Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Poézia KUNIAK, JURAJ (1955-)

KUNIAK, JURAJ (1955-)

Tlačiť
Obsah článku
KUNIAK, JURAJ (1955-)
Iglu
Celý článok
Narodil sa v Košiciach, ale má blízky vzťah k liptovskej Černovej, odkiaľ pochádzajú jeho predkovia. V Prahe vyštudoval za elektroinžiniera a tomuto mestu, ako aj pražskej Šárke venoval viacero básní. Miluje hory a horolezectvo. Báseň Iglu zo zbierky Nadmorská výška 23 rokov patrí Tatrám. Autor žije v Kordíkoch pri Banskej Bystrici.

 


IGLU

Tak teda predsa, aj keď akosi
okolo a akoby bez vlastného
pričinenia, bez dobýjania pevnosti,
len tak, spontánne, ako keď vyraší zeleň,
zasvieti slnko alebo napadne sneh,
zrazu sa rozuzlí zložitá funkcia času,
zdvihne sa opona a hlboko v srdci prepukne
búrlivá radosť.

Nečakane sa prevráti zdanlivý poriadok
vecí: horí voda a rieky tečú k prameňom.
Rýchlik sa rúti nocou na Slovensko
v ústrety vychádzajúcemu slnku
a mladý muž si opakuje tú predstavu,
peknú predstavu, lebo je pravdivá,
a hneď dupľovane, doslova i obrazne,
dunivý monotónny rachot ju podčiarkuje,
kocky sú hodené a šťastná chvíľa
sa blíži.

Aj štátnice sa blížia, ale neodbočujme:
Kto by si to pripúšťal.

Všetko mali vopred dohovorené,
nemalo to chybu, stretnú sa v Poprade,
počasie bude objednané a pri každej chate
bude stáť v pozore chatár, aby ich privítal
a ukázal im izbu.

Samozrejme, zaisťovať niečo vopred
bolo pod jeho úroveň, bol predsa horský vlk,
podtitul nevychovateľný. Tatry mal
v malíčku, v dolinách poznal každý bivak
a na chatách mal kamarátov.

Pravda, nebol čistokrvný.
Pravý horský vlk nepíše básne... V lete mu niečo
odvysielali v rozhlase, a čo sa nestalo.
Ozvala sa mu poslucháčka. Ale aká! Jej
list by nevyvážila ani Nobelova cena.
Už rukopis na obálke ho oslovil. Po takom
dlhom čase.

Tá ruka, čo ešte pred odchodom z domu
túžil držať a nedala sa, teraz sama,
z vlastného rozhodnutia zobrala pero
a na obálku napísala jeho meno.
Na miesto odosielateľa nakreslila slniečko.

Keď si to uvedomil,

keď mu to slniečko prehrialo celé telo
a začalo zohrievať aj dušu, keď si to
dostatočne uvedomil, povedal by som
do-uvedomil na pozadí svojej situácie
v Prahe, prebiehajúceho filmu,
nie až takého pekného, aby si nevedel predstaviť
krajší, rozvinutými okolnosťami
a Helenou už takmer chytený, a predsa
odrazu vidiaci, že je tu príležitosť
ako v laterne magike vystúpiť z deja
a vstúpiť do iného, pocítiac, že toto je
moment pre usporiadanie vesmíru,

odpísal jej. Z rozvinutej korešpondencie
mal radosť ako ryba, keď spadne z udice
naspäť do vody.

Ešte v Prahe pri nastupovaní do spacieho
vozňa mu vírili v hlave samé príjemné
myšlienky. Povzbudzoval sa, že je chlapík.
Dohodnúť si prvé rande v Tatrách,
to je predsa bez komentára! No len čo
ráno precitol, pohľad z okna ho vydesil.
Predpoveď počasia zlyhala. Optimistické
vyhliadky sa razom rozplynuli,
a keď vlak po dlhom pískavom škrípaní
bŕzd konečne zastal, vystúpil z neho
ako na popravu.

Stála medzi koľajami. Vietor ju bičoval
ostrými vločkami. Hneď si všimol,
že je obutá, ako predpokladal: Mizerne.
Ešteže aspoň vetrovku má, zdá sa, teplú.
Bodaj to para tlačila! Ich stretnutie malo
mať svoju atmosféru, no toto! Čoho sa
chytiť? Nadýchol sa a podal jej ruku.

