Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Poézia LEHOCKÁ, JOHANA MILOSLAVA (1810-1849) - Strana 4

LEHOCKÁ, JOHANA MILOSLAVA (1810-1849) - Strana 4

Tlačiť
Obsah článku
LEHOCKÁ, JOHANA MILOSLAVA (1810-1849)
Podkřivánsky vlastenec
Slovenka
Opis Liptova
Z korešpondencie adresovanej Samovi Bohdanovi Hroboňovi a Bohuslave Rajskej
Celý článok

3. OPIS LIPTOVA

Tento Miloslavin text ponechávame v pôvodnom štúrovskom pravopise z roku 1847. Ale forma publikovania potrebuje komentár: Predpokladáme, že redaktor Jozef M. Hurban strávil istý čas, krátko predtým ako pripravoval „Opis Liptova" do tlače, v liptovských kúpeľoch Korytnica pod vrchom Prašivá, kde sa liečil a kde napísal svoje Korytnické poháriky. Preto ustavične dobiedzavo vstupuje do textu autorky a glosuje ho poznámkami podpísanými „Váš Koritňickí Hosť" (ktoré ponechávame v jeho podaní). Ale nielen to - v závere bez toho, aby urobil jasný medzitextový predel, pokračuje v jej texte (už vo svojom mene) a nadväzuje naň svojimi Korytníckymi pohárikmi. Takže na prvý pohľad vôbec nie je jasné, kde končí Miloslava a začína Hurban. Preto tie nepresnosti ohľadom autorstva v niektorých bibliografiách (ide o články Opis Liptova - Korytnické poháriky - Divadlo duchov nad Tatrami). Niektoré prisudzujú Miloslave aj Divadlo duchov nad Tatrami (hoci autorom je Hurban) a niektoré Hurbanovi Opis Liptova (hoci autorkou je Miloslava). Miloslavin text jasne končí v polovici strany 38. To ostatné je Hurban.

Liptovská Stolica v Uhrách má 41½ míl štvorcových, počituje 9 mestečjek a 130 ďedín, v ktorích bíva više 74000 čírich čistích Slovákou. Hraňičí ona od zá­padu s Turcom, od pounoci s Oravou, od vichodu s Haličom a Spišom, od poludňja s Gemerom a Zvolenom. Pekní tento kraj je visočiznimí vrchami otočení, jakobi ho sama príroda pred vlivom cudzini bola obráňit chcela. Od vichodu pounočnou stranou ťahá sa ňepretrhnuto malebno zostavenuo poradja Tatjer, a putná ňevislovním svojím čarom oko pocestnjeho. U päti Tatjer je príroda bujná, virastá tuná hojnost dreva všakovjeho druhu, jahuod, trávi, lječacích zelín, a krásnich kvetou, s ktorími bi si mohou aj hoc akí kvetoví záhončok vjesť. Asi na druhej tretine ich zvíški nad morom, počína bit príroda skúpejšja, len tu i tam v chudunkej trávičke vikvitňe kvjetok, akobi chceu hovorit o skúposti prírodi. K tomu tje velkje kri kosodrevini a všakovost machu robja túto púšť divokú, ktorá sa zakončjeva holími skalami, čo v svojich prjetržlinách večití sňah prechovávajú. Podkladok tichto prekrásnich vrchou je žula. Ona vistrčila Kriváň do visokosti 7000 šúchou. Na tohto veli­kána vistupuje sa dosť pohodlne, ba kdo bi chceu, muože sa až po tak volanú Kopu, kde už rostlinstvo prestáva, ňjest. Ňedaleko ztadjalto vrje studjenka prekrásna zo skali, kďe pocestní običajno odpočí­vajú, chistajúc sa k strmšjemu lezeňú na skalnatí končjar Kriváňa. Hned od tohto prameňa berje začjatok strmá cesta, žula všade zavadzá, a tak trvá toto lašuvaňja po ohromních skaliskách, tu i tam hladkím machom chuodzu horšjacim, prikritích, až do samjeho vrchovca. Iba ked si už na ňom, za­budneš na všetki pretrpenje odpornosti, pri velebnom pohlade na okolitje Tatri a delakje slovenskje a polskje kraje. Len ten, kdo tam bou, kdo to všetko videu, muože pocítit rozkoš toho malovidla. Na tejto višiňe, na ktorej naši dedovja obete pálili pred ve­kami slávnemu Tatjer Bohovi, stojí teraz pamätník ku pocte krála Saskjeho, ktorí cestujúc cez Liptov r. 1840 aj Kriváň navštíviu. Pamätník tento je, z ljatieho železa štvorhran, a váži 15 centou. Bou on za rok po královskej návšťeve od jedného král. Uradňíka Hrádeckjeho panstva v Liptove, postavení; na troch stranách vidno nápisi: maďarskí, nemeckí, laťinskí, iba Slovenskjeho ňjet, nebodaj bi on bou tam pre poškvrnu bívau! - na štvr­tej straňe je erb Saskí, a na vrchu je gula, s ko­runou Saskou. Stojí on tuná na duokaz národnej ňenávisťi.

