Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

KLEINSCHNITZOVÁ, FLÓRA

Tlačiť
Obsah článku
KLEINSCHNITZOVÁ, FLÓRA
O Johane Miloslave Lehockej
Z našej romantiky
Z denníka Bohuslavy Rajskej
Celý článok

1. Miloslava Lehotská

Trnovecká farárka, Johana Miloslava Lehotská, rozrušená chodí po dome. Nedivme sa jej. Dnes na fare čakajú vzác­nych hostí. Ľudovít Štúr sa ohlásil na dnešok milým a pria­teľským listom, potom obaja bratia Hroboňovci zo susednej Sielnice prisľúbili svoju návštevu a napokon aj verný a od­daný Janko Francisci, ktorý úprimne obdivuje vlasteneckým duchom písané verše mladej ženy, dozvediac sa o Štúrovom odkaze, ponúkol sa, že aj on príde. Štúr, Francisci, Hroboňovci. Samé vzácne duše. Samí du­chovne spriaznení bratia s jemnou a rodu vernou poetkou.

Miloslava Lehotská letí akoby v extáze po celom dome. Pôvabná krinolína z ťažkého staroružového taftu v malebných záhyboch padá z jej štíhleho drieku. Bohúň ju chcel raz vy­maľovať v tejto ružovej krinolíne, ako sa sám vyjadril, ako symbol Poézie, avšak Lehotská žartovne odmietla túto poctu.

Štúr, Francisci, Hroboňovci. Mladá žena vybehla na prie­domie, aby sa presvedčila, či je aj tam všetko v poriadku. Ale nikde ani smietky, všetko v jagavej čistote a kráse pri­pravené čaká na vzácnych hostí. Ba Lehotskej sa zdá, akoby aj starodávne lipy okolo trnoveckého kostolíka šumeli: Štúr príde. Dnes príde Ľudovít Štúr.

Oči jej horeli radostným očakávaním. Konečne niekto, s kým si možno pohovoriť od srdca o vyšších veciach, hlavne o osude národa. Lebo srdce krásnej ženy v bledoružovej kri­nolíne s celou svojou vrúcnosťou a úprimným citom bilo len pre národ. Odkedy vôbec vedela jasne usudzovať a odkedy poznala ťažké položenie národa, každým svojím dychom a celým svojím úprimným srdcom priľnula k tomuto ťažko navštívenému národu. A čokoľvek povedala, napísala, alebo podnikla, jej verná oddanosť k národu zo všetkého zjavne vyžarovali. Keby bola mužom! Hej, koľkokrát si to už povedala. Keby mohla vystúpiť verejne, keby mohla verejne prejaviť svo­je presvedčenie, svoju rodolásku. A keby to bolo po­trebné, aj zbrane by sa chytila a išla by do boja za národ, za drahú slovenskú otčinu. Ale čo zmôže žena? Lehotská, ktorú súčasní mladí básnici „Okrasou Tatier" prezývali, sa trpko usmiala. Čože u nás ča­kajú od ženy. Aby vedela variť a viesť domácnosť. Vziať kni­hu do ruky? Aké to zbytočné márnenie času. Pohovoriť si o vyšších duchovných veciach? Och, akáže to môže byť gazdiná, keď má času na učené veci. No, radi by sme videli, ako to vyzerá u takej „učenej" v kuchyni. Tak a podobne sa hovori­lo o každej žene, ktorá sa odvážila pozdvihnúť hlavu od varešky. Ale Miloslava Lehotská sa nedala odradiť. Nesmelo, skromne síce, ale jednako len vo vedomí, že pre dusiaci sa a trpiaci národ je potrebná každá ruka a každé obetavé srd­ce, teda aj srdce ženy, poslala svoje prvé básnické pokusy Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, aby ich uverejnil, ak sa ho­dia, do Almanachu Nitra.

So zasneným pohľadom sa vrátila domov, do svojej izby. V maličkom sekretári, ozdobne vykladanom farbistým dre­vom a perleťou, odomkla priečinok, z ktorého vybrala malú knižočku v červenej väzbe. Almanach Nitra z roku 1843. Otvorila na strane 128. Napoli čítala, napoli recitovala jed­nu zo svojich prvotín, uverejnených v tomto ročníku Alma­nachu.

