Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma
Úvod Slovenská literatúra Próza DUMNÝ, MILOSLAV (1840-1906)

DUMNÝ, MILOSLAV (1840-1906)

Tlačiť
Pseudonym spisovateľa a organizátora slovenského národného života v Liptove Daniela Miloslava Bacháta-Dumného. Pozri aj Bachát-Dumný, Daniel.

1. Presadený kvietok [1]

(Obrázok z Tatier)

Vykvital kvietoček
Na pustom polome.
Dorastalo dievča
V svojej matky dome.
Mať ju vychovala
Biednym, čiernym chlebom,
Roveň si nemala
Pod tým Božím nebom.

I. Na Tatrách

Ktorý rodu verný Slovák by sa nerád prechádzal po žulách tatranského hradu? Kto by sa nekochal úľubou pri po­hľade, aký umožňuje Kriváň, vrch Tichá a iné výšiny a hole prírodných obrov? Kto by rád nezostupoval do utešených do­lín a priesmykov Tatier zvlášť liptovských, ako sú: Račková, Kôprová, Prosiecka do­lina, Temné Smrečiny a Mengusovská dolina, v ktorých sa mnohé zelené jazera, ľudom takzva­né „morské oká:' trasú a kolíšu, v ktorých je od jari až do pozdnej jesene živo a hlučno, keď ľud tam počas leta seno kosí a cez zimu drevo zváža na pltiská? Kto by sa nerád rozhľadel po tomto čarovnom, utešenom a divokrásnom svete? Cudzinci k nám putujú, aby túto krásu a velebu videli, my putujeme zas inde do cudziny. Krásu domoviny si málo vážime.

Ľud že je tupý na krásu prírody, on že by radšej mal z Kriváňa vinohrad a z vrchov Tatry - vraj neužitočných - úrodnú rovinu - a mnohí vzdelanejší len z kníh vedia o kráse tatranskej; naši básnici zas nôtia nám svoje piesne, zväčša „bez refrénu."

Na našej - totiž uhorskej - strane Tatier, majú naše Tatry dosť obdivovateľov a návštevníkov. V Šariši býva prepl­nený liečivý kúpeľ bardejovský, na Spiši každoročne chýrečný Šmeks [2], zvlášť na deň Sv. Petra a Pavla máva hrôzu hostí; my Liptáci zas máme naslovovzatú Korytnicu a pre domácich - Lúčky. Sú ale v Tatrách aj iné a to mnohé utešené, vábivé a pohodlné miesta, hoci i nie takým spôsobom, ako spomínané kúpele, ktorým v žiadnom prípade nemožno uprieť poetickosť práve preto, že sú osamelé, nenavštevované. Zvlášť v horárňach, kde komorné i súkromné panstvá majú svoje úhľadne postavené budovy. Na juhu, v nižších vrchoch Tatry, je utešený Čierny Váh, s pekne vystavenou kaplnkou, bytmi komorných úradníkov, poriadnym hostincom atď. Na severe, na poľskej strane, nájdeš utešené železodielne; na našej letné byty a majere, ako je Hrádok a iné horárne a píly ako je ve­selá - Kamenistá.

Je síce pravda, že i tu už príroda mnoho utratila zo svojej panenskej krásy zisku­chtivou ľudskou rukou; je ošarpaná, ale ešte vždy nevýslovne krásna. Je pravda, že ľudská vôľa tu hmotne prejavila svoju sebeckosť, ale napriek tomu nájdeš tu kvety, ktoré inde nekvitnú. A že príroda sa zaprieť nedá, to uvi­díme i na tomto, našom, kedysi presadenom kvietku tatranskom.

V Kamenistej, pod Trsteníkom, na bočnej strane Kriváňa, stoja dva malé domčeky pekne sa vynímajúce spomedzi iných hospo­dárskych stavísk. V jednom býva starý horár Smrečinský s manželkou a dcérou Aničkou, v druhom piliar Dubina, starý vdovec, so synom Mar­tinom, valachom. Anička Smrečinská bola utešené, švárne dievča, obyčajne len „podkrivánskou kráľovnou" menované. Štíhla, vysoká, pekne urastená postava. Ale načo ju opisovať? Moje pero je chatrné, čo ako by chcelo, nezvládlo by túto úlohu dokonale. Preto vám ju radšej predstavím, ak chcete - obzrite si ju sami. Pred domom horárne Smrečinského stála malá lavička, na nej sedel starý horár a pri ňom jeho ľúba dcéra Anička. Smrečinský práve rozobral svoju pušku i čistil ju, lebo zajtra mala byť veľká poľo­vačka na srny. Každý kúsok obozretne ro­zobranej pušky skúmal, každý utieral, až sa mu ako striebro alebo, ako to on hovo­rieval, ako zrkadlo ligotať musel.

Náš Smrečinský bol však aj vynikajúci strelec. Páni nikdy nešli bez neho na poľovačku. Zabil on už vyše tridsať medveďov, a na také zvery treba poriadneho chlapa, čo sa nezľakne. Srnu zabiť - to mu len hračkou bolo, on vedel najlepšie poľovníkom prideliť stanice, a ak niekomu unikol zver, on mu to nedaroval. Dobrodružstiev poľovníckych mal mnoho a keď o nich začal rozprávať, bol by si ho počúval cez celý deň. Po odbavenej poľovačke, keď unavení honci zasadli si k stolu, korenil im jedlá i pitie. Keď ale nemal komu rozprávať o svojich do­brodružstvách, moril nimi Aničku. A Anička, hoci jednu a tú istú vec už i desať či dvadsať krát počula, predsa bola samé ucho, lebo vedela, že to jej otca poteší.

