Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

SILAN, JANKO (1914-1984)

Tlačiť
Obsah článku
SILAN, JANKO (1914-1984)
Z tatranskej korešpondencie
Z tatranských textov
Vianočný vinš deťom v Jurgove
Pred ždiarskym kostolom
Kňažná z Javoriny
Aj generáli plačú
Celý článok
Po vysvätení za kňaza 22. júna 1941 v katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule nastupuje mladý kňaz a básnik Janko Silan (1914-1984), rodák zo Sily neďaleko Nitry, na svoje prvé kaplánske miesto do Ždiaru k administrátorovi Jánovi Kušnírovi. Má už za sebou niekoľko úspešných zbierok poézie (Kuvici, 1936; Rebrík do neba, 1939; Slávme to spoločne, 1941; Kým nebudeme doma, 1943) , ale ťarchu svojho nepokoja a vnútornej rozorvanosti si nesie so sebou aj na nové pôsobisko. V Tatrách strávi štyri určujúce roky života, napíše svoje vrcholné básnické zbierky Piesne z Javoriny, 1943 a Piesne zo Ždiaru, 1947. Tu prekoná vážne krízy a životné skúšky. Ždiar, Javorina, Jurgov sú miestami ťažkého vnútorného zápasu samého so sebou. Mladý kaplán sa túlava po okolí, citlivý voči všetkému, čo je ohrozené, bezbranné; k slzám ho dojímajú hladné, plaché lane. Na rozľahlom svahu nad Javorinou stojí poľovnícky zámok, ktorý dal postaviť knieža Hohenlohe-Oehringen a dolu v dedine pri drevenom kostole dva kamenné náhrobníky. Vedľa kniežaťa jeho družka Otília, nad nimi citát z pera Silanovho obľúbeného básnika Rainera Maria Rilkeho. Na svojich potulkách sa nešťastný básnik stretáva v predstavách a snoch s kňažnou z Javoriny vedie s ňou pomyselné rozhovory, skladá si jej tragický osud. Nesúdi. Chápe a súcití. V nej, dávno mŕtvej, nachádza blízku, v žiali spriaznenú dušu. Napíše o nej báseň Kňažná z Javoriny aj rovnomennú spomienkovú biografickú úvahu. Po hlbokej rozorvanosti a krízach nájde nakoniec vnútorný pokoj a zmierenie, prijme svoj ľudský údel. Tatry sa tak stávajú preň aj oslavou života. Tatranské roky Janka Silana sú zároveň vojnovými rokmi, aj koniec vojny ho zastihne v Ždiari. Obraz týchto udalostí sprítomňuje podrobný denníkový záznam šestnástich februárových dní roku 1945, pod názvom Aj generáli plačú. Zo Ždiaru odchádza bezprostredne po vstupe Červenej armády, vo februári 1945, do Liptovského Hrádku. Krátko potom sa zakladá vydavateľstvo a časopis Verbum, Janko Silan sa stane jedným z jeho zakladajúcich členov a začne redigovať edíciu Lux. Ešte ho čakajú ťažké skúšky a krízy. Vnútorné aj vonkajšie. V jeho osobnom živote vymedzenom rokmi 1914 a 1984 sa tragicky odrazia všetky prelomové zvraty doby. Ale časť tatranského pobytu je malým ostrovčekom jasu. Tatry ostávajú jeho trvalým zážitkom: "Vďačím im za všetko: za samotu i pokoj, za pohľad do výšky a najmä za ticho. Tu som sa naučil všetko vidieť a milovať. Tie dlhé cesty z Javoriny po horských chodníkoch, ktoré na každej zákrute taja nové prekvapenie, ma jednoducho vychovali pre hĺbanie a spev."

1. Z TATRANSKEJ KOREŠPONDENCIE

Eugenovi Čadenému

Ždiar 16.X.1941
Veľactený pán Eugen Čadený, to je zvláštne; nedostali ste moju odhlášku? Tak Vám to vravím jasne a zreteľne a naposledy: pretože ste išli pri nahováraní ohľadom mojej prihlášky do poisťovne potuteľne a s patričnými úskokmi a trikmi agentov, ktorých vlastne treba ihneď vyhodiť z dverí: nie to je smerodajné, že ste ukradli môj podpis, ale moja vôľa, ktorá pri tom nebola. Nechcem mať nič spoločného s Vašou poisťovňou! A keď ešte príde od Vás dajaký list alebo správy - všetko poletí do koša neprečítané. A keď Vás diabol naháňa lákať odo mňa peniaze a Vy mu rád podliehate, aby ste si udržali živnosť, ak máte ešte toľko sily a priamosti ducha, tak mu povedzte dôrazne a jasne, ako ja teraz Vám vravím, že tu si cestu pomýlil, keď hľadá zlaťáky u chudobného básnika, ktorý žije ako vtáci z milosti božej. Táto odhláška je definitívna, na tom už nezáleží, či to beriete na vedomie alebo nie. Svätý Anton Paduánsky, chráň nás pred poisťovňami, lebo tu sa strácajú peniaze tak, že by si ich už ani [Ty] nenašiel. Ján Ďurka

Stanislavovi Mečiarovi

Ždiar, Vysoké Tatry 29. apríla 1942
Veľactený pán redaktor, na Vašu dávnu prosbu posielam Vám tieto dve básne pre Slov. pohľady. Pravdaže, budem pamätať na Vás, keď budem mať dajakú súcu zbierku básní; nateraz treba mi ešte veľa mlčať nad skúsenosťami, ktorými ma život obdarúva. Slovenské pohľady sa mi veľmi páčia. Ráčte prijať moje úprimné pozdravenie. Na stráž! J. Silan

Jánovi Harantovi

Milý Janko,
My sme tu Ty si tam.
Každý sen je iba klam,
ale tuná v tichom Ždiari
jas zostane Ti na tvári.
Po nedeli pošlem básne
a pozdravujem si Ťa krásne
Mikuláš Š.
Ešte Vás postrádame,
básnik, kňaz,
jarmo známe,
máme čas,
spomíname
na Váš hlas

Prepáčte, že som nestihol odpovedať. Ach, tie výlety... Srdečne si Vás pozdravujem. Napíšem najbližšie. J. Silan.

Stanislavovi Mečiarovi

Ždiar, Vysoké Tatry 20. aug. 1942
Veľactený pán redaktor, chystám pre Vás knižočku Piesne z Javoriny. Mohol by som Vám ju v jeseni poslať? Nateraz posielam Vám pre Slovenské pohľady tri básne ako ukážky z knihy, ktorá má vyjsť v Spolu sv. Vojtecha. Srdečne Vás pozdravujem Váš Janko Silan


Žandárskej stanici v Jurgove

Jurgov 16.VI.1943
Rím. kat. farský úrad čo najrozhodnejšie odmieta postup pri odvádzaní Gurníka. Ešte v sobotu odpoludnia ma zastavil pri pošte pán riaditeľ Zlatoň a povedal mi, že vrah sa už vrátil, že sa preobliekol a žiadal si kňaza. Keďže bol pozbavený osobnej slobody a Vy ste ho zlapali, bolo Vašou povinnosťou v tomto vyjsť mu v ústrety. Čakal som v sobotu, že predsa len sa nájde šľachetný človek a nebude brániť. Neviem, ako sa to stalo, jedno je isté, že stalo sa: kňaza ste mu nezavolali, hoci Vás o to prosil.
Páni, keď šuhaji pasúci ovce pod horou robia si fígle z náboženstva, človek mávne rukou a povie, že sú hlupáci; ja, prepytujem, tiež mám brata žandára a je mi smutno, že mám zas o jeden dôkaz viacej a poviem mu len tak: Vidíš, to môže urobiť len žandár. Treba ich učiť poriadku, týchto strážcov poriadku. Vec by sa bola asi ináč vyvinula a sotva by sa bol Gurník zavraždil, keby bol prišiel včas k nemu kňaz. Preto pokladám si za povinnosť upozorniť Vás, že farský úrad si veci musel všimnúť a že čaká patričné vysvetlenie. Na stráž! Ján Ďurka, správca fary

Stanislavovi Mečiarovi

Jurgov 3. aug. 1943
Veľactený pán redaktor,
neráčte sa hnevať, ale naozaj som nestihol v júni túto zbierku Vám odpísať. Vždy bola iná práca a teraz v lete zasa hostia. Ale dnes už Vám to ide. Sú to piesne pútnika. Chodil som do Javoriny peši učiť náboženstvo, už dva roky, zo Ždiaru je to 12 km.
A z týchto ciest je táto knižka, vlastne len výbor. Básne sú číslované. Prvé riadky básní môžu byť sádzané veľkými literami, namiesto nadpisov. Ráčte mi poslať zmluvu. S úprimným pozdravom J. Silan

