Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Poézia RÁZUS, MARTIN (1888-1937)

RÁZUS, MARTIN (1888-1937)

Tlačiť
Obsah článku
RÁZUS, MARTIN (1888-1937)
Pred Hlinskou dolinou
V temných smrečinách
Tatrám
Spod Kriváňa o jari
Pri pohľade z Kriváňa
Pieseň o plese našich hôr
V hore
Po jari
0. Sen o voľnosti spevu
Odobierka od hory
Babské leto
Na lúkach
Na Belých laviciach
Mŕtva víla
Hej, vy naše výše!
Riava
Hôrne pramene
Fragmenty
Celý článok
Básnik, prozaik, publicista, ev. kňaz. Rodák z Vrbice (dnes súčasť Liptovského Mikuláša), zomrel v Brezne, pochovaný je v Banskej Bystrici. Navštevoval ľudovú školu vo Vrbici, meštiansku v Liptovskom Mikuláši, gymnázium v Banskej Bystrici, lýceum v Kežmarku, teológiu v Bratislave a Edinburgu. Precestoval Európu. V rokoch 1913-1921 pôsobil ako farár v Pribyline. Pamiatky pod Tatrami: v rodnom dome vo Vrbici Múzeum súrodencov Rázusovcov, pamätná tabuľa na ev. lýceu v Kežmarku. V Pribyline, kde pôsobil ako kňaz osem rokov, sa denne mohol konfrontovať s Tatrami, pretože Pribylina leží tesne na úpätí Kriváňa.

1. U vodopádu

- Vody, vody -

Divokou kaskádou kypiace,

Úskalím sipiace, víriace,

Krištáľné vody!

Voľačo volá z vás, voľakto zvodí

Mäkunkým náručím, posunkom rúčim,

Kedy len postojím v tieňave svrčín

Na zrutnom balvane, opláklom penou,

Nad vriacou hlbinou - nezakalenou.

Z nej zvú ma oči čies` - sľubujúc šťastie,

Veliké oči a nazelenkasté,

Plnučké ohňom i zdravia i sily...

Skoro by povolil kúzlom ich spilý,

Skočiac jak do perín v zákruty víru

Napiť sa, obmyť sa - osviežiť sirú

Dušu i telo... a zavolať v húšte:

Z týchto vôd, najmilší, deti si krsťte,

Nechže sa riavou rvú v živote celom

Cez skaly... balvany za svätým cieľom

Víťazne - hoóp! - - - - - -

- - - - - - - - Stoj! Ani krok! Kde ta?

Jedinký pohyb a - po všetkom veta:

Tu Smrť sa tají i Život sa rodí...

- Vody, vody -

Divokou kaskádou kypiace,

Úskalím sipiace, víriace,

Nádherné vody!

 

In: Hoj, zem drahá. Básne / Martin Rázus. - Turčiansky Sv. Martin, 1919, s. 6.

 


2. Pred Hlinskou dolinou

Svah temnej sihliny a oproti hor k blankytu

sa bralá divo dvíhajú, tak príkre, nahé bralá -

tu iste žasla duša vše, ak ruka maľovala.

 

Sto farieb ponurých, v ne velebu zrieť zavitú,

I zákon zrejme vyčítať a večne stály, božský,

Čo značil niekdy tajný Prst na skalísk ťažké

Dosky.

 

Ten nezná otroctva... hej, zákon vzácny,

Praveký,

V chrám nemé bralá vysviaca - v chrám, kde

Pod nebom holým

Má počuť kázeň bludný syn tých ubolených

Dolín -

A heslo voľných zniesť a zmeniť v jasot náreky.

 

In: Hoj, zem drahá. Básne / Martin Rázus. - Turčiansky Sv. Martin, 1919, s. 7.

 


3. V Temných Smrečinách

 

Ach, kto by myslel?!... Úboč zžltlá, schradlá,

A hľadia bralá, divé strminy

V lesk siných hlbín ako do zrkadla.

 

Je velebne... Hvizd! K nemu pričiní

I ozvena pár... Hvizd! A ticho znova,

Len van, čo zčerí povrch hladiny.

 

Kôz nevidieť... kde výbeh polostrova,

Tu pohovieme... Chcú, nuž čítať mám,

Lež cítim sám, jak fádne moje slová.

 

Kde krása Tatier privráva sa - tam

Čo poet? Zmĺknem. - Neho, bájna neho!

