Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Cestopisy, publicistika, korešpondencia HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995) - Strana 4

HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995) - Strana 4

Tlačiť
Obsah článku
HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995)
Z tatranskej korešpondencie
Ešte o katastrofe vo Važci
Prv ako ľahol popolom
Cesta za inšpiráciou
V tatranských kúpeľoch
Prasila prírody
Básnik sám doma so svojou poéziou
Vianočné reflexie
Tatranské miniatúry
Margite Figuli
Zo spomienok na vojnové roky v Tatrách
Celý článok

 

2. Prv, ako ľahol popolom

Poznala som Važec prv, ako ľahol popolom. Podtatranskú dedinu vernú tradíciám, zvykom dávnych predkov, svojskú v reči, v speve, v konaní. Takú, aká osudovo zaujala i českého maliara Jana Hálu od prvej chvíle, ako ju, mladý, na svojich potulkách po Slovensku, krátko po prvej svetovej vojne, uvidel. Tak ho očarila, že sa už nevrátil do rodnej Blatnej v Južných Čechách. Pôvodne chcel pobudnúť iba mesiac, kým po neho nepríde priateľ maliar Hilbrandt, takisto z Blatnej. Zámožnejší Hilbrandt vlastne Hálovi túto cestu na Slovensko umožnil. Lenže ako sa míňali letné dni, Hála si každým večerom čoraz väčšmi uvedomoval, že sa nebude môcť odpútať od toľkej krásy, že ju nemožno obsiahnuť za jediný mesiac. Pocítil, ako ho priťahuje kolorit dreveníc, pestrých krojov, panoráma veľhôr, írečitý ľud, blízky mu svojou zemitosťou. Hála bol v podstate takisto človek zemitý. Nezmenili ho roky štúdií na pražskej akadémii ani styk s vtedajšou bohémou a veľkomestský život. Vedel, v dobrom zmysle slova, uvzato ísť za svojím cieľom. Nemal to vždy ľahké, ten mohutný, ako z vyplaveného kmeňa tisu vykresaný muž, no s mäkkým srdcom a beláskavými očami, ktoré sa vedeli zaliať odzbrojujúcimi slzami nad nešťastím blížnych i pominuteľnosťou krásy. Nemal to ľahké ani vtedy, keď sa rozhodol ostať vo Važci s prázdnym vreckom, koncom leta 1923, v jediných topánkach, v ústrety tatranskej zime. Nemohol naisto vedieť, či jeho Rina, nádejná klaviristka, bude chcieť znášať s ním údel, ktorý dobrovoľne prijal. Rina, jeho veľká študentská láska, po čase prišla. Do malej dreveničky, do prenajatej izbice, kde žili síce nie doslova o chlebe a vode, ale často len o chlebe a mlieku, čo gazdiná načrpkala svojim kvartieľnikom do glazovaných hlinených hrnčekov.

Krúžil ich tamojší hrnčiar Hyben a boli veľmi pekné. Neskôr, keď už mal Hála svoj ateliér, stávali na Rininom klavíri s nastykanými štetcami...

Keď som sa v roku 1930 vydala na Štrbské Pleso, patrila i táto kúpeľná osada do podtatranského zdravotného obvodu. Dva razy do týždňa, v stredu a v sobotu ordinoval môj muž vo Važci. Obvodný lekár nemal v tom čase k dispozícii ani sanitku, ani zdravotnú sestru. Obvod to bol veľmi rozsiahly, patrilo do neho päť dedín, z nich jedine Važec mal železničnú stanicu blízko na okraji dediny. Obvod bol predtým neobsadený, po zdravotnej stránke veľmi zaostalý a zanedbaný. Navyše bola v tom čase už veľká hospodárska kríza. Ani my sme nezačínali ľahko. Kým sme sa zmohli na ojazdenú Pragu-Picolo, prichodilo nám neraz všelijako putovať po obvode. Obce neboli pospájané autobusovými linkami ako dnes. Veľmi ma lákalo chodiť s mojím mužom do dedín. Aj som mu bola na pomoci, sama z hornatého Turca, lepšie som rozumela týmto vrchárom ako on, pochádzajúci zo západného Slovenska. Zo starého habánskeho rodu keramikárov mena Pullman.

Iný kraj - iný mrav. Počiatočnú nedôveru podarilo sa nám prekonať i vďaka Hálovcom, ktorí sa tak dokonale zžili s ľudom tejto svojráznej obce, že ich dedina prijala za svojich. Keď som Hálovcov poznala, mali už dcérku Radmilu, druhej Jelene bola som za kmotru. Vtedy už mali vlastnú drevenicu a k nej pristavaný priestranný ateliér s jedinečným výhľadom na končiare Tatier. Cez veľké tably obloka sa im za dlhé roky uprizeral Kriváň v tisícorakých obmenách.

Vyvinulo sa medzi nami úprimné priateľstvo na celý život. Prekonali sme počiatočné ťažkosti. Meno maliara Hálu prenikalo do povedomia ľudí, zaujímajúcich sa o výtvarné umenie. A tak ako dedina prijala pred časom Hálu za svojho, prijala i doktora. Pravda, nešlo hneď všetko ani po masle. Napríklad povinné očkovanie. Niektoré matky odmietali dať svoje deti zaočkovať. Bolo treba veľa trpezlivosti, vysvetľovania a presviedčania. To bola moja úloha. Pri nej mi veľmi pomáhala Rina Hálová, vtedy sama matka dvoch máloletých dcér, už úzko zžitá s važtianskymi mladými ženami.

Pri prvom povinnom očkovaní sa nám ženičky zhrčili v škole, kde malo očkovanie prebiehať, a ...my si deti katovať nedáme a nedáme! Podarilo sa mi nakoniec vyzvedieť od nich príčinu tejto „vzbury": Keď ešte nemali svojho lekára, museli chodiť s deťmi do Liptovského Hrádku. Jedno zaočkované dieťa vtedy umrelo, pretože nepoučená matka nepovedala lekárovi, že jej dieťa práve prekonalo chrípkové ochorenie. Chudera matka, nevedela a ani nemohla vedieť, že sa v takom prípade musí odložiť očkovanie na neskorší termín. Nebolo v tom čase zdravotníckej osvety ani poradní nadostač.

Trochu som v spomienkach ubehla času.

Boľavo, ešte vždy so vzlykom v hrdle, v rozochvení, treba sa mi vrátiť k 17. júlu 1931. Ku dňu, keď na pravé poludnie horúceho leta nad stíchnutou dedinou zastal čas v apokalypse hrôzy.

V najkrajšom období vrchárskej dediny, v čase slávy dozretých tráv, keď všetko, čo má zdravé údy, rozbehne sa na rozľahlé horské lúky

pod Kriváň, do vône kvietia, vzdávajúceho sa kosám v chlapských rukách, steľúceho sa do riadkov pod hrabľami spievajúcich dievok.

V ten júlový deň slnko od rána pálilo a mierny vánok roznášal vôňu prudko vädnúcej trávy, previal ňou koliby, hojdal kolísky umne postavené z haluzí a trávnatej plachty.

Beliže mi beli ... nedospievali mladé matky -

Slniečko horúce, nepáľže ma, nepáľ ... nedospievali dievky, čo sa ako húsky beleli opleckami na zeleni lúk. Vypadli kosy z chlapských rúk.

Varúj! Va-rúj! Ho-rí!

Behom nadol do dediny. A dediny niet. Len zadúšajúci dym a dotlievajúce kýpte hrád, navŕšených v žeravom popole.

 



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.