I teraz starý Smrečinský čosi zanietene rozpráva svojej dcére, ktorá jeho poľovnícku torbu plní potrebnými vecami, lebo otec má asi dva dni byť mimo domu, pretože si chce zapoľovať i na medveďa, zatiaľ čo medzitým matka si pohráva s malým synkom. Chudobná, malá, ale utešená je to ro­dinka, tá rodinka Smrečinskovcov a jej ozdobou je utešená Anička. Prizrite sa jej len - pozrite na tú štíhlu, pekne urastenú postavu! Je ako mladá tatranská jedlička. Pozrite na tú hlávku, ovenčenú horským kvietím, na ten čierny hodvábny vlas a na tie dlhé vrkoče; vidíte to sivé živé oko, čo sa ligoce nebeským leskom, čo tak bystro ako orol poletuje po tom svete; čo tak zbožne obracia sa v čas modlitby k nebu, akoby v ňom anjel krásny prebýval. A či ste zbadali tie pracovité ruky, pod ktorými práca len tak rastie? V okamihu naplnila otcovu torbu, v okamihu bola v druhej práci, potom tretej a tak to išlo po celý Boží deň. Anička nikdy nadarmo nepostávala, nikdy polhodinku nepremrhala. A tie jej štebotavé ústa! Keď sa na niekoho usmievali, rajská blaženosť ho omámila; keď sa zhovárali s niekým, počúval jej reč ako pesničku slávika a keď sa rozospievali, vtedy nepoznaný cit zaplavoval srdcia poslucháčov. To aj vtáčky v lese zmĺkli hora načúvala a stromy sa jemne zachvievali, akoby tiež živo cítili so speváčkou, akoby vedeli oceniť krásu spevu čarovnej dievčiny. Aničku mali nevýslovne radi rodičia, so zaľúbením ju sledovali oči známych i neznámych, rady sa k nej túlili ovečky, otcove psy jej lízali ruky, slovom všetko - ľudia i zvieratá milovali krásnu devu hôr. Ale nadovšetko ju miloval Martin, mladý, pekný syn piliara Dubinu.

Starý Smrečinský mal rád Dubinovho Martina, lebo Martin bol šuhaj driečny, usi­lovný a spôsobný. Bol dobrým robotníkom na píle, aj faktorom na plti a k tomu ešte bol to i výborný strelec. Najmä toto posledné mu získalo lásku starého Smrečinského, ktorý brával Martina od malička so sebou na poľovačku a zdoko­nalil ho v tomto svojom „remesle". Aj Martin si zamiloval Smre­činského; nikdy mu ničoho neodoprel, rád sa s nim túlal po tatranských grúňoch a vrškoch, či pri naháňaní srnky, či nocou po stopách med­veďa či na na postriežke na tetrovov a hlucháňov. Aj svište spolu vykopávali a kamzíky pod samým štítom Kriváňa chytali do siete. Slovom, náš Martin bol ho­tovým a spoľahlivým pomocníkom horára Smrečinského; rád plnil jeho vôľu, lebo jeho Anička bola mu tým najdrahším pokladom na svete. Starý Dubina síce tu i tam šomral na syna, že sa túla, kazí si zdravie a zameškáva svoju naliehavejšiu robotu. Ale keď videl, že Martin, čo v práci dva či tri dni zameškal, zase vedel bez ujmy na zdraví nahradiť, vždy sa uspokojil a tešil sa z dobrého, na všetko súceho syna.

Tak si tieto dve rodiny žili v úprimnej oddanosti, pripútané ku sebe i samou nevy­hnutnou potrebou, pretože nikoho viacej nemali v pustej hore, ale boli spo­jené aj - a to ešte pevnejšie - tým istým citom lásky, tým istým zmýšľaním, tým istým údelom a spôsobom života. Starý Dubina bol vdovcom, už dávno žil v dobrej susedskej i priateľskej zhode so Smrečinskovcami, všetko mal s nimi spoločné. Obe rodinky sedávali pri jednom stole, spolu si na maličkom gazdovstve hospodárili, spolu zabezpečovali tie isté potreby. Smrečinského žena opierala Dubinu, Anička jeho syna Martina; Smrečinského žena dbala o Dubinu, keď sa vyberal na dlhší čas do hory, Anička zase mala v taký čas na starosti otca a milovaného Martina. Počas dlhých zimných večerov sa obidve úprimné rodinky spolu zamestnávali: ženy priadli, chlapi plietli koše, Martin strúhal z dreva rozličné lyžice a nádobky. Cez deň robili Dubinovci okolo dreva a na píle. Smrečinský sa túlal po hore okolo drevoru­bačov a vývozcov panského dreva. Na jar, len čo pribudlo vody, vybral sa Martin s plťami dolu do Komárna, na cestu ho vyprevádzali obidve rodiny a Anička ho k tomu podperila. On prinášal pri návrate zdola krásne a užitočné veci do domu, ale nikdy nezabudol na nejaký krásny dar pre Aničku. Najveselšie chvíle pre našich Smrečinskovcov a Dubinskovcov nastávali v lete, keď sa kade tade po grúňoch rozlietali, hotujúc si krm na zimu, zbierajúc huby, čučoriedky, jahody, maliny a rozličné užitočné korienky a zeliny na domáce lieky, čomu sa tak výborne naša Anička rozumela, lebo ona bývala domácim lekárom a poznala lieky proti bežným ľudským nemociam. Ako vravím, v lete boli tie najveselšie chvíle pre naše dve rodinky. Vyšli si ony na hole ešte pred východom slnka, jeden pred druhým sa usiloval čím viac na­zbierať z toho, čo práve zhromažďovali. Najviac sa prekárali Anička s Martinom, až sa z toho tešili rodičia, ale najväčšiu radosť mali oni sami dvaja.

