Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

SALVA, KAROL (1849-1913)

Tlačiť
Pochádza z Liptovskej Sielnice, pôsobil ako učiteľ (krátko aj v rodisku), preslávil sa najmä vlastnou tlačiarňou, ktorú založil v Ružomberku roku 1888. Hlavný význam jeho literárnej činnosti spočíval v redakčnej a vydavateľskej práci. Tatranský článok Cesta na Kriváň publikoval pod pseudonymom Čebratský.

1. CESTA NA KRIVÁŇ


Keď kto cestuje Liptovom, zvlášť od Mikuláša k Hrádku a zazrúc na východnej strane Kriváň, nemôže už potom z neho oči spustiť. Z tejto strany Kriváň tak vyzerá, akoby vôkol neho zišli sa všetky štíty tatranské a on tróni v prostriedku po kráľovsky, lepšie rečeno po otcovsky, medzi svojimi. Hlava jeho je málo naklonená - nielen následkom vysokého veku, ale aj preto, že on v tomto sneme vrchov vedie prvé slovo a že pod okom svojím drží celé čeľade rozvetvenej rodiny svojej v bedlivej pozornosti.
Len raz na Kriváň! vzdychal som, čo raz som pozrel naň. A túžba moja sa vyplnila.
V jeden pekný augustový deň zišli sme sa v Hybiach viacerí, na Kokave pribudli k nám dvaja a na Podbanskom milý náš baťko Harman, povestný strelec, ale čoby len strelec, slávny pestún ta¬tranských kamzíkov. Dovoľte, že vám niečo o ňom poviem. Môj baťko Harman je už vyše 70-ročný starec, ale junák od kosti. Pri¬zrite sa na jeho chôdzu! Ide si ľahko ani mládenec, keď ide na vo¬hľady. A tie oči iskria mu ohňom ako dva žeravé uhle. Za 38 rokov chodil po bedrách Kriváňa čo kráľovský horár a za ten celý čas staral sa všemožne o rozmnoženie už-už vyhynujúcich kamzikov. Do všakových neprístupných skrýš týchto obo¬zretných kôz tatranských roznášal im soľ, chystal na zimu seno a vystielal brlohy. Čo ho to stálo práce, viac rokov čakania, kým zbadal, že na jednom zvane soli dotknul sa kamzík jazykom. A kto opísať môže jeho radosť, keď rozpráva o krásnych výsledkoch tejto železnej vytrvanlivosti, keď začali sa množiť rok po rok kamzíky a častejšie vídaval kŕdliky mladých kozliat. Grófi, kniežatá radi s ním poľovali v Tatrách, lebo Harman, komu chcel, dal zastreliť, t. j. doviedol ich na miesta, kde musel, ako sa hovorí, i drevený panák zastreliť. Pravda, už potom v Pešti a vo Viedni bolo radosti, že ten alebo ten zastrelil tatranského kamzíka. A mali by ste dobrého baťka môjho počuť, ako s tými vyso¬kými pánmi pekne po slovensky hovoril, ako im vše večer po poľovačke, keď boli všetci v dobrej nálade, spieval pri gitare slovenské piesne a ako títo mordovali slovenčinu! Na Podbanskom, v kráľovstve Harmanovom, bola pre všetkých, teda i Széchenyovcov, Senyeiovcov, Lichtensteinovcov atď. diplomatickou rečou slovenčina. Kto chcel tu niečo vykonať, ten musel - hoc i lámať - po slovensky. Toto si vysoko vážim u môjho baťka. Lebo naši ľudia, keď nevedia cudziu reč, vtedy sa obyčajne v takýchto pádoch skryjú do kúta, alebo sa otrocky plazia, usmievajú a trú si ruky, nerozumejúc slova, pred panákom a to ešte na svojej sloven¬skej zemi, vo svojom dome! A pre túto dôstojnú hrdosť, povedomosť vážili si tí vysokí páni Harmana - bol človek, rýdzi Slovák!
