Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

KUKUČÍN, MARTIN (1860-1928)

Tlačiť
Obsah článku
KUKUČÍN, MARTIN (1860-1928)
Závažné skúsenosti
Celý článok
Prozaik, lekár. Pochádzal z oravskej Jasenovej, gymnázium navštevoval v Revúcej, po zatvorení slovenských gymnázií (1874) pôsobil ako učiteľ v rodnej obci. Posledný ročník absolvoval v Šoproni, kde aj zmaturoval. Medicínu študoval v Prahe za veľmi ťažkých existenčných podmienok. Bol aktívnym členom pražského slovenského spolku Detvan. Po skončení štúdií mal však na krku toľko dlhov, až sa mu z toho krútila hlava (podľa jeho vlastných slov). Rád by bol ostal na Slovensku, strašne po tom túžil, ale musel si dať do poriadku finančné záležitosti. Preto prijal výhodnú ponuku spriatelených bratov Didolićovcov a stal sa lekárom v Selciach na ostrove Brač. Vypisoval listy priateľom na Slovensko so žiadosťou o zistenie možností miesta lekára doma. Ale nič sa nenašlo. Medzitým sa oženil s Pericou Didolićovou, ale pomery sa skomplikovali aj na Brači a tak 2.júna 1907 sadá s Pericou na loď do Južnej Ameriky a  odcestoval medzi chorvátskych vysťahovalcov do Punta Arenas v Chile, ktoré leží na najjužnejšom cípe amerického kontinentu, kde pôsobil ako lekár. Do prístavu odprevádzal Bencúrovcov celý ostrov. Rok predtým, v marci 1906, akoby vytušil jeho nepokoj a budúce úmysly a priam prorocky ho pozdravil básňou Kukučínovi Pavol Országh Hviezdoslav:
Ach, hej, veď sťa vyhnanec si temer musel z domoviny. / Naša bieda vyhnala Ťa! Ona, ktorá šírym svetom / po kŕdľoch až, sťaby vtáčkov, rozptyľuje Tatier deti, / za hranice, za oceán... / Ona, jejž sme v krutú metlu i my vplietli nejeden prút, / krátkozrakí, úzkoprsí, neznajúci hodnôt vyšších, / na chlieb sa len jednajúci, hmotári preň, preň i sebci... / Nezanevri avšak na nás, už i pre ľud, ktorý zrejme / neprehrešil sa tu v ničom; aspoň pre ten nehnevaj sa, / nepomsti sa odmlčaním - / nezabúdaj, nezabúdaj! / - No a teraz, maj sa dobre, Kukučíne. Pozdrav Pán Boh!"
Stále túžil po Slovensku. Vrátil sa až po národnom oslobodení. Privítanie bolo slávne - ale potom nastala hlboká dezilúzia. Za tridsať rokov, ktoré prežil mimo domova, sa všetko zmenilo a on si nikde nenachádzal miesto. Nikde nebol doma. Nakoniec sa usadil v chorvátskom kúpeľnom mestečku Lipiku. Ale v lete 1927 prišiel na Slovensko sám a precestoval ho inkognito celé krížom krážom. Mal z tých ciest ohromnú radosť, akoby bol našiel stratený domov a seba samého v ňom. Bolo mu tak dobre, že sa rozhodol na budúci rok prísť znovu. Pri tejto príležitosti navštívil aj Tatry. Zomrel nečakane o rok neskôr na zápal pľúc v nemocnici v Pakraci. Jeho telesné pozostatky boli prevezené na Národný cintorín do Martina. Vtedy ho básňou Mať žehná privítal Martin Rázus:
„Z diaľ ideš, z diaľ, / kde vzals´ čo život dal, / keď doma neprial - leda biedy. / Z diaľ ideš - nemý - naposledy: / stroj hučí... hučí... hrčia kolá.../ Hoj, Kukučíne, / Mať volá - volá! // Čuješ? To slovenský je diel, / ten hlas ti neraz v duši znel, / rval srdce, čo vždy túžbou hynie, / či na Brači, či v Argentíne. / A dnes bys´ nečul? Trpkosť dáka? / Hoj, Kukučíne, / Mať čaká - čaká! // Slovíčko čaká - slovko, drahý, / na vyschlé pery trochu vlahy. / Radosti dosť - i žalôb v stínu / a nehneš hlavy spod vavrínu, / kol´ teba rod, jak kŕdle vtáče.../ Hoj, Kukučíne, / Mať plače - plače!! // Inak som chcela - ale čo ja?? / - Nuž prišiels´ jednak? V zátiš boja? / Poď v náruč, zastriem hôr ťa chvojím, / a budeš mojím, večne mojím: / spi sladko, duša uhnetená!! / Hoj, Kukučíne, / Zem slovenská ti žehná - žehná!!!"

