Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Poézia GRAJCHMAN, JAKUB (1822-1897)

GRAJCHMAN, JAKUB (1822-1897)

Tlačiť
Obsah článku
GRAJCHMAN, JAKUB (1822-1897)
Velikáni Tatier
Kriváň
Hrôza Tatier
Vidím snehom zapadnuté
Vrch Tichej
Sankovníci
Podivný
Noc pod Tatrami
Kliatba Tatier
Celý článok
Dramatik, básnik, učiteľ. Narodil sa a zomrel v Hybiach. Študoval na lýceách v Kežmarku, Gemeri a Levoči, teológiu v Bratislave, Halle a Berlíne. Pôsobil ako učiteľ, vychovávateľ a notár v Bratislave, Liptovskom Mikuláši, Dolnom Kubíne, Liptovskom Hrádku. Svojou tvorbou neprekročil dobový priemer. Pamiatky: Rodný dom s pamätnou tabuľou a hrob s náhrobníkom v Hybiach.

1. Velikáni Tatier

Traja Tatier velikáni
k nebu vyčnievajú,
Kriváň, Gerlach, Štít Lomnický,
také mená majú.

Stoja od pamäti sveta,
svorne vedno spolu,
ako večití strážcovia
slávneho prestolu.

Na tú uhorskú krajinu
hľadia hrdou tvárou,
nesnímu snežné klobúky,
len pred slnca žiarou.

V oblačných svojich závojoch
v plesá pozerajú,
rozhovor vedú s hromami
bleskom sa zmývajú.

Orli okolo končiarov
krútia si kolesá,
vodopády sa rúcajú
do priepadlísk lesa.

A tam, v stráni pri kúpeľoch
hora zelená sa.
Hudba ľúbezne zaznieva,
hostia veselia sa.

Hudba stíchne, pominú sa,
čo si plesy stroja;
ale Tatier velikáni
večne, pevne stoja.

In: Básnické spisy Jakuba Graichmana. - Ružomberok : Karol Salva. 1890, s. 131-132.

 


2. Kriváň

Kriváň náš! Ty kráľ nad Tatrami,
Ty velikán dávnej minulosti,
Úkaz Božskej velebnosti,
V šírom svete ako slnce známy!
Kadiaľ bystrý Váh sa vlní,
Kadiaľ vážny Dunaj šumí,
Zasahuješ ramenami!
Milé sú nám tvoje strminy,
Sväté tvoje bystriny;
Plesá v Tatrách, tvoje zrkadlá,
Hory, tvoje záhrady
A čo ruka božia zakopala
Svetu tajné skrývaš poklady.

Prvého ťa osvecuje
Rannej zory počiatok,
Z tvojho čela odletuje
Večer slnca ostatok.
Z nebeských hviezd korunu máš,
Ligotavá ich krása
Kolo čela sa ti jasá;
A tvoj kráľovský pás,
Z pleca krížom zastretý,
Sú dúhové nebies zlety,
Nepriehľadná diaľ hory
Smaragdový tvoj plášť tvorí.

Opovržene pozeráš
Na blesky a hromy
A hrdo sa dívaš,
Keď na tvojom ostrí - praskot ich sa lomí. -
Čnieš sťa ozrutná skalina,
Ktorá vprostred mora stojí,
Keď sa vlna k nej spína,
Na jej boku sa prekrojí!

Kriváň náš, Kriváň!
Ideálov našich stan,
Starý svedok našich rán,
Našich prosieb svätý chrám!
Ty pamiatka staroletá,
Dávnej našej rodiny,
Verne strážiš od pamäti sveta,
Naše vŕšky, naše roviny.
Driemeš, ako svet zakliaty -
A nik nevie tvoje sny,
Do neba si vypätý,
Vznešený si, velebný
A dôkazom velikánskej moci.
Chýrny, povestný okolo,
Ale tak je v tmavej noci,
Ako čo by ťa nebolo!
Keď ťa vo tme nevidieť;
Kto to povie, že ťa niet?

In: Básnické spisy Jakuba Graichmana. - Ružomberok : Karol Salva. 1890, s. 133-135.

 


3. Hrôza Tatier

Stojím na vrchu Kriváňa,
Dívam sa z tej výšiny
Na visuté Tatier drapy,
Na ozrutné skaliny.

