Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Cestopisy, publicistika, korešpondencia HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995) - Strana 6

HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995) - Strana 6

Tlačiť
Obsah článku
HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995)
Z tatranskej korešpondencie
Ešte o katastrofe vo Važci
Prv ako ľahol popolom
Cesta za inšpiráciou
V tatranských kúpeľoch
Prasila prírody
Básnik sám doma so svojou poéziou
Vianočné reflexie
Tatranské miniatúry
Margite Figuli
Zo spomienok na vojnové roky v Tatrách
Celý článok

 

4. V tatranských kúpeľoch

Rýchlik uháňa z Bratislavy smerom Žilina - Poprad. Čím viac sa blíži k Popradu, tým chladnejšie a ľahšie povetrie vniká do úzkeho vozňa a cítim, ako s povetrím vniká i do duše, uštvanej veľkomestským ruchom, ľahkosť.

Už z diaľky rysujú sa obrysy našich velikánov a chcelo by sa vyletieť oblokom úzkeho vozňa a letieť na vlastných krídlach v ústrety týmto nemým a večne záhadným končiarom. Avšak i vlak, hoci neletí na krídlach, stúpa namáhavou rýchlosťou do strmých vrchov, chvíľku odpočíva v Štrbe a čosi-kamsi sme v Poprade, kde treba vystupovať.

Kto nebol od predroka v Tatrách a cestuje z Popradu ďalej električkou do tatranských kúpeľov, bude prekvapený novou zastávkou. Je to nové Palace sanatórium, kde od roka zastáva električka a ponúka svojim cestovateľom, aby vystúpili. Oku sa naskytne veľkolepý pohľad na impozantnú päťposchodovú budovu, celkom odlišnú od ostatných tatranských sanatórií, ktoré sú zväčša postavené z dreva.

Vystupujem i ja s ostatnými cestujúcimi a zvítam sa zblízka so starými priateľmi - je to vysoký Gerlach, mohutný Slavkovský štít a zvysoka hľadiaca Ostrá. Teraz však nie je čas na dlhé vítanie, pri mne stojí sluha s batožinou a prosí, aby som šla za ním. Vstupujem cez dvojité dvere do priestrannej siene a odtiaľ liftom na prvé, potom druhé a stále vyššie poschodie. Mám si vybrať z izieb na rôznych poschodiach, hoci ani niet veľmi na výber, pretože ústav je plný. Izby sú rôzne. Na prvom poschodí najdrahšie a prirodzene aj najkomfortnejšie zariadené, každá má svoju malú predsieň, šatňu, kúpeľňu a široký balkón, slovom, kompletná malá domácnosť. A ešte niečo: pri posteli rádioslúchadlo, ktoré nájdete aj v izbách na ostatných poschodiach. Izby vyšších poschodí sú také isté ako na prvom, ibaže nemajú samostatné kúpeľne. Balkón je pri každej izbe. Iba najlacnejšie piate poschodie má spoločné lekárne, separované pre dámy a pánov. Ja si vyberám izbu až na piatom poschodí; je práve tak prosto a hygienicky zariadená ako izby na prvom, ale je oveľa lacnejšia a odtiaľto mám lepší výhľad na svojich starých priateľov: Gerlach, Slavkovský štít a Ostrú...

Rýchlo zhadzujem zo seba cestovné šaty a s chuťou zmývam bratislavský a vlakový prach mäkkou, lahodnou tatranskou vodou. Na chodbe sa ozve gong zvolávajúci na obed. Výťah ma zvezie dolu na prízemie, odtiaľ cez sklenené dvere vstupujem do priestrannej a čistej jedálne. Takmer všetky stoly sú obsadené. Sadám si na mne určené miesto neďaleko dverí a pozorujem svoje okolie. „Kakaja zmes odežd i lic..." hovorí Lermontov v ktorejsi zo svojich básní. Táto jeho veta ma napadla pri pohľade na rôznosť oblekov, národností a rás. Žiaľ, zväčša sa ozýva maďarčina. Vraj sú tu Maďari z Pešti. Ešte ani dnes si neodvykli považovať naše Tatry za svoje, prichádzajú sem húfne, akiste si uvedomujú zdravotný význam zázračného tatranského ovzdušia. Aj českých rodín a jednotlivcov je tu dosť, zato Slovákov, ktorých by tu malo byť najviac - veď to majú doma a svoje - tých je tu najmenej.