Drjwe si dám srdce wyrvat z těla, nežbych se od tebe wzdalovat, neb tě zradit, národe můg, měla!!

Áno, tak hrdo to hlási i dnes a taký bude jej vzťah k ná­rodu vždy, dokiaľ len bude biť srdce v tomto krásnom tele.

Akože to napísal redaktor Hurban pod čiarou, keď mu posla­la svoje prvotiny? Prelistovala stránku. Okom pohladila od­stavec:

„Dvě básně tyto gsau [wýtvorem] gedné ze spanilomyslných na­šich wlastenek, která wšak pro skromnost swau pod wlastním gménem wystaupiti se ostýchala. Gestli že tyto počátkové gegj, genž gsau důkazem pěkné duše wlasteneské Miloslawy, od welect. čtenářstva Nitry wděčně přijaty budou, bude to nemalým podnětem i k dalšjmu gegjmu, na pólu omladugjcj literatúry [našj] pracowánj".

Čo len strachu prežila vtedy, že sa jej vysmejú, sposmeškujú jej úprimné vlastenecké zmýšľanie. A predsa len vždy chce hrdo opakovať „dřjwe si dám srdce wyrvat z těla..."

Príchod služobnej vyrušil ju zo sna.

„Pani veľkomožná, nech idú von, Mišo prišiel po mlieko". Miloslava sa zas vrátila zo snov do skutočného života. Vzala kľúče a išla do pitvora. Malý žiačik od susedov ju úctivo pozdravil a potom bez otázania začal:

„Už im môžem, pani matka, povedať z hlavy tú Hej, Slované".

„Ak ju vieš, Miško, začni".

Chlapec sa dal do recitovania, lebo dobre vedel, že všetky deti, ktoré prichádzali na faru a zavďačili sa pani farárke prednesom slovenskej básne alebo piesne, dostali nejakú sladkú odmenu.

Miloslava Lehotská žartovne potiahla Miška za červen­kastú kečku, pochválila ho, potom zašla do priestrannej far­skej komory a vybrala s police najväčšie jablko pre neho. Ale vtom už začula hrkot kolies a hneď nato hlas svoj­ho muža.

„Už som ti ich priviezol všetkých zdravých, Johanka, te­raz už len predlož pečené kurence, lebo veru Prosiecka dolina je hrboľatá a hostia už vyhladli". Zachvelo sa jej srdce, radostnými slzami zvlhli tmavé, krásne oči. Vysoký, štíhly a krásny, „s ktorým v kráse junáckej iba Samo Chalupka mohol závodiť", vystúpil s koča Ľudovít Štúr. Samoslav Hroboň, plavovlasý mladík snivého, vizionárskeho pohľadu, zlomený akousi bolestnou melanchóliou, zoskočil hneď za ním. Janko Francisci, samá ochota, úcta a oddanosť v každom pohybe a pohľade, ešte z oča hľadá oča­mi domácu paniu, aby ju pozdravil. Ľudovít Hroboň vystu­puje z voza posledný. Všetci štyria jej stisnú ruku v úprimnej radosti, že sa zišli so sestrou, s porozumejúcou dušou, ktorá chápe ich sny, túžby, radosti a ich žiale.

Nielen veršíky vie písať trnovecká farárka. Chutný obed, ktorý dáva svojim hosťom na vkusne prikrytom stole s ja­gavým bielym obrusom, ktorý si sama utkala, je skúškou zre­losti aj pre staršie a skúsenejšie gazdiné, ako je ona. Ale tentoraz má hostí, ktorí myslia istotne na celkom iné a kto­rí prišli za touto peknoduchou ženou porozprávať sa o svo­jich plánoch, lebo vedia, že u nej nájdu porozumenie.

Ján Lehotský, domáci pán, taktiež s veľkou pozornosťou počúva Štúra. Štúr rozpráva o tom, ako sa v hlbockej fare spolu s Hurbanom a Hodžom uzniesli na tom, že stredné slo­venské nárečie povýšia na spisovnú slovenčinu.