Na lavej strane pod Kriváňom rozprestjera sa hladina jazerová Štrbskuo pleso volaná, tichá a hlaďučka sťa zrkadlo. Ked má nastať hrmavica bíva ňespokojnuo a metáva vlni do velikej visokosti. Voda je mäká, sladká a teplá. Jedinkí živočích čo v ňom bíva je Salamander. Hĺbka jeho vináša 15 sjah a objem dve hodini. Na pravej straňe po­medzi ňepristupními piramidálno vistupujúcími ska­liskami je vela jazjer a sňahu. Tuná bíva iba kamzík odvážliví, krúti sa orol v povetrí, a pekní víhlad do Haliča otvára. Medzi tunajšími mnohími vodospádmi zasluhuje jeden zlaštneho povážeňja. Rúti sa on ňeďaleko plesa štrbskjeho, s náramním v povetrí hučjacim hrmotom zo skali 60 siahou visokej. Na prach dúhoví rozstrekujuce sa jeho vlni pri blesku slnečnom, podobajú sa najskvelším per-ám. Voda jeho je studená, k piťú dobrá. Inšje pamätňejšje vrchi liptovskje sú: Baraňec, Bánovskje vrchi, Ostruo a Choč pod ktorím sa nachoďja železnje kúpele Lúčki, a na blízkich brehoch zkameňeluo drevo a stromovuo lisťa. Tatri chovajú moc statku, najme ovjec, ktorje sa po holách pasú. Ich pasáci volajú sa Valasi, ktorí sú pod správou Bačou, svojichto Otcou, bívajú v drevenních kolibách kvorou pokritích, viznačujú sa kunštovním pristrájaňím síra, oštijepok, žinčice, jako aj bistrím svojím tancom a hudbou na fujarách a gajdách.

