Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Literárna veda LIPTÁK, ĽUBOMÍR (1930-2003)

LIPTÁK, ĽUBOMÍR (1930-2003)

Tlačiť
Obsah článku
LIPTÁK, ĽUBOMÍR (1930-2003)
Tatry v slovenskom povedomí
Celý článok
Venoval sa moderným dejinám Slovenska s veľmi širokým tematickým záberom. Po nútenej odmlke sa roku 1990 vrátil do Historického ústavu SAV, kde sa stal spoluriešiteľom grantových projektov z oblasti moderných slovenských dejín. Jeho publikačná a vedecká práca bola ohodnotená Cenou Dominika Tatarku (2000). Je autorom monografie Slovensko v 20. storočí (1968, 1998) a vynikajúcich esejí Storočie dlhšie ako sto rokov (1999). Esej o Tatrách preberáme z Internetu.

1. TATRY V SLOVENSKOM POVEDOMÍ

Vysoké Tatry tvoria iba okolo jedno percento plochy Slovenska. Akceptácia tohto pohoria ako jedného z kľúčových symbolov celej krajiny je však nesporná. Vlastenecká pieseň Nad Tatrou sa blýska, zložená v roku 1844, bola od roku 1918 súčasťou štátnej hymny Česko-Slovenska a od roku 1993 je hymnou Slovenskej republiky.
Populárny, aj keď historicky nepresný je výklad troch vrchov v štátnych znakoch Slovenska, Uhorska a Maďarska ako Tatry, Matry a Fatry. Historická mytológia a veľmi rozšírené ľudové chápanie prenáša vznik znaku už do obdobia Veľkej Moravy. Vzhľadom na zriedkavosť "vlastných" štátnych tradícií sa považuje za akési ich historické potvrdenie. Preto aj odstránenie tradičného znaku pri prijímaní tzv. socialistickej ústavy ČSR v roku 1960 bolo prijímané s nevôľou. Silné zakorenenie Tatier v národnom povedomí rešpektovala i komunistická moc: starý symbol bol síce nahradený novým, v ktorom však tiež dominoval tatranský vrch Kriváň, hoci s moderným doplnkom - partizánskou vatrou. Tá má takisto svoju duchovnú filiáciu v ľudovej vrchárskej zbojníckej tradícii.
Tatry boli objavené a povýšené do funkcie reprezentanta slovenskosti a Slovenska v prvej polovici 19. storočia ako súčasť národného obrodenia. Ani ľudové piesne, ani rozprávky a iné folklórne prejavy nepotvrdzujú existenciu vnímania Tatier nadregionálne, mimo ich bezprostredného okolia. V reprezentatívnej zbierke ľudových piesní sa Tatry vyskytujú iba priamo v oblasti na ich podnoží, na rozdiel napríklad od Dunaja, ktorý sa vyskytuje v slovenských ľudových piesňach aj v krajoch vzdialených stovky kilometrov.
V národnoobrodenskej poézii v prvej polovici 19. storočia figurujú "Tatranci", "Tatransko" ako synonymum Slovenska, Tatry sú "matka Slovanstva". U Jána Hollého Slováci "pod prázdné s rodinú svú Tatry dotáhli". Cyril a Metod prišli učiť "Tatry". Pokiaľ budú stáť, Slovanstvo nezahynie. Autor, ktorý prvý porovnával postavenie Tatier v slovenskej poézii 19. storočia a hovoril o "tatrológii", u Poliakov dokonca o "tatrománii", výstižne konštatoval: "Slovenskí básnici milovali Tatry tak, ako ich nikto nemiloval ani viac nebude a ako nikdy nikto žiadne hory nemiloval."