Anička v takýto čas bola bystrá ani srnka a spevavá ako vtáčik. Keď zanôtila svojím ľubozvučným hláskom, ozývali sa jej doliny a ľudia, čo v nich pracovali, rozprávali si medzi sebou o peknej Aničke a dievčiny sa ozýval zvyčajným veselým hovorom. Keď nadišiel večer tichý, mesačný, tu sa posadil celý zástup ľudu - lebo v lete sa nocuje v Tatrách, v horských kolibách - pred kolibou okolo vatry a po chudobnej, ale chutnej večeri dali sa devy do spevu, do žartov, až všetko naraz utíchlo. A náš Martin začal pískať zádumčivé nôty na fujare a pískal až ho všetko opustilo - devy sa utiahli do koliby, chlapi zadriemali okolo vatry a on sám si hral a prehrával a dlho udržiaval planúcu vatru. I spalo sa to po tvrdej robote tak tuho, tak sladko, že iba ráno zbadali chlapi nocujúci pod holým nebom, že v noci zmokli a že sa grúňmi prehnala búrka. Takto si žili naši horskí obyvatelia, ako obyčajne žijú Tatranci. A povedzte mi, či v takomto pôvodnom žití niet poézie, a to zdravej poézie? Veru je a to aj s pravou blaženosťou. My sa však vzďaľujeme od prírody a práve v tom spočíva naše nešťastie, lebo keby sme matičke prírode koľko toľko vernými zostá­vali, nečakane by sme našli blaženosť života. Takto sa len márne po nej zháňame, a čím viac za ňou beháme, tým viac i ona letí a mizne pred nami. Svätú pravdu má Jablonský, keď spieva:

Mnohé knihy, synu milý
Zavedly již národy.
Když se drze vzdálily
Od praknihy přírody.
Nevéř vše, co z pera vyjde.
K přírody rtům nakloň sluch:
V knihách mluví jenom lidé.
V přírode však mluví Bůh.

Dovoľte mi teda, ctení čitatelia mladého „Orla", predostrieť vám - možno chatrný, ale pôvodný - obrázok z našej tatranskej prírody. Nevysmievajte sa mi, že vás nebudem zabávať veľkolepými spoločenskými obrazmi z prostredia civilizovaného sveta. Zavediem vás do nízkej chalupy a koliby a na miesta rozkošných miest zábavy, do pustých tatranských dolín a grúňov. Nehnevajte sa na mňa, že vám nepredstavujem romantické divadlo vášnivej lásky, ale priblížim jej prirodzený cit lásky v  pôvodnej podobe. Slávne národy zablúdili, zahynuli, keď sa oddialili od praknihy prírody; náš prenasle­dovaný nikdy nebude oslávený, keď sa jej odcudzí. Nezávidím vám, vy hrdinovia skvelých spoločností, vy miláčikovia šťasteny. Nezá­vidím vám vaše neprirodzené radosti, pô­žitky. Nuž ani vy nám nezazlievajte túto čistú radosť, tento blažený pôžitok v Božej prírode. Nielen vo vašich cudzokrajných záhra­dách kvitne kvet ľúbosti, on krášli aj pusté kraje tatranských vrchov. A potom:

Na čo mám hľadať na Himaláji,
na Kordillerách svet lásky,
keď v tom našom peknom tatranskom kraji
Nájdeme ho vcelku i sčasti!

Je utešená noc. Mesiačik sa ľúbo usmieva na skočné vlny v ich skalnatom ložisku, hučiacej divej horskej rieky Belej, čo spod Kriváňa divým hukotom ku Hrádku do Váhu uteká, keď sa rozvodní a s Račkovou spojí, skaliská so sebou vlečie; čo i keď je maličká, tak medzi skaliskami hučí, že ju i na diaľku dvoch míľ, zvlášť večierkom, počuť; tej Belej, ktorej ze­lenavé vody pltníci naši vraj ešte aj v Ko­márne vo Váhu rozoznávajú, čo ju Jakub Grajchmann tak presne ospieval vo svojom „Jankovi Tatranskom".

Bledý mesiačik sa milo usmieva na tíško šumiace jedľové háje Kamenistej, ktorých šum s bystrým hukotom vĺn Belej akoby si nôtil velebný nočný žalm. Bledý mesiačik však ešte milšie pozerá na biely domec, pred ktorým sa na lavičke tešia dve milujúce srdcia. Zdá sa, že i on sa teší s nimi a že aj jasné hviezdičky, jeho nočné družky, zdieľajú s ním túto radosť a útechu.

„Anička, ja by som nemohol bez teba žiť!"
„A ktože ti to káže, Martinko?"
„Nikto. Len mi na um zišlo, čo by sa stalo, keby som ťa tak stratil."
„Keby si ma stratil, zas by si ma našiel. Sama by som ti prišla i bez hľadania a ty by si spieval:

Nechodil som za ňou,
Sama prišla za mnou,
Ako tá ovečka
Za zelenou trávou.

„Anička, ja sa bojím budúcnosti. Ro­dičia starnú a my sme chudobní."
„Ej, čo ti to napadá, Martinko?"
A my, milý, nič nemáme,
Len si v oči pozeráme;
Krajšie naše dva pozory,
Ako dačie kone, voly.

Martin zabudol pri tomto drahom anjelovi na neresť života, na celý svet. Ako rúčka ľúbenej Aničky odhrnula z mračného čela zastierajúce vlásky, tak zmizli naraz i jeho žalosti, tak uleteli trápne myšlienky a on, blažený rajskou blaženosťou, privinul si na svoje verné prsia drahú milenku. Bola to tichá, blažená chvíľa. Dve srdcia zdali sa byť spojené na veky, lebo i keď ústa mlčali, srdcia tajomne ale vý­znamne prehovorili. Ba zdalo sa, že nebo i zem splývajú spolu v nekonečnej blaženosti našich zaľúbencov.

Naraz mráčik preletel cez tvár mesiačika a zatienil ju. Naraz padla jedna hviezda na zem, akoby sa jej bolo zachcelo spoločnosti tých dvoch ľúbiacich sa duší. Naraz divoko zašumel háj a búrne vlny Belej zašpliechali o skalné steny. Hukot vetra roznášal okolím pochmúrne húkanie sov. Domáci pes sa strhol, zaštekal za netopierom letiacim mu ponad hlavu a z blízkej doliny Krížneho ozval sa jeden po druhom dvojná­sobný výstrel z pušky. To vytrhlo našich zaľúbencov z prvého sna. Anička sa nevedela hneď spamätať - kde je, čo je? Martin bol ako opojený, a spamätal sa až po dlhej chvíli.

„Jaj, bol to strašný sen!" vykríkla Anička. „Jakživ sa mi taký neprisnil."

„A či si spala, Anička?"

