Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Cestopisy, publicistika, korešpondencia HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995) - Strana 12

HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995) - Strana 12

Tlačiť
Obsah článku
HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995)
Z tatranskej korešpondencie
Ešte o katastrofe vo Važci
Prv ako ľahol popolom
Cesta za inšpiráciou
V tatranských kúpeľoch
Prasila prírody
Básnik sám doma so svojou poéziou
Vianočné reflexie
Tatranské miniatúry
Margite Figuli
Zo spomienok na vojnové roky v Tatrách
Celý článok

 

11. Zo spomienok na vojnové roky v Tatrách

Od marca 1939 do oslobodenia v januári 1945 žila som, ako aj predtým, nepretržite na Štrbskom Plese. Tieto štátne kúpele boli v politickom zmysle slova veľmi exponované. Stretávali sa tu vedúci politici tzv. Slovenského štátu, neskoršie i vysokí vojenskí a civilní nemeckí fašistickí hodnostári. Mala som možnosť získavať mnohé informácie, ktoré mali cenu pre tvoriaci sa domáci i zahraničný odboj. Skupinou dr. Daxnera v Bratislave bola som poverená takéto informácie získavať a podávať mu do Bratislavy. Tento príkaz som plnila od jari 1939 až do oslobodenia.

V jeseni roku 1939 bola som orgánmi Ústrednej štátnej bezpečnosti vypočúvaná a hrozilo mi uväznenie. Na príkaz vtedajšieho veliteľa Hlinkovej gardy Alexandra Macha bolo však ďalšie vyšetrovanie zastavené, hoci Mach veľmi dobre vedel o mojom negatívnom postoji k vojnovému Slovenskému štátu. Ostatne takéto „protektorstvo" preukázal Alexander Mach neskôr aj v prípade Ladislava Novomeského a ďalších, dokonca i v prípade samotného dr. Igora Daxnera, keď ho na moju intervenciu a tiež mojej sestry Oľgy Grebenikovej-Haľamovej dal previezť z väzenia do nemocnice v Bratislave a neskôr mu umožnil, aby sa - ako internovaný - presťahoval do Tisovca, kde sa potom zapojil do Slovenského národného povstania.

Keď sa na Štrbskom Plese v auguste 1944 utvoril ilegálny národný výbor, stala som sa jeho členkou a podľa svojich najlepších síl pomáhala som organizačne i hmotne; neskoršie, keď sa už bojovalo, liečivami, ošetrovaním ranených partizánov spolu s mojím nebohým manželom MUDr. Jánom Pullmanom, ktorý bol lekárom štátnych kúpeľov na Štrbskom Plese. Keď osadu Štrbské Pleso v októbri 1944 obsadili vojensky nemeckí fašisti, stal sa náš dom, ktorý stál bokom od hotelov a v ktorom bola aj útočišťom partizánov, ktorí potrebovali lekársku pomoc alebo falošné doklady a potvrdenia. Nemci sa v noci neodvážili vychádzať zo svojich ubikácií, lebo blízke lesy boli i po potlačení Povstania obsadené partizánmi a k ordinácii nebol prístup smerom od Kriváňa priamo kontrolovateľný. Do ordinácie chodili partizáni oblokom zo západnej strany, takže najmä v noci, keď padal sneh, mohli sme účinne pomáhať. Môj manžel ako lekár mohol sa pohybovať i v blízkom zdravotnom obvode podtatranských dedín, čo i mne, ako jeho pomocníčke, umožňovalo dostať sa napr. medzi železničiarov staníc Štrba, Východná a Važec, a byť takto spojkou. Železničiari týchto staníc vykonali mnoho účinných akcií proti fašistickým transportom.

Keď sa partizáni zo skupiny kpt. in memoriam Štefana Morávku a Jána Rašu - boli to o.i. Štefan Kukliš a Šimon Remšák zo Štrbského Plesa, dostali do rúk fašistov a boli uväznení v Tököliho zámku v Kežmarku, naša skupina podnikla akciu na ich vyslobodenie. Podarila sa vďaka vysokému výkupnému a vďaka Nemke MUDr. Kláre Henschovej, mužovej kolegyne, ktorá nás zavčasu informovala a bola tejto záchrannej akcii nápomocná, napriek tomu, že jej brat, dr. Hensch, sudca v Kežmarku, bol presvedčený a agresívny fašista.

Tesne pred oslobodením sa na Štrbskom Plese odohrala aj dramatická epizóda s nemeckými mínermi, ktorí prišli vyhodiť do povetria budovy kúpeľov, krátko po tom, ako Nemci 23. januára 1945 odtiahli zo Štrbského Plesa. Posádka odtiahla bez toho, aby niečo bola zničila, lebo po nej malo prísť na Štrbské Pleso veliteľstvo nemeckej bojovej divízie. Lenže udalosti sa vyvíjali závratne rýchlo, front sa priblížil a veliteľstvo už neprišlo. Vedeli sme však, že v Smokovci zostalo ešte gestapo a príslušníci organizácie Todt, ktorí pri ústupe ničili komunikácie, mosty a trate.

Dvaja z nich prišli hore na saniach asi dva-tri dni po odchode nemeckej posádky. Šla som v to popoludnie do Lehotských ako vždy, už zo zvyku, s kanvičkou v ruke (to bývala dobrá výhovorka, keď ma zastavili stráže - idem deťom po mlieko). Z korby, ku ktorej bola vzadu priviazaná zastrelená jelenica, vyskočili dvaja dôstojníci. Jeden počerný, urastený, druhý krpatý blondiak s došvihanou tvárou, vodovými očami, z ktorých šla hrôza. Cesta hore k budovám bola prázdna, nikde ani človiečika. Zastavili ma v zákrute poniže Nedobrého chaty: „Halt!". Spýtali sa kde idem a kde bývam. Na prvú otázku bola ľahká odpoveď: „Deťom po mlieko." Ale čo odpovedať na otázku kde bývam? Čo sledujú? Na chvíľu som celá stŕpla, ale potom mi oči zabehli k opustenej vile Popolka na druhej strane jazera, kde mali Nemci donedávna ustajnené kone - na tú som ukázala rukou. Dúfala som, že kým tam vysokým snehom dôjdu, podarí sa mi vkĺznuť k Nedobrému. No vzápätí ma obliala vara. Čo ak ma prinútia ísť s nimi? Na moje veľké prekvapenie a úľavu mi ten počerný dôstojník povedal, aby som ihneď šla domov a pootvárala obloky, lebo tu sa budú vyhadzovať do povetria hlavné budovy.

Pekne som sa im poďakovala a pozvala som ich, aby sa vošli zohriať do turistickej jedálne. Vedela som, že sú tam naši. Bol tam okrem Gusta Nedobrého riaditeľ kúpeľov Ján Zalčík a Ján Chrapo, takže bol náš ilegálny národný výbor skoro úplný. Čudovala som sa, že pozvanie prijali a ani sa neopýtali na partizánov. Dúfala som, že sa nám podarí zdržať ich tak dlho, pokým sa nedozvieme o situácii....

K 20. výročiu SNP dostala som za zásluhy v odboji pamätnú medailu SNP a môj manžel ju dostal in memoriam.

In: Haľamová, Maša: Tatranské listy. - Poprad : Podtatranská knižnica

 



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.