojimi domácimi už som sa vedela ako-tak dorozumieť.
Starú pani Weissovú nemala som v láske pre jej niektoré slabosti - nedospelí sú odmietaví proti tomu, čo nechápu - i pre jej neskrášlený spišský dialekt, mne veľmi protivný, ale s jej dcérou, slečnou Reli (Aurélia), ktorá bola postavy temer nie vyššej ako ja vtedy, zakrpatenej pre chorobu v detstve, ale mala krásne, milé, tmavé oči, pre ktoré som ju ja celú mala za peknú - hneď pocítili sme vzájomnú sympatiu, hoci ona vtedy už mohla byť vyše tridsaťročná a ja [som mala] ešte nie celých jedenásť. Bola značne vzdelanejšia než matka, prečítala mnoho kníh i čistejšiu nemčinu užívala - a bola dobrej duše. S materou, so svojou „Mutusch", zaobchádzala vždy s nevyčerpateľnou nežnosťou a trpezlivosťou, že som ju v tom musela obdivovať. Mala i brata advokáta, ale ten býval osobitne vo vlastnom dome, v druhej ulici. Mal za ženu Liptáčku. Ich zo štrnásťročná dcéra, Etelka, chodievala k nám a mňa vodievala k nim. Od slúžky, ktorá každý deň, keď ma samotnú postihla, súcitne sa ma opytovala, či sa mi už necnie, učila som sa poznávať spišskú slovenčinu.
Iba strážkyňa domu, vypasená žltá sučka Noska, v prvé dni bola mi postrachom, lebo tisla sa ku mne, falošne sa uškľabujúc. Mala totižto obyčaj skrčiť vrchný pysk, akoby zuby cerila, preto som sa jej bála, ale o krátky čas spriatelila som sa i s ňou, keď som nahliadla, že ten úškľabok u nej znamená práve akýsi priateľský úsmev. Zato do konca svojho pobytu tam nezmohla som sa na nijaké priateľské hnutie k Pujze, do ťažka vypasenej, tmavo a jasnosivej pásikavej domácej mačke, ktorá každé ráno, keď svoju porciu čerstvo nadojeného mlieka v kuchyni užila, nástojčivým mňaukaním pred izbovými dvermi vynútila si, že jej ich otvorili, vošla vážne dnu, nepoďakujúc sa za úsluhu, zamierila rovno ku kredencu na druhej strane izby, vyskočila najprv na dolnú jeho časť, pozrela, či tam niet pre ňu zaujímavého, a po krátkej pauze, pri jej mnohovážnosti iste nie bez námahy, škriabala sa hore uholnou doskou navrch jeho hornej časti, odtiaľ prešla ešte na vyššiu pradedovskú šatovú skriňu, v ktorej mohlo mať miesto šatstvo hoci celej rodiny - a z tej konečne, po dlhšom opatrnom mierení, preskočila na širokú, zelenú kachľovú pec, tam sa pokrútila do mrváňa a ležala tak v najväčšom teple až do poludnia. Na obed však nezabudla na seba. Ako sa taniermi zaštrkalo, tou istou cestou, spúšťajúc sa hladko dolu kredencom, ustanovila sa k nám a mňaukaním hlásila sa o svoj podiel. A naša prajná Tante Reli oddeľovala jej zo všetkého, o čom vedela, že jej bude po chuti, na jej mištičku a odnášala jej to do tmavej komôrky, cez ktorú chodilo sa z izby do sklepeného priechodu (Durchfahrt), deliaceho dom od ulice na dve rovnaké polovice. Pujza za ňou, otierajúc sa lichotivo o jej šaty. Takto tučnela od dobrých pokrmov na teplej peci, miesto aby bola išla do stajne drhnúť potkany, ktorých vraj bolo tam plno, že každú chvíľu vychádzali spod mostoviny. Ale Tante Reli bola k nej nadmieru zhovievavá. Raz pridalo sa Pujze, že si zle vyrátala skok z pece na „kvadropkasňu" - a už i rútila sa dolu. Vo mne blysla škodoradosť, že sa azda trochu udrie - ale zaznel výkrik Tante Reli: „Pujz! Pujz!" a už i zastala tam, do vystretej svojej zásterky zachytiac padajúcu Pujzu. Moja sklamaná škodoradosť zhasla, nepriateľsky pozrela som na zachránenú, ktorá však nebodaj i bez priskočenia Relikinho, bola by, mačacím spôsobom, bez ublíženia padla na rovné nohy.
