Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

SILAN, JANKO (1914-1984) - Strana 5

Tlačiť
Obsah článku
SILAN, JANKO (1914-1984)
Z tatranskej korešpondencie
Z tatranských textov
Vianočný vinš deťom v Jurgove
Pred ždiarskym kostolom
Kňažná z Javoriny
Aj generáli plačú
Celý článok

4. PRED ŽDIARSKYM KOSTOLOM

Pred tromi rokmi prišiel som sem prvý raz. Za kaplána. Ale aká smutná bola táto cesta, aká tiesnivá! Vari nepoznáte tú únavnú cestu zo Spišskej Belej na Tatranskú Kotlinu? Potom už prídu lesy a úbočia, ale tieseň ostáva i cestou Slobody z Tatranskej Kotliny na Ždiar, ba stúpa a vzrastá, čím väčšmi rastie ticho a samota. Po chvíľke šofér vraví: tu je Ždiar - a vtedy som mal tieseň najväčšiu. Ako? Ždiar? Kde? Viete, že som krátkozraký, ale to predsa ešte nie je také zlé, že by som nič nevidel. A ja naozaj nič, celkom nič nevidím. Autobus zastaví pred družstvom a tu sa zjaví pár domčekov, drevených a nenápadných. A autobus ide ďalej, lebo to ešte nie je pravý Ždiar. to je len nižná stanica. Zas nič nevidno. To je Ždiar! Nič nevidíš a je ti žiaľ, že tu máš žiť zovretý z jednej strany Belanskými Tatrami a z druhej strany Magurou. Ach, ale to bol len prvý pocit, prvý zážitok, preto tá osamotenosť. Ale ako sa to všetko zmenilo hneď v nedeľu! Prišiel som vo štvrtok, ale Ždiar som uzrel až v nedeľu v celom jeho kúzle. To je to zvláštne: Ždiar možno vidieť len v nedeľu. A to pred kostolom, pred bohoslužbami, na bohoslužbách a po bohoslužbách. Preto tu chodia veľkí páni i z cudziny, aby pili toto čaro a nezabudnuteľnú krásu. Áno, to je pravda, v Ždiari nič nevidno vo všedný deň. Ani ľudí takmer. Darmo ideš sedem kilometrov cez Ždiar, vždy si sám, ani pes nezašteká, lebo toto je dedina bez psov, ani dym neuvidíš, lebo drevené domčeky, ktoré sem-tam pobadáš roztratené pozdĺž cesty nemajú komínov, ani bránu do domu nenájdeš, lebo vchod je vždy taký tajomný, že ani žandár ho tak ľahko neobjaví - a tak teda cítiš sa ako v mŕtvej dedine a je ti clivo a Ždiarske vidly, keď začnú nad nimi bojovať prírodné živly, mraky a blesky a hromy, túto clivotu len zvýšia. Ale v nedeľu, v nedeľu ťa dojme veľký jas. Pred kostolom. Už od rána začnú prúdiť sem davy, starí i mladí a všetci v nádherných krojoch. A všetko pozastane na slnku pred kostolom. A vtedy cítiš: toto je Ždiar. Horský kostolík, pred ním v pestrých háboch zdraví ľudia a hory, hory vysoké tam v pozadí. Tak sa tu slní život a jeho dobrota - úsmev krásy a všetko čaká na modlitbu. Dolu na ceste už zastalo niekoľko aut, ale tento rázovitý ľud už nemá tak rád týchto obdivovateľov, čo sa blížia často nevľúdne s fotoaparátmi a rušia sviatočnú idylu. Tak sa už neraz stane, že najmä dievča alebo krásna mladá žena, keď sa procedúra viac ráz opakuje, odvráti svoju vábivú tvár a už nestojí o toto bezduché maľovanie. Klebietky a smiechy vyruší vyzváňanie, znak, že už ide pán farár a začne sa kazaňe" a omša svätá. Všetko sa hrnie ako na povel do kostola. A tak potom na tomto priestranstve pred kostolom znie ozvena piesní a modlitieb. Zbožne tu stoja pred vchodom len tí, čo sa dnu nepomestili.