Druhuo poraďja liptovskích o dačo nižších vrchou ťahá sa poludňajšou stranou. Medzi ňími sú pamätňejšje: Králová Holá, Poludňica, Ďumbjer, Salatín, Prašivá atď. Prujší dostau meno svoje od Matiáša Korvína, ktorí sa tuná rád polovačkou zabávau. Raz sa pošťesťilo jeho najviššjeniu polovňíkovi, tuná jeleňa zastreliť, král zraduvaní nad tímto krásnim zverom, pocťiu ho zemjanstvom a daruvau mu za to kus hori aj dolini. Polovňík sa tam aj usaďiu, a založiu Královskú Lehotu, po dňes len tak menuvanú. Z pod Královej Holí viťeká z dvoch prameňou tak volaní Čjerní Váh, ktorí preleťjac do­linu pri Královskej Lehoťe, spája sa s Važecom na Tatrách vivjerajúcim a cez Važec dedinu ťečúcim. Spojenje tejto rjeki v společnosti s inšími z Tatjer sa valjacími potokmi, robja krásnu rjeku - Váh. On beží čo dáki strjeborní prám prosrjedkom Lip­tova, peknými dolinami a rovinami, a pri Kralovanoch s rjekou Oravou sa spájajúc, do Turca sa ponáhla. Rjeka táto prenáša drevo z Liptova, na dolnje Uhri, na tisíc a tisíc plťach. Každá taká plť záleží z 9 kusou 12 sjahovjeho dreva, s nákladom všelijakím, obíčajno 100 kusou dreva vinášajúcim. Poludňajšje vrchi sú o vela ňižšje jako Tatri, ich púda je ploďistvejšja, kameň najvjac vápeňisti. Rolňíctvo sa tuná dobre darí. K najlepším baňám v Uhrách patrja tunajšje Magurskje, kďe baňíci z ďeďini Magurki, ročiťe vela zlata, srjebra a surmi dobívajú. Bckje baňe sa prú k požehnaním počituvali, teraz ale už vjacej ňje. Na Hodruši su královskje baňe na železo, medenná ruda priváža sa na Maliužinú do královskích huťí a hámrou, železo na Mašu, kďe sa ruda páli, leje a na všeljake potrebi prerába. K pamätnosťam poludňajších vrchov patrja: Demänovská dolina pri dediňe Demänova. Tuná sa v skalách nachodja mohje jeskiňe, Demänovskje djeri volanje. Najme jedna sa viznačuje svojou velikostou a vápeňistou kapalinou, kamenuo mljeko menuvanou. V ňej jesto z tej kapalini vela útvorou, velkích aj menších všeljakej krási. Do tejto djeri sa ide dosť pohodlno vímuc dve mjesta na ladovej klzačke a hore rebríkom. Druhá jaskiňa čjerna alebo vodná, do ktorej sa okrem tu­ná sa nachodjacich jazjer aj rjeka tejto dolini s velkím hukotom rúti, ňehávajúc korito svoje suchuo, a keď dakolko sto šúchou pod zemou prej­de, zas s velkím jekom na druhom konci vivjera a vonka sa valí. Druhá prjestorná jaskiňa slúži na mjesto stajňe statku tam sa pasúcemu, v ktorej muože z ňeho aj dakolko sto kusou pohodlno nocahuvať.

Liptovskje kiselice ktorích sa tuná v rozličních krajoch hojnost nachodí, sú pre svoju hojacú moc všade známe. Zláštno mjesto zaujímajú Koritňickje žrjedla, ktorje každí rok vela ňedúživích ludí do svojlío údolja pustjeho vába; a ňejeden tu­ná už našjeu straťenú silu svojho ťela. Ešťe sú kiselice: bačušskje, bešeňovskje, svätojánske atď. Dedinu Sv. Ján volanú obdarúvala príroda mnohými pamätnosťami, ako sú: cmiťer pri katol. kosto­le, v ktorom ostávajú mrtvje ťelá za dlhje roki ňeporušenje; dusíková stuďjenka malých ftákou usmr­cujúca, a ohlas väže tohože chrámu ktorí vela siláb zopakuje: napriklad virectuje za ťebou zretedlno celí tento verš: „Ešte Slováci žijú a budú žit vždicki so Slávou!"

Chírečňejšje mestečká sú: Sv. Mikuláš pri Váhu, stoličnuo mesto s 1 700 obivaťelmí, z ktorích sú višej polovice židja, s pekním kostolom, stoličním domom a slovenskím kníhkupectvom. Ňemecká Lupča, najvätšje liptovskuo mesto so 4000 obivaťelmí a 3. kostolmi. Ružomberok mestečko nad Váhom, má piaristskuo Collegium, gymnasium, hlavnú školu, s 2 500 obivaťelmí. Ňedaleko dedini Likava strmja na zvíšenom vrchu rozvalini zámku Likavskjeho. Na múroch, hrizúcemu času sa spjerajúcich, vidno ešťe malovku. Trnovec je pamä­tní kopcopráňim, frumbiámi, a bokoležeňím.

