Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

SILAN, JANKO (1914-1984) - Strana 7

Tlačiť
Obsah článku
SILAN, JANKO (1914-1984)
Z tatranskej korešpondencie
Z tatranských textov
Vianočný vinš deťom v Jurgove
Pred ždiarskym kostolom
Kňažná z Javoriny
Aj generáli plačú
Celý článok

1. Aj generáli plačú

Úvodná poznámka, napísaná a 15. septembra 1973

V Ždiari som býval v rokoch 1941-1945. Tam som prežil vojnu a tam som písal svoje Piesne zo Ždiaru, vyšli potom knižne na jar 1947 a končia sa básňou Otčina drahá a posledné riadky znejú takto:

Možnože v samotách je raj
a v utrpení sláva.
A to si, prosím, pamätaj,
že Boh sa vlastne dáva
len opusteným - a ty maj
v ňom šťastie, usmievavá.

Aby ste však pochopili, ako takéto vlastenecké básne vznikajú, uverejňujem úryvky zo svojho denníka. Je to málo dní, iba šestnásť. V týchto záznamoch ako som ja prežil oslobodenie, opravujem iba pravopis. Pane Bože, daj, aby ma každý videl takého, aký som. Chlapec chudobný, ale slobodný.

Piatok, 19. jan. 1945

Už je tu vojna. Už ju vidieť, už ju cítiť. Tí Nemci, čo boli pri zákopoch, narýchlo a nenadále zmizli. Ešte si zabili sviňu, ešte si večer dali šunku a klobásky údiť od nášho kostolníka. Ale o druhej hodine po polnoci poslali si posla pre svoje udené veci - a ráno ich už nebolo.

Išli sme na saniach do Jurgova. Zajtra je tam odpust, sv. Fabiána a Sebastiána. Moje zuby majú byť hotové až o týždeň. Môj Bože, čo dovtedy môže byť! Dal som závdavok znovu. Päťsto korún, takže teraz tam má už 1500,- Ks - a moje staré zlaté korunky. A zle sa mi rozpráva, jazyk sa nemá o čo oprieť, a bude tak už asi až do konca vojny. Ku rodinke pána doktora Teichnera ma zaviedlo dievčatko, dievčatko, ktoré vtedy do poľskej reči prekladalo moju elégiu Slávme to spoločne. Doktorovci od čias povstania sa skrývali. Už pre nich neplatila ani prezidentská výnimka, za ktorou som predtým chodil po Bratislave. Už všetkých Židov brali. Dve hodiny som tam u Teichnervcov bol. Aj som ich potešil, že už všetko vrcholí a skončí sa šťastne. Ale ako možno potešiť ženu, čo sa skrýva pol roka v rozostavanom dome a jej dve dietky nechápu, prečo nemôžu ísť na svieži vzduch. Pani Viera ticho plakala.

Ešte som nepočul tak jasne detonáciu ako dnes v Jurgove. A kde som vlastne mal počuť, keď ustavične žijem medzi horami, kde je ticho? Ale dnes už nie. Tie zvuky a svetlá dnešné svedčia o tom, že vojna je medzi nami.

Sobota, 20. jan. 1945

Na saniach z jurgovského odpustu sme cestovali takto: Žofka a Helenka H., ja spredu ku nim obrátený a ešte sme stihli sa tešiť a zohrievať poéziou v takom smutnom chladnom čase:

Nie je všetko sen?
Len tu je nie, len tu je nie.
Človek sa mimovoľne strhne,
keď počuť iba dunenie.
Kiež Pán Boh nezavrhne
nás.
Veď tu je. Tu je nie?
My milujeme život, jas.

Nedeľa, 21. jan. 1945

Tichá sv. omša o deviatej. Odpoludnia bol som u notárovcov. Potom všetci u mňa na správach. Večer u Heldákovcov. V dobrej nálade, v ohnivých rozhovoroch, či front tu bude, abo nebude. Vždy som hovoril, že prežijeme všetko bez jediného výstrelu tu medzi horami. Mám také sladké tušenie. Skoro, skoro je to istota.