Stanislavovi Mečiarovi

Jurgov 30. aug. 1943
Veľactený pán redaktor, k nám sa ide takto: z Kežmarku chodí autobus do Javoriny. Vystúpili by ste v Podspádach a poslal by som Vám voz, treba totiž ešte 8 km ísť vozom. To je jedna možnosť. Potom: z Tatranskej Lomnice chodí k nám pošta. Chyba je len tá, že od toho času, čo sa robí k nám cesta, poštové auto ide z T. Lomnice len do Ždiaru, odtiaľ treba ísť vozom do Podspád 8 km, z Podspád 8 km k nám. Poštové auto odchádza z Tatranskej Lomnice o 1/2 9 hod. ráno. Tam je teraz (neviem v ktorom hoteli) Karol Strmeň, on by Vás dobre poinformoval. Pán profesor Miškovič už nie je doma, bol tu 3 týždne. Keby to bolo pre Vás namáhavé, alebo nemali by ste toľko času, môžeme sa stretnúť v Tatranskej Lomnici u Strmeňa. No tento týždeň nemôžem cestovať, je prvý piatok, treba mi spovedať. Odísť môžem až 9. septembra. To je isté.
Ráčte sa porozprávať so Strmeňom. Nech je akokoľvek: i ja by som sa veľmi rád s Vami stretol. Preto čakám Vaše odkazy. Keby ste mali telefonovať, volajte Notársky úrad v Jurgove, pán notár hneď mi odkaz doručí.
Neviem, ako je dnes u Vás v Polianke. Ale u nás prší a prší. A to je vždy skľúčenosť. Tak som to napísal kdesi: Niet väčšej príšernosti, / ako keď v Tatrách prší. / To všetky vnútornosti / sa chvejú v duši... Zatiaľ príjemné chvíle Vám želám a do videnia, do skorého videnia . J. Silan

Stanislavovi Mečiarovi

24.IX. 1943
Veľactený pán doktor, posielam Vám ten spomínaný preklad z Rilkeho. Ach, škoda, večná škoda, že teraz tu nie ste. Až teraz je vlastne najkrajšia panoráma. Už sa začali jesenné dni, také jasné a priezračné, že až srdce bolí. Toto je to rilkeovské: ešte raz. A vlastne len raz. Teraz, keď všetko vädne a objavuje sa vo vlastnej podobe. Hory sa blížia a ozaj, každý deň sú blíž a blíž a vždy ináč a vždy viac ich je a teda to je bezpečný znak, že čoskoro ich tu nebude. V zime budú už neskonale ďaleko a na jar ešte ďalej, v lete najďalej ako márnotratný syn. No teraz tešme sa tomu: hory sú tu! Každý to vraví, kto zažije: Tatry sú pravé len koncom septembra a v októbri. Teraz. Preto teraz ste mali prísť. Obloha čistá, pri Bielke mráz a zeleň ešte raz svieža. A nad tým a v tom všade ticho, ticho napokon. Čakáme všetci, nielen zem, na zjavenie Pána nášho Ježiša Krista. A na Vás, pán doktor, tu v Jurgove, aby ste ešte raz videli panorámu. Na stráž! J. Silan

Stanislavovi Mečiarovi

29. sept. 1943
Veľactený pán doktor, nech Vás, prosím, nezarmúti tento môj list. Brat sa mi žení teraz v októbri, potrebujem peniaze, preto si dovoľujem popýtať Vás, ak je to možné, keby ste mi láskave na konto Piesní z Javoriny poukázali z Matice aspoň 200 Ks. Nepokladajte, prosím, za obťažovanie tieto moje riadky, ale chápte, prosím, že treba sa mi hlásiť už vopred o honorár. Ždiarsky kaplán je najchudobnejší na Slovensku a Vy viete, že tu v Jurgove ma aj tak honorujú: habeo officium sine beneficio. Keby nebolo tej bratovej svadby, nuž nech ho pes pobije. Ja vždy viem žiť tu v horách bez peňazí - bo kaplánsky plat prepiť a minúť hneď po prvom - to je najľahšia vec. Preto ráčte vyplniť moju prosbu. Srdečná vďaka! Úprimne Vás pozdravuje Váš J. Silan

Jánovi Vojtaššákovi

Jurgov, dňa 22. novembra 1943
Vaša Excelencia, chcem z Jurgova odísť, preto moje veci, tvrdenia, ktoré Vám napíšem, chcú mať patričnú a objektívnu váhu. Nebudem písať o tom, že veci v Jurgove sa majú celkom ináč, než Vám to predostierajú, veď tie deputácie alebo listy nie sú spravodlivé, len nastrojené, ľud nestojí za dp. Bakeszom. To je pravda, ale mňa táto vec nepáli, nuž ju ani nehasím; takisto ani to, že Vaša Excelencia nie je jednomyseľná straniva obsadenia jurgovskej fary so štátom, vravím: ani to nie je mojou úlohou riešiť, hoci, keďže ja odchádzam stadiaľto a bol som tu dosť dlho, vedel by som všeličo objasniť, i to, prečo dp. Bakesz sa vonkoncom do Jurgova nehodí, ba objektívne povedané, tu škodí.
Ale ja chcem Vám len odpovedať na list. Ráčili ste mi napísať, aby som vydržal ešte pár dní. Dnes je už 22. novembra, prešli teda už tri týždne - a dp. Bakesz sa ešte neobjavil a zdá sa mi, že to nik nevie, kedy sa objaví, nuž preto Vám píšem poznove. Prosím Vašu Excelenciu, ak je to ozaj len trochu možné (ak nie, nuž čo robiť, budem trpieť), ráčte vec dajako riešiť. Som ochotný dnes už kdekoľvek nastúpiť kaplánsku službu, ale tu, v TAKOMTO POSTAVENÍ, s takýmto titulom zástupcu správcu fary - to je hrozné. Vo Vašom liste, Vaša Excelencia, bola aj táto veta: „Divná vec, že doteraz dp. Bakesz sa ešte neobjavil". Prvej som nechcel ísť s vecami na svetlo, čo všetko ja viem, no teraz som nútený aj ja k tomu dačo poznamenať. Dozvedel som sa veľmi dávno, ešte v prvej polovici októbra, a mám objektívne informácie, že vtedy, to jest začiatkom októbra už dávno dp. Bakesz bol v Trenčíne a v Nemšovej pri vojsku, teda už naspäť z Ruska. Tam ma verejne ohováral, aký je on ukrivdený, má vraj tam v Jurgove kaplána, ten mu zavádza nové poriadky, vláči hostí a všeličo vystrája proti jeho vôli atď., veď načo to spomínať, to už súvisí s kuchyňou a klebetami a teda vec súkromná. No sem do Jurgova píše, akoby ešte stále bojoval za vlasť dakde v Rusku. Z Ruska (podľa jeho posledného listu) má ísť asi do Francúzska alebo do Talianska. No v Bratislave sa to zas ináč šušká. Je nezvestný nielen pre Biskupský úrad, ale aj pre Ministerstvo národnej obrany. Druhí zas vravia, že to on má trest, treba mu dosluhovať, lebo sa vraj tam na vojne veľmi rozkrikoval... A že teda je otázne, či sa vonkoncom vráti. Kto vie, ako je to vlastne. Jedno je isté, ako už aj Vaša excelencia v liste mi poznamenala, že je to divné - a druhé isté je zas to, že začiatkom októbra skutočne sa zdržoval v Trenčíne a že mu tam bolo tak dobre, že to bolo nápadné aj plukovníkovi, že ešte sa neberie domov. To viem od dôstojníkov, ktorí s ním tam vtedy bývali a tým verím. Ach, to Slovensko je také maličké, všetci sa poznáme...
Mňa ste ráčili menovať za jeho ZÁSTUPCU, to znamená, že on je správcom fary i teraz; má dôchodky, ja len prácu. Nesťažujem si, lebo peňazí mi netreba, mne, horskému človekovi. Ale ide tu o to, že tento stav je neznesiteľný. Nielen preto sa beriem a chcem ísť hneď preč, že je tu veľa práce a som pomerne slabý, nielen preto, ale pre kuchyňu. On tu má svojich ľudí, tí gazdujú, mne dávajú stravu a človek má dosť príčin cítiť sa ako príživník. Veď nemožno rozkázať ani slúžke, ktorej sa písavali z Ruska listy a medzi iným aj to, že mňa nemusí poslúchať. Ach, ďalej nehovorme!
Skrátka a dobre: mám len jedno želanie, jednu úpenlivú prosbu k Vašej Excelencii: Ráčte ma oslobodiť od zastupovania v Jurgove a menovať tu dakoho druhého za správcu fary, prosím Vás. Budem Vám veľmi vďačný. Očakávam skorú odpoveď a zostávam s výrazom synovskej lásky a úcty Váš oddaný syn v Kristu J. Ďurka, kaplán