Odvtedy prešlo veľa času, no akoby už
nezohrával úlohu, kedykoľvek si neskôr
spomenul na tento moment, zažiarilo
v ňom svetlo ako vtedy. Niekedy je
na počiatku slovo. Niekedy teplá dlaň.
Všetko, čo zažil predtým, udalosti,
príbehy a vzťahy, navonok nesúrodé,
sa zrazu ako na povel zoradili do radu:
iste vznikol len preto, aby nastala táto
chvíľa. Začal sa odvíjať absurdný,
neskutočný príbeh, zodpovedajúci azda
len tomu, ako neskutočne si vtedy veril.

„Zvláštne" - povedala. „Čo?" „Po toľkých
rokoch a... nevyšlo to." „Máš teplú
dlaň." „Ale studenú hlavu. Najradšej
by som sa vrátila domov." „Možno
viem o niečom lepšom." „Rozprávaš,
akoby sa nechumelilo. Ty chceš v tomto
počasí niečo podnikať? Veď Tatry ani
nevidno." „Tatry nie sú len končiare.
Predstav si vysokohorskú chatu, varené
víno, oheň v kozube..." „Nebásni!
Tam by sme sa museli najprv dostať."
„Tak poďme! Električkou do Smokovca
a potom uvidíme. Kam sa pozeráš?"
„Za odchádzajúcim vlakom..." „Predsa
sa nenecháme popraviť hneď na začiatku."
„A kedy?" „Do večera času dosť."

Pozrela sa naňho takými veľkými očami,
že sa v nich na chvíľu zazrel. Prekvapilo ho to
i zahriaklo, zrkadlo tohto typu nepoznal...
vykročil a ona ho nasledovala... kúpil
lístky na električku... a už sa chvíľu
viezli... a na kaderi vlasov, čo jej vytŕčala
spod čapice, sa roztopil snehový preliv,
keď riekla:

„Mne vôbec nie je do smiechu."
„Aspoň sa už vezieme." „Hlavne ja...
sa v tom veziem."

Vyhýbal sa objektívnemu zhodnoteniu
situácie. Hoci nemusel. Bolo zrejmé,
že všetky známky svedčia proti nim.
Vonku zúrila metelica, okolo trate boli
naviate vysoké záveje a električka šla
v hlbokom snehu tak potichu, akoby
sa už kolesami koľají ani nedotýkala.

V Smokovci vystúpili do ešte silnejšieho
fujaka ako v Poprade, ľudia zo stanice
sa rýchlo roztratili, každý mal naponáhlo,
aj oni zrýchlili krok - okolo zasneženého
kostolíka k údolnej stanici pozemnej
lanovky na Hrebienok.

Stihli posledný spoj. Bolo len ráno,
ale v pokladni sa dozvedeli, že ďalšie
spoje pre nepriazeň počasia nepôjdu.

V lanovke si sadli oproti sebe a bolo to
také čudné, ani sa tváriť príliš vážne,
ani sa zasmiať, pohľad von oknom
skľučoval a pohľad z tváre do tváre
bol rozpačitý.

Mal dôvod pre radosť i dôvod pre smútok.
Splnilo sa mu, o čom len sníval, a zároveň
sa to obracalo naruby. Konečne bola s ním
a v prostredí, čo tak miloval... Majestát
Tatier mu pripadal ako jediný vhodný
rámec pre ich stretnutie. Zato Tatry
sa prejavili ako žiarlivec, ktorému
sa to nepáčilo, besneli a očividne by ho
najradšej aj s jeho Majkou vypľuli
ďaleko do nížin. S tým nerátal. Ako sa
zachovať? Ustúpiť? A kam? Keby bol
sám, vnímal by situáciu ináč. Len ako
nepriazeň počasia. Takto ju vnímal ako
nepriazeň osudu. Na počasie si možno
počkať. Ale osud má iné pravidlá.
Na toto stretnutie čakal päť rokov.
Nemôže jednoducho zaradiť spiatočku
a poďme domov. Koniec koncov, nejdú
na horolezeckú túru. To by bolo o inom.
Potrebujú nájsť len strechu nad hlavou.
Ale HORE, nie dolu. Idú teda správnym
smerom. Toho sa treba držať.

Ich pohľady sa stretli. Majka povedala:
„To nevyzerá dobre. Ja neviem, ale
začínam sa obávať. Tuším aj sama seba:
Chcem ísť s tebou, a nechcem. Chcem
sa vrátiť, a nechcem. To je zlé znamenie."

Nemohla povedať nič krajšie.
Srdce sa mu ozvalo v hrudi ako malý
šibal: na chvíľu zabudol, čo chcel, ale
rýchlo sa znova našiel a od radosti podskočil.