Zleteli orli z Tatry

Tatry boli baštou, útočiskom, nádejou, liekom proti malosti, bezmocnosti, spojivom so svetom Slovanstva, symbolom lepšieho postavenia v súčasnosti ešte slabého a bezmocného Slovenska v mohutnom slovanskom svete. Ľudovít Štúr hovorí o zážitku búrky na Kriváni: "Čo je Kriváň Tatrám, to my budeme svetu. Prirodzená sila Slovenska je nezničiteľná." Janko Kráľ pri vynútenom odchode slovenských študentov z Bratislavy roku 1844 básni: "A tie naše Tatry zďaleka sa smejú... Zahatajte páni, keď máte nádeju." Samo Chalupka je presvedčený, že "ako stojí Kriváň nad Tatrami, tak bude Slovák, čím bol medzi národami". Jeho najznámejšia báseň Mor ho!, večný príbeh tragického boja spravodlivej menšiny proti krutej väčšine, ktorý prežil ako aktívna politická výzva až do druhej svetovej vojny, sa začína: "Zleteli orli z Tatry..."
Hrdinské, epické a mesianistické tóny boli od začiatku premiešané s lyrickými. Tatry už nie sú len zrkadlom národa, ale i individuálneho citu. Už Kollár k mesianistickým slovanským tónom pridával aj iné. Tatry sú preňho aj meradlom vernosti k jeho celkom ľudskej "slávy dcére". O štúrovskom "kľačaní pred Tatrami" sa Kollár vyjadroval kriticky. U Sládkoviča sú obidva rozmery - pátos symbolu i prímer ľudského citu. V Detvanovi je hrdina pyšný na krajinu, "kde Dunaj nosí slovenské vody" a nad nimi "čušia Tatier žuly". V Maríne, vrchole slovenskej ľúbostnej poézie, vyznáva: "Jako vy, Tatry, keď oblak zlatý na hory svoje hodíte, tak ona duchom svojím mi šatí tône v života úsvite."
Štyridsiate roky 19. storočia sa považujú za začiatok tradície "národných vychádzok" do Tatier. Tieto hromadné horské výstupy ako politický prejav v rôznych aktualizovaných podobách pokračujú až do súčasnosti. Prvá veľká národná vychádzka sa konala 16. augusta 1841 a zúčastnili sa na nej aj poprední kultúrni a politickí dejatelia Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža. Vychádzky pokračovali až do prvej svetovej vojny. Stali sa súčasťou tzv. augustových slávností v Turčianskom Svätom Martine, ktoré boli každoročným stretnutím nemnohých povolených celoslovenských spolkov. Na výstupoch sa zúčastňovalo niekoľko desiatok osôb, medzi nimi, čo nebolo ešte vtedy štandardné, vždy aj niekoľko dám. Väčšina výstupov smerovala na Kriváň, ktorý je so svojimi 2 494 metrami až na sedemnástom mieste medzi tatranskými štítmi, ale stal sa nesporným slovenským symbolom Tatier. Svedčí o tom počet básní, piesní, zobrazení.