Stanislavovi Mečiarovi

Ždiar 28. dec. 1943
Veľactený pán redaktor, veľmi pekne Vám ďakujem za poslané Piesne z Javoriny. Krásne ste to urobili, vydanie sa mi naozaj páči. Len v texte je jedna veľká chyba, čo ruší význam - a to na strane 53; namiesto pýr je pár. Škoda! Veľmi milo ste ma prekvapili, práve na Štedrý deň knižka došla.
Pre Slovenské pohľady Vám tu pripravujem dve také malé hračky; iné teraz nemám nič také súce. Nenahnevám sa, keď ani toto neuverejníte. To si môžete byť istý, ja sa nikdy nehnevám, keď mi verše zahodia, ba redaktorov vždy si ctím, že toľko vystoja, musia mať dobré oči, keď chcú všetko prečítať, čo im ľudia poposielajú...
Potom tu ešte prikladám zoznam kníh, ktoré by som chcel dostať od Matice slovenskej za polovičnú cenu. Mám tam totiž u Vás ešte dajaký zvyšok honoráru, nuž prosím veľmi snažne, veľactený pán doktor, ráčte sa za mňa prihovoriť, aby mi poslali veci čo najskôr. Najmä o to orodujem, či by som nemohol dostať z tých Piesní z Javoriny 20 exemplárov za polovičnú cenu. Keby už medzitým pokladnica MS vyplatila zvyšok honoráru, ja za knihy hneď zaplatím. Ak však peniaze ešte nepoukázala, nech mi to strhnú z toho honoráru. Za vybavenie veľmi krásne Vám ďakujem.
Po Troch kráľoch pôjdem do Bratislavy a domov asi na týždeň. Ak stihnem, zastavím sa aj v Martine. Bolo by mi treba ísť k pánu primárovi Pajtášovi s tými očami. Keby som teraz nemohol cestou do Bratislavy, bude to neskôr, čo nevidieť. Veď tu v Ždiari budem mať už viac času ako v Jurgove. Rozhodne, ak budem v Martine, nezabudnem sa kuknúť aj k Vám, zatiaľ všetko najlepšie Vám prajem, v novom roku hojné požehnanie božie, dostatok slaniny a múky a všakovakých iných vecí, ktorých Vám treba. Na stráž! Janko Silan


Pavlovi Spišákovi

Ždiar 28. marca 1944

Veľactený pán farár, prečítal som si tieto básne na počesť sv. Cyrila a Metoda a páčia sa mi. U nás naozaj ešte nik tak vrúcne neoslávil účinkovanie svätých bratov solúnskych. Pravdaže, bude dobre tieto básne vydať tlačou. Súčasne Vám pripojujem aj svoju knižku Piesne z Javoriny. Na Vernár prísť teraz veru nemám kedy. Pán farár ždiarsky dostal faru v Starej Ľubovni a v apríli sa tam má už presťahovať. Kto príde do Ždiaru, ešte nevedno.
Ráčte prijať moje úprimné pozdravenie, pozdravujem i dievčatká a želám Vám všetkým radostné veľkonočné sviatky. J. Silan

Bernej správe v Kežmarku

Ždiar 27.VII.1944

Na Vašu ctenú výzvu, aby som podal priznanie k dani, dovoľujem si poslať Vám odpoveď v tom zmysle, že je tu omyl a teda výzvu k priznaniu daní treba pokladať za bezpredmetnú.
Pôsobím ako kaplán v Ždiari už tretí rok nepretržite. Môj základný plat činí mesačne 799.- Ks, teraz teda s druhotným prídavkom dostávam 1 269.- Ks mesačne, žiadnych miestnych príjmov nemám, o čom sa môže každý veľmi ľahko presvedčiť; veď predsa kaplánka v Ždiari, i keď je najkrajšia, je najslabšia v našom biskupstve spišskom. Mňa sem dali zo zdravotných dôvodov, lebo tu nie je práca a sú to Vysoké Tatry. Tuším však, že ste mi ráčili poslať vyzvanie k priznaniu daní len preto, že som zastupoval lanského roku od 8. marca do 1. decembra správcu fary v Jurgove, ktorý si odsluhoval vojenčinu. To je tiež známa vec, že ja som v Jurgove správcom fary nebol, ja som tam bol poslaný, vo funkcii kaplána ždiarskeho, zastupovať neprítomného kňaza, teda môj titul podľa prípisu J.E. ndp. pána biskupa bol „administrator spiritualibus" čo bolo aj publikované v Diecezánskom našom obežníku takto: Absentem Supplens - v preklade: neprítomného zastupujúci. To znamená, že som nemal túto faru, ja som tam len duchovné práce vykonával ako kaplán ždiarsky. Dôkazom toho je aj to, že pán farár Bakesz, ktorý bol na vojne a ktorého som zastupoval, mal tam stále svoju domácnosť a bral úžitky z tohto benefícia. To sú veci známe a netreba ich dokazovať. Jediný úžitok som odtiaľ mal, že pri odchode mi [pán farár] odpustil stravu a nechal poplatky za pohreby a krsty; to však bola taká malá suma, že je otázne, či je zdaniteľná. Pán dekan Vojtas je tiež svedkom, že ja som si z dôchodkov Jurgova nič neodniesol, ani z lesa, ani z koledy, ani z iných zbierok a poplatkov.
Ak by ste však neráčili toto uznať, pošlem Vám na vyzvanie prípis J.E. ndp. biskupa, kde je jasne povedané, kto mal právo úžitky z jurgovskej fary brať a kto ich de facto aj bral. Kaplán ždiarsky ešte nemal žiadne obročie. V úcte a s pozdravom Na stráž! Ján Ďurka

Pavlovi G. Hlbinovi

Ždiar 24. dec. 1944
Milostiplné vianočné sviatky Ti vinšujem a nech Ťa milý Pán Boh opatruje zdravého i v novom roku, aby sme sa znovu stretli v Ždiari. J. Silan