Majka povedala: „Ak dolu fučalo, tak
tu je hotová krútňava." „Vyzerá to tak, ale
netreba hneď všetkému veriť," odvetil.
„Prečo sa to miesto volá Hrebienok?"
„Bol raz jeden chlapík, ktorý si myslel,
že má patent na šťastie. No rýchlo skrotol.
Stretol milé dievča, a keď sa na tom
mieste našiel s ňou, v krútňave stratil
hrebienok... Prvý raz si sa usmiala."
„Preskočil si čas. Ešte sme tam
nedorazili." „Ale áno. Už sme tu.
Vystupovať."

„Vôbec nič nevidím. A ten vietor!"
„Fanfáry to síce nie sú, ale Hrebienok
je ešte civilizovaný." „Z lanovky
sme vystúpili sami." „Keby sme boli
traja, už by sa mi tento výlet prestával
páčiť."

Vrátil sa do závetria stanice, ruksak
zhodil na zem a sadol si na studenú
lavičku. „Prečo si sadáš?" „Sadni si
ku mne." „Ešte sa môžeme vrátiť."
Nereagoval na jej poznámku. Začal
sa hrabať v ruksaku, a keď tam niečo
nahmatal, povedal: „Teraz sa budem
chvíľu báť." „Prelaďuješ do inej tóniny?"
„Nie, iba sa dívam na tvoje nohy,
a tak sa mi zdá, že je načase, aby som
vytiahol to prekvapenie."

„Aké prekvapenie?" „Pozri! Niečo
pre teba mám."„Fíha!" „Čo na ne povieš?"
„Vyzerajú obludne. Také topánky
som ešte nevidela." „To sú duplexy.
Aké nosíš číslo?" „Päťky." „Žeby
som uhádol? Tak už aj zhoď tie svoje
pionierky a poriadne sa podkuj!"
„Čo som kôň?" „Prečo kôň, radšej
kobyla." „Ty máš teda fóry." „Trochu
sa v nich prejdi." „Sú ťažké." „Aspoň
mi ťa vietor neodnesie." „Ale pohodlné."
„Výborne! Druhý raz si sa usmiala.
Môžeme vyraziť."

Bol spokojný. V tomto si nebol istý,
či trafí. Len dúfal. Majka a Helena
sa vzrastom podobali. Keby tak Helena
vedela, pre koho mu požičiava svoje
najlepšie zimné topánky. Iste sa dovtípila,
ale nevypytovala sa. Poznala ho príliš
dobre. Vedela, ako si vie vymýšľať.
Radšej nechcela počuť nič.

Dobrá kamarátka. Keby tak Majka tušila,
čo všetko už tie topánky prešli. Aj tu,
v Tatrách. Dokonca priamo v tejto oblasti.
V obidvoch dolinách nad nimi. Zimný
výstup na Žltú stenu v Malej studenej
či zimný výstup na Javoráky v závere
Veľkej studenej doliny. Alebo zimný
výstup na Širokú vežu! To bola paráda.
Z túry sa vracali na Zbojnícku chatu
neskoro v noci, bol spln, jasná obloha,
sneh žiaril ako fosforeskujúce more
a viditeľnosť bola lepšia ako vo dne,
keď sa na ostrom slnku dalo hľadieť
len pod nohy.

Majka ho vrátila do reality: „Počuj,
strašne mi šibe do tváre. Nemôžem ani
otvoriť oči. Kam vlastne ideme?"
„Neďaleko. Drž sa za mnou. A radšej
mlč. Ústami z teba uniká teplo."
„Zlá rada." „Prečo?"
„Ak by som mlčala, musela by som
rozmýšľať. A keby som začala myslieť,
musela by som od teba ujsť."
„Tak ujdi!" „Provokatér."
„A ty si čo?" „Ja som hazardér,
aby si vedel. Mňa by si sa mal báť
ako trinástky." „To je v poriadku.
Trinástka je moje šťastné číslo."
„Ale ja prinášam smolu." „Už nebudeš
mať kedy. Sme na mieste."

„Skutočne, chata. Ani som nezbadala.
Vynorila sa tak nečakane, akoby nám
priplávala v ústrety." „To si povedala
pekne. A tretí raz si sa usmiala. Poďme
dnu. Musím sa tu trochu poobzerať."
Kým v chodbe zo seba oprašovala sneh,
on sa stratil v útrobách chaty. Vrátil sa
skormútený. „Čo je? Akosi ti nie je
do reči."

