Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

SILAN, JANKO (1914-1984) - Strana 6

Tlačiť
Obsah článku
SILAN, JANKO (1914-1984)
Z tatranskej korešpondencie
Z tatranských textov
Vianočný vinš deťom v Jurgove
Pred ždiarskym kostolom
Kňažná z Javoriny
Aj generáli plačú
Celý článok

5. KŇAŽNÁ Z JAVORINY

Sen o kňažnej z Javoriny, ktorý som pred rokmi veľmi jemne zbásnil, vracia sa mi v istých etapách, a najmä vtedy, keď som najopustenejší. A práve tento sen prináša hrejivú potechu v skľúčenosti, ktorá pravidelne prichádza na svitaní v sprievode komorných svojich dám, veľmi vábivých, ktoré sa volajú Pokušenie a Slasť. A tak som sa podujal vyskúmať všetko, čo sa o tejto kňažnej z Javoriny v kraji vie. Tu vám podávam výsledky svojho výskumu: Pri Otílii, ktorú som nikdy nevidel, i keď som tam strávil svoje mladé kaplánske roky - ona vtedy totiž bola už dávno mŕtva - dojal ma a jej veľký osud, o ktorom toľko všakovakých povestí sa tu povrávalo. Vetry ich rozsievali a roznášali všade tam, kde práve konali sa najchýrnejšie poľovačky. Myslel som si, že aj tie jelene a kamzíky, na smrť ranené, umierali tak, že ešte volali len toto meno, kým nestíchli celkom: Otília, Otília... Milovnica večná - len toľko o nej vieme. A tak tento sen je ako rozprávka o žene, čo umrela mladá a mala veľa lásky a nehy a nebolo, kto by bol mohol všetko v zvrchovanej miere prijať. Teda: Žilo raz jedno švárne dievča v neďalekom Poľsku. A iste, že obdivovali ju všetci a boli by radi pred ňou kľakali všetci donchuani, lebo takú daň pýta si zázračná krása. Ale o tom sa málo hovorí, len to je isté, že raz uverila vrúcnym poklonám ako mladá žena, a to už určilo jej život, a to už bol osud. Začalo sa to takto:
Knieža Christian Kraft von Hohenlohe - Oehringen, ktorý mal veľké majetky v Nemecku a Javorinu dostal ako dar na svoje meniny, putoval raz po ladnom Poľsku. A tam ju zočil, krásavicu spanilú. Ale žiaľ, zistilo sa, že je to dievča z ľudu. Láska však je všemohúca a láska zdolá všetko. Skrátka a dobre: Stalo sa, že mladá krásavica stala sa grófkou Lubraniec-Dambskou. Oženil ju totiž knieža Hohenlohe s jedným skrachovaným grófom, ktorý mal už len titul, za istú peňažitú sumu a hneď po sobáši civilnom si ju zobral sám do svojho najobľúbenejšieho sídla, do malebnej Javoriny. Tu v krásnom loveckom zámku ešte sa ukazuje jej bývanie, s najkrajším pohľadom na tatranské štíty a doliny. Tu dostala všetko, čo treba k pohodliu kňažnej, teda komorné a iné dámy, čo mali iba zabávať a všetko od výmyslu sveta, naozaj všetko, čo len môže milujúci muž vykonať pre svoju lásku, všetko tu bolo, stálo, čakalo. A vraví sa o tom stále, že to bola jedine veľká láska, ktorá urobila divy. Knieža zmenil celkom svoj život a svoje srdce pre túto lásku. A bol ozaj šťastný. Len kňažná, roztomilá, krásna, čoraz žiaľnejší výzor mala, keď sa prechádzala po nádherných lesných alejach. zvlášť pre ňu upravených, a bolo to tak, že dámy, ktoré ju mali zabávať a ustavične boli v jej okolí, boli jej skôr na obtiaž. To je už tak: trpiaci človek najradšej je sám so svojím nešťastím a Bohom. Kňažná totiž veľa trpela. To je jej tajomstvo ako každej večnej milenky. A my len hádame: bolo to väzenie nešťastnej lásky, alebo žiaľ za tým, čo bolo treba žiť ináč a inde? Ach, príroda je taká ľahostajná a krutá, čo jej záleží na našom srdci! Tu tento výhľad na hory, tu z balkóna, tu z horných okien zámku, kde ona bývala sama a mladá a cudzia, bolel