Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Poézia LEHOCKÁ, JOHANA MILOSLAVA (1810-1849)

LEHOCKÁ, JOHANA MILOSLAVA (1810-1849)

Tlačiť
Obsah článku
LEHOCKÁ, JOHANA MILOSLAVA (1810-1849)
Podkřivánsky vlastenec
Slovenka
Opis Liptova
Z korešpondencie adresovanej Samovi Bohdanovi Hroboňovi a Bohuslave Rajskej
Celý článok
Rodáčka z Nemeckej Ľupče, manželka kňaza z Liptovského Trnovca a jedna z prvých slovenských poetiek a publicistiek. Jej práce sa nachádzajú v troch ročníkoch Nitry. Podkriváňsky vlastenec, Slovenka (Nitra I, 1842), Hrob (Nitra II, 1844), Opis Liptova (Nitra IV, 1847). Fara v Liptovskom Trnovci bývala miestom stretnutí vzdelancov a národovcov zďaleka aj zblízka. Všetci štúrovci si Johanu Miloslavu nesmierne vážili, nazývali ju „Okrasou Tatier" alebo „Matkou národovkýň slovenských". Zúčastnila sa na pamätnej vychádzke na Kriváň v spoločnosti Ľudovíta Štúra a Michala Michala Hodžu 16. augusta 1841. Priateľka Sama Bohdana Hroboňa z neďalekej Liptovskej Sielnice a Bohuslavy Rajskej. Adresátka a pisateľka jeho korešpondencie. Prvé básne publikované v prvom ročníku Nitry boli pod pseudonymom Miloslava a redakcia ich uvádza takto:
„Zasílatel těchto básní, p. Šajavský, píše nám v tento smysl: „Dvě básně tyto jsou výtvorem jedné ze spanilomyslných našich vlastenek, která však pro skromnost svou pod vlastním jménem vystoupiti se ostýchala. Jestliže tyto počátkové její, jenž jsou důkazem pěkné duše vlastenecké Miloslavy od Velect. Čtenářstva Nitry vděčně přijaty budou, bude to nemalým podnětem i k dalšímu jejímu, na poli omladující literatury naší pracování."
My vděčně umístivše básně tyto do Nitry, byť i značně později byly zaslány, tu toliko prosbu upřímnou tentokrát i pro na potom připojujeme, by nám velect. p. zasílatelé pravá jména původkyň nebo původců vyjeviti sobě nestěžovali, zvláště an všechněch ubezpečujeme, že takovéto spanilé tajemství pro sebe zadržíme.I důvody bychom znali vypočítati, aniž na nás prosbu tuto vymohly, ale právě místa k tomu není, a každý se jichkromě toho snadno domyslí. Redak.

1. PODKŘIVÁNSKY VLASTENEC

Pod Křiváněm u studánky
Zarmucený jinoch seděl,
Temným okem zaslzený
Vzhůru k černým mrakům hledel.

Mŕtve ticho panovalo
Jen v dálce se hrom ozýval;
Jeho srdce skrvácené
Nelítostně bol rozrýval.

Vedle něho v trávě bujné
Leží lýra nastruněná
Vzdechy vítr z ní vyvádí
Skalní vrácí je ozvěna.

Mlaldík lýry se uchopí:
Ach Bože můj všemohoucí,
Vroucně zapěl, „vyslyš nýní
Srdce mé žalem hynoucí!

Pakli zhynu v oné bouří
Jen to mi dej ujištění,
Že můj zhanobený národ
Dojde ještě oslávení!"

A v tom náhle, jako divem,
Tmavé mračno se rozpráší
A z Křiváne, již jasného,
Dívenka se lehce vznáší

Ke smutnému jinochovi
Letné kroky namířila
V rukou její skvěl se věnec
aby ho jím ověnčila.

Cosi sladce mu šeptala; -
Vtom se ohlédne mládenec,
Mžikem zmizne děva krásna,
Na čele mu nechá věnec.


2. SLOVENKA

Jak bych já neměla být Slovenkou?
Však jsem se pod lípou zrodila,
Slovenská mne máti kojila
Naučila pravou být vlastenkou.

Teď obývám ono místo krásne
Kde Váh svými hučí vlnami,
Píseň slavská zněje Tatrami
Křiváň líbá slunce zlatojasné.

Sama příroda mne k tomu váže
Řeč svou nade všecko milovat
Ač i zákon lidský jináč káže.

Dříve si dám srdce vyrvát z těla,
Nežbych se od tebe vzdalovat,
Neb tě zradit, národe můj, měla!!


3. OPIS LIPTOVA

Tento Miloslavin text ponechávame v pôvodnom štúrovskom pravopise z roku 1847. Ale forma publikovania potrebuje komentár: Predpokladáme, že redaktor Jozef M. Hurban strávil istý čas, krátko predtým ako pripravoval „Opis Liptova" do tlače, v liptovských kúpeľoch Korytnica pod vrchom Prašivá, kde sa liečil a kde napísal svoje Korytnické poháriky. Preto ustavične dobiedzavo vstupuje do textu autorky a glosuje ho poznámkami podpísanými „Váš Koritňickí Hosť" (ktoré ponechávame v jeho podaní). Ale nielen to - v závere bez toho, aby urobil jasný medzitextový predel, pokračuje v jej texte (už vo svojom mene) a nadväzuje naň svojimi Korytníckymi pohárikmi. Takže na prvý pohľad vôbec nie je jasné, kde končí Miloslava a začína Hurban. Preto tie nepresnosti ohľadom autorstva v niektorých bibliografiách (ide o články Opis Liptova - Korytnické poháriky - Divadlo duchov nad Tatrami). Niektoré prisudzujú Miloslave aj Divadlo duchov nad Tatrami (hoci autorom je Hurban) a niektoré Hurbanovi Opis Liptova (hoci autorkou je Miloslava). Miloslavin text jasne končí v polovici strany 38. To ostatné je Hurban.

Liptovská Stolica v Uhrách má 41½ míl štvorcových, počituje 9 mestečjek a 130 ďedín, v ktorích bíva više 74000 čírich čistích Slovákou. Hraňičí ona od zá­padu s Turcom, od pounoci s Oravou, od vichodu s Haličom a Spišom, od poludňja s Gemerom a Zvolenom. Pekní tento kraj je visočiznimí vrchami otočení, jakobi ho sama príroda pred vlivom cudzini bola obráňit chcela. Od vichodu pounočnou stranou ťahá sa ňepretrhnuto malebno zostavenuo poradja Tatjer, a putná ňevislovním svojím čarom oko pocestnjeho. U päti Tatjer je príroda bujná, virastá tuná hojnost dreva všakovjeho druhu, jahuod, trávi, lječacích zelín, a krásnich kvetou, s ktorími bi si mohou aj hoc akí kvetoví záhončok vjesť. Asi na druhej tretine ich zvíški nad morom, počína bit príroda skúpejšja, len tu i tam v chudunkej trávičke vikvitňe kvjetok, akobi chceu hovorit o skúposti prírodi. K tomu tje velkje kri kosodrevini a všakovost machu robja túto púšť divokú, ktorá sa zakončjeva holími skalami, čo v svojich prjetržlinách večití sňah prechovávajú. Podkladok tichto prekrásnich vrchou je žula. Ona vistrčila Kriváň do visokosti 7000 šúchou. Na tohto veli­kána vistupuje sa dosť pohodlne, ba kdo bi chceu, muože sa až po tak volanú Kopu, kde už rostlinstvo prestáva, ňjest. Ňedaleko ztadjalto vrje studjenka prekrásna zo skali, kďe pocestní običajno odpočí­vajú, chistajúc sa k strmšjemu lezeňú na skalnatí končjar Kriváňa. Hned od tohto prameňa berje začjatok strmá cesta, žula všade zavadzá, a tak trvá toto lašuvaňja po ohromních skaliskách, tu i tam hladkím machom chuodzu horšjacim, prikritích, až do samjeho vrchovca. Iba ked si už na ňom, za­budneš na všetki pretrpenje odpornosti, pri velebnom pohlade na okolitje Tatri a delakje slovenskje a polskje kraje. Len ten, kdo tam bou, kdo to všetko videu, muože pocítit rozkoš toho malovidla. Na tejto višiňe, na ktorej naši dedovja obete pálili pred ve­kami slávnemu Tatjer Bohovi, stojí teraz pamätník ku pocte krála Saskjeho, ktorí cestujúc cez Liptov r. 1840 aj Kriváň navštíviu. Pamätník tento je, z ljatieho železa štvorhran, a váži 15 centou. Bou on za rok po královskej návšťeve od jedného král. Uradňíka Hrádeckjeho panstva v Liptove, postavení; na troch stranách vidno nápisi: maďarskí, nemeckí, laťinskí, iba Slovenskjeho ňjet, nebodaj bi on bou tam pre poškvrnu bívau! - na štvr­tej straňe je erb Saskí, a na vrchu je gula, s ko­runou Saskou. Stojí on tuná na duokaz národnej ňenávisťi.