Pomedzi stoly pobehujú mladé dievčatá v bielych zásterkách a podávajú vkusne pripravené jedlá. Obed je hojný a sýty a hostia si pochvaľujú kuchára. Ale nestačí len zjesť dobré jedlo; zaujímavé je aj to, ako ho pripravujú pre toľkých hostí. Na požiadanie vďačne ma poobede zavedie jedno z obsluhujúcich dievčat do kuchyne ohromných rozmerov, kde sa všetko varí vo veľkých kotloch. Dozviem sa, že sa tu denne varí pre 800 osôb, čo iste nie je žiadna hračka. Skúsený kuchár (tiež kolosálnych rozmerov) chodí od kotla ku kotlu, ochutnáva a diriguje celý rad kuchárov a kuchárok, ktorých má k dispozícii. Na varenie kávy a mlieka je tu zvláštna miestnosť. Všetko sa skvie bezvadnou čistotou práve tak, ako v celom ústave.

Z kuchyne sa vraciam cez jedáleň do haly ozdobenej mramorovým stĺporadím. V intímnych kútoch siene ponúkajú svoje pohodlie široké kreslá, kde je príjemné pohovieť si a uvoľniť unavené údy. Vedľa haly je veľká čitáreň. Na stole sú zastúpené všetky slovenské, české a inojazyčné časopisy a revue. Radostne si sadám k dlhému stolu a preberám sa medzi nimi. Na chvíľu zabúdam, že som vysoko v horách, mám dojem, že sedím v niektorej bratislavskej kaviarni a úslužný čašník mi podáva jedny noviny za druhými. Starostlivú ruku riaditeľa cítiť všade - v kuchyni, jedálni aj čitárni. Popoludní malá vychádzka po okolí - a už je večer. Počas večere hudba a po nej buď rádiokoncert, kino alebo koncert niektorého z našich cudzích umelcov, ktorých sa tu vždy hodne tmolí.

My veľkomešťania ideme radšej na prechádzku. Vonku svieti mesiac a osvetľuje svojím plným svetlom skalnaté končiare vrchov. Po oboch stranách cesty sú vily s chorými pacientmi. Z ktoréhosi balkóna zaznie hlučný smiech prerývaný suchým kašľom. Oproti sa nachádza Grandhotel, v ktorom sú ubytovaní zdraví hostia. Tí sem prichádzajú buď za ľahkým športom, ale väčšinou len kvôli zábave. Za záclonami mihajú sa siluety štíhlych párov v tanci a cigánska hudba ich sprevádza tlmenou melódiou na husliach. „Ó Kataríno, ó Kataríno..." ozýva sa do noci...

Deň sa míňa za dňom a ani jeden z nich nemožno zachytiť - aby trochu počkal, aby sa tak neponáhľal. Plnou hruďou dýcham vzácne čisté povetrie, aby som si ho čím viac nabrala do zásoby na celý rok v meste.

Malé vychádzky do blízkych hôr, k chýrnym vodopádom, k Štrbskému a Popradskému plesu len provokujú moju túžbu, ktorá hľadí k samým vrcholkom nebotyčných Tatier. S istou závisťou sledujem turistické výpravy s ťažkými batohmi na chrbtoch a okovanými topánkami na nohách. Celé kŕdle ich denne prechádzajú cez Smokovec.

Nad nami krúži lietadlo, stúpa vždy vyššie a vyššie a zas sa nízko spúšťa až sa zdá, že už-už musí zachytiť krídlom vežu miestneho kostolíka. Zreteľne vidíme dvoch letcov a ja im závidím pocity, aké musia mať pri pohľade z vtáčej perspektívy na mohutné štíty hôr a mravčiu maličkosť nás ľudí, hemžiacich sa na úpätí týchto prírodných obrov. Aký to musí byť pocit - letieť o závod s tatranskými dravými vtákmi ponad bralá, priepasti a tiché zelené lúčiny. Hľadím do výšky a prichádza mi na um Leonardo da Vinci. Lietanie bolo jeho veľkou životnou túžbou. Závidel úbohej muške a malému komárovi krídla. Jeho krídla život vždy lámal, kedykoľvek sa vzniesol do výšky. Myslím, že by sa mu ľahšie umieralo dnes, keby si mohol pripevniť krídla lietadla, tejto veľkej vymoženosti nášho storočia a letieť, letieť ponad bralá, skaliská, priepasti a tiché zelené lúky do neznámych krajov...

 



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.