Pondelok, 22. jan. 1945

Hneď ráno správa, že je už nútená evakuácia. Nehýbem sa z miesta. Darmo sú ženy vyplašené. Dopoludnia u p. notára. Prečítal som si vyhlášky o evakuácii. Utešujem, kde sa dá. Prečo by sme mali utekať na Zakopane? A spokojne opisujem ďalej matriku birmovancov.

Utorok, 23. jan. 1945

Spovedám ustavične. Je to príznačné: keď sú ľudia v neistote, čo bude, prichádzajú v bázni a očisťujú sa. Každý balí, len ja nie. Chodím po dedine. Odpoludnia od Bachledovcov po notárovcov. A všade zmätok. Vojská a vojská.

Streda, 24. jan. 1945

Nemecké vojská sa stále hrnú. Čo len z toho bude? Po všetkých domoch sú a treba ich chovať a nocovať. A pritom rabuje sa. Odpoludnia na čaji u Heldákovcov. Ach, ako nám bolo dobre ešte v nedeľu! Ale dnes? Tá trma-vrma sa stupňuje a je tu predpoveď pustošenia.

Štvrtok, 25. jan. 1945

Omšu svätú som mal u sestričiek. Potom šiel som pešky do Tatranskej Kotliny. To je odvaha ísť stále pešky a stále stretať karavány ustupujúceho vojska. Sťažuje sa mi pán notár, ako ho v noci rušili, ako sa vlámali vojaci atď. Vravím, to je nič mimoriadne. To je frontové vojsko. A ustupuje. Už máme česť ich poznať, sú tu Maďari, Nemci, Rumuni, Ukrajinci. A kradne a lúpi sa. I mne sa tejto noci dobýval ktosi do kaplánky. Presne o 12. hodine, presne o polnoci. Ako dnes. Šperhákom otvoril si prvé dvere. Druhé už nemohol, bol v nich zdnuka kľúč. Dlho sa s tým babral. A bol by iste rozbil sklo na dverách, keby som sa nebol hlásil: "Wer ist dort?". Človek dnes môže spať iba na jedno ucho. Druhým treba bedliť a strážiť, a modliť sa: "Nisi Dominus custodierit civitatem, quis custodiet eam?" Osmelil som sa a začal som ostro. Nepustím nikoho dnu. Asi desať minút som s ním vyjednával. Potom priviedol vojaka, ktorý vedel po nemecky. Pustil som ich dnu. Ponúkol cigaretou. Videli, že tu sa rabovať nedá. Odišli s tým, ak bude treba nocľah pre ich oficiera, zaklopkajú na okno. Ale už neprišli. No do rána koľko ráz mi cvakla kľučka, koľko ráz... Brat mi požičal 4000 Ks, aby som mal z čoho žiť. Ja už tak ľahko plat nedostanem. Vrátil som sa domov o druhej hodine odpoludnia. Všade strach, aká len bude noc. Vojaci vyháňajú ženy z ich domov, mužov tu nieto, všetci sú v horách, aby ich Nemci nepobrali, nuž drancovanie je v plnom prúde. Quare obdormis, Domine?