Na lavej strane pod Kriváňom rozprestjera sa hladina jazerová Štrbskuo pleso volaná, tichá a hlaďučka sťa zrkadlo. Ked má nastať hrmavica bíva ňespokojnuo a metáva vlni do velikej visokosti. Voda je mäká, sladká a teplá. Jedinkí živočích čo v ňom bíva je Salamander. Hĺbka jeho vináša 15 sjah a objem dve hodini. Na pravej straňe po­medzi ňepristupními piramidálno vistupujúcími ska­liskami je vela jazjer a sňahu. Tuná bíva iba kamzík odvážliví, krúti sa orol v povetrí, a pekní víhlad do Haliča otvára. Medzi tunajšími mnohími vodospádmi zasluhuje jeden zlaštneho povážeňja. Rúti sa on ňeďaleko plesa štrbskjeho, s náramním v povetrí hučjacim hrmotom zo skali 60 siahou visokej. Na prach dúhoví rozstrekujuce sa jeho vlni pri blesku slnečnom, podobajú sa najskvelším per-ám. Voda jeho je studená, k piťú dobrá. Inšje pamätňejšje vrchi liptovskje sú: Baraňec, Bánovskje vrchi, Ostruo a Choč pod ktorím sa nachoďja železnje kúpele Lúčki, a na blízkich brehoch zkameňeluo drevo a stromovuo lisťa. Tatri chovajú moc statku, najme ovjec, ktorje sa po holách pasú. Ich pasáci volajú sa Valasi, ktorí sú pod správou Bačou, svojichto Otcou, bívajú v drevenních kolibách kvorou pokritích, viznačujú sa kunštovním pristrájaňím síra, oštijepok, žinčice, jako aj bistrím svojím tancom a hudbou na fujarách a gajdách.

Druhuo poraďja liptovskích o dačo nižších vrchou ťahá sa poludňajšou stranou. Medzi ňími sú pamätňejšje: Králová Holá, Poludňica, Ďumbjer, Salatín, Prašivá atď. Prujší dostau meno svoje od Matiáša Korvína, ktorí sa tuná rád polovačkou zabávau. Raz sa pošťesťilo jeho najviššjeniu polovňíkovi, tuná jeleňa zastreliť, král zraduvaní nad tímto krásnim zverom, pocťiu ho zemjanstvom a daruvau mu za to kus hori aj dolini. Polovňík sa tam aj usaďiu, a založiu Královskú Lehotu, po dňes len tak menuvanú. Z pod Královej Holí viťeká z dvoch prameňou tak volaní Čjerní Váh, ktorí preleťjac do­linu pri Královskej Lehoťe, spája sa s Važecom na Tatrách vivjerajúcim a cez Važec dedinu ťečúcim. Spojenje tejto rjeki v společnosti s inšími z Tatjer sa valjacími potokmi, robja krásnu rjeku - Váh. On beží čo dáki strjeborní prám prosrjedkom Lip­tova, peknými dolinami a rovinami, a pri Kralovanoch s rjekou Oravou sa spájajúc, do Turca sa ponáhla. Rjeka táto prenáša drevo z Liptova, na dolnje Uhri, na tisíc a tisíc plťach. Každá taká plť záleží z 9 kusou 12 sjahovjeho dreva, s nákladom všelijakím, obíčajno 100 kusou dreva vinášajúcim. Poludňajšje vrchi sú o vela ňižšje jako Tatri, ich púda je ploďistvejšja, kameň najvjac vápeňisti. Rolňíctvo sa tuná dobre darí. K najlepším baňám v Uhrách patrja tunajšje Magurskje, kďe baňíci z ďeďini Magurki, ročiťe vela zlata, srjebra a surmi dobívajú. Bckje baňe sa prú k požehnaním počituvali, teraz ale už vjacej ňje. Na Hodruši su královskje baňe na železo, medenná ruda priváža sa na Maliužinú do královskích huťí a hámrou, železo na Mašu, kďe sa ruda páli, leje a na všeljake potrebi prerába. K pamätnosťam poludňajších vrchov patrja: Demänovská dolina pri dediňe Demänova. Tuná sa v skalách nachodja mohje jeskiňe, Demänovskje djeri volanje. Najme jedna sa viznačuje svojou velikostou a vápeňistou kapalinou, kamenuo mljeko menuvanou. V ňej jesto z tej kapalini vela útvorou, velkích aj menších všeljakej krási. Do tejto djeri sa ide dosť pohodlno vímuc dve mjesta na ladovej klzačke a hore rebríkom. Druhá jaskiňa čjerna alebo vodná, do ktorej sa okrem tu­ná sa nachodjacich jazjer aj rjeka tejto dolini s velkím hukotom rúti, ňehávajúc korito svoje suchuo, a keď dakolko sto šúchou pod zemou prej­de, zas s velkím jekom na druhom konci vivjera a vonka sa valí. Druhá prjestorná jaskiňa slúži na mjesto stajňe statku tam sa pasúcemu, v ktorej muože z ňeho aj dakolko sto kusou pohodlno nocahuvať.

Liptovskje kiselice ktorích sa tuná v rozličních krajoch hojnost nachodí, sú pre svoju hojacú moc všade známe. Zláštno mjesto zaujímajú Koritňickje žrjedla, ktorje každí rok vela ňedúživích ludí do svojlío údolja pustjeho vába; a ňejeden tu­ná už našjeu straťenú silu svojho ťela. Ešťe sú kiselice: bačušskje, bešeňovskje, svätojánske atď. Dedinu Sv. Ján volanú obdarúvala príroda mnohými pamätnosťami, ako sú: cmiťer pri katol. kosto­le, v ktorom ostávajú mrtvje ťelá za dlhje roki ňeporušenje; dusíková stuďjenka malých ftákou usmr­cujúca, a ohlas väže tohože chrámu ktorí vela siláb zopakuje: napriklad virectuje za ťebou zretedlno celí tento verš: „Ešte Slováci žijú a budú žit vždicki so Slávou!"

Chírečňejšje mestečká sú: Sv. Mikuláš pri Váhu, stoličnuo mesto s 1 700 obivaťelmí, z ktorích sú višej polovice židja, s pekním kostolom, stoličním domom a slovenskím kníhkupectvom. Ňemecká Lupča, najvätšje liptovskuo mesto so 4000 obivaťelmí a 3. kostolmi. Ružomberok mestečko nad Váhom, má piaristskuo Collegium, gymnasium, hlavnú školu, s 2 500 obivaťelmí. Ňedaleko dedini Likava strmja na zvíšenom vrchu rozvalini zámku Likavskjeho. Na múroch, hrizúcemu času sa spjerajúcich, vidno ešťe malovku. Trnovec je pamä­tní kopcopráňim, frumbiámi, a bokoležeňím.

Sjelňica (ináč Jeruzalem) so svojím ale hodinu vzdjalením a predávno zrúcaním zámkom, z ktorjeho už iba hromada zrúcanín sa videť muože. Po­vesť o ňom sa v národe prechovala takáto, že majetňík toho zámku mau krásnu céru, ktorá zalubjac sa do jedného ritjera z ňeprjaťelskjeho vojska, s ňím aj ufujazďiť chcela. Oťec ale badajúc zradu, dau ju strježit, a už s milencom uťekajúcu hoňiť. Riťjer obejmúc milenku svoju vivoliv si račej smrť, ako pomstu Otcovu, a bodnúc koňa svojho nad prepasťou skalnatou zrúťiu sa do ňej, kde hrob aj so svojou milou našjeu. Pamätná je aj dedina Hrádek, ako bidlo komorskjeho panstva. Jeho obiva­ťelja sú samí Úradňíci královskí, ktorí tuná majú vlastní kostol aj so školami. Ich peknje, čistotnje domki sú zúkol vúkol zahradámi a lipámi v rjadku sadeními otočenje. Sú tuná skladi na sol, železo a drevo. Ňedaleko ztaďjalto nachádzajú sa rukodjelňe na puški, ktorje zaňedbanje, na vňivoč sa obracajú. Obivaťelja Liptova oberajú sa najvjac rolňíctvom, v ktorom sa im príroda len ledabolo odpláca. Rodí sa tuná všade, vímuc daktorích strmších vrchou všeljakuo obilja. Pri polních prácach zacho­váva sa tuná istá svjatočnosť. Na obžinki idú naj­me ženskje čisto pristrojenje ako do kostola, kde si zperom a ňevinními žartámi horkú prácu osladzujú. V tomto čase ňesmja chíbať koláče, kaša s mljekom a pirohi, ktorje národňje jedlá sú aj vo Svjatkach v običaji. Po skončenej žatve, spletú ďjevki veňjec zo pšeňičních klasou a poberajú sa so zpevom veselím domou, najlepší ale rečník vezmúc veňjec, ide do domu Pánovho s primeraním vinšom. Potom nasleduje hostina a zpev, dakedí hudba s tancom. Národní tento svjatok zove sa „Obženík". Prjemisel tuná na prjek mnohim bohato nadaním hlavám, akích je vela na Slovensku, ňekvitňe. Nachoďja sa celje osadi tuná, ktorje sa so svojím prirodzením prjemislom a umelectvom živja, všakovje náraďja z dreva, ako: škatule, hu­sle, hodini a inšje kuchinskje a hospodárske veci pekňe a kunštovňe dorábajú, domi a cesti bez návodou umeleckých budujú, a v hudbe sa cvičja atď. Vela prevela jesto tuná vtipnich hláv a pracovitích rúk; a njet ručnej práce, na ktorú bi sa Liptáci ňepodujali, ba aj hori svoje prekopat bi boli hotoví. Vždi z novu sa zotavuje pružnost ťelesnej sili, a trpelivá vitrvanlivost v práci ich ňje len pred Slo­vákmi, ale aj pred cudzincami vižnačuje. Hoc aj posjal ňepodali svetu mužou duchovňe velikích a slávnich, šak ale v ňích drjemajú ňetušenje dari a zpuosobnosťí. V dediňe Magurka bíva mechanik vonkoncom ňeučení, ale tak je šikovní, že už vela strojou k odvádzaňú vodi slúžcích vlastnoručňe zhotoviu. A kdobi zrátau všetkich samoukou tu v hodinárstve, tu v tesárstve, a inších remeslách a kunštách. Slovákom treba dat iba hodních vodcou a učiťelou a dobre zrjaďenje školi, a isťe bi skoro nasleduvalo, že bi národ slovenskí ňebou v Uhroch Slovanstve, a v Európe za nič považuvani.