„Bodaj to fras trimal! Sú plní! A čo je
horšie, hovoria, že Skalnatá chatka
je zaviata snehom a ďalšie dve hore
v dolinách sú v prechode, čiže v príprave
na zimnú sezónu. Okrem toho, doliny
sú uzavreté. Lavínové nebezpečenstvo.
Tomu hovorím sprisahanie."

„Ja som vážne smoliar." „Chvíľu
mi o tom rozprávaj!" „Len sa nepaprč!
Neviem, prečo by ti malo všetko
vychádzať poeticky. Ako vidíš, môj
život je surová próza." „Neboj sa, ja ti ju
ešte uvarím, že sa budeš oblizovať."
„A vieš, že o to nestojím? Nijako
netúžim... A vôbec - mňa si tak ľahko
neuvaríš."

„Poézia nie je len trblietanie snehových
vločiek v žiare slnka. Skutočná poézia
začína tam, kde končí pekné počasie.
Možno práve teraz, v tejto chvíli."
„Pekná poézia! Snehu po kolená, viditeľnosť
žiadna a vietor ako na severnej točni."
„Aspoň sa nespotíme." „Márnosť,
ty sa budeš vyškierať, aj keď už budeme
zamrznutí." „Prečo hneď zamrznutí?"
„Ach áno, prepáč, zabudla som, prečo
hneď. Do večera času dosť!" „Správne."

„Ignorant. Ja ťa nechápem. Mňa ten tvoj
čierny humor rozčuľuje. Ja nie som
horolezec." „Iba hazardér." „Bohužiaľ."
„No dobre, nebudeme sa hádať
na slovíčkach. Ale poviem ti, ak ťa to
povzbudí, že ešte nie sme stratení. Mám
niečo v zálohe."

Fero. Keď si naňho spomenul, musel
sa usmiať. S ľuďmi ako on nie je otupno.
Predstavil si jeho spoločnosť, ale aj
teplú izbietku pre dvoch a hneď pookrial.
Za takým cieľom sa oddá ešte chvíľu
boriť hlbokým snehom a pasovať sa
s nečasom.

„Asi za hodinu, či v tomto pekle
za dve, by sme mohli byť na najlepšej
chate pod slnkom, chatára poznám,
skvelý chlap, niečo ti o ňom poviem.
Alebo nie, radšej už poďme. Spoznáš
ho sama."

„Vravel si najlepšia chata pod slnkom.
Chceš povedať, že pôjdeme až nad mračná?"
„To sa nám asi nepodarí. Ale mohla
by to byť lákavá predstava. Videla si
už mračná zhora? A oblohu nad nimi?" „
Videla som zamrznutú kamarátku.
S podobným ESOM sa chcela dostať
cez Vianoce na Krížnu."

„Tiež písal básne?" „Nie." „Vidíš,
chyba. Chýbali mu krídla." „Ešte som
si ich nevšimla." „Počkaj, až príde čas."
„Pochybujem." „Zase?" „Myslíš, že tam
dôjdeme?" „Hádam." „Ty teda vieš
povzbudiť. Ak dôjdeme, dobre, ak nie,
aj tak dobre. Je predsa celkom príjemné
umrieť podchladením. Na človeka doľahne
únava, spavosť, ľahne si a precitne
na druhom svete. Dokonca by sme sa tam
mohli pobrať spolu. Naozaj lákavá
predstava!"

„Vidím, že ako budúca lekárka sa v umieraní
vyznáš." „Ďakujem, to je pocta, ktorá ma
bude hriať." „Prosím." „Si cynik."
„Študuješ ma?" „Od začiatku." „Oči
cynikov sú jemné." „Čo nepovieš." „Hej.
Je to aj v pesničke." „A mne už vŕtal
v hlave... choroboplodný zárodok."
,Nedaj sa vysmiať. V tejto zime? V ktorom
si ročníku? Mala by si vedieť, že pri mínus
desať sú všetky choroboplodné zárodky
v tom... no, ako sa to povie?" „Vegetačnom
pokoji." „Hej." „Máš šťastie. Ale boj sa
ma, až sa oteplí!"

„Ako sa ti stúpa?" „Najradšej by som
sa vystrela na diván." „Myslím v tých
duplexoch." „Majú v sebe magickú
moc. Napriek mojej vôli ma ťahajú
za tebou." „Sú od jednej kamarátky
z oddielu." „Máš ju rád?" „Hej, ale
miluje ju kamarát." (Niektoré výmysly
sú povinné.) „Nehovor." „Hej." „To ti
mám veriť?" „Myslíš, že by mi požičala
pre teba svoje topánky?" „Ktovie, čo si
jej povedal."

