Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Cestopisy, publicistika, korešpondencia HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995) - Strana 8

HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995) - Strana 8

Tlačiť
Obsah článku
HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995)
Z tatranskej korešpondencie
Ešte o katastrofe vo Važci
Prv ako ľahol popolom
Cesta za inšpiráciou
V tatranských kúpeľoch
Prasila prírody
Básnik sám doma so svojou poéziou
Vianočné reflexie
Tatranské miniatúry
Margite Figuli
Zo spomienok na vojnové roky v Tatrách
Celý článok

 

7. Básnik sám doma so svojou poéziou

Dnes je to jednoduché. Zaľúbené dievča si môže sadnúť k magnetofónu a zveriť najtajnešie city pásiku navíjajúcemu sa na koliesko a plné koliesko citov poslať potom milému najkratšou cestou hoci lietadlom do najďalšieho sveta. - Posielam Ti svoj hlas. Rýchlo a spoľahlivo.- Kedysi bol taký zvyk, že dievča vyšilo hodvábnu šatôčku tomu, koho ľúbilo. Iste si pri tom spievalo. Ja som svoje prvé plaché vyznanie symbolizované takouto šatôčkou vyspievala v básni Dar:

Na biely hodváb vyšijem

kyticu poľných kvetov.

V červený mak výčitku krvavú,

v lilavé sirôtky vyplačem žiaľ.

Kus slovenského neba strhnem

do oka nevädze.

So smútkom duša nevládze:

do lístkov zelených

veľké nádeje vložím.

Do snehu čipky vpletiem holubicu bielu.

Keď cesty zarastú tŕním a hložím

dar svoj ti donesiem v jednu nedeľu

s úsmevom božím

Hodváb sa dávno rozpadol. Báseň pretrvala - i láska. Nuž ak mám dnes ostať doma so svojou poéziou, budú to spomienky, lebo - keď sám je človek, ako z chleba si zo spomienky ulomí:

V kamenné lono

náhrobnej sochy

drozd hniezdo uvil.

O jari zapískal

mláďatám holým.

Dievčatá nesú

rudé rty pyšne

do zakvitnutých sadov...

Za sivým Dunajom

kvetnatá dúha.

Môj máj - je večná

túlavá túha

a srdce moje vták,

čo v kameň hniezdo vije

Predobrazom tejto básne bol starý bratislavský cintorín v blízkosti internátu, kam sme sa chodievali učiť, len čo jarné slnko začalo trochu hriať. Raz som tam naozaj našla hniezdo stúlené v lone náhrobnej sochy. Život v mŕtvom kameni. Úchvatný kontrast! Vznikol spontánny záznam, ktorý ani nechcel byť básňou. No v podstate stal sa mi prameňom ďalších inšpirácií. Aj moje srdce si uvilo hniezdo v kameni takom krásnom, ako je tatranská žula.

Pod Tatrami

kvitne len málo

kvetov teplého leta.

Keď slnce vyčarí

zo skalnej zeme kvet,

je to milosť.

Pod mojím oblokom

rozkvitol rudý mak.

Symbol a hosť.

Snáď vykvitol z krvi,

snáď z lásky.

Nikomu nedám ho skmásať.

Podvečer milému

Poviem mu:

Tu je červený mak,

čo do rána zvädne,

a ty si lekár.

Srdce si musíš hlboko schovať

pred utrpením

a na tvár vsadiť masku.

Hľaď dnes mojimi očami,

pohraj sa s makom červeným

a prijmi moju lásku.

Po tomto lete prišla zlatá jeseň.

„... a sľubujem ti,

že ťa nikdy neopustím..."

Podali sme si ruky.

Hrali na organe.

Najkrajšie slnko jesene

zlátilo okná maľované.

I prišiel večer

biely a mäkký

ako môj závoj na hlave...

Chybia mi ruky matkine

a slová požehnané.

Tu sa musím vrátiť k spomienke ešte dávnejšej. Keď som ako malá gymnazistka, tuším z tercie, bola prvýkrát na Štrbskom Plese na školskom výlete, prechádzali sme večer popri dome osamote stojacom na brehu jazera. V mesačnom svite videl sa mi ako z rozprávky. Povedala som svojej spolužiačke: - Raz by som tu chcela mať domov! -

Okná naše

hľadieť budú

na jazero

a divé husi

prilietnu k večeru

na vodu.

Za mesačných nocí

hory sa ku plesu

naklonia

a lesy šumieť budú

a vlny priľahnú

ku kameňu.

Z okna vyklonení

uvidíme pleso

tiché a zelené.

Na vlnách lodičky

s bielym plachtovím:

húsky zdivené.

Budeme dobrí a tichí,

aby sme ich nevyplašili.

Bez nedôvery a pýchy

od okna odídeme.

Srdcia dokorán otvoríme,

okná do noci roztvoríme,

len oči zavrieme,

aby sme lepšie uvideli.

Táto veľká túžba splnila sa mi o niekoľko rokov. Dom na brehu jazera stal sa mi na dlhý čas šťastným domovom.

Šli sme raz s milým

cez veľkú horu

veselí.

Na vetvách stromov

snehoví škriatci

sedeli.

Smiala sa hora,

potriasla z hrivy

snehu chlad.

Povedal milý pod bielou jedľou,

že ma rád.

V tíšine nemej

lyža o kameň

zaklope.

Hej, mne je dobre

za mojím milým

po stope.

