Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Memoáre, biografie KLEINSCHNITZOVÁ, FLÓRA - Strana 2

KLEINSCHNITZOVÁ, FLÓRA - Strana 2

Tlačiť
Obsah článku
KLEINSCHNITZOVÁ, FLÓRA
O Johane Miloslave Lehockej
Z našej romantiky
Z denníka Bohuslavy Rajskej
Celý článok

1. O Johane Miloslave Lehockej

Rozpomienka na zabudnutú ženu

Orol Tatransky, prvý literárny orgán zápalistej mládeže slovenskej, raz pri­niesol ako „Obraz slovenskjeho života" takýto rozhovor dvoch Sloveniek po bale:

Málika zaklope na dvere. Žanetka odpovie: „Herein!" - Málika: „Ei, du faules Tink! Ako sa ti ona vyvaľuje v tej posteli!" - Žanetka: „Veď som sa ti ja už dávno zobudila, ale som si chcela komóciu urobiť." - Málika: „Ja, du machst es dir recht komót! A ja som už dávno kravy podojila." - Žanetka: „Kravy? Nicht um die Welt! Taká som, ani ubitá, veď tej polky nebolo konca kraja!" - Málika: „A ten čardáš! a s tým medveďom!" - Žanetka: „Ale s tým ladendínerom? Veď mňa ten vymorduvau! Ale je to len nie medveď, čo ti tak kúru robiu auf Mord und Brand?" - Málika: „Der Förster? Ach, Žanet, der tanzt einzig! S tým by som i teraz pristala, čo som aká udrvená! - Atď., atď.

A keď sa Jozef Miloslav Hurban na svojej ceste „ku bratrům Slovenským" roku 1839 bavil na Morave a spýtali sa ho vlastenci moravskí, či má Slovensko i národne povedomé ženy, priznal sa Hurban, že síce mu zišli pri tom na um tie odrodilé dcéry národa, ktoré sa „nóbl unterhaltují" a „am vršek špacírovati ausfliegují", ale jednako že s hrdosťou znal sa k tomu, že i Slováci už majú „sestry slovenské, anyž cíti hluboce krásu reči, vznešenost povahy, slávu mi­nulou národu našeho" a „krásnou svou duší pojali, ušlechtilým srdcem pocítili sväté a nedotklé naši národnosti pravdy a úmysly".

Nebolo ich v rokoch, keď Slovensko sa prebúdzalo k novému životu, veľa - nemohlo ani byť pri vtedajších podmienkach kultúrnych i spoločenských. Ale tým vďačnejšie treba nám spomínať mená tých, ktoré sa usilovali ísť po ceste novej. Išla po nej i Johana Miloslava Lehocká, jedna z prvých, ak nie prvá - dnes temer zabudnutá, lebo osud jej nedožičil vyorať brázdu hlbokú. Krátky bol jej život - sprevádzala Slovensko kvitnúce nádejou nového života, a zhasla, keď i nádeje rodu pohasli: roku 1849. Ale nezabúdali na ňu, ktorí ju poznali - Štúrovcom zostala i v rozpomienke po rokoch ešte, čím im bola za svojho života: ideálom novej slovenskej ženy, hviezdou, za ktorou putovali do Liptova, hľadajúc i nachodiac u nej, čo môže dávať iba ženská duchom i srdcom rovnako bohatá.

Bola dcérou Imricha Vyšného, notára a mešťana v Nemeckej Ľupči, o ktorom hovoria Štúrovci, že bol nielen „učený pre seba", ale „aj národný ich muž. Nebolo ústavu slovensko-národného, ktorý by on nebou podporovau a nebolo ani sbierky peňažitej, kde by sa nebou štedrotou vyznačiu". Vydala sa potom za Jána Lehockého, farára v Trnovci, a spravila z trnovskej fary stredisko oduševnenej mládeže štúrovskej: rástli rovnako duch i cit v blízkosti srdca peknoduchej ženy, vplývajúcej na ideálnu mlaď kúzlom tridsaťročnej svojej žen­skosti, harmonicky rozvitej krásou duše i tela. Skláňali sa pred ňou všetci, Štúrom počnúc - z trnovskej fary žiarili im na cestu teplé lúče pochopenia a napĺňali ich radostnou vierou, že ideálne ich túžby majú vernú strážkyňu i v slovenskej žene.