najviacej. Ako to vlastne bolo? - Knieža často chodieval do Berlína, veď sa zúčastňoval na vláde, alebo inde do cudziny, ju málo brával so sebou, ba aj keď býval v Javorine, väčšinou boli poľovačky a tak jeho bývanie bolo na prízemí zámku, aby milostivú nerušil zo snov a potom, potom to ustavičné vyhýbanie sa návštevám a rodine, to vnuká pocit cudzoty a trpkosti. Neuznali jej titul, kniežaťu neuznali jeho lásku a tak táto rozkošná krásavica pravidelne sa skrývala pred elitnou spoločnosťou. Mala ešte jeden letohrádok dolu v dedinke, v Javorine (to je ten dom, kde je dnes žandárska stanica), a potom ešte jeden zámoček v lese, na ceste z Tatranskej Kotliny do Lendaku, tu sa vše uchýlila, aby ju nevideli najbližší príbuzní kniežaťa. A hovorí sa, že bola nešťastná i preto, že zo súcitu opätovala veľkú lásku kniežaťa, ktorý bol od nej oveľa starší, veď mohol byť jej otcom. Zostáva všetko tajomstvom a dobre tak. Mám však tú istú záľubu ako Rilke: Kráčať po stopách všetkých nešťastných žien a tak sa mi zdá, že je to isté, ako on, Rilke, napísal vo svojich Zápiskoch: "Nápor jej srdca ju hnal po jeho stopách a napokon sa jej nedostávalo síl; no rozruch jej bytia bol toľký, že sa, klesajúc, zjavila za smrťou ako prameň, náhle ako náhlivý prameň..." To je to: smrťou sa mi stala blízka Otília a ja slávim všetko, čo sa jej stalo. Jej samota prerastá tu všade po odľahlých a spustnutých alejach a je to ako prísľub mieru. Ach, Otília, živá? Veď ona dávno umrela, tam v hrobke sníva, tak som si napísal v tých pesničkách dvoch, jej venovaných, ktoré mnohí nepochopili a prosili ma, aby som im ich vysvetlil. Vysvetľujem, čo sa dá. Tí, čo ma poznajú osobne, majú odvahu veriť mi, že je to pravda, keď vravím, že ja tu kňažnú stretávam. Áno, áno, tu sú jej stopy všade. Lebo veci prezrádzajú všetkých, ktorí tadiaľ šli a milovali. To je to najvýznamnejšie a večné: Otília je živá, lebo milovala, milovala všetkých ľudí, ktorých stretala, ktorí boli nešťastní a biedni. A Otília bola ako básnik. Akí jej boli všetci blízki! I jednoduchí Jurgovania, Lendačania alebo Ždiarania. To sa i dnes vie: Keď chceli dačo dosiahnuť od javorinského panstva, len k nej išli deputácie a prosby. Ešte žijú mnohí, ktorí pocítili jej veľkodušnosť, keď ju náhodou stretli na prechádzke. Každého totiž obdarovala, keď mala pri sebe peniaze. A knieža všetko jej uznal a už ani nebránil, keď vo veľkom brávala z domu peniaze a iné veci pre chudobných. Taká veľká bola jeho láska k nej. Ach, a keď mu umierala, ako sa on bránil, ako smrť odháňal a jej život privolával, to už bolo ako šialenstvo lásky: rozkázal posluhovačkám, aby jej drhli nohy kefami, od nôh smrť prichádza, aby ešte precitla. Ale kňažná umrela a leží tam v hrobke na javorinskom cintoríne a vedľa nej leží sám knieža. Takto sú aspoň po smrti spolu a nik z príbuzných tomu nezabránil. Na náhrobku okrem iných citátov je aj z Rilkeho, ktorý sa končí: "Pán Boh ide cez les, milý pán Boh ide cez les..." Možno, že mi bude dopriate vniknúť celkom do sveta tejto večnej milenky a potom zbadám, ako sa priblížila k Bohu a vám to porozprávam. Zatiaľ len toľko:
Jak leží ticho kňažná,
aj ona veru.
Len čo tam zašla, našla
to, čo nám berú.

Jej osud, hymnus strašný,
na moju peru
si sadá, sedí vážny
s prísľubom mieru.

Z večnosti do večnosti
jak jej hlas volá
do výšav z hlbokosti:

Keď lásky vôľa
začne naň váľať mosty,
nik neodolá.
 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.