Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

HROBOŇ, SAMO BOHDAN (1820-1894)

Tlačiť
Obsah článku
HROBOŇ, SAMO BOHDAN (1820-1894)
Prechádzky po Slovensku
Celý článok
Narodil sa v Liptovskej Sielnici, získal vynikajúce vzdelanie na lýceách v Levoči a Bratislave, istý čas študoval v Halle. Nadaný a schopný študent sa básnicky začal nádejne prejavovať už v Levočii. Po príchode do Bratislavy si získal Štúrovo uznanie a značnú autoritu medzi ostatnými študentmi. Bol jedným z tých, čo v máji 1841 vítali v bratislavskom prístave skupinu českých vlastencov, medzi nimi mladú učiteľku Antoniu Reissovú (1817-1852) čiže Bohuslavu Rajskú. Veľká obojstranná láska trvala tri roky. V Halle pre ňu Hroboň napísal Květiny nadsálanské (tlačou vyšli až roku 1981). Stal sa jedným z prvých stúpencov spisovnej slovenčiny (cestou do Prahy roku 1844 zredigoval druhý ročník Hurbanovej Nitry, prvej knihy v novouzákonenej slovenčine). Rajská sa však vydala za ovdoveného L. Čelakovského, Hroboň sa roku 1845 vrátil z Prahy domov. Istý čas vypomáhal otcovi v kňazskom povolaní, ale po porážke revolúcie 1848 bol koniec všetkým jeho ambíciám, okrem poézie. Nikdy nenastúpil do žiadneho zamestnania, v zime býval u brata Ľudovíta na sielnickej fare a letá trávieval osamotený vysoko v horách, v kolibe pod starou jedľou na Grúni v Západných Tatrách. Tam, podľa jeho vlastných slov „prikovaný k Tatre", s tvárou obrátenou k vysokým žulohorám, skladal básne svojím zvláštnym jazykom, prajazykom v mesianistickom duchu, vo viere v nadchádzajúci nový vek slovanskej všelásky. Na mieste, kde stávala Hroboňova koliba, v Suchej doline sielnickej, umiestnili liptovskí študenti pod vedením svojho učiteľa, básnika I. Laučíka, drevenú pamätnú tabuľu.

1. Prechádzky po Slovensku

Naše slovenské Tatry nie sú síce sverepým pohorím Škandinávskym, aby sa v ňom vychovávali hrdinské, panovité, výbojné národy - ani sa nemôžu merať čo do výšavy a ohromnosti s oľadogrúneným Alpami Švajčiarskymi. Tatry sú hory krásu a milotu s velebou spájajúce, zriedka úžasné a divé; Tatry sú tatovským a materinským pohorím srediny Slavianskej; ony sú spolu ústredným horstvom celej pevniny európskej. Tatier harmonickou krásou a velebou, utešenosťou ich polian a lúk, tajomstvami ich brál, dolín, jaskýň a baní, prudkým i tichým ronením riek a potokov i rozmarným poľom medzihorským vychováva prísna ruka Božia národ hlboko veriaci, ako hlboko tak i určite mysliaci, priemyselný, ro­botný a umný, národ budúcnosti všeslavianskej a celoeurópskej. Ľud slovenský má všetky tie tajomstvá uložené hlboko do duše svojej i vyslovené predivnou a prerozmanitou rečou svojou: ale nezná sa vedome o nich a desí sa ich. I sami najhlbší a najumnejší duchovia a posvätenci národa len s úžasom nábožným hľadia na tajomstvami naplnený svet Slovena, ale zdvihnúť tú ťarchu nesmierneho po­volania sa boja. No povie raz Sloven večný Slovákovi: „Vezmi kríž svoj na seba a poď za mnou!" - Povie a dá i silu s roz­kazom. Dosiaľ Slováci veľmi málo preúmali (tak znie slovo ľudu), t. j. celosťou ducha premýšľali o sebe a svete svojom a tým me­nej vedecky spytovali svoju starobylú otčinu, dedinu, dedovinu. Málo je tých, ktorí by sa s Hurbanom zadumali do tajomstiev Súľovských brál; - málo tých, ktorí by s Križkom spytovali kovorodnô Sitno a jeho okolie alebo Kremeľ náš, t. j. Kremnicu do cudzích rúk upadlú. Málo tých, ktorí by sa pohrúžili do tajov Bradla, Demänovej a iných jaskýň našich. Málo tých, ktorí by so Sládkovičom načúvali barytónu Hrona alebo sa prizerali na vážky Čierneho a Bieleho Váhu. V Bohu oslávený veliký priateľ Slovenstva, Amerling, menuje Váh váhavým a rozvažitým a smúti nad tým, že tak váha a Hron že nechce hromiť a Nitra že je stratená. Mne z jeho slov vynikli veršíky: „Váh sa odváži a Hron bude hromiť; v Nitre sa nietor Prabožstva zanieti, pravečným slncom Tatry tat zasvieti." - Tat, tata, tato, tatík je otec; nietor od nietiť, nietriť, nitrovať je toľko ako éter horiaci. I grécke ether je príbuzné tomu a súvisí s naším slovesom jetriť, jatriť. - No, nemožno mi rátať tisícoré a tisícoraké tajné krásy a veleby tatran­skej vlasti a rody (naturae naturantis), - ktoré by sme spytovať mali za Reussovci, za Dionýzom Štúrom, za Križkom, Hýrošom, Holubom, Dobšinským atď. Spomeniem len krásu a velebu najvyš­ších tatranských hôr a zas refrén: Málo je tých, ktorí by za Hodžom a Štúrom putovali nesení na Kriváň. Hodža a Štúr sprevá­dzaní Johanou Miloslavou Lehotskou, matkou národovkýň sloven­ských, Markou, Hodžovou sestrou, Belopotockým a inými, otvorili rad výletov národných na Kriváň r. 1841. Keď sa zjavili pod Kri­váňom, dva čierne orly zakrúžili nad nimi, akoby vítali dvoch orloduchov Slovenstva. - Málo je tých, ktorí by sa zahľadeli na tajomnú trojhoru východnej Tatry liptovskej - na Plačlivô a Zá­vraty - na ktorých Vajanský, cestujúc Liptovom, zbadal v duchu kríž. - Ja raz v nadchnutej mladosti dívajúc sa zo strany spišskej na veličestvený, ozorný rad Karpát od Kriváňa do Lomnice rozgrúnený, mimovoľne som v duchu zvolal: „To je zakliate cárstvo nebeské na zemi!"

Slovo Karpot, Karpoty vzal si Hodža z úst ľudu a použil vo Vieroslavíne. Slovo to značí tvrdé, skalnaté, bezlesné hory a súvisí so slovesom kŕpať, kriepiť, krepčať atď. No podrobnejšie spytovanie slov, slovorastu, slovohybu čili slovosnovu slovenčiny podať mie­nim poniže. Teraz sa ponáhľam ak nie nakresliť, aspoň len spomenúť tretiu hlavnú časť Božej prírody trojživelnej. Spomenul som, už rovinu, na ktorej prevláda živel zeme poľnej a stepnej; spomenul hory do vzduchu sa pnúce. Spomeniem ešte pomoria a ostrovy živlom vody otočené...

In: Dom a škola, 1886, s.123-124,


 


 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.