Johana Lehocká i básnila; pod pseudonymom „Miloslava" čítame v I. roč­níku almanachu „Nitry" dve jej básne, v ktorých splatila daň ideám svojej doby. V jednej, „Podkřivánský vlastenec" pomenovanej, tatranská Múza koru­nuje básnika, ktorý za búrky a hromu žiali na tatranskom brale nad porobou národa; v druhej roduverná „Slovenka" osvedčuje sa vo forme kollárovskej znelky:

Dříve si dám srdce vyrvat z těla,

Nežbych se od tebe vzdalovat,

Neb tě zradit, národe můj, měla!

 

Tie dve básne priblížili Lehockú kultúrnemu kruhu pražskému, v ktorom sa kľul nový život český, a kde mali i Slováci, prichodiaci do Prahy, svoj duchovný domov. Tam, v rodine lekára Václava Staňka a advokáta Jozefa Friča, rozprávajú s oduševnením Ľudovít Štúr a po ňom i Samoslav Hroboň o svojej vzácnej priateľke z Liptova; a rozprávajú o nej najmä zase ženskej, ktorá sa im vidí byť Lehockej duchovnou sestrou: Bohuslave Rajskej. Tá je v ten čas veľmi a cele zaujatá reformnými zámermi svojho majstra a učiteľa, Karla Slavoja Amerlinga, ktorý chcel vo vychovávacom svojom ústave „Budči" odchovať národu novú, lepšiu ženskú generáciu. Rajská mu pri tom bola na pomoci, ba išla jeho pedagogické ideály uskutočňovať i za cenu osobného svojho šťastia. Amerling sa pritom usiloval do krážov svojho účinkovania pritiahnuť i oddialené Slovensko a stretol sa s pochopením u štúrovskej mlá­deže. Učia sa u neho, vodia mu nových žiakov, podoberajú sa na realizovanie jeho pedagogických i národo-hospodárskych ideálov. Nie div, že chceli Slo­vensku dožičiť i výchovný ústav dievčenský, aký priam v Prahe rástol pod opaterou Bohuslavy Rajskej. A Rajská vďačne vykonala, čo si želali rovnako jej slovenskí priatelia i jej majster Amerling: zblížila sa s Miloslavou Lehockou, aby ju pripravovala pre pedagogické jej poslanie na obrodenom Slovensku a zaujala ju pre Amerlingove plány vôbec. Lehocká sa i s radosťou chytila do študovania - no Slovensko vtedy nedozrelo ešte pre pedagogické zámery, ktoré sa i v Prahe iba horko-ťažko udržiavali. Ostal z toho iba niekoľkoročný pria­teľský styk dvoch ušľachtilých žien, pretrhnutý potom nepriazňou osobných osudov.

Keď sa takto, temer už v začiatkoch zaseklo, čo Štúrovci si sľubovali od pria­teľských vzťahov Lehockej ku Prahe, jednako len zostávala Lehocká verná všetkému. Čo bolo zmyslom života jej slovenských priateľov - ich túžby a snahy národné boli i jej túžbami; s nimi žialila pre bôle rodu, s nimi sa i radovala z úspechov - zavše pritom i dokazujúc, že Štúr mal pravdu, keď o nej hovoril, že je pri všetkých svojich pekných ženských vlastnostiach ženou „mužského srdca".

Od nej prijímali zvesti z domova, keď bavili sa za vzdelaním na cudzích univerzitách, a vedela im to vyrozprávať tým rojčivým a rozcíteným spôsobom, ktorý bol blízky ich duchu. Tak píše napríklad bratom Hroboňovcom do Halle roku 1842, keď začali sa útoky maďarské na bratislavský ústav:

„Vy bolestíte tam nad zahaslou slávou dávnych Sorbů... Ale jakže budete bolestiti, vrátíce se pode Tatru svatú, anť tu Váš nádějný květ, který ste pri odchodu v najkrásnějším puku nechali, rozdrtěn, rozšlapán od vrahů naleznete... Kdyby mne neposilňoval ve víře ten hlas vnitřní, do budoucnosti patřící... který i Vás pri spatření zapadajícího slunce nad velebnou Prahou potešil... jistě bych myslila, že teď dobíjí poslední hodina Slovanův. Však mne náděje ješté neopu­stila, já věřím pevně, že když se již duch můj skvíti bude ve vyšším světle, on zestůpí na zem nízku, prolomí hrobku a oživí mú mrtvolu na okamžik, aby sa těšila ze slávy Slovanův."

