Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Próza JANČO, JOZEF (1823-1893) - Strana 3

JANČO, JOZEF (1823-1893) - Strana 3

Tlačiť
Obsah článku
JANČO, JOZEF (1823-1893)
Lúka na Kriváni
Kráľ Tatier
Celý článok

1. Kráľ Tatier

Krátka na chlapskom poprsí košeľa
Farby zelenej, sta živý list lipy;
Valaška v hrsti z rýdzeho oceľa
A okom modrým čistá duša kypí.
Na pleci kabaň vlečno povesená
Biela, sťa húska na Váhu hladine,
A noha strmná, horou vychodená,
V krpce pod návlek úhľadne sa vinie.
Na hlave klobúk zlatom obíjaný,
Pásom opasok lesklý po ramená,
V prav'-ľavo vrkoč v troje zapletaný
Visí s cedilom až niže kolena.
Ľavica miesto smrtosnej bročnice
Drží lahodne píšťalu z javora,
Nad ktorej hlasom rozohní sa líce,
Keď ním piesenka šumí z dol do hora.
Nuž kráľ to Tatier?
Ten náš bohatier?
Bača! divých hôr-lesov obor tichý,
Akých len dobrá slavianmati chová,
V strastiach pokorne hľadí na svet lichý —
Svätá mu vôľa matkina, otcova.
Bača — a predsa kráľ Tatier mohutný!
On v týchto čujnej panuje svätyni
Od jari, keď sneh zmizne bielo smutný,
Až sa jeseňou leto nepominie.
- - -
Na zlatorudých skalách postavený
Kriváň - velikán v nadzemskej výšave
Tvorí trón pevný na svojom temäni
Pre kráľa Tatier v nezmenenej sláve.
V čiernych oblakoch šíre more blesku
A hromov divých zemtrasná ozvena:
To viera stála v nadpramoc nebeskú,
Z duše hlbiny kráľom Tatier ctená.
Ten orol, čo si vážnym letom pláva
Na brkách smelých v nebesách do kola,
Je zobrazená rodinná zástava,
Ktorá ku vzdoru kráľa Tatier volá.
Tie bezdné jazier roztočných ozorá,
V nich tajne sídlia striebrovlasé Víly,
Sú svetovody, loďonosné moria,
Čo kráľa Tatier v štyr' strany spojili.
Verou volení toť valasi bystrí.
Čo majú strážiť obecné imanie:
To kráľa Tatier radcovia, ministri —
On váhu klade na ich dobrozdanie.
Dávna koliba — salaš na poľane
V strachrodných bralách lesom otočená:
To hrad prepevný, nech sa čo chce stane,
Pre kráľa Tatier po rode zdedená.
V džbánoch kamenných slzočistá voda,
V komore mlieko, syr, med, chlieb počerný,
V krásnom úbočí voňavá jahoda:
To kráľa Tatier stôl kryje nádherný!
Nocou nad hradom hviezdy tiché dlejú,
Na stráž ihravá tamtu vatra horí:
Tam pri vetierka ľúbeho záveju
Spí si kráľ Tatier do zjavenia zory.
Keď sa tichá noc v zlatej zore tratí,
A blesk slniečka v prvotnej velebe —
V bozkoch horúcich s prírodou sa bratí
Prerodiac túto v zobrazené nebo:
Tu kráľ bezmenný Tatier dávnovekých
Opúšťa hrad svoj — ide po slobode
Tam na kobercoch kvetín, bylín mäkkých
S vesmírom celým vo skrušenej zhode.
Za nim bezčetné tiahnu vojska čaty —
Ovečky tiché po tmavej dúbrave,
Bijúc žitia boj na korisť bohatý
V perlami rosy blýskajúcej tráve! —

Oj kraľuj, ďalej vo zdedenej sláve
Dávny kráľ Tatier, prostý syn prírody!
Buď opatrný na hlasy nepravé,
Bys' sláviť mohol s rodom veľké hody.
Uvažuj sväto na svojej výšine:
Čis' obtočený pravými prorokmi?
Bo loď sa pukne a v mori zahynie,
Keď ju neriadi správca bystrooký.
Či znáš, že trpiac prosí ten slovianľud,
Čo tam pod tebou tklivé dumky spieva ?
Nuž — znič mihom ten bezbožný sveta blud,
V ktorom o pomoc stesk mŕtvo odznieva.
Vernosť národov, nech je tvoja pýcha!
Tam blaho, kde sa práva vážia dobre:
No, národ Tatier smúti, bôľne vzdychá,
Že v dome vlastnom o kus chleba žobre.

In: Orol, II 1873, č. 9, s.200.

Odkaz na prameň: Rizner



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.