Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Cestopisy, publicistika, korešpondencia HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995) - Strana 2

HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995) - Strana 2

Tlačiť
Obsah článku
HAĽAMOVÁ, MAŠA (1908-1995)
Z tatranskej korešpondencie
Ešte o katastrofe vo Važci
Prv ako ľahol popolom
Cesta za inšpiráciou
V tatranských kúpeľoch
Prasila prírody
Básnik sám doma so svojou poéziou
Vianočné reflexie
Tatranské miniatúry
Margite Figuli
Zo spomienok na vojnové roky v Tatrách
Celý článok

1. Z tatranskej korešpondencie

Samuelovi Búľovskému

Nový Smokovec 4.VI.1926

Veľavážený pán lekárnik!

Predovšetkým dovoľujem si Vám srdečne ďakovať za Vašu láskavosť a starosť, bez ktorej nebola by som sa dostala do Tatier. Nastúpila som úrad prvého. Môj doterajší úrad tým nestratím, neviem, či som sa Vám už bola zmienila o tom, že tieto tri mesiace mi budú rátať ako bezplatnú dovolenú. - Pravda, čo sa mňa týka, neváhala by som to miesto opustiť v tom páde, ak by toto miesto v Smokovci bolo stále.

Svoju vďačnosť, vážený pán lekárnik, neviem a nemôžem Vám slovami vyjadriť! Urobili ste tak mnoho pre mňa! Potrebovala som už veľmi trochu čistého, horského povetria. - Pán Boh nech Vám to vynahradí! Ostávam v hlbokej úcte Vám oddaná Maša Haľamová


Albertovi Pražákovi

Nový Smokovec 13.VI.1926

Slovútny pán profesor!

Odvolávajúc sa na Vašu láskavosť som taká smelá a zasielam v prílohe niekoľko svojich básní k Vášmu váženému posúdeniu. - Ďakujem srdečne za Vašu vzácnu láskavosť a porúčam sa v dokonalej úcte Maša Haľamová


Albertovi Pražákovi

Nový Smokovec 6.IX.1926

Slovútny pán profesor,

za Váš ctený list prichádzam tak pozde poďakovať. Nevedela som, kde sa nachádzate, potom som dúfala, že Vás nájdem v Martine na slávnostiach a budem Vám môcť osobne poďakovať za Vašu veľkú láskavosť. Bohužiaľ, neboli ste prítomný v Martine a tak až teraz, dozvediac sa Vašu adresu, po návrate do Tatier, dovoľujem si napísať pár riadkov.

Priznám sa, obávala som sa poslať Vám svoje začiatky, bála som sa Vášho ct. posudku. A snáď by som sa nikdy nebola k tomu odhodlala, keby som nebola chodievala zavše na Vaše prednášky o Hviezdoslavovi. Tam som videla, ako krásne sa viete priblížiť k duši básnika a k jeho dielu. Ako krásne viete spojiť svoje umenie s umením druhým, že som vše ani nemohla rozoznať, kde prestáva jedno a začína druhé.

Za Vaše drahé riadky Vám vrelo ďakujem, slovútny pán profesor! Povzbudili ma k pilnejšej práci. Hľadím sa, nakoľko mi je to tu možné, venovať trochu prozódii. A teraz začínam veľmi živo cítiť stratu spôsobenú tým, že som nemohla študovať. Neraz cítim nedostatok ovládania techniky pri písaní. Nahradzujem to tým, že čítam pekné básne, vnímam rytmus, počúvam ich hudbu a všímam si zafarbenia slov a tónov. Takto sa dá mnohému naučiť. Prosím Vás, slovútny pán profesor, ráčte mi svoju vzácnu láskavosť aj naďalej ponechať, aby som sa mohla uchýliť k Vám pre ctenú radu, keby ma niečo ťažilo. Viete sa tak krásne priblížiť k človeku, tak prosto srdečne a priateľsky milo!

Tatry sú teraz v jeseni nádherné. Zo sanatória je na ne pohľad trochu strnulý a jednotvárny, smutný a trochu bolestný, ale keď sa k nim dá priblížiť viac, sú nádherné! Z tých voľných, krásnych Tatier posielam Vám, sl. pán profesor, srdečný pozdrav, ostávam Vám v úcte oddaná a vďačná Maša Haľamová


Štefan Krčméry Emilovi Boleslavovi Lukáčovi

4.X.1926

....Už Balada o speve kolies zdá sa mi značne afektovanou a popri tom - krutou. Vyrozumievam, že týka sa Maše Haľamovej. Mášenka také básne nesmie čítať. Je to nemilosrdné. Také básne sa môžu písať o dievčatách, ktorých neznáš alebo ktoré nezvedia, že sa to ich týka. Je nemilosrdné písať živému takmer pohrebnú poéziu. Ak si jej to poslal, urobil si ju iste veľmi smutnou a ak by si to uverejnil, urobil by si ju i veľmi nešťastnou. Nešťastlivejšou, ako je. Vrátiť Ti báseň, alebo ju chceš i po zvážení tohoto uverejniť? [1]


Emilovi Boleslavovi Lukáčovi

9.1.1927[8]

Emil,

za novoročné pozdravy má sa pekne poďakovať, však? A za novoročný pozdrav, ktorý si mi Ty, indirektne síce, ale predsa poslal, má sa tiež poďakovať.