V Liptove sa zachovalo vela staropohanskich pover, običajou a povesťí. Posjal sa preskakúvajú svätojánske ohňe; posjal nosjevajú ďieuki Morenu; posjal sú známe všakovje Vili lesnje a vodnje, Praboh, Parom, Zrak a jeho maťer, a inší bohovja a bohiňe. Posjal sa hádžú vence do vodi, leje sa olej pred Ondrejom, paljeva drevo tak rečenuo Luciovuor abi v dohvjezdní večer pri pounočom zvoňeňí ďjeuki všetki okolnje strigi zazret mohli, atď. Običajnje hri sú: Hoja ďunďa hoja, Lemeš, Kolembaba atď. Junácke hri záležja z behaňja, šibeníc preskakuvaňja a inších cvikou ťela.

Lud slovenskí je bezprostredňe verjací a ka­ždú prácu s Bohom začína, on je tichí, pokoja milovní, dakedi sa až plazjaci, čo običajno z ňeludskjeho zachoďeňja zemjanstva s ňím virastá, aj samo duchovenstvo ho veďje, abi každú krivdu trpelivo ňjesou, a len za hrobom pravdu a spaseňja hladau. Pri tomto všetkom zachovau lud náš aj dari k rázňejším činom, zachovau starodávnu pohosťinnosť a poďjelubravosť na všetkom tom, čo sa je­ho blížnich tíka; on je pracovití a verní poddaní. Chudobnjeho nadelí keď sám dačo má. -Slovenskjeho nárečja ráz sa najlepšje v Liptove udržau, tuná sa najkrásňejšje a najplinšje hovorí, vímuc daktorje ďeďini, ako Štrbu, Važec, kde ale sotvaj mali púvodní Slováci svoje sedaliská, ako sa to dá znať aj z tamňejších škaredích tvári a zakrpaťelích forjem reči. Ďeďini: Víchodná, Ťeplička, Huti, Borovuo a Lužná sú obidlenje kmeňom polsko-slovenskím, krásneho, običajno visokjeho zrostu a obratnjeho ťela. Zadržali dačo z polskjeho v svojom podrečí, najme poslednje tri osadi, nosovje hláski a tvrduo t. Lud náš dobrí sa skoro na pospol nachoďi ešťe v stave deťinskom, bo mu je pre ohro­mnú prácu, potlačenosť a ňedostatok, ňje vec mo­žná od prírodi obdržanje dari rozvíjať. V záko­noch na minulom sňeme doňeseních, zlepšiu sa je­ho stav, ale v živoťe je to všetko naopak. Tje zákoni mu pri vela dobrom aj vela zljeho donášajú. Dovoleno je toťiž každjemu sedljakovi doma pálen­ku smuďit, okrem toho má ešťe každí zeman v ďeďiňe svojej krčmu a páleňicu običajno židom obsadnutú. Mjestami sa deň ako deň dakolko okovou tohto jedu viškvari. Tak hiňje hla lud slovenskí, ako otrok svojho žida a svojej náruživosti. Kupectvo je v židovskích rukách, a všade kam len pozreme zavadíme o tjeto pijavice, ba už aj do kupčeňja s drevom, ktoruo posjal v rukách ludu náš­ho bolo, počínajú sa tito Fickovja vťjerať.

Pjesňe Liptovskje sa na pospol milostnje, dakedi pichlavje, hrďinskích sa málo zachovalo na duokaz toho, že Liptov ňebou divadlo takíchtco činou. Bojovali síce aj Liptáci s inšími Slovákmi v ňejednom rekovskom boji, bojuvali pod zástavou Svätopluka, obhajuvali kresťanskjeho Štefana proti buričom pohansko-maďarskím, bojuvali pod zásta­vami Matiáša Korvína a Matúša Trenčjanskeho, ale ňikdaj ňevistúpili v živoťe, v povedomí svojej ná­rodnosti. Jestli je Slovensko na pospol, tak je Lip­tov vo zláštnom smisle krajom budúcnosti. Od Nitri a Trenčína ňepokročiu ďalej do Slovenska duch dejín. V ňedobitnich hradbách Tatjer Liptovskich, zachovala sa reč aj národnosti v jej ráznosti, v do­linách Podkriváňskích drjeme duša matki občakávajúcej duchovnjeho znovuzroďeňja!

- - -

Záver redaktora Hurbana na s. 38:

Opísala sťe si kraj svoj; hej kebi sme si ka­ždí opísali takto svoje okolja, a najme tje naše dra-hje Slovenki, kebi sa už takto raz za príkladom tích daktorích medzi ktorími predok veďeťe, Vi, velacťená Pani Sestra Slovenská! k svojmu národu priznali! Kebi - kebi - kebi; ale keď! Lež nič to zato, keď je blato; budú že budú keďisi aj chodňíčki, aj k ostatňím krajankám našim slovenskím. Ja kedikoľvek si na tje koritňickje poháriki, ktorje som tam pri hornej studničke popiu pomislím, voždi z odpornej stráni sa mi ukjaže tá hŕba ňe­početná tích sestjer Vašich, čo ňič ňeznajú iba módu, varečku, pantofličku, pomádičku - a „vostrey jazeyček!". - „Ale načo ťi je to mužíčku? Čo ťa tam po národnosti - a že spisuvaťelstvo ? No to, darmo čo sa súdom vistavuvať, hen Carolus, tam Alexander, tu Eulalia, a tamto Gustavus Adolphus - to sú ti dobrí spisuvaťelja, len bis im stačiu papjer kupuvat! Poďže sem, poď, čo ťa tam po tích knihách, vari sa ešťe chceš dač učiť? Taže s tím, načo si buďeš darmo hlavičku moju drahú turbuvať!"

Ale dosť; veť aj tjeto sa míňajú a dorastajú aj takje, čo vravja: „do roboti sa Slováci, abi sťe nás boli hodňi!" A tímto: Sláva, sláva!

In: Nitra, IV, 1847, s. 27-38


 

  1. Ba dobre prosím Vás, aspoň kdo zo Slovákou na Kriváň vistúpi; - aj tu v tíchto povetrních víjach na seba a svojich neprjateľov sa pozornim urobí. Poznám. Váš. korit. Hosťa.
  2. Vlastne slovenskej odroďilosťi a studenosťi k sebe. Poznám. Vášho koritňíckjeho Hosťa.
  3. Či to vari táto tu nad nami? Je to, je, dosť hodná mangulica, len škoda že je naozaj taká prašivá, a ešte vätšja škoda, že už aj druhje hori nakazuje, lebo čo deň to deň aj jej suseája oprašivjevajú. Tu máme to meno, ktoruo sme hore menuvať ňechceli. Pozn. Váš koritňickí Hosť.
  4. Aha! tu sme už aj na medokišovej Koritňici! Sláva Koritňici, hovorím ja; len kebi už aj duch sa počau tak starať o tjeto raje, ako sa postarala Mať príroda, abi tam človek dáko pohodlja našjeu: lebo idúc s ťarchou ňemoce, dosť má tejto, ňjetak abi si ešte aj kuchyňu na plece brau. Pozn. V. Korit. Hosťa
  5. Tomuto naši Nitranci alebo dolu Čabanci ňebudú rozumeť, prive tak ako bi sťe i od Sjelnice a Trnovca naším porekadlám o Trebjeňi a Šelpicjach, a **** í ňerozumeli. Sú to totiž takje prostonárodňje satirki, ako tá, že rozum merajú v Šelpicjaoh. Pozn. V. Korit. Hosťa.
  6. Aspoň prerúbať, hej! Aspoň ich až hodňe dolu Váhom a cez hrdlá poprepúšťali! P. V. K. H
  7. Prosím Vás len ňechajťe tú Európu, ona chudera sama ňevje čo má so sebou robiť; veť to všetko ináč buďe! Ja vjem, že kebi Europejskje vicivenje žalúdki aspoň len túto Koritňicu požehnanú poznali, hneď bi ináč spjevali, lebo bi si prišli sem pre apetít - a poznali bi aj lud; že ale ničoho ňeznajú o Koritňici, ňeznajú polom aňi o ludu ňičovjeho nič. Ale aj to dobre, lebo bi sa nám tu hneď nanosili, a aj timito žilami nás iba cecali. Až sa sám národ dvihňe - dvihňe sa potom s ním a v ňom všetko. P. V. Hosťa Koritňickjeho.
  8. Prosím, to je všetko ešťe málo! Oni aj do inších vecí sa mješajú! Tak na príklad za Redaktorou novín najme tích, ktorje sa viárendúvajú, ako Prešporskje, sa dávajú. To bi ale ešťe ňič takjeho zláštňeho ňebolo, Redaktorom muože aj žid biť, lež prosím, pod larvami mjen po kresťanski zňejúcich rokujú o dúležitosťiach kresťanskích. Tak ňedávno sa jeden židák za p. Grófa Zayho Úniu solenniter v hrbe židovskích vtipou prehlásil!!! Pozn. V. Koritň. Hosťa.