„Oddych! Ako si hrkútame. Takto by
sme si zaručene nevedeli ani v Bellevue
ani v Panoráme." „Ja musím rozprávať.
Jazyk je môj motor." „Dobrý motor.
Koľko žerie?" „Nie koľko, ale čo."
„Tak teda čo." „Hádaj!" „Neviem.
Vzdávam sa." „Tak skoro? Neprezradím."
„Tak si to zjedz." Vykročí.

„Len sa nefúkaj ako tie tvoje Tatry.
V listoch si používal slová ako prekrásne,
majestátne, veľkolepé a ony sú zatiaľ
naduté, nevľúdne, škaredé..."

„Našťastie som tu ešte ja." „Strelený
fanatik. A ja, pobláznená, som ti naletela.
Keby som aspoň bola romantik. Mohla
by som veriť, že láska hory prenáša.
Ale takto?" „Neviem, čo láska, ale ja,
keď už nič iné, tak teba určite unesiem."
„Neviem, neviem. Ja som tuším
s každým krokom o desať kíl ťažšia."
„Žeby?" „Dosť. Už nevládzem."

„Sadni si na môj batoh." „Koľko je hodín?"
„Jedna. Začína Zákruta." „Akoby som
ju počula. Karambol, rinčanie skla
a veselé takty." „Tak predsa len máš
zmysel pre recesiu!" „Nezmysel! Kedy
sa zotmie?" „Okolo štvrtej, pol piatej."
„Takže ešte tri hodiny?" „Ale jaj!
Najneskôr za hodinu, a to by sme sa
museli plaziť, sme na mieste."

„Hodinu? Ja sa už nepohnem." „Napi sa!"
„Čo je to?" „Varené víno. Ešte teplé."
„To nesieš až z Prahy?" „Uhm." „Si milý.
Tá termoska má aspoň liter. Čaká nás
príjemná..." „Čo?" „Vieš, spomínam si,
na strednej škole... písali sme takú slohovú
úlohu. Čo by si robil, keby si vedel,
že ti ostávajú tri hodiny života."

„Vztyk - ideme ďalej!" „Si zlý. Ja už
nevládzem. Za chvíľu odkväcnem
do snehu." „Zatiaľ si sa nemala kedy
unaviť. Len počkaj, chytíš druhý dych
a ešte mi ujdeš." „Tebe ako tebe... ale
ako... ujsť... týmto bezcitným... Tatrám.
Nekonečné záveje a... zima... akoby...
ma obhrýzalo tisíc... potkanov."

„Aj nohy?" „Nie... nohy nie." „Tak stúpaj!
Teraz záleží len na nohách. A prestaň
konečne rozprávať. Vravel som ti, že ústami
z teba uniká teplo." „Motor... nesmie
mi skapať motor." „Zatvor ústa a radšej
mysli na nejakú peknú pesničku."

„Či som si dala. Taký... spolok! Počkaj!
Kde si? Aspoň... sa ozvi!" „Ešte kúsok."
„V tom mlieku... nevidím... ani na tvoje
stopy." „O to lepšie sa počujeme."
„Ani by som nepovedala." „Veď sa nám
hlasy ozývajú ako v potrubí."„Potrubie?
To by bolo niečo! Taká poriadna... rúra.
Zaliezla by som do nej a... prespala
do jari."

„Na chate prídeš na iné myšlienky."
„Ako by som ju videla... Len neviem,
či bude... vykúrená, alebo... zasypaná
lavínou."

„Vydrž! Ešte posledné metre. Podaj mi
ruku." „Teraz mať krídla!" „Chceš?
Ja ti ich urobím. Daj mi svoj plecniak.
Uvidíš, ako vzlietneš, keď sa odľahčíš.
Tak. Lepšie?"

„Trošku. Ale o lietaní... nemôže byť ani
reči." „Vzlietni mysľou. V myšlienkach
sa krásne lieta. Preletíš oceány, pohoria,
keď chceš, aj kozmické priestory
a pristaneš hoci na prahu chaty."

„Blázonko. Po celý čas... sme nevideli...
ani vtáčika letáčika." „No a čo.
Na Mesiaci nenašli kozmonauti ani
kvapku vody, a predsa je tam More
hojnosti, More nektáru, či dokonca
More túžby."