1. Závažné skúsenosti

V ostatný deň júla, už minulého roku usporiadali ná­rodopisnú slávnosť v Tatranskej Lomnici; iste aby sa bu­dila a šírila láska a úcta ku kroju a všetkému, čo ostalo medzi ľudom ešte svojského. Bola nedeľa, na slávnosť sa dostavilo hodne divákov zblízka i ďaleka. Prišli i zvláštne vlaky so zvedavými a priateľmi ľudového života. Mnohé kraje sú už veľmi dotknuté Amerikou a nepriazňou nových pomerov, že by sa už sotva mali čím preukázať na náro­dopisnej slávnosti; niektoré neutrpeli toľme, ale ľud ne­rád ide pred divákov s obyčajami, ktoré súvisia s jeho intímnym, citovým životom. Ešte menej ho môže ťahať na takú slávnosť v čase najtuhšej letnej roboty i to do Tatranskej Lomnice, kde nesídli priazeň ku slovenským ve­ciam alebo k zachovalosti ľudu. V nej si dvoria ľudia, ktorí nie sú náchylní pozerať na národopisnú slávnosť ako na takú, ale ju majú za produkciu a zábavu veľmi lacnú tomu, kto vie chodníky dookola cez horu, kde sa nevyberá vstupné.

Po obede začali sa už ukazovať jednotlivci v kroji, ľudia zo susedných dedín. Prišla električka a riadne vlaky zhora-dola. Obecenstvo zaplnilo cesty a stromoradia. Medzi ním už bolo hodne postáv v krojoch. Oboznámení s kra­jom rozoznávali kroje z Gerlachova, Batizoviec, Heľpy, Važca a niektorých dedín z okolia. S krojmi začala sa ozývať slovenčina na cestách; bolo ju čuť kde-tu i na terase dolného hotela, kde sa dotiaľ pritajovala hanblivo. Bolo hneď živšie a veselšie. Veselosť a srdečnosť vychá­dzala od ľudí v krojoch. Začalo byť, ako býva všade, kde sa zíde Slovače vo väčšom počte. Srdečnosť a veselosť prešla i na oblečených medzinárodne, v nohaviciach do kolien, s jarabými pančuchami. Na oblek sa už pozabudlo, lebo medzi tými v krojoch a preoblečenými ostalo ešte dosť rodinného, ktoré vystúpilo do popredia a zmiešalo citovo všetkých do jednej hŕby. Nevídať všade takej úprim­nej, srdečnej miešaniny; badať ju ešte medzi Slovačou, keď srdečnosť a veselosť rozohreje vychladnuté kúty. Rozohriala ich dosť dobre všetky i v Tatranskej Lomnici vtedy. Byť takto vždy ako dnes, Lomnica by mala nielen vonkajší, inak dosť chudobný náter slovenského klimatic­kého zátišia, ale by bola skutočným osviežením sloven­ského ducha v Tatrách.

Ale nad Gerlachovským sa zbierajú mraky. Za grúňom kdesi podudnieva. Rozveselení začali sa obzerať starostlivo, kedy sa ukáže sivkastá zásterka pred braliskami, aby sa začala spúšťať pomaly do nížin, kde sa hemží veselá spoločnosť. „Veď ich ona rozpráši, búrka," zaprorokoval akýsi veľmi „törzsökös" po výslovnosti aspoň. Hovoril hlasne, aby sa vedelo, že je tu. Jeho výrazy boli opuchnuté pýchou a opo­vrhovaním všetkého, čo sa tu hýbalo a radovalo. A búrka by nás mohla pošibať tu dolu. Bolo by jej v do­linu. Naučila by nás - ako včerajšia - kde vzal Matúška slová: „Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú".