„Ach, ani neviem, Martinko, tak sa mi zdá, akoby som spala aj bdela zároveň. - Ach, ale tak zle, ne­dobre. Ty si išiel s otcom na poľovačku a ja som vás išla čakať. Tu priletel veliký orol, vieš taký, z akého máš perá za klo­búkom a práve keď ste prichodili, orol sa vrhol na teba, skrvavil ťa a mňa zdvihol vysoko do výšky a potom z tej výšky spustil zase dolu na zem, až som z toho prišla o rozum. Oj, aký to bol zlý, nedobrý sen!"

„Teraz je na mne rad, aby som ťa tešil, Anička. Nerob si z toho zhola nič, sny sú len sny. Trochu si zadriemala a tak sa ti to prisnilo. Neber si to ani za mak k srdcu, veď som tu ja, tvoj verný ochranca."

Anička mlčala, len sa chvela ako limba na celom tele a túlila sa k milému Marti­novi. On ju tíšil a poznamenal, že ten výstrel z Krížneho, čo ich zo sladkého sna zobudil, bol iste z pušky Aničkinho otca, ktorý nocou na medveďa natrafil a zastrelil ho. Celý predošlý deň poľoval Aničkin otec s pánmi na srny, teraz v noci iste išiel za medveďom. Martin zostal doma a chytal v Be­lej pstruhy pre panských hostí, aby bolo čo pod zub, keď sa vrátia dolu, do Kamenistej, z poľovačky. Len neskoro večer sa vrátil z rybačky domov a keďže sa celý deň nevidel s milou Aničkou, zabavili sa spolu neskôr pri mesiačku. Mesiačik už zachodil za blízke končiare jedľového lesa a tak sa rozlúčili i naši dvaja za­ľúbenci. Anička išla do izby k spiacej matke, Martin zapískal na fujare celkom potichučky pod oblôčkom Aničkinej komôrky:

Dobrú noc, Anička, dobrú noc,
Nech ti je sám pán Boh na pomoc;
Dobrú noc, dobre spi:
Nech sa ti snívajú o mne sny.

II. V pánskom dome

Bimbonka uvädla;
Červač ju podryla.
Anička ...
Mojaď ju zmárnila.

V dome starého Smrečinského bolo na druhý deň hlučno. Panstvo sa vrátilo z poľovačky a rozveselilo sa pri stole. Páni besedovali, diskutovali a po skončení obeda dali sa do tanca a muziky. Páni doviezli so sebou i husle a hneď sa rozliehala po dome veselá muzika. Niektorí z nich sa dali do tanca. Najveselší medzi všetkými bol pán Jo­náš Ondrašovecký, starý mládenec, v celom okolí známy dobrodruh. Starý Smrečinský sa tešil dobrej vôli svojich pánov. Aj Martin bol ochotný prispieť k dobrej nálade so svojou fu­jarou. Anička a jej matka zas obskakovali vzácnych hostí. Náš Martin bol veselý v takej vzácnej spo­ločnosti, tešil sa srdečne, keď panstvo aj sta­rého Smrečinského prinútilo, aby sa so svojou starou vykrútil, a čakal, kedy vyzvú do tanca jeho s milenou Aničkou. Ale naraz skoby skamenel - Anička práve vbehla dnu z kuchyne a pán Jonáš Ondra­šovecký ju hneď požiadal do tanca. Spočiatku sa bránila, ale otec pozrel na ňu významným okom, dávajúc jej na vedomie, že to takému vzácnemu pánovi - a jeho predstavenému - nemôže odoprieť a tak mu ona mimovoľne podala ruku a už sa aj to­čila s ním v rýchlom tanci. Kedykoľvek sa však skrútili, tu Martin pobadal, že pán Jonáš Ondrašovecký Aničku zaliečavo štípe do líca, pri čom sa ona len slabo bránila. A to už nemohol zniesť. Bez klobúka vyrazil von a utekal do hory. Starý Smrečinský i so ženou boli vo vytržení nad tým, že vzácni páni tak veľmi poctili ich dcéru, že ju i do tanca vyviedli. Musíme podot­knúť, že za príkladom pána Jonáša Ondrašoveckého aj iní tam prítomní páni vykrúcali Aničku, ktorej celý ten tanec nebol po chuti. Dosť rýchlo zbadala, že sa jej Martin voľakde vytratil i nemeškala a hneď, ako len bolo možné vybehnúť von, urobila tak a hľadala ho. Ale kde nič, tu nič. Martin nebol k videniu. Aničke stislo srdce. Páni sa zabavili deň, dva. Poľovali, i viackrát sa po­berali domov, ale pán Jonáš Ondrašovecký, akoby ho bol prikoval, ani hnúť sa nechcel z kvartiera svojho horára a len zdržiaval a zdržiaval pánov v hore, až sa minuli tri, štyri i päť dní a panstvo sa nehýbalo. Hneď poľovačka, hneď rybačka, potom zas strieľanie do cieľa a iné zábavy zabávali pánov až sa to nakoniec zunovalo i starému Smrečanskému, tým viac jeho žene. A čo povedať o Aničke? bola po tieto dni ukrutne nešťastná. Ako Martin zmizol z izby, viac ho nevidela ani ona, ani nikto. Dosť sa i páni vypytovali na neho - nikde ho nebolo. Starý Dubina zanovito mlčal, k stolu do Smrečinskovcov nechodil, čo mu Anička doniesla, zjedol len z polovice, niekedy sa jedla ani nedotkol. Anička, celá utrápená, sa mu ani len slovíčkom neosmelila prihovoriť, a on sa na ňu vôbec nepozrel. Pán Jonáš Ondrašovecký sa mal ustavične okolo nej, všelijako ju vyznamenával, zatiaľ čo ona bola ako na tŕní. Konečne páni odišli, pán Ondrašovecký so sľubom, že onedlho zase príde. Po odchode pánov dozvedela sa Anička od svojich rozžialených rodičov, že Martin hneď na druhý deň, čo ona tancovala s pánom Jo­nášom Ondrašoveckým, odišiel nahnevaný s plťou, dolu do Komárna, bez toho, aby sa s nimi rozlúčil. Asi týždeň po odchode pánov z Kame­nistej prikvitol tam krivý červený Šalamún, prezývaný skrátene a prekrútene Žalmo, árendátor krčmy v blízkej dedine a posol pána Jonáša Ondrašoveckého.