Sjelňica (ináč Jeruzalem) so svojím ale hodinu vzdjalením a predávno zrúcaním zámkom, z ktorjeho už iba hromada zrúcanín sa videť muože. Po­vesť o ňom sa v národe prechovala takáto, že majetňík toho zámku mau krásnu céru, ktorá zalubjac sa do jedného ritjera z ňeprjaťelskjeho vojska, s ňím aj ufujazďiť chcela. Oťec ale badajúc zradu, dau ju strježit, a už s milencom uťekajúcu hoňiť. Riťjer obejmúc milenku svoju vivoliv si račej smrť, ako pomstu Otcovu, a bodnúc koňa svojho nad prepasťou skalnatou zrúťiu sa do ňej, kde hrob aj so svojou milou našjeu. Pamätná je aj dedina Hrádek, ako bidlo komorskjeho panstva. Jeho obiva­ťelja sú samí Úradňíci královskí, ktorí tuná majú vlastní kostol aj so školami. Ich peknje, čistotnje domki sú zúkol vúkol zahradámi a lipámi v rjadku sadeními otočenje. Sú tuná skladi na sol, železo a drevo. Ňedaleko ztaďjalto nachádzajú sa rukodjelňe na puški, ktorje zaňedbanje, na vňivoč sa obracajú. Obivaťelja Liptova oberajú sa najvjac rolňíctvom, v ktorom sa im príroda len ledabolo odpláca. Rodí sa tuná všade, vímuc daktorích strmších vrchou všeljakuo obilja. Pri polních prácach zacho­váva sa tuná istá svjatočnosť. Na obžinki idú naj­me ženskje čisto pristrojenje ako do kostola, kde si zperom a ňevinními žartámi horkú prácu osladzujú. V tomto čase ňesmja chíbať koláče, kaša s mljekom a pirohi, ktorje národňje jedlá sú aj vo Svjatkach v običaji. Po skončenej žatve, spletú ďjevki veňjec zo pšeňičních klasou a poberajú sa so zpevom veselím domou, najlepší ale rečník vezmúc veňjec, ide do domu Pánovho s primeraním vinšom. Potom nasleduje hostina a zpev, dakedí hudba s tancom. Národní tento svjatok zove sa „Obženík". Prjemisel tuná na prjek mnohim bohato nadaním hlavám, akích je vela na Slovensku, ňekvitňe. Nachoďja sa celje osadi tuná, ktorje sa so svojím prirodzením prjemislom a umelectvom živja, všakovje náraďja z dreva, ako: škatule, hu­sle, hodini a inšje kuchinskje a hospodárske veci pekňe a kunštovňe dorábajú, domi a cesti bez návodou umeleckých budujú, a v hudbe sa cvičja atď. Vela prevela jesto tuná vtipnich hláv a pracovitích rúk; a njet ručnej práce, na ktorú bi sa Liptáci ňepodujali, ba aj hori svoje prekopat bi boli hotoví. Vždi z novu sa zotavuje pružnost ťelesnej sili, a trpelivá vitrvanlivost v práci ich ňje len pred Slo­vákmi, ale aj pred cudzincami vižnačuje. Hoc aj posjal ňepodali svetu mužou duchovňe velikích a slávnich, šak ale v ňích drjemajú ňetušenje dari a zpuosobnosťí. V dediňe Magurka bíva mechanik vonkoncom ňeučení, ale tak je šikovní, že už vela strojou k odvádzaňú vodi slúžcích vlastnoručňe zhotoviu. A kdobi zrátau všetkich samoukou tu v hodinárstve, tu v tesárstve, a inších remeslách a kunštách. Slovákom treba dat iba hodních vodcou a učiťelou a dobre zrjaďenje školi, a isťe bi skoro nasleduvalo, že bi národ slovenskí ňebou v Uhroch Slovanstve, a v Európe za nič považuvani.

V Liptove sa zachovalo vela staropohanskich pover, običajou a povesťí. Posjal sa preskakúvajú svätojánske ohňe; posjal nosjevajú ďieuki Morenu; posjal sú známe všakovje Vili lesnje a vodnje, Praboh, Parom, Zrak a jeho maťer, a inší bohovja a bohiňe. Posjal sa hádžú vence do vodi, leje sa olej pred Ondrejom, paljeva drevo tak rečenuo Luciovuor abi v dohvjezdní večer pri pounočom zvoňeňí ďjeuki všetki okolnje strigi zazret mohli, atď. Običajnje hri sú: Hoja ďunďa hoja, Lemeš, Kolembaba atď. Junácke hri záležja z behaňja, šibeníc preskakuvaňja a inších cvikou ťela.