Hlboko do temných kotlín
Plachý zrak mi zaletí,
Kde večné sú ľady a tmy,
Slnce nikdy nesvieti.

Vidím, ako Žľab Škaredý
Zasmušile vyčnieva
A závratno v starých bralách
Chmárami sa odieva.

Žasnem, trniem v tom pohľade,
Strachom, hrôzou dojatý,
Bo zdá sa mi, jak bych hľadel
Na jeden svet zakliaty.

Strašnopusté, mŕtvo tiché.
Čudo desné končiare,
S hrozbou na mňa upierajú
Tupo meravé tváre.

A bárs temno, bárs otupno
Dávajú mi tú vetu:
Vo večnej pustote tejto,
Človeče, čo hľadáš tu?

Skloním hlavu, ucho opriem
O kruh skalíc ozrutný
A načúvam, jak pulz zeme
Dnu pracuje mohutný.

In: Básnické spisy Jakuba Graichmana. - Ružomberok : Karol Salva. 1890, s. 136-137.


4. Vidím snehom zapadnuté

Vidím snehom zapadnuté
Tatranské skaliny,
Zaprali ich chumelice
Až po suroviny.

Oj vy Tatry svetozorné,
Dávnych Slávov hrady!
Kto odmodlí kliatby vaše,
Stopí vaše ľady?

Myslím o vás zadumaný,
I v zime i v lete,
Čo by ste mali znamenať
Na tom Božom svete?

Tak mi v mysli predchodíte,
Ako obraz starý,
Ktorý mŕtvy v chráme Božom
Visí na oltári...

Ktorý ľudu pobožnému
K vzoru, cnosti slúži
A ten hľadí naň modliaci,
Po spasení túži.

Taký ste vy v tej prírode
Obraz tiež vznešený,
V ktorom svoju spásu vidí
Národ opustený.

Nevýslovne vás milujem
Moje rodné kraje!
Kde som prežil roztomilé
Snov detinských raje!

Požehnané buďte večne
Vy tatranské strany,
Ty domov môj u Kriváňa
Liptov milovaný!

In: Básnické spisy Jakuba Graichmana. - Ružomberok : Karol Salva. 1890, s. 141-142.

 


5. Vrch Tichej

Na vrchu Tichej doliny
Snehy kúria u Tatier,
Čupí v hustých surovinách
Utiahnutá divá zver.

Víchor hviždí, snehy chytá
A šírym svetom letí,
Na skalistých úžľabinách
Zrutné stavia zámety.

Jeden starec dolu v tíši
Hor` na ne sa čuduje,
Na tie tatranské úplazy
Rukou poukazuje:

„Pozri!" vraví mladíkovi.
„na tie desné sutiny,
Ako sa tam chumelica
Šudrí cez ich strminy.

Tade má byť tvoja cesta,
Kade čnú tie balvany,
Kade tá kúrňava letí,
Tam je poklad schovaný.

Ale kliatba na ňom leží
Zima vtedy prestane,
Keď sa tými kúrňavami
Šuhaj na vrch dostane."

Mladík stúpa strminami.
Sneh mu šibe do očí
A kúrňava späť ho strcia,
Čo raz vopred pokročí.

Len sa hore k vrchu drží
A driape sa úžľabím,
Len sa vopred snehom borí,
Už čokoľvek bude s ním.

Aj hľa! Už je tam na vrchu!
Lež na tom sa čuduje,
Že sa nič neoteplilo
A len vždy ešte duje.

Musel mu dačo zabudnúť
Pripomenúť starec ten,
Keď vždy ešte zima trvá
Keď vždy ešte duje len.

No, čo dokiaľ zima bude,
Či oletí sa, či nie,
Bude čakať, neodstúpi,
Čo hneď tam i skrepenie.

In: Básnické spisy Jakuba Graichmana. - Ružomberok : Karol Salva. 1890, s. 143-144.

 


6. Sankovníci

Tichou nocou, zimnou nocou,
Pustým, tmavým údolím,
Kade pnú sa čierne hory,
Osamelý stojí mlyn.

Kade skalný potok hučí,
Obmrznutý krajami,
Letia, letia sankovníci,
Krútenými cestami.