Keď bola starosť najväčšia pre tie chmáry, vtrhla do Lomnice veľká svadobná spoločnosť. Voz s rúchom ťahala sedliacka štvorka pod šatkami. Na prednom podsebnom sa niesol prvý pohonič. Za vozom išla družina, starší a mla­dí. Starejší a či zváč s mosadznou valaškou viedol predok. Dedinskí hudci húdli, až sa rozliehalo. Spievali sa sva­dobné, ale i iné; ktorú začali spievať, hudba ju hneď pochytila. Boli všetky do skoku, lebo sa idúcky tancovalo tuho. Veselosť prelomila ostatné hrádze a rozliala sa Lomnicou ani povodeň. I-huhú, i-huhú odrážalo sa od grúňov. Družice boli pod partou, plieskali do dlane tancujúc a spievali z plného hrdla mocným čistým hlasom. Iste náročky povyberali najlepšie speváčky v dedine. Mocný spev sa niesol víťazne ponad tmavú horu ku grúňom, rozháňajúc omrzenú nudu, rozčepýrenú tamhore okolo bieleho hote­la. Radosť nakazila všetkých tu dolu. Čvrlikavé husle ju berú ani hrabky a roztriasajú všade, dudravá barbara prisviedča. Už sa neobzerá nik o Gerlachovský a jeho sivé zástery: všetko sa ponáhľa za podperenou spoločnosťou, ako ide, tancujúc v bielych nohaviciach a červených ko­žúškoch.

Slávnosť sa odbavila na lúke pod horou. Diváctva, há­dali, bolo vyše troch tisíc, ale nie všetci platili vstupné. Dobrý pospolitý človek v kroji učil bez pláce omrzeného, veľmi sebavedomého nadčloveka z tatranských divných zákutí a hotelov, že „nie moc treba k žitia blahu, len spokojnôstky, drobné veci". Ale sebavedomý veľkomešťan, letujúci na čistom vzduchu Tatier, nie veľmi dbá o „drobné veci". Radšej sa stará o zlaté teliatko, či by sa v Tatrách nevypáslo trochu na voňavej tráve.

Ale pospolitý sa neobzerá veľmi, čo si mysli vyvýšený a mocný. Oddal sa celý veselosti, ktorá i inak je jeho naj­lepšia spoločnosť na ceste tŕním a kamením. Nájde všade na krušnej ceste záblesky radosti a odrobiny šťastia. Z di­váctva sa dali strhnúť mnohí, ktorých ešte život nezakríkol priveľmi a neohlušil. Jeden za druhým začali pristupovať k stolu divnej hostiny, ktorú im pripravila štedrota ľudu tatranských dolín a hôr. Na bohatých žírnych poliach sa jej už nevodilo najlepšie. Vodí ju po pekných stromoradiach a cestách, zahrievajúc chladnú cudzotu. Mnohí možno ani tu neuznávajú tú krásu, že je priprostá; ale radosť ju len vedie, nedá sa zastrašiť pohŕ­daním. Ľud sa tu ešte drží piesne, nedal sa jej zvrhnúť v omrzené šomranie. Vytvoril si i tance o figúrach a sku­pinách, ktoré sa snujú šumným vencom. V nich nieto nič umelého a sileného, sú prosté a pekné, také, aké sa tancujú len tu. Z nich by sa dalo vytvoriť možno i niečo zložitejšieho, čo by mohlo hádam nájsť miesta i na pan­ských zábavách. Divákovi sa rozihrajú žilky, dívajúc sa na prostý veselý tanec, nemôže sa dívať ľahostajne, bez účasti. Z neho volá naň čosi svojho, čo ho chytá za srdce.

Ľud sa vie zabávať i veseliť. V tanci a speve je utajená krása, ale aj akási prasila, ktorej korene vyrastajú tam z prastarých pokolení kdesi. Ona skladá zo skromných tro­siek a odrobín hneď celky a podivné diela, vdýchnuc im životnú teplotu. Z nej sa rozrástol i nádherný strom zre­lej múdrosti, vloženej do povestí, porekadiel, prísloví, oby­čají a povier. Z nej vypučil i ľúbezný kvet samorastlého umenia v spevoch, hrách, tancoch, výšivkách, čipkách a staviteľstve. Tak si vie zdobiť pospolitý Slovák tŕnistú cestu života, aby na nej nepodľahol. Tej sile sa nevymknú ani tí, ktorí v ňu veria. Keď ich schytí znezrady za srdce, vedie ich priamo k svojim žriedlam. Zjavila sa i tu odra­zu a schytila divákov, postaviac ich pod tú istú právomoc, s tými tam, v rozihranom kole. Hoci nie osobou, ale srd­com boli všetci Slováci v jednej kôpke. Boli by hádam i osobou, ale ...

„Ja by ti, bračok, len stál tunáka, pozeral na „tie divnie vrche" i na nich tam, našich."

„Nezaskočil by si si s nimi?"