4. Z KOREŠPONDENCIE ADRESOVANEJ SAMOVI BOHDANOVI HROBOŇOVI A BOHUSLAVE RAJSKEJ

 

Bratom Hroboňovcom List 1
v Trnovci dne 8 Listopadu 1842
Drazí přátele!
Půlnoc se přibližuje, psali ste onehdy, ve Vašem mne kárajícím listě, psal ste o půlnoci, -stíny zhynulých otců vystoupili z hrobů, aby kvílili s Vámi nad zahaslou slávou, ja však s bolesti psáti musím, „půlnoc se blíži, půlnoc hrozná, tmavá. Blesky se křižují, hrom rachoce nad našimi hlavami - ale nikdo není, jenž by řekl „staň se světlo! blesk a hrom utíchnete. Vy bolestíte tam nad zahaslou slávou dávnych Sorbů, a smut¬ná Sála vděčné přijímá Vaše slzy, mísíc je svými mutnými vlnami. Ale jakže budete bolestiti, vrátíce se pode Tatru svatú, anť tu váš nádějný květ, který ste při odchodu v nejkrásnějším puku nechali, rozdrtěn, rozšlápan od vrahou4 naleznete - ba ani není k pochopení, jak tí nelidé se usilují nás ze všeho oloupiti - jím není nic svatého - oni ruší jak zákon svatý přírody, tak náboženský, - oni usilují Slovanou docela z historie vymazati. A tak plyne rok za rokem, století za stoletím, kde Slované buď od jiných hubení, aneb samy mezi sebou se hubice, vyššího stupně dokonalosti nedosáhli. Kdyby mne neposilňoval ve víre ten hlas vnitřní do budoucnosti patřící, (nebo jako že jest náš duch obraz Boží, tak věřím, že tenť hlas vnitřní člověka před zlým vystrihajíci, samo Božství, které jen tenkrát od člověka odstoupí když shovadí), kdyby mně, pravím ten hlas vnitřní, kteří i Vás při spatření zapadajícího slunce nad velebnou Prahou potěšil, ve víre neutvrzoval, jistě bych myslila, že teď dobíjí poslední hodina Slovanuv. Však mne naděje ještě neopustila, ja věřím pevně, že když se již duch můj skvíti bude ve vyšším světle, On sestúpí na zem nízku prolomí hrobku, a oživí mu mrtvolu na okamžik, aby se těšila ze slávy Slovanou. Na Slovensku se teď mrzké věci dějí, - zvláště s těmi slávnimi muži, kteří představili nouzi našeho národa ve Vídni, se zle nakladá. D. h. Ferienčikovi zdrželi jeho poslucháči plat, na celí ten čas, pokud se ve Vídni bavil 40 zl. v, č. pravíce, že on tenkrát jejích kazatelem nebyl, ba někteří radili, aby se mu docela vypove¬dalo. Na Muránskem zámku je celá táto slávna Vídenská deputace na šibenicích vyobrazená - neznám však kdo měl kata představovat, Záyli či Košút . Dústojnému P. Jozefymu zdržujícimu se v kúpelích Sliačskych zrobili ti nelidé Katzen-Muzik, spívajíce mu cic koza kozina, on to ale všecko velikodušně znáší jako Kristus. Však již dost toho, P. Nosák Vám to dozajista ještě zřetedlněji vyjádří. Tohoto léta jsem neputovala po Tatrách, jen na korytnický nejvyšší chlum jsem si vyběhla, z kterého jsem velebnost Tater a jiních mnoho vrchou, až tam v modré dálce spat-řila. V Liptově jsme žádného cestovatele neuvítali, okrem Strežnevského , profesora charkovského, a Prajza také profesora v Petrohradu, kteří ale Trnovec svou návštěvou nepoctili, a ja jích ani neviděla, - Náš Kmety teď študuje v Prešove, psal nám, že se Slovákou společně 16 odhodlaních mladíkou zebralo, najprv se súkromne cvičiti scházeli, byli však prozrazení, a Munay je dal k sobě povolat, křičel zúřil, dotírajíc, že to dokonce zapovědené. Potom jím však přece na velikú prosbu dovolil, aby veřejné schůzky drželi, on však že jejích Predstatem jedině v homilitických zasednutích bude, jiného obsahu práce aby sobě soudili sami. P. Štúr se mi zavděčil knižečkou, zaslal ji po svém bratru Samoslavom , kteří nás o prázdninách se Šnitem a Franciscim navštívili, Ondrejkem pak můj věneček uvití v doline prosecké, aby prej na Tatrách osvěžel, - ja však, jak jíž znáte na Tatrách nebyla a věneček zůstal zvadlí. Můj manžel Vás srdečně pozdravuje, psáti proto nechtěl, aby lístek příliš neztlustnul. Zde připojení lístek Vám oznámi jak se mají vaši drazí rodiče, a sestra. My již tri listy od Vás obdrželi, píšte nám čím najskur, adresujte však na nás, mějtež se dobře, s Bohem, žádá Vaše přítelkyně
Johana L.
Nemějtež mi za zlé, že Vám připomenouti musím, že ste chtěl popisovat Prahu, a Vaše ru¬ka bezděky o Bohuslavce psala, zřejmí důkaz, že ste jiné myslil a jiné psal, to však nic nedělá. S Bohem!

Bohuslave Rajskej List 2

Velectěná vlastenko!

Drahá sestro čechoslovanská!
Nevýslovně radostné překvapení působilo mi psaní od květobrežné Vltavy, ze staroslavné Prahy, kde každý krok upomína na věčne skvělé činy statných Čechů, a pobízí potomka, aby nastoupivše dráhu praotců svých, i oni slávnymi se stali. Překvapením musím to nazvati, nebo nikdy bych se nebyla nadala, že by pro nás bídné usužované Slováky v Česku, v srdcích sester našich jaké city a touhy pláli;
Naši nepřátelé by nám rádi i ten nejsvětější cit, vroucí totiž lásku k ná¬rodu nám drahému, a k řeči, jižto sme v nejutlejším mládí z prsou matek našich vsály, vyrvati! - neslýchané věci se zde dějí, a ještě se horší očekávají, avšak jen tím se těšíme, že není národu pod sluncem, kterýs by bez bolesti se byl znovuzrodil, k duchovnímu činnému životu! S ostýcháním, jak mluví psaní Vaše, chápete se pera, aby ste mne neznámou psaním navštívila, však nemyslite, že ste mne tak docela neznáma, i mne mi přátelé sestavili krásny obraz duše i těla mé drahé sestry čechoslovanské. I Vy drahá sestro nasbírala ste sobě ctitelů po našich Tatrách, jenž vždy s úctou a nadšením o Vašnosti mluvějí. To jediné věčně želíme, že nastoupivše již dráhu po Slovensku, k nám Ste se nesnížila, a naši Slovanskou dobrosrdečnost nepoznala! než co se posavad nestálo ještě se, Bůh dá stati může.
O Vašich vzdělávajících schůzkách, a o neocenitelném učiteli Vašem mnoho sem již slyšela, však mne žáden lépe o tom nezpravil, jako Vy, drahá sestro moje! Chvalitebné jestiť zajisté Vaše počínaní, nebo kde že se mohou lépe, duševná nadaní, při našem pohlaví Bohu žel! tak zanedbaná vyvinouti, jako ve Vašich schůzkách, kde již chuť k dobrému, a vřelá, touha po vzdělaní všecko usnadní. Vřelé díky Vám drahá sestro, za důvěru, kterou ste mne, chatrnou osobu, poctit ráčila, chtíc mne naděliti místečka mezi spisovatelkyněmi Vašeho Všenaučníka! - než ja¬kým spůsobem bych já směla nastoupiti dráhu literární? Slabost by to byla, uchopiti se díla takového ku kterému sily mé nestačejí, - mne zde schází na všem. My nemáme ani schůzek náučných, ani knihoven, ani Amerlinku . A tak mne docela nemožno ve vedách rovně Vám pokračovati, jen Vy pracujte s chutí usilovnou na národu roli dedičné, my bu¬deme hleděti na Vaši Prahu jako na středište všech věd, na Vás však jako na hvězdy, temnou noc osvětlující.
Ostatně nevím kdo by krok Váš na zle vykládal, naši přátele a vlas¬tenci jej dojista schválí, a o cizých se nestarajme, jen pospíchejme směle k cíli vykázanému moci vyšší, ruka všemohouciho kmeny Slovanské, osudem jakoby rozrůzněné, teď vzájemně v jedno pojí; - Proč by sme se jen my, patřicé také ke kmeny velikanskému, neměly znáti?!
Protož Vás prosím úctivě, račtež byt tak dobrotivá načaté již jednou dopisy časem opětovati, a mne tak s Vašimi blahoplodnými pokroky obeznamovati, abych se mohla těšiti v hodných dcérach moudré Libuše, a hrdé Vlasty, když se zde dosavad vždy jen ještě hmútití musím!!!
Mou úctu všem rovne s Vami zmýšlejícím vlastenkám.
Vaše vroucí ctitelka a sestra
Johana Lehocká
Dáno v Trnovci dne 12 Dubna 1843ho.