„Ja padnem... padnem a viac nevstanem."
„Ale no. Už sme dobre. Aha. Pozri. Tam!
Vietor roztrhol hmlu." „Chata! Konečne.
Len aby..." „Čo." „... to nebola fatamorgána."
„Čo sme na púšti?" „A nie sme? Piesok,
či sneh..." „Neboj sa. Za chvíľu sa dáme
do poriadku. Už si sa dávno neusmiala."
„Nemôžem tomu uveriť."

„Tak šiju ohmataj. Pozri! Toto je betón,
studený ako skala, a toto drevo, pravý
tatranský zrub."

„To ticho." „A čo si si myslela, že tu
bude svadba?" „Prečo hneď svadba.
Stačil by mi... pukot ohňa." „Keď len to,
poďme dnu."

„Komín." „Čo komín?" „Nedymí sa
z neho." „Čo tým chceš povedať?"

„A okrem toho - zamknuté." „Nezmysel.
Veď vidíš, že sneh je odhádzaný, niekde
sú ešte zreteľné stopy po lopate - aha,
tam je!" „Lopata." „Isteže, lopata,
hovorím o lopate." „Radšej by som
videla toho, kto ju tam oprel." „Musí
byť dnu. Ukáž. Dvere možno primrzli.
Treba nimi poriadne zalomcovať. Fero!
Počuješ? Fero! Otvor!"

„Tabuľka!" „Kde?" „Na dverách. Nevidíš?"
„Somár! Príde mu návšteva a on si
pokojne vycapí tabuľku ZATVORENÉ.
Ako v obchode."

„Márna sláva. Ako to vidím ja, tieto
dvere by odmrazil už len dynamit."
„Doparoma! Kde zbíja? Ja ho roztrhnem."
„Teraz sa ukáž, Žoržík!"

„Je ti zima?" „Nie, horúco. Asi sa
zoblečiem. Taký hic som ešte nezažila."
„Buď trochu vážna." „Mráz predsa páli,
nie?" „Teda páli, hovoríš." „A čo mi už
pomôže? Azda ty? Tvoje horúce náručie?
Alebo vzletné myšlienky? Nedaj sa
vysmiať."

Stíchol. Musel uznať, niekedy sa
s okolnosťami nedá bojovať. Sú v presile.
Celý svet je proti, besnie, nemožno
od neho čakať nič dobré, ani náhodou,
stupňuje nepriazeň, je pes, horšie, vlk,
vlci, ešte tí by sa mohli objaviť
a zobrať nás do pekelného tanca.
Za takýchto okolností sa možno len obrniť.
Vtedy mu napadlo:

„Postavíme si iglu."

„Čo?" „Za chvíľu bude tma. Poď mi
pomôcť. Aspoň sa zohrejeme. S touto
lopatou to pôjde raz dva." „Ty si fantasta.
Čo sme v Grónsku?" „A okrem toho
ti dokážem, že nie sme na púšti. Z piesku
iglu nepostavíš." „Ty ma rozosmeješ.
Ty ma naozaj ešte pred smrťou
rozosmeješ!"

Pod čerstvým prašanom bola hrubá vrstva
stuhnutého snehu. Lopatou sa dali z neho
rezať kvádre. „Tak to je to tvoje umenie?"
„Nepáči sa ti? Za chvíľu budem hotový."
„Lepšia starších ľudí rada, ako mladých
umenie. Mama." „Len počkaj. Uvidíš!"
„Veď vidím. Staviaš nám hrob."
„Nehovor tak." „A budem! Práve takto
musím hovoriť. Prečo si ma vlastne
pozval do Tatier?" „Nič lepšieho mi
nenapadlo." „Takto ti naletieť. Všetko
som si predstavovala ináč. A teraz vážne
rozmýšľam, či autor listov, básní a ty
je tá istá osoba."

„Možno by si bola sklamaná, keby
si zistila, že som presne taký, akého
si si ma predstavovala. Nič by ťa
neprekvapilo. Zožierala by ťa nuda."
„Teraz nás zožerie zima. Pripravil si mi
parádne prekvapenie! Som nadšená!"

„Život je zmena." „Iste. Aj smrť je
zmena. Nič lepšie ti nenapadlo?
Márnosť! Mohla som prísť za tebou
do Prahy. V tomto čase by sme sedeli
niekde v kine alebo v niektorom z tých
malých študentských klubov či divadiel,
čo si mi o nich tolko básnil, a zatiaľ..."