„Pán Boh daj šťastie, akože sa tu má­vate, pán horár? Dávno sme sa nevideli!"

„Veru dávno, Žalmíčko, ja málo teraz chodím do dediny. Kdeže ste sa tu vzali? Sadnite si u nás!" ponúkal Žida Smrečinský.

„Nuž, do hory každý môže slobodne vstúpiť. Prišiel som vás navštíviť, horárko!"

„No, pekne, pekne, to nás teší."

„Počul som, že tu boli naši páni po tieto dni; že sa veselo unterhaltovali - a náš pán Jonáš - lebo my ho len tak voláme - že i s Aničkou tancovať ráčili?"

„Ktože vám to už vyrapotal, Žalmíčko! Páni boli veselí, nuž si zaskočili. Vidíte ešte i mňa prinútili zaskočiť si s mojou starou."

„Pekne, pekne. Anička je švárne dievča. To ma teší, veru teší!"

„Čože vás tak teší, Žalmíčko?"

„Nuž to, že máte hodnú dievku. Môže z nej byť ešte i pani veľkomožná."

„Čo to táraš, Žid?!" vyskočil hore starý Smrečinský. Smrečinská dohováravala Židovi, aby sa im nevysmieval, že to vtedy bolo celkom nevinné pobavenie. Aničke však úlisný Žid pripomínal jedovatého jaštera. Triasla sa na celom tele, oči jej slzy zaliali, keď si pomyslela, že pre ten osudný tanec sa Martin nahneval a že preň sa ešte aj do zlých rečí v dedine dostane. Za­kryla si zásterkou poblednutú tvár a po­náhľala sa von. Keď už bola pri kľučke, obratný Žid bol jedným skokom pri dverách, chytil pannu za ruku a pritiahol naspäť k stolu.

„Šťastní ste vy horárovci, požehnaní bu­dete vo vašej hodnej dcére. A ja som prvý človek, čo vám dobrú novinu prinášam. Naša pekná Anička nebude chodiť takto po se­dliacky. " A tu Žid vybral jednu škatuľku plnú šperkov a pokračoval:

„Na takéto rúčky patria zlaté brazoletne," i začal jej na ruku zlaté náramky pripínať;

„a na tieto uši zlaté náušnice," a založil jej ich,

„a na tento snehobiely krk perlové náhrdelníky," a začal jej okolo hrdla klásť náhrdelník. Anička stála ako socha, stará Smre­činská pozerala na to všetko ako vo vytržení, len Smrečinský sa prvý spamätal a zavolal na Žida:

„Od koho máš tie šperky a čo chceš s nimi v mojom dome?!

„Pán Jonáš to posielajú svojej budúcej neveste." Na tieto slová všetci onemeli. Žid s mno­hými poklonami a blahoprianiami, aby „veľ­komožná Anička tie šperky zdravá nosila a aby jemu raz milostivou paňou bola," sa vypoklonkoval. Smrečinský sa zamyslel, Smrečinskej sa šperk páčil, Anička žalostne plakala.

Bola búrlivá noc.

Blesk za bleskom pretínal oblohu, hrom divo rachotil, vietor hvízdal a z koreňov vyvracal vysoké jedle, dážď sa lial ako z vedra. V tejto strašnej noci pod oblôčkom Aničkinej komôrky osvietil blesk nášho Martina. Martin zaklopal na oblok, Anička sa ohlásila, lebo bola hore a modlila sa, kľačiac pri posteli, pri slabom plamienku kahanca. I pri­stúpila k oknu a trasúcim sa hlasom preriekla: „Ty si to, Martin?" „Vari sa ma bojíš, Anička? Veď som ja už i takto neskoro kedysi stával pod týmto okienkom. Chcel som sa s tebou rozlúčiť, Anička, nechcel som do sveta len tak odísť bez rozlúčenia, ako naposledy. Teda maj sa dobre, pán Boh ťa po­žehnaj, neviem, či sa ešte kedy uvidíme!"

„Pre Boha, čo to robíš Martin?! Chceš ma usmrtiť?!"

„Či tak!" uškľabil sa horko Martin, „a či nevieš, že ja by som už i stokrát bol mohol zomrieť, tvojou vinou, keby ma Pán Boh nebol zázračne potešoval? Počuješ - tvojou vinou, - tvojou vinou!"

„Ó Bože môj drahý, prečo ma tak trestáš ? Čím som sa pred tebou previnila Martin?"

„Či nie si budúca nevesta pána Ondrašoveckého ?"

„Martin, to chce len môj otec a moja mať."

„A ty?"

„Ja, Martin, pre Boha ťa prosím, ratuj ma! Moje srdce patri tebe! Či môžeš pochybovať o mojej vernosti?!"

„Kto raz pan­ské šaty nosí do kostola, ba i zlaté hara­burdy na rukách a na krku, ako ten môže byť verný chudobnému mládencovi?"

„To som len k vôli rodičom vzala na seba, ale viacej - - "

„Dobre, dobre," pretrhol jej reč Martin, „keď si to v nedeľu rodičom kvôli urobila, urob to na druhú tvojmu milencovi, kvôli tomu nadutému pánu Ondrašoveckému, čo

ťa v tanci vie tak pekne poštipkávať a čo sa v kostole tak na teba zahľadí, že mu dobre oči nevyskočia!"

„Pre Boha, Martin!!!" zalomila deva ru­kami, „také ty máš myšlienky o mne?!"

„A či môžem mať inakšie?! Bodaj by som bol vždy také mal od počiatku, bol by som teraz pokojný a snáď i blažený. Ale načo darmo márniť čas? Zajtra treba zavčasu vstať na cestu a polnoc sa blíži. Zabudni teda, Anička, na našu lásku, zabudni na mňa a buď blažená, ako pani - veľkomožná!"

„Martin, pre Boha, neodchoď! Len ešte jedno slovo!"

„No, počúvam," odvetil on chladne. Vtom zablyslo sa jasne a Martin zočil troch ozbrojených chlapov stáť pri sebe.

„Kto ste?" zavolal.

„Poddaj sa, Martin, ty si vojak. Je tu la­pačka a my sme ťa lapili."