In: Silan, Janko: Tatranské listy. - Poprad : Podtatranská knižnica,


Z TATRANSKÝCH TEXTOV

2. VIANOCE V JURGOVE

Na severnom úpätí Vysokých Tatier, v tomto chladnom zimnom kraji, kde ľudia nosia teplé portky a kožúšky, čiže serdaky, vianočná nálada ťa ovanie a drží v moci už vtedy, keď napadá snehu. Dakedy býva to už v októbri, no v novembri iste. Zo Ždiaru hore už sa inak ani nedá hnúť, len na saniach. A tam, kde cesta zatáča na Príslop, pod panorámou Ždiarskych Vidiel, očarí ťa vianočná idyla. Nielen náznak a tušenie, ako to vídať na vianočných pohľadniciach, ale krásna skutočnosť. Snehové skvosty perlia sa na ihličnatých stromoch a táto záplava bielej nádhery neprestáva rásť... Sem-tam sa mihne srnka, hľadajúc, chúďa, dajaké steblo sena, čo azda spadne zo saní, rýchlo uháňajúcich. Ale sane sa nezastavia, lebo tu kraľuje mrazivý chlad. Až do kostí štiepa. A nám treba teploty, nám treba lásky. Ach, Jurgov drahý! Môj zimno-teplý kraj! Ach, nikde tak ako tu, nikde tak sa o tom nepresvedčuje človek, že len srdce, usmiate milosťou Božou, vie zvrúcniť každý čas chladný a nevľúdny... Tu, v kráľovstve chladu - teplo lásky. Tu, v kráľovstve chudoby - prameň, bohatý prameň darov ducha a vzácnych pokladov. Tu, v pustatine najväčšieho nedostatku - oáza najšľachetnejšej pohostinnosti. Aký by bol hrozný tento a každý večer, keby tu nebolo ľudí milujúcich! Ale najmä dnes, dnes, na Štedrý večer, sa ich láska viditeľne zjavuje. Všetci sú tvoji, Bože, a to si ich vzorne naučil: milotu šíriť dookola a jas a plesanie. Už od svitu badať to na každej živej duši. A z duší prechádza to do vecí neživých. Čakajú svorne od rána a chystajú sa a postia sa. V každej peci blčí oheň, oheň vianočný a mamičky pečú koláče. Pravda, nik neochutná z darov božích, lebo pôst je pre všetkých, malých i veľkých. Na poludnie už stojí stromček ozdobený. Skromne, no tým vzácnejšie. Na ihličnatej chvoji pár cukríkov, pár sviečok a jagavých vecí. Stačí k šťastiu detí a milujúcich, ktorým už táto troška nádhery je veľa. Za súmraku začne blčať druhý oheň. Nie v peci, ale v sporáku. Láska má veľa tvárí, ale napokon len jedna črta je základná: starostlivosť o to, aby len tí druhí sa mali dobre. A preto matka varí k štedrovečernej slávnosti. Kým sa všetci pristrájajú a preobliekajú a umývajú a čistí vyčkávajú posvätný večer, sestrička prestrie na stôl ľanový obrus a zatiaľ najstarší člen rodiny, napríklad otec, sa nenazdajky vytratí von. Zablúdi až do stodoly, vezme do ruky pár ovsených klasov a za hrsť sena. Vráti sa potichu ako pútnik a uveličený praje všetkým domácim milé vianočné sviatky takto:
"Prajem vám šťastné Vianoce, aby ste sa dočkali aj druhých, aby ste mali volkov ako na streche kolkov, aby ste mali husi šodlaté (chocholaté) a kury čupkaté, aby ste mali toľko teličiek ako v lese jedličiek, aby ste na jar orali štyrmi volmi, aby ste mali v každom "kontku po dešontku a na posteli po džetčontku"..."
Ovsené klasy zloží do kúta a seno dá na kraj stola pod plachtu. A nato všetci sa pomodlia a posadajú si za stôl. Začína sa štedrá večera. Najstarší delí a podá každému po oblátke. Jedna z oblátok iste zvýši. To pre hosťa, ak by prišiel. Potom teda iné jedlá. Skromné, pôstne, lebo dnes je vigília. Ani mlieko nemožno piť, ani masla požívať. Tak úzkostlivo a vytrvale náš zbožný ľud zachováva dobré obyčaje svojich otcov. Jedlá teda podávajú sa celkom plané, čiže bez všakovej omastky: kapusta s hrachom, slivková omáčka alebo hubová a "halušky chlopske". Napokon nájde sa aj jablko a pár orieškov. Cez večeru nik nesmie odísť od stola, to by bolo veľkým previnením. Po poďakovaní a modlitbe matka zavolá deti: "Poďte, detičky, von, uvidíme Ježiška!"
A deti idú, cupocú všetky za mamou... Idú, idú, kým neuvidia malebný výhľad na Vysoké Tatry. "Tam hľaďte na Tatry, hľa, tam sa narodil Ježiško..."
A deti hľadia, hľadia do výšav a na hory. A hoc aj nič nevidia, len jasný trblet nespočetných hviezd na decembrovej oblohe a biele čarokrásne štíty tatranské, akoby všetky z cukru, vpíjajú do seba milú blahozvesť spasenia, miloty a krásy. Skutočne: z týchto dedín, z Jurgova, Čiernej Hory a Repísk, je azda najkrajší výhľad na Tatry; tie vence sa ťahajú bez konca a vše akoby v nových nepredvídaných scenériách, až zastavuje dych ten pohľad; nuž ký div, že zbožná tradícia ľudu sem kladie chudobné Božie jasličky, pre ktoré nebolo miesta v hospode, sem, kde býva pravá nádhera. A to je zároveň najdojímavejší prejav žičlivosti najväčšej: v nás a u nás nieto krásy, tie bývania sú málo dôstojné a neúhľadné - tam po horách je jas, na Tatrách je čistota a zodpovedný príbytok pre betlehemské Pachoľa...
V piesňach a rozhovoroch čas rýchlo beží. Čoskoro sa priblíži polnoc. Vianočná vigília nie je únavná pre nikoho. Chlapci chodia z dom do domu spievať koledy, dievčatá sa bavia medzi sebou, starší čítajú zbožné čítanie, nik nejde spať okrem malých detí. Nerátali by sa Vianoce tomu, kto by nešiel bez príčiny na utiereň. Matky zobudia i najmenšie deti alebo i spiace si ich zoberú do kostola, teda i dojčatá. Aká to radosť pre matku, keď sa dieťatko zobudí pri polnočnej svätej omši a keď sa pousmeje. To iste od neskonalej radosti, že uvidelo Jezuliatko... Jurgovský kostolík vždy je krásny, no na Vianoce o polnoci je v ňom najútulnejšie. Dojatie v piesni vrcholí a vo vianočných pesničkách je to najkrajšie vyslovené, prečo nám prichodí tešiť sa tejto noci:
Dieťatko spanilé, nebeský kvet,
pre naše spasenie prišlo na svet,
prebývaj tu s nami
Ježiško láskavý,
z neba daný...

Z utierne každý sa ponáhľa domov. Najmä však gazdovia a gazdinky. Hospodár dá kravám výdatnejšie žrať, aby sa aj ony radovali na veľký sviatok narodenia Božieho. Poriadna a šikovná gazdinka zas ozlomkrk uteká ku studni a rýchlo berie vodu v domnienke a viere, že je to najlepšie víno. To už k vareniu na ráno. Boží Hod vianočný je totiž veľký sviatok, nič sa v dome nerobí, neupratuje sa v chyži, ba aj statok až večer nakŕmia. Veleba a pokoj vládne v každom dome a srdce mimovoľne túži podržať si toto vianočné kúzlo. Lebo keď zahlaholia vianočné zvony na jurgovskej turni, každého to uchváti, ako keby sa mu srdca dotkol vyšší, iný svet. A na každej tvári týchto hôrnych obyvateľov možno čítať to čaro svetla, istoty a potešenia uprostred tmavej noci, aké majú len veriace duše. Z tvárí im možno čítať, ako vrúcne a precítene, ako ozajstne prežívajú, že v chudobe jasličiek leží spása všetkých nás, že z časných bied a nedostatku rodí sa pravé bohatstvo - šťastie a z utrpenia veje večná blaženosť...

Slovenský rozhlas. - Roč. 4, č. 51 (1943), s. 10; Vysielané 24.12.1943 o 15,503.


VIANOČNÝ VINŠ DEŤOM V JURGOVE

Už s vami Štedrý večer neoslávim,
už žijem inde iný čas.
Ale vás ešte týmto vinšom zdravím
ako váš otec, ako kňaz.

Takto sme učili sa v katechizme:
trikrát sa Ježiš narodil,
jak Boh Syn z Boha Otca (ako v Písme
prekrásne Dávid nadhodil),

jak Bohočlovek z Preblahoslavenej
Márie Panny, napokon
nie je to bezvýznamné, nie je menej,
keď sa vám v duši rodí On.

A to sú Vianoce: troch narodení
Ježiša Krista slávenie,
splnenie veľkých Božích prisľúbení,
v jasličkách naše spasenie.

Preto si ešte pokľaknite so mnou
a prosme spolu Pachoľa,
s úprimným srdiečkom a dušou skromnou
nech každý takto zavolá:

Pachoľa, vitaj, vitaj medzi nami,
zrodený v nás tu prebývaj,
uspávať budeme Ťa pesničkami,
potecha naša, ples i raj.

Máme byť dobrí, verní, mierni, tichí
ako Ty v jasličkách? Hej. Iste. Hneď.
Len zlom v nás každý výhon pýchy.
Jezuľa, svojou cestou si nás veď!

Keď nadíde už štedré večerenie
a jasle, deti, dojmú vás,
prosteže pokoj svetu, odpustenie,
ako váš otec, ako kňaz...
Katolícke noviny, 58, č. 52 (1943 Vianoce), s. 7.