„A zatiaľ som ho dokončil. Pozri!
Paráda! Ešte spravím rúčkou lopaty
odboka dierku, aby sme mohli dýchať,
a hotovo!" „Načo dierku, keď ti tam
zíva diera ako hrom." „Myslíš vchod?
Keď vojdeme dnu, zalepíme ho snehom."
„Prečo?" „Aby nám neťahalo na kríže."
„A nie si ty náhodou na mozog? Veď je to
hotová krypta!"
„Ale kdeže! Dnu bude útulne. Ver."
„Mne sa to tu vôbec nezdá perspektívne."
„Prituhlo. A čas pokročil. Musíme
sa poponáhľať. Počkaj chvíľu. Usteliem."
„Že usteliem... Do čerta so všetkým!
Ty máš aj baterku?" „Samozrejme.
Bez čelovky sa nehnem. A mám aj iné
veci. Za chvíľu ťa pozvem do nášho
brlohu."
„Tak poď. Vojdi prvá. Posvietim ti."
„Pripadám si, akoby som práve prekračovala
bránu na druhý svet." „Tesná brána, čo?
No ja tam budem s tebou. Skrúť sa
do klbka. Dobre? Idem aj ja."
„Len či sa zmestíš." „Je tu tesno,
ale aspoň si rýchlejšie nadýchame.
Musím ešte zamurovať vchod. Tak.
A vonku sa môžu hoci čerti ženiť."

„Mne je zima. Celá som skrehnutá."
„Ostalo nám víno. Tu máš. Napi sa.
Ešte je teplé." „Ach, víno! Jediný svetlý
okamih tohto dňa."

Dožičila si poriadny glg. Cítila, že ju
zalieva teplo. Skrútila sa do klbka, ako
jej poradil, chrbtom k nemu, lebo tak
to bolo pohodlnejšie, on bol privrátený
k nej a jeho telo a náručie boli ako lastúra,
do ktorej sa dalo schúliť, spolu s klenbou
iglu jej skýtali dvojité bezpečie, zazdalo
sa jej, že sa uvoľňuje, zrazu jej bolo skoro
dobre, nechcelo sa jej pohnúť ani viečkom,
spomenula si na mača spod Roháčov,
čo zanechala doma, vyrástlo na veľkú
mačku s dlhými striebornými fúzmi,
prechádzala sa na vnútornom parapete
okna so vztýčeným chvostom sem
a tam, až v jednej chvíli ju čosi popadlo
a z ničoho nič vyskočila cez zavretý oblok
do hlbokého prachového snehu, prepadala sa
v ňom a dusila... Vtedy sa strhla.

„Čo je to? Kde som? Ach, veď ja som
zaspala. A on si spokojne drichme
vedľa mňa. Zobuď sa predsa! Počuješ?
Nesmieme spať!" „Prečo. Už je ráno?"
„Že ráno! Kde by sme už boli ráno!
Ty si mi teda podarený strážca. Pokojne
si zaspíš." „A prečo nie? Spánok je najlepší
prostriedok na zabitie času. Zvlášť v noci."
„Keby len času. Správaš sa ako amatér.
Ja som v živote nevyliezla na žiadnu
skalu, ale toľko ešte viem, že v našej
situácii sa spánok rovná..."

„Čomu? Kde si to čítala? V nejakom
pochybnom časopise? V našej situácii
nemôže byť nič lepšie, ako sa poriadne
vyspať. Noc je dlhá. Treba si ju skrátiť.
Nie sme v záveji, ale v iglu. A to je
sakramentsky rozdiel. Medveď prespí
v brlohu celú zimu a tiež nemá zavedené
ústredné kúrenie. A Eskimáci? Myslíš,
že oni nespia?"

„Hm. Zima mi už nie je, uznávam, ale
aj tak..." „Ak ti je horúco, pokojne si stiahni
rukavice a keď chceš, aj zips si rozopni."

„Voľačo na tom je. Naozaj sa mi
rozprúdila krv. Tuším ešte dostanem
chuť do života." „Ja som si hneď myslel,
že dievča, ktoré sa vyberie na prvú
schôdzku do Tatier, musí mať guráž."

„Ja ti mám takú radosť!" „Ty sa smeješ?
Kde je tá čelovka, nech si na teba
posvietim!" „Termosku s vínom sme už
vyprázdnili?" „Ešte mám placku
Praděda." „Bylinkový likér? Sem s ním!"
„Prosím. A na čo si vypijeme?" „Na to,
ako sme spolu spali." „Spali? To vravíš
ty?" „A nie?" „Ešte nie." „Bez toho
podtextu, hej!" „Podtext je vždycky
dôležitý." „Ach áno, je. A mne je zrazu
tak dobre. Tuším si začínam zvykať."
„Vieš, ako sa milujú Eskimáci?" „Čo?" „To
vieš, horský typ, podtitul nevychovateľný."
„A kde ostala poézia?" „Sme uprostred
nej." „Naozaj? Mal by si mi na ňu
posvietiť." „Okamih. Kdeže je? Tu!"
Našmátral čelovku a rozsvietil ju.

