Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

SILAN, JANKO (1914-1984) - Strana 3

Tlačiť
Obsah článku
SILAN, JANKO (1914-1984)
Z tatranskej korešpondencie
Z tatranských textov
Vianočný vinš deťom v Jurgove
Pred ždiarskym kostolom
Kňažná z Javoriny
Aj generáli plačú
Celý článok

Z TATRANSKÝCH TEXTOV

2. VIANOCE V JURGOVE

Na severnom úpätí Vysokých Tatier, v tomto chladnom zimnom kraji, kde ľudia nosia teplé portky a kožúšky, čiže serdaky, vianočná nálada ťa ovanie a drží v moci už vtedy, keď napadá snehu. Dakedy býva to už v októbri, no v novembri iste. Zo Ždiaru hore už sa inak ani nedá hnúť, len na saniach. A tam, kde cesta zatáča na Príslop, pod panorámou Ždiarskych Vidiel, očarí ťa vianočná idyla. Nielen náznak a tušenie, ako to vídať na vianočných pohľadniciach, ale krásna skutočnosť. Snehové skvosty perlia sa na ihličnatých stromoch a táto záplava bielej nádhery neprestáva rásť... Sem-tam sa mihne srnka, hľadajúc, chúďa, dajaké steblo sena, čo azda spadne zo saní, rýchlo uháňajúcich. Ale sane sa nezastavia, lebo tu kraľuje mrazivý chlad. Až do kostí štiepa. A nám treba teploty, nám treba lásky. Ach, Jurgov drahý! Môj zimno-teplý kraj! Ach, nikde tak ako tu, nikde tak sa o tom nepresvedčuje človek, že len srdce, usmiate milosťou Božou, vie zvrúcniť každý čas chladný a nevľúdny... Tu, v kráľovstve chladu - teplo lásky. Tu, v kráľovstve chudoby - prameň, bohatý prameň darov ducha a vzácnych pokladov. Tu, v pustatine najväčšieho nedostatku - oáza najšľachetnejšej pohostinnosti. Aký by bol hrozný tento a každý večer, keby tu nebolo ľudí milujúcich! Ale najmä dnes, dnes, na Štedrý večer, sa ich láska viditeľne zjavuje. Všetci sú tvoji, Bože, a to si ich vzorne naučil: milotu šíriť dookola a jas a plesanie. Už od svitu badať to na každej živej duši. A z duší prechádza to do vecí neživých. Čakajú svorne od rána a chystajú sa a postia sa. V každej peci blčí oheň, oheň vianočný a mamičky pečú koláče. Pravda, nik neochutná z darov božích, lebo pôst je pre všetkých, malých i veľkých. Na poludnie už stojí stromček ozdobený. Skromne, no tým vzácnejšie. Na ihličnatej chvoji pár cukríkov, pár sviečok a jagavých vecí. Stačí k šťastiu detí a milujúcich, ktorým už táto troška nádhery je veľa. Za súmraku začne blčať druhý oheň. Nie v peci, ale v sporáku. Láska má veľa tvárí, ale napokon len jedna črta je základná: starostlivosť o to, aby len tí druhí sa mali dobre. A preto matka varí k štedrovečernej slávnosti. Kým sa všetci pristrájajú a preobliekajú a umývajú a čistí vyčkávajú posvätný večer, sestrička prestrie na stôl ľanový obrus a zatiaľ najstarší člen rodiny, napríklad otec, sa nenazdajky vytratí von. Zablúdi až do stodoly, vezme do ruky pár ovsených klasov a za hrsť sena. Vráti sa potichu ako pútnik a uveličený praje všetkým domácim milé vianočné sviatky takto:
"Prajem vám šťastné Vianoce, aby ste sa dočkali aj druhých, aby ste mali volkov ako na streche kolkov, aby ste mali husi šodlaté (chocholaté) a kury čupkaté, aby ste mali toľko teličiek ako v lese jedličiek, aby ste na jar orali štyrmi volmi, aby ste mali v každom "kontku po dešontku a na posteli po džetčontku"..."
Ovsené klasy zloží do kúta a seno dá na kraj stola pod plachtu. A nato všetci sa pomodlia a posadajú si za stôl. Začína sa štedrá večera. Najstarší delí a podá každému po oblátke. Jedna z oblátok iste zvýši. To pre hosťa, ak by prišiel. Potom teda iné jedlá. Skromné, pôstne, lebo dnes je vigília. Ani mlieko nemožno piť, ani masla požívať. Tak úzkostlivo a vytrvale náš zbožný ľud zachováva dobré obyčaje svojich otcov. Jedlá teda podávajú sa celkom plané, čiže bez všakovej omastky: kapusta s hrachom, slivková omáčka alebo hubová a "halušky chlopske". Napokon nájde sa aj jablko a pár orieškov. Cez večeru nik nesmie odísť od stola, to by bolo veľkým previnením. Po poďakovaní a modlitbe matka zavolá deti: "Poďte, detičky, von, uvidíme Ježiška!"
A deti idú, cupocú všetky za mamou... Idú, idú, kým neuvidia malebný výhľad na Vysoké Tatry. "Tam hľaďte na Tatry, hľa, tam sa narodil Ježiško..."
A deti hľadia, hľadia do výšav a na hory. A hoc aj nič nevidia, len jasný trblet nespočetných hviezd na decembrovej oblohe a biele čarokrásne štíty tatranské, akoby všetky z cukru, vpíjajú do seba milú blahozvesť spasenia, miloty a krásy. Skutočne: z týchto dedín, z Jurgova, Čiernej Hory a Repísk, je azda najkrajší výhľad na Tatry; tie vence sa ťahajú bez konca a vše akoby v nových nepredvídaných scenériách, až zastavuje dych ten pohľad; nuž ký div, že zbožná tradícia ľudu sem kladie chudobné Božie jasličky, pre ktoré nebolo miesta v hospode, sem, kde býva pravá nádhera. A to je zároveň najdojímavejší prejav žičlivosti najväčšej: v nás a u nás nieto krásy, tie bývania sú málo dôstojné a neúhľadné - tam po horách je jas, na Tatrách je čistota a zodpovedný príbytok pre betlehemské Pachoľa...
V piesňach a rozhovoroch čas rýchlo beží. Čoskoro sa priblíži polnoc. Vianočná vigília nie je únavná pre nikoho. Chlapci chodia z dom do domu spievať koledy, dievčatá sa bavia medzi sebou, starší čítajú zbožné čítanie, nik nejde spať okrem malých detí. Nerátali by sa Vianoce tomu, kto by nešiel bez príčiny na utiereň. Matky zobudia i najmenšie deti alebo i spiace si ich zoberú do kostola, teda i dojčatá. Aká to radosť pre matku, keď sa dieťatko zobudí pri polnočnej svätej omši a keď sa pousmeje. To iste od neskonalej radosti, že uvidelo Jezuliatko... Jurgovský kostolík vždy je krásny, no na Vianoce o polnoci je v ňom najútulnejšie. Dojatie v piesni vrcholí a vo vianočných pesničkách je to najkrajšie vyslovené, prečo nám prichodí tešiť sa tejto noci:
Dieťatko spanilé, nebeský kvet,
pre naše spasenie prišlo na svet,
prebývaj tu s nami
Ježiško láskavý,
z neba daný...