Všadeprítomné Tatry

Stotožnenie Tatier a Slovenska sa prakticky uplatnilo v revolučných rokoch 1848/49. Jozef Miloslav Hurban na Myjave v apríli 1848 rečnil o ozbrojenom povstaní, ktorého signálom budú "ohne na Javorine, Tatrách a Kriváni". O tri mesiace neskôr v chorvátskom sneme v Záhrebe hovoril za "národ slovenský, v Tatrách bývajúci". V súdobom opise septembrovej výpravy na Slovensko čítame: "Tatry plemeno doteraz otrocky pokojné..." Výzva Slovenskej národnej rady K národu slovenskému pozýva pod zástavy, "ktoré sa nanovo po Tatrách na znak našej slobody rozvili". Rovnoznačnosť pojmov Tatry - Slovensko nachádzame aj u Čechov. Dobrovoľníci z Prahy odchádzajú "se zpěvem Hej Slované plní nadšení... na cestu do velebných Tater." V národnej agitácii boli Tatry skutočne všadeprítomné. Na zhromaždení pri zakladaní Matice slovenskej roku 1863 sa spievali piesne: "Všetci sme Slovania tam od snežnej Tatry, Rus, Poliak, Ilýr, Čech, to sú naši bratri" alebo "Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš, Tatransko vzbudzuješ, život mu dáš."
Trvalo však ešte viac ako pol storočia, pokiaľ boli Tatry v integrujúcej funkcii národného symbolu poznané a akceptované nielen úzkou skupinou národných aktivistov, ale aj najširšími vrstvami. Bol to dlhodobý proces spoznávania, sprístupňovania i cielenej agitácie. V istom zmysle možno aj na presadenie sa Tatier ako integrujúceho symbolu Slovákov uplatniť' známu koncepciu Miroslava Hrocha o troch fázach národného hnutia.
Uhorská literatúra o Tatrách je hojnejšia až od 80. rokov, pričom jej značnú časť produkovali alebo inšpirovali spišskí Nemci. Pokiaľ ide o turistickú literatúru o Tatrách, okrem sprievodcu z roku 1897 od českého autora, vydaného na Slovensku (Ružomberok), pôvodnou slovenskou prácou je až sprievodca Miloša Janošku z roku 1911.
V podtatranských mestách v Liptove, ale aj na Orave boli už na prelome 19. a 20. storočia skupinky nadšených slovenských turistov, avšak intenzita záujmu, odborného a vedeckého poznávania, ale aj komerčného využitia zďaleka nedosahovala úroveň Nemcov sídliacich na východnom úpätí Tatier v Poprade, Kežmarku a menších mestečkách i obciach. Roku 1873 vznikla v podtatranskom Kežmarku prvá uhorská turistická organizácia Uhorský karpatský spolok (Magyarországi Kárpátegyesület), ktorá sa zaslúžila o otváranie a sprístupňovanie pohoria. Odborný záujem o Tatry dokumentuje založenie Tatranského múzea vo Veľkej roku 1881 a ďalšieho v Poprade.
Pre turistické sprístupnenie Tatier od juhu mala kľúčový význam výstavba Košicko-bohumínskej železnice v rokoch 1870 - 1871, ktorá priblížila Tatry aj k Sliezsku, Morave, k Čechám a k severnému Nemecku. Začala sa výstavba hotelov a sanatórií. Už od konca 19. storočia sa formovala dvojaká funkcia Tatier: ako rekreačného a športového, ale súčasne aj liečebného priestoru. K Tatrám sa tiež viažu začiatky zimných športov na Slovensku a v Uhorsku vôbec - lyžovania, ľadového hokeja, prvé sánkarské dráhy atď. Spočiatku predovšetkým aristokratických návštevníkov drahých hotelov a sanatórií postupne dopĺňali bohatší mešťania z Budapešti i z cudziny. Kurióznym, ale príznačným detailom tejto počiatočnej fázy je neúspešný pokus o udomácnenie zubra a niektorých alpských i exotických zvierat ako vhodnej lovnej zveri pre aristokraciu. Pritom kamzík, ktorý sa na Slovensku vyskytuje pôvodne iba v Tatrách, sa naopak stal jedným z kultových slovenských zvierat. V 60. rokoch 20. storočia súkromne šírené správy, že Fidel Castro s miestnymi "papalášmi" poľoval v Tatrách na kamzíky, sa prijímali skoro ako svätokrádež. (Historický posun vidieť v tom, že knieža Hohenlohe, majiteľ veľkej časti Tatier, ich zastrelil do roku 1926 vyše tisíc.)

Nekonkurovali maďarským predstavám

Do roku 1918 Tatry zakotvili v povedomí aspoň národne uvedomelých slovenských elít ako jeden zo symbolov Slovenska. Samotné horstvo sa stalo dopravne prístupné, s vybudovanou sieťou miestnych železníc, ciest, sanatórií, hotelov, rekreačných a športových zariadení, ktoré vlastnila a využívala prevažne nemecko-maďarská aristokracia a meštianstvo. Vo svojej symbolickej funkcii "slovenské Tatry" priamo nekonkurovali nejakým maďarským uceleným predstavám. Vysokohorský útvar sa ťažko umiestňoval do maďarskej, silne historizujúcej národnej mytológie. Pri miléniových oslavách tisícročia príchodu Maďarov do Podunajska boli hranice krajiny "vyznačkované"sadou pomníkov, pamätná tabuľa bola umiestnená aj na Gerlachu - s nápisom v maďarčine: "Hľa, najvyšší oltár tisícročnej vlasti." Gerlach bol premenovaný na Ferencz József csúcs (Štít Františka Jozefa); takéto oficiálne značenie sa potom zopakovalo ešte dvakrát. Pre vnímanie Kriváňa ako "slovenského vrchu" je však príznačné, že pri národnej vychádzke na Kriváň roku 1861 "horkokrvná slovenská mládež" rozmetala zvyšky obelisku, ktorý tam bol postavený roku 1841 na pamiatku výstupu saského kráľa Fridricha Augusta.