Ku vtedajším mojim antipatiám patrila tiež „Eňchiňa" (Änchen), stará zvráskavená žena, Nemka, pre protivnú svoju obyčaj , že často prichádzala do Weissovcov napoludnie, že nikdy nešla do kuchyne pýtať si niečo zjesť, ale, akoby chcela donútiť, aby sa jej zo všetkého dalo, čo páni majú na stole, prichádzala nepozorovane do tmavej komôrky, zastala si ku skleným dverám medzi izbou a komôrkou a dívala sa žiadostivo na nás, že mne zakaždým prešla chuť do jedenia, keď som ju tam zazrela. A tety, , ani stará ani mladá, nikdy ju preto nezavrátili. Relika vzala tanier, nabrala naň hodne jedla, aké sme práve mali a dala jej to ta, do tmavej komôrky. Ktovie, či Eňchiňa, niekedy, keď vyskúmala, že máme niečo, čo ona nerada, i neodišla potichu do iného známeho jej domu sprobovať šťastie, či by sa jej nedostalo tam niečo pre ňu čo rada.
Tety Weissové boli dobré kresťanky, nedarmo rady chodievali do kostola, čajsi každú nedeľu, a i mňa brávali so sebou. Na jeseň, kým ešte boli a na jar, keď zas začali sa rozvíjať kvety v malej dvornej záhradke, každú sobotu podvečer uvili sme si s Relikou pestré, tuho voňajúce kytičky na nedeľu do kostola. Hotové pofŕkali sme vodou a zavesili sme ich na noc do neobývanej izby dolu hlávkami niekde na klinec. Tak sa to tam dialo iste od nepamäti. Temer každá ženská niesla si do kostola podobnú voňačku a všetkým od všetkých venovaná bola pozornosť, ktorá ako, z akých kvetov je uvitá. Ja som pozorne počúvala nemecké kázne, s nemeckými náboženskými piesňami sa oboznamovala a nemecký otčenáš som sa čochvíľa naučila.
S nemeckými deťmi v škole, hoci podvedome cítila som ich povahovú odlišnosť - boli pri nemeckej malomeštiackej tradícii hodne filistersky a materialisticky napáchnuté - akosi ľahšie som sa spoznala i skamarátila, než vlani v Lučenci s maďarskými, i že som odvtedy svoju dedinskú plachosť už trochu prekonala, i že som po nemecky dosť dobre rozumela. Ani učenie nerobilo mi už ťažkosti, aké ma trápili v Lučenci. Po Novom roku posadil ma náš učiteľ, bledý, štíhly starý pán Adriany, ku prvej žiačke, čo vraj bolo veľkým vyznačením, lebo prvé miesta mávali vraj iba „hiesige Mädchen" (tunajšie dievčatá).
Vianoce strávila som v Batizovciach, kde som poznala zas nových ľudí (čo pre mňa bývalo vždy udalosťou), pána i dámu, príbuzných Dianiškovcov z Levoče, zo starej patricijskej rodiny, ktorí zo začiatku trochu cudzo pozerali na mňa, naivnú dedinčanku, ale pozdejšie sa rozohriali a Maričke naložili, aby i mňa pojala so sebou, keď na jar pôjde k nim do Levoče.
Pozdejšie v zime ochorela som na akúsi veľmi silnú chrípku s veľkým kašľom, dlho ani do školy som nemohla chodiť; dobrá, starostlivá Tante Reli ma vo dne v noci opatrovala, všelijakými horúcimi odvarkami ma liečila - i vyliečila.
Na jar už celkom otvoril sa mi tamojší svet, oboznámila som sa už i s dievčencami zo školy už vyšlými, k čomu dala príležitosť veľká udalosť: tanečná škola šťúpleho, pohyblivého pána Schmala, do ktorej prihlásiť sa dostala som dovolenie z domu a ktorú skončila som na veľkúspokojnosť mojej Tante Reli, ktorá sa presvedčila o mojom úspechu, keď ma na „probabále" gardírovala a pochvaly učiteľa vypočula. Ona brávala ma so sebou i ku svojim známym, od nej znala som ich rodinné kroniky i neškodné romániky tamojších dievčat s maďarskými študentmi, ktorí v tie časy tiež chodievali dospišských miest učiť sa po nemecky. O nich Relika rozprávala s akousi láskavosťou, i rada recitovala maďarské veršíky a piesne od nich počuté - pravda, s prevrátenou výslovnosťou - i so záľubou rozprávala o maďarských magnátoch, čo v nejakých románoch o nich čítala. Obraz akéhosi grófa Károlyiho v magnátskom obleku, u ktorého jej brat, ktorý umrel v mladom veku, bol úradníkom, s pietou opatrovala. Vôbec na Spiši už vtedy javila sa hodná maďarománia, hoci v obecných školách nebolo slychu po maďarčine. Naproti tomu slovenský živel som vo Veľkej vôbec nepobadala, akoby sa všetci slovenskí ľudia, ktorí sa ta dostali, hneď dobrovoľne boli ponemčili. Slovenského slova vari za celý ten rok okrem od slúžky dedinčanky nepočula som iba u Dianiškovcov v Batizovciach.