Tie slová istotne sú i ohlasom hovorov, ktoré rástli z rozcítených duší, keď Lehocká vodila svojich priateľov po Tatrách a s nimi snívala o poslaní Slovenska a Slovanstva. Najmä vrchy okolo Korytnice a Prosiecka dolina im boli milým cieľom, kde si vďačne v spoločnosti Lehockej zarojčili Štúr i Francisci, Hroboňovci, Dohnaný i Hurban, nehovoriac o druhých. Francisci, tak sa zdá, patril k jej obzvláštnym ctiteľom; spomína ju i v svojom životopise ako toho času „medzi slovenskými ženami najvynikajúcejšiu národovkyňu". Bola mu vskutku nápomocná, keď na jeho návrh mali sa r. 1845 peknými ručnými prácami odmeniť najlepšie literárne diela „Jednoty slovenskej mládeže". Lehockej sa síce tento spôsob odmeny veľmi ne­videl a priateľovi Hroboňovi o tom napísala doprosta:

„Ale sa obávam, že z toho všetkého len dáka repka vypadne. Pekné vence, ak budú divadlo hrať, im tam na divadlo zahodiť, to by mojím zdaním ušlo, ale dáky bajtlík, čo by aký drahý bou, za vedeckô pojednania dať, to sa mi nezdá." Ale jednako spravila Franciscimu po vôli. Francisci to bol tiež, ktorý jej postavil literárny pomník, keď 1846 vydal na svoj náklad v Levoči Matuškovu činohru „Siroty" a posvätil spis „Miloslave, najhodnejšej dcére a okrase Tatier". V úvodnej básni takto sa jej prihovára:

Na štíte Tatier jasá sa zástava,

A na nej slovo našich túžob: Sláva!...

Ty si sa prvá zo slávy tešila,

A z nášho blesku radosť pocítila.

Aj toto jarný z našej slávy kvietok,

Čo v obeť úcty mojej Tebe dávam...

Slovenka statná! Kriváňa okrasa!

Nech sa ten kvietok s Tvojím menom jasá!

Nie darmo si ju Štúrovci volali Okrasou Tatier - veď sprevádzala s láskou a pochopením všetky ich podujatia. Náhle sa vyslovili za slovenčinu, priznala sa k nej razom i ona a čudným sa jej zdalo, že ju Štúr za to chválil: veď vraj „v nej to už dávno driemalo a len čakalo prebudzenia". Keď Hurban sa usi­loval dvíhať Slovensko v duchu Amerlingovej teórie, že charakter ľudu je v úzkom súvise s rázom kraja, Lehocká podala mu zeme- i národopisný „Opis Liptova", ktorý umiestnil v IV. ročníku „Nitry" do svojich „Korytnických pohárikov". A povzdychol si k tomu zarmútený redaktor pod čiarou: „Opísala ste si kraj svoj; hej, keby sme si každý opísali takto svoje okolia a najmä tie naše drahé Slovenky keby sa už takto raz za príkladom tých daktorých, medzi ktorými predok vediete Vy, veľactená pani sestra Slovenská, k svojmu národu priznali! Keby - keby - keby! ... Ja kedykoľvek si na tie korytnické poháriky po­myslím, voždy s odpornej strany sa mi ukáže tá hřba nepočetná tých sestier Vašich, čo nič neznajú, iba módu, varešku, pantofličku, pomádičku a „vostrej jazeyček!"

Ale keď sa Štúr a druhovia jeho i v Národních Novinách po­nosovali, že úroveň Sloveniek nie je taká, akú by si ju želali, že ich povedomie národné je veľmi povrchné, že nevedia sprevádzať s pochopením ideálne túžby a konanie mužských vrstovníkov, bola to práve Lehocká, ktorá si zastala ve­rejne na obranu ženských a zavrátila výčitky. Nie sú iba ženské na vine, ho­vorí, že takýto neutešený je ich stav; veď mnohá by vďačne išla za vzdelaním, ale hatená je v tom hospodárskymi pomermi, lebo „to stojí peniaze a ktorý otec alebo brat uzná potrebu túto a obetuje svoje imanie?" A mužskí sami tiež mnoho zvinili: zväčša je im žena iba „opatrovnicou domácich maličkostí" - nuž volia si ju nie podľa citu, ale podľa praktickej potreby. Akože sa teda má ženská povzniesť, keď ju sami odtískajú od všetkého, čo by ju priblížilo novým kultúrnym záujmom? Keď sami u nej nehľadajú viacej, ako obyčajné cnosti gazdinské?

U Lehockej sa tu azda prvý raz prihlásila Slovenka o svoje právo byť hod­notená i pre svoje duchovné schopnosti. Nebála sa povedať pravdu na obidve strany; nebála sa ani vtedy, keď maďarské úrady ju začali upodozrievať z panslávskej a vlastizradnej činnosti pre jej styky so slovenskou i slovanskou ve­rejnosťou. I to sa o nej pred povstaním roznieslo, že sa u nej bavil poľského kráľa syn, ktorého vraj vodila po Tatrách, aby mohol špehovať. Vtedy musela na rozkaz mužov spáliť všetky svoje listy a písomnosti. Vykonala to síce, ale Hroboňovi vtedy o tom napísala:

„On bezpochyby nevie, že v čo sme uverili, že sa to spáliť nedá a že za to i do horúceho pekla, ak bude treba, poletíme!"