„Mňa, za vojaka!? A kto vás poslal?"

„Pán Jonáš Ondrašovecký, poddaj sa, Martin!"

„Nikdy!!!"

Martin vytrhol jednému z ruky zbroj a udrel na druhých dvoch. Šermovali. Martin porazil dvoch, ale kým sa na lomoz a vý­kriky bolesti domáci zobudili a so svetlom prišli, našli i Martina v krvi ležiaceho. Anička, vidiac toto hrozné divadlo, bolestne, zúfalo vykríkla a v bezvedomí klesla na zem. Starý Dubina plakal nad svojím nešťastným sy­nom. Druhý deň ráno, keď sa Anička prebrala zo svojich ťažkých mdlôb, bežala hneď k Dubinovi, aby nešťastného Martina videla. Ale ako jej stislo srdce, keď tu dvere zam­knuté našla, a ani živej duše v celom dome nebolo. Rodičia jej oznámili, že zavčasu ráno prišiel pre Martina povoz, ktorý ho ako vo­jaka mal odviesť do nemocnice, odtiaľ bude po vyliečení naskutku pridelený k regimentu. Za ním teda že šiel otec jeho, starý Dubina a preto je dom prázdny. Či mohlo byt niečo hroznejšie nad túto správu? Anička lomila rukami a prosila mať, prosila, otca, aby orodovali za úbohého Mar­tina a nedali mu pri vojsku zahynúť. Aby vymohli jeho prepustenie na slobodu. Otec chladnokrvne krčil ramenami, ho­voriac, že je to krajinský zákon, ktorému sa nik nesmie sprotiviť. Že on v tejto veci nič nemôže urobiť, potom, že Martin nemal byt takým hlavatým, nemal sa protiviť moci vrch­nosti, ale mal sa poddať bez odporu, teraz ale že čo si zaslúžil, aby trpel. Matka zas rozličnými rečami namáhala sa dcére všetku starostlivosť o Martina z hla­vy vybiť. Rozprávala jej o tom, aké šťastie ju čaká, že na nedeľu budú jej prvé ohlášky s pánom Jonášom Ondrašoveckým. Anička zbledla. Rodičom sa sprotiviť - bála sa Boha. Prišiel jej na um niekdajší sen: Orol sa vrhol na Martina a skrvavil ho, učinil ho nešťastným na celý život. Orol ju chce vyzdvihnúť do výšky - či ju aj pustí potom dolu a ona z toho stratí rozum, ako sa jej to kedysi prisnilo? Nešťastná Anička!

Martin sa po krátkom čase zotavil a bol od­velený k regimentu, starý Dubina sa nikdy viac do Kamenistej nevrátil, ani ho tam Smrečinskovci nikdy nevideli. Banovali páni za dobrým robo­tníkom, banovali za dobrým človekom i všetci tí, čo Kamenistú kvôli práci alebo zo zábavy navštevovali.

Dnes je v Kamenistej hlučno a živo. Plno ľudu, plno panských parádnych kočov sa hemží pred dvoma domcami, hudba ve­selo vyhráva, mažiare strieľajú. Prišli svatovia i s mladým ženíchom pre Aničku na sobáš. Mladý ženích, pán Jonáš Oadrašovecký, omladol o desať rokov, ale naša Anička obledla. Ale čo!? Každá mladá nevesta býva bledá a vyplakaná. Vôľa pána Jonáša Ondrašoveckého a vôľa Aničkiných pánov rodičov sa dnes vyplniť. Preto sú oni dnes takí veselí a blažení. Anička bola prislabá na to, aby takému veľkému nátlaku mohla odolať. A potom odnikiaľ nemohla čakať žiadnu pomoc. Preto nechala a i teraz necháva iných so sebou robiť ako s neživým nástrojom. Obliekli ju, vyšperkovali, ozdobili, oddali, do koča posa­dili - a ona nič, ani sa sama od seba nepohla. Hľadí pred seba, nedbá o nič, a myseľ - Boh vie, kadiaľ blúdi? Začali sa obrady. Jedni chválili krásu nevestinej tváre a očí, iní šperky na ej hlave, ďalší vtipkovali, že plače a je bledá. Ale čo?! Veď každá nevesta plače a je bledá. Obrady sa skončili. Všetci tvrdili, že pán Jonáš Ondrašovecký bude mať takú paniu, akú treba pohľadať, akú si ani nezaslúžil, ibaže plače a je veľmi bledá. Ale čo?! Každá nevesta plače a je bledá. Naša Anička Smrečinská - hop, už tak neslobodno - pani veľkomožná Anna Ondrašovecká bola veľkou paňou, ale od sobáša zostala bledou a zväčša vy­plakanou. Starý Smrečinský sa odsťahoval z Kamenistej ku svojmu panskému pánu za­ťovi, bývajúc spolu s ním a zastávajúc úrad panského úradníka, ale iba tak, aby sa nepovedalo, aby mal aké také zamestnanie. Ľudia ho­vorievali, že starí Smrečinskovci, ako sa im dcéra vydala, veľmi spyšneli, ale dcéra, novotná pani veľkomožná, že je hotový anjel.

Mnoho ľudu banovalo za predtým veselou, teraz už pustou Kamenistou. Každé leto spomínali najmä šuhaji a dievčatá na hodnú Aničku, dodávajúc, že kto vie, či ona sa­ma najväčšmi nebanuje za Tatrami. A spievali:

„Lepšie je na hore,
Nežli v panskom dome;
Lepšie na doline,
Nežli na dedine!"