Po modlitbe, po oslave srdce vždy sa milo usmieva - a tak teda najmilšia scenéria pred ždiarskym kostolom je po bohoslužbách. Teda na poludnie. Slnko je v zenite. Aj krása vrcholí. Už to vychádzanie z kostola! Vždy nový príliv nádhery, vždy viacej vravy a úsmevov a jasu. A kto už vyšiel, postaví sa smerom k dverám chrámovým, to už len tak zo zvedavosti, aby sa videlo, ako je kto oblečený, ako sa tvári a či vonkoncom tu je. Lebo o to tu ide: stretnúť sa s ľuďmi. Vždy je čo vybavovať. A to sa dá len raz za týždeň - uvidieť každého, uvidieť celý Ždiar. Gazda z vyšného konca hľadá gazdu z nižného Ždiaru, matka hľadá dcéru, čo sa jej vydala až do Bachledovej doliny a to je tak ďaleko, že kňaz sa vráti stadiaľ až na poludnie, hoci išiel zaopatrovať chorého ešte ráno. Nevesta hľadá mamu skôr, lebo jej je azda väčší žiaľ za starým domovom, nemôže naň zabudnúť a na ten nový domov sa neľahko zvyká. A tak sa vrava nesie doširoka doďaleka, každý má čo povedať, poklebetiť, veď je to len raz do týždňa a novôt vše je veľa. Odrazu do tejto trmy vrmy, do týchto milých a krásnych hovorov a stretnutí zaznie mocný hlas: "Sluchajce!" To z balkóna starej ľudovej školy, v ktorej sa neučí, lebo je už na zváľanie iba, ale predsa tu ešte stojí, prázdna a ošarpaná a už len na toto je súca, aby sa z jej balkóna ohlasovalo. Teda to kričal pán podstarosta, po našsky "perší burgár". "Tedy sluchajce! Dava sa na znamosć..." Čo? Všeličo, čo potrebuje oznámiť pán notár, pán richtár alebo aj pán farár svojim občanom. Treba vyhádzať sneh na Štrednici, treba sa prihlásiť na talpy, lebo lístky už došli, na petrolej, na múku, lebo petrolej a múka prišli, treba spísať rožný statok, treba spísať „gruľe", koľko komu treba, treba ísť na slávnosť a podobné dôležitosti. A keď sa toto z úradnej moci vyhlasuje, tu pred ždiarskym kostolom je ticho ako v kostole. Každý pozorne počúva, aby všetko začul, aby všetko vedel. A po vyhláškach znova sa začnú tie krásne hovory s príbuznými a známymi. To trvá dlho. Ba pobožné babky, keď je teplo, si posadajú na trávu, navštívia milých mŕtvych na cintoríne, ktorý je okolo kostola, pomodlia sa na ich hroboch, požalujú a tak vyčkajú do litánií, do tretej hodiny odpoludňajšej.
Pred ždiarskym kostolom veselo je, keď je svadba. Kone tu čakajú vyperené čačkami a mládež jasá. Ale je tu aj smutno, keď je pohreb. Mŕtveho tu prinesú tu sa začnú obrady, tu sa vyspieva cirkumdederunt a tu sa vylievajú strašné plače nad tými, čo sa viac nevracajú.
Krásne je to pred ždiarskym kostolom vždy, každú nedeľu, ale aj vo všedné dni pred každou omšou svätou i po nej, ale najdojímavejšie je to predsa len v noci. Za tmavej i jasnej noci ... Ja tu totiž bývam najbližšie. Najprv je kostol, potom tá škola, čo sa váľa a vedľa nej, trochu opodiaľ je kaplánka a až potom fara. Bývam na kaplánke, to je samostatný domček, drevený, popisné číslo 184. Pred touto drevenou chatou je lavička. A tu je príjemné posedieť.. Najteplejší kútik ždiarsky. Tu sa slnko najmocnejšie opiera a nechá hojnosť horúčavy. Aj v noci je tu a hreje slniečko milé. A mesiac je už len na ozdobu, na spríjemnenie chvíle. Aby smutno nebolo, aby si druha mal v tomto tichu posvätnom... A tak tu teda vysedávam v samotách, keď sa vraciam domov a nič mi nechýba. Čo môže chýbať pred ždiarskym kostolom? Kýmkoľvek veje tichá noc, srdce to vie, ako nám je blízko blízučko Boh a jeho pokoj, pokoj, ktorý svet nepozná. Pred ždiarskym kostolom dá sa to žiť, dá sa to precítiť, čo to znamená: Quid enim mihi est in caelo et a te quid volui super terram? Čo mám totiž na nebi a okrem teba čo si mám žiadať na zemi? Deficit caro mea et cor meum: Deus cordis mei et pars mea Deus in aeternum. Hoci hynie telo moje a srdce moje: Boh môjho srdca a môj diel je Boh naveky. Tu totiž pred ždiarskym kostolom dá sa dobre rozmýšľať o márnosti sveta.

Vysielané v rozhlase 1944
 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.