V „Balade o speve kolies" pri najväčšom zažmúrení očí, nemôžem sa nevidieť. - Básnikovi nikto nemôže zabrániť brať sujet z prostredia, v ktorom žil. - Ale pred celú verejnosť vykrámiť city týkajúce sa konkrétnej osoby - ktorú verejnosť veľmi ľahko uhádne - je nevkusné, jarmocké. Krčméry, ktorému som konečne nie zvlášť blízka, odhovoril Ťa od uverejnenia Balady v Pohľadoch. Ty ovšem chápeš vec asi tak, že pre rozsiahlosť básne, ja si to ovšem inakšie trochu aj vysvetľujem. - Viem, že Krčmérymu je žiadna dobrá báseň nie pridlhá. - A Tvoja balada je básnicky pekná a dobrá! - Nemohol si nevedieť, že sa mi báseň dostane do ruky. Dôvodím: s plným vedomím napísal si baladu, resp. uverejnil, a to teraz po dvoch rokoch - keď sa všetko zabudlo a utíšilo. - V tom ostatne poznávam Teba. Vysloviť o niekom, kto žije, chce a bude žiť - takú pochmúrnu prognózu: „...kruté slovo prisvedomité lekárovo, že celá krása modrých zrakov juž privítala slasťou takou, to kúzlo ručiek, perí prelesť zmorí raz taká istá neresť, že zvädnutie raz príde v kvete." je povážlivé. - Keby si nebol v balade uviedol veci také konkrétne, také hrozne skutočné, tak by som si pomyslela, no, dala som podnet k peknej básni. - Ale takto, keď si všetko takmer vyjadril nezakryte, udrelo ma každé slovo do tváre. - Keď tak určite vieš, „že povädnutie už čoskoro príde" - mohol si s baladou počkať - a potom - nad uskutočneným zvädnutím zažialiť. Bolo by to bývalo rozhodne efektnejšie - a bol by si docielil veliké terno. - Skutočne, Emil, mohol si počkať - až by sa Tvoje slávne proroctvo bolo splnilo!

V mladistvých očiach podvečer - namiesto srdca biedny červ -„ alebo si nemohol nájsť práve vhodnejší rým - alebo si sa ohromne zmýlil! - Mám oči mladé, mladé a jasné a srdce ako dnes zrodené, neotrávené papierovými „tragikami obapolnými". Ak ešte podobný podnet nájdeš v živote, v mene tej event. obete Ťa upozorňujem - nevyslovuj tak ukrutne a nerozvážne ortieľ smrti nad živou a zdravou bytosťou, ono by sa Ti to dakedy možno nevyplatilo. - Z lekárskeho stanoviska sa smejem nad Tvojou laickou prognózou.

Maša Haľamová


Emilovi Boleslavovi Lukáčovi

19.I.1928

Emil,

môj prvý list bol reakciou skutočnej bolesti, nie nenávisti. Taká ľútosť ma schytila po prečítaní balady, takú krivdu som cítila, že som bola donútená k tým slovám. - Za grobianstva ráč prepáčiť, len matne viem dnes, čo som napísala. -

Tvoju odpoveď som čakala takú, aká prišla. - Vedela som, že je trochu neujasnenosti medzi nami. - I to viem, že som Ti ja sama vnukla celý pôvod básne, ale vtedy boli iné časy, iné okolnosti, z ktorých som sa, chvála Bohu, už vymanila; náhľady sa zmenia za dva roky, zvlášť takou ohromnou zmenou prostredia, aká u mňa nastala, a preto ten návrat do pochmúrnej minulosti ma zabolel. - A potom, bola som presvedčená o tom, že si baladu dal naschvál Smrekovi; dnes vidím, že som sa mýlila. Tak či tak, báseň nemala prísť do verejnosti. Keby mi ju bol dal Smrek prečítať (lebo mi bol o nej hovoril v Martine), bola by som tomuto rozhodne predišla, no on sa vždy, kedykoľvek som sa s ním stretla, šikovne vymotal, a ja som nemala okrem názvu ani za máčik tušenia o obsahu. Stalo sa - a kto vie, k čomu bolo dobré, že sa takto stalo. -