Lud slovenskí je bezprostredňe verjací a ka­ždú prácu s Bohom začína, on je tichí, pokoja milovní, dakedi sa až plazjaci, čo običajno z ňeludskjeho zachoďeňja zemjanstva s ňím virastá, aj samo duchovenstvo ho veďje, abi každú krivdu trpelivo ňjesou, a len za hrobom pravdu a spaseňja hladau. Pri tomto všetkom zachovau lud náš aj dari k rázňejším činom, zachovau starodávnu pohosťinnosť a poďjelubravosť na všetkom tom, čo sa je­ho blížnich tíka; on je pracovití a verní poddaní. Chudobnjeho nadelí keď sám dačo má. -Slovenskjeho nárečja ráz sa najlepšje v Liptove udržau, tuná sa najkrásňejšje a najplinšje hovorí, vímuc daktorje ďeďini, ako Štrbu, Važec, kde ale sotvaj mali púvodní Slováci svoje sedaliská, ako sa to dá znať aj z tamňejších škaredích tvári a zakrpaťelích forjem reči. Ďeďini: Víchodná, Ťeplička, Huti, Borovuo a Lužná sú obidlenje kmeňom polsko-slovenskím, krásneho, običajno visokjeho zrostu a obratnjeho ťela. Zadržali dačo z polskjeho v svojom podrečí, najme poslednje tri osadi, nosovje hláski a tvrduo t. Lud náš dobrí sa skoro na pospol nachoďi ešťe v stave deťinskom, bo mu je pre ohro­mnú prácu, potlačenosť a ňedostatok, ňje vec mo­žná od prírodi obdržanje dari rozvíjať. V záko­noch na minulom sňeme doňeseních, zlepšiu sa je­ho stav, ale v živoťe je to všetko naopak. Tje zákoni mu pri vela dobrom aj vela zljeho donášajú. Dovoleno je toťiž každjemu sedljakovi doma pálen­ku smuďit, okrem toho má ešťe každí zeman v ďeďiňe svojej krčmu a páleňicu običajno židom obsadnutú. Mjestami sa deň ako deň dakolko okovou tohto jedu viškvari. Tak hiňje hla lud slovenskí, ako otrok svojho žida a svojej náruživosti. Kupectvo je v židovskích rukách, a všade kam len pozreme zavadíme o tjeto pijavice, ba už aj do kupčeňja s drevom, ktoruo posjal v rukách ludu náš­ho bolo, počínajú sa tito Fickovja vťjerať.

Pjesňe Liptovskje sa na pospol milostnje, dakedi pichlavje, hrďinskích sa málo zachovalo na duokaz toho, že Liptov ňebou divadlo takíchtco činou. Bojovali síce aj Liptáci s inšími Slovákmi v ňejednom rekovskom boji, bojuvali pod zástavou Svätopluka, obhajuvali kresťanskjeho Štefana proti buričom pohansko-maďarskím, bojuvali pod zásta­vami Matiáša Korvína a Matúša Trenčjanskeho, ale ňikdaj ňevistúpili v živoťe, v povedomí svojej ná­rodnosti. Jestli je Slovensko na pospol, tak je Lip­tov vo zláštnom smisle krajom budúcnosti. Od Nitri a Trenčína ňepokročiu ďalej do Slovenska duch dejín. V ňedobitnich hradbách Tatjer Liptovskich, zachovala sa reč aj národnosti v jej ráznosti, v do­linách Podkriváňskích drjeme duša matki občakávajúcej duchovnjeho znovuzroďeňja!

- - -

Záver redaktora Hurbana na s. 38:

Opísala sťe si kraj svoj; hej kebi sme si ka­ždí opísali takto svoje okolja, a najme tje naše dra-hje Slovenki, kebi sa už takto raz za príkladom tích daktorích medzi ktorími predok veďeťe, Vi, velacťená Pani Sestra Slovenská! k svojmu národu priznali! Kebi - kebi - kebi; ale keď! Lež nič to zato, keď je blato; budú že budú keďisi aj chodňíčki, aj k ostatňím krajankám našim slovenskím. Ja kedikoľvek si na tje koritňickje poháriki, ktorje som tam pri hornej studničke popiu pomislím, voždi z odpornej stráni sa mi ukjaže tá hŕba ňe­početná tích sestjer Vašich, čo ňič ňeznajú iba módu, varečku, pantofličku, pomádičku - a „vostrey jazeyček!". - „Ale načo ťi je to mužíčku? Čo ťa tam po národnosti - a že spisuvaťelstvo ? No to, darmo čo sa súdom vistavuvať, hen Carolus, tam Alexander, tu Eulalia, a tamto Gustavus Adolphus - to sú ti dobrí spisuvaťelja, len bis im stačiu papjer kupuvat! Poďže sem, poď, čo ťa tam po tích knihách, vari sa ešťe chceš dač učiť? Taže s tím, načo si buďeš darmo hlavičku moju drahú turbuvať!"

Ale dosť; veť aj tjeto sa míňajú a dorastajú aj takje, čo vravja: „do roboti sa Slováci, abi sťe nás boli hodňi!" A tímto: Sláva, sláva!

In: Nitra, IV, 1847, s. 27-38


 

  1. Ba dobre prosím Vás, aspoň kdo zo Slovákou na Kriváň vistúpi; - aj tu v tíchto povetrních víjach na seba a svojich neprjateľov sa pozornim urobí. Poznám. Váš. korit. Hosťa.
  2. Vlastne slovenskej odroďilosťi a studenosťi k sebe. Poznám. Vášho koritňíckjeho Hosťa.
  3. Či to vari táto tu nad nami? Je to, je, dosť hodná mangulica, len škoda že je naozaj taká prašivá, a ešte vätšja škoda, že už aj druhje hori nakazuje, lebo čo deň to deň aj jej suseája oprašivjevajú. Tu máme to meno, ktoruo sme hore menuvať ňechceli. Pozn. Váš koritňickí Hosť.
  4. Aha! tu sme už aj na medokišovej Koritňici! Sláva Koritňici, hovorím ja; len kebi už aj duch sa počau tak starať o tjeto raje, ako sa postarala Mať príroda, abi tam človek dáko pohodlja našjeu: lebo idúc s ťarchou ňemoce, dosť má tejto, ňjetak abi si ešte aj kuchyňu na plece brau. Pozn. V. Korit. Hosťa
  5. Tomuto naši Nitranci alebo dolu Čabanci ňebudú rozumeť, prive tak ako bi sťe i od Sjelnice a Trnovca naším porekadlám o Trebjeňi a Šelpicjach, a **** í ňerozumeli. Sú to totiž takje prostonárodňje satirki, ako tá, že rozum merajú v Šelpicjaoh. Pozn. V. Korit. Hosťa.
  6. Aspoň prerúbať, hej! Aspoň ich až hodňe dolu Váhom a cez hrdlá poprepúšťali! P. V. K. H
  7. Prosím Vás len ňechajťe tú Európu, ona chudera sama ňevje čo má so sebou robiť; veť to všetko ináč buďe! Ja vjem, že kebi Europejskje vicivenje žalúdki aspoň len túto Koritňicu požehnanú poznali, hneď bi ináč spjevali, lebo bi si prišli sem pre apetít - a poznali bi aj lud; že ale ničoho ňeznajú o Koritňici, ňeznajú polom aňi o ludu ňičovjeho nič. Ale aj to dobre, lebo bi sa nám tu hneď nanosili, a aj timito žilami nás iba cecali. Až sa sám národ dvihňe - dvihňe sa potom s ním a v ňom všetko. P. V. Hosťa Koritňickjeho.
  8. Prosím, to je všetko ešťe málo! Oni aj do inších vecí sa mješajú! Tak na príklad za Redaktorou novín najme tích, ktorje sa viárendúvajú, ako Prešporskje, sa dávajú. To bi ale ešťe ňič takjeho zláštňeho ňebolo, Redaktorom muože aj žid biť, lež prosím, pod larvami mjen po kresťanski zňejúcich rokujú o dúležitosťiach kresťanskích. Tak ňedávno sa jeden židák za p. Grófa Zayho Úniu solenniter v hrbe židovskích vtipou prehlásil!!! Pozn. V. Koritň. Hosťa.


 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.