Tatry v literatúre

Digitálna knižnica

  • Zväčšiť veľkosť písma
  • Predvolená veľkosť písma
  • Zmenšiť veľkosť písma

ČAPEK, KAREL (1890-1938) - Strana 3

Tlačiť
Obsah článku
ČAPEK, KAREL (1890-1938)
Z tatranskej korešpondencie
Tatry v tomto roku (publicistika)
Ešte Tatry
Jednou nohou v Tatrách
Formy
Celý článok

1.Tatry v tomto roku

Spomínam si na jedného veľmi vlasteneckého poslanca, ktorý sa div nerozplakal, keď počul, že Stavovské divadlo má byť vrátené Nemcom. A keď som sa ho opýtal: „Prosím vás, boli ste aspoň raz v Stavovskom divadle?" pohotovo vyhlásil: „Nikdy v živote."

Niečo na tento spôsob sa deje s Tatrami. Podchvíľou niekto zdvihne ruku a zavolá: „Vydať Javorinu? Nikdy! Túto najkrajšiu časť Tatier? Turistickú a prírodnú perlu našej republiky? Hrom a peklo, nikdy!" - Nuž, práve pred oknami mi stojí Lomnický štít, dosiaľ poprášený snehom; tam za ním je Javorina, na dve hodiny kočiarom; a tu, od tohto okna sa pýtam „protestujúcej, rozhorčenej" verejnosti českej: „Prosím vás, boli ste niekedy v Javorine?" Prosím, neboli, pretože ste v Bansine a Crkevnici a čertvie kde všade; len nie tam, kde nám to berú a kde by sme mali ustavične zapúšťať korienky a nervy, aby sa to nemohlo len tak odtrhávať...

Naše publikum je... ja neviem; ale vydajte heslo, že toho roku v lete všetko a každý musí byť vo Chvaloch-Počerniciach a budú obsadené aj prasačie chlieviky vo Chvaloch-Počerniciach. Pred tromi či dvoma rokmi sa tak akosi rozšírilo heslo „každý na Slovensko!" Nahrnulo sa tam toľko hostí, že to už nebolo pekné; dochádzalo k trápnym scénam, ľudia prekážali ľuďom, ako to práve iba ľudia vedia, spalo sa vo vaniach, nadávalo sa uštvaným kelnerom, skrátka božie dopustenie. A dosť. Toho roku je tých tatranských štítov rovnako mnoho a sú rovnako nepredstaviteľne krásne ako prv; neboli roznesené na kopytách turistov; huby a divoké ľalie rastú ako blázni; všetko je tu zas také hojné, divoké a krásne ako inokedy, ale vy ste v Alpách alebo v Dubrovníku, alebo na Rujane, pretože... pretože to je toho roku móda! A pretože ste valutoví špekulanti. Myslíte si, že vás to v ožobračených zemiach vyjde bohvieako lacno. Nuž, ja neviem; oni si, ti nízkovalutoví ľudia na vás vymysleli všelijaké taxy, prirážky, dane a ja neviem čo a majú nakoniec pravdu. Dôsledkom toho je zatiaľ to, že naše kúpele, najmä slovenské, či je to už Lomnica Štrba, Ľubochňa, Teplice alebo iné, sú prázdne; hostia zo zemí s nízkou valutou tu nemôžu, pre Američanov je to predsa len od ruky, a vy, ostatní, vy domáci, ste kdekoľvek inde, len nie doma.

A predsa sú to  štátne kúpele, je to štátny majetok. Predstavte si, že by Lomnica alebo Štrbské Pleso ostali v maďarských rukách; ako by sa kričalo, že tieto perly republiky, tieto klenoty, drahokamy atď. sú cudzím majetkom! Ale že sa ten štátny majetok stoj čo stoj nemá znehodnotiť a nechať spustnúť a upadať, na to sa nemyslí. Sú to štátne kúpele; fatálny následok toho je, že sa nerobí reklama, že sa nepohne rukou, že sa to nechá milému Pánu Bohu a snáď ešte milému ministrovi financií, aby doplatil deficit. Pretože štátne kúpele určite musia mať deficit aspoň taký, ako štátne železnice. A zatiaľ nemecko-maďarské letoviská - Smokovec, Matliare, sú veľmi dobre obsadené.

O nejakých pár rokov začnú rásť na chodbách pohodlného hotela Praha hríbiky a ľalie; a odvážny turista, ak prenikne až do niekdajšej jedálne, nájde pod mladými smriečkami bielu kostru posledného vrchného, ešte s čiernou kravatou na krku. Azda ho zožral medveď, povie si; nuž, bola to guráž, usadiť sa v takýchto horách. - Alebo pražská vláda si povie: Načo pohodlný hotel v Tatrách pre hostí, ktorí sú v Crkevnici a Bansine? Urobíme z toho kasárne pre horské batérie, a basta. - A potom niekto v novinách zaplače, že býval kedysi u nás... európsky hotel, jeden z tých nemnohých európskych, a že ho už niet.

Uprostred všetkej tejto horskej krásy sa človek cíti trochu skľúčene: náš majetok - a nevieme si ho vážiť, nevieme ho udržiavať, ani si ho úplne, trvalo prisvojiť. Púšťame ho bezmála z ruky ako dieťa rok starú hračku. Pred dvomi tromi rokmi vymýšľali turisti v Tatrách nové útulne, české chaty, nové cesty a kdesi čosi. Načo? Pre koho? Ale keď budete veľmi, veľmi ďaleko za hranicami, spusťte z plných pľúc: „Kde domov můj?" a „Nad Tatrou sa blýska". Tým si dokonale a vynikajúco splníte svoju národnú povinnosť. A keď vám cudzí kelner povie po česky „děkuju", môžete prasknúť od pýchy: rastieme! Und die auf der Tatra werden halt auf andere Herrschaften warten müssen (=A tí v Tatrách skrátka, budú  musieť počkať na iné panstvo).

Lidové noviny 9.7.1922



 


Copyright © 2020 Tatry v literatúre. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je bezplatný softvér uvoľnený pod licenciou GNU/GPL.