Hľa, hviezdy tančia po vlnkách až k nám

 

A z diali hučia vody Vajanského...

Vtom pleso stieni - oblak? Čísi hnev??

Je desné... Bože, uchovaj nás zlého!!

 

O chvíľu stančia hviezdy jak i driev...

Čas! Lúčime sa... ukojení? Že či! -

Hó, do videnia!! Pozdrav zrozumev

Zvrie „koniec sveta" v sladkej našej reči.

 

In: Hoj, zem drahá. Básne / Martin Rázus. - Turčiansky Sv. Martin, 1919, s. 8.

 



 

4. Tatrám

 

Šat premieňate, ako kráska ladná,

A vždy ste iné... za úpeku - chladna...

Oj, vždy ste iné... ráno - na mrku,,,

A či vás vidieť vcelku, či len trocha,

Zrak môj sa krás dosť jakživ nenakochá

A nevyčerpá vnadu storakú.

 

Ste nádherné i búrky v divom vznete,

I keď sa v čistý - svetlý blankyzt pnete,

Ste velebné, jak obraz oltárny,

V tom Dóme, jeho klenba k hviezdam siaha,

Kde poet kňazom, i ten bližšie váha -

Len z diaľky hľadiac na zjav bezpárny.

 

Dnes? - nevestou ste, nad ňou nebo jasá,

Jej ovzdušná tvár jemno červená sa,

Čo vidno - hlava bájna, kráľovská...

Hmiel bielych závoj až hen ku mne splýva,

I vystriem ruku... či sa mi len sníva?

- ret okraj šatu zbožne pobozká...

 

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s.118. - Z cyklu Hej, pod Kriváňom

 


5. Spod Kriváňa o jari

Nad temným hájom končiar naklonený,

Jak modliaci kráľ - v prepodivnom skvení -

(bo verí, žer sa iste zmôže jeho národ uhnetený!)

A vôkol neho dvoranínstvo skvelé:

Šat ich, jak jeho sviatočne sa belie,

Hmly striasli z hláv a vyčkávajú - vážni,

Či mračné nebo tvár už skoro zjasní...

- Ja čakám s nimi - veriac ako oni

Pod temným hájom, kade pieseň zvoní,

Tá pieseň vôd - že ľady dolámané,

Tá pieseň vtáčat - že sa budia stráne -

So spevom, ktorým ja sám ozaj z lásky

Si pozdravujem prvé sedmokrásky,

I viesku, čo tam s červenými krovy

Na vŕšku hovie, kde chrám pne sa nový,

V ňom ešte dneska poviem, keď sa zotmie,

Že jar sa blíži v naše kraje rodné...

 

Nad temným hájom končiar naklonený,

Jak modliaci kráľ... a ja v utvrdení

Sa vraciam domov s vierou, že sa zmôže národ

Uhnetený!

 

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s. 206. - Z cyklu Za pomalého svitu...

 


6. Pri pohľade z Kriváňa

Srdce ti uchváti tichý úsmev krás,

Ktoré z tých dolín vhor na teba hľadia

Z dedín a mestečiek - z dumavých hôr,

Z odblesku vôd, čo sa po nivách hadia.

Chcel bys` si zavýskať, že kraj ten - tvoj,

Vrelo zaň ďakujúc nebu i zemi,

Ale hlas zlyhá - keď zovrie ti hruď,

Že je tak nemý - oh, prečo je tak nemý?

Prečo tu ako bys` nad hrobom stál?

Prečo tie krásy jak na rakve kvieťa?

Prečo sem nedoznie radosti zvon -

Iba smev - tichý smev - pozdravuje ťa?

Počuj! Vieš, odkiaľ som - ver mi - ó, ver,

Tento kraj Štedrota pre pastorčiatka

Určila - a má krás, má sŕdc i hláv,

Iba mu proroka nedala matka!

Nemá kto dostaviť bielučký chrám,

Nemá kto zapáliť veriacich obeť,

Ale až povstane premocný muž

A ľud svoj povedie na veľkú spoveď -

Vtedy žalm prerazí hrobovú tíš -

Mocný žalm života! - zahlaholia zvony -

A ty z tej mohutnej haleluje

Vycítiš, že to nik nemá - nik, čo - my!

 

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s.214. - Z cyklu Za pomalého svitu...

 


7. Pieseň o plese našich hôr

Kým iní morom vládnu,

Nám skromné pleso dané,

Lež - jak tí svoje moria,

My - pleso radi máme...!