„Vybrali sme sa aj k Hollému na Dobrú Vodu a náš sta­ručký básnik schválil tento náš krok", dokončil Štúr svoju reč. Ján Lehotský nevedel, čo má odpovedať. Veď áno, to je pravda, ľud, ani oni sami nikdy nehovoria tou rečou, ktorou sa píšu knihy a ktorou sa číta Písmo v chráme. Jeho žena v bežnej reči nikdy nepoužila vety: dřive si dám srdce vyrvat z těla... Ale naučení sú už od niekoľko sto rokov na túto dvojjazyčnosť. Inak píšu, inak hovoria. Ťažko si odvykať od niečoho, čo bolo zavedené niekoľko sto rokov.

Ale Miloslava Lehotská je týmto krokom nadšená. „Vo mne to už dávno driemalo, pán brat, a len čakalo na prebudenie", povedala mu úprimne. Potom mu vysvetlila, že iba teraz jej je všetko jasné. Už vie, prečo sa jej zmocni­la akási tieseň, keď počula malého Miša recitovať „Hej, Slované" inou rečou, ako hovoril. Nadšenie z nej vytrysklo ako horská riava, hatená dosial hřbou skál. Radostne schválila Štú­rov plán. Janko Francisci, oddaný ctiteľ Štúrov, ktorý o veci už vedel a dokonca sa už aj pokúsil o prvú báseň v štúrov­skej slovenčine, pridal sa k domácej panej. Zato obaja Hroboňovci sú akosi rezervovaní a spomínajú tradície, ktoré nehodno šliapať pre akési novoty. Ani domáci pán ešte nepo­vedal konečný úsudok.

Ale Štúr sa teší predbežne aspoň z úprimného súhlasu svojej duchovnej priateľky. Nedá sa zahriaknuť nijakými protidôvodmi. Horlivo háji svoj krok. Dlho hovorí. A keď Štúr hovorí, musí údivom onemieť každé srdce.

Potom Štúr prejde na iné pole. Predpovedá ťažké časy pre národ. Čakajú ho boje a skúšky a má veľmi málo ver­ných a oddaných synov. O dcérach ani hovoriť nehodno. Po­tom povie prísnu, ale spravodlivú kritiku na slovenské ženy tých čias:

„Naše ženskuo pokolenie je veru náramne zanedbanuo, nevzdelanuo a tak aj za nič vyššieho ani chuti nemajúce, ani sa nezaujímajúce, lebo čo nevedomcovi do vecí od každoden­ného chleba vyšších a vznešenejších? Ako najlepšia vlastnosť paní a žien, ktorá sa vychvaľuje u nich, je to, že je dobrá gazdiná, že vie dobre hospodárstvo opatriť. To je síce dobrá a potrebná vlastnosť, ale v terajších časoch už len malá a nízka".

Štúr potom ďalej spomína, že dnešná žena musí mať už isté vzdelanie a vtedy Miloslava Lehotská odváži sa úprimne povedať pravdu všetkým návštevníkom, nevynímajúc ani Ľu­dovíta Štúra.

„Vy, bratia slovenskí, ste tiež toho vina, že sme takie, akie sme." Bolestne si spomína na svoje dávne túžby, keď ešte ako mladé dievča chcela založiť výchovný ústav pre slovenské dievčatá podľa cudzích vzorov, keď tejto myšlienke chcela obetovať svoj život, svoje schopnosti a skromný ma­jetok, išla aj študovať do Prahy, ale plán sa neuskutočnil pre malosť a úzkosť slovenských pomerov.

„Vzdelanie a školenie slovenskej ženy stojí peniaze a kto­rý otec alebo brat uzná potrebu túto a obetuje svoje imanie", pokračovala domáca pani v obžalobe.

Štúr uznáva jej námietku. Veď Slovenka v štyridsiatych rokoch minulého storočia nemusela vynikať nijakou múdro­sťou. Stačilo, keď bola poslušná, pracovitá a skromná a tomu sa veru nemusela učiť v škole, to ju naučili doma. Štúr už vycítil závan nových časov a mal pre ženy vyššie požiadavky.

„Takto, ako je naše pokolenie vychovanuo, sú ženy u nás veru napospol s málo výnimkami len naozaj dobré gazdiné. Nie je veru ani div tomu, že vzdelanejší nášho národa syno­via si spoločnice svoje z inšieho rodu, keď sú vzdelanejšie, berú, bo veru s takou dobrou gazdinou žiť je naozaj kríž najväčší."