Nuž tento zvláštny muž, tento zlatý starec ešte i s druhým ho¬rárom, ktorý, ačkoľvek tiež starý, nebol ešte nikdy na Kriváni, išiel s nami. Ráno o šiestej hodine vyšli sme z horárne, asi za dve hodiny stú¬pali sme hustým lesom, potom už do vrchu „ku kolibám". Tu boli kedysi bane a tu pri dobrej vode urobili sme si dlhšiu prestávku. Každý vrch, každý potôčik v dolinách, každé významnejšie bralo opisoval nám Harman farbami živými, s priesvitom bodrého humoru.
Ej, len škoda, že som si ja vzal takú neprístojnú, ťažkú obuv - čižmy! Obanoval som to a len baťko mi fujtášami (zrebami) na otlačené nohy pomohol. Na Kriváň sú najlepšie kapce a nakoľko možno, trnovecké. Po dlhom molestovaní o 2. hodine po obede vydriapal sa na Kriváň prvý Revko z Kokavy. To je ľahký chlapík ako kamzík, ačkoľvek váži netto metrický cent.
Tu sme! Človeče, vystúp na vysokú horu, z ktorej je utešený pohľad, rozpomeň sa, ako vyviedol diabol Spasiteľa a zaiste poznáš velikú silu vábivých slov jeho: „Toto všetko tebe dám, jestliže padnúc budeš sa mi klaňať." Hľadiac na šírodiaľne kraje slovenské, všetko ti je pod nohami, len so strany východnej bráni Gerlach pozrieť. Za to máš tam horu samých tatranských končiarov, hlbokých dolín, smaragdových jazier, štítov, veží a brál. Tichosť taká neobyčajná, že až desí človeka. Akoby tu už prestal život, akoby tie bralá boli zakliate zámky z dávnych čias.
- Pst! tam je kamzík, - pošepnul Harman.
- Nevidím! -
- Len hľaďte týmto smerom, na ten končiar, vidíte ho? -
- Vidím! -
Áno, tam stál, snáď ešte stojí, veď bol ako vykresaný, na ihle brala. Tak stál tam hodinu, dve, kým sme boli na Kriváni - ten nemôže sa tam dívať bez myšlienky.
- Tamto sú svište, vidíte? - Pozeráme, nevideli sme nič.
- Dolu, dolu, - ukazoval Harman, pri Zelenom plese, tam na tom kopčeku, vidíte? -
- Áno, tie čierne klátiky. Šesť ich je, áno! -
- Pozorujte, ako vojdú na povel do diery. - V tom cmuknul a už boli svište v zemi.
- Poznáte všetky tie vrchy, baťko, čo vidno s Kriváňa? -
- Všetky! Tam k poludniu je Kráľova hoľa, vľavo za ňou, ten okrúhly kopec, je Kohút v Gemeri, vpravo Vepor. Za nimi, čo sa len tak málo šerí, to sú tokajské vrchy. Tu pod nosom je Ďumbier, Salatín, Prašivá, Šiprún, Krstá hora, Čebrat, Choč nad Ružomberkom, tu napravo Baranec, Babky, za nimi tam na Orave Babia Gora, potom strapatý Rozsutec, turčianske a trenčianske hole, ďaleko za nimi Lysá hora a Radhošť.
- Hovoria, že vraj vidno aj Krakov, či je to pravda? -
- Pravda, to sa mi podarilo len raz. Ale musí byť povetrie ešte čistejšie ako dnes. -
- Teraz, pokračoval báťa Harman, si pripijeme, súc najvyš¬šími pánmi v Uhorsku, na slávu svojho národa. -
- Na zdar! - ozvalo sa so všetkých strán.
Naliali sme vína do pohára a baťko náš povedal prvú zdravicu. Za ním každý.
- Najedli sme sa, napili, - povedal Harman, zaďakujme Pánu Bohu! A poneváč sme tak blízko k nebeskej oblohe, ako ten Važťan, ktorý keď bol na Kriváni, nuž „v nebi huavou mutyu", teda zaspie¬vame najprv „Bože svetov Stvoriteľu" a potom „Hej, Slováci". - Zaspievali sme ako nikdy pred tým, ani potom.