Nie div teda, že bola z tých, ktorí za povstania slovenského v revolučných rokoch boli prenasledovaní maďarskou guerilou a že sa musela pred ňou i skrývať, ako o nej spomína oddaný a vďačný jej priateľ Samoslav Hroboň. Jemu, Hroboňovi, viacej ešte značila, ako všetkým jeho vrstovníkom, podpo­rujúc ho hmotne i duchovne v rokoch, keď si prežíval svoje ľúbostné i životné sklamania. S ním sa tešila, keď sa jej vyznával z ľúbosti k Bohuslave Rajskej; s ním i žialila, keď sa dodrúzgali jeho sny o triezvu skutočnosť a bolo treba rozísť sa s Bohuslavou; k nej Hroboň putovával zo Sielnice do blízkeho Trnovca ako k súrodej duši, s ňou sníval v tatranskej prírode svoje vizionárske dumy kresťansko-slavianske, jej materinsky nežné priateľstvo bolo akiste slncom jeho duchovného osihotenia. Jej sympatie a súcit s priateľom na čas i narušili jej vzťah k Bohuslave Rajskej - nepoznajúc všetkých okolnosti, nemohla pochopiť, ako Rajská mohla Hroboňa vtak zavádzať a opustiť. Ale skoro uznala, že Bohuslavino miesto bolo vedľa Čelakovského, a jej priateľ Hroboň so svojím fan­tastickým idealizmom že nie je súci do života, ani do manželstva. S Rajskou potom zostala v listovnom styku, i keď táto odišla s Čelakovským do Vratislavy - Hroboňovi pomáhala, nakoľko priateľstvo môže spomôcť v duševných trapiech druhého človeka.

Ale nie za dlhý čas sa tešili Hroboň i druhovia jeho duchovnému bohatstvu vzácnej tejto ženy: ešte len tridsaťdeväťročnú skosila ju smrť vtedy, keď slo­venské túžby za slobodou skončili sa tuhšou ešte porobou. V januári 1850 Ľudovít Hroboň písal Hurbanovi: „Viem, že si už s rodinkou svojou drahou slzu srdečnú vyronil nad smrťou drahej našej Lehockej. A veru ju aj zaslu­huje: lebo vpravde zhasla a zapadla hviezda prvej velikosti žien našich slo­venských... Pokoj jej prachu, sláva jej duši a vzkriesenia v dcérach národa nášho!".

Pochovali ju rozžialení priatelia pod lipami trnovského cintorína 21. decembra 1849. A keď sa na jeseň 1851 bavil Štúr v Korytnici a Hroboň ho volal do Sielnice, odpovedal mu, ponosujúc sa na ťažké časy, ktoré drvili jednotlivcov i národ:

„Išjeu bych k Vám hore bez všetkej pochyby a navštíviu tam v susedstve Vašom i hrob vzácny..." Zatúžil ustatý a sklamaný vodca bitého Slovenska zadumať sa, kde lipy šumeli nad hrobom ženy, ktorá svojím cítením i konaním bola sestrou po duchu ich všetkých, ktorí pripravovali Slo­vensku vzkriesenie a život.

Ten hrob je dnes už zabudnutý - ale jednako by mali Slovenky zavše klásť aspoň nezábudku rozpomienky na zapadnutý rov ženy, ktorá raz v akejsi predtuche, pri hrobe svojej matky, dumala o tom, že azda nie je už ďaleko chvíľa, keď jej „budú sadiť na hrobe lipu Slávovia vďační"; tí Slávovia, kto­rých menom Samoslav Hroboň zaspieval, že Miloslava zjasala sa na Slovensku ani hviezda ranná, zvestujúc rodu nový deň, a že zato

nech by slnce rodu vyšlo,
za zorami priam zas zhasla.


Prednesené na valnom zhromaždení odboru Živeny v Prahe.

Bohuslava Rajská - pseudonym Antonie Reissovej (1817-1852). Bola žiačkou Karla Slavoja Amerlinga, neskôr sa spolu s ním venovala výchove dievčat vo vzdelávacom ústave Budeč. Sestra Johany Fričovej a Karolíny Staňkovej. Od 1845 manželka vdovca Františka Ladislava Čelakovského (1799-1852).



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.