Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Poézia KRČMÉRY, ŠTEFAN (1892-1955)

KRČMÉRY, ŠTEFAN (1892-1955)

Tlačiť
Obsah článku
KRČMÉRY, ŠTEFAN (1892-1955)
Na konci roku 1918
Fáteľ mladuchy
Štrbské pleso
Celý článok
Básnik, publicista, literárny kritik a historik, všestranná a určujúca osobnosť slovenskej kultúry a literatúry dvadsiatych rokov 20. st. Narodil sa v Mošovciach, v rodine štúrovského básnika, ev. kňaza Augusta Horislava Krčméryho, detstvo prežil v Jasenovej na Orave. Matkou mu bola Timravina priateľka Oľga Petianová (Timrava opísala malého Štefana Krčméryho spolu s otcom [Cyrilom Krimským] v novele Skúsenosť). Štefan Krčméry sa s Helou Karlovskou (1902-1970) oženil 25. augusta 1920 a svadobnú cestu strávili manželia na Štrbskom Plese. Že Tatry navštevovali aj neskôr, potvrdzuje spomienkou Maša Haľamová. Na jeseň roku 1931 sa uňho prejavili duševné problémy, ktoré v nasledujúcom roku prerástli do vážnej psychickej choroby. Koncom roku 1932 prestal redigovať Slovenské pohľady a v roku 1933 sa definitívne vzdal miesta tajomníka Matice slovenskej.

 


 

1. Na konci roku 1918

Rok zapadá, jak slnce keď sa nahne

A zrudlé kryje za štít Kriváňa,

Do lona Tatier kdesi v hrob si ľahne,

Kým k pohrebu mu víchor vyzváňa

A prorok čas vykladá vážnym retom,

Čo videl rok ten, kým tak prešiel svetom.

. . .

Bo svitne rok, jak slnce znad Kriváňa

Rozleje žiaru naše na zeme,

A vznikne doba z časov oceána,

S ňou všetci k veľkým činom vstaneme,

A skypí práca v jednej záplave

Od dumných Tatier k šumnej Vltave.

 

In: Krčméry, Štefan: Výber I. - Bratislava : Tatran, 1982, s. 197-198.

 


2. Fáteľ mladuchy

I.

Šumí nám ešte v ušiach ruch,

Radostný nášho veselia,

Ako svadobná hudba vkráda sa

Do tichej chyžky hotela.

 

Obloky hľadia na pleso,

Nevidieť ho, je vôkol hmla,

Tá poopriada smreky, končiare

I múry nášho hotela.

 

Tá hmla sa zhora spustila,

By do svojich nás vpriadla osídiel,

Ju pán Boh poslal azda sám,

By nás dnes nikto nevidel.

29.VIII.1920

 

II.

Dnes hmla sa dvíha z jazera,

Stá svrčín doň sa nazerá,

V jeho krištáli zrkadlí

A hore, kde je prietrž hmiel,

Z tých vážnych, tvrdých Tatry čiel

Sneh svieti, v noci napadlý.

 

Poniže, duši, hľaďže, hľaď,

Sa belie známy vodopád,

Je ako fáteľ mladuchy,

Pri ňom sme vlani boli raz,

Tam štyri bozky viažu nás,

A trocha sladkej predtuchy.

 

Vodopád hľadí na nás dol,

Ó, jakby nás bol zabudol?

I on mal iste predtuchy,

Že zídeme sa ešte s ním,

A ja ho veršom pozdravím

A ty - fáteľom mladuchy...

30.VIII.1920

 

III.

Ako sa šinie

po hladine čln,

čo nás nesie cez jazero diaľ,

tá tvoja rúčka

ako mocne ťahá veslo,

letíme duša

a ja bych zaspieval...

 

Ja hudiem pieseň tichú,

Jej nápev šumot vĺn,

Ty ženieš bez oddychu

Maličkou rúčkou ťažký čln.

 

Ako tu zdravo blčia líčka,

Žieňa moje radostné,

Mne sladký úsmev hrá na ústach

Sťa vo sne _ _ _

 

A čln sa šinie po hladine,

Tak sladko je nám dvom,

Nás kolembá, nás unáša,

Letíme sladkým snom ...

 

Ó, tak veď nás,

Tak život náš,

 

Tak oboch svetom diaľ,

Tak svorne, šťastne, snive,

Nech čln náš tak sa šinie

 

Životnej po hladine

Nad nami slnce plá -

Len roly nech sa vymenia,

K veslu ja primknem ramená

A ona zaspieva.

2.IX.1920

In: Krčméry, Štefan: Ty a ja : libsbrífy. - Bratislava : Tatran, 1972, s. 88-91. [- V tomto vydaní bez názvu. Názov „Fateľ mladuchy" z vydania Výber 1. - Bratislava : Tatran, 1982, s. 221.]

 


3. Štrbské pleso

(Impresie a reflexie)

 

V zelenej posteli,

V nádhernej posteli,

Zdobenej božím i človeka umením,

Ležalo za rána,

Zôrneho za rána

Ružové tvoje telo.