Pán Jonáš Ondrašovecký bol učineným otrokom svojej mladej ženy a staral sa tak o ňu, žeby jej bol i to kvôli urobil, čo by nemožnosťou bolo bývalo. Že ani len vetrík ju nemal ovanúť, ani pracovať jej nedo­volil, len vždy obsluhovať ju rozkazoval, ba práve on sám to najradšej konal. Ona ale veľmi malé nároky vo všetkom mala; najvďačnejšia bola svojmu mužovi, keď ju opúšťal, najradšej sa osamote bavievala a najlepšie cítila. Či si spomenula niekedy na úbohého Martina? Radšej si nezodpovedzme túto otázku. Vysvetlí sa nám to samé od seba. Minulo asi desať rokov. Starí Smrečinskovci vravievali, že si žijú ako v raji. Len Anička v ničom sa nezme­nila. Bývala bledá, bez vôle, často vyplakaná a nikdy nie veselá. Mnohí už zabudli na to, čo sa pred desiatimi rokmi bolo prihodilo, len tu i tam, keď niekde videli Aničku akoby tieň mihavý, či v kostole, či na ulici, pripomenuli si všetko a venovali vďačnú rozpomienku na dobrého, ale nešťastného Martina. Naša Anička sa nikde tak dobre necí­tila, ako v hore. Preto keď niekde podnikali výlet do hôr, vtedy bežala ako srnka celkom vpredu a posledná sa vracala z výletu. V pan­skom dome nebola ona doma - presadený kvietok z Tatier nekvitol dobre v cudzej pôde. Neviem, či preto, že Anička dobrej vôle nikdy nebola a či pre niečo iného, ale už asi po dvoch rokoch svojho manželstva úplne sa zme­nil náš pán Jonáš Ondrašovecký a zmenil i svoje ohľaduplné chovanie k svojej milej a vzácnej žienke.

„Možno, že medzi všetkými si to práve tá, ktorej by sa to najviac týkať malo, totiž manželka jeho, najmenej všimla; alebo možno, že to len znať na sebe nedala. Ona však bola rovnaká po dvoch i po desiatich rokoch manželstva svojho, ako v prvom roku a na jeho počiatku. Ale nechovali sa tak jej starostliví rodičia.

Náš pán Jonáš Ondrašovecký hneď po dvoch rokoch svojho manželstva počal zhromažďovať okolo seba veselých súdruhov, s nimi deň a noc hodoval, pil a poľoval. Ale to nestačilo. Náš pán Jonáš Ondrašovecký porušoval i vernosť manželskú a vydržiaval si „krásky" v meste, ba prijímal ich i vo svojom ka­štieli, slovom, žil život celkom slobodný, panský, pre svoju domácnosť pohoršlivý. Starí Smrečinskovci počali spočiatku hrozne zle proti pánu zaťovi - ale skrotli, lebo pán vzácny zať im to v prítomnosti veselých súdruhov svojich vyjavil: že mu oni rozkazovať nebudú, ale on im, lebo že nie on na ich, ale oni na jeho láske sú. Pán vzácny zať im ďalej vyjavil i to, aby len mlčali a radi boli, že ich vo svojom kaštieli trpí a ako darobných pavúkov cho­vá a opatruje. On že si úplne inakší život s ich Aničkou predstavoval, ale že je ona sama a jej hlúposť na príčine, keď on s ňou medzi vzdelaný svet nikde sa ukázať nemôže, preto z roztrpčenia taký život vedie, ako vidia, aby na svoje poníženie zabudol a svoje nešťastie nespomínal. Veselí súdruhovia smiechom spre­vádzali z chyže starých Smrečinskovcov. Starý Smrečinský si trhal vlasy z hlavy, stará Smrečinská sa slzami zalievala, ale pomoci žiadnej nebolo. Anička zostala ľahostajnou.

Prešlo teda už desať rokov, čo si náš pán Jonáš Ondrašovecký veselo žije a čo ho Anička dakedy celý mesiac ani nevidí. On sa túla, alebo hoduje vo svojich chyžiach a to nielen s dobrodruhmi ale i s dobrodružkami, ktoré sú také bezočivé, že si samopašne po dvore chodia a keď vidia paniu domácu, oplzlé a necudné žarty a posmech si z nej robia.

V takýto čas si starý Smrečinský v hneve i v žiali trhá vlasy z hlavy, stará Smrečinská sa zalieva slzami, ale pomoci niet žiadnej - iba naša Anička zostáva ľahostajnou. Bol to už trinásty rok, jčo uplynul od jej vydaja alebo lepšie, ako náš kvet tatranský vädol do cudzej pôdy presadený.

Bol práve utešený májový podvečer.

Slnko zapadalo za velebným Chočom a poslednými lúčmi zlátilo jeho vrcholec. Po dvore i v altáne dvorili si Jonášovi dobro­druhovia i dobrodružky. Muži faj­čili, necudné ženy koketovali s nimi. V tom čase blížil sa bránou ku kaštieľu akýsi obšitoš s palicou a drevenou nohou.

Smrečinskovci i s Aničkou práve vychádzali z blízkej záhrady. Obšitoš kríval rovno k panej domu, k Aničke. Ona vytiahla ruku z vrecka a podávala úbožiakovi peniaze. Ako mu ich podávala, prizrela sa mu do tváre a s výkrikom: „Martin!" klesla k zemi. Smrečinskovci strnuli. Pán Jonáš Ondrašovecký pribehol tam, niežeby omdletím Aničky znepokojený, skôr privolaný jej výkrikom a predstavil celej spoločnosti Mar­tina - ako bývalého záletníka svojej ženy, pričom sa neprestával smiať. Smrečinský v hneve odniesol Aničku, matka ju slzami polievala. Pán Jonáš Ondrašovecký vravel Marti­novi, že si už teraz Aničku môže vziať, že mu ju on dá, aby odteraz išli spolu a spolu žobrali. Dobrodruhovia a dobrodružky sa smiali a potom nahuckali na Martina psov.

III. Jonášova stráňa

Bola zima, tuhá a ostrá zima.