Bohuslave Rajskej List 3

V Trnovci d. 12 listopadu 1843
Velectěná vlastenko! Drahá sestro slavianská!
Příchod našich přátelů Hroboňovců stal se mne dvakrát milejším proto, že ste je vyvoliti ráčila za svých poslů a mne opět radostné pře¬kvapení způsobila právě v ten čas, když sem již myslila, že mne více žádným psaním nepotěšíte; a věru nemalou uzkost působila mně myšlénka, že naše známost již ze začátkem svým zanikne.
Díky Vám za upřimné pozvání do Vaší slavné Prahy! Kdybych já nebyla domácnosti mou zavázaná, letěla bych na perutěch lásky k Vám, duše spanilá, učiti se od Vás pro národ účinkovati! Vaším příkladem, drahá sestro, ježto ste se již v outlém mládi zasvětila národu a vlasti, stala bych se spůsobnejší k vyvedení nějakého úkolu. Já miluji národ a řeč svou tak jako Vy a předce živá jsouc uprostřed lidu a nemohu naň působiti, anoť se pod břemenem potlačitelů svých stál tupým a necítícím hodnosti své. Tím více tedy toužím po soucitných duších a hodiny s Vámi prožité byly by nejsladšími v mém živote; pak bych mohla říci, že sem aspoň na čas dosáhla čeho duch můj tak vroucně požaduje!
Doufám však v Boha, který naše city zná, že čisté túžby naše dřivěji pozdějí uskuteční.
Že Vaše literatura denně se zmáhá slouží ke ctí nejen Vám, ale i celému Slavianstvu. O besedách krásných a zábavných, o zmáhajícím se divadlu byla sem již ve Kvetech četla, zpráva však Vámi podaná byla mne mnohem vítanější, neboť Vy, drahá sestro! píšete nejen o slastech ale i strastech a odporech jakových přitom zakoušíte. Vy trpíte mnohé bolesti, avšak Vám to bývá odměněno: Vás se vláda zaujímá a povoluje se Vám v slavianském duchu vzdělávati: my ale trpět a bolesti znášeti musíme jak se zdá nadarmo. Naše representacie nejsou ani oslyšené, ani vyslyšené a v pravém smyslu se nám med skrze sklo lízati podává. Teď sme práve jednu ohromující zprávu obdrželi, zakázáno totiž na Břetislavském ústavě lokálnym konventem našemu velezasloužilému, obětujícímu se Štúrovi překládati.
Nemůžete pochopiti jaké úklady surovost maďarské strojí ku zničení našému, jak zvláště tam, kde se nás nikdo neujímá směle a bezohledu zuří. Mladíci břetislavští při ztráte učitele svého drahého utekli se k du¬chovenstvu, aby jim pomoci a poradou přispělo. Nechať Vás, drazemilovaná sestro, nenaplní želem ona zpráva, že národní naše noviny (na něžto jak doslýcháme privilégium z kancellarne brzo vyjde) psány budou slovensky, v našem liptovském nářečí. Nemyslete, že se snad tím od Vás odtrhnouti chceme. O nikoli! stati se to však má proto, že nás jiné národy slavianské posavád ještě neznají jako kmen samostatný, v Uhrách svá politická práva mající; proto, že z ohledu na celé Slovenstvo tím se nerozdvojení, ale tím vzájemnější literární spojení stane, jelikož naše nářečí jest všem kmenům nejzrozumitelnější; a zvláště pro¬to, že to náš národ požaduje, že jen tak zanedbaný lid náš v stavu sme z dosavadní ospalosti k životu duševnímu povznésti a k národní hrdosti probuditi. Prosím Vás buďtež tak laskavá svůj úsudek o této věci se mnou čím nejskůr zděliti.
Vaše opětná žádost a pane Amerlingova pochvala dodaly mne smě¬losti Vám oznámiti, že zhotují něco málo pro váš Všenaučník, nebude li se to ale tam hodit, nebude to má vina. Viďte, drahá sestřenko! co neučiní pochvala muže takého, jako jest Váš drahý učitel; lichotit mne však víc nesmíte, že bych se marnou nestala.
Přijmitež vděčně ač pozdní mé uctivé poděkování za tak drahý dar, který sem po obdržení prvního psaní přijala. Nemohu vypsat jak mne milá knižečka, jenž jest zrcadlem spanilomyslnosti, hrdinosti a lásky k národu a vlasti našich nejbližších sester slavianských. Kdyže se to u nás stane, aby sme se něčím takovým pohonosit mohly? O kýž procitnou naše sestry slovenské chované v lůnu Tater svatých! Kýž mi volno i zde a u Vltavy své city a touhy sdílétí duším drahým, vyvoleným, po vidině slávy toužícím! Věřte mi, že málo takových s kterými bych Váš lísteček sděliti mohla. Odpusťtež srdci přeplněnému. Přijmitež mou úctu mé krásne drahé vlastenky! Vaše
ctitelka a vroucí sestra Johanna Lehocká

Bohuslave Rajskej List 4

V Trnovci, dňa mája 1844
Vysoce vážená vlastenka! Drahá sestra slavianska!
Keď sa Praha radosťou ozýva, zraduje sa Slovensko a zajasia Tatra. Dúfam, že ani Vltava nepohrobí vo svojich vlnách zvuky prostosrdečné, podkrivánske, ale sa ohlásia české hory a ozvena jích prenikne i do srdcí našich drahých sestár. Takéto myšlienky a city ma zaujali pri počínaní listu tohoto. Obávala som sa, že Vám budem obtížna rečou mojou, znám ale dobre, že sa Vy jej snadno priučíte, a čo od môjho slovenského srdca pôjde rovnou cestou k Vášmu pospeší. Vaše dlhé mlčanie ma nemálo za¬rmucovalo: navykla som už na Vašu sestrinskú lásku a na ten súcit, aké s nami máte vo všetkom, čo sa nás týka, a preto mi je ani nemožno po¬myslieť na roztrhnutie nášho zväzku.
Bolesť veľkú som cítila. Duša drahá! nad Vami, že nemocou súc stížená, ani dosť málo ste mi nemohli napísať a listom ma potešiť? Tehdy sa Vás tak dotkli telesné i duševné bolesti, že ste jích ani sestre svo¬jej zdeliť nemohla? Oj, prečo som nie bližšie, abych Vás -duša drahá! na moje láski plné srdce privinúť a všetkých bolestí pozbaviť mohla! I mne sa už raz snilo, že ste bola na Slovensku; bol to raj pre mňa. O, len príďte, budeme spolu skákať po žule tatranskej, ako kamzíci a rozprávať o budúcom blahu národa a sláve slovenskej.
Teší ma to veľmi, že ste už nastúpila cestu, ktorá Vám bola vyká¬zaná mocou vyššou. Vy ste sa k tomu narodila, aby ste viedla dievky zanedbané, aby ste zbudila v nich lásku k vlasti, k reči materskej a k ná¬rodu; a veru sama ste mohla poznať, že duch vyšší Vám vládne, ktorý Vám nedá klesať vo viere a velí dúfať, že úkol svoj statočne vykonáte, že sa stanete hviezdou, za ktorou Boh dá i druhé Slovenky kráčať budú. Cítim sama, aká ste šťastná pri pohľade na Vaše malé žiačky. Pomysle¬nie, že Vy tieto nevine duše z bludu na pravú cestu dovediete a zušľachtíte, dodá Vám sily, i neresti a boje, s ktorými snáď budete musieť zápasiť, šťastne prestať. Aká ste dobrá, drahá dušička moja! Ako sa staráte i o mňa vzdialenú! Vy ste tak prácami zahrnutá a preci mi chcete zdeliť z Vašich známostí, chcete mi poslať niektoré prehľady z prednášania vysoce cteného učiteľa Amerlinga. O, urobte to, ak Vám to mnoho práce nezavdá. Od Vás i to najmenšie s radosťou privítam. Od môjho priateľa Hroboňa som už dostala Vaše prehľadné tabule, a veru sa úfam, že Vás poteší skúška, akú Vám Vaša žiačka zloží.
Vy želiete, že musíte s nemeckým živlom zápasiť. U nás je to tiež zlé. Vyššia šľachta je docela oddaná maďarizmu, mešťania nemčine i maďarči¬ne, a úbohý ľud ešte nechápe čo je národnosť. Vy chcete pozdvihnúť prie¬mysel a zlepšiť školy; my musíme ruky zopiať nad biednym stavom na¬šich škôl a kupectva, do židovstva upadlého. V celom Uhorsku niet jednej dobre zriadenej školy, a kto sa sám neučí a kdečomu nemá, zostane pri všetkých učiteľoch hlupákom. Divadlo Vaše by mohlo lepšie stáť, ako posaváď keby Vaši bohatí mešťania niečo naň obetovať chceli. Nemuseli by ste si uši zapchávať, keď Vám Vašu peknú češtinu nemeckí herci lá¬mu; keby ste si všetkých tých Vašich, ktorými sa iné divadlá pyšnia, zavolali, mali by ste divadlo obsadené najlepšími herci a herkyňami, ktoré by stálo v čele najlepších v Európe. Nášmu Štúrovi je už docela zabránené prednášať na ústave bratislavskom a nádeja naša, že tam bu¬deme mať školu pre našu mládež zase sklesla. Mladíci rozhorčení nad tým opustili nehodných profesorov bratislavských (ktorí tiež na páde Štúrovom pracovali) a odišli v počte 28 domov a do levockej školy. Ostatní zostali plakať na rumoch a hájiť zbytky práva svätého, aby ešte i to surovosť maďarská nerozšliapala. V Levoči sa má založiť ústav bra¬tislavskému podobný, jestli nám zase títo divokovia aziatskí cestu neza¬medzia. Takto my hľa, stojíme a čokoli dobrého začneme, títo ničia. Veru je náš stav horší ešte ako Váš.
Osmeľujem sa na žiadosť Vašu poslať Vám, drahá sestrička, môj opis Liptova. Je taký ako ho mne vypracovať bolo možno. Opis celého Uhor¬ska mi je nemožno podať, pretože som len to popisovať chcela čo som videla sama. Zemepisu žiadneho som nechcela použiť, lebo sa posiaľ veľmi nedokonále, a to nedokonálo ešte raz v tej istej forme podať by bol nezmysel. Ak sa Vám z toho niečo bude hodiť do Všenaučníka, po-užite to. Nech Vás len opatruje Boh, aby ste svoje načaté dielo šťastne a podarené vykonať mohli, žeby i pozdní potomci meno Vaše oslavovali. - Opatruj Vás Boh a popraj Vám drahne radosti v tomto peknom jarnom čase na Vašom utešenom Žofínskom ostrove. Zostávam navždy Vaša
ctiteľka a sestra Johanna Lehocká