4. PRED ŽDIARSKYM KOSTOLOM

Pred tromi rokmi prišiel som sem prvý raz. Za kaplána. Ale aká smutná bola táto cesta, aká tiesnivá! Vari nepoznáte tú únavnú cestu zo Spišskej Belej na Tatranskú Kotlinu? Potom už prídu lesy a úbočia, ale tieseň ostáva i cestou Slobody z Tatranskej Kotliny na Ždiar, ba stúpa a vzrastá, čím väčšmi rastie ticho a samota. Po chvíľke šofér vraví: tu je Ždiar - a vtedy som mal tieseň najväčšiu. Ako? Ždiar? Kde? Viete, že som krátkozraký, ale to predsa ešte nie je také zlé, že by som nič nevidel. A ja naozaj nič, celkom nič nevidím. Autobus zastaví pred družstvom a tu sa zjaví pár domčekov, drevených a nenápadných. A autobus ide ďalej, lebo to ešte nie je pravý Ždiar. to je len nižná stanica. Zas nič nevidno. To je Ždiar! Nič nevidíš a je ti žiaľ, že tu máš žiť zovretý z jednej strany Belanskými Tatrami a z druhej strany Magurou. Ach, ale to bol len prvý pocit, prvý zážitok, preto tá osamotenosť. Ale ako sa to všetko zmenilo hneď v nedeľu! Prišiel som vo štvrtok, ale Ždiar som uzrel až v nedeľu v celom jeho kúzle. To je to zvláštne: Ždiar možno vidieť len v nedeľu. A to pred kostolom, pred bohoslužbami, na bohoslužbách a po bohoslužbách. Preto tu chodia veľkí páni i z cudziny, aby pili toto čaro a nezabudnuteľnú krásu. Áno, to je pravda, v Ždiari nič nevidno vo všedný deň. Ani ľudí takmer. Darmo ideš sedem kilometrov cez Ždiar, vždy si sám, ani pes nezašteká, lebo toto je dedina bez psov, ani dym neuvidíš, lebo drevené domčeky, ktoré sem-tam pobadáš roztratené pozdĺž cesty nemajú komínov, ani bránu do domu nenájdeš, lebo vchod je vždy taký tajomný, že ani žandár ho tak ľahko neobjaví - a tak teda cítiš sa ako v mŕtvej dedine a je ti clivo a Ždiarske vidly, keď začnú nad nimi bojovať prírodné živly, mraky a blesky a hromy, túto clivotu len zvýšia. Ale v nedeľu, v nedeľu ťa dojme veľký jas. Pred kostolom. Už od rána začnú prúdiť sem davy, starí i mladí a všetci v nádherných krojoch. A všetko pozastane na slnku pred kostolom. A vtedy cítiš: toto je Ždiar. Horský kostolík, pred ním v pestrých háboch zdraví ľudia a hory, hory vysoké tam v pozadí. Tak sa tu slní život a jeho dobrota - úsmev krásy a všetko čaká na modlitbu. Dolu na ceste už zastalo niekoľko aut, ale tento rázovitý ľud už nemá tak rád týchto obdivovateľov, čo sa blížia často nevľúdne s fotoaparátmi a rušia sviatočnú idylu. Tak sa už neraz stane, že najmä dievča alebo krásna mladá žena, keď sa procedúra viac ráz opakuje, odvráti svoju vábivú tvár a už nestojí o toto bezduché maľovanie. Klebietky a smiechy vyruší vyzváňanie, znak, že už ide pán farár a začne sa kazaňe" a omša svätá. Všetko sa hrnie ako na povel do kostola. A tak potom na tomto priestranstve pred kostolom znie ozvena piesní a modlitieb. Zbožne tu stoja pred vchodom len tí, čo sa dnu nepomestili.
Po modlitbe, po oslave srdce vždy sa milo usmieva - a tak teda najmilšia scenéria pred ždiarskym kostolom je po bohoslužbách. Teda na poludnie. Slnko je v zenite. Aj krása vrcholí. Už to vychádzanie z kostola! Vždy nový príliv nádhery, vždy viacej vravy a úsmevov a jasu. A kto už vyšiel, postaví sa smerom k dverám chrámovým, to už len tak zo zvedavosti, aby sa videlo, ako je kto oblečený, ako sa tvári a či vonkoncom tu je. Lebo o to tu ide: stretnúť sa s ľuďmi. Vždy je čo vybavovať. A to sa dá len raz za týždeň - uvidieť každého, uvidieť celý Ždiar. Gazda z vyšného konca hľadá gazdu z nižného Ždiaru, matka hľadá dcéru, čo sa jej vydala až do Bachledovej doliny a to je tak ďaleko, že kňaz sa vráti stadiaľ až na poludnie, hoci išiel zaopatrovať chorého ešte ráno. Nevesta hľadá mamu skôr, lebo jej je azda väčší žiaľ za starým domovom, nemôže naň zabudnúť a na ten nový domov sa neľahko zvyká. A tak sa vrava nesie doširoka doďaleka, každý má čo povedať, poklebetiť, veď je to len raz do týždňa a novôt vše je veľa. Odrazu do tejto trmy vrmy, do týchto milých a krásnych hovorov a stretnutí zaznie mocný hlas: "Sluchajce!" To z balkóna starej ľudovej školy, v ktorej sa neučí, lebo je už na zváľanie iba, ale predsa tu ešte stojí, prázdna a ošarpaná a už len na toto je súca, aby sa z jej balkóna ohlasovalo. Teda to kričal pán podstarosta, po našsky "perší burgár". "Tedy sluchajce! Dava sa na znamosć..." Čo? Všeličo, čo potrebuje oznámiť pán notár, pán richtár alebo aj pán farár svojim občanom. Treba vyhádzať sneh na Štrednici, treba sa prihlásiť na talpy, lebo lístky už došli, na petrolej, na múku, lebo petrolej a múka prišli, treba spísať rožný statok, treba spísať „gruľe", koľko komu treba, treba ísť na slávnosť a podobné dôležitosti. A keď sa toto z úradnej moci vyhlasuje, tu pred ždiarskym kostolom je ticho ako v kostole. Každý pozorne počúva, aby všetko začul, aby všetko vedel. A po vyhláškach znova sa začnú tie krásne hovory s príbuznými a známymi. To trvá dlho. Ba pobožné babky, keď je teplo, si posadajú na trávu, navštívia milých mŕtvych na cintoríne, ktorý je okolo kostola, pomodlia sa na ich hroboch, požalujú a tak vyčkajú do litánií, do tretej hodiny odpoludňajšej.
Pred ždiarskym kostolom veselo je, keď je svadba. Kone tu čakajú vyperené čačkami a mládež jasá. Ale je tu aj smutno, keď je pohreb. Mŕtveho tu prinesú tu sa začnú obrady, tu sa vyspieva cirkumdederunt a tu sa vylievajú strašné plače nad tými, čo sa viac nevracajú.
Krásne je to pred ždiarskym kostolom vždy, každú nedeľu, ale aj vo všedné dni pred každou omšou svätou i po nej, ale najdojímavejšie je to predsa len v noci. Za tmavej i jasnej noci ... Ja tu totiž bývam najbližšie. Najprv je kostol, potom tá škola, čo sa váľa a vedľa nej, trochu opodiaľ je kaplánka a až potom fara. Bývam na kaplánke, to je samostatný domček, drevený, popisné číslo 184. Pred touto drevenou chatou je lavička. A tu je príjemné posedieť.. Najteplejší kútik ždiarsky. Tu sa slnko najmocnejšie opiera a nechá hojnosť horúčavy. Aj v noci je tu a hreje slniečko milé. A mesiac je už len na ozdobu, na spríjemnenie chvíle. Aby smutno nebolo, aby si druha mal v tomto tichu posvätnom... A tak tu teda vysedávam v samotách, keď sa vraciam domov a nič mi nechýba. Čo môže chýbať pred ždiarskym kostolom? Kýmkoľvek veje tichá noc, srdce to vie, ako nám je blízko blízučko Boh a jeho pokoj, pokoj, ktorý svet nepozná. Pred ždiarskym kostolom dá sa to žiť, dá sa to precítiť, čo to znamená: Quid enim mihi est in caelo et a te quid volui super terram? Čo mám totiž na nebi a okrem teba čo si mám žiadať na zemi? Deficit caro mea et cor meum: Deus cordis mei et pars mea Deus in aeternum. Hoci hynie telo moje a srdce moje: Boh môjho srdca a môj diel je Boh naveky. Tu totiž pred ždiarskym kostolom dá sa dobre rozmýšľať o márnosti sveta.