Na Tatrách sa belel sneh nielen na holiach, ale husto pokrýval i doliny. Mrazivý vietor dul od Kriváňa - ľudia si sedeli vo svojich teplých svojich chyžiach, nikomu sa nechcelo - keď len nemusel - vykuknúť von a potýkať s vetrom a snehom, ktorý mu vietor v hojnej miere do očí hádzal. Napriek takému strašnému počasiu zavediem svojich čitateľov na Tatry, na tie sídla večného snehu.Temných Smrečinách, v utešenom tatranskom údolí, ďaleko za Kriváňom, až hen, temer na poľskej hranici, nachodia sa dve jazerá. Obe sú zasrienené, ale nie sú celkom za­mrznuté. Toto okolie je utešené v lete, ale nie v čase zimnom. A predsa sa tam jasá v pastierskej kolibe ohníček a vôkol neho poskakuje bosá, len na ľahko oblečená žena. Časom kričí: „Vidíte tamto toho veli­kánskeho orla! Letí dolu a spúšťa sa na holúbka. . . už ho skrvavil! Chytá i ho­lubičku, vyzdvihne ju do výšky a zas spustí dolu na zem a tá z toho prichodí o rozum. Hahaha!". . . Časom zase spieva chrapľavým hlasom :

„A my, milý, nič nemáme,
Len si v oči pozeráme
Krajšie naše dva pozory
Jako dačie kone, voly."

Po speve zase počuť ťažký, žalostný plač a vzdychanie. V Tatrách dobre poznali bláznivú Aničku. Ona v lete obyčajne hľadáva liečivé zeliny, behá po grúňoch ako ľahká srnka. Nikomu neublíži. Keď sa k nej niekto priblíži, placho od neho uteká. Iba zriedkavo sa osmelí a priblíži k ľuďom, i to najčastejšie k ženám. Na chlapov volá, že letí orol a driape do krvi holúbka, že sa spúšťa i na holubičku, vyzdvihne ju vraj do výšky a zase spustí dolu, z čoho vraj holubička príde o rozum. Ale na všetko to už privykli ľudia, a ani malé deti sa jej už neboja. Ona sa málokedy smeje, zväčša len plače a často spomína na pekného, dobrého Martina. Ľudia vravia, že je to bláznivá Anička a radi ju vídajú i nachovajú a nedovolia, aby sa jej ukrivdilo. V zime býva v Kamenistej u terajšieho piliara, zväčša v maštali spáva a včas ráno čo je aká zima, bosá, polonahá uteká po zasnežených grú­ňoch a kopcoch. Čitateľ vie, že je to naša nešťastná Anička Smrečinská, bývalá pani veľko­možná Ondrašovecká.

Po onom výstupe v panskom dome s obšitošom Martinom, vyhnal pán Jonáš Ondrašovecký Aničku i jej rodičov zo svojho domu. Smrečinská to neprežila - porazilo ju. Starý Smrečinsky stal sa zas v druhej sto­lici baníkom, ale dcéru nemohol na to na­hovoriť, aby odišla s ním. Anička prišla o ro­zum a zostala v Tatrách, ako sme videli.

Slnko svietilo, ako Tatranci hovoria, zubaté, lebo hoci sa pekne ligotalo na nebeskej oblohe, predsa vôbec nehrialo. Ale pre poľovníka na srny je to najpríhodnejší čas. Páni boli na poľovačke, od rána bolo počuť zvuk lesných rohov, štekot poľovníckych psov aj ujúkanie honcov a pomedzi tieto hlasy a zvuky miešal sa i spev a plač bláznivej Aničky. Na vysokej stráni nad „Žabím jazier­kom" bolo vidno bez hnutia stáť na poste jedného panského poľovníka, čakajú­ceho na rýchlonohú srnku - tá ale neprichodila. Namiesto srnky objavila sa pred poľovníkom bláznivá Anička, stojaca na spodku pri jazere. Lovcom to nemilo trhlo - či sa zľakol tej bláznivej, či aká bola príčina?

Z hustej jedliny vykukol hneď nato obšitoš na drevenej nohe a blížil sa opatrne k lovcovi, až prišiel k nemu samému, chytil ho odzadu a vykríkol:

„Tu si, divoch, prišiel som sa s tebou porátať!"

Pán Jonáš Ondrašovecký - lebo on bol ten lovec - sa strhol a okríkol obšitoša Martina:

„Čo chceš so mnou?"

„Porátať sa chcem s tebou, zrezať rováš tvojich hriechov, spáchaných na mne i tamto na tej blá­znivej." V okamihu spoznala bláznivá Martina a zakričala:

„Orol krvaví holúbka!" a bežala hore. V tie časy pasoval sa už Martin s Jo­nášom. Tento chcel strieľať, trhol, flinta vy­strelila - a rana zasiahla Aničku, ktorá mŕtva spadla na zem.

Ako to rozzúrený Martin uvidel, bol ako ten lev. Pochytil vyžitého pánika a už sa rútil s nim do priepasti. Dosť, ale darmo kričal pán Jonáš Ondrašovecký. Jeho spoludruhovia ihneď pribehli, ale videli iba, ako sa nad oboma vlny jazierka zavreli. O hodinu ležali tri mŕtvoly na brehu jazera.

Neminul ani mesiac a dvoch starých, še­divých a na tvári im bolo poznať, že v žalosti zostarnutých mužov bolo vidno rukami zalamovať pri troch hroboch, kde naši utopení a zastrelená sú pochovaní.

„Moja nádej jediná, môj syn drahý, tak nemilobohu trápiť sa, tak strašne zahy­núť musel!" Bol to starý Dubina, otec Martinov.

„Tak zahynula i moja nádej i môjho domu jediná okrasa!" horekoval starý Smrečinský, otec Aničkin.

„Vašou vinou, vašou vinou zahynuli tieto nevinné duše!" vravel trpko k Smrečinskému Dubina.

„Mojou, vyznám to, mojou, mojou vinou!" kričal starý Smrečinský a trhal si vlasy z hlavy.

Tú strminu, z ktorej sa skotúľali dolu do jazera Martin Dubina a Jonáš Ondrašovecký, až podnes volá ľud v Tatrách „Jonášovou stráňou."

 

 

In: Orol, 1872, s. 203-207; 233-239.

Odkaz na prameň: Houdek, Ivan: Národné vychádzky na Kriváň

 

  1. V článku Ivana Houdka Národné vychádzky na Kriváň, je tento text v odkazoch pod čiarou uvedený pod názvom Jonášova stráňa pod Kriváňom
  2. Smokovec
 


Copyright © 2019 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.
„Mějte dobrou náladu. Dobrá nálada vaše problémy sice nevyřeší, ale naštve tolik lidí kolem, že stojí za to si ji užít.“ Jan Werich