Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

ČAPEK, KAREL (1890-1938) - Strana 6

Tlačiť
Obsah článku
ČAPEK, KAREL (1890-1938)
Z tatranskej korešpondencie
Tatry v tomto roku (publicistika)
Ešte Tatry
Jednou nohou v Tatrách
Formy
Celý článok

4.  Formy

Tohto leta som bol na omši v prekrásnej dedinke Ždiar, tam na druhej strane Tatier, na Spiši. A ako ľudia prichádzali do kostola, najprv pokľakli pri múre cintorína a pomodlili sa k mŕtvym, pekne, po pohansky. Už zďaleka išli muži osobitne, ženy osobitne a potom pri kostole sa rozostúpili do jedného hlúčika ženáči, tí rozprávali potichu a múdro; na druhej strane ženy a nevesty so sklopenými očami ako sa patrí; a kúsok vyššie, na schodoch drevenej školy, chlapci a mládenci, tí sa smiali a rozprávali hlúposti. Nič sa nemiešalo, nikto nevkročil na miesto, ktoré mu nepatrí.

Rovnako v kostole; naľavo sedia vydaté ženy, napravo ženáči, v uličke dievčatá, na chóre chlapci; a v chrámovej predsieni - dojčiace matky. Pokojná, prirodzená hierarchia; Je to niečo, čo nesmierne pripomína zoskupenia austrálskych klanov s ich čistým a nábožným delením pohlaví a veku. Deje sa tak doposiaľ ešte takmer všade na našom vidieku; ale tam, v Ždiari, kde mladice nosia flórové závoje a ženy farebné šatky, kde sú mládenci povyšívaní, poobšívaní, omantľovaní všetkým možným aj nemožným, kde odev je rovnako formálnym prejavom, ako - povedal by som - ich zvyky a obyčaje, predsa ma to len prekvapilo svojou divošskou dôstojnosťou, svojou tisícročnou a veľmi vážnou obradnosťou.

Ale keby som mal filmovú kameru, nasnímal by som to miesto pri múre cintorína, kde každý domorodec pokľakol a pomodlil sa k mŕtvym. V tom sklonení kolena, vo výraze tváre, v krátkom akoby predpísanom zamyslení, bola taká neobyčajná rovnakosť, taká starodávnosť a posvätná uniformita, že som sa ani nemohol vynadívať. A tam, na cintoríne krížik ako krížik, každý hrobček rovnako vysoký, bez nápisu, ktorý by ešte po smrti tých nebožtíkov individualizoval. A s touto rovnosťou mŕtvych sa konfrontuje rovnosť živých; jeden ako druhý, chlpatý ako holý, bohatý ako chudobný (ak vôbec sú tu bohatí), ten, kto žije dnes ako ten, kto žil pred sto rokmi, plní čohosi posvätne rovnakého a prísne identického. Nedeľu čo nedeľu, neviem po koľko sto rokov, sa tu deje to identické. A ich krstiny, pohreby a sviatky sú po stáročia rovnaké, rovnako ako bezpočet zvykov a drobných tradícií.

A naraz mi bolo akosi trápne pre moju odlišnosť.

Primitívny život sa odlišuje od moderného a civilizovaného najmä tým, že ten druhý je beztvarý a chaotický, zatiaľ čo primitívny je preniknutý samými slávnostnými formami. Je nimi priamo presiaty. V každom rytmickom článku času, v každej opakujúcej sa životnej situácii už priam čaká na primitívneho človeka hotová životná forma, aby do nej vstúpil a zaujal tvar totožný s tvarom tisícok ľudí pred ním a po ňom. V tú chvíľu odpadne od neho všetko, čo je iné ako má jeho blížny; je s ním identický; a keď umrie, bude tu iný identický, ktorý bezo zmien vykoná posvätnú funkciu zvyku. Životné formy, to je čistá rovnakosť a kontinuita života.

Každá uniforma má azda ten zmysel, že vyvoláva súdržnosť: modrí držia s modrými, delostrelci s delostrelcami a červenobieli s červenobielymi. Životné formy, to je slávnostná uniformita ľudí, to je najkrajší symbol sociálnej súdržnosti. Životné formy sú prejavom primitívneho, čiže veľmi silného a ohromne vytrvalého spoločenstva; nimi každý jednotlivec  vstupuje do všeobecnosti, do symbolickej jednoty so všetkými ostatnými. Sociálny zvyk hovorí prosto, že všetci sme rovnakí. Aj keď nemáme rovnako a nežijeme rovnako, sme rovnakí pred Bohom a obcou. Životné formy premieňajú život v náboženský obrad spoločenstva.

A ja to všetko rozprávam preto, že náš život, náš moderný, veľkomestský a svetoobčiansky život má vo všetkom a všade jednu predzvesť: rozplývanie, oddrobovanie, zosúvanie všetkých životných foriem. Nechuť k obradnosti, odpor proti uniforme, strach z formalizmu, pohŕdanie vonkajšími zvykmi, to všetko je azda len výraz hlbšieho mravného rozvratu našej spoločnosti, etickej nesociálnosti, ktorú len maskujeme socializmom hospodárskym a ideovým. Možno sme to vynašli preto, že už nemáme inej cesty ku spoločenstvu a rovnosti. Vynašli sme rovné právo pre ženy, pretože už nevieme nábožensky triediť mužov a ženy. Sme pomiešaní a beztvarí.

Tam od kostolíka v Ždiari sa mi zdal náš život roztrieštený a pustý.

Lidové noviny, 30, 10.9.1922, č. 453, s. 1-2, 10, 9



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.