Vysielané v rozhlase 1944

5. KŇAŽNÁ Z JAVORINY

Sen o kňažnej z Javoriny, ktorý som pred rokmi veľmi jemne zbásnil, vracia sa mi v istých etapách, a najmä vtedy, keď som najopustenejší. A práve tento sen prináša hrejivú potechu v skľúčenosti, ktorá pravidelne prichádza na svitaní v sprievode komorných svojich dám, veľmi vábivých, ktoré sa volajú Pokušenie a Slasť. A tak som sa podujal vyskúmať všetko, čo sa o tejto kňažnej z Javoriny v kraji vie. Tu vám podávam výsledky svojho výskumu: Pri Otílii, ktorú som nikdy nevidel, i keď som tam strávil svoje mladé kaplánske roky - ona vtedy totiž bola už dávno mŕtva - dojal ma a jej veľký osud, o ktorom toľko všakovakých povestí sa tu povrávalo. Vetry ich rozsievali a roznášali všade tam, kde práve konali sa najchýrnejšie poľovačky. Myslel som si, že aj tie jelene a kamzíky, na smrť ranené, umierali tak, že ešte volali len toto meno, kým nestíchli celkom: Otília, Otília... Milovnica večná - len toľko o nej vieme. A tak tento sen je ako rozprávka o žene, čo umrela mladá a mala veľa lásky a nehy a nebolo, kto by bol mohol všetko v zvrchovanej miere prijať. Teda: Žilo raz jedno švárne dievča v neďalekom Poľsku. A iste, že obdivovali ju všetci a boli by radi pred ňou kľakali všetci donchuani, lebo takú daň pýta si zázračná krása. Ale o tom sa málo hovorí, len to je isté, že raz uverila vrúcnym poklonám ako mladá žena, a to už určilo jej život, a to už bol osud. Začalo sa to takto:
Knieža Christian Kraft von Hohenlohe - Oehringen, ktorý mal veľké majetky v Nemecku a Javorinu dostal ako dar na svoje meniny, putoval raz po ladnom Poľsku. A tam ju zočil, krásavicu spanilú. Ale žiaľ, zistilo sa, že je to dievča z ľudu. Láska však je všemohúca a láska zdolá všetko. Skrátka a dobre: Stalo sa, že mladá krásavica stala sa grófkou Lubraniec-Dambskou. Oženil ju totiž knieža Hohenlohe s jedným skrachovaným grófom, ktorý mal už len titul, za istú peňažitú sumu a hneď po sobáši civilnom si ju zobral sám do svojho najobľúbenejšieho sídla, do malebnej Javoriny. Tu v krásnom loveckom zámku ešte sa ukazuje jej bývanie, s najkrajším pohľadom na tatranské štíty a doliny. Tu dostala všetko, čo treba k pohodliu kňažnej, teda komorné a iné dámy, čo mali iba zabávať a všetko od výmyslu sveta, naozaj všetko, čo len môže milujúci muž vykonať pre svoju lásku, všetko tu bolo, stálo, čakalo. A vraví sa o tom stále, že to bola jedine veľká láska, ktorá urobila divy. Knieža zmenil celkom svoj život a svoje srdce pre túto lásku. A bol ozaj šťastný. Len kňažná, roztomilá, krásna, čoraz žiaľnejší výzor mala, keď sa prechádzala po nádherných lesných alejach. zvlášť pre ňu upravených, a bolo to tak, že dámy, ktoré ju mali zabávať a ustavične boli v jej okolí, boli jej skôr na obtiaž. To je už tak: trpiaci človek najradšej je sám so svojím nešťastím a Bohom. Kňažná totiž veľa trpela. To je jej tajomstvo ako každej večnej milenky. A my len hádame: bolo to väzenie nešťastnej lásky, alebo žiaľ za tým, čo bolo treba žiť ináč a inde? Ach, príroda je taká ľahostajná a krutá, čo jej záleží na našom srdci! Tu tento výhľad na hory, tu z balkóna, tu z horných okien zámku, kde ona bývala sama a mladá a cudzia, bolel najviacej. Ako to vlastne bolo? - Knieža často chodieval do Berlína, veď sa zúčastňoval na vláde, alebo inde do cudziny, ju málo brával so sebou, ba aj keď býval v Javorine, väčšinou boli poľovačky a tak jeho bývanie bolo na prízemí zámku, aby milostivú nerušil zo snov a potom, potom to ustavičné vyhýbanie sa návštevám a rodine, to vnuká pocit cudzoty a trpkosti. Neuznali jej titul, kniežaťu neuznali jeho lásku a tak táto rozkošná krásavica pravidelne sa skrývala pred elitnou spoločnosťou. Mala ešte jeden letohrádok dolu v dedinke, v Javorine (to je ten dom, kde je dnes žandárska stanica), a potom ešte jeden zámoček v lese, na ceste z Tatranskej Kotliny do Lendaku, tu sa vše uchýlila, aby ju nevideli najbližší príbuzní kniežaťa. A hovorí sa, že bola nešťastná i preto, že zo súcitu opätovala veľkú lásku kniežaťa, ktorý bol od nej oveľa starší, veď mohol byť jej otcom. Zostáva všetko tajomstvom a dobre tak. Mám však tú istú záľubu ako Rilke: Kráčať po stopách všetkých nešťastných žien a tak sa mi zdá, že je to isté, ako on, Rilke, napísal vo svojich Zápiskoch: "Nápor jej srdca ju hnal po jeho stopách a napokon sa jej nedostávalo síl; no rozruch jej bytia bol toľký, že sa, klesajúc, zjavila za smrťou ako prameň, náhle ako náhlivý prameň..." To je to: smrťou sa mi stala blízka Otília a ja slávim všetko, čo sa jej stalo. Jej samota prerastá tu všade po odľahlých a spustnutých alejach a je to ako prísľub mieru. Ach, Otília, živá? Veď ona dávno umrela, tam v hrobke sníva, tak som si napísal v tých pesničkách dvoch, jej venovaných, ktoré mnohí nepochopili a prosili ma, aby som im ich vysvetlil. Vysvetľujem, čo sa dá. Tí, čo ma poznajú osobne, majú odvahu veriť mi, že je to pravda, keď vravím, že ja tu kňažnú stretávam. Áno, áno, tu sú jej stopy všade. Lebo veci prezrádzajú všetkých, ktorí tadiaľ šli a milovali. To je to najvýznamnejšie a večné: Otília je živá, lebo milovala, milovala všetkých ľudí, ktorých stretala, ktorí boli nešťastní a biedni. A Otília bola ako básnik. Akí jej boli všetci blízki! I jednoduchí Jurgovania, Lendačania alebo Ždiarania. To sa i dnes vie: Keď chceli dačo dosiahnuť od javorinského panstva, len k nej išli deputácie a prosby. Ešte žijú mnohí, ktorí pocítili jej veľkodušnosť, keď ju náhodou stretli na prechádzke. Každého totiž obdarovala, keď mala pri sebe peniaze. A knieža všetko jej uznal a už ani nebránil, keď vo veľkom brávala z domu peniaze a iné veci pre chudobných. Taká veľká bola jeho láska k nej. Ach, a keď mu umierala, ako sa on bránil, ako smrť odháňal a jej život privolával, to už bolo ako šialenstvo lásky: rozkázal posluhovačkám, aby jej drhli nohy kefami, od nôh smrť prichádza, aby ešte precitla. Ale kňažná umrela a leží tam v hrobke na javorinskom cintoríne a vedľa nej leží sám knieža. Takto sú aspoň po smrti spolu a nik z príbuzných tomu nezabránil. Na náhrobku okrem iných citátov je aj z Rilkeho, ktorý sa končí: "Pán Boh ide cez les, milý pán Boh ide cez les..." Možno, že mi bude dopriate vniknúť celkom do sveta tejto večnej milenky a potom zbadám, ako sa priblížila k Bohu a vám to porozprávam. Zatiaľ len toľko:
Jak leží ticho kňažná,
aj ona veru.
Len čo tam zašla, našla
to, čo nám berú.

Jej osud, hymnus strašný,
na moju peru
si sadá, sedí vážny
s prísľubom mieru.

Z večnosti do večnosti
jak jej hlas volá
do výšav z hlbokosti:

Keď lásky vôľa
začne naň váľať mosty,
nik neodolá.

1. Aj generáli plačú

Úvodná poznámka, napísaná a 15. septembra 1973

V Ždiari som býval v rokoch 1941-1945. Tam som prežil vojnu a tam som písal svoje Piesne zo Ždiaru, vyšli potom knižne na jar 1947 a končia sa básňou Otčina drahá a posledné riadky znejú takto:

Možnože v samotách je raj
a v utrpení sláva.
A to si, prosím, pamätaj,
že Boh sa vlastne dáva
len opusteným - a ty maj
v ňom šťastie, usmievavá.

Aby ste však pochopili, ako takéto vlastenecké básne vznikajú, uverejňujem úryvky zo svojho denníka. Je to málo dní, iba šestnásť. V týchto záznamoch ako som ja prežil oslobodenie, opravujem iba pravopis. Pane Bože, daj, aby ma každý videl takého, aký som. Chlapec chudobný, ale slobodný.

Piatok, 19. jan. 1945

Už je tu vojna. Už ju vidieť, už ju cítiť. Tí Nemci, čo boli pri zákopoch, narýchlo a nenadále zmizli. Ešte si zabili sviňu, ešte si večer dali šunku a klobásky údiť od nášho kostolníka. Ale o druhej hodine po polnoci poslali si posla pre svoje udené veci - a ráno ich už nebolo.

Išli sme na saniach do Jurgova. Zajtra je tam odpust, sv. Fabiána a Sebastiána. Moje zuby majú byť hotové až o týždeň. Môj Bože, čo dovtedy môže byť! Dal som závdavok znovu. Päťsto korún, takže teraz tam má už 1500,- Ks - a moje staré zlaté korunky. A zle sa mi rozpráva, jazyk sa nemá o čo oprieť, a bude tak už asi až do konca vojny. Ku rodinke pána doktora Teichnera ma zaviedlo dievčatko, dievčatko, ktoré vtedy do poľskej reči prekladalo moju elégiu Slávme to spoločne. Doktorovci od čias povstania sa skrývali. Už pre nich neplatila ani prezidentská výnimka, za ktorou som predtým chodil po Bratislave. Už všetkých Židov brali. Dve hodiny som tam u Teichnervcov bol. Aj som ich potešil, že už všetko vrcholí a skončí sa šťastne. Ale ako možno potešiť ženu, čo sa skrýva pol roka v rozostavanom dome a jej dve dietky nechápu, prečo nemôžu ísť na svieži vzduch. Pani Viera ticho plakala.