Samoslavovi Bohdanovi Hroboňovi List 5

Drahý priateľko môj!

Pozdravenie vrúcne Vám skazuje naša matka Tatra, aby ste sa na ňu často rozpomínal, a ja pripojujem venček uvitý na najvyššej žule prosieckého vrchu, prijmite ho tak úprimne, ako sa Vám posiela, nech Vás upomína na povinnosti Vaše sväté, a nedá ani len okamženia nadarmo prežiť v cudzine, ale nech Vám okrídli beh Váš, aby ste čím najskôr došiel cieľa Vám vykázaného. Boli sme v doline prosieckej aj i na prosečnej (menovite Záturecká, Ludvik, Žofka s bratom a ja), nikdy som sa ešte nekochala v kráse nášho Liptova, iba z prosečnej, preutešený pohľad na tento celok ešte urobil čas velebnejším; vyšli sme okolo poludnia, bolo chmurno, slnce len kedy tedy vykuklo zpoza svoje hustej rúšky. Po Tatrách behali hmly a Liptov bol docela ňou zakrytý. Ja som vyšla na skalu (ostatní zbierali kvety) a pozerala na západ do tmavého mraku, ktorý sa mi vždy hustejší zdal byť. Ah! myslím sama k sebe, v takejto mrákote vezí duch nášho ľudu; kedyže sa mu [do]stane spasenia!?

A našla som radosť a uspokojenie vo viere v blaženú budúcnosť, ktorá sa vždy viac a viac u mňa pevní. Touto radosťou prejatá, obrátila som sa k Liptovu, hmla akoby sa bola zahanbila, utekala pred mojima očima, a Liptov sa mi zjavil v najutešenejšej podobe. Váh sa lišťal ako oceľ, svevolne sem tam sa krútiac medzi svojimi kvetnatými brehy. A dediny s úrodnými poľami zdali sa pozdravovať jedna druhú. Priala by som Vám bola tohto pohľadu a Vaša prítomnosť by bola našu radosť ešte zväčšila. Vaše novinky a tuženia po nás a Liptove nás potešili, a upevnili vo viere, že sa navrátite k nám, čo by sa Vám inde raje otvárali. P. Štúr nám písal, tiež od Janka, medzi inším i to, že sa veľmi teší, že som sa ja pri¬znala ku slovenčine; verte mi, to mi bolo trocha k smiechu, za čo že ma on asi uznáva? Vo mne to už dávno driemalo, a len čakalo prebudenia, to ja dobre cítim. Váš duch podnikavý musí nášmu ukazovať XXXXXXX tak Vás vďačne nasledovať bude, od nepravej XXXXXXX uchytí. Vaši rodičovia Vám i nám drahí, sa XXXXXXX ako býva a Ludvik šiel dnes na posviacku, z XXXXXXX do Tisovca,10 budú vedno kaplanovať v Mikul11 XXXXXXXX nám písal z Halle12 ale len samé pletky, to XXXXXXXX znáte vždy nechytí, 28 ročný šuhaj by už XXXXXXXXXXXX, Ondruš sa len zle má, Boh mu pomáhaj! XXXXXX vítal v Prahe? Či sa B. nezačervenala XXXXXXXX de na Vás, píšte mi čím najskôr. Boh XXXXXXXX Ak by Vám dačo chýbelo zdôverte sa mi. Vaša do videnia
úprimná priateľka Johanna L.
v Trnovci dne 15 červenca 1844

Značné časti listu, označené XXXXX, sú poškodené


Samoslavovi Bohdanovl Hroboňovi List 6

v Trnovci dne 24. 10 1844
Škoda, že lístok, drahý priateľko môj, čo som Vám kedysi bola napí¬sala, bez účinku zostal, prosila som Vás pre všetko, čo nám je sväté, pre národ, aby ste nevydal svoj život za hračku osobe, ktorá si ho vážiť ne¬vie, ba snáď ani nezasluhuje. Ale darmo je, už sa stalo. A Vy trpíte mú¬ky, ktoré ste nezaslúžil, a to Vám pripravila ľahkomyseľnosť B.; nevy¬hovárajte mi ju, nevyhovárajte, lebo mi je Váš život drahší, než aby som jej odpustila.
Nemôžete si predstaviť ako mňa jej list a Vaše ju pred Lud. vyhováranie zmiatlo, ja som za dlhý čas nevedela čo o tom mám súdiť, a tak¬mer by som už bola všetku dôveru v moje pokolenie stratila, ale Vám o tomto zretedlnejšie len ústne poviem. Nemôžem si pomyslieť leda nestydatú ľahkomyseľnosť, ktorá od jedného drahého predmetu ku druhému tak bezcitne lietať môže. Klesnúť môže i tá najšľachetnejšia duša, zvlášte kde sa intrigy robia na okamženia, ale len v tom samom okamžení, kým duch premôžem zasa nad slabostmi telesnými svojho príslušného panstva neobdrží.
Že prídete k nám to nás teší veľmi, príďte len skoro k tým, čo Vás rozumejú, a nájdite v našich Tatrách svätých pokoj, ten ktorý ste v cudzine darmo hľadal. Bárs by ste sa bol nevzďaloval od nich.
Toto leto sme veľmi veselo strávili, navštívili nás mnozí, známi i ne¬známi, poznala som i Hurbana, je on drahá duša slovenská; bol v pro¬sieckej doline, zaujala ho nevýslovne, a v celom Liptove našiel mnoho obrazov takých, akých si o ňom jeho myseľ natvorila. Odpusťte, že sme Vám posiaľ spomôcť nespomohli, nemali sme spôsobu. Keby som bývala vo veľkom meste, kde sa všelijaké prostriedky nachodia k spomôženiu, nuž by ste sa bol nemusel tak dlho trápiť - ale tuná.
Vaši p. rodičia sú zdraví, a viem, že Vás vďačne privítajú, lebo Vás už za strateného držali. Majte sa dobre a príďte skoro žiada Vaša
s. priateľka J.
Mám Vám mnoho zdeliť. Keď sa navrátite, len sa uspokojte, aby ste sa zdraví navrátil, vyhovorte túto roztrhanosť náhleniu, s Bohem