 

Na lone hôr nám snije

A hĺbkou neumalí,

Hoc doňho neprajníci

I skál už nametali.

 

Svet šíry nechyruje -

Ten kút náš - aký milý,

No, sú i ktorí hania,

By nás mu odlúdili.

A sú i - ktorých mätie,

Čo tu-tam pohovoria,

A vlastných vôd sa zrieknu

Len kvôli zvodom mora!

 

Tým pevnejšie však ľneme

My - k tomu, čo nám dané,

I očistíme pleso

A za nič nepredáme!

 

V ňom odráža sa duša

Jak predkov - nás, tak detí...

I chrám i domky naše,

I jedlina, i kvety...

 

V ňom zhliadame sa všetci:

Tak z rodu -„vyberaní" -

Jak ľud! A keď z hôľ zíde

I bača s ovečkami!

 

Oj, vidí pleso - vidí -

Nad nami mraky stále,

I orla, ktorý z nad nich

Nám znáša - ideále!

 

Hľa, zore - rudé, čierne

Dnes jakby z výšin padli!

Oj, celučký svet náš sa

V tom plese odzrkadlí.

 

A márne ver` - ak nám ho

Zlé ústa ohovoria:

My vieme, že má žilu

Hen z mora, rovno z mora!

 

A hoc dnes riava naša

i trochu zahataná -

my vieme: naše vody

raz dôjdu oceána...!

 

I nechže cudzí majú

Ich moria - keď im dané...

V tých našich pekných horách

My - naše pleso máme!

 

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s. 215-216. - Z cyklu Za pomalého svitu...

 


8. V hore

Tak dobre - pohovieť si na machu pod jedlinou

A na nič nemyslieť - tu, ďaleko od sveta,

Len opájať sa dychom hôr, počuť súzvuk rýmov,

V nichtúžby nerozumných - samoty vysvätia!...

 

A hľadieť na pne štíhle, i na prť, jak sa tratí,

Na skaly porastlé - jak pomníky trpkých právd,

Na úsmev margariet, z nich podlietne motýľ zlatý,

Snom najšťastnejšieho - kto životu veľmi rád!

 

Tá sladká istota ťa privinie na hruď mäkkú,

Čo srdce útle hriala v materskom náručí -

Sťa slúchal by si s vierou rozprávku prapravekú,

V nej krvi niet a nikto nikoho nemučí!

 

Ó, tak je sväte - ako na zemi vykúpenej,

Kým vlastný kňaz žalm odspieva na oltári,

A závidím tej jedli, tej skale porastenej,

Keď mrkom svetlo z okien - v cestu mi zažiari!!

 

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s.109. - Z cyklu Hej, pod Kriváňom.

 


9. Po jari

Odkvitá orgován, pŕchne kvet jabloňový,

Na pažiť zbujnelú, na hriadky nevypleté,

Na chodník, kde ho snáď pokojne zašliapnete,

Biely, či lilavý, narudlým fialový.

 

Nikto vás nezdrží, výčitkou neosloví,

Ak si chvíľ pôvabu nikdy viac nespomniete,

Lebo je predarmo - na tomto božom svete

To, čo raz odkvitlo, nahradí len kvet nový.

 

Preto mi nevoľno o jarnom odkvitaní,

Sotva sa usmial puk v oblohu oteplenú,

Že hneď i podlieha smutnému predurčeniu.

 

- Ešte keď za ovoc zaplatí lupienkami!

Ale keď podjeseň konárik ľahunký je -

A peň už studenej zimy viac neprežije?!

 

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s.110. - Z cyklu Hej, pod Kriváňom

 


10. Sen o voľnosti spevu

Chvev lístia oči preberá,

Van ľúba brezy mladé

A je tu jak na zapustlej -

No peknej promenáde,

I svrčín rad, i borovíc...

Vzduch zvoní spevom vtáčat,

Hej, je tu krásne, premilo -

I vám by sa ver sladilo

Tou mäkkou trávou kráčať!

 

Hľa, otvorená aleja,

Hoc v diaľke nevyháňa,

Preds` hen až v Ďumbier zavadí

A hen zas do Kriváňa...

Spád priezračných vôd žurkoce

A pilné včielky bzučia,

Tam - keď číms` ducha zúbožím,

Na svieži mach sa uložím,

Jak komus` do náručia.

 

Zrak upriem v čisté nebesá

A hľadím dlho - dlho,

Až padá závoj ľahučký...