Ešte som nepočul tak jasne detonáciu ako dnes v Jurgove. A kde som vlastne mal počuť, keď ustavične žijem medzi horami, kde je ticho? Ale dnes už nie. Tie zvuky a svetlá dnešné svedčia o tom, že vojna je medzi nami.

Sobota, 20. jan. 1945

Na saniach z jurgovského odpustu sme cestovali takto: Žofka a Helenka H., ja spredu ku nim obrátený a ešte sme stihli sa tešiť a zohrievať poéziou v takom smutnom chladnom čase:

Nie je všetko sen?
Len tu je nie, len tu je nie.
Človek sa mimovoľne strhne,
keď počuť iba dunenie.
Kiež Pán Boh nezavrhne
nás.
Veď tu je. Tu je nie?
My milujeme život, jas.

Nedeľa, 21. jan. 1945

Tichá sv. omša o deviatej. Odpoludnia bol som u notárovcov. Potom všetci u mňa na správach. Večer u Heldákovcov. V dobrej nálade, v ohnivých rozhovoroch, či front tu bude, abo nebude. Vždy som hovoril, že prežijeme všetko bez jediného výstrelu tu medzi horami. Mám také sladké tušenie. Skoro, skoro je to istota.

Pondelok, 22. jan. 1945

Hneď ráno správa, že je už nútená evakuácia. Nehýbem sa z miesta. Darmo sú ženy vyplašené. Dopoludnia u p. notára. Prečítal som si vyhlášky o evakuácii. Utešujem, kde sa dá. Prečo by sme mali utekať na Zakopane? A spokojne opisujem ďalej matriku birmovancov.

Utorok, 23. jan. 1945

Spovedám ustavične. Je to príznačné: keď sú ľudia v neistote, čo bude, prichádzajú v bázni a očisťujú sa. Každý balí, len ja nie. Chodím po dedine. Odpoludnia od Bachledovcov po notárovcov. A všade zmätok. Vojská a vojská.

Streda, 24. jan. 1945

Nemecké vojská sa stále hrnú. Čo len z toho bude? Po všetkých domoch sú a treba ich chovať a nocovať. A pritom rabuje sa. Odpoludnia na čaji u Heldákovcov. Ach, ako nám bolo dobre ešte v nedeľu! Ale dnes? Tá trma-vrma sa stupňuje a je tu predpoveď pustošenia.

Štvrtok, 25. jan. 1945

Omšu svätú som mal u sestričiek. Potom šiel som pešky do Tatranskej Kotliny. To je odvaha ísť stále pešky a stále stretať karavány ustupujúceho vojska. Sťažuje sa mi pán notár, ako ho v noci rušili, ako sa vlámali vojaci atď. Vravím, to je nič mimoriadne. To je frontové vojsko. A ustupuje. Už máme česť ich poznať, sú tu Maďari, Nemci, Rumuni, Ukrajinci. A kradne a lúpi sa. I mne sa tejto noci dobýval ktosi do kaplánky. Presne o 12. hodine, presne o polnoci. Ako dnes. Šperhákom otvoril si prvé dvere. Druhé už nemohol, bol v nich zdnuka kľúč. Dlho sa s tým babral. A bol by iste rozbil sklo na dverách, keby som sa nebol hlásil: "Wer ist dort?". Človek dnes môže spať iba na jedno ucho. Druhým treba bedliť a strážiť, a modliť sa: "Nisi Dominus custodierit civitatem, quis custodiet eam?" Osmelil som sa a začal som ostro. Nepustím nikoho dnu. Asi desať minút som s ním vyjednával. Potom priviedol vojaka, ktorý vedel po nemecky. Pustil som ich dnu. Ponúkol cigaretou. Videli, že tu sa rabovať nedá. Odišli s tým, ak bude treba nocľah pre ich oficiera, zaklopkajú na okno. Ale už neprišli. No do rána koľko ráz mi cvakla kľučka, koľko ráz... Brat mi požičal 4000 Ks, aby som mal z čoho žiť. Ja už tak ľahko plat nedostanem. Vrátil som sa domov o druhej hodine odpoludnia. Všade strach, aká len bude noc. Vojaci vyháňajú ženy z ich domov, mužov tu nieto, všetci sú v horách, aby ich Nemci nepobrali, nuž drancovanie je v plnom prúde. Quare obdormis, Domine?

Piatok, 26. jan. 1945

Dnes zasa vybral som sa do Jurgova. So zubami. Len pešky. Koňa nemožno za nič na svete dostať. Všetko je v lese. Ale nadarmo bola tá cesta. Nadarmo som si dokrvavil obe päty, keďže baganče ma tlačili. U Miškovičovcov bol som na obede. V Jurgove sa deje to isté, čo v Ždiari. Práve tí Maďari sú tu. A rabuje sa veselo. Cestou späť pri Podspádoch zobral ma na auto jeden veselý a sympatický Feldwebel. Ideme na Ždiar. "Wir fahren nach Morgenröte." Ó, Morgenröte... Ranná zora slobody - to je Ždiar. V noci zasa nemecký vojak dobýval sa mi do bytu. Otvoril mi okno. Ale uchlácholil som ho. A uznal, že tu nemožno nocovať! Večer sme boli vyjednávať u gestapa, u Heldákovcov. Vraj začnú ráno strieľať ženy, ak cesta nebude posýpaná štrkom. Ešte som nestretol v živote arogantnejších a hroznejších ľudí, než tých, čo z gestapa tu boli. Ach, ten, čo bol od Katovíc, mal ešte o jedno kolečko viac, alebo bol tichý idiot ako i ten nemecký vojak, čo sa mi v Jurgove vystatoval svojou novou vierou. Vraví mi napokon ten gestapák: - A vy predsa ostanete tu? - Áno, ostanem, kam by som išiel? I keď ma zastrelíte, tu ostanem, aspoň budem vo svojej zemi odpočívať. - My nebudeme strieľať, ale zastrelia vás Rusi, - vraví mi. - Dobre, ak zastrelia ma Rusi, zastrelia, až potom to uverím, ale ja sa zo svojej vlasti nepohnem. A pri tom ostalo.

Sobota, 27. jan. 1945

Vojsko sa stále valí. Jeden nemecký vojak ma navštívil. Tiež chcel asi rabovať. Videl kňaza, nuž sa zháčil. Rozprával mi o svojich dvoch desaťročných synoch, ako oni miništrujú; ten istý u susedov dievčaťu bral hodinky.

Večer ešte 18 mínometov na fare. Varili im čaj. V noci ohromný výbuch. To asi vyhodili most pri Tatranskej Kotline. Sestričky sme zobrali na faru, lebo tam ani cez deň nemali pokoja. Vykradli a obťažovali ich vojaci.

Nedeľa 28. jan. 1945

Vláda nikoho. Nieto tu nemeckých vojakov, už všetko odišlo. Náhle. V noci. Zistili sme, že už i gestapo i kancelária je preč, nuž dali sme vyzváňať na všetkých zvonoch. O deviatej mal som omšu svätú. Odpoludnia boli u mňa Maček, Janek a Juzek Pitoňákovci a rozprávali svoje zážitky z lesa, ako boli informovaní o všetkom, čo sa robí v dedine, ako žili od utorka v horách s jedným partizánom Petrom. Inokedy si to zaznačím všetko. Sú to zaujímavé veci. - Bol som u Heldákovcov až do večera. A po čase i pivo bolo. Rusi v Kotline a blížia sa. Dvaja nemeckí vojaci sú ešte pri zákopoch na vyšnom Ždiari, ktovie, aká bude noc...

Pondelok, 29. jan. 1945

Rusi sú tu. Valí sa to ako lavína. Bol som v dedine. Až pri družstve vo mlyne. Tam malo byť dakde privítanie. Keď som sa vracal domov, zastavil som sa u Heldákovcov. Tam sa veselo pilo a hovorilo. V kuchyni jeden komunista mi ukazoval, že vraj nie je on taký jednoduchý vojak, ako si myslím. Mal tam dva metále. Na jednom bolo napísané "Za odvahu", pri druhom poznamenal: Vy hovoríte "Sláva Jezusu!, my "Sláva - (obracajúc metál na druhú stranu vraví) SSSR", a ukazoval mi práve svoju komunistickú legitimáciu, keď vbehli dvaja mladíci, čo prišli práve z lesa, kde sa ukrývali pred Nemcami. On, vojak, podnapitý ťahá revolver a kričí na jedného: "Kde máš legitimáciu? Máš, nemáš?" Vykríkli sme. A pán Ponffy, hájnik, hneď tíšil, že on mladíka pozná, to je poriadny človek, Slavian, nie germánsky špión. Revolverom dotkol sa vojak čela Ponffyho a vravel: "Ak tak nebude, potom tebe beda, tavaryš".