Pieseň piesní

Vznikom Česko-slovenskej republiky roku 1918 sa vytvoril priestor na rozšírenie vnímania Tatier ako pohoria a miesta so zvláštnym statusom a s hodnotou do oveľa širších vrstiev ako za Uhorska. Dialo sa to prostredníctvom viacerých procesov, niektorých cieľavedomých, iných spontánnych, niekedy ako vedľajší odraz presadzovania iných záujmov.
Cieľavedomá bola propagácia Tatier v učebniciach, vlastivedných príručkách, piesňach a predovšetkým v štátnej hymne. Tatry sa tak propagujú v jedinej piesni, ktorá zaručene prenikla do povedomia nielen všetkých Slovákov a Čechov, ale aj mnohých Maďarov a Nemcov ako pieseň vyznačujúca Slovákov. Štefan Krčméry, jeden z najbystrejších slovenských intelektuálov, aj z vlastnej skúsenosti pripisoval tejto piesni veľký význam. Pri postupe česko-slovenských vojsk na východné Slovensko roku 1919 "národné piesne pôsobili elementárne, ľud prosil: naučte nás ich. Páčila sa obzvláštne ,Kto za pravdu horí', ,Hej Slováci' a ,Nad Tatrou sa blýska'. Spevavý ľud sa ich rýchlo naučil a ony ho začali zjednocovať. Národnými piesňami sa začal kryštalizovať z más ľudu národ. Ani nemožno dostatočne oceniť národný význam tých niekoľkých národných piesní. On presahuje v tomto ohľade vari i význam celej ostatnej literárnej tvorby Štúrovej i s Marínou, Detvanom a Reštavráciou."
A z ohľadu prebúdzania slovenského ľudu celá monumentálna Slávy dcéra nemala takého významu ako krátka pesnička Nad Tatrou sa blýska, ktorá preletela Slovenskom skutočne ako blesk a zelektrizovala nie tých niekoľko inteligentov, ale široké masy ľudu.

Kuriózne nápady

Je zaujímavé, že po prevrate roku 1918 bolo povedľa piesne Nad Tatrou sa blýska viac kandidátov na postavenie hymny, medzi nimi aj dosť kuriózny pokus preložiť českú hymnu Kde domov můj do slovenčiny. Rovnako je zaujímavé, že aj tu sa už akoby povinne vyskytujú Tatry a Kriváň: "Kde domov môj? Kde domov môj? Kde sa pnie Kriváňa hlava..." V ďalšom verši: "Kde hrdé Tatry čnejú..." Zotrvačnosť tradície je nezvyčajne doložená vo štvrtom verši, ktorý je ponáškou na slová rakúskej hymny. Bez Tatier sa nemohla zaobísť ani Hymna slobody od Martina Rázusa, napísaná a publikovaná krátko pred 28. októbrom 1918, ktorú potom naspamäť vedelo niekoľko generácií Slovákov. V jednoduchom rytme ľudovej piesne sa tu hovorí o "zorách nad Kriváňom" a o "Tatier bralách".
V školských učebniciach sú Tatry neodmysliteľnou súčasťou vlastivedy, zemepisu, dejepisu a nemôžu chýbať v žiadnej čítanke. V piatej triede ľudovej školy učebnica vlastivedy začína opisom Česko-slovenskej republiky od Tatier - nie už romantických, ale ako strediska zimných športov, kde na Štrbskom plese "ukazujú brusliari svoje umenie", a liečebného centra, ktoré "aj v zime má svojich smutných hostí, ktorí si liečia pľúcne choroby". V čítankách pre meštianske školy tvoria texty venované buď celkom, alebo čiastočne Tatrám okolo 10 %. Sú prezentované deťom z prevažne hornatého Slovenska ako niečo celkom osobitého: "A medzi týmito horami ešte jedny hory. Hory zvláštne, prečudesné. Nikde navôkol nevidieť podobných. Stoja ako kus skameneného sveta, ktorejsi dávno zabudnutej bájky... Porovnáme ich rad radom, ale ony ničím neudali sa na svojich susedov. Nemajú s nimi nič spoločného, rovnakého, totožného. Inakšie sú ony polohou, podobou. Ony sú čosi iného, neobyčajného, nevšedného, nevídaného."
Po roku 1918 podstatne stúpol počet ľudí, ktorí Tatry navštívili a tak ich poznali z vlastnej skúsenosti. Pomáhali tomu staré nemecko-maďarské, ale aj nové "československé" či slovenské turistické spolky, výstavba turistických a športových zariadení, cenovo prevažne prístupnejších, ako bol predvojnový štandard. Povojnový rozvoj užívania, cestovania, poznávania, ktorý nastal v dvadsiatych rokoch 20. storočia hneď po konsolidácii hospodárskych pomerov, priviedol do Tatier predovšetkým mnoho Čechov. "K historickým zemím přičleněna území Slovenska a Podkarpatské Rusi byla novinkou a jejich málo známé půvaby krajinné předmětem rozprav i zvídavé touhy. Osvobozené Slovensko stalo se novým cílem cestovním a lákalo zejména svými Vysokými Tatrami." Slovensko v českom povedomí sa ešte aj po desaťročiach do veľkej miery stotožňovalo s Tatrami, náhodné stretnutia s nížinným Slovenskom, kde je najvyšší strom "kukurica", vyvolávali skoro úžas.