(ó, blahonosná mlho!)

Mne zdá sa, že som zasadol

V chór švitorivej vtači,

A chválim nebo - chválim zem,

Že smiem si spievať - jak si chcem,

Nie - jak sa hájnym páči!

1917

 

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s.111. - Z cyklu Hej, pod Kriváňom

 


11. Odobierka od hory

Chór hláskov švitorivých... šum vôd... a

Kuku-kuku...

Len odkiaľs` zdola vdrie do symfónie lásk:

Buch sekier... šust píl a - hóp, pozor!!...

Rups a - prásk!

 

A sihľou letí vzdych tak trudný - na rozluku -

Vzdych horkej žaloby až srdce zakrojí

A zrak môj súcitom mi uľpie na chvoji...

 

Jak dýcha!... Deň-dva a zdvih rytmu večne

Stane...

- Hej, vody, hájte krás, síl cieľ vám požičia,

Bo zbudne leda chrasť a chlpy rebričia!!

 

Hľa, tam pod úbočím už brvná rozmetané...

Ó, koľká púšť a len pre „svätý" záujem!

A márne presviedčam a márne banujem!!

 

Hen pestrie na slnku zmes šatiek - košieľ

Bielych,

To ľud môj oberá kraj svoj o ozdoby...

Však - len keď vyžije a len keď zarobí!

 

Veď hora narastie!! - Mne? Za chvíľ otupelých

Hruď vôňou hojila i spevom spanilým...

Ó, kam sa utečiem ... ó. kam sa uchýlim?!

 

Kto a kde pochopí srdca môjho tlku??

Hej, sihľa!... ešte rec - prv jak ťa zrúbali -

Kedy sa splní to, o čom sme snívali??

 

A vzduchom smevavým schvie! ... Kuku-kuku -

Kuku...

 

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s.112-113. - Z cyklu Hej, pod Kriváňom

 


12. Babské leto

My - že už ani slnko božie nazasvieti,

Ba čo sa povzbúdzalo - znovu pousína:

Po uplakanej jari dochumelí zima

A pamätať ju budú snáď i detné deti!

 

No, darmo sme sa vrúcne nemodlili:

Hľa, vrchy stoja čisté, ako cnostné panny,

Vzduch priezračný sa prúdi stráňou - dolinami

A po starom sa temné hory roznôtili.

 

Tak ostro rysujú sa jedle na blankyte,

Ním zápalistá rumeň mrkom rozlieva sa -

A prší zhora nežná, nevídaná krása

Na bleskom zryté hrany - bralá žulovité.

 

Len jeden oblak pláva vzduchom opozdene,

I toho sťažeň, zdá sa, ťažko porúchaný...

Hľa, zakotvil sa slušne - krotko na Kriváni

A objíma to staré, vyjasnené temä.

 

- Oj, pominú sa dni i najväčšieho trudu

A srdcia verné, ktorých nádej nevytletá -

Tie okrejú, a hoci za - babského leta,

Keď tí, čo krivdili im, lichotiť im budú.

 

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s.116. - Z cyklu Hej, pod Kriváňom

 


13. Na lúkach

Hľaď, pažiť týchto lúk - prv samý puk a

kvet -

dnes jak ju sšľahal mráz dosýta potemnela,

zmes jasienok sa skvie, sťa by ich na zamet

čias` rúčka vyšila a potom odumrela.

 

Stín rastie od hory, z nej hlasu nezačuť,

Len vtáča zžalostí, že chladným úsmev slnka,

A briežkom v lieštine dlie kási citná hruď...

Na harfe dvoje rúk a ... pieseň žblnká...

Žblnká.

Rad stodôl vinie sa, sťa vieska zakliatá

Si driemuc... pre tie as` strún záchvev kúzla

Nemá,

Ich starosť jediná, či kto krov popláta,

A radosť? Akže tam na šope hodne sena.

 

Aj majú pravdu, však ja mám tiež - iste

Mám,

Keď tesklím nad kvietím, že sa tak ľahko

Marí...

... na harfe dvoje rúk ... hľa, i ja preberám -

Pouprúc vlhký zrak na ten náš Kriváň starý!

 

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s.117. - Z cyklu Hej, pod Kriváňom

 


14. Na Belých laviciach*

Už západ pahrebou a noc si skoro ustlie

Na bielej doline, jej prúdy nezmrznú.