Z utierne každý sa ponáhľa domov. Najmä však gazdovia a gazdinky. Hospodár dá kravám výdatnejšie žrať, aby sa aj ony radovali na veľký sviatok narodenia Božieho. Poriadna a šikovná gazdinka zas ozlomkrk uteká ku studni a rýchlo berie vodu v domnienke a viere, že je to najlepšie víno. To už k vareniu na ráno. Boží Hod vianočný je totiž veľký sviatok, nič sa v dome nerobí, neupratuje sa v chyži, ba aj statok až večer nakŕmia. Veleba a pokoj vládne v každom dome a srdce mimovoľne túži podržať si toto vianočné kúzlo. Lebo keď zahlaholia vianočné zvony na jurgovskej turni, každého to uchváti, ako keby sa mu srdca dotkol vyšší, iný svet. A na každej tvári týchto hôrnych obyvateľov možno čítať to čaro svetla, istoty a potešenia uprostred tmavej noci, aké majú len veriace duše. Z tvárí im možno čítať, ako vrúcne a precítene, ako ozajstne prežívajú, že v chudobe jasličiek leží spása všetkých nás, že z časných bied a nedostatku rodí sa pravé bohatstvo - šťastie a z utrpenia veje večná blaženosť...

Slovenský rozhlas. - Roč. 4, č. 51 (1943), s. 10; Vysielané 24.12.1943 o 15,503.



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.