Piatok, 26. jan. 1945

Dnes zasa vybral som sa do Jurgova. So zubami. Len pešky. Koňa nemožno za nič na svete dostať. Všetko je v lese. Ale nadarmo bola tá cesta. Nadarmo som si dokrvavil obe päty, keďže baganče ma tlačili. U Miškovičovcov bol som na obede. V Jurgove sa deje to isté, čo v Ždiari. Práve tí Maďari sú tu. A rabuje sa veselo. Cestou späť pri Podspádoch zobral ma na auto jeden veselý a sympatický Feldwebel. Ideme na Ždiar. "Wir fahren nach Morgenröte." Ó, Morgenröte... Ranná zora slobody - to je Ždiar. V noci zasa nemecký vojak dobýval sa mi do bytu. Otvoril mi okno. Ale uchlácholil som ho. A uznal, že tu nemožno nocovať! Večer sme boli vyjednávať u gestapa, u Heldákovcov. Vraj začnú ráno strieľať ženy, ak cesta nebude posýpaná štrkom. Ešte som nestretol v živote arogantnejších a hroznejších ľudí, než tých, čo z gestapa tu boli. Ach, ten, čo bol od Katovíc, mal ešte o jedno kolečko viac, alebo bol tichý idiot ako i ten nemecký vojak, čo sa mi v Jurgove vystatoval svojou novou vierou. Vraví mi napokon ten gestapák: - A vy predsa ostanete tu? - Áno, ostanem, kam by som išiel? I keď ma zastrelíte, tu ostanem, aspoň budem vo svojej zemi odpočívať. - My nebudeme strieľať, ale zastrelia vás Rusi, - vraví mi. - Dobre, ak zastrelia ma Rusi, zastrelia, až potom to uverím, ale ja sa zo svojej vlasti nepohnem. A pri tom ostalo.

Sobota, 27. jan. 1945

Vojsko sa stále valí. Jeden nemecký vojak ma navštívil. Tiež chcel asi rabovať. Videl kňaza, nuž sa zháčil. Rozprával mi o svojich dvoch desaťročných synoch, ako oni miništrujú; ten istý u susedov dievčaťu bral hodinky.

Večer ešte 18 mínometov na fare. Varili im čaj. V noci ohromný výbuch. To asi vyhodili most pri Tatranskej Kotline. Sestričky sme zobrali na faru, lebo tam ani cez deň nemali pokoja. Vykradli a obťažovali ich vojaci.

Nedeľa 28. jan. 1945

Vláda nikoho. Nieto tu nemeckých vojakov, už všetko odišlo. Náhle. V noci. Zistili sme, že už i gestapo i kancelária je preč, nuž dali sme vyzváňať na všetkých zvonoch. O deviatej mal som omšu svätú. Odpoludnia boli u mňa Maček, Janek a Juzek Pitoňákovci a rozprávali svoje zážitky z lesa, ako boli informovaní o všetkom, čo sa robí v dedine, ako žili od utorka v horách s jedným partizánom Petrom. Inokedy si to zaznačím všetko. Sú to zaujímavé veci. - Bol som u Heldákovcov až do večera. A po čase i pivo bolo. Rusi v Kotline a blížia sa. Dvaja nemeckí vojaci sú ešte pri zákopoch na vyšnom Ždiari, ktovie, aká bude noc...

Pondelok, 29. jan. 1945

Rusi sú tu. Valí sa to ako lavína. Bol som v dedine. Až pri družstve vo mlyne. Tam malo byť dakde privítanie. Keď som sa vracal domov, zastavil som sa u Heldákovcov. Tam sa veselo pilo a hovorilo. V kuchyni jeden komunista mi ukazoval, že vraj nie je on taký jednoduchý vojak, ako si myslím. Mal tam dva metále. Na jednom bolo napísané "Za odvahu", pri druhom poznamenal: Vy hovoríte "Sláva Jezusu!, my "Sláva - (obracajúc metál na druhú stranu vraví) SSSR", a ukazoval mi práve svoju komunistickú legitimáciu, keď vbehli dvaja mladíci, čo prišli práve z lesa, kde sa ukrývali pred Nemcami. On, vojak, podnapitý ťahá revolver a kričí na jedného: "Kde máš legitimáciu? Máš, nemáš?" Vykríkli sme. A pán Ponffy, hájnik, hneď tíšil, že on mladíka pozná, to je poriadny človek, Slavian, nie germánsky špión. Revolverom dotkol sa vojak čela Ponffyho a vravel: "Ak tak nebude, potom tebe beda, tavaryš".

Keď som prichádzal domov, kričal pán farár: "Poď, Janko, lebo už ťa boli navštíviť."