Chlad britký chlápe z vĺn - dnes tečú na div

zhustlé

a v čipkách ľadových kams` v náruč príbuznú.

 

Kde kopno - vidieť skál jak vytočených z kostí,

Snáď k dlani prilipne, nech vezmeš jednu z nich,

A sivé rakytie čnie v mĺkvej strnulosti,

Na briežku krovy - chrám vo farbách preluzných.

 

Hôr žúžoľ v úzadí a potom hole snežné

Sťa triumf čistoty sa pnú a rumenia,

Ba celá obloha jak na povel sa zažne

A prší žiar - ach, žiar do dolín súženia

 

A v dušu pre pamäť!... Až zhasne deň a krása

Ma túhou povedie kdes` v svete záhrobnom,

Z hmiel diaľnych priestorov mne Tatry vynoria sa

A kraj môj ako dnes - i v jase podobnom.

 

*Mostík ponad riečku Belú. Pozn. aut.]

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s.119. - Z cyklu Hej, pod Kriváňom

 


15. Mŕtva víla

Na modrom úzadí

(práve deň zachodil)

Stáli dnes Tatry a

Čistunko biele -

 

Stáli jak sarkofág

Z snežného mramoru,

V ktorom spí víla, jej

Mnohá hruď želie.

 

Na modrom úzadí

(slnko už zapadlo)

Hviezda sa zjagala

Veľká a jasná -

 

Hviezda tá životom

Iskrila ako zrak

Najkrajší, o akom

Poeti básnia.

 

Na modrom úzadí

(krídla noc rozopäla)

Tiene sa schodili

Oplakať krásku -

 

A ja som spieval, čo

Hviezda mi zjavila:

Vstane tá mŕtva - až

Pocíti lásku...!

Horúcu lásku...!!

 

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s.120. - Z cyklu Hej, pod Kriváňom

16. Nedeľa v zime

Sneh svieti na holiach, i v úbočí, i v poli,

Dnes svieti čisto zvlášť a ostrým chladom dýše,

Na stromoch inovať, hen spod striech dym sa

Tmolí

A v bielych obláčkoch sa dvíha v svetlé výše.

 

Ľad skvie sa pod brehom, kde mlynica si

Hovie,

Len občas praskne čos` do slávnostného ticha,

Jak ťažká žaloba, ju ret kýs` nedopovie,

A radšej zavzdychá ... i údolím to vzdychá!

 

Je krásne - srdce však kás`mrazná ruka

Zviera,

Nachráme holúbky - ni jeden nezhrkúta!

Je krásne - krajšie jak vo všedný deň, jak

Včera,

Lež kochať...? Kde by dnes?? Bŕŕŕ! Zima príliš

Krutá.

 

- Len trošku tepla v hruď!... Bam-bam...

Zvon zbudlý volá,

O chvíľu ponad breh i spestrie chodník pustý:

Pre trošku tepla v hruď ľud hrnie do kostola,

Sneh vrždí zďaleka - no, vyjdeme a pustí!!!

1917

 

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s.121. - Z cyklu Hej, pod Kriváňom [Ide zjavne o dedinu Pribylinu, pozn. Ľ.R.]

 


17. Hej, vy naše výše!

Kam len oko siaha - všade zeleň smavá,

Všade pučia stromy, pestrie kvietím tráva,

Všade hučia vody po tej šírej zemi

O živote novom - bez hnevu a záští -

O vyslobodení...

 

Všade nôti vtáča, že je Láska nutná

A že seba hubí, kto jej rúčky putná,

Hoci Smrť žne, preds` i slávik šveholí v kri:

Nač` si život príkriť? Veď ten krátky život

I tak je dosť príkry!

 

Iba z našich výšin neskoro sneh steká,

Iba u nás človek tŕpne pre človeka,

Iba u nás márne všetky vzdychy ráje,

Lebo srdce srdcu či len nerozumie -

A či nedopraje...!

 

Hej, vy naše výše , zvlečte sneh i ľady,

Pošlite nám vánku, ktorý kraj náš zmladí,

Nechže i nám mrkom slávik zašveholí:

Ako zhojiť ranu za vás obdržanú -

Čo tak páli-bolí?!

 

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s.240. - Z cyklu Za pomalého svitu...

 


18. Riava

Zo skaly na skalu

Vody sa valia,

Zo skaly na skalu...

Vlny vrú

Hlbokou dolinou - útesmi brália,

Po ňom sa stelie mach zelený, mäkký.