„Nebolo by od veci zamiešať sa, ale...: Pozrel na svoj pekný, zánovný oblek. Bol letný, z ľahkej tenkej látky, ale zaťažel mu väčšmi ako tým tam v kole kožúšky a no­havice z valaského súkna. Bodla ho najskôr osť, že je nie oblečený, ako by sa patrilo. Vtedy práve tancovali Ždiarania, ledva sa dotýkajúc zeme. Pozerajúc na ich ta­nec alebo Važťanov a iných, na ľahkosť a súlad pohybov, divák sa pýta, ako to môže vystať od ľudí, ktorí pracujú celý týždeň do úmoru: od svitu do noci. Mladému, pove­domému Slovákovi je ľúto, že sa vylúčil z tej družiny, nemajúc kroj na sebe. On už cíti, že tie družiny v krojoch neprišli sa produkovať zručnosťou a hybkosťou, ale volať všetkých bez rozdielu do jedného kola. Nuž vzťahy skrsli medzi rozihraným ľudom i mladým diváctvom. Prečo by mali zaniknúť bez stopy? A ak by sa rozmnožili a zduželi až na dokonalé povedomie, že patrí­me vlastne dovedna a najteplejšie, najlepšie by nám bolo všetkým v starootcovskom kroji? Dedovizeň je ešte tu. Tí­to z ľudu ju verne zachovali a opatrili: tu ukázali pred všetkými, že jej je nie málo. Každému by sa ušlo nadostač, keby ju prišlo deliť medzi všetkých na rovnaké diely.

Berúc veci od základu, Slovensko je vlastne ešte nie Slovenskom. Ozajstným Slovenskom bude, keď začne dý­chať prirodzeným svojským životom. Na Slovensku sa musí ozývať všade nepokazené slovenské slovo. V poli, na lúkach a v horách i vo dvoroch mala by zasa ožiť pekná, stará pieseň. Dediny i mestá mali by sa pestrieť veselými farbami kroja, v domoch by mal vládnuť neskazený mrav otcov. Odblesk takého Slovenska odrazil by sa mohutne i v Tatrách a vzbudil by v nich nový, bujarý život. Tatry by potom naozaj už boli, za čo ich mali slovenskí spevci od počiatku nášho vzkriesenia, za pyšné hradby našej zachovalosti a vernosti. V nich by Slovák bol vždy doma a nielen pozvaným hosťom v nedeľné odpoludnie.

Národopis je odborníkovi dôležitá, vážna veda, postran­nému pozorovateľovi ľúbezný výkvet ľudového bytu; umel­covi osvieženie a podnet k tvoreniu v domácom ovzduší; podnikateľovi prameňom zárobku pri odpredávaní toho, čo by vlastne nemalo byť na predaj kvôli zisku, najmä ta­kým, ktorí v odpredanej veci nevidia nič, ani výhodný obchodný článok; povrchnému svetákovi môže byť predme­tom výsmechu a zneváženia: ale povedomému synovi ná­roda mal by byť podstatou, ktorá dáva životu národa pri­rodzený a veselý rámec a jeho vývinu zdravý, spoľahlivý podklad. Svojský byt mali by mať vo veľkej úcte a láske nielen pospolití, ale i vysokopostavení, lebo v ňom sa pri­hovára duša predchádzajúcich pokolení ďalekému potom­stvu. Jemu vlastne máme čo ďakovať za všetko, čo ešte máme svojho vlastného. Jemu máme čo ďakovať, že Tatry - aké sú, také sú - ale v podstate sú ešte naše, zvia­zané s nami nerozlučne. Tatry by sotva boli Tatrami, keby slovenský duch nebol mal stráž nad nimi. Slovák tiež by bol sotva Slovákom, keby ho nebol pridŕžal pri jeho pôvode poklad národopisného odkazu, zdedeného po ot­coch, ktorý verne chránila a spatrila posvätná pôda Ta­tier.

In: Kukučín, Martin: Dielo XX : Závažné skúsenosti. - Bratislava : Tatran, 1971, s. 244-248.


Klub československých turistov v Poprade usporiadal pod záštitou Matice slovenskej v rámci Tatranskej výstavy vo Veľkej národopisné slávnosti (prvé svojho druhu) v Tatrách v nedeľu 31. júla 1927. Z poverenia Matice slovenskej viedol program Karol Plicka. Účinkujúci boli zo Štôly, Batizoviec, Gerlachova, Ždiaru, Važca, Heľpy. (Pozn. editor Tatranu)

Starý šľachtic (maď.)

„nie moc treba k žitia blahu, len spokojnôstky, drobné veci..." Citát z Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy

 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.