Už sa z domu nechcem pohnúť. A prijímam vojakov a vojačky. Vrázili sa stále. Ani som nemal kedy obedovať. Až večer som si zajedol kapustnice. Nocovali u mňa dvaja kapitáni. Ja som sedel na stoličke pri peci. Vyrušili nás asi tri razy iní ruskí vojaci, čo prichádzali do dediny a hľadali nocľah. Vyrušila nás Bekešová, prišla plačky, že ruskí vojaci chcú postrieľať jej deti a muža. Chlapec hral sa s granátom na peci a odistil ho a hodil do stredu izby. Ranil ruského vojaka. Pán kapitán šiel to utíšiť. O desiatej hlásila Moskva, že „Krasnaja armija" oslobodila okrem iných i Ždiar a Nový Targ.

Utorok, 30. jan. 1945

Sedím doma. Odpoludnia ma vyrušili. Vravím: "Nepustím nikoho, tu bude spať pán plukovník." Ale zato otvoriť som musel.

Pán plukovník spal na fare. Pán podplukovník so svojou paňou na kaplánke. A my už len ta v kútiku gazdinkinej izby.

Pozvali ma na ruskú večeru. Bola to kapustnica a baranie mäso v nej, potom akési veľmi chutné drobné kúsky mäsa a napokon čaj. Mocný, pravý ruský. Všetko elegantné, príjemné, panské. Pán podplukovník je tiež organizovaný komunista a človek veľmi príjemný, múdry a dobrý. Jeho pani je šarmantná.

Streda, 31. jan. 1945

Rozhodol som sa, že začnem sám, keď nik nezačína. Treba založiť národný výbor. Treba strážiť dedinu, aby nás neokrádali. O piatej bola u mňa schôdza. Prišiel len pán notár so starostom. Až o 7. hod. Špirek a Novajovský. O desiatej mal pán starosta schôdzku zvolať na zajtra.

Štvrtok, 1. febr. 1945

O desiatej bol som na notárskom úrade. Mali tu byť gazdovia, nieto nikoho. Zrejmé, že ide o opozíciu. Cestou domov som sa stretol so Špirekom a Novajovským, dohovorili sme sa, že to musí byť stoj, čo stoj - a ideme. Obrobili sme pána notára, zvolalo sa mimoriadne zasadnutie na druhú hodinu poobede. Zvolil sa národný výbor, predseda je Vendel Mačák a osemnásť členov. Už to funguje. Som spokojný.

Piatok, 2. febr. 1945

Bol som v Tatranskej Kotline. Pešky. Most pri Kotline vyhodený. Brat s rodinkou prežil šťastlivo všetko. Je rád, že má syna, a keďže už prichádzali Rusi ako osloboditelia, dal mu meno Ivan. Tak som ho aj pokrstil. A to je symbolické.

Sobota, 4. febr. 1945

Mám rád prvú nedeľu v mesiaci. To je nedeľa Božského srdca. Ako ho treba za všetko odprosovať! A dnes je tu tak ticho, tak ticho, že je to takmer neuveriteľné, že prešli cez nás dve armády, nemecká a ruská, a že my sme už v inom štáte. Odpoludnia bol som u Heldákovcov. Navečer sa ku mne nasťahoval pán plukovník so svojím pucákom. Plukovník je veľmi kultúrny a slušný človek. Núkal som mu svoju posteľ, odmietol. Povedal, že jemu stačí diván a posteľ je báťuškova. Tak sme spolu začali žiť a večerať a nikto nás nerušil ani v noci, lebo na dverách kaplánky visela ceduľa, že "kvartiera zanieta".

Nedeľa, 5. febr. 1945

Najhlavnejší prichádza posledný. Tak dnes prišiel sám generál na kontrolu. A kdeže mal prísť, keď potreboval hovoriť s plukovníkom? Ten býval u mňa. A to bolo moje prvé stretnutie so sovietskym generálom. Večer bol zimný a tiesnivý. Pán generál mal v úmysle po polhodine odísť, ale v mojej izbe tak sa mu dobre sedelo pri staroverskej ždiarskej hlinenej piecke, že ostal u nás až do rána, to jest, kým sme fľašku pálenky nevypili a neuzavreli priateľstvo. Bolo to takto:

Keď si obzeral moju pracovňu, hneď mu padli do oka veľké regály kníh. I pýta sa: "A čo má, báťuška, z literatury ruskej?" Ja vravím: "Od Puškina až po životopisy Lenina a Stalina. Tak sporadicky." To sa mu popáčilo, ale zostali sme pri Jeseninovi. Bol to iste jeho obľúbený básnik a vedel z neho mnohé verše naspamäť. Otvoril som Výber z poézie Jeseninovej v preklade Janka Jesenského a deklamoval som vrúcne, i keď bez pátosu, ako to už býva, keď noc je hlboká a my veľmi ustatí:

Píska vietor v dutí,
poslúcha ho háj...
Kraj môj zabudnutý,
rodný ty môj kraj!
Ó, Rus, tie malinové polia,
padnutý blankyt do vĺn riek,
milujem do slasti i bôľ
tých tvojich svetlých jazier stesk
Večerom belasým, večerom jasným
býval som niekedy mladým a krásnym.
Udržať, navrátiť - nebolo sily,
v ďaleku mimo sa dni zatratili...
Ochladlo srdce, odkvitli oči...
Belasé šťastie! Mesačné noci!
Všetko vítam, všetko prijímam.
Žitie oddám v každú chvíľu.
Prišiel som ja na túto zem,
aby skorej opustil ju.

 

 

 

Záverečná poznámka napísaná 16. septembra 1973

Mám to aj po toľkých rokoch všetko živé pred očima. Keď som ja tomu ruskému generálovi recitoval po slovensky z Jesenina, on si to ako šľachtic (myslím, že aj bol, je a bude) opakoval potichu s nevýslovným dojatím v ruštine a pritom plakal. Plakal ako malé decko, plakal usedavo, ako tá mladá pani Viera v Jurgove, oblečená služobne v šatách pol roka nevypraných. Plakal neprestajne, až som bol z toho smutný a prestal som deklamovať a mlčal som a mlčali sme potom spolu. A toto mlčanie nás napokon osudovo zblížilo, že sme si prisahali pri rozlúčke, že musím prísť do Moskvy. Nikdy sa to, pravda, nestalo, lebo nikto iný ma tam nepozná a generál sa už nikdy neohlásil, ako ani ten plukovník. Možnože obaja zahynuli pri obliehaní Berlína. Čo ja viem. Viem len to, že hneď potom zo Ždiaru som odchádzal do Liptovského Hrádku na dvoch lošákoch, tak znela moja priepustka, ktorú mi vystavilo sovietske komando v Ždiari. Cesta bola skvelá, keď cez celé Tatry tak sme koňmo šli, ale dostal som sa iba do Východnej, kde som do Veľkej noci žil ako evakuant u priateľa Jána Kováča, lebo pri Liptovskom Mikuláši sa ešte bojovalo. A vtedy ustavične mi znel v ušiach iba tento refrén ruskej pesničky:

„My už nepozabudem,

kde my žiť nebudem..."

Myslel som totiž stále na Ždiar. A potom do toho Liptovského Hrádku som prišiel z Východnej pešky a môj kufrík na vozíčku dvaja chlapci viezli za lacný bakšiš - balík tabaku. A prišli sme tam - do Liptovského Hrádku na Veľkú noc a bolo jasné nebo aj v našej duši, lebo jar sa usmievala a voňala. Bahniatkami.

P.S.

Generál pritom stále plakal. Keď na úsvite odišiel, ustatý plukovník hneď zaspal na diváne. Mne spať sa nechcelo. Oprel som sa o piecku hlinenú, bola ešte teplá, fajčil som a rozmýšľal som, prečo ten generál tak plakal. Veď vojvodcovia a generáli neplačú. To prenechávajú básnikom? Tak potom pravdu má Rilke, keď asi takto spieva: „Keď niekto plače vo svete, plače vo mne." 1945/1973

 

Aj generáli plačú. In: Silan, Janko: Súborné dielo Janka Silana. 8. zv. - Bratislava: Lúč, 1998, s. 157-169.



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.