Do Levoče ma Marička podľa sľubu pojala, ale v rozpomienke ostalo mi z toho veľmi málo. Zo zovňajšieho obrazu rovnaké poschodové, poriadne do radu stavané domy s končistými štítmi, všetky asi jednej, bledožltej farby. Dnu, kde sme boli, pochmúrno-skvostné zariadenie, tmavý lesk na všetkom, bezchybný poriadok a nerušená tichosť. Hľadajúc viac svetla vytratila som sa do záhrady, z troch strán múrom ohradenej, v ktorej chodníky boli pieskom vysypané, hriadky rozličnej podoby poriadne upravené - ale mne sa zdalo, že i tie kvety musia sa tu cítiť stiesnene ako ja. Vtedy nevedela som nič o bohatej minulosti Levoče.
Školský rok sa skončil a o niekoľko dní po skúške zasa prišiel po mňa sám môj otec. Jeho láske nebola to priveľká námaha, hoci bol slabého zdravia. Zaradovala som sa mu, túlila som sa k nemu - ale spolu nadchádzala ma i ľútosť, že je koniec môjmu pobytu vo Veľkej, kde mi bolo dobre medzi dobrými ľuďmi. Medzi najlepších zo svojich spišských známostí pokladala som Dianiškovcov v Batizovciach, s ktorými však potom v živote som sa nestretla, lebo žili odtiahnuto od slovenského sveta.
„Ich geh‘ schon nach Haus"! oznamovala som každej kamarátke, s ktorou som sa stretla , s radostným úsmevom, ale i so slzou v očiach.
Tete Relike sľubovala som svätosväte, že budem jej často písavať, presvedčená, že oproti nej iste ustúpi moja i v tomto roku dokazovaná nechuť do písania listov (z Lučenca i za mňa písavala domov Ema ), a prosila som ju, aby len i ona mne písavala o všetkých známych, lebo som mala za isté, že všetkých osud do konca života bude ma zaujímať.
Na spiatočnej ceste v Liptovskom Sv. Mikuláši navštívili sme Michala Miloslava Hodžu, nad ktorým už viselo jeho tešínske vyhnanstvo. Na jeho dumno-vážne oči, z ktorých hľadela na nás zastretá beznádej, nikdy nezabudnem. Zato z návštevy u Matúškov ostala mi jasná rozpomienka na peknú, mladuškú ružovú devu , Marienku Matúškovú, ktorá bola veľmi milá ku mne a dala mi na pamiatku všelijaké ozdobné drobnosti, s ktorými som sa doma rada chválila.
Doma našla som si maličkú sestričku Belušku, v ružovej kabanke, dotiaľ mi ešte neznámu, narodenú o niekoľko týždňov po mojom odchode zo Spiša. Pýtala sa k apovi, aby ju varoval. Mňa i dojímalo, keď ju vinul k sebe, dávajúc jej všelijaké nežné mená, i nadchádzala ma tajná žiarlivosť.
Na svoj minulý spišský život spočiatku stále som myslievala - a vymysli zavše i naspäť do neho sa žiadavala. Býva to iste v mnohých prípadoch a je i dosť vysvetliteľné, že rodičia, majúci dieťa stále pred očami, nezbadajú včas pomaly postupujúce fázy jeho duševného vývinu, a teda ani nemenia svoje obcovanie s ním, ale stále narábajú prvotným spôsobom karhania a napomínania. Naproti tomu cudzím, ktorým normálne nadané a výchovou nezanedbané dieťa dostane sa do rúk , hneď zrejmejší je stupeň jeho vývoja a skôr sú ochotní prajne hodnotiť jeho dobré vlohy než vychovávatelia - rodičia, ktorí prípadne mnoho podstúpili, kým ich výchovou v dieťati priviedli k platnosti, preto sa niekedy stáva, že dieťa u cudzích nájde viac ocenenia než u vlastných. Niečo podobné zakúsila som i ja po svojom návrate zo Spiša. Tam nehľadane dostalo sa mi uznania právoplatného člena domácnosti, ktorého mienka alebo žiadosť brala sa do úvahy, i zdôverovali sa mu veci pre rodinu dôležité, pred cudzími však zamlčované a tak podobne, že nevdojak začala som cítiť u seba akúsi osobnú hodnotu, čo spolu i pobádalo ma utvrdiť ju v sebe. V tom bol nečakaný dobrý výchovný vplyv, ktorého sa mi za môjho pobytu na Spiši dostalo. Doma však, tiež akosi nevdojak, bola som od mamky bez ohľadu na pokrok minulého roku postavená do položenia ako predtým: byť čím viac karhanou a napomínanou a mať vždy na mysli, aby som vyhovela jej požiadavkám. Kriticky som vtedy o tom neuvažovala, ale cítila som ponižujúci stupeň, na ktorom som sa doma našla, a len z lásky k domovu, najmä k otcovi, s ktorým na spiatočnej ceste zo Spiša zažila som mnoho povznášajúcich rozhovorov, nechcela som si ani v mysli priznať, že tam u cudzích cítila som sa šťastnejšie než tu doma.

In: Maróthy-Šoltésová, Elena: Výber I. - Bratislava : Tatran, 1978, s. 463-471.



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.