„Juj, do očí nie. Zhasni!"

Zhasol. „Videla si ju?" „Zažmúrila som
oči." „Musíš mať postreh. Poézia je
blysnutie." „Ty si sa mi už vyblýskal
až-až." „No, nemusela by si ma hneď
zatracovať. Alebo si ešte stále myslíš, že
naša situácia nie je perspektívna?"

„Neviem. Ale keď sme už takto, musím
ti niečo povedať. Pravdu. Vieš, tú
kamarátku na Krížnej..." „Kto to bol?"
„Nikto. Vymyslela som si ju."

„To je dobre. Na Krížnej je pekne. Raz
ťa tam vezmem." „Ale nie do iglu,
dúfam. Jedno iglu stačí." „Na lyžovačku."
„To by sa mi páčilo. A ešte niečo som ti
zostala dlžná." „Ty mne? Nespomínam
si." „Brodili sme sa snehom a ja som
povedala, že jazyk je môj motor."
„Aha! Dobrý motor. Koľko žerie?"
„Nie kolko, ale čo." „Tak teda čo."
„Teba."

„Mňa? Len či sa ti ubránim?!" „Nevídali!
Odrazu, aký strach." „Ty si vážne dobrá!"
„Aj ty si dobrý. Už sa nebojím."
„Ničoho?" „Ničoho." „Ani poézie?"
„Vieš, blysnutie je príliš krátka doba.
Ja by som potrebovala skôr spomalený
film." „Môže byť. Mám?" „Prosím."

„O koľko sladšie musia byť tvoje pery,
ako tento štipľavý starý tabak,
ktorým si vypaľujem ústa,
aby som aspoň trochu oslabil
to zanovité zovretie zimy,
pretože na internáte znovu nekúria
a ty si nehorľavá.
Aj v knižkách, čo mi tu polihujú,
nachádzam iba
ľadový oceán.
Akoby mi nasilu chceli dokázať, že
posledné teplo
musí byť vo mne.
Zakuklený do deky
počúvam klepot svojich zubov,
vzdychy za stenou
a neviem sa už dočkať vykúpenia
pádom
do spánku."

„Pobozkaj ma." „Len či ťa potme nájdem."
„Tak si posvieť." „Vyšťavila by sa mi
batéria. Radšej sa vydám na tú výpravu
potme." „Si na mieste." „Hej, som
na mieste."

„Máme teplé pery. Ako sa volá tá báseň?"
„Horúčka." „Máme spoločnú horúčku."
„Steny nášho iglu sa už možno topia.
Čoskoro ti začne kvapkať na nos." „Je
mi s tebou dobre. Nezvýšila nám ešte
kvapka? Vyschlo mi v krku." „Nie."
„Počuješ, ako fúka? A tie stromy! Príšerne
vŕzgajú! Čo keď nás jeden privalí?"
„To sa stalo Petrovi a Lucii. A nebol to strom,
ale chrámový stĺp." „No aj tak! Počuješ?
Čo je to? Všetko sa s nami chveje.
Úplné zemetrasenie!" „Poď ku mne!"
Objali sa a aj zatvorili oči, lebo sa na nich
začal sypať sneh. Klenba iglu sa preborila,
pocítili mrazivý vzduch a ešte stále
nevedeli, čo sa deje. Až kým sa neozval
hlas. „Dvíhať kotvy, holúbkovia!"

„Fero!"

„Žoržo? To som si mohol myslieť! Tak
poďme, poďme, pozviechajte sa. Treba
nám zakúriť do kozuba."

„Fero! Ty maska! Kde sa tu berieš?"
„Vraciam sa na chatu a pozerám,
aký krtinec mi tu vyrástol. Basom vás!
A rovno predo dvermi!"

„Páni, ja dostávam krídla!"

„Aha ju!

No kde si bol, ty corgoň starý? My sme tu
už umierali." „Ale... záchranka."
„Úspešná?" „Nie. Bohužiaľ, tentoraz nie."

„Nejakí mŕtvi?" „Hej. Dvaja.
Akoby vám z oka vypadli."


In: Kuniak, Juraj: Nadmorská výška 23 rokov. - Kordíky : Skalná ruža, 2002, s. 89-116.

 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.