Potom ďalej vysvetľuje, že taká žena iba ustavične kričí, šomre, bedáka a pre každý vyšší záujem je hluchá, ba aj muža od neho odvádza. Aj ostatní sa rozhovorili o veci. Ale potom na návrh do­mácej panej hostia sa vybrali na malú vychádzku do dolinky za Korytnicou, čo bolo jej obľúbeným miestečkom. Všetci radi prijali jej návrh. Všetci mali radi prírodu, ktorá im ešte užšie prirástla k srdcu v spoločnosti tejto spanilej, jemnej a krásnej spolusestry. Bolo šťastie pre národ, že bojmi unavená, ubolená duša Ľudovíta Štúra aspoň na zlomok sekundy si mohla oddýchnuť v spoločnosti porozume­júcej ženy, ktorá mala tak isto na srdci osud národa ako jeho najväčší syn. Preto si s láskou a s úctou spomíname na Milo­slavu Lehotskú a na niekoľko silných a oddaných národovkýň jej čias. Keďže okrem svojej skromnej literárnej tvorby nemohli ináč uplatniť svoje sily v borbe za národ, aspoň svo­jou sympatickou účasťou a porozumením dodávali sily a chuti umdlievajúcim bojovníkom.

Takto o tom šumia ešte i dnes, po sto rokoch štíhle jedle v Prosieckej doline, toto prezrádza biely haditý chodník, po ktorom neraz sa prechádzala príkladná rodoľubka Miloslava Lehotská s najväčším synom nášho národa a s jeho priateľmi. -

Znovu sa radosťou rozochvieva srdce trnoveckej farárky, utiahnutej vo svojej najmilšej izbičke, v nízkej biedermeierovskej leňoške, ozdobenej čipkou, prácou jej rúk. Ručná práca bola jej obľúbeným zamestnaním, lebo pri nej mohla spriadať voľne, nerušene svoje najkrajšie sny a pri nej si poznačovala aj svoje veršíky.

Ale tentoraz odkladá košíček s jemnou výšivkou a znovu otvára drobnú knižočku, ktorú jej dnes priniesol osobitný posol až z Levoče.

„Miloslave, najhodnejšej dcére a okrase Tatier", číta už vari po desiaty raz venovanie divadelnej hry Janka Matúšku „Siroty", ktorú vydal vlastným nákladom v Levoči jej vzácny priateľ Ján Francisci. Týmto venovaním chcel prejaviť svoju hlbokú úctu k tejto peknoduchej žene, ktorú tak vhodne po­menoval Okrasou Tatier. Miloslava obrátila stránku a prečítala si znovu, ako sa jej prihovára slovenský básnik teraz už v štúrovskej sloven­čine.

Na štíte Tatier jasá sa zástava,

a na nej slovo našich túžob: Sláva!

Ty si sa prvá zo slávy tešila,

A z nášho blesku radosť pocítila.

Aj toto jarný z našej slávy kvietok,

čo v obeť úcty mojej dávam...

Slovenka statná! Kriváňa okrasa!

Nech sa ten kvietok tvojím menom jasá!

Slovenka statná! Krásne ju pomenoval Ján Francisci, ale zároveň aké mravné záväzky jej tým uložil. Čo všetko bude ešte musieť prekonať, ak si má naskutku zaslúžiť meno stat­nej Slovenky a okrasy Kriváňa. V tej chvíli cítila, ako keby jej narástli krídla a znásobila sa chuť do práce. Otvorila priečinok svojho vykladaného sekretára. Redaktor Almana­chu Nitra odznovu ju poprosil o príspevok do IV. ročníka. Miloslava vytiahla svoju rozpísanú národopisnú úvahu „Opis Liptova". Uvedomila si, čo znamená každé po slovensky pí­sané slovo. priečinok svojho vykladaného sekretára. Redaktor Almana­chu Nitra oznove ju poprosil o príspevok do IV. ročníka. Miloslava vytiahla svoju rozpísanú národopisnú úvahu „Opis Liptova". Uvedomila si, čo znamená každé po slovensky pí­sané slovo. Pracovala dlho a s chuťou. Veď každý potok, každá jedľa milého Liptova jej prirástli k srdcu. A potom ešte jedna túžba ju volala do práce. Azda sa jej príkladom prebudia aj ostatné Slovenky, azda ich vyruší z nevšímavosti, potrasie ich mlčaním a nezáujmom a dodá aj iným chuti do práce. Azda nebude večne stáť osamelá medzi ženami svojich čias.