Hlavným bodom Tvojho listu, pravda, nie je balada. Keďže sa tak priamo dožaduješ vysvetlenia určitých vecí, nútená som odpovedať Ti tiež bez okľuky a zaobalenia. - Tvoj rozhovor s p. Kostolným, ktorý mi v liste opisuješ, predstavil mi svojho času p. K. takmer doslova tak, ako Ty. Snáď niekoľko maličkostí ktoré vyznievajú k jeho dobru je odchylných, ale to na veci nemení. - Pretože, ako sám veľmi dobre vieš, vtedy bol K. do krajnej miery rozrušený, rezignovaný, zúfalý atď.; bála som sa o jeho chatrné zdravie a strach môj bol podoprený ešte i výrokom mne dobre známeho priateľa - lekára. Keďže z jeho slov vyzneli rôzne hrozby, vyhrážky, matné narážky na „viem, čo urobím" a ja, v naivnosti a dobrote sedemnástej jari - veru som sa naľakala, bola som nútená na jeho otázku: „lebo - lebo" odpovedať - keď aj nie celkom kladne - aspoň mierne a v jeho prospech. Bola som nútená vziať jeho hysterický žiaľ do svojich dlaní a čičíkať ako mater, hoci sa mi mužské slzy odjakživa protivili. Vidíš, keby to bolo prišlo dnes, iste by ma to nebolo tak ohromne dojalo, lebo požadujem od ľudí jednajúcich so mnou toľko ovládania seba, koľko i ja dokážem a menej egoizmu voči mojej osobe. Ale človek sa do smrti učí! No, a v dôsledku toho musela som sa dajakým činom zmeniť voči Tebe, však? Je to pochopiteľné. Pretože som k tomu nemala dosť prirodzenej sily, vzala som si na pomoc silu neprirodzenú. Nenávisť. Vyzdobila som si ju, ako vidím dnes, skvostne. Nakoniec som i sama uverila a Ty dodnes veríš. - Bola to odo mňa veľká hlúposť, škoda bolo zmarenej energie, ale trochu ma aj nahnevala banálnosť celej veci: ustúpenie voči „prvotným nárokom" -"zavážili" a podobné slová, ktoré vo svojom liste používaš a o ktorých si i vtedy určite musel pochybovať! Ináč, veľmi som Ti povďačná, že si nebol ochotný ísť s ním a konfrontovať city nás troch. Bola by to iste bývala dokonalá scéna na javisko z XV. storočia. Veľmi chutne som sa na tom zabavila, keď som si to teraz tak v duchu predstavila. - Takýchto vecí ja už nie som priateľka.

Tak sa teda veci vyvinuli. Hovorím úprimne, môžeš mi uveriť. Veď týmto seba nijako nestaviam do krajšieho svetla, naopak, priznávam sa k slabosti: Nebolo skutočnej nenávisti, bola to len zbraň.

Ono, bolo toho aj v mojej hlave tak trochu mnoho naraz. Taký direktný skok do samostatného života, množstvo novej četby, tvorba, tie začiatky ťažké, všelijaké neujasnené túžby atď. - to všetko zapríčinilo tak trochu sklon k extrémnosti a neprirodzenosti. Práve takou neprirodzenou bola moja odpoveď p. K., že som sa donútila k niečomu, čoho nikdy u mňa nebolo. Práve takou neprirodzenou bola konzekvencia tej vynútenosti: moja „nenávisť" k Tebe. Ale muselo to tak byť a je aj dobre, že tak bolo. To Ti bola pre mňa, Emil, nesmierne dobrá a prepotrebná škola.

Teda, aby som dokončila: uver mi, že to nebola skutočná nenávisť, lež zbraň, ktorá sa neskôr proti mne samej obrátila. - Dnes ju môžem úplne odložiť, nechcem mať pocit stiesnenosti v duši; a vedomie nenávisti je snáď z najhroznejších pocitov ľudskej duše.

Kedysi dávno, dávno, v jednu voňavú predjarnú nedeľu r. 1925 bol si kázal na text „Sedumkrát padá spravedlivý a opět povstane" (myslím, neviem presne slová) bola to pekná kázeň, utkvela mi dodnes v duši - a tak sme i my padali a viac než sedem razy do dňa. A pretože cit spravodlivosti nevymrel ešte vo mne, podávam Ti ruku na uzmierenie a odpustenie. Dobre? Maj sa dobre, Emil, tie urážlivé výroky mi odpusť, to ľútosť diktovala, taká vyvrcholená, zahrotená, ktorá ma pichala a nedala pokoja, kým som jej nepovolila.

