Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Cestopisy, publicistika, korešpondencia HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995) - Strana 7

HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995) - Strana 7

Tlačiť
Obsah článku
HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995)
Z tatranskej korešpondencie
Ešte o katastrofe vo Važci
Prv ako ľahol popolom
Cesta za inšpiráciou
V tatranských kúpeľoch
Prasila prírody
Básnik sám doma so svojou poéziou
Vianočné reflexie
Tatranské miniatúry
Margite Figuli
Zo spomienok na vojnové roky v Tatrách
Celý článok

 

5. Prasila prírody

Kto odmala dvíhal hlavu k strmým končiarom, komu do usínania šumeli svrčiny a spievala horská riava, koho zaránky budievali spiežovce jahniatok, ten dostal do vienka navyše - z prasily prírody. Všadeprítomnej, vytrvalej, trpezlivej učiteľky, krok za krokom sprevádzajúcej človeka od kolísky až po hrob, štedro sa odmeňujúcej tomu, kto porozumel jej zákonom a kráse.

Môžeme si to overiť v umení, v literatúre, v hudbe, v ľudovej slovesnosti, v tanci. Balzac o umení hovorí ako o koncentrovanej prírode. Presviedča nás o tom štetec Miloša Bazovského i Martina Benku, pero Ľuda Ondrejova v Zbojníckej mladosti, skladba Vítězslava Nováka Tatrám, Smetanova Vltava, napokon i spievanky a uspávanky našich starých materí, i prastaré tance pri vatrách s veľkou pohybovou kultúrou, neraz pripomínajúce harmonické pohyby zvierat vo voľnej prírode.

Karol Plicka vo filme Zem spieva i vo svojich umeleckých fotografiách zobrazil prírodu v tisícorakých obmenách a človeka v nej od detstva po vysokú starobu. Zachytil život detí v každom ročnom období, pri hrách na pažitiach, na vŕškoch za dedinou, v slnku a vetre, s rozviatymi kabaničkami, s rozžiarenými očami.

Chladivé ľanové plátno, plstený klobúčik z vlny ovečiek. Ach, ako chutila z neho pramenistá voda a ako sa do neho chytali raky na výmoľoch potokov!

Drevený vahanček plný malín alebo voňavých hríbov. Bosé nohy s doráňanými pätami, ale tak pevne vborené do teplej hliny za humnom, a také bystré, keď bolo treba dohoniť žriebä, čo umklo z ohrady za svojou materou. Malé varovkyne s konopným batôžkom na chrbte, vidieť z neho len čepček s pestrou čipkou, ako sa natriasa do rytmu krokov po kopencoch zakvitnutej lúky. Hra i povinnosť. Odmala.

Takto to dýcha z obrazov zachytených Plickom, prihovárajú sa nám ako báseň. Minulosť, ani nie taká dávna. Do mojich snov naozaj šumela hora. Dva potoky pred a za domom mi húdli uspávanky. V zime nám jelene chodievali až do záhrady pod strmou Plešovicou. K včelínu sa neraz zatúlal medveď. Leto nám deťom bývalo prikrátke, ani sme nestihli využiť všetko, čo sa núkalo v tomto utešenom prostredí.

I keď som v mojom rodnom kraji prežila iba útle detstvo, predsa som si z neho odniesla veľký dar. Lásku k prírode na celý život. Cez ňu i úctu k životu a k ľuďom. Pomohlo mi to neskôr, keď ma osud zavial do Vysokých Tatier, ktoré sa mi stali na dlhé roky domovom. Jedno je prísť do Tatier na kratší čas, pokochať sa ich jedinečnou krásou v najpriaznivejšom letnom či zimnom období, a druhé - žiť tam natrvalo. Treba sa prispôsobiť drsnému podnebiu, nepodľahnúť depresii, keď i celé týždne leží na vrchoch hustá hmla a víchry bičujú a vyvracajú smreky z koreňov, až zaráža dych, a človek musí i v takom nečase ísť za povinnosťami - a dôjsť. Lebo nedôjsť môže znamenať, že sa už nevráti.

 



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.