Ružové ležalo,

Svieže a panenské ležalo;

Cítil som, dýchalo vonne, keď zo sna sa prebralo,

Jemne sa zježilo,

Pretiahlo ružové údy,

Smialo sa mladistvo,

Panensky chvelo

V belostnom závoji, vo vojkách drobunkých perál;

Jasom ich očima zbieral,

Zraky som závoje krájal,

Bázlivým gestom ich rozhŕňal

Stydlive hľadel naň, na sviežu, ružovú, nevinnú nahotu,

Tíško ho vzýval:

Ružové tvoje telo.

 

Slnce si čakalo túžene,

Princezna čakala kráľoviča...

(Cez hory chodieval zelené,

Heroldi v purpure pred ním,

Sám s jasnou korunou na hlave

Zastanúc na prahu granitovom,

Celý dom oslnil jasave

Zavše i naplnil smiechom.)

Ale dnes prišiel príval,

Okolo poludnia

V sprievode ďalekej muziky

 

 

Pripálil cez hory zdivelý

Na koni splašenom,

zháčil sa pri tvojej posteli,

a tvoje panenské telo sa striaslo.

Videl som: k posteli prikuté

Chcelo si zutekať pred ním,

Zľakane zutekať. Nemožno!

Sto ráz sa zopälo, upadlo sto ráz

V kŕčovom lomení

Nevinné tvoje telo.

Videl som: tisíce ihiel doň bádalo,

Krvi strek za každou,

Tisíce šípov doň sekalo z mračien,

Korbáče ťali ho ukrutne,

Za každým čierny švár,

Zívnúca rana,

Drak-víchor prepukal v rehote,

Skočiť naň hotový, zdupať ho kopyty,

Posteľ sa triasla a ono sa zvíjalo,

Zvíjalo, metalo, jačalo -

A ja som hľadel naň, ja som s ním trpel,

S boľavým tvojím telom.

 

A potom prišiel večer.

Uľahlo krvavé, zmučené,

Akoby na máre.

Trhlo vše údami,

Vzlyklo vše, decko jak uštvané v belčove ...

Spieval som nad ním

Spevy, čo matere spievajú svojmu plodu -

A ono pomaly zdriemalo,

Pomaly zaspalo,

Zamrelo v spánku.

Strážil som nad ním,

Prebdel i hodiny, hodiny spieval

A spev môj dolúdil závoje mäkké,

Zhora sa mliečne a mäkunké spúšťali na rany,

A zrak môj zažíhal svetielka drobné,

Hore sa rozžali v klenutí neba,

Rozpäl sa krášovský baldachýn

A ja som spieval a striehol len teba,

Záhadné tvoje telo.

 

A ráno videl som

V zelenej posteli,

V nádhernej posteli

Ležať zas ružové, ružové telo,

Ako sa jemnúško zježilo,

Pretiahlo mladistvé údy,

Panensky chvelo sa, spievalo,

 

Spievalo ružové tvoje telo:

 

O ránach spievalo,

Ako si ružové dávali rúčky,

Holub za holubom cez hory zelené,

Reťazou ktorej nik počiatky nezná,

Vždy mladé, nikedy nestarnúce.

 

O nociach spievalo,

Ako sa vznášali tmavými krídly,

Havran za havranom obzorom sčernelým,

Neznajúc, ktorý z nich posledný bude,

Usadnúc na zvädlú ratolesť zeme.

 

O rokoch spievalo:

O zimách, ako mu tkávali rubáše

V belavých oblakoch,

Ako ho putnali, ako ho pantali -

A ako chodili v zápätí,

Veselo šklbúc ich, zurvalci - jará.

 

O silách spievalo,

Ako doň vtekajú príbojom z hĺbok,

Ako ich neubúda;

O parách a snoch,

Jak z neho vstávajú, jak nimi mladne;

O smútkoch, ako mu sadajú na dno.

 

O vekoch spievalo,

Ako sa vracali obrazy,

Nazrieť sa nanovo s úsmevom, zádumnou,

S plačom v tom odvekom zrkadle,

Prišli a išli a boli, čo nikdy sa nevrátia,

Odkedy prvý raz rozumel človek tej piesni,

I prvej: odkedy počúval nerozumejúc,

I prvej: odkedy píjali z v§d jeho jelene bystré a zázračný tur,

I prvej: odkedy spievalo v akorde so spevom hôr,

I prvej: odkedy spev jeho slúchali skalnaté, nemé Tatry,

Odkedy Mater-Zem v mladosti svojej

Podniesla v zázračnom kalichu,

V nádhernom žulovom pokále,

Zorami sfarbený, mladistvý, čerstvý nápoj

Tvorcovi svojmu!

 

In: Slovenské pohľady- - Roč. 39, 1923 (Jún-Júl-August), č. 6-8, s. 321-324

 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.