Zdravím Ťa, a ver, že Ti zlého neželám; pri spomienke na tú najčistejšiu nedeľu môjho života, ktorú som Ti práve spomenula, mi to uver! Maša Haľamová


Theovi H. Florinovi

7.I.1929

Odpusťte, pán Hrkeľ, že som Vám Váš rukopis neposlala tak, ako ste ma o to Vaším listom požiadali, ale pred Vianocami bola som veľmi zaujatá v úrade i súkromne až doteraz; mnohé športové a spoločenské povinnosti zaberajú mi mnoho času. Mimo toho, myslím, že nie ja som na prvom mieste, ku komu ste sa mali o radu obrátiť. - Je tu náš radca a otec mladých Štefan Krčméry, ten Vám povie kritiku a poradí Vám, akou cestou sa máte uberať.

Ja Vám len toľko môžem povedať, učte sa od ľudu reči, lebo ako som videla z Vášho rukopisu, Vaša reč dosiaľ nie je vybrúsená a hlavne, nie je Vašou osobnou, individuálnou. - Odpusťte, ak budem príliš úprimná, ale zdalo sa mi, že snáď aj vedome požičiavate si výrazy od niektorých moderných spisovateľov. - Vyhýbajte sa prílišnému verbalizmu a hlavne používaniu cudzích slov. - Čím menej nabubrelých fráz a čím viac pekných, prostinkých slov, ale hlboko prežitých - to je umenie. Vezmite si prostú slovenskú pieseň, z tej sa môžete hodne poučiť. - Vy síce píšete, ako vidím, básne v próze, ale kým neviete napísať pekne rýmovanú, hudobne vyspelú báseň vo forme viazanej, do tých čias nemôžete úplne vycítiť a uhádnuť hudbu a farbu slov a jednotlivých hlások, čo má v poézii ohromný význam.

Nepíšte mnoho, nezaplavujte časopisy hromadou príspevkov, dobre vybrúste každú báseň, než ju dáte do tlače. - Pamätajte na to, že my už nemáme také šťastie, ako naši predchodcovia hneď po prevrate, keď sa každé slovo literáta Slováka vychytilo. - Dnes sa po časopisoch hemžia mená mladých básnikov - a obecenstvu sa nechce čítať. Preto dobrý pozor a hodne vkusu pri vyberaní četby, čím sa literát tiež hodne učí a hlavne, mnoho autokritiky.- Prajem Vám, aby ste dosiahli vo Vašej práci úspech, čo je pravda, dosť ťažké, pretože musíte hodne pracovať - dnes sú pre nás ťažké podmienky, to znovu zdôrazňujem.

S pozdravom Maša Haľamová


Hane Gregorovej

Štrbské Pleso 30.IV.1936

Drahá Teta Hana,

Oľga mi písala, aby som Ti obratom poslala fotografie a básne pre chystanú revue z príležitosti zjazdu slov. spisovateliek v Sofii. Posielam tri, ktoré sú nie v knižnom vydaní, najnovšie. Snáď sa Ti hodia. Do videnia na kongrese v Trenčianskych Tepliciach; ak ma nič nezájde, prídem určite. Srdečné pozdravy Tebe, Majstrovi i Dášenke. Tebe hlboko oddaná Maša Pullmanová-Haľamová


Hane Gregorovej

26.IV.1938

Milá Teta Hana,

mám správu z Prahy, že Tvojím prostredníctvom mi mal byť doručený formulár, ktorý mám vyplniť. Dosiaľ som však nič nedostala, preto Ťa prosím, pošli obratom. Času je už málo. Budem veľmi rada, ak sa mi pošťastí tá cesta. Ruky bozkáva Tvoja

Maša Haľamová-Pullmanová, adr. Štrbské Pleso


Anne Gašparíkovej

Štrbské Pleso 28.IX.1975

Milá Anča,

chodím po ciestkach pod Kriváňom, po ktorých sme - ako je to už dávno - neraz aj spolu prešli, so Želkou a pánom profesorom - nezabudnuteľnými, drahými. Na jednej z našich prechádzok prekladali sme nesmrteľný výrok V. H. - Žiaľ, večne aktuálny: Díru áno ze strachu a z prospěchu - hurá! Pamätáš? Nikdy nezabudnem na tie plné a krásne chvíle. Ani na Váš teplý a jasný domov na Ořechovce. Pánboh Ti dožičil šťastné chvíle v dlhom spoločnom živote so vzácnym človekom. Viem, že silná vo viere nájdeš útechu a silu prekonať ťažké dni osamotenia. Vrúcne na Teba myslím.

Tvoja Maša Pullmanová-Haľamová


  1. Baladu o speve kolies poslal Emil Boleslav Lukáč na uverejnenie najskôr do Slovenských pohľadov. List redaktora Štefana Krčméryho je odozvou. Báseň bola publikovaná po viac ako roku v Národných novinách. - Roč. 59, č. 1 (1.1.1928). s.5. Uverejnil ju - bez vedomia autora - Ján Smrek, ktorý bol v rokoch 1925-1929 redaktorom týchto novín.


 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.