Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Memoáre, biografie HVIEZDOSLAV, PAVOL ORSZÁGH (1849-1921) - Strana 2

HVIEZDOSLAV, PAVOL ORSZÁGH (1849-1921) - Strana 2

Tlačiť
Obsah článku
HVIEZDOSLAV, PAVOL ORSZÁGH (1849-1921)
Sám o sebe
Celý článok

1. Sám o sebe

V Kežmarku som študoval 5 rokov a tam i maturizoval. Profesori ma mali veľmi radi, spolužiakom za príklad stavali, trebárs boli tiež všakoví. I tam som bol každoročne štipendistom, často i viacnásobným, najväčšie na našich ev. stred. školách, takzvané Roth-Telekyana, pravda, len mizerných 42 zl., požíval som tak tu ako i potom za dva roky v Prešove, čo ovšem, tiež predpokladalo vždy výtečné svedectvo. (Ex asse eminens" znelo i maturitné). Z týchto štipendií ako i z peňazí za korepetitorátstva (kondície) usporených ma obyčajne zašatili potom doma - pro futuro... takto každoročne poľahčil som dobrým rodičom na výdavkoch. V štvrtej triede som veršoval už i po nemecky; triedny učiteľ, istý Koller - pamätám sa dobre - prišiel až do extázy, keď som na hodinu jeho (učil totiž nemčinu) priniesol - akiste na ním zadanú školskú tému - „Im Frühling" - napísanú báseňku, ktorej jedna sloha mala riadky: „Die Lerche schwirrt im lichten Blau ... das Veilchen blüht am frohen Bach, die sonne ruft (!): erwach‘, erwach‘ ..." vraj: „ein junger Goethe!..." tak mi zalichotil. Triednym profesorom v VIII-ej bol Stenzel, ktorého, áno, na čele faklády pozdravil som k menovinám, ako v iných triedach zas iných triednych profesorov; tomuto zas prinášal som latinské distichon, i bol tiež vše u vytrženia ... Miláčikom ale zvlášte som bol Scholerovým, profesora to VI-ej a či VII-ej triedy; vyznačoval ma mimoriadne, i na pivo vše zabral so sebou. Bol predsedom maďarsk. takzvaného önképzökör-u, kam prinášal som zhusta maďarské verše, čomu Scholer bol nevýslovne rád; moju reč po matúre na závierku roku na rozlúčku držanú, chcel mať zvlášte na pamiatku, i písal mi o ňu, keď som sa vzdialil, ale nemohol som mu vyhovieť, bo sa mi kdesi stratila. A akosi nebolo vôle spamäti ju znova poznačiť, veru som bol nevďačníkom!). Otázny samovzdel. Spolok bol len pre školskú mládež vyššieho gymnaz., tedy ako V-to klasník stal som sa jeho členom; ale na slávnosti spolkovej ku koncu roka (örömünnep) prevýšil som v súbehu všetkých jeho členov, VII-em i VIII-klasníkov, uchytiac prvú odmenu, dukát a či boli dva ... Úloha bola: „Pamiatka Rehora Czuczora", maď. epika; rodom tiež Slováčisko, ale renegát ... Nesmiem pominúť, že mali sme, žiaci slov. pôvodu, 1 hodinu v týždni slovenčine venovanú; bol to nepovinný predmet, bez skúšky a klasifikácie a kto chcel, chodil ho počúvať; profesorom bol Dlháni, starý už človek a bez rešpektu, ani sa veľmi predmetu nerozumel, pútavým, príjemným nevedel ho urobiť, nie div, že sme neradi chodili na hodinu, ani úžitku si z nej neodniesli, a veď prednáška záležala zo samých pleták, anekdôt etc., až budila odpor... Ako stravu som mal v Kežmarku zaistený iba obed, a síce v alumnii (tak i v Prešove potom); platilo sa za to ročite tuším 12 zl.; o raňajky a večeru musel som sa sám postarieť ako som vedel, ak nie, hladoval som... No mával som i lepšie časy v tom ohľade, keď som mal kondície. Do Demianov som chodil, tuším, ako V-to klasník dávať hodiny dvom žiakom, i často pozvali ma tu na obed, tu na olovrant alebo večeru (- a kto vám zdelil tento údaj? -); ako VI-to klasník som zas býval s istým discipulom zo Spišsk. Belej a jeho matka dávala nám u domácich pripravovať raňajky, olovrant i večeru; ako VIII-klasník som celé zaopatrenie mal v jednom z najlepších domov kežmarských - Dr. Schwarz - čo inštruktor zemančíka Pottornyaja z Liptova; a, pravda, z kondícií ušlo sa mi i hotového groša: na rozličné potrebnosti školské, knihy šatstvo atď... Z Kežmarku som desať ráz putoval pešo domov na sviatky: Vianoce a Veľkú noc (tak raz i z Prešova na prázdniny); košicko-bohumínskej ešte vtedy nebolo... Raz, idúc na Vianoce, málo chybelo, že som nezamrzol; v takú treskúcu zimu a meteľ som cestoval: vtedy som vlastne pocítil, kde mám srdce, jedinú malú pahriebku žúžoľného ohňa; no radosť v rodič. dome skoro mi dala zabudnúť na všetky trampoty v ceste...

... Spišskí Nemci sú nezdielni, studení, egoisti, ale dobre som vyšiel s tými, kde som býval...

... Zvláštne je, že napr. naše Tatry ako žiakovi v Kežmarku nenapadlo mi ani raz zbližša obzrieť, zliezť ako turista, hoci žiaci často vyliezali na ne, ja ich len obdivoval z planiny Kežmarskej v ich velebnosti, menovite keď slnce za ne malo zapadnúť, zveleboval ich nemo, so svätým úžasom, vše s knihou v ruke na zakvitnutej lúke; vari dostačovalo mi, že som ako chlapec neraz zliezol náš majestátny Choč, Hole atď. a skaliská nad mojím rodiskom boli mojím častým výletiskom tu pre krásnu, menovite jarnú flóru, tu pre utešený rozhľad... Musel som sa stať mužom a hodne dlho sídliť v Námestove (kde po trojročnom uradovaní sudcovskom, ktorého zriekol som sa pre úklady proti mne ako Slovákovi strojené, som sa bol osadil znova ako advokát), keď odhodlal som sa na výlety do Tatier, prv z poľskej a potom z južnej strany, a v tie roky viac ráz schodil som i Babiu horu, kde zrodila sa i moja „Hájnikova žena".

In: Hviezdoslav v kritike a spomienkach. Sborník. Zost. Stanislav Šmatlák, Gabriel Rapoš. - Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1954, s. 243-246.




 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.