Z oboch strán jedlina, vysoké smreky,

Z oboch strán rakytie konáre máča...

Na briežku koliba, popred ňu bača

Postáva napodiv! Skľúčený - starý,

Bohvie, či dožije budúcej jari:

V grúni už sneh a ver` hlava tiež belie,

Na holi mrak i na vráskavom čele. -

V úbočí neladne hrkocú zvonce,

Nepasú valasi tadiaľ, kde on chce?

Čoby! Lež včera, keď so strovou došli,

Planý chýr doniesli z dediny - oh, zlý:

Syn Ján vraj padol! I nejde mu nijak

Práca... hľa, oprúc sa o hrubý kyjak

Postáva... Ani len na zápek chuti!

Bielučký Zahraj chvost daromne krúti,

Gazda ho nezbadá - trúchly zrak strmie

Na riave, ktorou dnes jeho bôľ hrnie. -

Meravo hľadí - keď oddané zviera

Skočí - hop! Ale on kyjom ho zmerá:

- Ideš mi! Kliatbou sa poozve od skál.

A pes poď, vyjúc... Hja, môžbyť i dostal!

Odpáôi... skoro však plichtí sa bližšie

K starcovi a ruku mu líže...

- Chápe čos`? Oči sa súcitom kalia,

Vie i to - ústa viac nesšomrú;

Zo srdca na srdce

Smútky sa valia,

Zo srdca na srdce...

Žiale vrú!

In: Sobrané spisy Martina Rázusa. Sväzok tretí. Z tichých i búrnych chvíľ. - Martin, 1942, s.206. - Z cyklu Čierne roky

 


19. Hôrne pramene

My musíme byť čistí,

Jak pramene,

Jak čerstvé pramene,

Čo spod brál vrú kdes` v našich horách

A žblnkocú si vážne o ďalekých moriach

V mach mäkkunký a v papraď vpravené,

V ich zrkadle zrieť rána ohňom svitať

A na dne štrk - i drobunký štrk sčítať,

Kým sladne v ústach mok , čo z hĺb sa prýšti...

 

My musíme byť čistí - čistí,

Bez podlých vášní - čiernej nenávisti,

Bo beda vodám, kde sa kal ten vmyje,

A beda rodu tomu - prebeda,

Ak sviežu krv mu jedom podjedá

Túh malichernosť a hriech ambície,

Zvúc plameň v oči - na tvár nestydnú,

Z nej uhádnuť hneď, za čím duša piští...

 

My musíme byť čistí - čistí - čistí,

Jak pramene,

Jak čerstvé pramene,

Im neľzä povrch zhyzdiť prachom - trusom,

Tak! Ináč od nás odvrátia sa s hnusom

A letá tok náš skálím prikydnú...

 

In: Hoj, zem drahá... - Martin, 1919, s. 10.

 


20. Fragmenty:

Jak dvíha temä ten náš Kriváň strmý,

Tak my... len svoje vlastné žiadame si,

By kvieťa naše nechradlo viac v tŕni.

 

Nech sadnú zore na tatranské lesy...!

Slov? Nechceme! Veď čo nám lichá chvála?

My chceme vedieť dnes, čo krv tá stála!!

15/IX.1917

Čo chceme. In: Hoj, zem drahá... - Martin, 1919, s. 75.

 

Hoj, zem drahá, slovenská zem,

Poľúbže sa s ránom,

Búšte srdcia utýrané:

Zore nad Kriváňom -

Daromne noc hromom rvala,

Blesky bila v temä:

Otrokmi sme boli dosiaľ,

Viacej nebudeme!

 

Matkou našou Vltavienka,

Otcom Dunaj valný,

Spev náš hučí po Šumave,

Jak pod Tatier bralmi,

Sme krv jedna, jeden národ,

Tisíc síl v nás drieme:

Otrokmi sme boli dosiaľ,

Viacej nebudeme!

14/X.1918

Hoj, zem drahá. In Hoj, zem drahá... - Martin, 1919, s. 119-120.

 

Sťa reflektorom zjasní údolia...

Ves... chrám i mňa, jak v úbohú jeseň

Po vlastnom briežku kravy si pasiem

 

A požívam, keď lúče vrcholia

Nad temnom ... vyčnie Kriváňa hlava

V kmit hviezd a mesiac pláva si - pláva.

 

Východ mesiaca. In: Hoj, zem drahá... - Martin, 1919, s. 18.


 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.