Hory, doly preletujú,
Dívajú sa na kraj ten
A v dedinkách oddialených,
Tichý už panuje sen.

Nikde ohník z kozuba
Už nejasá oblôčkom,
Ale pri mesačnej žiari
Rozoznať od siene dom.

Nevídať, veru nevídať,
Ísť po ceste žiadneho,
Ale vídať pustým poľom
Vĺčka blúdiť clivého.

Tatry skryté sú v osuhli,
Z oboch od Kriváňa strán,
Ale Kriváň čisto čneje,
Mesiac jasno svieti naň.

Pustá hora ticho stojí
A tí letia ako vták,
Dumno hľadia v šero noci,
Tak im je to zvláštne dák.

Už sa v diaľke zatratili,
Pri samotnom hostinci;
Dajme im tam teraz pokoj,
Bo sedia si pri vínci.

In: Básnické spisy Jakuba Graichmana. - Ružomberok : Karol Salva. 1890, s. 171-172.

 


7. Podivný

V Temných Smrečinách valasi
Ohník kladú si v kolibe,
Pustou nocou vietor šumí
Vrchovcami hory hýbe.

A tou nocou a tou horou
Dumný šuhaj postupuje.
Ku tej valaskej kolibe
Pomaly sa približuje.

„Boh daj šťastia!" - sa ohlási -
„čo robíte, chlapci mladí?"
A v tom pušku z pleca sníme
A ku ohňu sa posadí.

Sedí pri ňom zamyslený
A nič viacej nehovorí,
Len pozerá, len si myslí,
Ako ten ohníček horí.

Smútok tiahne mu po tvári.
Sen mu zhýňa mihalnicu
A v driemotách klobúk z hlavy
Nachyľuje sa mu k lícu.

Spí a nič nevie o sebe,
Oheň hasne už pomaly,
Žiadnej vravy nečuť ďalej,
I valasi už pospali.

Už noc prešla, svieti ráno,
Deň sa belie nad Tatrami
A ten z koliby odchodí
Ďalej ide za horami.

Pred kolibou tí valasi
Stoja, za ním pozerajú
Zadivení, medzi sebou
Takto sticha povrávajú:

„Čo to, ozaj, za šuhaja,
Túla sa v zime i v lete.
A miesta si nájsť nemôže,
Na tom preširokom svete?"

In: Básnické spisy Jakuba Graichmana. - Ružomberok : Karol Salva. 1890, s. 209-210.

 


8. Noc pod Tatrami

Sticha šepcú kolo brehov
Vlnky Štrbského jazera
A mesiačik spoza chmáry
Do jazera sa nazerá.

Na oblohe jasajúcej
Kuriatka sa ligotajú
A po úžľabí tatranskom
Žiar striebornú rozlievajú;

Všade ticho, len vetríček
Pošuškáva v hustej chrasti
A vodopád skalnou stenou
Hučiac padá do priepasti.

A tam dol v tmavej sihline
Ohníček ligotajúci
Pri ňom sedia si pasáci
ten vodopád slúchajúci.

Ó noc! Jemná, ligotavá!
Ó noc! Nevídanej krásy!
Ale v tých krásotách predsa
Len opakom života si!

Zdvihni tmavú rúšku svoju,
Ukáž vo dne Tatier krásu!
A porúšaj už tam skália
To zakliate duchom času.

In: Sokol. 1, 1862, č. 3, s. 100.

 


9. Kliatba Tatier

V Tatrách ohník sa ligoce
Maličká je jeho žiar,
Kiatboťažké vôkol neho
Ešte visia vrstvy chmár.

Zdvihni sa, orle tatranský!
Rozpráš tam tie mrákavy!
Vypni svornosti, osvety
A slobody zástavy!

Orol hrdo zdvihne hlavu
A na kriela vznesie sa,
Ponad chmúrne Tatier drapy
ostrým letom nesie sa.

Letí, letí, zatáča sa
A pozerá v šíry svet:
„Slovák! Kde si, - žiješ ešte?
Či ťa už na svete niet?"

Oj, vy Tatry, zruty sveta!
Otvárajte poklady!
Lebo vaše staré kliatby
Ide hnúť - orol mladý. -

In: Orol, 1, 1870, č. 9, s. 287.

 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.