Bohuslave Rajskej List 7

V Tmovci dne 21. prosinec 1844
Vysokoctená vlastenko! Drahá sestro slavianska!
Vedela som ja to dobre, že naša reč ešte žiadnymi ciframi neozdobená, tak práve ako panna na venkove vychovaná, vo svojej prírodnej, žiadnymi líčidlý nenakazenej kráse, so svojim úprimným srdcom a s tvá¬rou, na ktorej len čistá pravda trúni, všade kde sa ukáže, si získa srdcia. Vedela som, že si i k Vášmu srdcu nájde cestu naša milá slovenčina, a že môj lístok prostosrdečný slovenský Vám rovnako milým bude ako mne Váš, vo Vašej milej, peknej, uhlazenej češtine písaný. A veď ste sama rekli, že na spôsobe písania nič nezáleží, keď si len srdcia rozumejú.
Posiaľ ste sa Vy predo mnou vyhovárať museli, pre dlhé mlčanie, teraz prišiel rad na mňa; ale viem, že mi to odpustíte, drahá dušinka moja! Keď Vám oznámim, že som Vašimi nepríjemnými okolnosťami tak bola pobúrená, že pero koľko razy som chytila, abych Vám odpovedala, zase mimovoľne som z ruky pustila a vzala Váš drahý list, abych sa pre¬svedčila, či to tam skutočne stojí, čo ja cítim a prečo som nespokojná. A vše je to len vo Vašom lístku tak, ako ste to tam napísali, nechce sa to premeniť.
Vy drahá, ste tedy nevestou, nevestou muža ku ktorému Vás úcta, a Vaše dobré srdce pripútali. O, iste by sa bola zosnulá priateľkyňa Vaša pokojnejšie so svetom lúčila, keby bola tušila, že si jej sirôtky na tak šľachetnom srdci odpočinú. Slúži Vám to ku chvále, že ste zakúpila svojím pokojom šťastia a pokoj 4 útlunkých dietok a muža o vlasť zaslúžilého, ktorý toho právom zasluhuje.
Ale či Vaša opustená vlasť (a skutočne ju musím opustenou volať, lebo ju opúšťate vy, drahá sestro! jediný to Génius, za ktorým sa Vaše dievčinky hrnuli, v obeť klásť svoje horúce srdcia, matke vlasti), ktorej ste sa zasvätila, nebude na Vás žalovať? Či môžete bez hlbokého smútku opustiť dušinky tie drahé, posaváď Vám zverené? Vy, ale len Vy, ste je mohla viesť po ceste, po ktorej by si mohli vydobiť mena, akým sa Vy honosíte. Akože je zveríte rukám cudzím? Znám ja, že sa v Česku nena¬chádza žiaden ústav podobný Vášmu, ktorý ale už vo vzniku má zhynúť? Odpusťte môjmu rozžialenému srdcu, ktorého sa každá pohroma elektricky dotýka, a nepokladajte to za nejaké výčitky, ktoré by som sa ani neosmelila robiť; Ani moja dôvera by nebola tak ďaleko zašla, keby ste ma Vy, drahá, svojím príkladom boli nepredišli. Dúfam, že toto ľutovať nebudete.
Správy zo strany novín, ktoré i Vás potešili, boli nepravdivé. My sa len vždy zo sľubov tešiť musíme. Nám to odkladajú z času na čas. Pod snemom rekli, že noviny na žiaden spôsob nemôžeme obdržať, lebo žeby to narobilo hluku, ale po sneme, že ich istotne dostaneme. Snem sa ro¬zišiel, a my sme tam, kde sme boli. Už deväť razy zadal svoju žiadosť pred trón náš zaslúžilý Štúr, dva razy bol sám v osobe, a to všetko nič neprospeje. S nami sa nakladá nie ako s podanými, ale len ako s otroky. Ale dosť o tom, lebo by som moje pero nie do atramentu, ale do trpkých výčitok namočiť musela.
Nebola by som si pomyslela, že sa moja chatrná prácička i Vašim p. vlastencom zaľúbi, nestojí to za to, aby sa dala dva razy tlačiť, nech to len zostane pre Váš všenaučnik, bez toho by sa medzi prácami Va¬šich vysokoučených literátov stratila. Skromná ženská sa rada len medzi svojimi sestrami nachodí. Ostatne Váš drahý lístoček mi bol práve preto milejším, že mi dosvedčil Vašu sestrinskú lásku a dôveru, ktorú som hotová splácať kýmkoľvek sa Vám obtížnou nestane. Nech naše dopisy budú svedky, že ač sa i osobne neznáme, naše duše si preci rozumejú, a že nás ani rozdílne nárečie od seba neodlúči. Váš čím najskorej písaný lístoček mi dosvedčí, že si moju dôveru zle nevykladáte, a pre dlhé mlčanie moje mňa trestať nebudete. S Bohom! Žite spokojne a šťastne žiada Vaša
ctiteľka a úprimná sestra Johanna Lehotzký

Samoslavovi Bohdanovi Hroboňovi List 8

List nie je datovaný. Podľa obsahu ho pisateľka písala
v auguste alebo septembri 1845
Braček môj drahý!
Posielam Vám Rimavského list, prečítajte, a uvážte ho dobre, a svoju mienku mi o tom zdeľte; ale dnes, lebo mu chcem odpovedať. Ja mu síce všetko s veľkou vďakou k vôli urobím, ale sa obávam, že z toho všetkého len dáka repka vypadne. Pekné vence, ak budú divadlo hrať, im tam na divadle zahodiť, to by mojím zdaním ušlo, ale dáky bajdlik, - čo by aký drahý bol, za vedecké pojednanie dať, to sa mi nezdá, me¬dzi tým rozsúďte sami, ja urobím ako Vy chcete, keby nie vietor, bola by som sama prišla k vám a s Vami sa o tomto pozhovárala. S Bohom Vaša sestra J. L.

Bohuslave Rajskej List 9

v Trnovci dňa 20. 10. 1845.
Vysokovážená priateľkyňa! Drahá sestra slavianska!
Nemyslite si, že by asnáď ten priestor, ktorý nás teraz delí bol určil i ten drahný čas, ktorý medzi Vaším mne tak drahým, a mojím listom uplynul; to docela nemyslite. Ja i teraz ako vtedy, kým ešte Vaša osoba, tú milú Prahu krásila, koľkokoľvek razy na Vás pomyslím, cítim s tej strany, kde žijete, vetvičku poľúbenia na mojej tvári, tak sviežo a útlo, ako by práve z Vašich malinových ústok pochádzalo. Že som ale tak dlho mlčala, boli mnohé príčiny. Za niektorý čas som bola nemocná, potom som cestovala kvôli priateľským návštevám, ja som tiež mnohé návštevy mala, a tak ušlo pomaly leto. A takýchto príčin by som Vám moc mohla narátať, ale by mi ani papier nestačil. Krem toho znám, že si moje dlhé mlčanie láskavo sama vymluvíte. Nevýslovne ma potešila správa ostatného lístku Vášho, v ktorom ste mi tak dôverne opisovali Vaše štestie, do ktorého Vás láska a priateľstvo položili. Iste Všemohúci zná od¬meniť šľechetnosť duší i tuná, a veru vrúcne sebe odané a milujúce sa duše, nájdu i na zemi nebo. Boh Vám to dopraj, aby Vám, drahá dušinka moja! i s milovaným Vaším manželom, neskalené večne zostalo! Veľmi som sa potešila nad tým, že Váš ústav prácne vydobytý, nezahynul, ale že ste ho oddali priateľkyni Vašej, ktorú ste za hodnú uznali, aby stála na Vašom meste. To ma ale docela uspokojuje, že ste sa podvolili, i vo vzdialenosti pôsobiť na to, čo Vám je večne drahým a svätým; Boh nech Vám dopraje sily a prostriedkov, aby ste i v tomto Vašom predsavzatí, Vašim túžbam zadosť urobiť mohli. A to znám, že sa stane, lebo Váš príčinlivý duch neprestane pôsobiť i zo vzdialenosti na vlastenky české, medzi ktorými ste sa vždy ako hviezda skveli.
Známo Vám je už, že náš Orol lieta ponad Tatry veselo, a volá za sebou celý národ. A vskutku, šumot jeho krídel prebudil mnohých zo sna, a mnohých odporcov zahanbil. Veď znáte, drahá sestra, že každá nová myšlienka, zvlášte vo vzniku, má vždy svojich protivníkov; takých mala i naša slovenčina mnoho, ale ich premohla a k sebe privinula. Naše noviny sa i za hranice dostali, a to je pravý dôkaz, že naši inokmení bratia slovenskí nepovažujú toto oddelenie, za odtrhnutie, ale uznávajú, že je i naše nárečie toho hodné, aby bolo povýšené za reč spisovateľskú.
Po tieto dni slávil deň svojho veselia p. Hurban, vydavateľ Nitry, s jednou hodnou sestrou z našich Sloveniek. Myslím, že ho znáte, cesto¬val po Čechách, a budete sa tiež tešiť z jeho štestia. Ja sa často s Vašimi lístkami zabávam a teším, buďte tak láskavá a potešte ma čím najskorej novým dopisom Vaším. Srdečné pozdravenie Vášmu milovanému manželovi.
Vám, drahá sestra, sa porúčam a zostávam
vrúcna ctiteľka a sestra Johanna Lehotská