Nacionalizácia Tatier

K istej "demokratizácii" Tatier v medzivojnovom období prispievalo aj rozšírenie a zintenzívnenie ich liečebnej funkcie. Poisťovne tam vybudovali rozsiahle moderné zariadenia predovšetkým na pľúcne choroby, s populárnou reputáciou najmä pri liečení tuberkulózy. Mystérium a akási osudovosť zhubnej masovej choroby sa snúbili s mágiou vysokých vrchov, horského vzduchu a dostávali prídych zázračnosti. ("Bol aj v Tatrách, a ani to mu už nepomohlo...") Tisíce pacientov z najrôznejších vrstiev, ktorí sa ročne vystriedali v liečebňach, iste tiež boli dôležitým prvkom adaptácie do bežného povedomia pre väčšinu ľudí predsa ešte stále vzdialeného a učebnicového pohoria.
Cez druhú svetovú vojnu sa "nacionalizácia" Tatier zintenzívnila. Nový štát potreboval presné vymedzenie svojho teritória aj v populárnej skratke: "od Dunaja k Tatrám", od hlavného mesta Bratislavy k severnej "kamennej hradbe". Fašizujúci režim akcentoval z už zakotveného a tradičného národného symbolu tvrdosť, nepoddajnosť. Jeden z najobľúbenejších pochodov Hlinkovej gardy, polovojenskej organizácie vládnucej strany, sa začína slovami: "Hej chlapci spod Tatier, tvrdé päste máte..." Iný obľúbený pochod, púšťaný z ampliónov ako súčasť oficiálnej propagandy, je akousi odvolávkou na pieseň Nad Tatrou sa blýska: "Nad Tatrou sa zablýskalo, udrel mocný hrom, už Slovensko naše vstalo, patrí Slovákom..." Dokumentárny film o ťažení slovenskej armády proti ZSSR má titul Od Tatier po Azovské more. Vymedzenie od Dunaja k Tatrám má súčasne revizionistický podtón: "Od Dunaja až po samé Tatry, to je naše milé Slovensko. Držíme si všetko, čo nám patrí, aj to, čo nám vzalo Maďarsko."
V tradičnom spore dvoch slovenských vtákov - orla a sokola - nadobudol cez vojnu nesporne prevahu ten prvý. Sokol bol na základe asociácie s významným českým telovýchovným spolkom podozrievaný z čechoslovakizmu. Orol ako typický tatranský, a teda automaticky slovenský vták, bol na rôznych symboloch Slovenskej republiky - na prackách, čiapkach, odznakoch armády aj paramilitaristických organizácií; časťou Hlinkovej mládeže korešpondujúcej vekom s dievčenskými "tatrankami" sú chlapci "orli". Tatry a ich fauna sa exploatovali aj na vojenských vyznamenaniach.
Vzťah k Tatrám po druhej svetovej vojne nadväzoval na postoje a tendencie z predchádzajúcich desaťročí; ide o ich modifikáciu nielen v nových spoločenských podmienkach, ale i v nových geopolitických súradniciach. Môžeme tak sledovať intenzifikáciu a akceleráciu predchádzajúcich trendov, no aj ich deformáciu. Deje sa to však už na samozrejmom základe všeobecného akceptovania Tatier ako národného symbolu samotnými Slovákmi. Tatry sú "odjakživa", no uznávaným symbolom sa stali v priebehu približne jedného storočia.

Prebraté z Intenetu

 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.