Striedanie ročných období, pohoda i povíchrice, svár živlov - darmo by som v troch útlych knižkách mojej poézie hľadala orgován, ruže alebo gladioly. Len tlmená paleta farieb.

Ťažko sa v horách

rodieva jar.

Na juhu chodí už

ružový máj.

Zakvitli jablone,

zem sladko rozvoňala

a mladé slnko

sýti žírnu hrudu,

kým u nás ľady v chladnej okove

zvierajú ešte pleso zelené.

Kamene holé,

pod nimi vlhké ihličia,

len kde-tu zázrakom

krokusy lilavé

spod snehu vypučia.

Nastavia vetru

hlavičku krehkú,

rýchly ich zmar.

Potom sa vetrom

pohnú i ľady.

Pomaly jedle skvitnú.

A to je jar.

Však človek v horách

vďačný je za každý najmenší dar.

Za rozkvitnutú jedľu

i kameň slncom zhriaty.

Hej, v horách chudobných

ľudia sú láskou bohatí.

Balvany, kamene, drobné rastliny húževnato sa pridŕžajúce zeme na vráskach sivej žuly. Život denne vykupovaný.

Na holej stráni strom.

V korune spievajú mu vtáci.

Pri nohách

šedivník trpezlivý,

druh verný osamelých pútnikov.

Hmla obväz položí

na miesta bleskom zasiahnuté.

Ak poddá sa -

len veľkej povíchrici.

Áno, život denne vykupovaný. Vysoko v horách i pod nimi, v sanatóriách na ich úpätí. A jeden vzácny, ktorý sa ničím nedal vykúpiť.

Sedem dní Tvojimi stopami

po lese blúdim.

A sedem nocí do lesa svietim

myšlienkou na Teba.

Hory sú tvrdé a priepasť nemá

je ako žena,

ktorej sa z lásky dieťatko biele

narodiť nemá...

V haluziach stromov víchor sviští tak,

ako v Tvojej hrudi

keď sa ráno budí

chorý vták.

K Tvojim trom jedliciam

na holej vývrati

pôjdem slúžiť trúchlu panychídu.

Ťažká pieseň vtáka v hrudi zmĺkla Ti...

- Kliatba odveká. -

A lesy ďalej šumia

a ďalej nenávidí

človek - človeka!

Panychída za milovaným básnikom. S knihou jeho veršov na kolenách na vývrati za Tatranskou Poliankou. Stretnutie s poéziou - triaška a závrat. - Smrti se nebojím, smrt není zlá. Smrt je jen kus života těžkého... Prešli roky... Ach, koľko zím a koľká jar!

Ďaleko v lese

spieva vták.

Vetvy čakajú

a nebo nepohne sa.

Na mladých lúkach

túla sa

vysmiate slnko

a vŕbam pri potoku

chvejú sa puky.

Zem vonia

a človek by s jarou

rozhodil po zemi ruky.

So srdcom obrodeným

rozdal sa celý

a začal znova

s láskou i s utrpením.

I za cenu prehry a straty.

Vtedy tiež limby kvitli,

milenky víchrov

v strmej stráni.

Tvoje ruky

mi halúzku z nich pritkli.

Voňala som jej vôňu

z tvojich dlaní,

keď si mi pohládzal vlasy.

A najmä jedna

kvitla do krásy.

Najtvrdšiu žulu

s vlahou vpili

korene smädné.

Halúzka pošepla mi,

čo značí táto chvíľa.

V priehlbni tvojich dlaní

navždy som utopila

svoj mladý žiaľ

i bolesť dozrievania.

Šla s tebou láska

čo hory preklenie.

Šla do skonania.

Ešte tu je údolie zelené.

Hrob kvitne na dne.

Zakvitol najprv

makom červeným.

Láska moja!

Poézia mi pomohla prejsť hluchým priestorom. Z návratov do spomienok vykúpiť si uzmierenie.

Dve horské ciestky vedú sem

ihličia lanskou hrdzou vystlané.

Nečujne prejde srnec, laň,

nečujne prejde po nej,

po hrdzi lanskej jesene

červených smrekov katedrálou

ku tebe.

Cestičkou hornou

niesli ťa naposledy

červených smrekov katedrálou.

Odvtedy

smrť tvoju žijem.

Na mojej tvári

dávno pohasol

úsmev tvoj.

Brezový kríž sa nad hrobom nakláňa

vietor olúpal jeho kôru nežnú.

V poryvoch hudie

na starú tému.

Pripínam na kríž

veniec limbový.

Počuješ vtáka jemnú kantilénu?

Videl ma vták.

Či preto prestal spievať v borovici?

I srnec zastal v húštine.

Závoj hmly ovisol

v limbe zaklesnutý,

jarný encián

má slzu na líci.

Viem,

dnes je temä hôr

v snežnom cíperí,

hoci je máj -

a ja som pri tebe

na horskom cmiteri.

Dve ciestky vedú sem.

Jedna z hôr,

druhá z doliny..

Daj mi znať vetrom,

daj znať rečou vtáka,

znať mi daj,

či zísť tou druhou nadol,

medzi ľudí.

Či nebude to cesta krivolaká.

Viem,

že ťa srnček zo sna nezobudí,

no daj mi znať hoc hlinou,

kameňami!

Srdce pochopí.

Koľko len lásky bolo medzi nami,

úbohé srdce!

Dnes je jar...

Keď moje stopy

prvý sneh zaveje,

spočítam straty,

spočítam nádeje.

Čas naplní sa -

ja sa vrátim.

Ticho tvojho hrobu

pohladí mi tvár.

 



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.