Samoslavovi Bohdanovl Hroboňovi List 10

List písaný asi r. 1846
Drahý priateľko náš!
Roznáša sa medzi ľudom povesť, že sa u mňa v lete za dlhší čas zdržoval poľského kráľa syn, ktorý vraj prišiel na špehy! a s ktorým som ja vraj dlho chodila po Kriváni a okolných Tatrách, skusovať okolia. Kto toto medzi náš ľud roztrúbiť mohol to neviem, ani vyšetrovať nebudem, lebo je to mne len k smiechu, a nie k strachu. Ale Bašík sa Vám akosi bojí, dnes som musela na jeho rozkazujúce slovo všetky moje papiere (len Vaše som si skryla) spáliť, že by sa vraj nič nenašlo keby prišlo vyšetrovanie. Vášho Izaiáša Vám posielam preto naspäť, že ste ho pýta¬li, ináče by som ho bola tiež skryla. Viem, že sa i Vy zasmejete na tom¬to, ja som sa tiež hodne nasmiala, ač i káraná z ľahkomyseľnosti od Bašíka. Vás tiež kázal napomenúť, že by ste - ak máte dačo - vraj spálili - ha ha ha. On bezpochyby nevie, že v čo sme uverili, že sa to spáliť nedá, a že to i do horúceho pekla, ak bude treba poletíme. Neviem či viete, a či ste počuli o tých vzburách čo u nás Inšpektor, a Mihálik robia. Dnes týždeň bola držaná schôdzka Mihálikom zvolaná, v ktorej na toľko náš slabý ľud doviedli Mi a Inš., že sa asi 40 údov podpísalo za vypovedanie z fary môjmu mužovi. A skutočne by mu to boli i doniesli v ten deň, keby sa tam nebol natrafil, neviem tiež ako náhodou, Kobsan, ktorý Mihálikovi radil, aby od toho prestal, lebo že to zlé následky môže mať. Mihálik sa zľaknul a keď prv búril ľud proti kňazovi, teraz ho zas uspokojoval a vystúpil proti Lehockému Inš. ktorý chcel hneď vypovedať kňazovi. A tak prišli títo dvaja buričia do styknutia, povadili sa a rozišli. Inš. sľuboval Trnovčanom, že ak kňaza vyhodia, že im on druhého na svoje útraty, ani nebudú vedieť kedy, došikuje, a že mu bude sám štvrtú čiastku platiť. A to je veru hodný lep pre náš podlý ľud. Veru by som preci bola nemyslela, že je náš ľud horší od hoviad. Dnes šiel môj muž do Mikuláša podať sťažnosť pred stolicu, spolu i ochranu žiadajúc pred všet¬kým násilím. Ako že sa vy máte? Či nás už skoro budete môcť prísť navštíviť, tak sa mi žiada s Vami si troška poklebetiť! Po tieto časy sme dostali Hurbanovu Úniu, to je dobrý spis ale nie pre ľud, aj i sa mi zdá, že by mal byť cituplnejšie písaný. Štúrovu brošúrku o potrebe sloven¬činy sme včera dostali, ešte som ale do nej nekukla. Ak ste prečítali Zaleského, a piesne maloruské nuž mi ich pošlite, lebo mi ich už pýtajú. Pozdravte všetkých domácich a majte sa dobre.
Vaša priateľka J.

budeme čítať Všeobecné noviny, však mi bude!


Samoslavovi Bohdanovi Hroboňovi List 11

Asi jeseň 1846
Drahý priateľko náš!
Škoda, že ste Váš lístok včera neposlali k nám. Bašík dnes išiel do Mikuláša, nuž by Vám ho bol vzal, lebo sa tam má s Jankom zísť. Janko ma tiež dnes do Mikuláša prísť, a ak tam už budú furmami nuž hneď odíde, a tak je nie isté, či k nám príde, lebo nie. Pominulý týždeň bol u nás Lanštiak a hovoril mi, že mu písal Kollár, že sa uchádza o Noviny, že už má 40-tich kňazov po svojej strane, iba vraj z mládeže nič, krem niekoľko levockých. Lanštiak si hral u nás na nestraného, ale mu z každej litierky kukala čeština. Hodžu zveleboval, že zostal pri Ylone. I druhých kňazov v Liptove navštívil bez pochyby cieľom Kollárovym. Veľmi sa sháňa po Launerovi, bez pochyby ho chcú na čelo Čechoslovanom postaviť. Ja som sa ho opýtala, čo je to ten Čechoslovan, že takého ná-rodu ešte nebolo na svete, a ak bude, že to musí byť pangart alebo nejaké monštrum. Ja by som sa bola ešte viac od neho dozvedela, ale mi Bašík prekážal, on nevie s Lanštiakom zachodiť.
V Pozorníku majú vynsť niaké ozvenky na Štúra a ostatných Slovákov, hotujte sa na odpoveď.
Štúr má prísť do Tatrína. S Bohom.
Knižky mi pošlite.
s Bohom

Samoslavovi Bohdanovi Hroboňovi List 12

Asi jeseň 1846
Brat môj!
V nedeľu, keď som išla do Lehoty , našla som v Mikuláši Kalinčiaka, ktorý prišiel k nám, ale od veľkej radosti, že zostal profesorom, sa vrátil domov, lebo, že vraj keď to zvie jeho otec, žeby jednako hneď za ním poslal, že si teda túto návštevu na druhý raz odkladá. Viezol sa potom so mnou až po svätojánsky most, a narozprával mi moc všeličo, zdá sa mi, že ho toto so Štúrom spriatelí, aspoň jeho reči o slovenčine docela inak¬šie zneli ako onehdy. Kollárovi písal, čo? to neviem, ale tento jemu ne¬odpovedal, ale otcovi, a to bola voda na môj mlyn, hodne som sa z neho vysmiala. Posielam Vám list Rimavského, nože mi zdeľte, čo Vám píše ak je možné, mne teraz len Ferienčík písal. Teraz mám poslať tú povesť F. do Prešporku, hádam musím i list písať Štúrovi, ale ja veru neviem čo, nože mi poraďte. Vo Vše. nov. som čítala, že je v Poľskej vše a vše, väčší počet nespokojencov, proti vláde a najväčšie zbúrenia robia ženy. Vladyka z Čiernej hory, že bol donútený cestovať do Viedne a Carihra¬du, preto, že Baša Šcutársky Osman mal sám búri[ť] proti nemu ľud, čo sa mu vraj veľmi darí, a že zo dňa na deň odporná strana rastie, a pripadá Bašovi, ktorý sa im veľmi darí, a mnoho sľubuje. Pred pár mesiacmi že Vladyka odoprel posviacku, niektorým kňazom z partie tureckej, toto veľmi pobúrilo nespokojencov, nato išli k Bašovi Osmanovi, tento prinútil jedného biskupa, aby týchto kňazov posvätil a potom ich bohato obda¬roval. Z Prahy. Všeobecnú pozornosť v okrese literátov, že vzbudzuje, jedna 20 ročná slúžka Anna Háčková, ktorá znamenite básni v somnambulizme, aj i vo zdravom stave, zvlášte náboženské lyrické a epické básne, z najpodarenejších, že je „videnie vyšehradské, a na smrť Ben. Rohána. Čechovia sa bláznia od radosti pre ňu a povedajú, že ona všetkých českých básnikov prevyšuje - s Bohom

 


 

Samoslavovi Bohdanovi Hroboňovi List 13

Drahý brat môj!

Dohnaný Vás dáva, i s celým domom Vaším srdečne pozdravovať, a vzkazuje Vám, že Vašu „Aesthetiku" síce prijal, ale „Prednášania" nedostal. Píše mi, že príde k nám na sviatky. Čože u Vás robíte? Či ste zdravý? Pozdravujem Vás všetkých, s Bohom.
Vaša sestra
J.


Samoslavovi Bohdanovi Hroboňovi List 14

Braček môj drahý!
Tuto Vám posielam list Rimavského, prečítajte ho a dajte mi radu, čo mu mám za odpoveď dať, musím ho vari len dáko potešiť, ale neviem ako? Keď je taký temný a nedá sa z neho moc vyrozumieť. Od Vás pýta knižky, ba veď si prečítate. My sme sa dnes strojili k Vám, ale sa bojíme dažďu a vetru, a k tomu sme oba chorí, mňa hrozne hlava bolí, a Bašík má nátku. Nuž musíte aj i v našom mene maminke všetko dobré zavinšovať. Môj - muž jej vzkazuje, aby mu poslala dáky kabáč za odmienku, ja neviem čo on to chce za kabáč. Zajtra Vás na jarmok čakáme. S Bohom.

Vaša
sestra Johanna

Klementis, Eugen: Listy Johany Miloslavy Lehockej Bohuslave Rajskej a Samoslavovi Bohdanovi Hroboňovi. In xxxx, s. 143-169.

Lokácia korešpondencie:
Archív literatúry a umenia Matice slovenskej v Martine
Literární archív Památníku národního písemnictví v Praze


O Johane Miloslave Lehockej pozri aj Kleinschnitzová, Flóra

 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.