Opísali ste svoj kraj", odpovedal jej redaktor Jozef Miloslav Hurban, keď dostal hotový príspevok do Almanachu Nitra. „Hej, keby sme si každý takto opísali svoje okolie a najmä tie naše drahé Slovenky, keby sa už raz za príkladom tých daktorých, medzi ktorými predok vediete vy, veľactená sestra slovenská, k svojmu národu priznaly."

Aký to bol milý, posmeľujúci list. Koľko chuti by bol vedel dodať a ako vzpružiť do práce za iných okolností. No, dnes ho Miloslava ukladá do sekretára unavená a akási nesvoja.

„Vari len nebudem chorá", ľaká sa v duchu. Akiste to bude len únava po rozhovore s mužom, ktorý ju žiadal, aby natoľko sa nevystavovala do nebezpečenstva pre národnú vec, veď slúžny mu nedávno dôverne pošepol, že dostáva stále nové udania na Johanu Miloslavu Lehotskú pre jej panslavistickú činnosť. Mladá žena si unavene vzdychla. Kedy už bude tomuto koniec! Kedy prestane toto ustavičné udávanie, prenasledo­vanie, nabádanie k opatrnosti.

Veď milý priateľ Štúr hovoril nedávno o ťažkých mrač­nách, o chystajúcich sa bojoch a ťažkých časoch. O tom, ako teraz už Slováci musia povstať so zbraňami v ruke a brániť si svoje práva.

Nová nádej jej osvietila dušu.

Veď potom, až prezúri víchrica revolúcie, ktorej sa ona, slabá žena aj tak nemôže zúčastniť, potom, až sa znovu rozžiari jasné slnce slobody nad drahou domovinou, potom, až sa začne aj jej pravé poslanie. Uskutoční svoj dávny sen, založí a sama povedie výchovný ústav pre slovenské dievčatá a každým svojím dychom vštepí im lásku k národu. Dusivý, nebezpečný kašeľ nedovolil ďalej spriadať čaro­krásne sny a plány.

Miloslava Lehotská nemohla uskutočniť svoje ušľachtilé dielo. Odišla pod lipy trnoveckého kostolíka sotva tridsať­deväťročná, na sklonku roku 1849, dozvediac sa ešte o bo­lestnom sklamaní slovenských povstalcov.

„Zapadla, zhasla hviezda prvej veľkosti žien našich slo­venských. Zjasala sa na Slovensku ani hviezda ranná, zvestujúc rodu nový deň a než by slnce rodu vyšlo, so zorami priam zas zhasla..." písal o nej po smrti Samo Bohdan Hroboň.

Bolo bolestným úderom osudu, že na svoju poslednú cestu si so sebou vzala táto krehká a jemná duša vedomie porážky myšlienky, pre ktorú žila a mrela. A že zhasla, nedočkajúc sa slnca rodu, nedočkajúc sa nádychu nových nádejí, nových čias.

A jednako musíme veriť, že niekedy sa tiché šumenie líp zo zabudnutého hrobu Miloslavy Lehotskej rozšíri široko-ďaleko, žiara jej hviezdy rozjasá sa po celej našej otčine a nájde cestu do srdca každej povedomej Slovenky. Aj po sto rokoch. Čože sto rokov! Ako keby ich ani nebolo. Ako keby táto silná a uvedomelá Slovenka bola našou rodnou sestrou, ženou nášho storočia. Môže nám byť stále ešte príkladom. Veľa ešte musíme dokázať, aby sme prevýšili túto našu obdivovanú pramatku v láske a oddanosti k národu.

Jarný vietor vracia do koruny líp záchvevy našej lásky a sympatie na trnovecký cintorín.

Nie, nežila si nadarmo!

In:

Prvý ročník Hurbanovho almanachu Nitra vyšiel roku 1842 (Pozn. PK)

Obe citácie sú upravené podľa pôvodného vydania v almanachu Nitra (Pozn. PK)

 



 


Copyright © 2019 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.