Keď som prichádzal domov, kričal pán farár: "Poď, Janko, lebo už ťa boli navštíviť."

Už sa z domu nechcem pohnúť. A prijímam vojakov a vojačky. Vrázili sa stále. Ani som nemal kedy obedovať. Až večer som si zajedol kapustnice. Nocovali u mňa dvaja kapitáni. Ja som sedel na stoličke pri peci. Vyrušili nás asi tri razy iní ruskí vojaci, čo prichádzali do dediny a hľadali nocľah. Vyrušila nás Bekešová, prišla plačky, že ruskí vojaci chcú postrieľať jej deti a muža. Chlapec hral sa s granátom na peci a odistil ho a hodil do stredu izby. Ranil ruského vojaka. Pán kapitán šiel to utíšiť. O desiatej hlásila Moskva, že „Krasnaja armija" oslobodila okrem iných i Ždiar a Nový Targ.

Utorok, 30. jan. 1945

Sedím doma. Odpoludnia ma vyrušili. Vravím: "Nepustím nikoho, tu bude spať pán plukovník." Ale zato otvoriť som musel.

Pán plukovník spal na fare. Pán podplukovník so svojou paňou na kaplánke. A my už len ta v kútiku gazdinkinej izby.

Pozvali ma na ruskú večeru. Bola to kapustnica a baranie mäso v nej, potom akési veľmi chutné drobné kúsky mäsa a napokon čaj. Mocný, pravý ruský. Všetko elegantné, príjemné, panské. Pán podplukovník je tiež organizovaný komunista a človek veľmi príjemný, múdry a dobrý. Jeho pani je šarmantná.

Streda, 31. jan. 1945

Rozhodol som sa, že začnem sám, keď nik nezačína. Treba založiť národný výbor. Treba strážiť dedinu, aby nás neokrádali. O piatej bola u mňa schôdza. Prišiel len pán notár so starostom. Až o 7. hod. Špirek a Novajovský. O desiatej mal pán starosta schôdzku zvolať na zajtra.

Štvrtok, 1. febr. 1945

O desiatej bol som na notárskom úrade. Mali tu byť gazdovia, nieto nikoho. Zrejmé, že ide o opozíciu. Cestou domov som sa stretol so Špirekom a Novajovským, dohovorili sme sa, že to musí byť stoj, čo stoj - a ideme. Obrobili sme pána notára, zvolalo sa mimoriadne zasadnutie na druhú hodinu poobede. Zvolil sa národný výbor, predseda je Vendel Mačák a osemnásť členov. Už to funguje. Som spokojný.

Piatok, 2. febr. 1945

Bol som v Tatranskej Kotline. Pešky. Most pri Kotline vyhodený. Brat s rodinkou prežil šťastlivo všetko. Je rád, že má syna, a keďže už prichádzali Rusi ako osloboditelia, dal mu meno Ivan. Tak som ho aj pokrstil. A to je symbolické.

Sobota, 4. febr. 1945

Mám rád prvú nedeľu v mesiaci. To je nedeľa Božského srdca. Ako ho treba za všetko odprosovať! A dnes je tu tak ticho, tak ticho, že je to takmer neuveriteľné, že prešli cez nás dve armády, nemecká a ruská, a že my sme už v inom štáte. Odpoludnia bol som u Heldákovcov. Navečer sa ku mne nasťahoval pán plukovník so svojím pucákom. Plukovník je veľmi kultúrny a slušný človek. Núkal som mu svoju posteľ, odmietol. Povedal, že jemu stačí diván a posteľ je báťuškova. Tak sme spolu začali žiť a večerať a nikto nás nerušil ani v noci, lebo na dverách kaplánky visela ceduľa, že "kvartiera zanieta".

Nedeľa, 5. febr. 1945

Najhlavnejší prichádza posledný. Tak dnes prišiel sám generál na kontrolu. A kdeže mal prísť, keď potreboval hovoriť s plukovníkom? Ten býval u mňa. A to bolo moje prvé stretnutie so sovietskym generálom. Večer bol zimný a tiesnivý. Pán generál mal v úmysle po polhodine odísť, ale v mojej izbe tak sa mu dobre sedelo pri staroverskej ždiarskej hlinenej piecke, že ostal u nás až do rána, to jest, kým sme fľašku pálenky nevypili a neuzavreli priateľstvo. Bolo to takto:

Keď si obzeral moju pracovňu, hneď mu padli do oka veľké regály kníh. I pýta sa: "A čo má, báťuška, z literatury ruskej?" Ja vravím: "Od Puškina až po životopisy Lenina a Stalina. Tak sporadicky." To sa mu popáčilo, ale zostali sme pri Jeseninovi. Bol to iste jeho obľúbený básnik a vedel z neho mnohé verše naspamäť. Otvoril som Výber z poézie Jeseninovej v preklade Janka Jesenského a deklamoval som vrúcne, i keď bez pátosu, ako to už býva, keď noc je hlboká a my veľmi ustatí:

Píska vietor v dutí,
poslúcha ho háj...
Kraj môj zabudnutý,
rodný ty môj kraj!
Ó, Rus, tie malinové polia,
padnutý blankyt do vĺn riek,
milujem do slasti i bôľ
tých tvojich svetlých jazier stesk
Večerom belasým, večerom jasným
býval som niekedy mladým a krásnym.
Udržať, navrátiť - nebolo sily,
v ďaleku mimo sa dni zatratili...
Ochladlo srdce, odkvitli oči...
Belasé šťastie! Mesačné noci!
Všetko vítam, všetko prijímam.
Žitie oddám v každú chvíľu.
Prišiel som ja na túto zem,
aby skorej opustil ju.

 

 

 

Záverečná poznámka napísaná 16. septembra 1973

Mám to aj po toľkých rokoch všetko živé pred očima. Keď som ja tomu ruskému generálovi recitoval po slovensky z Jesenina, on si to ako šľachtic (myslím, že aj bol, je a bude) opakoval potichu s nevýslovným dojatím v ruštine a pritom plakal. Plakal ako malé decko, plakal usedavo, ako tá mladá pani Viera v Jurgove, oblečená služobne v šatách pol roka nevypraných. Plakal neprestajne, až som bol z toho smutný a prestal som deklamovať a mlčal som a mlčali sme potom spolu. A toto mlčanie nás napokon osudovo zblížilo, že sme si prisahali pri rozlúčke, že musím prísť do Moskvy. Nikdy sa to, pravda, nestalo, lebo nikto iný ma tam nepozná a generál sa už nikdy neohlásil, ako ani ten plukovník. Možnože obaja zahynuli pri obliehaní Berlína. Čo ja viem. Viem len to, že hneď potom zo Ždiaru som odchádzal do Liptovského Hrádku na dvoch lošákoch, tak znela moja priepustka, ktorú mi vystavilo sovietske komando v Ždiari. Cesta bola skvelá, keď cez celé Tatry tak sme koňmo šli, ale dostal som sa iba do Východnej, kde som do Veľkej noci žil ako evakuant u priateľa Jána Kováča, lebo pri Liptovskom Mikuláši sa ešte bojovalo. A vtedy ustavične mi znel v ušiach iba tento refrén ruskej pesničky:

„My už nepozabudem,

kde my žiť nebudem..."

Myslel som totiž stále na Ždiar. A potom do toho Liptovského Hrádku som prišiel z Východnej pešky a môj kufrík na vozíčku dvaja chlapci viezli za lacný bakšiš - balík tabaku. A prišli sme tam - do Liptovského Hrádku na Veľkú noc a bolo jasné nebo aj v našej duši, lebo jar sa usmievala a voňala. Bahniatkami.

P.S.

Generál pritom stále plakal. Keď na úsvite odišiel, ustatý plukovník hneď zaspal na diváne. Mne spať sa nechcelo. Oprel som sa o piecku hlinenú, bola ešte teplá, fajčil som a rozmýšľal som, prečo ten generál tak plakal. Veď vojvodcovia a generáli neplačú. To prenechávajú básnikom? Tak potom pravdu má Rilke, keď asi takto spieva: „Keď niekto plače vo svete, plače vo mne." 1945/1973

 

Aj generáli plačú. In: Silan, Janko: Súborné dielo Janka Silana. 8. zv. - Bratislava: Lúč, 1998, s. 157-169.

 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.