- Poďte sem, - zvolal báťa, - ku pamätnici! Tu pozrite, pod touto liatinou je krivánske múzeum. Na tomto mieste stál pomník saskému kráľovi, ktorý na Kriváň vystúpil r. 1848 . Ale pomník z liatiny z Kriváňa hromy rozoprali. Nie je pravda, že by to Slováci z nenávisti proti Nemcom urobili, len táto jedna platňa zostala a vydlabaná diera, kde bol pomník upevnený. A z tej platne a z tej diery pozo¬stáva krivánske múzeum. Tu do tej diery ukladajú navštevovatelia Kriváňa svoje navštívenky, lístočky, veršíky, je toho už tam ako v sude natlačenej kapusty. Vybrali sme toho hŕbu von a prezerali.
- A vašej tu ani jednej niet, báťa! -
- Načo by som ja písal, - odpovedal, veď som ja tých skoro všetkých sem odprevádzal, tí vedia, že som tu s nimi bol.
Napísali sme svoje mená a heslá, všetko zase do diery poskladali a prikryli liatinou.
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami,
ja som bača starý, nevládzem za vami!
Tak zanôtil náš milý sprievodca a my žehnajúc krajom šírodiaľnym slovenským brali sme sa s Kriváňa. Mne bolo hore ako-tak ísť, ale nadol šlo to čo raz, to horšie. Pravda, i posmeškom nebolo konca-kraja, zvlášť so strany môjho suseda, ktorý mal kapce (veď sa ten v kapcoch i narodil!), musel som mnoho pretrpieť. Ale čo by tam vo veselej spoločnosti myslel na doráňané nohy! Prenesie človek všetko kvôli dobrej harmónii. Dolu takzva¬nými „blachami" letel som vyše na 12 siah a zastavil som sa len na jednom balvane - už som myslel, že zletím z Kriváňa ako tá Ježibaba v sude klincami povybíjanom. I to bolo mojim kamarátom a už potom i mne, keď som sa zastavil, do smiechu.
- Hop, hop! - zavolal starý báťa, - poďte si poodtrhávať perečká za klobúčky! - A už bol na jednom brale, pod stenou ozrutnou, pod ním hlboká priepasť a trhal ružu tatranskú (plesnivec). My mladší sme sa sotva odvážili ta pozrieť, kde náš baťko Harman chodil tak bezpečne, ako po rovnej zemi. Junák, vychovaný v orlom hniezde! Dolu vrchom to išlo predsa len rýchlejšie ako hore, o 8. hodine sme už boli na Podbanskom, v horárni u pána Kabzana.
Milá pani Kabzanová! Či sa rozpomínate na nás? Prijmite i na tomto mieste, menom všetkých nás vtedy vyhladnutých turistov, vrelú vďaku za vašu priateľskú pohostinnosť. Vaše halušky sú síce široko-ďaleko povestné, ale čo stojí povesť, kto ich nejedol, tie treba u Vás jesť; ináč ani tie najvyberanejšie chvály nie sú vstave náležité ich oceniť. A potom tá voda! O Kysucej ide v piesni ten chýr, že kto sa jej napije, že ho bolí hlavička. To som si nevedel až podnes vyložiť. Ale o vašej vode na Podbanskom viem zo skúsenosti, že kto sa jej napije, dostane takú chuť k jedlu, ako lačný alumnista. Sem príďte vy, čo ste si žalúdky pokazili: netreba vám nič, len piť túto vodu a jesť tieto dobré halušky a budete chlapi ani buci!
Eh, prídem ešte raz, do videnia na krivánskej prti! Čebratský.

In: Slov. domový kalendár, 1898, s. 66-70

 


Copyright © 2019 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.
„Mít rád lidi a milovat lidi to je celé tajemství a snad jediný recept na štěstí.“ Jan Werich